Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618201572
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6618201572.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobcu: H. T. J., a. s., so
sídlom XXX XX W., U. XX, O.: XX XXX XXX, proti žalovanému: H. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX B., H. K. XXX/X, o zaplatenie 2.054,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec číslo konania 8Csp/31/2018-104 zo dňa 15.08.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 8Csp/31/2018 - 104 zo dňa 15. 08. 2018 v odvolaním
napadnutom výroku II., ktorým súd žalobu v časti zaplatenia úroku 9,50 % ročne zo sumy 2.000 eur od
16. 03. 2018 do zaplatenia zamietol a vo výroku III. o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI.uložilžalovanému povinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu 2.000 eur, úrok z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy od 16.03.2018 do zaplatenia, úrok
52,03 eur, úroky z omeškania 0,59 eur, úrok z omeškania 5 % ročne z nezaplatených úrokov 52,03
eur od 16.03.2018 do zaplatenia a poplatky za poistenie 1,46 eur na špecifikovaný účet žalobcu v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd žalobu v časti zaplatenia úroku 9,50
% ročne zo sumy 2.000 eur od 16.03.2018 do zaplatenia zamietol a výrokom III. rozsudku rozhodol

o trovách prvoinštančného konania a vyslovil, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie osobitným
uznesením. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval právny a skutkový základ sporu, vyplývajúci zo
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX uzavretej medzi žalobcom, ako veriteľom a
žalovaným, ako dlžníkom dňa 08.11.2017 a z obsahu ktorej mal súd preukázané, že žalobca poskytol
žalovanémubezúčelovýúver2.000eursfixnouúrokovousadzbou9,5%ročnedosplatnosti,zapoplatok
100 eur jednorazovo, v počte splátok 96, splatných 10. deň kalendárneho mesiaca, výška anuitnej

splátky 29,99 eur, splatnosť prvej splátky 11.12.2017, splatnosť úveru 10.11.2025, výška RPMN 11,7 %,
priemerná RPMN 12,19 %, celková čiastka ktorú mal žalovaný zaplatiť 2.979,04 eur a dojednaný bol aj
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne. Zmluvné strany si súčasne dohodli súbor poistenia A s poplatkom
za poistenie schopnosti splácať úver 0,73 eur mesačne. Súd ďalej uviedol, že žalobca preukázal, že
dňa 10.01.2018 zaslal žalovanému výzvu - Opakované upozornenie, ktorou ho vyzýval na zaplatenie
omeškanej splátky 30,78 eur, upozornil ho, že si uplatňuje z titulu porušenia zmluvných povinností aj
zmluvnú pokutu vo výške 15 eur a žiadal o zaplatenie dlžnej sumy vo výške 45,78 eur najneskôr do

15.01.2018. Žalovaný opakované upozornenie prevzal dňa 15.01.2018, dlžnú sumu nezaplatil a dňa
15.03.2018 žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru a žiadal žalovaného zaplatiť celý dlh
vo výške 2.114,08 eur s príslušenstvom najneskôr do 25.03.2018. Výzvu o predčasnom splatení úveru
prevzal žalovaný dňa 29.03.2018, avšak dlžnú sumu nezaplatil. Súd prvej inštancie právne posúdiluplatnený nárok podľa ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, § 54 a podľa ustanovenia § 517
ods. 1, 2 a § 565 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu 08.11.2017, ako aj podľa
osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch. Z vykonaného dokazovania, po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako
aj v ich vzájomnej súvislosti, mal súd preukázané, že žaloba žalobcu je dôvodná sčasti. Súd považoval
za nepochybné, že žalovanému bol poskytnutý úver 2.000 eur, zostatok dlhu na istine žalovaného bol
ku dňu zosplatnenia (15.03.2018) 2.000 eur. Súd potom vyhodnotil, že žalobca v konaní preukázal, že
žalovaný úver neplatil vôbec, nereagoval na výzvy žalobcu zo dňa 10.01.2018 a 15.03.2018 a žalobca

dôvodne predčasne zosplatnil úver, preto priznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny v sume 2.000 eur.
Súd súčasne priznal žalovanému aj úrok z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy od 16.03.2018, odo
dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení úveru do zaplatenia, úrok v sume 52,03 eur, zmluvný
úrok dohodnutý v zmluve vyčíslený do predčasného zosplatnenia (úroková sadzba 9,50 % ročne), úrok
z omeškania 5 % ročne z nezaplatených úrokov 52,03 eur od 16.03.2018 do zaplatenia a poplatky
za poistenie v sume 1,46 eur, predstavujúce súčet omeškaných poplatkov za poistenie, ktoré sa popri

anuitnýchsplátkachúveružalovanýzaviazalhradiťmesačnevzmyslebodu1.2zmluvy.Pokiaľsižalobca
žalobou uplatnil nárok na zaplatenie zmluvného úroku 9,50 % ročne zo sumy 2.000 eur od 16.03.2018 do
zaplatenia (odo dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení úveru), súd tento nárok nepovažoval za
dôvodný, lebo zmluva o úvere bola uzavretá dňa 08.11.2017 a s prihliadnutím na ustanovenie § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka včlenené zákonom č. 102/2014 Z.z. s

účinnosťou od 01.04.2015 a podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy
obchodného práva, potom súd v tejto časti žalobu zamietol. Ak nastal stav - predčasné zosplatnenie
úveru, ku ktorému došlo v súlade so zákonným ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a
súčasne spotrebiteľ už nemal právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, súd mal za to,

že niet dôvodu ani na to, aby veriteľovi patrili úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti plnenia a veriteľovi by naďalej patrili úroky zo sumy, ktorú by mu
spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Popreli by sa tým účinky veriteľom vyvolanej zmeny spôsobu splatnosti
záväzku a veriteľovi by úroky patrili tak, ako keby k zmene ani nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by

neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy o úvere pred veriteľom vyvolanou zmenou
záväzku. Súd prvej inštancie ďalej v dôvodoch rozsudku uviedol, že otázku, dokedy je dlžník povinný
platiť úroky z úveru, ak došlo k predčasnej splatnosti dlhu, Občiansky zákonník výslovne neupravuje.
Ani zo zákonnej úpravy § 503 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka nevyplýva, že po vyhlásení celého
úveru za splatný sa ďalej úročí istina úveru až do zaplatenia (do vrátenia peňažných prostriedkov

prislúchajú úroky len v prípade vrátenia peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti podľa § 503 ods.
3 Obchodného zákonníka). Úroky zo splátky sú v prípade plnenia v splátkach splatné v deň splatnosti
splátky (§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka), ak sa však má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných
prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 tretia veta Obchodného zákonníka). Ak
požičané finančné prostriedky vracia dlžník formou splátok, úroky z každej splátky sú splatné len spolu

so splatnosťou samotnej splátky. Ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti, dlžník už formou splátok
neplní svoj záväzok, ktorý je splatný ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti. Niet dôvodu, aby ďalej
plynula splatnosť úrokov zo splátok, na ktoré už dlžník nemá nárok. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu
v časti zaplatenia úroku 9,50 % ročne zo sumy 2.000 eur od 16.03.2018 (po predčasnej splatnosti úveru)
ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia §

262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi podľa pomeru úspechu v spore priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, hoci v časti príslušenstva, ktoré nebolo vyčíslené, žalobu zamietol, s odôvodnením,
že pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu aj neúspechu v uplatnenej istine
bez príslušenstva, ak príslušenstvo žalobca nevyčíslil vo svojej žalobe (s poukazom na uznesenie NS
SR sp. zn. 6Obo/243/2007 zo dňa 27.11.2008). Súčasne súd s poukazom na ustanovenia § 262 ods. 2

CSP vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to do
výroku II., ktorým súd zamietol žalobu v časti zaplatenia úroku 9,50 % ročne zo sumy 2.000 eur od

16.03.2018 do zaplatenia a v časti výroku III. o trovách prvoinštančného konania. S argumentmi súdu
prvej inštancie, v zmysle ktorých po predčasnom zosplatnení úveru už veriteľ nemá nárok na úroky
z úveru, sa žalobca nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny. Žalobca má
za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie,teda aj po predčasnom zosplatnení. Odvolateľ poukázal na znenie ustanovenia § 502 ods. 1 a § 503
ods. 3 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím
skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1

zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,vzmyslektoréhoakspotrebiteľsplatíspotrebiteľský
úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady
vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z vyššie
uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok
na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník

priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje
len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu
dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Žalobca na podporu svojich
argumentov citoval z odôvodnenia konkrétneho rozsudku Krajského súdu v Žiline. V zmysle § 497
Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť a zaplatiť úroky. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len
poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky
sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť
od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v
omeškaní.Úrokzúverujenárokom,naktorýnemávplyvomeškaniedlžníka,ktoréjeskutočnosťou,ktorá

zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje.
Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad
odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní
s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie
nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo

veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o
právnyinštitúturčenýnaochranuveriteľa,ajehovyužitímsaveriteľnemôžedostaťdohoršiehoprávneho
postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností
dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to
však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka.

Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a
naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi
z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. V ďalšom texte odvolania
žalobca citoval z viacerých rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Nitre,
Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Bratislave. V závere odvolania žalobca na podporu

svojej odvolacej argumentácie poukázal aj na návrh zákona (neskôr prijatý pod č. 106/2014 Z.z.) z
roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ktorý obsahoval
pod č. 1. ustanovenie, ktorým sa navrhovalo doplnenie Občianskeho zákonníka v § 53 ods. 9 o túto
vetu: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa
§ 565." Rozhodujúcou skutočnosťou podľa mienky žalobcu je, že táto navrhovaná zmena nebola nikdy

legislatívne prijatá a zákon č. 106/2014 Z. z., ani žiadna iná zákonná novelizácia, takéto ani obdobné
ustanovenie, odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu, neobsahuje. Práve
naopak - fakt, že uvedený návrh nikdy nebol prijatý vo forme zákona, len dokazuje, že zákonodarca nikdy
predmetný nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne
potvrdzuje jeho dôvodnosť. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že

jeho odvolanie je dôvodné, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v časti zmluvného úroku 9,50 % ročne z nezaplatenej istiny
2000 eur od 16.3.2018 do zaplatenia a žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu v odvolaním napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.5. Žalobca, ako úverový veriteľ, sa žalobou datovanou dňa 06.04.2018 domáhal vydania platobného
rozkazu, ktorým by súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 2.000 eur, úrok 52,03
eur, úroky z omeškania 0,59 eur, úrok 9,50 % ročne zo sumy 2.000 eur od 16.03.2018 do zaplatenia,

úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.000 eur od 16.03.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 5
% ročne z nezaplatených úrokov 52,03 eur od 16.03.2018 do zaplatenia, nezaplatené poplatky za
poistenie vo výške 1,46 eur a náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že dňa 08.11.2017 uzatvoril
so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej "zmluva o úvere"), na základe ktorej
žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.000 eur. Poskytnutý úver a úroky sa

žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver s príslušenstvom
bol povinný zaplatiť do 10.11.2025. Žalovaný však na poskytnutý úver nezaplatil žiadnu čiastku. Žalobca
preukázal, že dňa 10.01.2018 zaslal žalovanému výzvu - Opakované upozornenie, ktorou ho vyzýval na
zaplatenie omeškanej splátky 30,78 eur, z titulu porušenia zmluvných povinností aj zmluvnú pokutu vo
výške 15 eur a žiadal o zaplatenie dlžnej sumy vo výške 45,78 eur najneskôr do 15.01.2018. Žalovaný
opakované upozornenie prevzal dňa 15.01.2018, dlžnú sumu nezaplatil a dňa 15.03.2018 žalobca

rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru, žiadal žalovaného zaplatiť celý dlh vo výške 2.114,08 eur
s príslušenstvom najneskôr do 25.03.2018. Výzvu o predčasnom splatení úveru prevzal dňa 29.03.2018,
dlžnú sumu však ani sčasti doposiaľ nezaplatil.

6. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, vychádzajúc z dôvodov a rozsahu odvolania (§

379 a 380 CSP), po preskúmaní rozsudku prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch
konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol. Je
potrebné zdôrazniť, že žalobca, ktorý ako odvolateľ namietal vecnú správnosť v meritórnom výroku
rozsudku súdu prvej inštancie, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe
súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384

ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez
jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor
súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci,
pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal
právny názor vyslovený v meritórnych výrokoch rozsudku.

7. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie
základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Okresný súd správne konštatoval,
že vzhľadom na postavenie zmluvných strán je nutné danú zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa
08.11.2017 považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ustanovení § 52 a násl. Občianskeho

zákonníka. Okresný súd správne poukázal na to, že okrem tejto všeobecnej právnej normy na daný
zmluvný vzťah dopadá aj právna úprava lex specialis a to zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy. Táto skutočnosť v odvolacom konaní
sporná ani nebola. Predmetom a rámcom odvolacieho konania však bolo zodpovedanie otázky, či je
z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatnených úrokov z poskytnutého spotrebiteľského úveru možné

a nutné aplikovať v tejto otázke na daný zmluvný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo
Obchodného zákonníka, predovšetkým ustanovenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, ktorých
aplikácie sa odvolateľ dovoláva. Aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného
zákonníka má potom zásadný vplyv na posúdenie aj nároku veriteľa na úroky z úveru po vzniku
omeškania dlžníka s vrátením sumy poskytnutého úveru a po jeho predčasnej splatnosti.

8.Podľaustanovenia§52ods.2Občianskehozákonníkavzneníúčinnomod01.04.2015,ustanoveniao
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,

sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

9. Odvolací súd sa predovšetkým vysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorý síce zhodne s
právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie nespochybňuje, že daný zmluvný vzťah medzi

žalobcom a žalovaným vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné posudzovať z
hľadiska spotrebiteľského práva a s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
spotrebiteľské zmluvy, avšak argumentuje, že pokiaľ ide o omeškanie dlžníka s vrátením peňažnej sumy,
ktorého právne následky sú upravené odlišne v občianskoprávnej a obchodnej úprave, táto sa spravujeustanovením § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd poznamenáva, že
na tento argument žalobcu, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 vety tretej
Občianskeho zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy

prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj za predpokladu, ak by sa inak riadili
normami obchodného práva, tak nemožno prihliadnuť. Z uvedeného zákonného ustanovenia (v znení
účinnom od 1. apríla 2015) vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu
ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvným
podmienkami, ale aj na posúdenie všetkých ostatných právne relevantných skutočností z právneho

vzťahu založeného touto zmluvou, i keď ide o absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka.
Posudzovaná zmluva bola uzatvorená dňa 08.11.2017, teda už za účinnosti citovaného novelizovaného
ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Význam inštitútu spotrebiteľskej zmluvy a legislatívne
osobitne upravených práv a povinností vo vzťahoch, v ktorých ako zmluvná strana vystupuje spotrebiteľ,
spočíva vo zvýšenej miere zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa.

10. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ
právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok
týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa

tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania
ustanovuje vykonávací predpis.

11. Relevantné z hľadiska posúdenia správnosti úvahy prvoinštančného súdu je zodpovedanie otázky, či
bol správny záver súdu, že veriteľ si po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ktorý bol dlžník v zmysle

zmluvných dojednaní povinný dovtedy uhrádzať v splátkach môže voči dlžníkovi uplatňovať popri istine
súčasne úroky, ako aj úroky z omeškania, nakoľko sa dlžník preukázateľne dostal do omeškania so
splnením svojho dlhu (v dôsledku čoho aj veriteľ pristúpil k svojmu jednostrannému právnemu úkonu). V
konaní nebolo sporné, že žalobca, ako veriteľ listom zo dňa 15.03.2018 vyhlásil predčasnú/mimoriadnu
splatnosť Zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXXXXXXXX a to v dôsledku nesplácania

poskytnutého úveru dlžníkom riadne a včas. Dlžníkovi bola poskytnutá dodatočná lehota na zaplatenie
celého dlhu vrátane príslušenstva (do 25.03.2018), pričom márnym uplynutím aj tejto dodatočnej lehoty
naplneniesadlžníkdostaldoomeškania.Vnadväznostinauvedenéjepotomnáslednenutnévychádzať
z citovaného ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý pre prípad omeškania dlžníka plniť
peňažný záväzok riadne a včas, poskytuje veriteľovi právo od zmluvy odstúpiť, pričom z ustanovenia

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že dochádza aj k modifikácii peňažného
nároku veriteľa, pretože zákon ustanovuje, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení už len úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

12. Odvolací súd poznamenáva, že z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti celého úveru je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka popri plnení (pričom
plnenie je nutné chápať do momentu zosplatnenia celého dlhu ako súhrnnú sumu zosplatneného
peňažného dlhu dlžníka, ktorý obsahuje jednak istinu, prípadné poplatky za poskytnutie peňažných

prostriedkov, ako aj úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov), len zákonné sankčné mechanizmy
za omeškanie dlžníka a to úrok z omeškania, pokiaľ nie je podľa Občianskeho zákonníka oprávnený
požadovať od dlžníka poplatok z omeškania, pričom výška uvedených sankčných mechanizmov je
vykonávacím predpisom limitovaná a nezávisí tak od svojvôle veriteľa, a dokonca ani od dohody
s dlžníkom. Z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka

tak nevyplýva, že by bol veriteľ oprávnený po zosplatnení celého dlhu (vrátane istiny, poplatkov
a dovtedajších úrokov zosplatneného dlhu) požadovať okrem zákonom prípustných sankčných
prostriedkov z omeškania dlžníka aj úroky z dlžnej sumy. Súd prvej inštancie tak vecne správne výrokom
II. rozsudku zamietol zvyšnú časť žaloby, a to čo do nároku na zaplatenie úroku vo výške 9,50 %
ročne zo sumy 2.000 eur od 16.03.2018 do zaplatenia a to z dôvodu, že v dôsledku vyhlásenia

predčasnej splatnosti úveru prináleží veriteľovi od doby zosplatnenia úveru len úrok z omeškania a
nie už samotný úrok z úveru. Dlžník sa dostal do omeškania a nastupuje tak režim platenia úrokov
z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takýto záver je logický,
pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných prostriedkov,ktoré poskytol veriteľ dlžníkovi do doby splatnosti dlhu. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo ku dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru a jednak úrokov z
omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi a to v neprospech

spotrebiteľa. Nie je pritom rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo
skôr, ak veriteľ využil právo požadovať splatenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej splátky podľa
ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z
omeškania. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej má veriteľ právo na zmluvné
úroky aj počas doby, v ktorej je dlžníkom v omeškaní s vrátením úveru, pretože aj počas tejto doby

veriteľ nemá možnosť so svojimi peňažnými prostriedkami nakladať a dlžník by mal mať povinnosť
kompenzovať veriteľa za celý čas, ktorý istinu skutočne užíval až do jej faktického vrátenia veriteľovi.
Sankciou za omeškanie dlžníka a jeho motiváciou čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou
veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky z
omeškania. Zo zákona (§ 565 Občianskeho zákonníka) spotrebiteľovi stratou výhody splátok vzniká
voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť celú pohľadávku a to naraz, teda povinnosť zaplatiť veriteľovi

nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti
zo strany veriteľa zafixuje. Zákon pritom otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok
osobitne nerieši. Je preto nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka a túto
pohľadávku považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa,
pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Nakoľko pôvodný zmluvný vzťah - a tým aj vzájomné práva a

povinnosti z neho vyplývajúce - sa zásadným spôsobom menia momentom vyhlásenia predčasnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, práve týmto okamihom nastupuje nová povinnosť spotrebiteľa a práve
vtomtookamihusazastavujezmluvnedohodnutápovinnosťspotrebiteľaplatiťriadnedohodnutéúrokya
spotrebiteľ je povinný vrátiť veriteľovi popri nesplatenej istine len tie úroky, ktoré boli splatné ku momentu
vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - zmena

v obsahu záväzku). Zmena v obsahu záväzku potom aj spôsobuje novú povinnosť dlžníka - od momentu
omeškania s vrátením celej istiny vrátane kapitalizovaného úroku k vyhláseniu predčasnej splatnosti
celého dlhu - platiť z takejto sumy kapitalizovaného dlhu aj úroky z omeškania v zákonnej výške. Je
to povinnosť dlžníka vyplývajúca ex lege - z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by
veriteľ popri riadnych úrokoch (ako ceny peňazí) od dlžníka požadoval aj úroky z omeškania z istiny,

vlastne by sa istina veriteľovi zhodnocovala duplicitne. Jedenkrát vo forme riadnych úrokov, ktoré by
ako cenu peňazí požadoval veriteľ za to, že dlžník nevrátil celú istinu včas, druhýkrát vo forme úrokov z
omeškania, ktoré by veriteľ požadoval z toho istého titulu, teda, že spotrebiteľ nevrátil celú istinu včas.
Takejto požiadavke by súd musel odoprieť ochranu okrem vyššie uvedených dôvodov aj z titulu rozporu
s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), prípadne vzhľadom na zjavné zneužitiu práva

(článok 5 Civilného sporového poriadku). Odvolací súd s poukazom na argumentáciu uvedenú vyššie
tak konštatuje, že niet zákonného ustanovenia, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť
úroky popri úrokoch z omeškania.

13. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje ustanovením § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka,

odhliadnuc od už uvedeného, že na spotrebiteľský právny vzťah v súlade s ustanovením § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka a 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné zdôrazniť, že táto argumentácia
žalobcu by bola nesprávna aj za predpokladu aplikability Obchodného zákonníka na nespotrebiteľský
vzťah. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je zrejmé, že toto

zákonné ustanovenie upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad predčasného splatenia úveru
zo strany dlžníka. Ustanovenie zakotvuje, že ak sa naplní hypotéza prvej vety (dlžník je oprávnený vrátiť
peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve), dlžník nebude povinný platiť úroky pre celé úrokové
obdobie dohodnutého úveru v zmysle úverovej zmluvy, ale len do obdobia, kedy peniaze vrátil. Citované
znenie ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka tak upravuje výlučne splatnosť úroku len v

prípade predčasného splatenia celého úveru zo strany dlžníka v dôsledku jeho autonómnej vôle zaplatiť
úver predčasne (ktorá situácia v danom spore, odhliadnuc od nemožnosti aplikovať Obchodný zákonník,
v danej veci ani nenastala), pričom je nevyhnutné mať na zreteli aj skutočnosť, že Obchodný zákonník
splatnosť úrokov upravuje v ustanovení § 503 ods. 1 a 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadny úrok len do
momentu vzniku záväzku dlžníka vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do momentu ich skutočného

vrátenia.

14. Taktiež pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľských
úveroch sú vyjadrením ceny peňazí, odvolací súd poznamenáva, že tento názor nijako nespochybňujea úrok predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd poznamenáva, že banka,
ako veriteľ, počas procesu kontraktácie určuje svoje úverové podmienky, v rámci ktorých stanovuje aj
odplatu za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého veriteľa konajúceho s

odbornoustarostlivosťousaočakáva,žecenuzaúversistanovujezadanéohraničenéúverovéobdobie,
na ktoré sa úverový vzťah uzatvára, do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové
obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií
za omeškanie s plnením dlhu veriteľa. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by
mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav, že veriteľ a spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a

v termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim
jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku,
ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany
veriteľa. K predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa. Bol
to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku
svojím jednostranným adresným právnym úkonom. Predčasné zosplatnenie úveru je sankčný právny

inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej
požičanej istiny. Podstatný rozdiel medzi výhodou splátok a stavom jednorazového zosplatenia úveru
spočívavtom,ževeriteľprirežimesplátoknemánárokaspotrebiteľnemápovinnosťvrátiťcelúpožičanú
sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej
sumy - istiny, ktorá sa iba postupne v pravidelných anuitných splátkach vracia a tento stav nedostatku

je vykompenzovaný nárokom veriteľa na úrok z požičanej istiny. Úrok preto predstavuje cenu peňazí
v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže
s touto voľne nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný
spolu s istinou v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti
splatenia úveru tak vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov

kapitalizovaných podľa splatenia úveru. Týmto právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, ktorým má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov a v dôsledku toho odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s požičanými
peniazmi,ktorédlžníknemáprávoďalejzadržiavaťastratilrežimvýhodysplátok.Pokiaľtedanastalstav,
kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné prostriedky u seba a tieto naďalej legitímne

užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý
a ústavne nekonformný stav, keď spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom
vynútenia povinnosti plnenia a veriteľ by ďalej inkasoval úrok zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu
nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľ vyvolanej zmeny

obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako kedy k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však
spotrebiteľovi by boli upierané práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou
záväzku. Súd by pripustením takéhoto stavu toleroval založenie hrubej nerovnováhy medzi právami a
povinnosťami dodávateľa voči spotrebiteľovi a pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na proporcionalitu
práv a povinností dlžníka a veriteľa, odvolací súd poznamenáva, že tolerovaním takéhoto stavu by

podporoval nielen hrubú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami v neprospech spotrebiteľa, ale
aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť
stav jeho potencionálnej nečinnosti, respektíve až zneužívať stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Odobrením takéhoto stavu a to priznaním nároku veriteľa po vyvolanej
zmene obsahu záväzku požadovať od dlžníka úroky popri úrokoch z omeškania, by sa poprel celý

zmysel ochrany spotrebiteľa pred nekonečným nabaľovaním sa istiny o ďalšie a ďalšie úroky a úroky
z omeškania. Pokiaľ tak spotrebiteľ neoprávnene peňažné prostriedky zadržiava, v prípade takéhoto
protiprávneho stavu patria druhej zmluvnej strane len sankcie vymedzené v ustanovení § 517 ods. 1 a
2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 a § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z.z..

15. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Správne súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatneného úroku vo
výške 9,50 % ročne zo sumy 2.000 eur od 16.03.2018 do zaplatenia. Odvolací súd preto, po oboznámení
sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností, rozsudok súdu prvej inštancie v

odvolaním napadnutom výroku II. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. Odvolací súd zároveň potvrdil ako vecne správny aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvoinštančného
konania, keďže zodpovedá ustanoveniu § 255 ods. 1 CSP a zásade procesného úspechu v konaní,pričom žalovaný voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nepodal, preto odvolací súd, aj pokiaľ by
eventuálne zvažoval a vyhodnocoval mieru procesného úspechu a neúspechu strán sporu (nakoľko súd
sčasti žalobu zamietol), nebol by oprávnený, rešpektujúc čl. 16 ods. 3 CSP, rozhodnúť v neprospech

žalobcu.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods.
1 CSP) a vyslovil, že žalovanému, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní

inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva,
nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).