Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 23, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/163/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214216400
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2214216400.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. nesv. Q. C., nar. XX.XX.XXXX,
adresaW.,B.XXX,zastúpenéhoopatrovníčkou:J.C.,nar.XX.XX.XXXX,adresaW.,B.XXX,2.J.C.,nar.
XX.XX.XXXX, adresa W., B. XXX, 3. Y. C., nar. XX.X.XXXX, adresa W., B. XXX, všetkých zastúpených
spoločnosťou: Advokátska kancelária Škodler & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dobšinského 12,
IČO: 47 238 232, proti žalovaným: 1. Ing. J. N., nar. XX.X.XXXX, adresa F. L., C. XXX/X, zastúpenej
spoločnosťou: zastúpenej advokátskou kanceláriou: Barkoci law firm, s.r.o., so sídlom Bratislava - Staré
Mesto, Nám. slobody 28, IČO: 47 247 916, 2. ČSOB Poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Vajnorská

100/B, IČO: 31 325 416, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcov 1 až 3 a žalovanej 1, proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 19.5.2017, č. k. 12C/414/2014-410, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že žalovaní 1 a 2 sú povinní
zaplatiť žalobcovi 1 sumu 63.000,- Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšku žalobu vo
vzťahu k žalobcovi 1 zamieta.

II.VovýrokuII. rozsudoksúduprvejinštanciemení tak,žežalovaní1a2súpovinnízaplatiťžalobkyni2
sumu 45.000,- Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšku žalobu vo vzťahu k žalobkyni 2
zamieta.

III. Vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaní 1 a 2 sú povinní zaplatiť
žalobcovi 3 sumu 45.000,- Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

IV. Vo zvyšku zamietnutie žaloby výrokom IV. p o t v r d z u j e .

V. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a tunajším
súdom zrušeným rozsudkom zo dňa 29.4.2015) výrokom I. uložil žalovaným 1 a 2 povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1 náhradu nemajetkovej ujmy 70.000 Eur, do 15 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného, výrokom II. uložil žalovaným 1 a 2 povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 2
náhradu nemajetkovej ujmy 60.000 Eur, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, výrokom III. uložilžalovaným 1 a 2 povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 3 náhradu nemajetkovej ujmy
30.000 Eur, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, výrokom IV. vo zvyšku žalobu na nárokoch žalobcov

1 až 3 zamietol a výrokom V. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 11, § 116 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 1 ods. 2, čl. 3 prvý a štvrtý pododsek

Smernice Rady EP a Rady 2009/103/ES z 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako i s
poukazom na § 262 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že: „Vzhľadom na vykonané dokazovanie a citované
zákonné ustanovenia mal za preukázané, že žalobca 1/ - syn žalobcov 2/ a 3/ utrpel pri dopravnej

nehode, ktorú zavinila žalovaná 1/ - poistníčka (ktorá mala v čase predmetnej nehody uzavretú poistnú
zmluvusožalovaným2/opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla - poistný vzťah v čase dopravnej nehody trval) tak vážne zranenia s trvalými
následkami, ktoré spôsobili, že žalobca 1/ (pred predmetnou nehodou zdravý, vitálny mladý muž, majúci
„všetky predpoklady prežiť šťastný a úspešný život“) je v súčasnosti nesvojprávny, invalidný, v plnom

rozsahu celodenne odkázaný na starostlivosť inej osoby, nie je schopný sa uplatniť v žiadnej oblasti
normálneho života - osobnej, rodinnej, pracovnej, spoločenskej („v stave sociálnej smrti“). V dôsledku
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti vznikla žalobcovi 1/ nenapraviteľná ujma na
zdraví, v dôsledku ktorej sa nemôže v žiadnom rozsahu a v žiadnej oblasti uplatniť v budúcnosti vo
svojom živote (v tomto smere je ujma krytá nárokmi na sťažení spoločenského uplatnenia), ale aj v

dôsledku ktorej nemôže byť pre svojich rodičov v budúcnosti ich oporou a životnou istotou, pretrhla sa
väzbazaloženávovzájomnejcitovejspätosti,synovskejláske,spolupatričnostiavzájomnejperspektíve.
Tým súd uzavrel, že je tu nárok žalobcu 1/ na jeho odškodnenie aj titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch
z dôvodu vážneho nenávratného zásahu do jeho osobnej integrity - života a zdravia. V prípade žalobcov
2/ a 3/, ktorých ako blízke osoby - rodičov žalobcu 1/ - významne táto udalosť zasiahla, taktiež je tu

daný nárok na odškodnenie titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu závažného zásahu do ich
súkromia a rodinného života. Svedeckými výpoveďami boli súdu preukázané veľmi silné citové väzby v
rodine žalobcov. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcom 2/ a 3/ vznikla trvalá
a neodstrániteľná ujma, keď ich jediné dieťa, ktoré malo byť pre nich v budúcnosti oporou a životnou
istotou, je odkázané navždy na celodennú starostlivosť inej osoby (napriek prejavom neverbálnej

komunikácie a slabým pohybom tu nie je žiadny predpoklad k výraznému zlepšeniu zdravotného stavu
žalobcu 1/) a ktorú starostlivosť mu s láskou a trpezlivosťou v súčasnosti zabezpečujú jeho rodičia,
najmä jeho matka. Žalovaná 1/ síce znáša bremeno zodpovednosti po celý čas a predmetnou dopravnou
nehodou sa jej život po psychickej stránke takisto zmenil, preukázateľne sa s poškodeným a jeho rodičmi
nijakým spôsobom nekontaktovala, neprejavila účinnú ľútosť (aj, keď možno nie z ľahostajnosti, ale z

obáv zo stretnutia).“.

4. Ďalej prvoinštančný súd dôvodil, že: „Pasívna legitimácia žalovanej 1/ bola súdu preukázaná
právoplatným rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 4T/47/2013 zo dňa 19.04.2013, v ktorom je konštatované
zavinenie dopravnej nehody žalovanou 1/. Pasívna legitimácia žalovaného 2/ ako poistiteľa žalovanej 1/

vyplýva z § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého si poškodený môže vybrať či nárok na náhradu
„škody“ uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. Otázka
pasívnej legitimácie poisťovne bola zodpovedaná (ustálená) aj odvolacím súdom, tiež v obdobnom
prípade Krajským súdom v Trnave vo veci sp. zn. 11Co/116/2013. Pasívna legitimácia žalovanej 1/
bola súdu preukázaná právoplatným rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 4T/47/2013 zo dňa 19.04.2013,

v ktorom je konštatované zavinenie dopravnej nehody žalovanou 1/. Pasívna legitimácia žalovaného 2/
ako poistiteľa žalovanej 1/ vyplýva z § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého si poškodený môže
vybrať či nárok na náhradu „škody“ uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo
voči obom súčasne. Otázka pasívnej legitimácie poisťovne bola zodpovedaná (ustálená) aj odvolacím
súdom, tiež v obdobnom prípade Krajským súdom v Trnave vo veci sp. zn. 11Co/116/2013. Žalovaná

1/ ako vodič nesie zodpovednosť za dopravnú nehodu, ktorou vznikol žalobcom nárok na nemajetkovú
ujmu. Povinnosť plniť žalobcom tu má však tiež poisťovňa, keďže žalovaná 1/ si voči poisťovni plnila
svoje povinnosti a platila riadne poistné, na žiadanú škodu finančné prostriedky nemá. Tu sa práve
prezentuje zmysel povinného poistenia, aby zodpovedný poistník nemusel znášať napriek plateniupoistného náhradu škody. Ak by náhrada nemajetkovej ujmy nemala byť predmetom poistného krytia,
mohlo by to znamenať majetkové riziko zodpovedných subjektov a neistotu, či bude skutočne náhrada
oprávneným poskytnutá. Povinnosť oboch žalovaných nevyplýva z rovnakého právneho titulu, kým

povinnosť žalovanej 1/ je vzťahom priamym, zodpovednostným, povinnosť žalovaného 2/ vyvstala až
zo vzťahu sekundárneho, poistného - medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/, čo však nebráni tomu, aby
jedným rozhodnutím bol každý z nich zaviazaný na splnenie celej povinnosti žalobcom. Majú síce
postavenie samostatných spoločníkov, vzájomne však ich vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splní
svoju peňažnú povinnosť jeden z nich, zaniká v tomto rozsahu dlh a tým aj povinnosť druhého.“.

5. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že: „Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd, pričom
výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd
pri svojom rozhodovaní musí vychádzať z dvoch kritérií - a to závažnosti vzniknutej ujmy, pričom sa
predpokladá, že čím je závažnejšia táto ujma, čo do svojho rozsahu trvania dôsledkov a pod., tým
vyššia bude aj jej náhrada v peniazoch a z okolností, ku ktorým došlo k neoprávnenému zásahu

do osobnosti fyzickej osoby. Súd preto musí v každom prípade vychádzať z dostatočne zisteného
skutkového stavu, pretože len tak je možné docieliť satisfakčnú funkciu priznanej náhrady nemateriálnej
ujmy v peniazoch, ktorou sa sleduje primerané a zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie vzniknutej
nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Je potrebné zohľadniť i otázku samotného účelu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochranu

osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je
možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv
sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu len poskytnúť zadosťučinenie
(satisfakciu). Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu 1/ vychádzal z toho, že
žalobca 1/ je mladý človek, ktorý mal život pred sebou. Mal všetky predpoklady prežiť šťastný a úspešný

život, vyplývajúce z nesporovaných tvrdení žalobcov. Bol zaradený do pracovného procesu, mal mnoho
voľnočasových aktivít, mal priateľku, žil aktívne. Žalovaná 1/ svojím konaním zasiahla do práva žalobcu
1/, práva na zdravie takým spôsobom, ktorý nie je reparovateľný. Žalobca 1/ má trvale poškodený mozog
a jeho realizácia v spoločnosti ako ľudskej bytosti je prakticky nulová, pričom ide o nezvratný stav s
prakticky nulovou šancou na zlepšenie. V dôsledku poškodenia zdravia si vôbec neuvedomuje život,

vzťah s rodičmi, ktorí sa o neho starajú, nemôže sa samostatne pohybovať, chodiť, nemôže pracovať,
zabávať sa. Nemôže si založiť rodinu, mať vlastné deti, vychovávať ich, pomáhať rodičom. Je zbavený
citov a zmyslového vnímania. Súd pri rozhodnutí o výške odškodnenia prihliadol na všetky uvádzané
okolnosti, ale aj na okolnosti, za ktorých k poškodeniu zdravia došlo. Zodpovednosť je na strane
žalovanej 1/, ktorá za svoje pochybenie bola trestne stíhaná, jej vina bola jednoznačne preukázaná v

trestnom konaní, išlo o konanie nedbanlivostné. Zároveň súd prihliadol aj na už priznané výšky náhrad
nemajetkovej škody podľa ustanovení o ochrane osobnosti v obdobných sporoch (v porovnávaných
veciach však išlo o dopravné nehody s následkom smrti - súdený prípad však možno prirovnať k tomuto
následku, nakoľko u žalobcu 1/ došlo napriek prežitiu k tak fatálnym dôsledkom, pre ktoré nemožno
očakávať jeho neskoršie zaradenie do bežného, aspoň sčasti aktívneho života, čo sa všeobecne pri

zásahoch do zdravia predpokladá). Tu súd dáva do pozornosti napr. rozsudky Krajského súdu v Trnave
zo dňa 26.02.2013 č. 9Co/423/2012, zo dňa 13.11.2013 č. 24Co/479/2012, zo dňa 07.06.2016 č.
10Co/218/2015; Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.07.2015 č. 12Co/465/2015.“ .

6. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že: „Žalobca 1/ si uplatnil nárok 300.000 eur, avšak k tomu

súd opätovne dodáva, že následky na zdraví žalobcu 1/ sa premietli aj do zvýšenia sťaženého
spoločenského uplatnenia, ktoré do určitej miery (po fyzickej stránke) subsumuje aj tento zásah do
osobnostného práva žalobcu 1/. Napriek tomu, pre strádanie po psychickej stránke má žalobca 1/
nárok aj na odškodnenie z uplatneného titulu (zásahu do osobnostných práv a telesnej integrity) -
por. bod 30., ktoré s prihliadnutím (ako je uvedené vyššie) na a/ závažnosť vzniknutej nemajetkovej

ujmy a b/ okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo, v priznanej výške 70.000
eur, ako vyjadrenie nesmierne závažného, ťažkého a doživotného zásahu do osobného a rodinného
života, považuje súd za primerané. Podľa názoru súdu nemožno striktne prihliadať na majetkové pomery
zodpovednej osoby (ktorá si navyše riadne plnila povinnosti z poistnej zmluvy voči žalovanému 2/, práve
na účely takéhoto odškodnenia), potom by boli náhrady priznané súdmi neporovnateľné v dôsledku

rozlišovania majetnosti alebo nemajetnosti zodpovedného subjektu. Žalobcovia 2/ a 3/ si uplatnili právo
na nemajetkovú ujmu vo výške 200.000 eur a 100.000 eur v dôsledku porušenia ich práva na súkromie,
keď v dôsledku zničenia zdravia žalobcu 1/, ktorý je ich synom, došlo k výraznému, intenzívnemu zásahu
do ich práva na súkromie, pretože už nikdy nebudú môcť komunikovať so synom, nikdy ich nepohladí,cielene sa neusmeje. Žalobcovia v okamihu v dôsledku porušenia dopravných predpisov zo strany
žalovanej 1/ šokujúco a nepredvídateľne prišli (v prenesenom význame) o najdôležitejšiu osobu svojho
života. U žalobcov 2/ a 3/ tým preukázateľne došlo k nenahraditeľnej emocionálnej strate a narušeniu ich

silných rodinných väzieb. Závažnosť ujmy u žalobcu 1/ sa dotkla viac práve žalobcov 2/ a 3/, ktorí ju pri
plnom vedomí po celý čas denne vnímajú (čím sa javí byť ujma v tomto smere závažnejšia než v prípade
smrti a preto oproti porovnávaným rozhodnutiam bolo potrebné priznať nárok nad priznaný rozsah).
Túto skutočnosť zvážil súd aj pri určení primeranosti výšky priznaných nárokov z titulu nemajetkovej
ujmy u žalobcov 2/ a 3/. Navyše žalobkyňa 2/ musela zanechať zamestnanie, prestala pracovať, aby

sa mohla v plnom rozsahu venovať starostlivosti o žalobcu 1/, čím ťarcha finančne zabezpečiť rodinu
ostala výlučne na žalobcovi 3/. Súd priznal žalobcom 2/ a 3/ nemajetkovú ujmu vo výške podľa súdu
primeranej, majúc na zreteli opäť okolnosti neoprávneného zásahu a závažnosť ujmy, pričom pri určení
tejto výšky súd vychádzal aj z nesmierne ťaživých dôsledkov pre ďalší život žalobcov, ktorí sú rodičmi
žalobcu1/.Priznanávýškaodškodnenia(60.000prežalobkyňu2/,ktorájevsúčasnostibezakéhokoľvek
príjmu a v uplatnenom pomere polovice 30.000 eur pre žalovaného 3/) určená súdom, je vyvodená z

prežitej psychickej bolesti, beznádeje, ktoré musia v dôsledku poškodenia zdravia žalobcu 1/ znášať,
ktorý následok musia vnímať denne bez prognózy zlepšenia zdravotného stavu ich syna. Žalobcom 2/
a 3/ sa od základov zmenil život, prišli o radosť, ktorú mohli so svojím dieťaťom prežívať, o rodinu a
jej celistvosť, o súkromie, a nakoniec aj o radosť zo života, ktorý (život) bude navždy poznačený práve
dôsledkami konania žalovanej 1/.“.

7. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že vzhľadom na čiastočný úspech oboch strán sporu a
s prihliadnutím na to, že posúdenie výšky nároku záviselo od voľnej úvahy súdu, súd žiadnej zo strán
právo na náhradu trov konania nepriznal.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúc z jeho obsahu výlučne v jeho zamietajúcej
časti včítane závislých výrokoch, podali prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie žalobcovia 1
až 3, ktorí odvolaciemu súdu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a ich
nároku v celom rozsahu vyhovieť. Ako odvolacie dôvody uviedli, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil, a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Poukazujú na to, že náhrada nemajetkovej ujmy má vo svojej podstate predstavovať náhradu
preukázateľne nepriaznivých dôsledkov pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie
jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Súd prvej inštancie
správne rozhodol, keď jednoznačne potvrdil zásah do osobnostných práv žalobcov 1 až 3 žalovanou 1
a to predovšetkým aj z toho dôvodu, že ani samotní žalovaní 1 a 2 skutkové tvrdenia žalobcov nijako

nenamietali. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že je tu nárok žalobcu 1 na jeho odškodnenie titulom
nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu vážneho nenávratného zásahu do jeho osobnej integrity -
života a zdravia v prípade žalobcov 2 a 3, ktorých ako blízke osoby - rodičov žalobcu 1 významne táto
udalosť zasiahla, taktiež je tu daný nárok na odškodnenie titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch z
dôvodu zásahu do ich súkromia a rodinného života. Súd prvej inštancie tiež správne rozhodol v otázke

pasívnej legitimácie žalovaného 1 a 2. Pasívna legitimácia žalovanej 1 bola preukázaná právoplatným
rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 4T/47/2013 zo dňa 19.4.2013, v ktorom je konštatované zavinenie
dopravnej nehody žalovanou 1. Pasívna legitimácia žalovaného 2 vyplýva z § 15 zák. č. 381/2001 Z.z. v
zmysle ktorého si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi - poistenému
alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. Súd prvej inštancie sa tiež správne vysporiadal

s otázkou pojmu „škoda“ tak, že súčasťou tohto pojmu je aj náhrada nemajetkovej ujmy s poukazom
na vnútroštátne a komunitárne právo. Nestotožňujú sa ale s rozhodnutím súdu prvej inštancie čo do
výšky priznanej nemajetkovej ujmy a zároveň sú názoru, že súd svoje rozhodnutie čo do výšky priznanej
nemajetkovej ujmy odôvodnil nedostatočne. Nie je totiž možné akceptovať a formalisticky prijať názor,
že zásah do práva na život je aj v prípade posúdenia psychickej ujmy závažnejší ako zásah do práva

na zdravie. Aj pre laika je ťažké prijať názor, že psychické a citové utrpenie poškodeného v prípade
smrti je rovnaké, ako v prípade takej ťažkej ujmy na zdraví žalobcu 1. Len ťažko možno porovnávať
utrpenie a citové prežívanie, krátkeho záblesku vedomia pred haváriou s následkom smrti s psychickým
a citovým utrpením, ktoré prežíva žalobca 1 po prebratí sa z bdelej kómy. Stav žalobcu 1 zjednodušene
možno hodnotiť ako uväznenie rozumu, citov v duševne funkčnom telesnom obale. Následne odvolateľ

poukázal na dva obdobné posudzované prípady. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodňuje poukazom
na rozhodnutia Krajských súdov v Trnave a v Banskej Bystrici, avšak predovšetkým vo vzťahu
k žalobcovi 1 je porovnanie zjavne neprimerané, nakoľko sa jedná o nemajetkové ujmy priznané
pozostalým po obetiach dopravných nehôd. Rovnako je to i v prípade žalobcov 2 a 3, keď zásahdo ich osobnostných práv je trvalý, každodenný, bez perspektívy riešenia. Pritom oni sami poukázali
na rozhodnutie Okresného súdu v Nitre (č.k. 10C/88/2009 zo dňa 10.10.2012) a Krajského súdu v
Nitre (č.k. 9Co/330/2012 zo dňa 2.10.2013) vydaného v obdobnej veci, pričom poukázali, že v prípade

žalovaného 1 je preukázaný vyšší stupeň poškodenia zdravia a intenzita zásahu do jeho osobnostnej
sféry a v prípade žalobkyne 2 a žalobcu 3 sa jedná o vyššiu intenzitu zásahu do osobnostných práv,
nakoľko sa jedná o jediného syna a žalobkyňa 2 musela zanechať zamestnanie v dôsledku potreby
každodennej a celodennej starostlivosti o žalobcu 1. Súd prvej inštancie nijako neodôvodnil, prečo
neprihliadol na tieto rozsudky a dal prednosť rozsudkom, ktoré nie sú založené na porovnateľných

skutkových okolnostiach. Intenzitu zásahu do zdravia, osobnostných práv žalovaného 1 je potrebné
a primerané hodnotiť ako maximálny a na túto zásadnú okolnosť mal súd pri svojom rozhodovaní o
výške nemajetkovej ujmy prihliadať. Intenzita zásahu do osobnostných práv žalobcov 2 a 3 je značná.
Súdny dvor Európskej únie na základe svojich úvah v rámci svojho stanoviska dospel k záveru, že medzi
škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou
smernicou patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho

práva. V tejto súvislosti poukazujú na rozsudok Drozdovs, C-277/12. Následne odvolatelia po citácii
§ 7 zák. č. 381/2001 Z.z., ktorý stanovuje limit poistného plnenia a po citácii § 4 ods. 2 tohto zákona
prezentuje názor, že ak je zákonom stanovený limit poistného plnenia, tento limit (samozrejme súhrnne
všetkých škôd spojených s poistnou udalosťou) je možné považovať za „nárokovateľnú“ výšku škody
vrátane nemajetkovej ujmy. Žiadne ustanovenie zákona nie je možné považovať za samoúčelné a nie

je prípustné, aby súd naň neprihliadal. Ak teda mohli žalobcovia požadovať celkovú výšku škody až do
čiastky 5.000.000,- Eur a zásah do osobnostných práv žalobcov je maximálny, resp. značný, mal by súd
prvej inštancie odôvodniť, prečo napríklad v prípade žalobcu 1 znížil požadovanú výšku nemajetkovej
ujmy zo žalovaných 300.000,- Eur na 70.000,- Eur, keď zákon umožňuje priznať až výšku 5.000.000,-
Eur. Požadovaná výška nemajetkovej ujmy v súhrnnej výške 600.000,- Eur pre všetkých žalobcov

predstavuje iba 12% limitu poisteného plnenia. V tejto súvislosti odkázal aj na odôvodnenie Krajského
súduvTrnavevuznesenízodňa6.6.2016sp.zn.25Co/617/2015-235(zrušujúceuznesenieodvolacieho
súdu - poznámka odvolacieho súdu), z ktorého okrem iného odvolateľom citovaného vyplýva potreba
posúdenia spôsobilosti celkom konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vyvážiť negatívne dopady
zásahu na jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby, teda v podstate podľa úvahy, že každá nepríjemná

udalosť, skúsenosť, či starosť majúca súvis s porušením práva na ochranu osobnosti by mala byť podľa
možnosticelkomalebočonajviaczmiernenátým,čobyosobedotknutejzásahomnaopakurobiloradosť.
Z rozhodnutí súdu prvej inštancie je možné vyvodiť záver, že súd prvej inštancie na vyššie citované
princípy rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy neprihliadal, ale že si vopred vytvoril predstavu o
výške nemajetkovej ujmy pre jednotlivých žalobcov a túto následne aj keď nedostatočne odôvodnil.

Preukazuje to aj skutočnosť, že súd prvej inštancie vo svojom predchádzajúcom rozsudku, ktorý bol
krajským súdom zrušený, priznal žalobcom nemajetkovú ujmu v rovnakej výške a jej zníženie oproti
navrhovanej výške odôvodnil údajným spoluzavinením žalobcu 1. V rozsudku zo dňa 19.5.2017 už
spoluzavinenie žalobcu 1 nekonštatuje, ale priznanú výšku nemajetkovej ujmy nezmenil.

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie prostredníctvom právneho zastúpenia sa odvolala tiež
žalovaná 1, ktorá napadla rozsudok v celom rozsahu, s odvolacím návrhom na zmenu napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobu odvolací súd v celom rozsahu zamietne, nakoľko nárok
žalobcov voči nej daný nie je, alebo rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zruší a vec vráti
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody odvolateľka uviedla tie, ktoré sú uvedené

v § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP. Svoju odvolaciu argumentáciu odvolateľka založila na tom, že
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jedným
z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy,
ak morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov
protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačuje a týmto zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti

fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby
alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide najmä vtedy, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej
sfére fyzickej osoby vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia
nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. V tejto súvislosti odvolateľka odkázala na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 39Cdo/2005/2003.V súvislosti s dopravnou nehodou utrpel

žalobca 1 ťažké kraniocerebrálne poranenie, v dôsledku ktorého upadol do bdelej kómy, kde tento
vegetatívny stav je podľa znaleckého posudku č. 59/2015 vypracovaného znaleckou organizáciou
Forensic.sk, nenapraviteľný a liečbou ovplyvniteľný len minimálne. K zdravotnému stavu žalobcu 1
sa vyjadril aj psychiater, ktorý vo svojom znaleckom posudku poukázal na jeho totálnu dezorientáciuvšetkými smermi, nenadviazateľný verbálny, ale ani očný kontakt, žalobca nereaguje na bolestivé
podnety okolia, absentuje motorická aktivita, adekvátna odpoveď, inkontinencia, imobilita, absolútna
nesamostatnosť aj pri bazálnych úkonoch, u poškodeného došlo ku komplexnému zneschopneniu

v oblasti pohybových, sexuálnych a rozumových funkcií, komunikácie a vnímania. Žalobca 1 si
neuvedomuje samého seba, na okolie nereaguje, nerozpráva, nie je schopný konať a posúdiť následky
svojho konania, v dôsledku čoho bol aj pozbavený spôsobilosti na právne úkony. S poukazom na takto
definovaný zdravotný stav žalobcu 1 je preto v kontexte s ním uplatneného nároku namieste otázka
posúdenia či a v akej miere pociťuje a prežíva zníženie dôstojnosti alebo vážnosti, čo je jedno zo

základných podmienok priznania peňažného zadosťučinenia. Ako nedôvodnú posúdil súd námietku o
nedostatku autorizácie podania žaloby súdom, kde podľa jej stručného zdôvodnenia tento právny úkon
žalobcu 1, ktorý za neho nesprávne učinila jeho opatrovníčka nemožno subsumovať pod § 28 v spojení
s § 34 Občianskeho zákonníka. S uvedenou argumentáciou súdu sa nemožno stotožniť, pretože táto
nemá oporu v platnej legislatíve. Za vec, ktorá si vyžaduje k platnosti právneho úkonu schválenie súdu,
sa podľa názoru odvolacieho súdu považuje aj podanie akejkoľvek žaloby za maloletého na súd, z

dôvodu, že podanie takejto žaloby môže mať ďalekosiahle dosahy do majetkovej sféry maloletého. Z
právnej praxe vyplýva, že je zásadou, že podanie žaloby maloletým si vyžaduje schválenie súdom, keď
toto konanie je konaním návrhovým, súd nemôže začať vo veci konať z vlastného podnetu. Pokiaľ súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal z intenzity a kvality vzájomných vzťahov medzi žalobcami 1 až 3 pred
tragickou udalosťou, mladého veku žalobcu, jeho hmotnej a materiálne závislosti od svojich rodičov,

okolnosti na strane osoby zodpovedajúcej posúdil nedostatočne, resp. vôbec. Za svoje nedbanlivostné
konanie sa úprimne ospravedlnila, prvotne prostredníctvom vyjadrenia jej právneho zástupcu dňa
16.4.2015, následne i osobným listom zo dňa 8.11.2016, obsahom ktorého prejavila súcit rodine žalobcu
1 a za ich statočný postoj k otázke starostlivosti o dieťa im vyjadrila obdiv. Ďalej dobrovoľne prispela
sumou 200,- Eur na finančnú zbierku organizovanú motorkármi pre žalobcu 1 v rámci svojich možnosti

osobne sa zúčastnila na prevažnom počte súdnych pojednávaní a i keď nepriamo prostredníctvom
svojho manžela viackrát kontaktovala starú matku žalobcu 3 a zaujímala sa o zdravotný stav jej vnuka.
Jej majetkové pomery súd síce vzal na vedomie, pri svojom rozhodovaní však tieto nezohľadnil s
odôvodnením, že skúmanie majetnosti alebo nemajetnosti zodpovedného subjektu by mali za následok
diametrálnu odlišnosť náhrad priznaných súdmi. Predložila súdu potvrdenie zamestnávateľa o výške

svojho funkčného platu v sume 1.195,50 Eur mesačne ako i potvrdenie, že na území Slovenskej
republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. S poukazom na uvedené je tak vylúčená akákoľvek možnosť
reálneho uspokojenia priznaných nárokov žalobcom 1 až 3. Na uvedenom nemení nič ani v konaní
prezentovaný argument o výške limitu poistného krytia podľa § 7 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z., nakoľko
žalovaní majú postavenie samostatných spoločníkov a každý z nich je rozhodnutím zaviazaný na

splnenie celého dlhu veriteľom. Na samostatnom následku nesie mieru spoluviny i samotný žalobca
1, otázku jeho spoluzodpovednosti však súd pri rozhodovaní nepochopiteľne odignoroval. Zo záverov
znaleckého posudku, ktorý pre účely trestného konania bol vypracovaný znalcom z odboru Doprava
cestná, odvetvie nehody v cestnej doprave vyplýva, že žalobca 1 nemá vodičské oprávnenie pre daný
výkon motocykla a zároveň prekročil maximálnu dovolenú rýchlosť pre daný úsek cesty. Tieto fakty sú

objektívne nespochybniteľné. Súd vo svojom rozhodnutí komparoval jednotlivé zásahy do osobnostných
práv, pričom ustálil, že zásah do práva na život bude vždy závažnejšou ujmou, než zásah do práva
na zdravie. Obdobne skonštatoval, že zásah do práva na zdravie s neodstrániteľnými následkami je
závažnejším, než zásah s následkami nepatrnými, či dokonca bezo zvyšku odstránenými a podobne.
S odkazom na uvedené súd prejednávaný prípad prirovnal k dopravným nehodám s následkom smrti,

nakoľko u žalobcu 1 došlo napriek prežitiu k tak fatálnym dôsledkom, pre ktoré nemožno očakávať jeho
neskoršie zaradenie do bežného, aspoň sčasti aktívneho života, čo sa všeobecne pri zásahu do zdravia
predpokladá. Ustálená súdna prax však v prípadoch zásahov do práva na život priznáva pozostalým
blízkym osobám peňažné zadosťučinenie v neporovnateľne nižšej kvantite ako je tomu v súdenej veci.
Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je

dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením
náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu a tým
účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu
a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Podľa názoru Najvyššieho súdu
SR je nemajetková ujma krytá v slovenskej právnej úprave cez ustanovenia Zákona o odškodnení

bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia; v zmysle tohto názoru sú nemajetková ujma a sťaženie
spoločenského uplatnenia nárokmi nemajetkovej povahy odškodňované podľa § 444 Občianskeho
zákonníka. Vychádza sa z toho, že nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia má povahu špeciálnej
úpravy vo vzťahu k ochrane osobnosti (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 426/2014).Vzhľadom na uvádzané skutočnosti je preto názoru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie nie je správne s odkazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h), písm. b)
(nepreskúmateľnosť), písm. f) a písm. a), pretože ak súd rozhodoval vo veci nároku žalobcu 1, konanie

trpí vadou nedostatku procesnej spôsobilosti.

10. K odvolaniu žalobcov ako aj k odvolaniu žalovanej 1 zaslal písomné vyjadrenie žalovaný 2 (žalovaný
2. odvolanie nepodal), v ktorom uviedol, že s vyjadrením žalobcov v prvej časti odvolania súhlasí, ale s
diametrálne rozdielnym názorom na výšku odškodnenia. Poukazuje na to, že v prípade priznania tej istej

výšky odškodnenia žalobcom 2 a 3 prvoinštančný súd nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v
zrušujúcomuznesenísúduprvejinštanciepodľaktoréhozásahdoprávanaživotbudevždyzávažnejšou
ujmou, než zásah do práva na zdravie. V tejto súvislosti odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 26Co/4/1997, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 12/2016. Námietka žalobcov v druhej
časti ich odvolania poukazuje na definíciu nemajetkovej ujmy identickým spôsobom ako je všeobecne
prijatá judikovaná definícia sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalovaný 2 odkazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 49/2012. Prvoinštančný súd v konaní ani v rozsudku nerozlíšil
od seba nemajetkovú ujmu spôsobenú sťažením spoločenského uplatnenia od nemajetkovej ujmy
spočívajúcej v ochrane osobnosti. Žalobcovia pritom v inom konaní na Okresnom súde Dunajská Streda
uplatňujú nemajetkovú ujmu spočívajúcu vo vyššom odškodnení bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia. V tejto súvislosti v konaní predložili uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 426/2004-14,

v ktorom tento súd potvrdil, že nemajetková ujma je vylúčená pri sťažení spoločenského uplatnenia.
Napokon žalobcovia rovnaké skutkové okolnosti tvrdia aj v konaní o sťaženie spoločenského uplatnenia
prebiehajúcom na Okresnom súde Dunajská Streda, čo vo vzťahu k žalobcovi 1 spôsobuje prekážku
súdneho konania (litispendenciu), ktorá zabraňuje, aby na súde prebiehalo ich súdne konanie v tej istej
veci. Napokon žalovaný 2 vo svojom vyjadrení odkazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako i na

rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci Haasová, z ktorých má vyplývať záver o nedostatku jeho
pasívnej legitimácie ako poisťovne s poukazom na výklad § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z.

11.Kdoručenémuodvolaniužalovanej1podaližalobcoviaprostredníctvomprávnehozástupcupísomné
stanovisko, v ktorom poukázali na to, že nimi preukázaný zdravotný stav žalobcu 1 a zásah do

osobnostných práv žalobcov 1 až 3 žalovaní nijako nenamietali, nenavrhli dokazovanie na preukázanie
zdravotného stavu, resp. rozsahu zásahu nad rámec vykonaného dokazovania. Naopak uviedli, že ich
tvrdenia považujú za zodpovedajúce skutočnosti. Pokiaľ žalovaná 1 namieta, že súd ako nedôvodnú
posúdil jej námietku o nedostatku autorizácie podania žaloby súdom, sú názoru, že v danom prípade
sa nejedná o nakladanie s majetkom a navyše sa nejedná o hmotnoprávny úkon, ale o úkon

procesnoprávny a teda schválenie súdom nie je potrebné. Podľa rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít „Na podanie žaloby v mene maloletého dieťaťa rodič zásadne nepotrebuje schválenie
súdu“, výber rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 22/1984. Ak by sa pripustila takáto procesná podmienka,
treba rozlišovať, či ide o nedostatky odstrániteľné alebo neodstrániteľné. Za neodstrániteľné nedostatky
postupu konania sa považuje nedostatok právomoci súdu, litispendencia, res iudicatae a nedostatok

byť účastníkom konania. Odstrániteľné nedostatky postupu konania majú tie dôsledky, že súd sa musí
pokúsiť tieto nedostatky v súčinnosti s účastníkmi konania odstrániť. Ak sa súdu nepodarí nedostatky
odstrániť, zváži, či ide o také nedostatky, ktoré bránia ďalšiemu konaniu a rozhodovaniu, alebo či i pri
týchto nedostatkoch môže vo veci konať. Bolo by pritom v rozpore s princípom rýchlosti a hospodárnosti
konania, aby odvolací súd z tohto dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vrátil vec súdu prvej

inštancie, ktorý by nové konanie prerušil až do rozhodnutia opatrovníckeho súdu a následne by znova
rozhodol. Žalovaná 1 namieta, že súd okolnosti na strane jej osoby zodpovedne neposúdil, resp. vôbec.
Takéto jej tvrdenie ale nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v záveroch súdu. Je nepravdivým
tvrdenie, že žalovaná 1 sa im úprimne ospravedlnila. Formálne vyjadrenie ľútosti právnym zástupcom
jednou vetou v právnom vyjadrení je skôr dôkazom ľahostajnosti žalovanej 1 k ich osudu. Uvedené

dokazujeajsamotnéodvolanie,kdežalovaná1poukazujenavýškusvojhofunkčnéhoplatuapotvrdenie,
že nevlastní nehnuteľnosť ako dôkaz vylúčenia možnosti reálneho uspokojenia ich nárokov. Aj v tejto
argumentácii je zrejmý nezáujem akejkoľvek miere čo i len splátkovým plnením kompenzovať dôsledky
svojho protiprávneho konania. S ohľadom na uvedené navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

12. Žalovaná 1 prostredníctvom právneho zastúpenia podala písomné vyjadrenie k vyjadreniu
žalovaného 2 a k vyjadreniu žalobcov k jej odvolaniu a súčasne aj k odvolaniu žalobcov, v ktorom
zdôraznila, že ak mal súd opätovne posudzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy (hoci je zásadnetoho názoru, podľa dôvodov ňou uvádzaných počas celého konania v písomných a ústnych prednesoch
vrátane odvolania, že súd by mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť), nemohol ju priznať opätovne v
tej istej výške. Zásadne sa nestotožňuje s vyjadrením žalovaného 2, že náhrada nemajetkovej ujmy

pri zásahu do osobnostných práv nie je nárokom zodpovednosti za škodu a že povinné zmluvné
poistenie nekryje aj nemajetkovú ujmu. K vyjadreniu žalobcov k jej odvolaniu opätovne uvádza, že v
súvislosti s dopravnou nehodou utrpel žalobca 1 ťažké kraniocerebrálne poranenie, v dôsledku ktorého
upadol do bdelej kómy s popísanými následkami podľa znaleckých posudkov, ktoré boli pre účely
súdneho konania vedeného pod sp. zn. 10C/265/2013 vypracované znaleckou organizáciou Forensic.sk

a psychiatrom, ktorý vo svojom znaleckom posudku poukázal, že okrem ďalších uvádzaných následkov
u poškodeného došlo predovšetkým ku komplexnému zneschopneniu v oblasti pohybových, sexuálnych
a rozumových funkcií, komunikácie a vnímania. Žalobca 1 si neuvedomuje samého seba, na okolie
nereaguje, nerozpráva, nie je schopný konať a posúdiť následky svojho konania, v dôsledku čoho bol
aj pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Trvá na tom, že s poukazom na takto definovaný zdravotný
stav žalobcu 1 je preto v kontexte ním uplatneného nároku namieste otázka posúdenia či a v akej miere

pociťuje a prežíva zníženie dôstojnosti alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Má za to, že v konaní nebolo
preukázané tak, ako to žalobcovia tvrdia vo svojom vyjadrení, že by sa žalobca 1 stal prakticky väzňom
„vo vlastnom tele“, práve naopak, zdôrazňuje prijatý záver súdu prvej inštancie, že „žalobca 1 si vôbec
neuvedomuje život“, ktorý vyplýva z dokazovania. Naďalej trvá na námietke nedostatku autorizácie
podania žaloby. Nie je možné súhlasiť s tvrdeniami žalobcov, že v záujme rýchlosti a hospodárnosti

konania nemá byť dodržaný postup, ktorý zákon ustanovuje, nakoľko rozhodnutie súdu nie je možné
prejudikovať v tom zmysle, že nie je možné s úplnou istotou predpokladať, ako rozhodne opatrovnícky
súd v tejto veci. V tejto súvislosti odkazuje na čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Nesúhlasí
ani s tými závermi žalobcov, že súd správne rozhodol o otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2. V
tejto súvislosti opätovne poukazuje na všetky svoje prednesy písomné aj ústne, vrátane odvolania, v

ktorých sú uvedené všetky dôvody na základe ktorých je potrebné zmeniť napadnutý rozsudok tak, že
žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá. Na záver uvádza, že je nepravdivé tvrdenie žalobcov, že sa im
úprimne neospravedlnila, opakuje, že sa najskôr ospravedlnila prostredníctvom vyjadrenia jej právneho
zástupcu a následne i osobitným listom zo dňa 8.11.2016 obsahom ktorého bolo prejavenie súcitu rodine
žalobcu a za ich statočný postoj k otázke starostlivosti o dieťa, čím im vyjadrila svoj obdiv. Taktiež

dobrovoľne prispela sumou 200,- Eur na finančnú zbierku, osobne sa zúčastnila na prevažnom počte
súdnych pojednávaní a kontaktovala matku žalobcu 3 a zaujímala sa o zdravotný stav jej vnuka. Otázka
úprimnosti je výrazom subjektívneho prežívania emócií a nie je namieste, aby toto prežívanie emócií
ich vyjadrenie prostredníctvom jej postoja žalobcovia spochybňovali. Zároveň žiada žalobcov zaviazať
k povinnosti spoločne a nerozdielne jej uhradiť trovy konania v celom rozsahu k rukám jej právneho

zástupcu v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

13. V rámci dupliky žalobcovia prostredníctvom právneho zastúpenia podali vyjadrenie, v ktorom zhrnuli,
že odvolanie žalovanej 1 sa na judikát NS SR sp. zn. Cdo 12/2006 nie je možné bez ďalšieho uplatniť v
konaní o ochranu osobnosti. Uvedený judikát má svoj význam v prípade rozhodovania o náhrade škody

na zdraví, ale nie aj v prípade zásahu do zásahu osobnostných práv. Žalovaný 2 spochybňuje zdravotný
a psychický stav žalobcu 1, predovšetkým tvrdenie, že žalovaný 1 „sa prakticky stal väzňom vo svojom
tele“. Zdravotný stav žalobcu 1 pritom definovali opakovane a žalovaní nikdy nevzniesli proti takejto
definícii stavu tohto žalobcu žiadne námietky. K otázke podania žaloby za nesvojprávneho ako i k otázke
pasívnej legitimácie žalovaného 2 sa vyjadrili už opakovane a vysporiadal sa s nimi súd prvej i druhej

inštancie. Pokiaľ ide o otázku úprimnej ľútosti žalovanej 1 i tu zotrvávajú na doteraz prezentovanom,
navyše žalovaná 1 svoje tvrdenia nepreukázala.

14. Na doručenú dupliku žalovaná 1 reagovala písomne v tom smere, že judikát Cdo 12/2016
Najvyššieho súdu SR je podľa jej názoru možné a vhodné uplatňovať v danom konaní o ochranu

osobnosti, pretože má svoj význam aj v predmetnom konaní, teda v prípade zásahu do osobnostných
práv žalobcov. Zároveň sa nie je možné bez ďalšieho stotožniť s názorom žalobcov, že zásah do
osobnostných práv žalobcu 1 nie je zhodný ani porovnateľný s jednorazovým zásahom do práva života.
Poukazuje na to, že logický zásah do práva na život nemôže byť opakovaný. Posúdenie toho, či
jednorazový zásah do práva na život je alebo nie je zhodný a porovnateľné so zásahom do práva do

práva na zdravie je otázkou právnou, s ktorou by sa mal vysporiadať odvolací súd vo vzťahu k otázke
výšky priznanej náhrady, ak by žalobu žalobcov ako nedôvodnú nezamietol a zaoberal by sa výškou
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vo svetle uvedenej judikatúry by mala byť nižšia. K otázke
stavu žalobcu 1 trvá na tom, že s poukazom na jeho zdravotný stav je v kontexte ním uplatnenéhonároku namieste otázka posúdenia či a v akej miere pociťuje a prežíva zníženie dôstojnosti alebo jeho
vážnosti v spoločnosti, čo je jednou zo základných podmienok priznania peňažného zadosťučinenia.
Zdôrazňuje, že v konaní nebolo preukázané, že by sa žalobca stal prakticky väzňom vo vlastnom tele,

opakovane poukazuje na prijatý záver súdu prvej inštancie, že žalobca 1 expresis verbis si vôbec
neuvedomuje život, ktorý vyplýva z dokazovania. K úprimnému ospravedlneniu opätovne popieranému
žalobcami v ich vyjadrení uvádza, že sa žalobcom úprimne ospravedlnila a v priebehu celého konania
sa úprimne zaujímala o zdravotný stav žalobcu 1. Opätovne zdôrazňuje, že otázka úprimnosti je
výrazom subjektívneho prežívania emócií a nie je namieste, aby toto prežívanie emócií aj ich vyjadrenie

prostredníctvom jej postoja žalobcovia spochybňovali.

15. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP, avšak za rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán tohto konania, ktoré
začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako
aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1

CSP).

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobcov a žalovanej
1 boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon

odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1
písm. a), b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho

zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní
pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že čiastočný úspech je možné priznať
len odvolaniu žalobcu 3 a žalovanej 1, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zmeniť s použitím § 388 CSP.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, bolo posúdiť, či prvoinštančný súd rozhodol správne v
súlade so skutkovými zisteniami a so zákonom, ak zaviazal žalovaných 1 a 2 k povinnosti spoločne
a nerozdielne, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého

žalovaného, zaplatiť žalobcovi 1 náhradu nemajetkovej ujmy 70.000,- Eur, žalobkyni 2 náhradu
nemajetkovej ujmy 60.000,- Eur a žalobcovi 3 náhradu nemajetkovej ujmy 30.000,- Eur, všetkým do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu žalobcov zamietol.

18. Žalovaný 2 síce odvolací návrh nepodal a dlžnícka solidarita medzi žalovanou 1 ako škodcom na

jednej strane a žalovaným 2 ako poisťovateľom na strane druhej nemá hmotnoprávne oporu, čím potom
súd prvej inštancie o solidarite žalovaných, správne rozhodol spôsobom vyplývajúcim z hmotného práva
tak, že plnením škodcu zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť poisťovateľa a naopak (tzv. nepravá
solidarita), ale vzhľadom na dané okolnosti daného prípadu, t.j. vzťah medzi žalovanými subjektmi
(poistený a poisťovňa), keď povinnosť plniť žalovaným 2 je výsostne odvodená od povinnosti žalovanej

1 ako škodcu, sa podľa odvolacieho súdu, čo do výšky priznaného plnenia musí rozsudok vzťahovať
oboch žalovaných rovnako, samozrejme pri preukázaní existencie poistného vzťahu medzi žalovanými
ohľadne prejednávanej škodovej udalosti, z ktorej vznikom uplatnený nárok, čo je daný prípad, čím
potom priznané nároky žalobcom predstavujú nedielné záväzky medzi žalovanými. Odvolací súd preto
s použitím § 367 ods. 2 CSP priznal suspenzívny účinok odvolaniu žalovaného 1. vo vzťahu k celému

rozsudku a preskúmal napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k obom žalovaným, hoci odvolanie podal len
žalovaný 1., avšak výslovne vo vzťahu k celému obsahu rozsudku aj obom subjektom na žalovanej
strane.19. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný

právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval.

20. Predmetom sporu je nárok každého zo žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
z dôvodu, že protiprávnym konaním žalovanej 1 (ktorá ako vodič osobného motorového vozidla

zavinila dopravnú nehodu, pri ktorej žalobca 1 ako jediný syn žalobcov 2 a 3 utrpel ťažké zranenia s
neodstrániteľnými následkami) došlo k zásahu do osobnostných práv, práva na zdravie a súkromie u
žalobcu 1 a práva na súkromie a rodinný život u žalobcov 2 a 3. Žalovaný 2 je na základe poistnej zmluvy
uzavretej so žalovanou 1 poistiteľom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj Zákon o povinnom zmluvnom poistení).

21. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka aplikovaného súdom prvej inštancie obsahuje generálnu
klauzuluochranyosobnosti.Vrámcijednotnéhoprávanaochranuosobnostiexistujújednotlivéčiastkové
práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých typických hodnôt (stránok) osobnosti
fyzickej osoby. Ustanovenie § 11 Občianskeho <. Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa
aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s
cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Takýto záver treba
mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy 1/ krytia
nárokovpozostalýchpoobetiachdopravnýchnehôdnanáhradunemajetkovejujmypovinnýmzmluvným

poistením zodpovednosti za škodu a 2/ tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v
konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi.“.

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na
zrušenie napadnutého rozsudku, preto odvolací súd s použitím § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.

52. Pokiaľ ide o náhradu trov konania na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy podľa OSP,
za účinnosti ktorej dosť podstatná časť konania (poznámka odvolacieho súdu), súčasný CSP nemáustanovenie obdobné § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods.
2 OSP (inak § 142 bolo úvodné ustanovenie tohto zákona o náhrade trov konania vymedzujúce princíp
zodpovednosti účastníkov za výsledok konania), podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len

čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti
alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Pritom o
takéto konanie práve šlo i v prejednávanej veci.

53. Podstatou takejto úpravy bol ústup od dôsledného trvania na zodpovednosti za výsledok konania

tam, kde buď neúspech strany sporu (inak oprávneného požadovať plnú náhradu trov konania)
pri porovnaní s jeho úspechom je len zanedbateľný, alebo tam, kde nebol dôvod pochybovať o
opodstatnenosti požiadavky uplatnenej žalobou čo do jej základu, avšak miera úspechu takejto
požiadavky bola závislou buď od záverov znaleckého posudku, alebo bolo dokonca na uvážení súdu,
v akom rozsahu bude považovať požiadavku za oprávnenú (z obsahu druhej časti zhora citovaného
ustanovenia tu pritom vyplýva, že sa ním normovaný postup má vzťahovať len na výšku náhrady

priznávanej žalobcovi - teda tomu, kto v konaní niečo požaduje a nie tomu, kto sa naopak určitej
požiadavke niekoho iného bráni). Dnes je potom, podľa CSP (§ 255 ods. 1, 2), na prvom mieste zásada
úspechu a v prípadoch, keď mala strana vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v §
255 ods. 2 CSP (pomer úspechu), z čoho v podstate vychádzal i prvoinštančný súd, tu ďalej ale ešte
použitím akejsi moderácie, právne potom už len odkazom na čl. 4 Základných princípov CSP.

54. I podľa odvolacieho súdu tu nie je v rozpore s § 255 CSP ak súd uplatňujúci zásadu úspechu aj na
konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, ako tomu bolo
nesporne i v danej právnej veci, bude vychádzať z toho, že i keď žalobcovia čo do výšky žalobného
nároku, ktorý ale dôvodným bol, boli v prevažnej miere neúspešný (žalobcovia žiadali celkovo sumu

600.000,- Eur, priznaných im bolo celkovo 153.000,- Eur, čo iba je 25,50 % zo sumy žiadanej), nemožno
ich ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku tu na základe úvahy
súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v danom prípade treba rozlíšiť čo je základné a čo
sprevádzajúce. Za základné sa považuje zásah do práva žalobcov. Výška náhrady ujmy je potom až
následná a nadväzujúca. Vhodným riešením potom bude v danom prípade nepriznať žiadnej zo strán

náhradu trov konania, čo je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže
ten, ako už bolo uvedené, sa skúma nie len čo do výšky priznaného nároku ale tiež čo do právneho
základu. Žalobcov je potom potrebné považovať za plne procesne úspešných, ak mali plný úspech čo
do základu uplatneného nároku a keďže súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto ich procesného
úspechu závisela od úvahy súdu, pritom tiež za prihliadnutia značne prehnanej požiadavky žalobcov

čo do výšky uplatnených nárokov, ktorá sa nedá odvodiť ani zo súdnej judikatúry, keď žalobcovia boli
právne zastúpení, javí sa za najspravodlivejšie o náhrade trov celého konania rozhodnúť podľa § 255
ods. 2 druhá časť vety v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP a vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania nárok.

55. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že v konaní okrem trov procesných strán, vznikli trovy konania i štátu,
konkrétne trovy tlmočenia, ktoré vznikli využitým práva žalobcov 2 a 3 konať pred súdom prvej inštancie
v jazyku, ktorému rozumejú (§ 155 ods. 1 CSP). O týchto trovách súd nerozhoduje (ako prvoinštančný,
tak i odvolací), nemá na to zákonnú oporu, zrejme preto, že znášanie týchto trov štátom vyplýva priamo
zo zákona (§ 155 ods. 3 CSP).

56. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).