Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/63/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112224554
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2112224554.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov

JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: DAMIN s.r.o., Košická 9, Levoča,
IČO: 36 595 900, právne zastúpený: JUDr. Mária Stahovcová, advokátka, Ulica ČSA 18, Brezno, proti
žalovanému: Euro MAX Slovakia, a.s., Ferka Urbánka 9, Trnava, IČO: 36 265 187, právne zastúpený:
JUDr. Peter Sopko, advokát, Paulínska 24, Trnava, o zaplatenie 88.590,42 eur s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17. marca 2016 č.k. 9Cb/25/2013-133, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti potvrdzuje.

II. Odvolací súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 17.03.2016 č.k. 9Cb/25/2013-133 rozhodol tak, že uložil
žalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu87741,50eurspolusúrokomzomeškaniavovýške0,05
% denne zo sumy 35 478,11 eur od 11. 02. 2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudkuavozvyšnejčastisúdžalobuzamietolstým,žeonáhradetrovkonaniarozhodnesamostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2.Súdprvejinštancierozhodnutieodôvodnilprávneaplikáciouustanovenia§666ods.1,2 Občianskeho
zákonníka, § 261 ods. 9, § 323 ods. 1, § 407 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 151 ods. 3 O.s.p.
Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným
vznikolzáväzkovoprávnyvzťahatouzatvorenímzmlúvopodnájmezodňa31.03.2006a30.09.2008,na
základe ktorých prenechal žalobca žalovanému do užívania nehnuteľnosti špecifikované v uvedených
zmluvách. Súd mal z výpovede svedkov JUDr. J. a Ing. J. ako členov štatutárneho orgánu zaniknutej

spoločnosti PALIVÁ Bratislava a.s. a členov štatutárneho orgánu spoločnosti Peris a.s. a Asset real a.s.
za preukázané, že so žalobcom uzavreli zmluvu o nájme predmetných nehnuteľností, ktorých súčasťou
bolo aj oprávnenie žalobcu prenechať predmetné pozemky do podnájmu tretej osobe. Uvedené zároveň
vyplýva aj z listinného dokladu predloženého žalobcom zo dňa 01.08.2005, z ktorého vyplýva súhlas
spoločnosti PÁLIVÁ BRATISLAVA a.s. s uzatvorením Zmluvy o podnájme medzi žalobcom a žalovaným.
Podľa § 666 Občianskeho zákonníka je nájomca oprávnený dať prenajatú vec do podnájmu, ak zmluva
neurčuje inak, keď zákon nestanovuje písomný súhlas prenajímateľa s prenechaním veci do podnájmu.

Zvykonanéhodokazovaniasúdnezistilnemožnosťužívaniapredmetnýchpozemkov,pričomzvýpovede
uvedených svedkov ako aj z výpovede svedkyne K. H. vyplýva, že tieto neboli uzamknuté, bol na
ne prístup z Tučkovej a Prievozskej ulice, ku ktorému viedla spevnená asfaltová komunikácia, pričom
žalovaný mal neobmedzený prístup k pozemkom a k ich užívaniu nebola potrebná súčinnosť zo stranyžalobcu. Čo sa týka obsahu výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. arch. Pavla Adamca,
že žalovanému nebolo umožnené užívať predmetné nehnuteľnosti, nakoľko žalovaný nemal prístup na
pozemok, pričom žalobca mu neposkytol potrebnú súčinnosť, túto súd vzhľadom na uvedené svedecké

výpovede, z ktorých okrem iného vyplynulo, že žalovaný na pozemkoch vykonával prípravné práce
v súvislosti s výstavbou, pri absencii ďalších podporných dôkazov nemohol považovať za dostatočne
vierohodnú. Aj právny zástupca žalovaného a aj štatutárny zástupca žalovaného Ing. Arch. Pavla
Adamec uviedli, že určité práce v súvislosti s cieľom podnájmu boli na predmetných pozemkoch
vykonané ľuďmi, ktorých tam poslali. Vierohodnosť výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného Ing.

Arch. Pavla Adamca je spochybnená aj jeho samotným vyjadrením, keď povedal, že sám na pozemkoch
nebol a nemožnosť vstupu do areálu riešili telefonicky, pričom nevedel povedať kto, kedy a s kým.
V tejto súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný uzavrel prvú zmluvu o podnájme 31.3.2006
a druhú zmluvu 30.9.2008 a po skončení podnájmu tvrdí, že od začiatku nemal umožnené vstupovať
na predmetné pozemky. V prípade, že by mu nebolo umožnené vstupovať na pozemok, je nelogické a
nepravdepodobné, že by uzatváral o dva roky ďalšiu podnájomnú zmluvu na súvisiace pozemky s tým

istým nájomcom. Tiež je nelogické, aby v prípade, že mu bolo znemožnené predmetné nehnuteľnosti
užívať, v Dohode o ukončení podnájomných zmlúv uznal dlh predstavujúci nezaplatené nájomné,
argumentujúc, že uznanie bolo podmienkou podpisu dohody o ukončení zmluvy o podnájme a tiež
vykonal dňa 21.05.2010 (teda po ukončení podnájomných zmlúv) čiastočnú úhradu faktúry č. 2009004
vo výške 13.255,38 eur, keď mal v zmysle zmluvy o podnájme možnosť a právo ukončiť v takomto

prípade podnájom podľa bodu V. 5.1.4. s účinnosťou od prvého dňa mesiaca nasledujúcom po mesiaci,
v ktorom bola písomná výpoveď podnájomníka nájomcovi doručená a ako sám štatutárny zástupca
žalovaného uviedol, zaplatil by za nič 600.000,- eur. Tiež si žalovaný neuplatnil zľavu z nájmu, na čo
by mal nárok v prípade, že by mu nebolo umožnené riadne užívanie predmetu podnájmu, nepreukázal
žiadosť o sprístupnenie pozemkov a ani neuviedol svedkov na preukázanie týchto skutočností. Žalovaný

tiež nepreukázal žiadne kroky, ktoré vykonal na zabezpečenie dosiahnutia cieľu podnájmu (smerujúce
k výstavbe nákupného centra), a v ktorých by mu žalovaný zabránil svojim konaním. Žalovaný si teda
neuplatnil žiadne nároky vyplývajúce pre neho z ním tvrdeného porušenia podnájomnej zmluvy. Naopak,
písomne žiadal žalobcu o odpustenie úrokov a písomne odôvodňoval neplatenie nájomného zlou
finančnou situáciou. Súd tak vyhodnotil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o tom,

že nemohol pozemky užívať. Nájomca (tiež podnájomník) má predovšetkým právo užívať najatú vec,
kým povinnosť užívať vec má iba výnimočne. Právo užívať najatú vec Občiansky zákonník neupravuje
tak, že nájomca musí toto právo vykonávať výlučne osobne a sám. Skutočnosť, že žalovaný plne
neužíval nehnuteľnosť v zmysle podnájomnej zmluvy z vlastnej vôle, nemá vplyv na jeho povinnosť platiť
dohodnuté nájomné.

Skutočnosť, že nedošlo k výstavbe obchodného centra zavinením žalobcu ničím žalovaný nepreukázal
a tvrdenie, že je preto v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku je preto
nedôvodné.
K žalobcom namietanej neplatnosti uznania záväzku v Dohode o ukončení zmluvy o podnájme z
31.12.2009, z dôvodu jeho neurčitosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd uvádza, že

dôležitou skutočnosťou pre platné uznanie záväzku je to, či v čase uznania záväzku je tento vyjadriteľný
určite, spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, čo bolo predmetom uznania.
Na základe uvedeného je možné považovať záväzok žalovaného vyjadrený v uznaní za dostatočne
identifikovaný s tým, že v predmetnej dohode sa uvádzajú zmluvy, z ktorých záväzok vznikol, z uznania
je ďalej zrejmá konkrétna suma, teda v akej výške záväzok uznáva, z akého dôvodu a k akému dátumu

záväzok uznáva. Zároveň tak ako už bolo vyššie uvedené tvrdenia žalovaného, že v čase uznania
záväzku namietal, že mu nebolo umožnené predmetné pozemky užívať a k uznaniu dlhu v dohode o
ukončení zmluvy o podnájme došlo len z dôvodu, že podpis zmluvy týmto podmieňoval žalobca, pričom
žalobca mal len snahu tento vzťah ukončiť, súd považuje za účelové a ničím nepreukázané. Žiadne
dôkaz k tejto skutočnosti žalovaný nedoložil a ani nenavrhol žiadne dokazovanie tejto skutočnosti.

Súd prvej inštancie návrh žalovaného na vykonanie dokazovania ohliadkou na mieste samom zamietol
z dôvodu, že od začiatku podnájomného vzťahu uplynulo 10 rokov a od ukončenia podnájmu uplynulo
7 rokov a ohliadkou po uplynutí takejto doby súd nezistí stav nehnuteľnosti a oplotenia aký bol v čase
vzniku a trvania podnájmu, a preto považoval vykonanie tohto dôkazu za irelevantné, nehospodárne
a nepreukazujúce skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci. Za 7 rokov mohli nastať skutočnosti,

ktoré stav nehnuteľnosti zmenili, už len pôsobením času a tiež ďalšími zásahmi vlastníkov a iných osôb.
Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný si nesplnil svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce z
uvedených zmlúv a to zaplatiť nájomné a neuhradil v lehote splatnosti faktúry, ktoré žalobca žalovanému
vystavil, preto súd v časti, v ktorej nedošlo k premlčaniu nároku žalobe vyhovel.Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal dôvodnosťou žalobcom vznesenej námietky premlčania časti
nároku žalobcu, ktorý sa podľa neho stal v časti premlčaným a dospel k záveru, že časť nároku týkajúca
sa úrokov z omeškania za už uhradené platby (oneskorené) je premlčaná. Úroky z omeškania sa

premlčujú samostatne, za každý deň, ktorý vznikli. Medzi účastníkmi konania nebol spor o tom, že na
vzťahy medzi účastníkmi konania sa musia aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa
doby premlčania teda 4 roky, keďže ide o dva podnikateľské subjekty. V uznaní dlhu bola uznaná výška
dlhu na nezaplatenom nájomnom k 31.12.2009 447.152,38 eur. Žalobca sa domáhal zaplatenia úrokov z
omeškania z faktúry č. 2008005 zo dňa 1.10.2008, ktorá bola splatná 15.10.2008. Úroky od 16.10.2008

a do 28.11.2008 sú premlčané, lebo táto časť nájomného bola zaplatená do uznania dlhu, teda nedošlo
k uznaniu tejto platby a ani úrokov za omeškanie tejto platby, preto nedošlo k začatiu novej premlčacej
lehotypretietopohľadávky.Taksúpremlčanéúrokyzosumy41.847,11eurod16.10.2008do22.10.2008
vo výške 146,46 eur a tiež sú premlčané úroky zo sumy 35.165,16 od 23.10.2008 do 28.11.2008 vo
výške 650,46 eur ( 0,05 % x 37 dní) z tých istých dôvodov, preto súd v tejto časti žalobu zamietol.
V prejednávanej veci súd na základe skutkových zistení dospel k záveru, že vzhľadom na to, že návrh

na začatie konania žalobca podal 28.11.2012, bol podaný pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty
plynúcej od vzniku záväzku na zaplatenie nájomného vyúčtovaného faktúrou č. 2009002 splatnou dňa
15.1.2009, pričom v konaní riadne pokračoval a k premlčaniu jeho nároku na nájomné a časť úrokov
teda nedošlo bez ohľadu na uznanie dlhu.
Súd prvej inštancie považoval žalobu odôvodnenú v časti nezaplatenej istiny - nájomného podľa

podnájomnejzmluvyafaktúryč.2009002splatnejdňa15.1.2009,akoajúrokovzaomeškaniesplatením
faktúr č. 2008005 za obdobie od 28.11.2008 do 8.2.2011 (teda 4 roky pred podaním žaloby) a faktúr č.
2009001 za obdobie od 16.1.2009 do 9.2.2011 a č. 2009002 za obdobie od 16.1.2009 do 9.2.2011.
Medzi žalobcom a žalobcom bola v zmysle čl. III bodu 3.6. Zmluvy o podnájme zo dňa 31.03.2006 a
30.09.2008 zmluvne dohodnutá sadzba úrokov z omeškania vo výške 0,05% denne z dlžnej čiastky za

každý deň omeškania. Nakoľko sa žalobca dostal so splnením svojho peňažného záväzku, ktorý má voči
žalobcovi do omeškania, žalobca ako veriteľ má právo na úroky z omeškania. Žalobcom požadovaná
výška úroku z omeškania je v súlade s vyššie uvedenými článkami zmlúv o podnájme a preto súd
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Nakoľko žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo, súd uložil žalobcovi povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 87.741,50 eur pozostávajúcu z istiny vo výške 35.478,11 eur a sumy
52.263,39 eur vyčíslených úrokov z omeškania zo sumy 35.165,16 eur za obdobie od 28.11.2008 do
9.2.2011 v sume 14.116,74 eur (17,58x803 dní), ďalej úrokov z omeškania zo sumy 36.351,31 eur za
obdobie od 16.1.2009 do 19.2.2009 v sume 635,95 eur (18,17x 35 dní), úrokov z omeškania zo sumy
30.547,32 eur za obdobie od 20.2.2009 do 9.2.2011 v sume 10.979,13 eur (15,27x 719 dní), úrokov z

omeškania zo sumy 83.020,53 eur za obdobie od 16.1.2009 do 19.2.2009 v sume 1.452,85 eur (41,51x
35 dní), úrokov z omeškania zo sumy 69.765,15 eur za obdobie od 20.2.2009 do 19.2.2009 v sume
25.078,72 eur (34,88 x 719 dní).
Žalobca žaloval úroky z omeškania vo výške 53.110,46 eur, preto súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol
ako neodôvodnenú, keďže žalobca neuviedol výpočet sumy, súd nezistil kde spočíva rozdiel vo výpočte

úrokov z omeškania, keď nejde len o rozdiel o 650,46 eur a 146,46 eur (53.110,46 - 650,46 - 146,46 =
52.313,54), ktoré boli zamietnuté pre premlčanie.
Súd prvej inštancie uviedol, že o náhrade trov konania súd rozhodne podľa § 151 ods. 3 O.s.p. z dôvodu
väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v tomto konaní súd do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

3. Žalovaný podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutej časti, v ktorej vyhovel návrhu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alebo aby rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná nárok
na náhradu trov konania.

Súd prvej inštancie Trnava vyhovenie žalobe žalobcu v prevažnom rozsahu odôvodnil tým, že
žalovaný v súdnom konaní nepreukázal nemožnosť riadneho užívania predmetu podnájmu, žalovaný
si nikdy neuplatnil právo od podnájomných zmlúv odstúpiť alebo iné právo v súvislosti s porušením
podnájomných zmlúv, čo mali preukázať aj svedecké výpovede bývalých štatutárnych zástupcov
zaniknutého prenajímateľa, JUDr. W. J. a Ing. S. J., ako aj svedecká výpoveď obchodnej a prevádzkovej

riaditeľky zaniknutého prenajímateľa, K. H.. Z výpovedí týchto svedkov má nepochybne vyplývať,
že tvrdenie žalovaného o nemožnosti užívania predmetu podnájmu v neobmedzenom rozsahu je
nepravdivé.Keďže výpovede svedkov ako fyzických osôb, ktoré z dôvodu ľudského faktora môžu byť vedome
tendenčné,nepravdivé,neúplnéaleboskresľujúce,žalovanýprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu
na pojednávaní dňa 17.3.2016 predložil žalobcovi a súdu fotografie celej, dĺžky oplotenia predmetu

nájmu a to tak z Tučkovej, ako i Prievozskej ulice v Bratislave. Tieto fotografie ako objektívny dôkaz
nezaťažený subjektívnym vnímaním svedkov, vyvracia tvrdenia svedkov prednesené v súdnom konaní
o tom, že oplotenie na viacerých miestach chýba, a že prístup k pozemkom je možný aj cez bránu, ktorá
sa nikdy nezamykala, a teda zakladá zásadný rozpor vo vykonaných dôkazoch.
Na základe vzájomne i spornosti výpovedí svedkov žalobcu a fotografií žalovaného, žalovaný navrhol

odstrániť tento rozpor doplnením dokazovania a to ohliadkou na mieste samom. Súd prvej inštancie však
vykonanie tohto dôkazu odmietol s odôvodnením, že ho žalovaný mal možnosť navrhnúť skôr, ako aj
tým, že „od začiatku podnájomného vzťahu uplynulo 10 rokov a od ukončenia podnájmu uplynulo 7 rokov
a ohliadkou po uplynutím takejto doby súd nezistí stav nehnuteľnosti a oplotenia, aký bol v čase vzniku
a trvania podnájmu, preto je vykonanie tohto dôkazu irelevantné, nehospodárne a nepreukazujúce
skutočnosti potrebné na rozhodnutie vo veci.

Žalovaný zdôrazňuje, že predmetné súdne konanie nie je ovládané koncentračnou zásadou a je právom
každého účastníka konania predložiť dôkazy alebo navrhnúť vykonanie dokazovania až do vydania
uznesenia o skončení dokazovania. Fotografie boli súdu zo strany žalovaného predložené, ako aj
ohliadkanavrhnutá,dovydaniauzneseniaoskončenídokazovania.Zadanejsituácieneexistovalžiaden
zákonný dôvod podľa OSP, prečo by mal súd považovať dôkaz (fotografie) za neskoro predložený

alebo prečo by mal návrh na vykonanie dokazovania ohliadkou na mieste samom zamietnuť ako
irelevantný. Naopak, žalovaný od počiatku súdneho konania tvrdí, že nemal možnosť pozemky užívať,
pretože na pozemky nebolo možné vchádzať pracovnými strojmi, keďže v oplotení pozemkov neboli
žiadne chýbajúce časti umožňujúce takýto vjazd. Možnosť užívať predmet nájmu je pritom elementárnou
skutočnosťou, ktorá je rozhodná pre vznik nároku na zaplatenie i nájomného. Žalovaný svoje tvrdenia

podporil fotografiami spochybňujúcimi výpovede svedkov a dôvodne navrhol vykonať ohliadku na mieste
samom.
Odôvodneniesúdu,podľaktoréhojevykonanieohliadkynamiestesamomirelevantnéanepreukazujúce
skutočnosti potrebné na rozhodnutie vo veci, vzhľadom na to, že od začiatku, podnájomného vzťahu
uplynulo 10 rokov a od ukončenia podnájmu uplynulo 7 rokov a ohliadkou po uplynutím takejto doby súd

nezistí stav nehnuteľnosti a oplotenia, aký bol v čase vzniku a trvania podnájmu, je nepreskúmateľné.
Súd nedisponuje odbornou spôsobilosťou pre posúdenie veku a obdobia pravdepodobnej výstavby
oplotenia, ktorú môže v prípade pochybností súdu, ktoré by boli zistené pri ohliadke, zistiť jedine súdny
znalec. Súd vo svojom postavení nie je spôsobilý bez ďalšieho posúdiť, či je alebo nie je možné zistiť,
aký bol stav oplotenia v čase vzniku a trvania podnájmu. Takéto odôvodnenie nemá racionálny základ,

je nepreskúmateľné a arbitrárne. Z vykonaného dokazovania, najmä z rozporu dôkazov (fotografií a
výsluchu svedkov) súd nemohol dôjsť k záveru uvádzanému na strane č. 13 rozsudku, podľa ktorého
„z vykonaného dokazovania súd nezistil nemožnosť užívania predmetných pozemkov. Súd pri tomto
konštatovaní žiadnym spôsobom neanalyzuje, z akého dôvodu (bez akejkoľvek zmienky o fotografiách)
považuje nemožnosť užívania pozemkov za nezistenú.

Žalobca v konaní nepopieral vierohodnosť fotografií, ani netvrdil, že by v priebehu času došlo k
obnove alebo oprave oplotenia, čo len podporovalo dôvodnosť doplnenia dokazovania ohliadkou
na mieste samom a nadväzne prípadne znaleckým dokazovaním. Vychádzajúc z vyššie uvedeného
možno prijať záver, že Okresný súd Trnava nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
dôkazy rozhodujúce pre riadne posúdenie veci, a ďalej na základe vykonaných dôkazov dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože dokazovaním nebolo skutkovo jednoznačne preukázané
(nebol odstránený rozpor vo vykonaných dôkazoch), či bol žalovanému zabezpečený nerušený a
neobmedzený výkon jeho užívacieho práva.
Záverom možno uviesť, že výpoveď, odstúpenie alebo neodstúpenie od podnájomných zmlúv
žalovaným, alebo uplatnenie alebo neuplatnenie zľavy z nájomného počas nájmu, je právom a nie

povinnosťou žalovaného (a teda jeho neuplatnenie nemôže byť žalovanému v tomto konaní na ťarchu),
pričom jeho voľba v tomto smere nemá akúkoľvek relevanciu z hľadiska posudzovania vzniku nároku na
zaplatenie nájomného, ktorý je závislý výlučne od existencie protiplnenia - možnosti neobmedzeného
a nerušeného užívania pozemkov.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného v odvolaní, že nemohol
riadne (v plnej miere) prenajaté pozemky užívať, čo podľa neho má zrejme za následok zánik jeho
povinnosti zaplatiť nájomné, žalovaný neuviedol pritom žiadne zákonné dôvody, prečo by mal jeho
záväzok platiť nájomné, zaniknúť. Bez ohľadu na uvedené, žalovaný ani nepredložil žiaden relevantnýdôkaz, ktorým by potvrdil svoj argument, že mohol dané pozemky užívať len obmedzene. Žalovaný
(štatutárny zástupca Ing. Adamec) vo svojej výpovedi v konaniach 23Cb/71/2013, 23Cb/36/2014 a
39 Cb/143/2014, na ktoré poukazoval právny zástupca žalovaného, zavádzal súd keď tvrdil, že dané

pozemky boli uzamknuté, oplotené a prístup na ne bol len cez vrátnicu. O tom nepredložil žalovaný
žiadendôkaz.SvedkoviaJUDr.J.,Ing.J.aK.H.potvrdili opak,žepozemkybolivoľneprípustné,prechod
na ne nebol cez vrátnicu, neboli uzamknuté. Žalovaný tvrdil, že niekto zo strany žalovaného, nevedel
uviesť kto, sa len telefonicky dožadoval užívania daných pozemkov. Žalovaný nevedel uviesť ani kto
a komu a prečo telefonoval. Jeho výpoveď bola zmätočná, bez akéhokoľvek dôkazu. Žalovaný nebol

schopný predložiť žiadny dôkaz o svojom tvrdení o obmedzenej možnosti užívať predmet podnájmu.
Žalovaný síce predložil na poslednom pojednávaní dôkaz - fotografie oplotenia areálu aký vyzerá
teraz po 10 rokoch od vzniku podnájomného vzťahu, tieto však nepreukazujú žiadnu obmedzenosť v
užívaní pozemkov, boli vyhotovené 7 rokov po ukončení podnájomného vzťahu, keď nie je zrejmé, akým
spôsobom by mohli tieto fotografie resp. ohliadka preukazovať, že žalovaný mal byť údajne občasne
obmedzovaný, keď ani nevie uviesť kedy, v užívané predmetu podnájmu. Akékoľvek oplotenie nemôže

bez ďalšieho preukazovať obmedzenie v užívaní nehnuteľnosti. Tento dôkaz nemá žiadnu výpovednú
hodnotu aj z dôvodu, že dané nehnuteľnosti sú alebo môžu byť v úplne inom stave ako boli v čase
trvania podnájomných zmlúv a to zásahom vlastníkov a nájomcov a vplyvom času. Žalobca zdôraznil,
že akákoľvek obmedzenosť v užívaní pozemkov, ktorú rozporuje, nie je v súčasnosti právnym titulom
na poníženie dlhu na nájomnom. Žalovaný sa nesprávne domnieva, že žalobca musí preukazovať

neobmedzenosť v užívaní pozemkov žalovaným, pretože dôkazné bremeno ja na žalovanom, ktorý musí
preukázať, že záväzok voči žalobcovi v čase uznania neexistoval.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ používal zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.
1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalovaného proti
rozhodnutiu vo veci samej v odvolaním napadnutej časti nie je dôvodné, v dôsledku čoho je na mieste
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny s použitím 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdiť.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie podľa príslušných ustanovení O.s.p., keď v zmysle § 120

ods. 1 O.s.p. (od 1.7.2016 § 132 ods.1 C.s.p.) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj
iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

7. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť

označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,

že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnenírozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k
prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne

zrozumiteľne vysvetlil.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.

odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.
Odvolateľ navyše ani neuviedol v odvolaní žiadne nové argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal, a preto odvolací súd odvolanie nepovažoval za
dôvodné.
Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami, len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej

inštancie vo veci samej dopĺňa ďalšie dôvody.

10.Zustanovenia§261ods.1Obchodnéhozákonníkavyplýva,žetátočasťzákonaupravujezáväzkové
vzťahy medzi podnikateľmi ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú
ich podnikateľskej činnosti.

Z ustanovenia § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluvy medzi osobami uvedenými v
odsekoch 1, 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvy typ v
Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom
zákonníku a týmto zákonom.
Judikatúrou Najvyššieho súdu je ustálený záver, že obchodným záväzkovým vzťahom môže byť aj

záväzkový vzťah upravený Občianskym zákonníkom, ako ide o príklady nájomných a podnájomných
vzťahoch, keď podstatné je, či ide o vzťah založený u tzv. relatívnych obchodov za podmienok
podpísaných v § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka.
Zvykonanéhodokazovaniasúdomprvejinštancievyplýva,žezáväzkovývzťahstránsporu,ktorývznikol
na základe predmetných podnájomných zmlúv, sa týka ich podnikateľskej činnosti, čo nebolo v konaní

sporné a teda ide o obchodný záväzkový vzťah, a preto aj uznanie záväzku obsiahnuté v Dohode o
ukončení podnájomných zmlúv sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Z ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon
urobený dlžníkom adresovaný veriteľovi, keď zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto
jednostranného právneho úkonu.

Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka nevyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj
výšky, ale vyžaduje len uznanie určitého záväzku a to bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť. V
každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia uznaného záväzku
a nie spôsob tohto vymedzenia. V praxi sa často vymedzenie uznaného záväzku, prípadne jeho výška
realizuje odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na faktúru. Ak by

rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa za to, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu.

11. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, že
uznanie záväzku obsiahnuté v bode 3.1 dohody o ukončení podnájomných zmlúv zo dňa 31.12.2009
je neplatné v zmysle ust. § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka, lebo ide o neurčitý právny úkon z dôvodu,

že nie je možné podľa žalovaného žiadnym výkladom ustáliť výšku záväzku z konkrétnej podnájomnej
zmluvy.
Odvolací sú sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že z obsahu uznania záväzku zo
dňa 31.12.2009 jednoznačne vyplýva, že ide o záväzok vyplývajúci zo zmluvy o podnájme uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovaným dňa 31.3.2006 a zo zmluvy o podnájme uzatvorenej medzi žalobcom a

žalovaným dňa 30.9.2008 a to nezaplatené nájomné ku dňu 31.12.2009, čo je v zmysle § 323 ods. 1
Obchodného zákonníka postačujúce určenie záväzku, aj keby nebola určená výška záväzku, lebo ak by
výškazáväzkunebolaurčená,čoniejeanidanýprípad,másazato,žesauznávazáväzokvplnejvýške.12. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z vykonaného dokazovania a to zo zmluvy
o podnájme zo dňa 31.3.2006 a zmluvy o podnájme zo dňa 30.9.2008 vyplýva, že žalobca a
žalovaný sa v článku V. ods. 5.1.4. dohodli, že zmluva zanikne výpoveďou zo strany žalovaného ako

podnájomníka z dôvodu, že predmet nájmu nie je spôsobilý na riadne užívanie v súvislosti s účelom
podnájmu z dôvodov zavinených žalobcom ako nájomcom, keď účelom podnájmu podľa článku II.
ods. 2.5. zmluvy o podnájme zo dňa 31.3.2006 bola prevádzka organizačnej jednotky podnájomníka
zaoberajúca sa obchodom a službami, vrátane výstavby obchodného centra podľa čl. VI. ods.6.1 zmluvy
a účelom podnájmu podľa článku II. ods. 2.5. zmluvy o podnájme zo dňa 30.9.2008 bolo vybudovanie

zriadenie staveniska a dočasnej staveniskovej obslužnej komunikácie pri výstavbe obchodného centra.
Z uvedeného teda vyplýva, že ak by žalovaný mohol len obmedzene užívať predmet zmluvy v súlade s
účelom zmluvy ako to tvrdil v rámci svojej obrany, mohol vypovedať obidve zmluvy v zmysle článku V.
ods.5.1.4. , čo však neurobil a ani netvrdil, čo je v rozpore s tvrdeniami žalovaného, že nakoľko zmluvy
o podnájme boli uzavreté na dobu určitú, nebolo možné ich ukončiť pred uplynutím doby inak, ako len
vzájomnou dohodou, a preto žalovaný bolo nútený podpísať uznanie záväzku voči žalobcovi.

Predmetné zmluvy o podnájme boli uzavreté dňa 31.3.2006 a dňa 30.9.2008 a žalovaný listom zo
dňa 20.4.2009 požiadal žalobcu vzhľadom k ich dlhodobej partnerskej spolupráci, o odpustenie úrokov
z omeškania z dlžných faktúr a o zohľadnenie súčasnej situácie na trhu, ktorá im umožňuje uhradiť
neuhradené faktúry na základe priloženého splátkového kalendára, v ktorom liste žalovaný neuvádza
dôvod neuhradenia faktúr nemožnosť užívania predmetu podnájmu, ako to tvrdil žalovaný v konaní.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považoval tvrdenia žalovaného o
obmedzenom užívaní predmetu zmlúv o podnájme, ktorými sa žalovaný bránil až v konaní pred súdom
prvej inštancie v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 28.1.2013, teda viac ako tri roky od ukončenia
zmluvného vzťahu strán sporu dohodou, za účelové.

13. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno svojich tvrdení, že predmet podnájmu mohol užívať len obmedzene, keď dôkazné bremeno
v tomto smere bolo na žalovanom a nie na žalobcovi ako tvrdil žalovaný, pretože dôsledkom uznania
dlhu je vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu
trvá, keď dôkazné bremeno, že záväzok nevznikol, prípadne že v čase uznania už netrval, prešlo na

dlžníka tým, že dlh uznal. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov
a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz
opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (ust. § 133 O.s.p. a s účinnosťou
1.7.2016 ust. § 192 C.s.p.).

14. Odvolací súd v tejto súvislosti na podporu právneho názoru súdu prvej inštancie uvádza, že nájomca
nie je povinný platiť nájomné, pokiaľ nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom (§ 673
Občianskeho zákonníka) a ak nájomca môže užívať prenajatú vec z dôvodov uvedených v § 673 iba
obmedzene, má nárok na primeranú zľavu z nájomného (§ 674 Občianskeho zákonníka).
Tvrdenia žalovaného, že mohol užívať prenajatú vec v súlade s účelom zmluvy iba obmedzene, čo

nebolo v konaní preukázané, ani žiadnym spôsobom nemohli ovplyvniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo veci samej, lebo aj keby boli tieto tvrdenia pravdivé, automaticky by to nemalo za následok zánik
povinnosti platiť nájomné, keď žalovaný ako nájomca si mohol z tohto dôvodu uplatniť u žalobcu zľavu z
nájomného, čo neurobil a ani to v konaní netvrdil, keď takéto právo zanikne, ak sa neuplatní do šiestich
mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnosti zakladajúcej toto právo (§ 675 Občianskeho zákonníka).

15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku odvolateľa, že súd prvej
inštancie nesprávne zamietol jeho návrh na doplnenie dokazovania a to ohliadkou na mieste samom,
nakoľko od ukončenia predmetného zmluvného vzťahu medzi stranami sporu (31.12.2009) uplynulo
už viac ako 7 rokov a teda ohliadkou vykonanou po uplynutí tak dlhej doby od trvania a ukončenia

zmluvného vzťahu nie je možné zistiť stav predmetu podnájmu v čase trvania zmluvného vzťahu a už
vôbec nie žalovaným tvrdené obmedzenie užívania predmetu podnájmu, keď v konaní ani neuviedol,
kedy malo dôjsť k ním tvrdenému obmedzeniu v užívaní predmetných nehnuteľností.
Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že takto navrhnuté
doplnenie dokazovania by žiadnym spôsobom nemohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej.

Rovnako ani žalovaným predložené fotografie oplotenia predmetu podnájmu, z ktorých nie je ani zrejmé,
kde a kedy boli vyhotovené, nemožno považovať za relevantný dôkaz na preukázanie tvrdenia o
obmedzenom užívaní predmetu podnájmu v čase trvania zmluvného vzťahu medzi stranami sporu.16. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej
strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., dáva
odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená

stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom
rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

17. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1
C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol úspešný v konaní, priznal proti

žalovanému nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu. Neboli tu dané
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania
nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 C.s.p.).

18. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).