Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/73/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115212415
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3115212415.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: O. proti žalovanému:
B., o zaplatenie 2.336,12 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
05.novembra 2018, č.k. 18C/222/2015-68, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti a v závislej časti o náhrade trov konania
(výroky I., III.)p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal

žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.964,75 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,
vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi nárok na
náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 2.336,12 eur dôvodiac tým, že so žalovaným uzavrel zmluvu o úvere č.
XXXXXXX, na základe ktorej mu žalovaný požičal sumu 20.000,- Sk (663,88 eur). Žalovaný postupne od

neho žiadal zaplatenie celkom 37.200,- Sk. Keď sumu zaplatil, začal od neho žiadať úrok z omeškania
0,25 % denne za omeškanie so splátkami, čo bolo približne 600,- eur. Ďalších 700,- eur žiadal titulom
nejakých nákladov. Celkovo na uvedenú zmluvu zaplatil sumu približne 3.000,- eur. Odmenu za úver,
ako aj úrok a náhradu nákladov považuje za úžernú a v rozpore s dobrými mravmi. Preto žiada, aby
mu žalovaný vrátil všetky peniaze, ktoré na zmluvu zaplatil po odpočítaní istiny, (t. j. 3.000,- eur - 663,88
eur), čiže sumu 2.336,12 eur. Poznamenal, že uvedené sumy uhradil, pretože bol pod tlakom, nakoľko
boli zaplombované všetky jeho pozemky a dom, v ktorom býval s matkou a hrozili mu ich predajom.

Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Považoval ju za zjavne nedôvodnú.
Žalobcove tvrdenia podľa jeho názoru nemajú nijakú oporu v zákone ani v dôkazoch, nakoľko žalobca
len kriticky uvádza, že zmluva je úžerná, pričom neuviedol žiadny relevantný dôvod, ktorým by boli
porušené všeobecne záväzné právne predpisy. Okrem toho žalobca sa domáha plnenia sumy, na ktorú
nemá nárok a zároveň ani sám nevie určiť, koľko peňažných prostriedkov v skutočnosti uhradil. Má za
to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré by preukazovalo opodstatnenosť jeho tvrdení, ako aj
samotnej žaloby. Domnieva sa, že ide o naplnenie čl. 5 Civilného sporového poriadku, teda o

zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu, neboli naplnené podmienky dané ust. § 150
CSP. Namietal tiež, že žalobca nemá na prešetrení zmluvy naliehavý právny záujem, a to s poukazom
na § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, preukázanie ktorého zaťažuje žalobcu.3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa
31.01.2008 poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 20.000,- Sk (663,88 eur). Žalobca mal poskytnutý
úver splácať v 12 mesačných splátkach po 3.100,- Sk (102,90 eur) počnúc 18.02.2008. V zmluve bol

dojednaný poplatok vo výške 17.200,- Sk (570,94 eur). Celková suma k úhrade bola teda 37.200,-
Sk (1.234,81 eur). Súčasťou zmluvy boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPU“),
z ktorých okrem iného vyplýva povinnosť dlžníka na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 300,- Sk
(9,96 eur) za každý jeden prípad omeškania, ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem
a viac dní (bod 4 VPPU), ďalej zmluvnej pokuty vo výške 300,- Sk (9,96 eur) v prípade, ak dôjde k

vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, alebo ak uhradí dve po sebe idúce splátky (bod 4 VPPU),
paušálnej náhrady nákladov za zaslanie každej upomienky vo výške 60,- Sk (1,99 eur) (bod 4 VPPU),
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne odo dňa, keď došlo k splatnosti celého dlhu, pričom veriteľovi
vznikne nárok na tento poplatok ako forma zmluvnej pokuty, paušálnej náhrady nákladov vo výške
9.400,- Sk (312,02 eur) pri zabezpečení pohľadávky veriteľa (bod 6 VPPU), zmluvnej pokuty vo výške
3.000,- Sk (99,58 eur), ak znemožní veriteľovi zabezpečenie záväzku spísaním notárskej zápisnice ako

exekučného titulu a zmluvnej pokuty vo výške 1.000,- Sk (33,19 eur) v prípade, že písomne neoznámi
zmenu adresy alebo zásadné zmeny v osobných pomeroch alebo zmenu miesta podnikania alebo
zásadné zmeny v podnikateľskej činnosti (bod 9 VPPU). V bode 19 VPPU sa zmluvné strany v zmysle §
262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že právne vzťahy vzniknuté medzi nimi sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Oznámením o splatení úveru zo dňa 01.06.2012 oznámil žalovaný žalobcovi,

že jeho dlh zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 31.01.2008 bol dňa 30.05.2012 uhradený v plnej
výške. Z prehľadu splátok vyplýva, že žalobca k zmluve č. XXXXXXX uhradil celkovo sumu 2.628,62 eur.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, 5, § 39, §
451 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, § 2 písm. a/, § 4 ods. 1, 2, 3 veta posledná zák. č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov účinného v čase uzatvorenia zmluvy, s odkazom na ktoré dospel
k záveru o čiastočnej dôvodnosti podanej žaloby. Po preskúmaní predmetnej zmluvy túto posúdil ako
spotrebiteľskú zmluvu a v rámci ochrany spotrebiteľa, ktorú je povinný ex offo spotrebiteľovi poskytovať,
sa zaoberal jednotlivými ustanoveniami predmetnej zmluvy, tieto pozorne preskúmal a dospel k záveru,

žezmluvajekoncipovanátak,žejeneobyčajnehrubýmspôsobomnarušenárovnováhamedziprávamia
povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen, v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch
(najmä zmluvná pokuta) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez
toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Rovnosť a vyváženosť
práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak, zmluva obsahuje samé

povinnosti dlžníka, napr. úhradu paušálnych nákladov vo výške 312,02 eur, sankcie za porušenie
povinností v neprimeraných výškach - napr. zmluvná pokuta 99,58 eur, zmluvná pokuta vo výške 33,19
eur,atobezohľadunavýškuposkytnutéhoúveruapod.,aležiadneprávadlžníkaasaméprávaavýhody
veriteľa a žiadne povinnosti veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú
v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy, ako aj na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a

uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, výška ktorého predstavuje 86 %
z celého objemu úveru pri splatnosti v 12 mesačných splátkach, sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči
dobrým mravom. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť.
Dôsledkom absolútnej neplatnosti zmluvy je to, že žalobca bol povinný žalovanému vrátiť len sumu
istiny. Žalobca však žalovanému vrátil namiesto sumy 663,88 eur sumu 2.628,62 eur, čím došlo na

strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, ktoré získal bez právneho dôvodu. O plnenie bez
právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval. Neexistencia právneho
dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik
právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. Súd
preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.964,75 eur titulom vydania bezdôvodného

obohatenia, ktorá predstavuje rozdiel medzi žalobcom poskytnutým plnením na úver vo výške 2.628,62
eur a žalovaným poskytnutým úverom vo výške 663,87 eur. Keďže sa žalobca domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia v celkovej sume 2.336,12 eur, súd v časti prevyšujúcej sumu 1.964,75 eur
ako nedôvodnú zamietol. Pre úplnosť súd dodal, že ak by aj nedospel k záveru o absolútnej neplatnosti
zmluvy o úvere, zmluva v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

neobsahuje všetky zákonom predpísané podstatné náležitosti, z ktorých súd príkladmo uviedol termín
konečnej splatnosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona, RPMN podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona, pričom
absencia čo i len jednej náležitosti má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Keďže z pohľadu zákona o spotrebiteľských úveroch možno úver poskytnutý žalovaným žalobcovipovažovať za bezúročný a bez poplatkov, nemal by žalovaný aj z tohto právneho dôvodu nárok na
žiadneúrokyanipoplatky,vdôsledkučohobolžalovanýpovinnývrátiťopäťlenistinuposkytnutéhoúveru
a teda aj z tohto pohľadu by došlo na strane žalovaného k identickému bezdôvodnému obohateniu. V

predmetnej veci mala každá zo strán úspech len čiastočný (žalobca mal úspech vo výške 84 %, žalovaný
mal úspech vo výške 16 %; rozdiel ich pomerných úspechov predstavuje 68 %). Žalobca bol v konaní
úspešnejšou stranou avšak z obsahu spisu nevyplynuli žiadne trovy, ktoré by mu v súvislosti s týmto
konaním vznikli, preto mu súd nárok na náhradu nepriznal (ust. § 255 ods. 2 CSP).

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote v jeho vyhovujúcej časti a v závislej časti
o náhrade trov konania (výroky I. a III.) odvolaním napadol žalobca, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho
zrušenie a vrátenie veci v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (existencia inej
vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne
závery) a vychádzajúc z obsahu odvolania tiež nesplnenie procesných podmienok (dôvod na odvolanie

uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP) namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal so všetkými produkovanými argumentami žalovaného a nekriticky prevzal
iba argumentáciu žalobcu, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, teda rozhodnutie súdu
prvej inštancie považoval tiež za nedostatočne odôvodnené (dôvody na odvolanie uvedené v ust. §
365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ CSP), v súvislosti s čím poukazoval na rozhodnutia Ústavného súdu a tiež

rozsudky ESĽP (príkladmo nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 236/06, rozsudok ESĽP vo veci H. proti Belgicku
z roku 1987 a ďalšie). Tvrdil existenciu neodstrániteľnej prekážky konania, na ktorú je súd povinný
prihliadať počas celého konania, ktorú vzhliadal v tom, že o platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere
uzatvorenej medzi stranami už bolo právoplatne rozhodnuté, a to rozsudkom Stáleho rozhodcovského
súdu, z ktorého dôvodu sa nemohla táto vec prejednávať a rozhodovať znova, ktorý rozhodcovský

rozsudok nemožno ani preskúmavať, má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a vo vzťahu k
tomuto konaniu tak predstavuje prekážku res iudicata, teda prekážku rozhodnutej veci, v súvislosti s čím
poukazoval na rozhodnutia vyššieho súdu a tiež iného odvolacieho súdu (príkladmo Krajský súd Košice
č.k. 5Co/43/2012-207). Ďalej vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, tvrdiac, že žalobcovi
uplynula márne zákonná 2-ročná subjektívna lehota, v ktorej sa mohol domáhať premlčania uplatneného

nároku, ktorá lehota mu uplynula dňa 30.05.2014, žalobu podal na súde až 29.05.2015. V ďalšom
namietal, že zmluvu o úvere, v ktorej má pôvod žalobcom uplatňovaný nárok, nemožno považovať za
zmluvuospotrebiteľskomúvere,apretonaňuaninedopadajúustanoveniaObčianskehozákonníka, ani
iné normy spotrebiteľského práva. Zmluva bola uzatvorená v čase, keď podľa Obchodného zákonníka
sa považovala za absolútny obchod, a preto je potrebné ju posudzovať podľa príslušných ustanovení

Obchodného zákonníka. Zmluvné strany zmluvu uzatvorili podľa Obchodného zákonníka po vzájomnej
dohode a teda aplikácia Občianskeho zákonníka je vylúčená. Z hľadiska Obchodného zákonníka výška
úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, ide o fakultatívny prvok, ktorý si môžu strany
dohodnúť, rovnako nie je podstatnou náležitosťou ani RPMN, na ktorú poukazuje žalobca. V čase
uzatvorenia zmluvy nebola stanovená maximálne možná prípustná výška odplaty. Keďže pôžička bola

spotrebiteľovi poskytnutá na základe zmluvy uzatvorenej dňa 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty
(úrokov) sa nebude aplikovať. Poukázal na reguláciu odplaty podľa § 53 ods. 6 OZ v znení platnom
v čase uzatvorenia zmluvy. Pre určenie primeranosti odplaty nie je rozhodujúci izolovaný samostatný
číselný údaj, je potrebné vziať do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu a situáciu na relevantnom trhu.
Pokiaľžalobcatvrdilneprimeranosťodplaty,muselpreukázať,žetátovybočovalavdanommiesteačase

z trhového priemeru úrokov poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných
zdrojov. Poplatok za úver nie je podľa žalovaného neprimerane vysoký. Tento v čase uzatvorenia zmluvy
žalobcovi vyhovoval. Tento je v zmluve dostatočne jasne uvedený, výrazne napísaný. Nemôže ísť o
neprimeranú zmluvnú podmienku. Zo zmluvy o úvere nenastala podľa názoru žalovaného ani jedna z
foriem bezdôvodného obohatenia stanovených zákonom. Žalobca plnil na základe platnej zmluvy, táto

nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, razantne odmieta vznik bezdôvodného obohatenia na
jeho strane.

6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu vychádzajúc z obsahu jeho vyjadrenia
považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutia

rozhodcovského súdu, tak tieto súdy neakceptujú a exekúcie na základe nich zamietajú. Tvrdenia
žalovaného nie sú pravdivé.7.Od1.júla2016 nadobudolúčinnosťzákonč.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„CSP“),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších
predpisov.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana

v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutých častiach vydané
podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia vydaného už za účinnosti CSP a jemu predchádzajúceho konania, začatého
ešte za účinnosti OSP.

11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach - vyhovujúcej
a závislej o trovách konania (výroky I. a III.), je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.

1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
zostávajúcej-zamietajúcejčasti(výrokII.)nepreskúmaval,keďžetátosuspenzívnymúčinkomodvolania
dotknutá nebola.

12. Súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe ( l.964,75 eur), ktorou sa žalobca domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 2.336,12 eur, majúceho pôvod v plnení, ktoré od neho
požadoval žalovaný na základe uzatvorenej zmluvy o úvere zo dňa 31.01.2008, keď dospel k záveru pre
jej nevyváženosť v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, o jej neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi
(§ 39 OZ), konštatujúc naviac absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy (príkladmo § 4 ods. 2 písm. j/

zák. č. 258/2001 z.z. - RPMN), čo by aj v prípade jej platnosti, indikovalo k záveru o jej bezúročnosti a
bezpoplatkovosti a identickému bezdôvodnému obohateniu (s tým, že výšku bezdôvodného obohatenia
vyčíslil ako rozdiel medzi žalobcom zaplatenou sumou a výškou istiny na ktorú má za týchto okolností
žalovaný nárok) a na zaplatenie ktorého žalovaného tiež zaviazal (§ 451 ods. 1,2 OZ). Žalobcovi ako
síce v prevažujúcej časti úspešnému, náhradu trov konania nepriznal, keďže mu tieto nevznikli (§ 255

CSP).

13. Žalovaný, posúdiac obsah odvolania, uplatňoval dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods.
1 písm. a/ (nesplnenie procesných podmienok), písm. b/, príp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý
proces, príp. existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia - keďže namietal

nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia) a tiež dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/
a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery), na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

14. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok.

15. Vadu procesných podmienok v odvolaní namietal odvolateľ prostredníctvom skutkového tvrdenia,
že v totožnej veci už rozhodol spor medzi stranami rozhodcovský súd, čo zakladá prekážku rozhodnutej
veci (res iudicata).

16. Pravdou je tvrdenie odvolateľa, že prekážka právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k
procesným podmienkam a jej existencia v každom štádiu konania vedie bez ďalšieho k jeho zastaveniu
- § 161 CSP (teda aj v prípade jej zistenia v odvolacom konaní). Napriek tomu, že na takomto tvrdenížalovaný svoju procesnú obranu pred súdom prvej inštancie nezakladal a teda súd prvej inštancie
logicky nemal legitímny dôvod sa ňou zaoberať (a keďže ani z obsahu spisového materiálu nevyplynuli
skutočnosti k jej existencii indikujúce), bolo by v prípade jej preukázania povinnosťou odvolacieho súdu

na túto prihliadnuť vo svetle ust. § 380 ods. 2 CSP, základným predpokladom čoho však
bolo, aby toto svoje tvrdenie žalovaný tiež aj preukázal. Tento však v odvolacom konaní dôkaz takéhoto
tvrdenia nepredložil a keďže táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisového materiálu, už len tento
nedostatok ju diskvalifikuje zo záveru o existencii odvolateľom tvrdenej vady procesných podmienok.

17. Nad rámec vyššie uvedeného, však odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že už v
minulosti, v konkrétnostiach aj v právnej veci žalovaného súdy vyslovili, že nie každý právoplatný
rozsudok rozhodcovského súdu na plnenie, zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, pretože
právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke takúto
prekážku právoplatne rozhodnutej veci nezakladá (porov. ,,Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá
prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012,

č. k. 10CoE/308/2011-39 ), ktorý názor ani Ústavný súd Slovenskej republiky neoznačil za ústavne
nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (porov.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 25/2014 zo dňa 22.01.2014). Identický
záver bol prijatý tiež Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa
09.02.2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd
akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,
akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“ Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Žalovaný v

posudzovanej veci nielenže nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie o existencii rozhodcovského
rozsudku, ale tiež nepreukazoval, ale ani netvrdil, že so žalobcom uzavrel platnú rozhodcovskú doložku
(zmluvu), ktorá by tak zakladala právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie prípadných sporov
medzi žalobcom a žalovaným. Absentovali tak základné predpoklady preto, aby bolo možné dospieť k
záveru o tom, že v posudzovanej veci bola založená prekážka rei iudicata.

18. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo
veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd tak uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm.
a/ CSP a to ani z hľadiska odvolateľom produkovanej námietky.

19. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal tiež tým, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo
k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace
procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod

uvedenývust.§365ods.1písm.b/CSP),príp.či tuniejeexistenciatakejvady,ktorábybolaspôsobilou
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

20. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/
CSP, vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), je taký vadný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniť
procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva,
ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza tiež v prípade nedostatočného
odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

21. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, je pre strany veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory

vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň
v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať
za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces,pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
opravných prostriedkov.

22. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej, je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladádôvodnaodvolaniepodľaust.§205ods.2písm.
a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365
ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,
teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej
konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia

posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať
pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

23. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska ani jedného z vyššie uvedených odvolacích dôvodov.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci totiž nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho
- ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia
požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá

tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre
aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na

okolností každého prípadu, preto len ak by súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú
námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú v konkrétnostiach žalovaným v rámci
obrany, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Stačí teda,
aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko,

oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

24. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie
rozhodnutiaobsahujedostatokskutkovýchaprávnychzáverov,spĺňavšetkyvyššieuvedenépožiadavky

a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací
súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu
prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo
arbitrárnosti (svojvoľnosti) postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že
súd prvej inštancie sa s jeho obrannou argumentáciou nevysporiadal, keďže v konkrétnostiach túto

tvrdenú argumentáciu nevymedzil, zostali tieto jeho tvrdenia naviac len v rovine všeobecných, ničím
nepodložených tvrdení.

25. Vychádzajúc z obsahu odvolania ďalšie odvolacie námietky žalovaného smerujú proti ním tvrdeným
nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie

(dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

26. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada
voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšliv konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti

alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

27. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

28. Aj vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené,
bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

Preskúmanímobsahuspisuodvolacísúdzistil,žesúdprvejinštanciezdostatočnezistenéhoskutkového
stavu vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých právny vzťah založený zmluvou o úvere
posúdil ako spotrebiteľský (§ 52 a nasl. OZ), na ktorý dopadajú normy spotrebiteľského práva,
identifikovanú zmluvu s prihliadnutím na jej obsah, vyhodnotil ako nekalú, značne znevýhodňujúcu
žalobcu, ako spotrebiteľa, konštrukciou aj účelom odporujúcu dobrým mravom s následkom jej

neplatnosti ( § 53, § 39 OZ). Ako správny vyhodnotil odvolací súd tiež jeho záver o absencii obligatórnej
náležitosti zmluvy - RPMN ( § 4 ods. 2 písm. j/ zák. č. 258/2001 Z.z.), ktorý nedostatok je spôsobilý
k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru (§ 4 ods. 3 veta posledná zák. č.
258/2001 Z.z.), pokiaľ by aj zmluva ako celok z hľadiska platnosti bola udržateľnou , z oboch dôvodov
s následkom vzniku priznaného bezdôvodného obohatenia vo výške 1.964,75 eur na strane žalovanej

(§ 451 ods. 1, 2 OZ), v dôsledku čoho žalobe v tejto časti vyhovel a na jeho zaplatenie žalobcovi,
žalovaného zaviazal. Za správny je za týchto okolností potrebné považovať aj súvisiaci výrok o nároku
na náhradu trov konania, vzhľadom na prevažujúci úspech žalobcu v spore (§ 255 ods. 1, § 262 ods.
1 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavkami
uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387
ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi

závermi súdu prvej inštancie.

29. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza:

30. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca uplatnil žalobou nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

v celkovej výške 2.336,12 eur majúceho pôvod v plnení, ktoré od neho požadoval žalovaný na základe
uzatvorenej zmluvy o úvere zo dňa 31.01.2008.

31. Predovšetkým vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného spochybňujúcej posúdenie vzťahu medzi
stranami založeného zmluvou o úvere ako spotrebiteľského (až v odvolacom konaní a za absentujúcej

v konkrétnostiach uvádzanej argumentácie), odvolací súd uvádza, že nemožno pochybovať o
spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu založeného žalobcom a žalovaným predmetnou zmluvou
o úvere, na základe ktorej zmluvy, sa žalovaný v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
zaviazal poskytnúť žalobcovi ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi peňažné prostriedky a žalobca sa
tieto zaviazal splácať v pravidelných splátkach, pričom pri uzatváraní zmluvy nevystupoval v rámci

svojej podnikateľskej, alebo obchodnej činnosti. Ako správne tiež uviedol súd prvej inštancie, uvedená
zmluva vzhľadom na povahu účastníkov právneho vzťahu (žalovaný - dodávateľ, žalobca - spotrebiteľ)
je teda zároveň i spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, ako
aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podriadenou tiež režimu zákona č. 258/2001 Z. z. zákona o
spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na tento spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, v ktorom má

pôvod v konaní uplatňovaný nárok voči žalovanému, súd prvej inštancie teda zákonu zodpovedajúcim
spôsobom, vychádzajúc z princípu ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu posúdil,
že naň dopadajú normy spotrebiteľského práva. Spotrebiteľský vzťah sa vždy riadi ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a nemôže sa riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to potvrdzujeaj prijatá novela Občianskeho zákonníka (zákon č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
a doplnení iných zákonov zo dňa 25. 03. 2014), ktorá odstránila nejednotnosť v rozhodovaní súdov v
tom, že jednoznačne stanovila, že na všetky právny vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy

prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného
práva. Nakoľko zákon č. 102/2014 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia, znamená to, že od jej
účinnosti, t. j. od 01. 04. 2015 sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Keďže v
danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať tiež príslušné ustanovenia
zákona č. 258/2001 Z. z. tak, ako to správne vykonal súd prvej inštancie a keďže zmluva neobsahovala

RPMN v zmysle § 4 ods. 2 písm. j/ citovaného zákona, správne tiež ustálil, že v zmysle § 4 ods. 3
by sa poskytnutý úver považoval za bezúročný a bezpoplatkový a žalovaný by tak mal nárok len na
plnenie v rozsahu poskytnutej istiny aj v prípade, ak by zmluva ako celok bola z hľadiska platnosti
udržateľnou, teda nevykazovala by vady, indikujúce k záveru o jej absolútnej neplatnosti. Odvolacie
námietky žalovaného o nesprávnej aplikácii noriem spotrebiteľského práva na daný právny vzťah a s
tým súvisiaca námietka, že zákon nepredpisoval RPMN ako obligatórnu náležitosť zmluvy, tak nie sú

dôvodnými.

32. Rovnako nedôvodne ďalšou časťou odvolania žalovaný polemizuje s
(ne)prípustnosťou výšky odplaty (úrokov), keďže na takýchto záveroch súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie o neplatnosti zmluvy a vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného nezaložil.

33. Záver o absolútnej neplatnosti zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ) súd prvej inštancii
založilnazistení,žekonštrukciazmluvynielenzhľadiskazabezpečovacíchprostriedkov(najmäzmluvná
pokuta v neprimeranej výške a bez jej modifikovania vo vzťahu k výške nesplateného úveru), úhrada
paušálnych nákladov bez ich identifikovania (312,02 eur), výška poplatku za spracovanie

zmluvy (86% z objemu úveru), ale aj z hľadiska komplexného posúdenia práv a povinností je vo vzťahu
k žalobcovi hrubo voči nemu nevyvážená. Odvolaním bol dotknutý len záver o neprimeranej výške
poplatku za spracovanie zmluvy. Aj v tomto bode nie je odvolanie spôsobilé k odlišnému, v prospech
žalovaného indikujúceho rozhodnutia.

34. Odvolací súd sa plne identifikuje s názorom súdu prvej inštancie, že poplatok vo výške 86% z celého
úveru, ktorý má zahŕňať náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou
je neúmerne vysoký. Dojednanie naviac vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti
ide, teda tento bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je už sám osobe v rozpore s dobrými
mravmi, a nárok na jeho zaplatenie nemôže požívať právnu ochranu, keďže dodávateľ vyžadoval od

spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nebolo dodané
a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (takzvaná teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie
v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Pri poplatkoch zo spotrebiteľského
úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľa a v jeho záujme.

35. V konečnom dôsledku ako nespôsobilú privodiť v prospech žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo
veci, vyhodnotil odvolací súd tiež námietku premlčania, ktorú žalovaný vzniesol až v rámci odvolacieho
konania.

36. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

37. Podľa § 152 CSP hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo
oslabenie práva protistrany.

38. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak d) ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

39. Na rozdiel od predchádzajúceho procesného kódexu (§205a OSP), Civilný sporový poriadok
upravuje podmienky, za splnenia ktorých možno uplatniť námietku premlčania až v odvolacom
konaní odlišným a prísnejším spôsobom ako OSP. Ustanovenie § 366 v spojení s ust. § 149 a § 152
CSP totiž medzi novoty v odvolacom konaní zahŕňa aj hmotnoprávnu námietku, ktorou je okrem inéhoaj námietka premlčania, z čoho vyplýva, že od nadobudnutia účinnosti CSP možno v odvolacom konaní
vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany
a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 366 CSP, k naplneniu

čoho v posudzovanej veci nedošlo.

40. V súhrne teda vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer
všetkých ustanoveniach zmluvy, ako aj na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie
zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, výška ktorého predstavuje 86 % z celého

objemu úveru pri splatnosti v 12 mesačných splátkach, sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým
mravom. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť (§ 39
OZ). Dôsledkom absolútnej neplatnosti zmluvy je to, že žalobca bol povinný žalovanému vrátiť (zaplatiť)
len sumu istiny. Žalobca však žalovanému zaplatil namiesto sumy 663,88 eur sumu 2.628,62 eur,
čím došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, ktoré získal bez právneho dôvodu. O
plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval. Neexistencia

právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za
následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté
plnenie. Súd preto uložil žalovanému správne povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.964,75 eur titulom
vydania bezdôvodného obohatenia, ktorá predstavuje rozdiel medzi žalobcom poskytnutým plnením na
úver vo výške 2.628,62 eur a žalovaným poskytnutým úverom vo výške 663,87 eur (v časti prevyšujúcej

sumu 1.964,75 eur žalobu ako nedôvodnú zamietol).

41. Vyhodnotiac tak všetky odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné, nebolo možné rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti, vydané v prospech žalobcu považovať za iné,
ako vecne správne.

42. Vecne správne za týchto okolností je tiež rozhodnutie o náhrade trov konania medzi stranami sporu.

43. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné ani v tomto smere považovať za
opodstatnené.

44. Keďže z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v napadnutých častiach (výroky I. a III.) vecne správne, podľa § 387 ods. 1 CSP ho potvrdil.
Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s
ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

45. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že nepriznal právo na ich náhradu žalobcovi vo vzťahu k žalovanému napriek jeho plnému
úspechu v odvolacom konaní s poukazom na to, že tomuto vznik trov v odvolacom konaní z obsahu
spisového materiálu nevyplynul.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).