Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/258/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812203535
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5812203535.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu, členov
senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcov: 1/ F. I., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Q. XXX, 2/ U. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX, obaja zastúpení JUDr. Miroslavom
Sládekom, advokátom so sídlom A., C. O. XX/XX, proti žalovaným: 1/ W. W., rod. W., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Q. X, 2/ B. N., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX, 3/ Y. I., rod. W., nar. XX. XX. XXXX,

bytom Q. XXX, 4/ E. W., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. O., A. X. XXXX/X, 5/ B. W., rod. X., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Q. X, 6/ O. C., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. X, všetci zastúpení JUDr.
Jánom Vajdom, advokátom so sídlom A., M. A. XXX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva,
na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k. 8C/63/2012-363 zo dňa 22. 06.
2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudoksúduprvejinštancievovýroku,ktorýmžalobuzamietolažalovanej1/priznalnároknanáhradu
trov konania v rozsahu 100 %, p o t v r d z u j e .

Rozsudok vo výroku, ktorým žalovaným 2/ až 6/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, m e n í tak,
že im p r i z n á v anárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Žalovaným 1/ až 6/ p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že
rodinný dom súp. č. XX postavený na CKN parcele č. 348/1 k.ú. Q. zapísaný na LV č. XXXX na žalovanú

1/ patrí do dedičstva po Y. W., ktorý zomrel XX. XX. XXXX. Na základe vykonaného dokazovania mal
preukázané a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v katastri nehnuteľností je ako vlastníčka
predmetnej nehnuteľnosti zapísaná žalovaná 1/, ktorá ho nadobudla darom od svojej matky M. W.
darovacou zmluvou z 13. 01. 2005 odvkladovanou 23. 03. 2005 pod č. V 200/2005, ktorá bola v katastri
zapísaná na podklade listu obce Q. z 11. 01. 2003, ktorým oznamovala katastrálnemu úradu, že stavba
rodinného domu súp. č. XX bola ukončená v roku 1959 a bolo mu pridelené súp. č. XX, pričom menovaná
bola aj staviteľkou uvedeného rodinného domu a jeho vlastníkom. Z rozhodnutia Štátneho notárstva v

Dolnom Kubíne D 243/87 z 27. 03. 1987 po neb. Y. W. mal preukázané, že tento zomrel bez zanechania
závetu a zostala po ňom manželka M. W., rod. U. a deti W. W., zomr. P. I., rod. W., ktorej právnym
nástupcom je žalobca 1/, B. N., rod. W., Y. I., rod. W., E. W. a U. W., t. j. žalobca 2/ ako zákonní dedičia
v prvej skupine. Ďalej mal za to, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že predmetný rodinný dom
patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi, zaťažovalo ich dôkazné bremeno o tom, že tento bol
v čase svojej smrti jeho vlastníkom. Vyslovenie takéhoto záveru je však podmienené tým, že ho musel

nadobudnúťnazákladeurčitéhoprávnehotitulu,sktorýmprávnyporiadokvdanomokamihuspájalvznik
vlastníckeho práva, keďže podľa v súčasnosti platného ustanovenia § 132 ods. 1 OZ možno vlastníctvo
veci nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebona základe iných skutočností stanovených zákonom, čo sú spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva
už od doby Uhorského obyčajového práva. Z výpovedí strán a nepriamo i svedka F. Q. pritom možno
vyvodiťzáverotom,žespornýdombolpostavenývpresnenezistenomčasezačiatkom20.storočia,keď

žalované 2/ až 4/ výslovne uviedli, že dom mal získať ich otec Y. W., nar. XX. XX. XXXX ešte od svojho
otca, ktorým bol U. W. a ktorý podľa výpovede svedka (tiež) U. W. sporný dom postavil so svojou prvou
manželkou P., pričom žalobcovia za staviteľa domu označili iba U. W.. Vzhľadom na uvedené zostalo
sporné, kto vlastne bol staviteľom predmetného rodinného domu a teda aj jeho vlastníkom, keďže zo
žiadnehoďalšiehodôkazupriamonevyplývavtomčaseaktuálnyvlastníckyvzťahknemu.Dokazovaním

ďalej bolo preukázané, že U. W. bol ženatý dvakrát, keď s prvou manželkou P., rod. O. mal syna Q. W.,
ktorého manželkou bola P. T. a títo boli bezdetní a v spornom dome aj dožili. S druhou manželkou P.,
rod. Q. mal 4 deti - E., U., P. a Y., ktorý bol právnym predchodcom strán v konaní a manželom M. W., rod.
U.. Zo sporného domu postupne odišli všetky deti U. W. z druhého manželstva okrem Y., ktorý potom
odišiel bývať do svojho novopostaveného domu súp. č. X, kam potom odišla bývať aj jeho manželka M.
W. spolu so žalovanou 1/ a jej deťmi a sporný dom zostal neobývaný. Následne podľa tvrdenia žalobcu

1/ sporný dom tento so súhlasom žalobcu 2/ zrekonštruoval a zriadil v ňom prevádzku baru, pričom
dom za súčinnosti žalovanej 1/ dostal súpisné číslo a na tomto podklade bola do katastra nehnuteľností
zapísaná ako jeho vlastníčka M. W., ktorá následne dom darovala žalovanej 1/. S prihliadnutím na
zásadné a zhodné výpovede žalovaných a žalobcu 1/ by bolo možné za nespornú skutočnosť považovať
to, že vlastníkom sporného domu bol v minulosti právny predchodca strán Y. W.. Na druhej strane však

nielen žalované, ale aj samotní žalobcovia nevedeli uviesť, z akého dôvodu ho považovali za vlastníka,
čo vo vzájomnom súvise s ostatnými vykonanými dôkazmi mu bránilo osvojiť si túto skutočnosť ako
nespornú navyše, ešte ak žalobca 2/ viackrát uviedol, že vlastníkom domu je on. Táto pochybnosť sa
v konaní potvrdila, pretože z vykonaných dôkazov nevyplynul žiaden právny titul, na základe ktorého
by sa Y. W. mal stať v minulosti vlastníkom domu po svojich rodičoch U. a P. W., keď títo okrem neho

mali ďalšie tri deti a navyše U. W. mal ešte aj ďalšieho syna Q.. Tu strany vychádzali iba zo samotného
faktu, že Y. W. ako jeden z potomkov zostal v dome bývať, čím sa nevyhnutne musel stať aj jeho
vlastníkom. Samotná skutočnosť, že Y. W. zostal v dome bývať, neznamená, že tým aj platne nadobudol
vlastnícke právo k domu. V konaní v tomto smere nebol preukázaný žiaden právny titul v zmysle už hore
citovaných ustanovení, s ktorým by bol spojený vznik vlastníckeho práva u menovaného. Súdu nebola

predložená žiadna darovacia zmluva, predmetom ktorej by bolo darovanie sporného domu Y. W. jeho
rodičmi (či jedným z nich), ani dedičské rozhodnutie po nich, podľa ktorého by sa tento stal poberateľom
sporného rodinného domu. Zo žalobcami predloženej kúpnej zmluvy z 05. 10. 1939 tiež nevyplýva, že by
došlo k prevodu sporného domu na Y. W. jeho rodičmi (či jedným z nich), pretože táto zmluva uzavretá
medzi U. W. ako predávajúcim a Y. W. ako kupujúcim sa týkala prevodu spoluvlastníckeho podielu 1/4

k nehnuteľnostiam v PK protokole č. XX k.ú. Q., v ktorom síce pod r. č. 7 bol vedený pod parc. č. 473
dom popisné č. XX s dvorom a roľou, avšak z identifikácie parciel z 12. 07. 2013 vyplynulo, že z PK
parcely č. 473 z PK protokolu č. XX boli vytvorené CKN parcely č. 328/1, 2 a 3 a č. 330/1 a 2, pričom
na parcele č. 328/2 sa nachádza práve neskôr Y. W. postavený nový rodinný dom súp. č. X a sporný
dom súp. č. XX je na parcele, ktorá je súčasťou pôvodnej PK parcely č. 242 z protokolu č. XXX k.ú.

Q.. Preto pokiaľ nebol v konaní preukázaný žiaden právny titul, na základe ktorého by sa mal Y. W.
stať vlastníkom sporného domu, súd považoval za zbytočné vykonávať dokazovanie dedičskými spismi
po jeho súrodencoch, ako to navrhoval zástupca žalovanej a vypočutím svedka U. U., ktorého výsluch
navrhli žalobcovia. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej 1/ priznal nárok
na ich náhradu vo výške 100 % vzhľadom na úspech v spore. Žalovaným 2/ až 6/ nepriznal nárok na

náhradu trov konania.

2. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodu podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a žiadali ho zmeniť tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené.
Súhlasili so záverom súdu, že by bolo možné za nespornú skutočnosť považovať to, že vlastníkom

sporného domu bol v minulosti právny predchodca strán Y. W.. Uvedená skutočnosť bola preukázaná
nielenvýpoveďamižalovanýchažalobcu1/,aleajzvýpovedísvedkovD.aU.O..Nesúhlasilisozáverom
súdu, že nielen žalovaná, ale ani žalobcovia nevedeli uviesť, z akého dôvodu považovali Y. W. za
vlastníka domu, čo mu v súvise s ostatnými vykonanými dôkazmi bránilo osvojiť si túto skutočnosť ako
nespornú. Z výpovede B. N. vyplýva, že „môj otec (Y. W.) mal ten dom od svojho otca, ten mal ešte

dvoch synov, tak tým dom postavil a ten nechal otcovi", ďalej z výpovede W. W. „dom nadobudol od
svojho otca, ale sa nikdy nič nezapisovalo", pričom podobne vypovedala aj žalovaná Y. I.. Zo svedkov,
ktorí potvrdili, že dom „patril" Y. W. vypovedal aj svedok U. O.. Aj keď ani jeden zo svedkov nevedel
uviesť správny právny titul, podľa ktorého dom mal „patriť" Y. W., možno to odôvodniť nedostatkom ichprávnehovedomia.Zvyhodnoteniaichvýpovedívšakjednoznačnevyplývazáver,žeprávnypredchodca
uvedený dom Y. W. prenechal na základe darovania, o čom sa však nezachoval žiadny listinný dôkaz.
Nesprávne je preto zistenie súdu, že strany vychádzali iba zo samotného faktu, že Y. W. ako jeden z

potomkov zostal v dome bývať, čím sa nevyhnutne musel stať aj jeho vlastníkom, a preto je nesprávny
jeho záver, že v konaní nebol preukázaný žiadny právny titul, s ktorým by bol spojený vznik vlastníckeho
práva u Y. W., ani že súdu nebola predložená žiadna darovacia zmluva, predmetom ktorej by bolo
darovanie domu Y. W.. Ust. § 134 ods. 1, 2 OZ upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom, a to v dôsledku

kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo
nedostatok nadobúdacieho titulu. Funkcia vydržania umožňuje nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý
vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera je podľa platnej úpravy
daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Z výpovede svedka D. O., nar. v roku XXXX vyplýva, že keď
mal 7 rokov sporný dom už užíval Y. W., teda ho užíval ako svoj vlastný, najskôr už od roku 1952 až
do svojej smrti. Aj keď nie je písomná zmluva o právnom titule darovania sporného domu, vzhľadom na

uvedené dôkazy možno jednoznačne vyvodiť nesporný záver, že k darovaniu sporného domu medzi Y.
W. a jeho otcom U. W. došlo najskôr od roku 1952, odkedy ho Y. W. užíval ako svoj. Podľa Občianskeho
zákonníka č. 141/1990 Zb. (§ 115 - § 116) vlastníctvo nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju
držal oprávnene a nepretržite po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto
so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že Y. W. ako oprávnený držiteľ sa stal vlastníkom domu
najneskôr v roku 1962 a po jeho smrti preto patrí do dedičstva po ňom.

3. Proti uvedenému rozsudku v časti, v ktorej im nebol priznaný nárok na náhradu trov konania, podali
odvolanie aj žalovaní 2/ až 6/ z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a žiadali, aby im bol priznaný

v rozsahu 100 %. Poukázali na to, že v tejto časti nie je rozsudok súdu prvej inštancie preskúmateľný,
pretože nie je odôvodnený v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Poukázali na to, že nárok na náhradu trov
konania si uplatnili riadne a včas, keď súd o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
podľa pomeru úspechu strany vo veci v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 255 ods. 1, § 262 ods.
1 CSP).

4. Žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiadali rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Mali za to, že žalobcovia v rámci dostatočne dlhého konania mali okrem
povinnosti tvrdenia aj dôkaznú povinnosť, t. j. navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorú
však neuniesli. Žalobcovia neuviedli, v čom boli naplnené odvolacie dôvody. Y. W. sa mal stať

vlastníkom v čase, kedy platilo Uhorské obyčajové právo, ktoré malo inú úpravu vydržania ako Stredný
občiansky zákonník platný od 01. 01. 1951. Právne konštrukcie žalobcov v podanom odvolaní sú v
rozpore s Uhorským obyčajovým právom o vydržaní. Ide o tzv. ľudový výklad práva, ktorý nemôže
byť súdom akceptovaný. Všetky skutkové tvrdenia žalobcov sú nepravdivé a nepodložené dôkazmi,
pričom výpovede D. a U. O. sú nepravdivé a ovplyvnené ich priateľskými vzťahmi so žalobcom 1/, keď

sú navyše v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi. Žiadna zo žalovaných neuviedla skutočnosti,
ktoré by preukazovali odôvodnenosť žaloby žalobcov. Okruh účastníkov konania na strane žalovaného
bol stanovený nesprávne, pretože ako žalovaní v konaní mali vystupovať všetci právni nástupcovia po
právnom predchodcovi Y. W., t. j. po nebohom U. W..

5. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaných ani k ich odvolaniu nevyjadrili.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podaných
odvolaniach (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobu zamietol a žalovanej priznal

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil
a v časti, v ktorej žalovaným 2/ až 6/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, zmenil podľa ust. § 388
CSP tak, že títo majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu,

vyhodnotením toho, čo uviedli strany v rámci odvolacieho konania, konštatuje, že súd prvej inštancie
vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal
potrebné dokazovanie a následne dospel k právnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípadenie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani odvolatelia vo svojom odvolaní neuviedli
žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak
vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej.

8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcov krajský
súd dopĺňa, že podmienky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam určil Občiansky zákonník č.

141/1950Zb.účinnýod01.01.1951do31.03.1964vustanoveniach§115a§116ods.1vspojenísust.
§ 145, podľa ktorých vlastnícke právo k nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene
počas vydržacej doby 10 rokov, pričom oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, t. j. dobromyseľnosť sa musela vzťahovať aj na okolnosti, za
ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý mohol mať za následok
vznik práva. Na základe vykonaných výsluchov a listinných dôkazov sa však žalobcom, na ktorých je

dôkazné bremeno, právny dôvod, na základe ktorého sa mal Y. W. stať vlastníkom predmetného domu,
nepodarilo preukázať.

9. Samotný žalobca 1/ tituly nadobudnutia u svojho starého otca Y. W. menil (darovanie od rodičov U.
W. a jeho manželky P., dedenie, keďže v ňom zostal bývať, kúpa od U. W.), pričom vlastníctvo Y. W.

nebolo preukázané ani výpoveďami žalovaných, keďže žalované 1/ až 4/ tvrdili, že dom mal od svojho
otca U. W. a dal ho svojej manželke M., t. j. ich matke z dôvodu, že s ňou žil a mali deti, čo automaticky
znamenalo, že dom jej daroval (žalovaná 3/, 4/), resp. povedal, že dom bude ich matky za to, že sa
oňho, jeho brata Q., jeho ženu P. a deti starala (žalovaná 2/, 4/), resp. otec s mamou sa dohodli, že
dom bude jej (žalovaná 1/, 4/), pričom žalovaná 5/ tvrdila, že dedo Y. W. povedal, že to je dom babky

M. W., ktorá ho doopatrovala a ktorá ho darovala jej matke (žalovanej 1/), ktorá ju aj deda, jeho brata
Q. s manželkou P. doopatrovala, keď žalovaná 6/ nevedela, komu dom patrí. Žalovaná 5/, 6/ - vnučky
dediace po M. W. na základe závetu, pritom po zmene žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia,
že dom patrí do dedičstva po nej v 1/7-ine a Y. W. v 6/7-inách neboli ani pasívne vecne legitimované,
keďže následne sa žalobcovia domáhali určenia, že patrí len do dedičstva po Y., ktorý závet nezanechal,

a preto do okruhu dedičov po ňom nepatrili.

10. Aj žalobcami označený svedok D. O. len z rozprávania rodičov vedel, že dom postavil U. W. a
len predpokladal, že dom užíval Y. W., lebo bol najmladší a dom mu prenechali. Titul nadobudnutia
nevyplynul ani z výpovede ďalšieho žalobcami označeného svedka U. O., ktorý vedel od svojho otca a

ujčinej (P. W.), že dom patril Y., nakoľko jeho otec U. postavil rodinné domy ostatným synom a najmladší
ostal v rodičovskom dome.

11. Samotný žalobca 2/ pritom tvrdil, že dom len asi Y. W., ktorý bol jeho otec, daroval jeho otec U. W.,
ktorý ho postavil, keďže kedysi to bolo tak, že keď najmladší syn (Y.) zostal v rodinnom dome, tak patril

jemu, lebo jeho otec ostatným synom postavil iné domy a dcéru vyplatil. Navyše, za vlastníka rodinného
domu, z ním uvádzaných dôvodov, považoval seba samého.

12. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcov v
odvolaní, súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keďže tento správne nemal

preukázaný titul nadobudnutia domu Y. W. od jeho právneho predchodcu, resp. predchodcov, a to
vrátane nároku žalovanej 1/ na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vzhľadom na jej plný úspech vo
veci podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom vzhľadom na plný úspech vo veci aj u žalovaných 2/ až 6/ rozsudok
prvej inštancie v časti, ktorou im nárok na náhradu trov konania nepriznal, zmenil tak, že im ho priznal
taktiež v rozsahu 100 %.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
CSP a žalovaným ho vzhľadom na plný úspech v rámci odvolacieho konania priznal v rozsahu 100 %.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).