Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. máj 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/169/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116210268
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8116210268.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobkyne: O. V., J.. X.XX.XXXX, G.

J. V. XXX/X, K.Q. J. I., zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych
hrdinov 163/66, p r o t i žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so
sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155, zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Námestie sv. Egídia 93, Poprad, o vydanie bezdôvodného obohatenia a prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou zo dňa 16.5.2016 sa proti pôvodnému žalovanému obchodnej spoločnosti

Consumer Finance Holding a.s. domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 105,08 Eur
s úrokmi z omeškania 8,05% ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému.
Nárok odôvodnila tým, že dňa XX.XX.XXXX uzavrela so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere
s ročnou úrokovou sadzbou 30,65%. Zmluva neobsahovala podľa nej povinný údaj v zmysle § 9
ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. - členenie splátky na istinu, úrok a poplatky, čo spôsobilo
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona. Zároveň ročnú
úrokovú sadzbu 30,65 % považovala za neprimeranú a neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre

rozpor s dobrými mravmi. Doložila štatistický údaj o priemernej úrokovej miere z úverov poskytnutých
rezidentom eurozóny, podľa ktorého pri obdobnom úvere je uvedená úroková sadzba 10,87% p.a.
Podľa jej názoru žalovaný sa bezdôvodne obohatil, keď pri úvere 479 Eur prijal od nej sumu 584,08
Eur, teda bezdôvodné obohatenie činí 105,08 Eur. V žalobe uviedla aj to, že o bezdôvodnom obohatení
žalovaného sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v decembri 2015 a
uviedla aj to, že žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov sa úmyselne obohacuje
na úkor spotrebiteľov, pričom citovala právny záver rozsudku Krajského súdu Prešov 21Co 72/14 zo

dňa 19.3.2015.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Nestotožnil sa s tým, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné
rozlíšiť splátku istiny, úrokov a poplatkov, zo zákona - § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. to
nevyplýva. Navyše s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona sa vyžaduje pre záver o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru kumulatívne splnenie podmienok absencie náležitostí podľa §
9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/, ale aj nedostatku písomnej formy zmluvy. V danom prípade zákonný

predpoklad splnený nie je, nakoľko zmluva mala písomnú formu.

3. Žalovaný vzniesol tiež námietku premlčania. Každá splátka zahŕňala aj úrok a pokiaľ žalobkyňa tvrdí,
že úrok nemala platiť, k bezdôvodnému obohateniu by došlo pri každej splátke v časti úroku. Splátkyboli realizované od 20.1.2012 do 21.11.2012, preto došlo k uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty podľa
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka počítanej od každej úhrady. Nesúhlasil s názorom žalobkyne o
desaťročnej premlčacej lehote a na podporu svojho stanoviska citoval časti rozsudkov Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/1128/2014 a 13Co/90/2015.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov strán, zmluvou o pôžičke č. XXXXXXXXXX,
všeobecnými obchodnými podmienkami žalovaného, prehľadom o splátkach a úhradách žalobkyne,
prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa X.X.XXXX, písomnými

vyjadreniami strán štatistickým prehľadom o úrokových mierach úverov vypracovanom Národnou
bankou Slovenska a zistil tento skutkový stav:

5. Dňa XX.XX.XXXX uzavreli žalobkyňa a spoločnosť Consummer Finance Holding a.s. zmluvu o
pôžičke č. XXXXXXXXXX, ktorou spoločnosť poskytla žalobkyni ako spotrebiteľke spotrebiteľský úver
vo výške 479 Eur na kúpu notebooku. Žalobkyňa sa zaviazala úver splatiť 17 mesačnými splátkami

po 37,42 Eur. Ako termín konečnej splatnosti je uvedený august 2013. V zmluve sa nachádza údaj o
ročnej úrokovej sadzbe 30,65%, v tej istej hodnote je uvedené aj RPMN a priemerná hodnota RPMN
je vo výške 45,66%. Celkové náklady spotrebiteľa boli vyčíslené na 157,14 Eur a uvedené je aj to, že
žalobkyňa má zaplatiť celkovo 636,14 Eur.

6. V zmluve je obsiahnuté aj prehlásenie o tom, že klient pred podpísaním zmluvy sa oboznámil s VOP,
ktoré sú nevyhnutnou súčasťou zmluvy, prevzal ich a súhlasí s ním.

7. Vo VOP je uvedený aj vzorec pre výpočet RPMN, z ktorého je zrejmé z akých predpokladov sa
vypočítava jeho výška (výška pôžičky, počet splátok, výška splátky, interval vyjadrený v rokoch a

zlomkoch roka medzi dátumom prvého čerpania a každého nasledujúceho čerpania).

8. V bode 6.2 VOP bola stanovená splatnosť splátky do 20.dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci.

9. Z prehľadu o splátkach a úhradách vyplýva, že žalobkyňa celkovo z úveru zaplatila 584,08 Eur, pričom

prvú splátku zaplatila 17.4.2012 a poslednú dňa 21.11.2012.

10. Žalobkyňa k žalobe ako prílohu pripojila štatistické údaje o priemernej úrokovej miere z úverov
poskytnutých rezidentom eurozóny, kde pri spotrebiteľskom úvere dohodnutom na obdobie od 1 do 5
rokov v decembri 2011 je uvedená úroková sadzba 10,87%.

11. K žalobe bolo pripojené aj prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo
dňa X.X.XXXX, v ktorom sa uvádza, že žalobkyňa ich kontaktovala v decembri 2015, kedy im
odovzdala zmluvy uzavreté so žalovaným a VÚB a.s. Vtedy ju združenie informovalo o náležitostiach
spotrebiteľských zmlúv, o neprimeraných odplatách a úrokoch, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi ako

aj o rozhodnutiach slovenských súdov alebo Súdneho dvora EÚ týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.

12.Napojednávaníprávnyzástupcažalobkyneuviedol,ževpredmetnejzmluveospotrebiteľskomúvere
chýbajú aj ďalšie dve povinné náležitosti a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a tiež
náležitosť uvedená v § 9 ods. 2 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z. a to adresa predávajúceho, na ktorej

môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Nerozporoval to, že by žalobkyni pred podpísaním
zmluvy neboli odovzdané VOP žalovaného.

13. Súd vo veci už raz rozhodol a to rozsudkom č.k. 11C/169/2016-64 zo dňa 9.12.2016, ktorým žalobu
zamietol z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi právnym predchodcom terajšieho

žalovaného a žalobkyňou spĺňala všetky povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. a preto nespôsobila bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného
zákona.

14. S týmto názorom však nesúhlasil súd druhej inštancie, ktorý napadnutý rozsudok v dôsledku

odvolania žalobkyne zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Ako dôvod zrušenia uviedol § 389 ods. 1 písm.
b/ CSP, ktorého znenie necitoval a preto to činí súd prvej inštancie. Civilný sporový poriadok pritom
vymedzuje taxatívne zákonné dôvody, pre ktoré odvolací súd môže zrušiť rozhodnutie súdu prvej
inštancie v § 389 CSP.15. Odvolací súd ako dôvod zrušenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, v
zmysle ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom.

16. Súd prvej inštancie zastáva názor, že sa nedopustil žiadneho nesprávneho procesného postupu,

ktorým by mali byť porušené procesné práva žalobkyne a to do takej miery, že by malo dôjsť k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Ako vyplýva z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia totiž súd
druhej inštancie poukázal len na iné právne posúdenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., čo
však nezakladá dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

17. Súd druhej inštancie uviedol, že slovenský zákonodarca nad rámec smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 jednoznačne požaduje v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona
č. 129/2010 Z.z. členenie splátky na istinu, úrok a poplatky a že k výkladu tohto ustanovenia
existuje „konštantná judikatúra“ slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, ktoré
však nekonkretizuje. Spomínaná európska smernica nemá všeobecnú záväznosť, je adresovaná iba
členským štátom, nemá horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi, čo

však nespochybňuje ani súd prvej inštancie.

18. Odvolací súd ďalej uviedol, že na posúdenie tejto otázky nemá vplyv ani rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/2015 z 9.11.2016. Ide o prejudiciálny rozsudok, ktorý je záväzný len pre vnútroštátny
súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných

prostriedkoch. Úlohou prejudiciálneho rozsudku nie je rozhodnúť spor, ale iba poskytnúť vnútroštátnemu
súdu taký výklad práva únie, ktorý mu pomôže pri jeho aplikácii. Z tohto rozsudku vyplýva len to, že
Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo
svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Vyslovil preto názor, že niet žiadnych pochybností, že

slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny,
ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov.

19. Vzhľadom na skutočnosť, že pôvodný žalovaný zanikol dňa 1.1.2018 v dôsledku rozdelenia
spoločnosti a jeho právnym nástupcom v tomto spore sa stala spoločnosť Všeobecná úverová banka

a.s., Krajský súd v Prešove už spomínaným uznesením, ktorým zrušil rozsudok, rozhodol aj o
pokračovaní v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalovaného a to spoločnosťou Všeobecná
úverová banka a.s.

20. Je síce pravdou, že podľa § 391 ods. 2 CSP je súd prvej inštancie viazaný vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu, ale táto viazanosť zaniká pri zmene okolností, ktoré nastali po rozhodnutí
súdu druhej inštancie. V danom prípade touto zásadnou novou skutočnosťou je rozsudok Najvyššieho
súdu SR 3Cdo 146/2017 z 22.2.2018, ktorý sa zaoberal práve výkladom sporného ustanovenia § 9 ods.
2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k inému záveru než odvolací súd v tejto veci.

21. Súd zároveň poukazuje aj na článok 2 ods. 2 CSP, v ktorom sa uvádza, že právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

22. Princípom právnej istoty sa už v minulosti v mnohých svojich rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný

súd SR. Ide o rozhodnutia IV.ÚS 499/11 z 22.11.2011, ako aj IV.ÚS 92/09, I.ÚS 87/93, PL ÚS 16/95,
II.ÚS 80/99, III.ÚS 356/06, IV.ÚS 209/2010, PL ÚS 6/04, III. ÚS 328/05, ktoré zdôraznili, že obsahom
princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť
všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne neudržateľná. Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných sporoch zaväzoval rozhodnúťidenticky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k
naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie.

23. Pokiaľ teda Slovenská republika je právnym štátom ako sa to uvádza v článku 1 ods. 1 Ústavy
SR, potom je potrebné zachovávať princíp právnej istoty a v súvislosti s ním akceptovať právne závery
vyšších súdnych autorít, čo v danom prípade je reprezentované spomínaným rozsudkom Najvyššieho
súdu SR. Nie je totiž pravdou, aby ohľadom posúdenia sporného zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2
písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.) existovala konštantná judikatúra, pretože súdy pri posúdení tohto

ustanovenia neboli jednotné a tak ako to aj konštatuje Najvyšší súd v rozhodnutí 3Cdo/146/2017
doposiaľ Najvyšší súd sa touto otázkou ani nezaoberal.

24. Najvyšší súd SR v odôvodnení rozhodnutia citoval z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z.,
v ktorej sa uvádza, že predložený návrh zákona je svojim obsahom úplnou transpozíciou smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2018 do slovenského právneho poriadku.

25. Podľa článku 10 ods. 2 písm. h/ citovanej smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zmluva o
úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie,
v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatok s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia.

26. Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí uviedol nasledovné: „Smernica ako špecifický
prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou
prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice
uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť

ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v
zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú
určitým zákonom vykladať eurokomformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny -
eurokomformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo

o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada komformného výkladu vyžaduje, aby
sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok ESD C-212/07 bod 110).

27. Rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej

úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok
10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to, sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú
pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivých nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice)

obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia“. Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti
dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. Zámerom

zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ
vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.

28. Eurokomformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom

prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizáciedlhu,tedarozpissplátokpočastiach(samostatnevoväzbenaistinu,úrokapoplatky).Pokiaľ
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy výška alebo počet, či „termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je za použitia eurokomformného výkladu dospieť k záveru, že

toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.

29. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu obsahuje výšku,
počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov je potrebné mať na zreteli, že eurokomformný výklad §9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje,
aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená
určenie, aká časť jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky

a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo aby mal spotrebiteľ už pri uzatváraní zmluvy k
dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke pripadať na istinu,
úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle Rozsudku (ide
o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bírovej)
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí

vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny.
Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa a to
bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku)“.

30. Súd zastáva názor, že práve v súvislosti s dodržiavaním princípu právnej istoty, ktorý je potrebné
považovať za jeden z najdôležitejších princípov právneho štátu sa vyžaduje, aby všetky súdy nižšieho

stupňa vychádzali z právneho názoru, ktorý bol vyslovený v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu SR
3Cdo 146/2017.

31. Žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a násl. Občianskeho
zákonníka.

32. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

33. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

34. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

35.Prejudiciálnesúdmuselposúdiť,čiúverposkytnutýžalobkynizostranyžalovanéhosamápovažovať
za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (v danom prípade v znení účinnom od 1.12.2011 do
31.12.2012).

36. Podľa § 9 ods. 1 vety prvej citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu.

37. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného

zákona. Medzi nimi je pod písm.
c/ adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f/ doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
k/ výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

38. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1
a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, / a y/ a § 10 ods. 1.

39. Žalobkyňa v žalobe uvádzala, že v predmetnej úverovej zmluve chýba povinná náležitosť v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., keďže splátka by mala byť členená na splátku istiny, úrokov
a poplatkov.

40. Tak ako to súd prvej inštancie vyslovil už v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí, nezdieľa názor
žalobkyne o nutnosti členenia splátky úveru na splátku istiny, úrokov a poplatkov a v tomto smere v
celomrozsahusiosvojujenázorvyjadrenývrozsudkuNajvyššiehosúduSR3Cdo146/2017.Súdnavyšepoukazuje na to, že ak by zákonodarca mal zámer spomínaného členenia splátky vo forme obligatórnej
náležitosti zmluvy je nelogické, že by v ďalšom ustanovení stanovil povinnosť pre veriteľa, ale len
na požiadanie spotrebiteľa, aby mu bezplatne predložil tzv. amortizačnú tabuľku, ktorá toto členenie

obsahuje.

41. Danou problematikou sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C-42/15 z 9.11.2016,
ktorým rozhodol o návrhu Okresného súdu Dunajská streda na prejudiciálne konanie, ktoré súviselo
s konaním vedenom na spomínanom súde vo veci spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre

Bíroovej, keď na otázku spomínaného súdu, či článok 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/ smernice
2008/48/ES sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie
aká časť jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky,
Súdny dvor uviedol, že daný článok sa má vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia podľa európskeho

súdu bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V
odôvodnení rozhodnutia Súdny uviedol, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a
kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku
10 ods. 3 smernice.

42. V tejto súvislosti súd potrebuje zdôrazniť, že si je vedomý toho, že citovaná smernica 2008/48/ES
nemá priamy účinok, ale práve pri výkladových problémoch jednotlivých ustanovení nášho právneho
poriadku je potrebné z nej vychádzať a použiť tzv. eurokomformný výklad. Toho sa totiž často dožadujú
v súdnych sporoch spotrebitelia, ale tento výklad je potrebné použiť nielen v tých prípadoch, ak je to
na prospech spotrebiteľa, ale aj opačne. To je aj prípad vyhodnotenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.

129/2010 Z.z., takže využijúc spomínaný eurokomformný výklad v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie
je potrebné splátku úveru rozlíšiť na splátku istinu, úrokov a poplatkov. Napokon tento záver vyplýva aj
z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 555/07.

43. Súd rozhodne nesúhlasí s názorom, podľa ktorého pre vnútroštátny súd nie sú relevantné a

záväzné závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Uvedené rozsudky je nutné aplikovať pri spomínanom
eurokomformnom výklade vnútroštátneho práva, ktoré sa musí vykladať v súlade s právom Únie čo
vyplýva zo systému Zmluvy o fungovaní EÚ. Vnútroštátny súd má povinnosť zabezpečiť plnú účinnosť
práva Únie pri rozhodovaní sporu. Pri zabezpečení práva Únie vnútroštátny súd nemôže dokonca
uplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by boli v rozpore s právom Únie (napr. rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C-555/07, body 48, 51).
44. Pre súd prvej inštancie je neakceptovateľné, ak rozsudky európskeho súdu by sa mali aplikovať len
vtedyaksúnaprospechspotrebiteľa(napr.rozsudokC-473/00„Cofidis“)aužnieopačne.Súdpoukazuje
aj na ďalší rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/00 z 13.1.2004 a z neho najmä na body 20 a
27. Podľa nich vnútroštátne orgány, teda aj súdy, sú povinné prihliadať k výkladu práva spoločenstva,

ku ktorému dospel Súdny dvor. Podobne možno citovať aj rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených
veciach C-397/01 až C-403/01 (B.Pfeiffer a spol.) a z neho body 110, 111, 113 a 114: „z konštantnej
judikatúry založenej rozhodnutím Súdneho dvora z 10.4.1984 vo veci 14/83 Von Colson a Kamann
vyplýva, že povinnosť členských štátov dosiahnuť cieľ ustanovený smernicou, pričom v zmysle článku
10 ZES štáty musia prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie

výkonu tejto povinnosti, sa týka všetkých orgánov členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich
právomoci. Je úlohou národných súdov zabezpečovať pre jednotlivcov právnu ochranu vyplývajúcu im
z ustanovení komunitárneho práva a zaručovať plnú účinnosť týchto ustanovení. Národný súd aplikujúci
vnútroštátne právo a najmä tie ustanovenia, ktoré boli prijaté špeciálne na účely splnenia požiadaviek
smernice, je povinný v súlade s článkom 249 ods. 3 ZES v čo možno najväčšej možnej miere vykladať

vnútroštátne právo v zmysle textu a účelu smernice, aby dosiahol výsledok ustanovený smernicou.
Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s komunitárnym právom je inherentná systému, ktorý
vytvára Zmluva o založení ES, pretože umožňuje národnému súdu pri riešení sporov zabezpečiť v rámci
svojich právomocí plnú účinnosť komunitárneho práva (rozhodnutie z 15.5.2003 vo veci C-160/01)“.

45. Súd teda dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi žalobkyňou a právnym
predchodcom žalovaného spĺňa povinnú náležitosť zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z.z.46. Súd v predchádzajúcom rozsudku sa zaoberal aj ďalšími dôvodmi uplatnenými žalobkyňou, ktoré
by podľa nej mali odôvodňovať jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože spôsobujú
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd druhej inštancie sa k týmto ďalším dôvodom nevyjadroval,

preto súd prvej inštancie len zopakuje to, čo už bolo uvedené v predchádzajúcom rozsudku.

47.Ohľadomďalšiehorozširujúcehodôvoduprezáverobezúročnostiabezpoplatkovostiúverutvrdením
oneuvedenítermínukonečnejsplatnostiúverusúdopäťpoukazujenačlánok10ods.2písm.c/citovanej
smernice, v ktorej sa uvádza len dĺžka trvania zmluvy o úvere, teda nespomína sa termín konečnej

splatnosti úveru. Podľa citovanej smernice dokonca nie je potrebné uviesť v zmluve ani termín splatnosti
splátok, pretože postačuje výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa (písm. h/). Navyše však v
danom prípade v zmluve bol uvedený mesiac a rok ukončenia zmluvy a keďže vychádzajúc z VOP, kde
v článku 6 ods. 2 je uvedená splatnosť splátky 20.dňa kalendárneho mesiaca je zrejmé, že konečná
splatnosť úveru podľa zmluvy mala nastať 20.8.2013.

48. V tejto súvislosti opäť možno poukázať na už spomínaný rozsudok Súdneho dvora EÚ. V
zmysle jeho záverov zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť vyhotovená ako jeden dokument, ale
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne a musia byť
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V zmluve je pritom uvedený jasný odkaz na VOP, ktoré boli skutočne
odovzdané žalobkyni pred uzavretím zmluvy a preto je potrebné VOP považovať za súčasť zmluvy o

spotrebiteľskom úvere.

49. Právny zástupca napokon na pojednávaní poukázal aj na chýbajúcu náležitosť predstavujúcu adresu
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť v zmysle § 9 ods. 2
písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z. Súd však opäť s týmto názorom nesúhlasí. Ako vyplýva z bodu 3

VOP žalovaného predávajúci je označený v zmluve ako sprostredkovateľ, je uvedené jeho sídlo ako aj
adresa prevádzky a z bodu 3.6 VOP vyplýva, že nároky z kúpnopredajného vzťahu si uplatňuje klient
priamo u sprostredkovateľa. Opäť súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15, ktorý vo
svojom odôvodnení uviedol, že členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré
smernica 2008/48 neupravuje a to vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú

vymenované v článku 10 ods. 2 smernice. Súd pripomína, že v spomínanom článku nie je uvedená
náležitosť predstavujúca adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť. Navyše však európsky súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že článok 23 smernice 2008/48 sa
má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2

tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o
okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

50. Podľa článku 23 smernice členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych
ustanovení prijatých na základe tejto smernice a príjmu všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich

vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.

51. Rozhodne neuvedenie adresy, na ktorej si spotrebiteľ môže uplatniť reklamáciu alebo podať
sťažnosť nemôže ovplyvniť jeho možnosť posúdiť rozsah svojho záväzku. Preto aj týmto eurokomforným
výkladom možno dospieť k záveru, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky

povinné náležitosti a teda nie je možné dospieť k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

52. Následne sa súd zaoberal tým, či dohoda o úroku je platná s poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

53. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

54.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníka výkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.55. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

56. Súd posúdil primeranosť výšky úrokov 30,65% p.a. v porovnaní s priemernou úrokovou sadzbou
bánk pri podobných úveroch na Slovensku. Z internetovej stránky NBS, kde sú zverejnené priemerné
úrokové sadzby bánk pri spotrebiteľskom úvere súd zistil, že v decembri 2011 pri spotrebiteľskom
úvere s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov bola priemerná úroková sadba bánk vo výške 15,50% p.a.

Súd nepovažuje za správne vychádzať pri posudzovaní výšky úrokovej sadzby zo štatistických údajov
predložených žalobkyňou, ktoré sa vzťahujú na eurozónu, pretože každá krajina má inak nastavené
podmienky finančného trhu a preto údaj predložený žalobkyňou nie je objektívny pre vyhodnotenie
primeranosti výšky úrokovej sadzby v zmluve strán uzavretej na Slovensku. Súd teda vychádzal
z úrokových sadzieb úverov na slovenskom finančnom trhu, ktorý reprezentujú banky. Nie je totiž
vhodné porovnávať cenu úveru s nebankovými spoločnosťami, ktoré často ich stanovujú v spoločensky

nežiaducom rozsahu. Zároveň je potrebné zohľadniť vyššiu mieru rizika nebankovej spoločnosti pri
poskytovaní úveru a preto u takéhoto subjektu sa dajú akceptovať vyššie úroky ako v bankách, ale
len v primeranom navýšení. V tejto súvislosti možno poukázať na právny záver vyslovený v rozsudku
Najvyššie súdu SR 5Cdo 26/11 zo dňa 26.4.2012, ktorý uviedol: „Neprimeranou a preto odporujúcou
dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania

obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek“. Súd dodáva, že v spomínanom prípade, kde Najvyšší súd dospel k
záveru o výške úrokov dohodnutej v rozpore s dobrými mravmi išlo o dve zmluvy o pôžičkách, pri ktorých
úroky presahovali takmer 4 až 5,5 násobne obvyklú úrokovú mieru v bankách.

57. V danom prípade dohodnutý úrok 30,65% p.a. predstavoval ani nie stopercentné navýšenie
priemerného úroku obdobného úveru v bankách. Súd preto dospel k záveru, že takýto úrok nemožno
považovať za rozporný so zásadou dobrých mravov a preto dohodu o úroku považoval za platnú.

58. Súd teda neakceptoval ani tieto ďalšie dôvody prezentované žalobkyňou, ktoré by mali spôsobovať

bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Zistil, že príslušná zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky
povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a preto nie je možné dospieť k
záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vzniku nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Súd preto žalobu ako neopodstatnenú zamietol.

59. Navyše súd zotrváva na tom, že nárok považuje za premlčaný. V pôvodnom rozsudku vychádzal
zo záveru o uplynutí objektívnej premlčacej doby, ktorá bola trojročná, s čím nesúhlasil odvolací súd
a vyslovil záver o úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovaného a teda 10 ročnej premlčacej dobe.
Súd však v tomto rozsudku poukazuje aj na uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

60. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

61. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

62. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

63. Je nepochybné, že subjektívna premlčacia lehota začína plynúť od doby, kedy sa oprávnený
subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a o jeho výške, avšak túto vedomosť je

potrebné odvíjať od toho, kedy oprávnený subjekt získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých
možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti, teda
či vedel o príslušnej právnej úprave alebo judikatúre súdov. Uvedený záver možno vyvodiť z viacerých
rozsudkov Najvyššieho súdu ČR pri totožnej právnej úprave, konkrétne rozsudkov 26Cdo 785/2011zo dňa 24.4.2012, 28Cdo/685/2011 zo dňa 28.3.2012, 28Cdo/3977/2007 zo dňa 18.3.2008, 33Odo
528/2006 zo dňa 29.3.2007, 33Odo 306/2005 zo dňa 27.3.2007, 21Cdo 3433/2008, 25Cdo 3306/2007,
30Cdo 2758/2006, ale tiež rozsudku Najvyššieho súdu SR 1Cdo 67/2011, a tiež rozhodnutia Ústavného

súdu SR III.ÚS 413/2013. V zmysle týchto rozhodnutí vedomosťou podľa § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno dôvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Podľa týchto rozhodnutí nie je významné, či oprávnený má
také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti.

64. Pri posúdení momentu začatia plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty si súd osvojil
právny záver a jeho argumentáciu, ktoré vyplynuli z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
17Co/372/2015-170 zo dňa 27.4.2016. Súd v tomto rozsudku uviedol nasledovné: „Pre uplatnený nárok
založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru sú podstatné 3 zložky, o ktorých
musela navrhovateľka vedieť, aby na jej strane mohlo byť usudzované na vedomosť o bezdôvodnom
obohatení:

1. vedomosť o tom, že v dôsledku neuvedenia RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý
úver bezúročný a bez poplatkov, teda vedomosť o obsahu práva,
2. vedomosť o obsahu zmluvy, teda že zmluva údaj o RPMN neobsahuje
3. vedomosť o tom, že zo strany navrhovateľky došlo k plneniu na úroky a poplatky, teda v zásade nad
rámec poskytnutej istiny

ad1. vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „neznalosť práva neospravedlňuje“. Znalosť práva
sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania
jeho znalosti ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej
vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu.
ad2. vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN je potrebné na strane navrhovateľky viazať

k okamžiku podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako
prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. I keď sa z hľadiska skutočného priebehu
kontraktačných procesov jedná aj v uvedenom závere často o domnienku, je jej vyvrátiteľnosť založená
na skutkovom omyle o obsahu zmluvy. Jeho danosť však z tvrdení navrhovateľky nevyplýva. Pre
uvedené zložky vedomia oprávneného o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej

vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 OZ je potrebné vychádzať
z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrebné považovať za
daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. Len v prípade vyvrátiteľnej právnej domnienky
možno uvažovať o tvrdení o dôkaze opaku.
ad3. pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti navrhovateľky o tom, že odporcovi uhrádza platby nad

rámec poskytnutej istiny je významné, kedy navrhovateľka preukázateľne získala informácie, na základe
ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy
presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany odporcu. Tým, že splátky úveru uhrádza
sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine
urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí

veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú
istinu prvýkrát preplatí.

65. Vzhľadom na uvedené nebol správny záver okresného súdu, že navrhovateľka sa o bezdôvodnom
obohatení na strane odporcu dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o

bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez
poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v
okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny“. Totožný právny záver vyplýva aj z rozsudku
Krajského súdu Trenčín 17Co/315/2017 zo dňa 6.9.2017.

66. Z ďalších rozhodnutí k tejto problematike súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Žilina
8Co/216/2016 zo dňa 31.1.2017. V danom spore spotrebiteľ taktiež argumentoval tým, že o vzniku
bezdôvodného obohatenia žalovanej spoločnosti sa dozvedel od občianskeho združenia na ochranu
spotrebiteľa. Súd druhej inštancie však toto jeho tvrdenie vyhodnotil ako irelevantné. Súd sa stotožňuje
s odôvodnením tohto rozhodnutia, v ktorom sa uvádza: „Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej

premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom prípade dozvie o tom,
že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúci je moment,
kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na
súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností, z ktorých možno zodpovednosť zabezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie. Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone. Vedomosť žalobcu ako
spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou,

t.j.svedomosťouoexistenciizákonaospotrebiteľskýchúveroch,nakoľkohonemôžeospravedlňovaťto,
že o tomto zákone nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih kontaktu
žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úver poskytnutý
žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho úkor bezdôvodne
obohatiť,byboloneprimeranouochranouprávavybočujúcouzúčeluaprávnehovýznamuustanovenia§

107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného
obohatenia, teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a následne s
platením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky“.

67. Totožný právny záver prijal aj Krajský súd v Žiline v rozhodnutí 7Co/302/2016 zo dňa 9.11.2016,
ktorý uviedol nasledovné: „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na

jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu
o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a o osobe obohateného a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol
dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových
okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej

premlčacej doby vôbec relevantné (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/67/2011). V súdenej veci
viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby od dňa, kedy sa žalobkyňa od svojho právneho
zástupcu dozvedela o tom, že povinný sa mal na jej úkor obohatiť a kedy žalobkyňa svojmu právnemu
zástupcovi udelila plnú moc na zastupovanie, aj za situácie, že v osobe žalobkyne nejde o právne znalú
osobu, je neprimeranou ochranou práva, vybočujúcou z účelu a právneho významu ustanovenia § 107

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Informovanie klienta advokátom v rámci právnej porady o existencii
(neexistencii) porušenia práva je bezpochyby momentom, kedy sa oprávnená dozvedela, ako takýto
jej nárok, vyplývajúci z existujúcich skutkových okolností možno právne kvalifikovať, čo nie je pri
posudzovaní okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Okolnosti, za
ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov sú uvedené priamo v zákone

(vo vzťahu k prejednávanému prípadu zákon č. 258/2001Z.z.. Vedomosť žalobkyne ako spotrebiteľa o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti jej úveru je potrebné preto spájať s touto skutočnosťou, t. j. vedomosťou
o existencii citovaného zákona. Nemožno z tohto dôvodu začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej
premlčacej doby viazať k dátumu prvej porady s právnym zástupcom, keď tento mal preštudovať
zmluvy“... „Poukazovanie na rozhodnutie najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/2012 nemá v tomto prípade

opodstatnenie, nakoľko v danom prípade sa jednalo o skúmanie exekučného súdu v spotrebiteľskej veci,
či existuje riadny exekučný titul na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonávanie exekúcie.
Už v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských
veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci však bola žalovaným vznesená

hmotnoprávna námietka premlčania, na ktorú je súd povinný prihliadnuť. Nie je možné pripustiť, aj
pokiaľ ide o spotrebiteľa, aby tento žiadal vydať bezdôvodné obohatenie aj po niekoľkých rokoch po
uplynutí premlčacej lehoty (v danom prípade po 4 rokoch) ak druhá strana oprávnene vznesie námietku
premlčania“.

68. Za zásadné rozhodnutie vyššej súdnej autority (Najvyššieho súdu SR), ktoré vzhľadom na princíp
právnej istoty, ktorý patrí medzi najdôležitejšie princípy právneho štátu a teda vyžaduje si aplikáciu súdmi
nižšej inštancie možno považovať uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 169/17 zo dňa 10.1.2018,
ktorým bolo odmietnuté dovolanie spotrebiteľky v obdobnej veci, keď súdy zamietli jej žalobu o
vydanie bezdôvodného obohatenia pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby. Jednalo sa o vyššie

citované rozhodnutie Krajského súdu v Žiline 7Co/302/2016. Dovolanie žalobkyne ako spotrebiteľky
bolo odmietnuté pre jeho neprípustnosť, keďže právna otázka, ktorú nastolila dovolateľka ohľadom
posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty bola už dovolacím súdom vyriešená v
rozhodnutí 1Cdo/67/2011 (ktorého závery sú citované aj v tomto rozsudku). Najvyšší súd sa vyjadril aj
k argumentácii dovolateľky poukazujúcej na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/12, v ktorom

bol vyslovený názor, že zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“ ustupuje dôležitejšiemu princípu
ochrany práv spotrebiteľa, a uviedol, že tento názor bol vydaný v skutkovo a právne odlišnej - exekučnej
veci. V nej Najvyšší súd poukázal na uvedený princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky -oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok.
V danom prípade však dovolateľka tento princíp vzťahuje na riešenie hmotnoprávnej otázky.

69. Súd teda dospel k záveru, že žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia
žalovaného dozvedela v čase jednotlivých úhrad preukazujúcich istinu úveru a pre súd je nemysliteľné,
aby bol akceptovateľný názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od decembra 2015,
kedy sa údajne žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení od Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na nevyvrátiteľnú domnienku o znalosti právnych

predpisov upravenú v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR, podľa ktorého o všetkom čo bolo
v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému koho
sa týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
V danom prípade žalobkyňa poslednú splátku úveru zaplatila 21.11.2012, teda dvojročná premlčacia
subjektívna lehota uplynula 21.11.2014, pričom žaloba bola podaná neskôr a nárok (v prípade jeho
existencie) je premlčaný.

70. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Súd
teda vychádzal zo zásady úspechu v spore a keďže žalovaný mal v spore plný úspech a nebol zistený
žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktoré možno použiť len výnimočne súd priznal žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

71. O výške nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom

súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.