Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 26, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/186/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6403899013
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6403899013.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty
Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu
Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, IČO: 00 179 086, so sídlom Námestie SNP 19,
975 90 Banská Bystrica, právne zastúpeného: Advokátska kancelária SOUKENÍK - ŠTRPKA, so sídlom
Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, proti žalovanému 1/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO:

36 038 351, so sídlom Nám. SNP 8, 975 66 Banská Bystrica a 2/ Lesy Slovenskej republiky, štátny
podnik Odštepný závod Žarnovica, so sídlom Železničná 613/13, 966 81 Žarnovica, IČO: 36 038 351,
obaja zastúpení: Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Mladých
budovateľov 2, 974 11, IČO: 50 570 897, o vydanie veci, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti uzneseniu
Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 7C/222/2003-153 zo dňa 07.05.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie v druhom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením zastavil konanie o vydanie veci podľa zákona
č.282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským
spoločnostiam (ďalej v texte aj len „z.č. 282/1993 Z.z.“) a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo

strán nemá nárok na náhradu trov konania.
Z jeho dôvodov vyplýva, že dňa 19.11.2003 podal žalobca žalobu o vydanie veci v zmysle zákona č.
282/1993 Z.z.; dňa 06.02.2017 právny zástupca žalovaného navrhol odročenie pojednávania vzhľadom
na žiadosť žalobcu na prerušenie konania, s čím žalovaný vyjadril súhlas; okresný súd uznesením č.k.
7C/222/2003-146 zo dňa 25.05.2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 7C/222/2003-150 zo dňa
14.07.2017 rozhodol o prerušení konania v zmysle §163 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného

sporového poriadku (ďalej v texte aj len „C.s.p.“).
Keďže sporové strany napriek poučeniu návrh na pokračovanie v konaní nepodali, s poukazom na §163
ods. 2 veta druhá C.s.p. okresný súd konanie zastavil.
O trovách konania rozhodol okresný súd s odkazom na §256 ods. 1, 2 C.s.p. (podľa ktorého, ak strana
procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane; ak strana procesne
zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane) tak, že

žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti druhému výroku uznesenia podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie podľa §365 ods. 1
písm. f) a h) C.s.p. žalovaní 1/ a 2/. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov ku
nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Civilný
sporový poriadok neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu §146 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.

Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej v texte aj len „O.s.p.“), v
zmysle ktorého pri zastavení konania vo všeobecnosti platilo, že žiaden z účastníkov nemá právo nanáhradu trov konania. Zásada zodpovednosti za zavinenie sa uplatní preto pre každé konanie bez
ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z
objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého

výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť. Zavinenie
nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale
vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (Ústavný súd SR
I.ÚS 196/09). Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho
riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil (Ústavný súd SR

II.ÚS 221/2015). Vo všeobecnosti platí, že náhrada nákladov ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
doplnená zásadou zavinenia (Najvyšší súd SR sp.zn. 7MCdo 4/2010). Podľa článku 3 ods. 2 C.s.p.
výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa
však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1. Podľa článku
4 ods. 1 C.s.p., ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe písomného ustanovenia tohto
zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec

čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
Z citovaných ustanovení C.s.p., názorov právnej doktríny a judikatúry vyplýva, že v prípade zastavenia
konania už neexistuje právna norma, ktorá by umožňovala súdu rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán
neprizná náhradu trov konania. Súd pri zastavení konania vždy musí posúdiť procesné zavinenie na
zastavení, pričom toto zavinenie je založené na príčinnej súvislosti medzi správaním strany sporu a

zastavením konania.
Konanie v posudzovanej veci bolo prerušené uznesením okresného súdu na základe návrhu žalobcu,
s čím žalovaný 1/ súhlasil. Žalobca podaním zo dňa 25.01.2017 čiastočne vzal žalobu späť. Žalobca sa
nikdy nevyjadril ku stanovisku žalovaných zo dňa 26.08.2013, kde namietali neurčitosť predmetu žaloby,
jej nesúlad s údajmi katastra a absenciu dôkazov o vlastníctve žalobcu k pozemkom, na ktorých sa

nárokované cesty a stavby majú nachádzať. Žalobca vo veci samej zároveň predložil len dve podania, a
to žalobu zo dňa 13.11.2003, ktorou konanie inicioval a čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 25.01.2017,
o ktorom konajúci súd vôbec nerozhodol.
Z opísaného skutkového stavu a správania žalobcu vyplýva, že predmetné konanie vyvolal, teda priamo
zapríčinil jeho začatie, tiež svojím čiastočným späťvzatím zavinil, že by sa konanie muselo v tejto časti

zastaviť a nakoniec žalobca inicioval a zapríčinil aj prerušenie konania, ktoré v dôsledku jeho procesnej
pasivity viedlo k zastaveniu konania.
Žalobca bol dominantným prvkom v reťazi príčinnej súvislosti od začatia konania až po jeho zastavenie.
Bez existencie opísaného správania sa žalobcu a bez jeho procesnej pasivity by tu nikdy nenastal
následok v podobe zastavenia konania. Zároveň platí, že pokiaľ bola pasivita žalobcu cielená a jej

jediným dôvodom bola snaha vyhnúť sa vzniku povinnosti nahradiť trovy konania pri späťvzatí alebo
celkovom neúspechu v spore, nemôže zostať toto správanie bez procesnej sankcie.
Od žalovaných, ktorým bolo zastavenie konania na prospech, nie je možné spravodlivo očakávať, aby
iniciovali pokračovanie v konaní a riskovali tým prípadné nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ
nie je možné od žalovaných spravodlivo očakávať procesnú aktivitu, potom im nie je možné klásť za

vinu ani zastavenie konania. Výsledok konania je v širšom zmysle procesným úspechom žalovaných, s
ktorým je nutne spojené právo na náhradu trov konania.
Zastavením konania stratil žalobca definitívne možnosť domáhať sa nároku na vydanie vecí označených
v žalobe, zastavenie konania je tak z objektívneho hľadiska úspechom žalovaných.
Pri zastavení konania neprichádza do úvahy mechanické rozhodnutie o trovách konania tak, že ich

náhrada nebude priznaná žiadnej zo strán sporu. Súd by mal pri zastavení konania vždy posudzovať
zavinenie strany na zastavení konania, pričom zavinenie je založené na príčinnej súvislosti medzi
zastavením konania a správaním strany sporu.
Listiny predložené do konania preukazujú, že žalobca po podaní žaloby nedokázal doplniť svoj žalobný
návrh tak, aby bol vykonateľný a ani nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie dôvodnosti uplatneného

nároku. Žalobca bol čo do veci samej po podaní žaloby pasívny a až po uplynutí viac ako 13 rokov
od podania žaloby sa obmedzil len na čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorom mal súd prvej inštancie
pred prerušením konania rozhodnúť alebo tento úkon aspoň zohľadniť pri rozhodovaní o náhrade trov
konania. Rovnako mal súd prvej inštancie posúdiť aj celkové správanie žalobcu v konaní, ktoré sám
vyvolal, na základe čoho by musel dospieť k záveru, že zastavenie konania zavinil žalobca.

Žalovaným nie je možné spravodlivosť pričítať zavinenie na zastavení konania, pretože z nečinnosti
žalobcu im plynul prospech v podobe definitívneho zániku nároku na vydanie predmetných vecí
(stavieb). Nepodanie návrhu na pokračovanie v konaní zo strany žalovaných bolo prirodzené a
motivované legitímnou snahou o úspešné skončenie sporu, ktorým bolo v tomto prípade aj zastaveniekonania. Za sledovanie legitímneho cieľa, ktorým je zánik sporných nárokov, nie je možné žalovaných
sankcionovať v podobe nepriznania náhrady trov konania.
Pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru, že zavinenie žalobcu aj napriek uvedeným argumentom nestačí

na priznanie náhrady trov konania postupom podľa §256 C.s.p., poukázal aj na možnosť posúdenia za
aplikácie výkladových pravidiel v zmysle článku 3 ods. 2 a článku 4 ods. 1 C.s.p.
Otázku náhrady trov konania je možné v posudzovanej veci posúdiť analogicky aj podľa ustanovenia
§255 ods. 1 C.s.p., teda podľa úspechu vo veci. Zastavenie konania predstavuje v tomto prípade úplný
úspech žalovaných, voči ktorým došlo k definitívnemu zániku nároku na vydanie predmetných vecí v

dôsledkuuplynutiaprekluzívnejlehotypodľa§5ods.1zákonač.282/1993Z.z.vznenízákonač.97/2002
Z.z.
Navrhli, aby krajský súd podľa §388 C.s.p. zmenil uznesenie okresného súdu a žalovaným priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Konanie v prejednávanej veci začalo pred 30.06.2016; žaloba bola podaná dňa 19.11.2003, t.j.
za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku; dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový
poriadok, ktorý v §470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania, začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§34 C.s.p.), vec preskúmal v rozsahu určenom v §380 ods. 1, 2 C.s.p.,
bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 C.s.p.) a uznesenie súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1
C.s.p. v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil.

6. V zmysle §387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zistiteľné, že žalobca sa žalobou zo dňa 19.11.2003 domáhal
vydania veci podľa zákona č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z.. Po doručení žaloby na

vyjadrenie žalovaným 1/, 2/, po vyzvaní žalobcu na predloženie listinných dôkazných prostriedkov, po
vyjadrení žalovaných k žalobe, vytýčil okresný súd pojednávanie, z ktorého sa žalovaní ospravedlnili
(č.l. 27 spisu); pojednávanie odročil na neurčito; následne po opakovaných výzvach súdu prvej inštancie
(každý mesiac od júla do decembra 2004) okresný súd vytýčil na 13.01.2005 pojednávanie, ktoré
odročil na požiadanie obidvoch strán sporu za účelom poskytnutia lehoty v trvaní 6 mesiacov za účelom

eventuálnej možnej mimosúdnej pokonávky. Na výzvu súdu zo dňa 26.07.2005, adresovanú obidvom
stranám sporu, žalovaný 1/ listom zo dňa 19.08.2005 okresnému súdu oznámil, že medzi stranami
sporu prebiehajú dohovory za účelom mimosúdneho doriešenia sporu; na ďalšiu žiadosť súdu zo dňa
26.09.2005 žalobca oznámil, že so žalovaným stále rokujú a najneskôr do 31.10.2005 súdu oznámia,
či k uzavretiu dohody došlo alebo budú žiadať, aby súd vo veci rozhodol. Na žiadosť súdu zo dňa

02.11.2005 žalobca listom zo dňa 15.11.2005 požiadal o poskytnutie ďalšej lehoty do januára 2006,
kedy je predpoklad, že vec bude vyriešená uzatvorením dohody. Rovnakú skutočnosť súdu oznámil aj
žalovaný 1/ (č.l. 49). Listom zo dňa 07.02.2006 vyzval okresný súd obidve strany sporu o oznámenie,
či došlo k mimosúdnemu vyriešeniu; žalobca 14.02.2006 požiadal o poskytnutie ďalšej lehoty do konca
marca 2006 vzhľadom na schvaľovacie procedúry u žalovaného ohľadom uzatvárania týchto dohôd;

rovnakú skutočnosť súdu oznámil aj žalovaný 1/ listom zo dňa 01.03.2006. Na výzvu súdu zo dňa
11.04.2006 žalobca listom zo dňa 02.05.2006 súdu oznámil, že ešte stále prebiehajú rokovania medzi
účastníkmi,nazákladektorýchbysavecmalavyriešiťmimosúdnoudohodou;súčasnepozemky,ktorých
sa vydanie týka a na ktorých sú postavené aj niektoré stavby vo vlastníctve žalovaného 1/, musí ešte
žalovaný 1/ získať delimitáciou od Slovenského pozemkového fondu, k čomu do toho dňa nedošlo a

preto žiadal o poskytnutie 6 mesačnej lehoty na doriešenie veci mimosúdnou cestou. Okresný súd
listom zo dňa 13.11.2006 opätovne vyzval obidve strany o oznámenie, či boli zmierovacie konania
ukončené; žalovaný 1/ požiadal o predĺženie lehoty na mimosúdne doriešenie sporu do 30.01.2007;
rovnako požiadal súd o poskytnutie lehoty na mimosúdne doriešenie sporu do 30.01.2007 aj žalobca.
Dňa 06.02.2007 a 02.03.2007 okresný súd opäť žiadal strany sporu o oznámenie, či došlo k dohode

mimo súdu; žalovaný 1/ listom z 01.03.2007 súdu oznámil, že boli vyhotovené delimitačné protokoly
k niektorým katastrálnym územiam, iné delimitačné protokoly sú v štádiu riešenia (č.l. 60). Listom z
05.03.2007 žalobca požiadal súd o ďalšie poskytnutie lehoty na mimosúdne doriešenie sporu; na výzvu
súdu z 09.05.2007 žalobca odpoveďou zo 06.06.2007 opätovne žiadal o ďalšie poskytnutie lehoty namimosúdne vyriešenie sporu. Žalovaný súdu listom z 19.06.2007 oznámil, že delimitačné protokoly sú
naďalej v štádiu riešenia. Okresný súd 12.09.2007 obidve strany sporu žiadal o oznámenie, či medzi
nimi nedošlo k mimosúdnemu vyriešeniu sporu, na čo žalovaný 1/ reagoval oznámením, že delimitačné

protokoly neboli doriešené (viď č.l. 71) a žalobca požiadal o ďalšie poskytnutie lehoty na mimosúdne
doriešenie sporu (č.l. 72). Na výzvu súdu zo dňa 28.01.2008 žalobca opäť požiadal o poskytnutie lehoty
na mimosúdne doriešenie sporu listom z 20.02.2008 a žalovaný oznámil, že sa uskutočnilo stretnutie
právneho zástupcu žalobcu a žalovaného za účelom doriešenia zostávajúcej časti predmetu sporu
(list z 20.02.2008). Okresný súd listom zo 06.05.2008 opäť vyzval strany sporu na oznámenie stavu

mimosúdnych dohôd; žalobca listom z 27.05.2008 požiadal o poskytnutie lehoty na doriešenie veci,
žalovaný listom z 28.05.2008 rovnako žiadal o poskytnutie lehoty na doriešenie veci (č.l. 80).
Na ďalšie výzvy súdu z 18.09.2008, 28.01.2009, 20.04.2009, 05.06.2009, 23.07.2009, 18.12.2009,
14.01.2010, 17.05.2010 strany sporu odpovedali rovnako žiadosťami o poskytnutie lehoty na
mimosúdne doriešenie sporu. Následne okresný súd vytýčil na termín 17.04.2012 pojednávanie, ktoré
odročil na neurčito z dôvodu žiadosti (novej) právnej zástupkyne žalovaných JUDr. Evy Mihókovej, ktorej

poskytol lehotu na písomné vyjadrenie k žalobe. Ďalšie súdom vytýčené pojednávanie dňa 02.09.2013
za prítomnosti právnych zástupcov strán sporu bolo odročené na neurčito za účelom poskytnutia
lehoty žalobcovi na oboznámenie sa s obsahom spisového materiálu, resp. za účelom poskytnutia
lehoty žalobcovi na procesné úkony v náväznosti na zmenu právnych skutočností od posledného
pojednávania vo veci samej. Po vyjadrení žalovaného (č.l. 114, 115) na písomnú výzvu okresného súdu

žalobca oznámil, že bude meniť petit žaloby a vzhľadom na skutočnosť, že za týmto účelom musí
bližšie identifikovať predmet žaloby vykonaním fyzickej obhliadky, spojenej s prípadným geometrickým
zameraním a tento porovnať so stavom právnym, zápismi v katastri nehnuteľností, tieto skutočnosti
súdu oznámi do 30.09.2016 (list zo dňa 25.04.2016, č.l. 119 spisu). Ďalšie pojednávanie, vytýčené
na 30.01.2017, bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sudcu na termín 07.02.2017. Podaním zo dňa

25.01.2017 žalobca čiastočne zobral žalobu späť (č.l. 123 až 125 p.v.).
Podaním zo dňa 26.01.2017 žalobca navrhol odročiť pojednávanie a prerušiť konanie do 31.05.2017
(viď č.l. 135, 136); žalovaní 1/, 2/ navrhli odročiť pojednávanie, vytýčené na 07.02.2017 a súhlasili s
návrhom na prerušenie konania do 31.05.2017 (viď č. l. 137 spisu). Pojednávanie zo dňa 07.02.2017
okresný súd odročil na neurčito (viď zápisnicu z č.l. 141, 142), a rozsudkom č.k. 7C/222/2003-146

zo dňa 25.05.2017 konanie v zmysle §163 ods. 1 C.s.p. prerušil; na návrh žalobcu vydané opravné
uznesenie č.k. 7C/222/2003-150 zo dňa 14.07.2017 (opravil v záhlaví nesprávne označenie „rozsudok“
na „uznesenie“).
Následne uznesením č.k. 7C/222/2003-153 zo dňa 07.05.2018 okresný súd odvolaním napadnutým
uznesením konanie zastavil a druhým výrokom rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu

trov konania.

8. Odvolanie nie je dôvodné.
V zmysle platnej právnej úpravy vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada
úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej

zodpovednosti za zavinenie (pôvodne §146 ods. 2 a §147 O.s.p.) bola transformovaná do podoby,
vyjadrenej v §256 C.s.p.; znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli.
Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu
nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez
ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení §256 C.s.p., sa

posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného
práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po
začatí konania. Zavinenie však nemožno interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu
príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle, spočívajúci
napríklad v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR

II.ÚS 563/01 alebo I.ÚS 469/04). Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení I.ÚS 196/09 zdôraznil, že
pri zastavení konania je vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno,
ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia
treba posudzovať z objektívneho hľadiska a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní
požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr

vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo
odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v
zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné
zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami, použitý termín„zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom
zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správania účastníka konania (teda aj jeho
prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu).

9. V prejednávanej veci je zrejmé, že okresný súd zastavil konanie potom, čo ani jedna zo strán sporu
nepodalanávrhnapokračovanievkonaní,atosodkazomna§163ods.2vetadruháC.s.p..Nepochybne
tu nastala situácia, s ktorou zákon nepočíta; je však analogická konaniu, keď žalobca späťvzatím žaloby
procesne zaviní zastavenie konania, kedy by bola namieste aplikácia ustanovenia §256 ods. 2 C.s.p..

Právo na náhradu trov konania by vzniklo žalovanému, resp. žalovaným v rade 1/, 2/.

10. Z chronológie úkonov žalobcu a žalovaných 1/, 2/ v súdnom spise v prejednávanej veci je možné
dôjsť k jedinému záveru, a to, že dôvodom pre prerušenie konania bolo podanie návrhu na prerušenie
konania žalobcom, s ktorým v dôsledku vzájomnej komunikácie súhlasili aj žalovaní 1/, 2/, teda obidve
strany svojím rovnakým postupom v priebehu konania, ktoré bolo začaté v roku 2003 a v dôsledku

zastavenia konania skončené o 15 rokov neskôr, sa pričinili o to, že nemohlo byť vo veci rozhodnuté
meritórne.
Obidve strany súhlasili s prerušením konania a žiadna zo strán nepodala návrh na pokračovanie v
konaní.
Žalovaní 1/, 2/ sa bránia tým, že im táto povinnosť logicky nevznikla z dôvodu, že zastavenie konania im

bolo na prospech a nemožno preto od nich spravodlivo očakávať, aby iniciovali pokračovanie v konaní
a riskovali tým prípadné nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej; nemožno od nich očakávať procesnú
aktivitu, ani im klásť za vinu zastavenie konania.

11. S takýmto tvrdením sa krajský súd nestotožňuje. Ustanovenie §163 ods. 2 C.s.p. upravuje, že ak je

konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany a ak sa návrh na pokračovanie
v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, súd konanie
zastaví.Prerušeniekonaniapodľa§163C.s.p.jeosobitnýmprípadomobligatórnehoprerušeniakonania,
t.j. súd je povinný konanie prerušiť, ak takúto vôľu prejavia obidve (všetky) strany sporu; osobitný
charakter má z toho dôvodu, že konsenzus strán sporu o prerušení alebo odročení pojednávania je

prejavom dispozície účastníkov s konaním. Dikcia tohto ustanovenia má na zreteli aktivitu všetkých
účastníkov (strán) sporu (konania). Vychádzajúc z okolností tejto konkrétnej veci, nemožno preto
jednoznačne konštatovať, že zastavenie konania bolo na prospech žalovaných, pretože pokiaľ by sa títo
úspešne v spore bránili a žaloba by bola v konečnom dôsledku z akýchkoľvek dôvodov zamietnutá, mali
by nárok na náhradu všetkých trov konania.

12. Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu mal za to, že v predmetnom spore tým, že ani
jedna zo strán nepodala návrh na pokračovanie v konaní po jeho prerušení, zavinili rovnakou mierou
zastavenie konania. Na to, aby sa žalovaní 1/, 2/ mohli dôvodne domáhať nároku na náhradu trov
konania po zastavení, nevyvinuli potrebnú procesnú aktivitu; práve procesné správanie strán sporu

(aj žalovaných 1/, 2/) v prejednávanej veci počas celého konania je odrazom rozhodnutia súdu prvej
inštancie o trovách konania.

13. Okresný súd nepochybil ani v tom, že konanie v časti vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby pred
prerušením konania nezastavil. Prerušenie konania v zmysle §163 ods. 2 C.s.p. na návrh strán sporu je

(na rozdiel od prerušenia v zmysle §163 ods. 1 C.s.p. na tri mesiace, ktoré je sankčným mechanizmom
súdu voči účastníkom konania) rovnako prejavom vôle účastníkov konania, ako čiastočné späťvzatie
žaloby.

14. Považujúc uznesenie súdu prvej inštancie za správne vo výroku o trovách konania ho krajský súd

v zmysle §387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

15.Žalobcabolvodvolacomkonaníúspešný;kodvolaniusavšaknijakonevyjadrilavodvolacomkonaní
mu ani žiadne trovy nevznikli. O trovách konania pred odvolacím súdom krajský súd rozhodol tak, že
v zmysle §255 ods. 2, §262 ods. 1 C.s.p. za použitia ustanovenia článku 4 ods. 1, 2 C.s.p. a článku 2

ods. 2 C.s.p., žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (R 72/2018 - uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28.02.2018 sp.zn. 7 Cdo 14/2018).

16. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)(§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).