Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/139/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112221364
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8112221364.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: LONLER, s.r.o., so sídlom
Nezábudova 31, Sabinov, IČO: 36454729, právne zastúpený JUDr. Marekom Sahuľom, advokátom
so sídlom Hlavná 111, Prešov proti žalovanému: O. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., D. XX, o
zaplatenie 3.396,04 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k.
10C/167/2012-186 z 15.03.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok okrem výroku I. o zastavení konania vo vzťahu k pôvodnej žalovanej 2/.

II. Odmieta odvolanie voči výroku I. o zastavení konania vo vzťahu k pôvodnej žalovanej 2/.

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne, cit.:

„I. Súd zastavuje konanie vo vzťahu k pôvodne žalovanej v II. rade.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.396,04 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške
0,0246% denne od 31.5.2012 zo sumy 1.809,04 Eur do zaplatenia a z úrokom z omeškania vo výške
0,0246% denne od 2.7.2012 zo sumy 1.587 Eur do zaplatenia, všetko v lehote 90 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania“.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, ods. 2, § 454, § 456, § 517 ods. 1,
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995Z.z., § 63 ods. 1 - 3 CSP. Výrok o
trovách konania ustanovením § 257 CSP.

3. Svoje rozhodnutie postavil na závere, že medzi účastníkmi sa viedli a vedú viaceré súdne spory. Je
nesporným a vyplynulo to aj z písomných podaní žalovaného, že žalovanému v 1. rade bol pridelený do
užívania jeho bývalým zamestnávateľom R. Z. byt č. X nachádzajúci sa na prízemí stavby v Z. na D.

ulici č. XX. Išlo o budovu slobodárne súp. č. XXX zapísanú na LV č. XXXX kat. úz. Z., ktorú nadobudol
kúpnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX žalobca.4. Kolaudačným rozhodnutím bývalého O. odboru výstavby v Z. z 23.04.1986 bolo povolené užívanie
predmetnej stavby „XXX posteľová slobodáreň“.

5. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení 5Cdo 113/2008 zo dňa 24.03.2010 v spore medzi totožnými
účastníkmi o určenie charakteru obývanej nehnuteľnosti vyslovil právny názor, že pre posúdenie toho,
či určité priestory sú bytom je rozhodujúci kolaudačný stav - príslušné kolaudačné rozhodnutie a nie
stav faktický, teda skutočný spôsob užívania miestností. Poukázal pritom na ustanovenie § 118 ods. 2
Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že miestnosti, ktoré žalovaní užívajú nie sú bytom, pretože

v stavebnom konaní sa nerozhodlo o zmene charakteru stavby. Žalovaný O. N. teda podľa Najvyššieho
súdu nepreukázal, že sa stal nájomcom bytu a preto nemôže požívať zákonnú ochranu nájmu bytu.

6. Je nesporné, že žalobca je vlastníkom priestorov užívaných žalovanými. Nesporné je aj to, že
správcom objektu je N. W. v A.. Podľa vyúčtovania dodaných energií zo strany bytového družstva
žalobcovi za sporný priestor (s výmerou XXX m2) bytové družstvo vyúčtovalo za rok 2010 za dodávku

tepla 884,568 Eur, za teplú vodu 111,953 Eur a za vodné a stočné 89,213 Eur a v roku 2011 za teplo
766,48 Eur, za teplú vodu 66,63 Eur a za vodné a stočné 95,58 Eur.

7. Žalobca tieto náklady uhrádzal N. v A. zálohovo - v roku 2010 spolu v sume 2.679,04 Eur a v roku
2011 spolu v sume 2.522 Eur, avšak žalovaný uhradili žalobcovi plnenia vo výške 870 Eur v roku 2010

a vo výške 935 Eur v roku 2011, avšak táto skutočnosť medzi sporovými stranami nebola spornou.

8. Žalobca vyfakturoval žalovanému žalovanú sumu 1.809,04 Eur faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa
XX.XX.XXXX a sumu 1.587 Eur faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, pričom obe sumu
predstavujú rozdiel medzi skutočnými úhradami za predmetný priestor a platbami, ktoré platili žalovaní.

9. Je nespochybniteľné, že žalovaní užívajú sporné priestory patriace žalobcovi bez právneho dôvodu,
čo uzavreli už súdy vo viacerých predchádzajúcich súdnych konaniach. Za ich užívanie pritom
žalovaní uhrádzajú ako nájomné nízku sumu, ktorú si určili sami. Mali by však uhrádzať sumu, ktorá
zodpovedá primeranému a obvyklému nájomnému v žalovanom období, teda v roku 2010, resp. 2011.

O bezdôvodné obohatenie totiž ide aj v prípade ak majetok obohateného sa nezmenšil, hoci sa mal
zmenšiť. Týmto spôsobom sa bezdôvodne obohatí aj ten, kto užíva cudziu nehnuteľnosť bez platnej
nájomnej zmluvy. Bezdôvodné obohatenie potom spočíva v tom, že obohatený vykonával právo nájmu
cudzej veci bez toho, aby platil nájomné.

10. Užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou
formou, rozsah ktorého plnenia, ak tento nie je stanovený predpisom, je vyjadrený peňažnou čiastkou,
ktorúbyobvyklebolonevyhnutnévynaložiťvdanommiesteačasezaporovnateľnéužívanie(prenajatie)
veci. Prihliadne sa pritom na účel a spôsob užívania a na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla
právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu,

kedy sa výška náhrady určuje podľa obvyklej hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a
čase platil, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. Obvyklé nájomné je nájomným trhovým.

11. Nesporné v danom prípade je aj to, že žalovaný užíva priestory ako byt, preto súd vychádzal z
hodnoty nájomného vo výške 132,77 eur/mesačne (po zaokrúhlení) predstavujúcej primerané a obvyklé

nájomné, tak, ako to ustálil žalobca, ktoré by žalovaní mali žalobcovi platiť v roku 2010, za 12 mesiacov
to činí 1.593,31 Eur a rovnako v roku 2011, za 12 mesiacov to činí 1.593,31 Eur. Z podkladov doložených
do spisu žalobcom vyplýva, že za napr. za byt (v bytovom dome so XX bytovými jednotkami) s výmerou
XX,XX mX v S. O. je nájomné 144,94 eur, za byt (v bytovom dome s XX bytovými jednotkami) s výmerou
XX,XXmXvS.O.jenájomné128,79eurazabyt(vbytovomdomesXXbytovýmijednotkami)svýmerou

XX,XX mX v S. O. je nájomné 149,79 eur. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie preto konštatoval,
že nakoľko žalovaní užívajú ako byt priestory o výmere XXX m2, nájomné požadované žalobcom vo
výške 132,77 eur/mesačne nepresahuje bežný rámec nájomného v obdobnej lokalite.

12. Kým žalobca si titulom nájomného uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 132,77 Eur, čo pri výmere

XXX m2 predstavuje cenu X,X Eur za m2, v obci S. O. (ako susediacej obce mesta Z.) pri výmere XX,XX
mX je nájomné vo výške 127,18 Eur, čo predstavuje cenu nájomného 2,38 Eur za m2 pri výmere XX,XX
m2 a cene nájomného 46,78 Eur, cena nájomného predstavuje 1,78 Eur za m2, čomu zodpovedá ajpodiel výmery a výšky nájomného pri jednoizbových bytoch pri výmere XX,XX m2 suma 59,77 Eur a pri
dvojizbových bytoch pri výmere XX,XX m2 suma nájomného 89,96 Eur.

13. Ďalej podľa zistenia súdu v meste Z. v zmysle všeobecného záväzného nariadenia č. 11/2013 pri
bytových domoch na D. Z. č. XX, XX a XX bola cena nájomného určená vo výške 2,5 Eur/1 m2, pri
bytovom dome na ulici O. Z. č. XX až XX vo výške X,03 Eur/m2 a pri bytovom dome na ulici A. B. č.
X a č. X . vo výške 2,4 Eur/m2.

14. Pre úplnosť súd pripomenul, že pri tomto nároku nie je rozhodujúci tzv. ušlý zisk žalobcu, ktorý
by spočíval vo výške nájomného, pretože uplatnený nárok súd posúdil ako vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré vzniklo žalovaným tým, že neplatili žalobcovi nájomné za byt, keďže priestory užívajú
ako byt a nie nebytové priestory. Na spomínaný ušlý zisk žalobca nemá nárok, keďže žalovaní sa
nedopustili porušenia právnej povinnosti, čo je základným predpokladom pre vznik ich zodpovednosti
za škodu. Súd totiž nevyhovel žalobe o ich vypratanie a poskytol im právnu ochranu ich bývania.

15. V konaní bolo nepochybne preukázané, že do priestorov užívaných pôvodne žalovanými boli dodané
služby ich správcom N. W. v A. - dodávka tepla, teplej vody, vodné a stočné v úhrnnej výške za rok 2010
za dodávku tepla 884,568 Eur, za teplú vodu 111,953 Eur a za vodné a stočné 89,213 Eur, t. j. spolu
1.085,73 eur a v roku 2011 za teplo 766,48 Eur, za teplú vodu 66,63 Eur a za vodné a stočné 95,58

Eur, t. j. spolu 928,69 eur. Za tieto služby zaplatil žalobca hoci uvedené služby využili a spotrebovali
žalovaní. Žalovaní preto musia žalobcovi vrátiť opäť titulom bezdôvodného obohatenia príslušnú sumu
za tieto služby. V súvislosti s ich tvrdením o nedostatočnej dodávke tepla a teplej vody súd uviedol, že
nie je možné to zohľadniť v danom spore, a to aj v prípade, ak by žalovaní svoje tvrdenie preukázali.
Uvedená skutočnosť by mala význam len vtedy, ak by išlo o byt a ak by žalovaní boli jeho nájomcami a

teda išlo by o právny vzťah medzi prenajímateľom a nájomcom oprávňujúci k uplatneniu práva na zľavu
z nájomného. Ani jeden z týchto predpokladov však splnený nie je.

16. Nakoľko došlo k úmrtiu pôvodne žalovanej 2/ - manželke žalovaného 1/, súd prvej inštancie konanie
voči žalovanej 2/ zastavil, všetko pri zohľadnení uznesenia súdu č. k. 26 D 822/2017-26 zo dňa

27.09.2017, ktorým súd konanie o dedičstve po poručiteľke T. N., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
Z., zomretej XX.XX.XXXX, zastavil z dôvodu, že poručiteľka zanechala majetok nepatrnej hodnoty.

17. Celkove teda žalovaný má žalobcovi zaplatiť 3.396,04 Eur (za rok 2010 nájomné 1.593,31 eur +
energie 1.085,73 eur - záloha 870 eur = 1.809,04 eur a za rok 2011 nájomné 1.593,31 eur + energie

928,69 eur - záloha 935 eur = 1.587 eur). Súd preto z vyššie uvedených dôvodov považoval za dôvodné
žalobe vyhovieť.

18. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou žalovanej sumy odo dňa nasledujúceho po doručení
faktúry (§ 563 OZ), teda od 31.05.2012, resp. 02.07.2012. Súd preto priznal žalobcovi aj úroky z

omeškania v rozsahu ich uplatnenia, keďže požadované úroky z omeškania podľa vyčíslenia v žalobnom
petite predstavujú ročne 8,98 %, čo je menej ako to vyplýva zo spomínaného nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z..

19. Súd prvej inštancie súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v ostatnom zrušujúcom

uznesení doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi v zmysle pokynu odvolacieho súdu ich prečítaním,
resp.doloženímdospisu(kolaudačnérozhodnutiezodňa23.04.1986,S.mestaZ.č.XX/XX,rozhodnutie
NS SR sp. zn. 5Cdo 113/2008 zo dňa 24.3.2010, prehľad nájomného a služieb spojených s užívaním
bytu v meste S. O.).

20. Čo sa týka zamietnutia návrhov na doplnenie dokazovania zo strany žalovaného súd prvej inštancie
skonštatoval, že takéto doplnenie dokazovania (vyjadrenie úradu verejného zdravotníctva) by bolo
neúčelné, nehospodárne a len by predĺžilo toto sporové konanie. Žalovaný vo svojej argumentácii
neuvádzalžiadnenovéskutočnosti,ktorébyodôvodňovaliinérozhodnutievpredmetnomspore.Naopak
žalobca tvrdenie, že užívaniu stavby predchádzalo stavebné konanie, projektová dokumentácia a

následne aj kolaudačné rozhodnutie, pričom byty boli následne zapísané na list vlastníctva, preukázal
rozhodnutím Okresného úradu v Sabinove, odbor životného prostredia sp. zn. P./XXXX/XXX-KP zo dňa
XX.X.XXXX, ktorým bolo po splnení zákonných náležitostí povolené užívanie stavby.21. Tento rozsudok v celosti včas podaným odvolaním napadol žalovaný vytýkajúc súdu prvej inštancie,
že ten nevykonal navrhnuté dokazovanie a skutkový stav nezistil správne a úplne. Odvolateľ žalobcom
požadované nájomné nepovažuje za primerané kvalite bývania a preto, tak ako predtým navrhol aj

teraz znalecké dokazovanie v odbore výstavby, bývania a energetiky za účelom posúdenia podmienok
bývania. Súčasne požiadal o pridelenie náhradného bytu a ustanovenie ex offo zástupcu.

22. Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, pretože odvolacie dôvody nie sú
podľa jeho názoru dané. Uplatnil súčasne trovy odvolacieho konania.

23. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení žiadal rozsudok v plnom rozsahu zrušiť.

24. Ďalšie podania strán dané neboli.

25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), z časti oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie

je dôvodné, resp. je z časti podané neoprávneným subjektom.

26. Prvým výrokom súd prvej inštancie zastavil konanie voči pôvodne žalovanej 2/ - manželke pôvodne
žalovaného 1/ z dôvodu jej úmrtia počas konania. Odvolanie môže podať iba strana, v neprospech ktorej
bolo rozhodnutie vydané ( § 359 CSP), teda strana, ktorej bola takým rozhodnutím spôsobená ujma

na právach. V tomto prípade žalovaný nie je stranou, ktorej by bola rozhodnutím spôsobená ujma na
právach, preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako postupom podľa § 386 písm. b/ CSP odmietnuť
odvolanie žalovaného proti prvému výroku rozsudku, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

27. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

28. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení

dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

29. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho

súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé
súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd
prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu
jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu

totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, s jeho záväznými pokynmi z
ostatného zrušujúceho uznesenia a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu,
túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

30. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti

s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

31. Súdy nemajú všeobecnú povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré strany navrhli, no z hľadiska
ústavnoprávnych garancií spravodlivého procesu však vyplývajú v prvom rade požiadavky naodôvodnenie, ktoré viedlo súd ku nevykonaniu navrhnutého dôkazu. Nie je tu rozhodujúce to, či
navrhnutý dôkaz mal, resp. nemal súvis s prejdnávaným sporom, rozhodujúce v tomto smere je to, že
v odôvodnení rozhodnutia nemôže absentovať zmienka o dôvodoch, ktoré súd prvej inštancie viedli k

nevykonaniu dôkazu. Súd prvej inštancie v súdenej veci svoje rozhodnutie o nevykonaní žalovaným
navrhnutých dôkazov oprel o racionálnu úvahu vychádzajúcu z priebehu konania a stavu dokazovania.
Je taktiež potrebné zdôrazniť, že odmietnutie navrhnutého dôkazu je porušením práva na spravodlivý
proces iba, ak takýto dôkaz mohol mať podstatný význam pre posúdenie skutkového stavu. Žalovaným
navrhnuté a súdom prvej inštancie odmietnuté dôkazy s odôvodnením, takej povahy neboli, v dôsledku

čoho potom odvolacia námietky žalovaného v tomto smere neobstojí.

32. Žalovaný ďalej tvrdil, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhol vykonať znalecké
dokazovaniezaúčelomposúdeniakvalitybývania,ažeuvedenénavrhujeajvodvolacomkonaní.Obsah
spisu však jeho tvrdeniu o tom, že by bol takýto návrh urobil pred súdom prvej inštancie nenasvedčuje.
Potomnemoholkvykonaniutakéhotodôkazupristúpiťaniodvolacísúd,lebonebolikumulatívnesplnené

zákonné podmienky v zmysle § 384 ods. 2 CSP na doplnenie dokazovania odvolacím súdom (a/ návrh
strany na vykonanie dôkazu pred súdom prvej inštancie, b/ jeho nevykonanie súdom prvej inštancie,
c/ návrh na jeho vykonanie v odvolacom konaní). Uvedený návrh nemožno hodnotiť ani ako novotu
v odvolacom konaní, lebo ten by bol prípustný ako novota len za predpokladu, že by bol žalovaný
bezpochyby preukázal, že ho bez svojej viny nemohol v doterajšom konaní použiť. Tento predpoklad

však žalovaný úspešne nesplnil, dôsledkom čoho je jeho diskvalifikácia v odvolacom konaní (§ 366
CSP).

33.Zuvedenéhovyplýva,žestvrdenímžalovanéhovodvolaníprotirozsudkusúduprvejinštancievčasti
namietaného neúplného zistenia skutkového stavu veci nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných

pre zistenie rozhodujúcich skutočností pre správne rozhodnutie nemožno súhlasiť.

34. Pokiaľ ide o požiadavku žalovaného vznesenú v odvolaní na pridelenie náhradného bytu, tu odvolací
súd poukazuje na § 372 CSP, v zmysle ktorého v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči
žalobcovi vzájomnou žalobou.

35. Ak žalovaný v odvolacom konaní žiadal o pridelenie zástupcu ex offo, ku tomu odvolací súd uvádza
nasledovné. V zmysle ustanovenia § 30 OSP účinného od 01.01.2012 do 30.06.2016, oprávnenie
ustanoviť právneho zástupcu účastníkovi pre súdne konanie prešlo zo súdov v plnom rozsahu do
právomoci Centra právnej pomoci zriadeného zákonom č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci

osobámvmateriálnejnúdzivzneníneskoršíchpredpisov.Vprípade,žeúčastníkpo01.01.2012požiadal
súd o ustanovenie právneho zástupcu, súd bol povinný iba odkázať účastníka s jeho žiadosťou na
príslušné Centrum právnej pomoci, nemohol však už o takejto žiadosti rozhodnúť, ani účastníkovi
právneho zástupcu sám ustanoviť. V súdenej veci sa tak stalo uznesením súdu prvej inštancie zo dňa
09.04.2013 z čl. 76, pričom o tejto žiadosti bolo rozhodnuté negatívne, t.j. žalovanému nebol priznaný

nárok na poskytnutie právnej pomoci ( viď čl. 111). Podľa právnej úpravy nového Civilného sporového
poriadku účinnej od 01.07.2016 ostala súdu zachovaná len poučovacia povinnosť vo vzťahu k možnosti
strán sporu obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Keďže odvolateľ bol súdom
prvej inštancie o tejto možnosti nanovo poučený (čl. 125, 164), jeho opakovaná žiadosť o ustanovenie
právneho zástupcu súdom je bezpredmetná.

36. Správnemu výroku vo veci samej potom zodpovedá i správny výrok o trovách konania.

37. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej napadnutej časti (výrok II.) a v

súvisiacom výroku o trovách konania (výrok III.) ako vecne správny potvrdil.

38. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v spore.
Jediná možnosť prelomenia zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách konania je vyjadrená v § 257
CSP, pričom už vo formulácii predmetného ustanovenia je expressis verbis vyjadrená požiadavka

výnimočnosti jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.

39. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená
to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazaťstranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie
tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam

konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre
rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch
podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa,
ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax,
dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3

MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania

alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky,
či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo,
ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR,
III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri

nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo
odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). K
aplikácii ustanovenia § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v
takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán

sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť
trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov
dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní
(pozri R24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá
nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácií, ktorá predstavuje

dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Iba
konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov konania nezasiahne
nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany
akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný.
Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková

situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na
odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,
pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

40. Odvolací súd má za to, že v danom spore je opodstatnené pri rozhodovaní o náhrade trov konania

brať zreteľ na finančnú, zdravotnú a sociálnu situáciu žalovaného ako na dôvod hodný osobitného
zreteľa odôvodňujúci aplikáciu ust. § 257 CSP. Žalovaný je v ťaživej sociálnej situácii, keď jeho jediný
príjem - dôchodok je nízky, nevlastní žiaden majetok vyššej hodnoty, má podlomené zdravie, v priebehu
sporu ovdovel a uloženie povinnosti hradiť trovy konania žalobcovi by jeho celkovú zlú situáciu ešte viac
prehĺbilo. Pri posudzovaní okolnosti hodných osobitného zreteľa v danom prípade odvolací súd prihliadol

aj na to, ako by sa využitie zákonnej možnosti nepriznania náhrady trov konania dotklo oprávneného
účastníka, t. j. žalobcu. V dôsledku aplikácie ust. § 257 CSP majetková sféra žalobcu ako zdravého
podnikateľského subjektu ( viď údaje na www.finstat.sk) nebude ohrozená, ak v porovnaní s možným
ohrozením základných životných potrieb žalovaného s tým, že žalobca ako úspešná strana konania
nebude mať nahradené trovy konania sa javí ako spravodlivé nepriznanie náhrady trov konania. O

uvedenom svedčí aj fakt, že žalobca nepodal odvolanie proti prvoinštančnému rozhodnutiu o trovách
konania.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).