Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 26, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/146/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416211350
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6416211350.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobcov: 1/ T.. P. W., rod.
X., nar. XX. XX. XXXX, 2/ C. W., nar. XX. XX. XXXX, obaja trvale bytom X. č. XX, B. X., adresa pre
doručovanie žalobcu 2/: K. W. XX/XX, XXX XX Z., proti žalovaným: 1/ SIMPLEX Business, s. r. o., so
sídlom Janka Kráľa 104, Nitra, IČO: 46 869 565, 2/ 1. konsolidačná, spol. s r. o., so sídlom Štefánikova
9, Nitra, IČO: 43 987 397, žalovaní 1/ a 2/ v konaní právne zastúpení JUDr. Miroslavom Belicom,
advokátom, P. O. XX, B., 3/ Hugo reality s. r. o., so sídlom M. R. Štefánika 4, Žiar nad Hronom, IČO: 48
133 825, v konaní právne zastúpený JUDr. Tomášom Hauptvogelom, advokátom, B. P. XXXXX/XH., X.,

v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Žiar nad Hronom č. k. 20C/176/2016 - 138 zo dňa 08. 02. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 20C/176/2016 - 138 zo dňa 08. 02. 2018 p o t
v r d z u j e .

II. Žalobcovia 1/, 2/ sú povinní zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

III. Žalovanému 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ n e p r
i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“) žalobu zamietol (výrok I. rozsudku). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že
žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(výrok II. rozsudku). V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia 1/, 2/ sa žalobou doručenou
tamojšiemusúdudňa12.12.2016domáhaliurčenia,žejeneplatnádobrovoľnádražbauskutočnenávB.

dňa 13. 09. 2016, ktorej priebeh bol osvedčený notárskou zápisnicou č. N 277/2016 zo dňa 13. 09. 2016
vyhotovenou notárom - JUDr. Miriam Danczi a ktorej predmetom boli nehnuteľnosti vedené na LV č.
XXXX, kat. územie X. ako rodinný dom súp. č. XX a pozemky C-KN parc. č. XX a č. XX. Žalobcovia tvrdili,
že zmluva o zriadení záložného práva k týmto nehnuteľnostiam zo dňa 03. 10. 2008, ktorú uzavreli ako
dlžníci s právnym predchodcom žalovaného 1/, ako veriteľom a ktorá bola podkladom vykonania dražby,
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku narušujúcu rovnováhu zmluvného vzťahu medzi nimi ako
spotrebiteľmi a žalovaným 1/. Zmluvu o zriadení záložného práva si individuálne nevyjednali a nemali

možnosť ovplyvniť jej obsah. Namietali platnosť úverovej zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva aj
ztohodôvodu,žežalobkyňa1/savčaseichuzavretianachádzalavzlompsychickomstave,rozrušenáa
po psychickej stránke zdravotne nespôsobilá. Napokon žalobcovia poukázali aj na to, že miesto konania
dražby bolo neprimerane vzdialené od miesta situovania dražených nehnuteľností, čo je v rozpore s§ 11 ods. 1 Zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Súd prvej inštancie vec prejednal a
rozhodolnapojednávanídňa08.02.2018bezprítomnostiriadnepredvolanýchžalobcov.Povykonanom
dokazovaní mal za preukázanú nespornú skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ ako dlžníci uzavreli dňa

03. 10. 2008 s C. X. U., a. s., ako veriteľom, Zmluvu o poskytnutí úveru na financovanie bývania,
ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru žalobcom vo výške 46.471,48 Eur na účel rekonštrukcie
ich rodinného domu súp. č. XX vedeného na LV č. XXXX, kat. územie X.. Návratnosť úveru bola
zabezpečená zriadením záložného práva k tomuto rodinnému domu a súvisiacim pozemkom C-KN parc.
č. XX a č. XX žalobcov (ktoré následne boli predmetom napadnutej dražby), ako to vyplýva z čl. IV.

úverovej zmluvy, ako aj zo samotnej zmluvy o zriadení záložného práva (ktorej vklad bol povolený dňa
10. 11. 2008), ktorú súčasne dňa 03. 10. 2008 žalobcovia s C. X. U., a. s., uzatvárali. Žalobcovia tvrdili,
že záložná zmluva je neplatným právnym úkonom podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), pretože predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie konštatoval, že v
prípade zmluvy o poskytnutí úveru sa nepochybne jedná o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl.
OZ., nakoľko ju žalobcovia 1/ a 2/ uzatvárali ako spotrebitelia (§ 52 ods. 4 OZ) a banka ako dodávateľ.

Nešlo ale o úver spotrebiteľský podľa § 2 písm. a/ v tom čase účinného zákona č. 258/2001, nakoľko
ustanovenie § 1 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona určovalo, že zákon sa nevzťahuje na zmluvy o
poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné
alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. V danom prípade bol úver žalobcom
poskytnutý na rekonštrukciu domu, pričom išlo o právny vzťah, ktorého základ vychádza z ust. § 497

Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Súd prvej inštancie v ďalšom obsahu odôvodnenia poukázal
na demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok upravených v § 53 ods. 1 OZ ku dňu
03. 10. 2008 a poukázal na rozhodnutie v tejto otázke už riešené rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 17Co/798/2014 - 97 zo dňa 25. 11. 2015, v ktorom bolo na odvolanie rozhodované proti
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní sp. zn. 4C/150/2013, v ktorom žalobkyňa 1/

napadla platnosť predmetnej záložnej zmluvy s C. bankou, pričom v uvedenom rozsudku krajského
súdu bolo konštatované, že záložnú zmluvu zo dňa 03. 10. 2008 samu osebe nie je možné považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, lebo vychádza z kogentného vnútroštátneho ustanovenia. Záložné
právo podľa § 151a a nasl. OZ zriadené záložnou zmluvou je prípustným a treba povedať aj tradičným
spôsobom zabezpečenia splnenia pohľadávky dlžníkom aj v rámci spotrebiteľského právneho vzťahu.

Nietpretorozumnéhodôvodupovažovaťzáložnúzmluvuzaniečo,čospôsobujenerovnováhuvtakomto
vzťahu. Podstatou je zabezpečenie si finančných prostriedkov poskytnutých veriteľom dlžníkovi titulom
úveru, takže nemožno hovoriť o nerovnováhe v rámci uvedeného inštitútu. Preto za stavu, keď záložná
zmluva sama osobe nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou a súčasne neexistuje žiadne
zákonné ustanovenie, z ktorého by bol vyvoditeľný zákaz zabezpečenia pohľadávky dodávateľa voči

spotrebiteľovi formou záložného práva na základe záložnej zmluvy, súd považoval takéto tvrdenia
žalobcov za neopodstatnené. Súd zároveň nezistil (a žalobcovia nič také ani netvrdili), že by či už
úverová zmluva, alebo záložná zmluva obsahovali také podmienky, ktoré by boli podkladom pre
vymáhanie neprijateľných plnení na úkor žalobcov ako spotrebiteľov. Pokiaľ ide o tvrdenia, že žalobkyňa
1/ uzatvárala obe zmluvy psychicky nespôsobilá na tieto právne úkony, je potrebné uviesť, že podľa §

38 ods. 2 OZ skutočne platí, že je neplatným právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá
ju robí na tento právny úkon neschopnou. V prejednávanej veci úverovú zmluvu, ako aj záložnú zmluvu
neuzatvárala len žalobkyňa 1/ samotná, ale aj žalobca 2/. Ak by potom bolo preukázané, že žalobkyňa
skutočne konala pri podpise zmlúv v duševnej poruche, znamená to, že obe zmluvy (úverová aj záložná)
by boli neplatnými len čiastočne podľa § 41 OZ, a to úverová zmluva v tej časti, kde sa ako dlžníčka na

vrátenie úveru zaviazala žalobkyňa 1/ a záložná zmluva v tej časti, ktorou žalobkyňa 1/ zakladala svoj
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k predmetným nehnuteľnostiam. Nijak by sa to teda nedotklo platného
záväzku žalobcu 2/ vrátiť poskytnutý úver a jeho zabezpečenie záložným právom k nehnuteľnostiam o
veľkosti 1. Vzhľadom na uvedené a na tú skutočnosť, že žalobkyňa 1/ tvrdenia o svojej duševnej poruche
predostrela až v rámci tohto súdneho konania (pričom tak mohla urobiť už v konaní Okresného súdu

Žiar nad Hronom sp. zn. 4C/150/2013) a že okrem lekárskych správ dokumentujúcich jej duševný stav
až od konca roka 2009 nepredložila žiadne lekárske vyjadrenie o tom, že jej psychický zdravotný stav
bol nepriaznivý už v roku 2008, kedy zmluvy uzatvárala, súd považoval za nadbytočné nariaďovanie
znaleckého dokazovania (psychologického, či psychiatrického), ako to žiadali žalobcovia podaním zo
dňa 25. 08. 2017. Nič totiž nebránilo žalobcom, aby si takýto znalecký posudok nechali vypracovať

aj sami a tento priložili buď k žalobe, alebo ho súdu predložili počas konania. V aktuálnej situácii súd
súčasne návrh na takýto dôkaz považoval len za možnosť predĺžiť konanie, lebo vypracovanie posudku
a ďalší priebeh konania by evidentne záviselo od súčinnosti žalobkyne. V ďalšom obsahu rozsudku sa
súd zaoberal oznámením o konaní dražby a jej samotným priebehom a výsledkom, pričom konštatoval,že v dražobnom postupe nezistil žiadne pochybenie, či rozpor s ustanoveniami Zákona č. 527/2002 Z.
z. o dobrovoľných dražbách, žalobcovia okrem už uvedených výhrad nič také ani netvrdili. Ich ostatnou
námietkou bola tá okolnosť, že dražba sa konala v mieste neprimerane vzdialenom od obce X., v ktorej

sú predmetné nehnuteľnosti situované. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že Zákon o dobrovoľných
dražbách nemá ustanovenie o tom, ako ďaleko od predmetu dražby sa môže táto konať a kedy má
začať. Zákon tak určuje len to, že miesto (v § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z.), dátum a čas
začatia dražby musia byť také, aby umožnili záujemcom o predmet dražby ich účasť. Súd nepovažoval
dopravnú vzdialenosť 55 km medzi obcou X. a mestom B. za takú, ktorá by seriózneho záujemcu o

dražbu mala odradiť od účasti, či ho z účasti vylúčiť. Ide o výborne dopravne dostupné spojenie trvajúce
osobným motorovým vozidlom nie viac než 50 minút a nemožno tak povedať, že by krajské mesto B.
bolo miestom úplne nevhodným pre konanie dražby v tomto prípade. Sami žalobcovia netvrdili, že by im
(resp. konkrétnym reálnym záujemcom) práve táto vzdialenosť znemožnila účasť na dražbe ako reálnym
záujemcom o draženie. Pokiaľ tiež žalobcovia odkazovali na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/108/2011, tak práve toto naopak nepodporuje ich argumentáciu, nakoľko v danej veci sa

dražba konala vo vzdialenosti vyše 300 km od miesta situovanej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie tak
záverom konštatoval, že nemal preukázané, že by napadnutá dražba bola výsledkom procesu, ktorý by
bol v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a že by bolo potrebné
vysloviť jej neplatnosť. Z uvedených dôvodov žalobu žalobcov zamietol. Pre úplnosť dodal, že nebol
viazaný výsledkom konania sp. zn. 4C/150/2013, pretože tam bola žaloba žalobkyne 1/ zamietnutá len

kvôli nedostatku pasívnej vecnej legitimácie účastníkov (nesprávne určeného okruhu účastníkov). O
nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie bol doručený žalobcovi 2/ na adresu ním označenú na doručovanie
dňa 23. 03. 2018.

3. Z adresy vyplývajúcej z Registra obyvateľov sa rozsudok súdu prvej inštancie doručovaný ako
žalobkyni 1/, tak aj žalobcovi 2/, vrátil dňa 17. 04. 2018 Okresnému súdu Žiar nad Hronom, preto sa
zásielka považuje v prípade žalobkyne 1/ za doručenú uvedeným dňom v zmysle § 111 ods. 3 CSP.

4. Dňa 05. 04. 2018 bolo Okresnému súdu Žiar nad Hronom doručené odvolanie žalobkyne 1/, ako aj
žalobcu 2/ voči rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 08. 02. 2018, pričom žalobcovia
zhodne uviedli, že rozsudok napádajú v celom rozsahu. Namietali, že súd prvej inštancie vec prejednal
a rozhodol bez ich účasti. Majú za to, že z predmetného rozhodnutia nie je zrejmé, z akých konkrétnych
dôvodov sa súd prvej inštancie rozhodol konať a rozhodnúť v ich neprítomnosti a majú za to, že v tomto

smere došlo zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k nim k odňatiu možnosti zúčastniť sa prejednania
v predmetnej právnej veci. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebnú ich účasť a neodročil predmetné
pojednávanie za účelom ich opätovného predvolania. Žalobcovia sú presvedčení, že v prípade ak by
ich súd prvej inštancie vypočul, rozhodol by v ich prospech. Postup súdu prvej inštancie tak považujú za
svojvoľný a arbitrárny, v dôsledku ktorého došlo k závažnému porušeniu práva na spravodlivý proces. V

ďalšom obsahu odvolania žalobcovia poukázali na ustanovenie § 52 ods. 1, 2, 3, 4 OZ, ďalej ustanovenie
§ 52a ods. 1, 2 a ustanovenie § 53 OZ, upravujúce neprijateľné podmienky. Zotrvali na názore, že zmluva
o zriadení záložného práva predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá narúša rovnováhu
zmluvného vzťahu medzi nimi a žalovaným 1/, resp. jeho právnym predchodcom, pričom žalovaného
1/ táto zvýhodnila na úkor žalobcov, ako spotrebiteľov, a vytvorila nerovné faktické podmienky ich

práv. Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ako aj ustanovenie článku IV. Zmluvy o
úvere si žalobcovia individuálne nevyjednali, nemali možnosť ovplyvniť jeho obsah, a to vzhľadom na
celkový formulárový (typový) charakter oboch zmlúv. O tom, že obe zmluvy sú formulárového charakteru
a neboli individuálne dojednané, svedčí aj to, že tieto sú číselne označené, čo znamená, že právny
predchodca žalovaného 1/ uzatvoril pred žalobcami, ako aj po nich, obdobné zmluvy s obdobnými

ustanoveniami. Pokiaľ sa týka tvrdenia súdu prvej inštancie, že záložná zmluva sama osebe nemôže
predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko vychádza z kogentnej vnútroštátnej úpravy, s
uvedeným žalobcovia nesúhlasili, nakoľko predmetná je bezpochyby spotrebiteľskou zmluvou a každá
spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. V tomto smere žalobcovia
poukázali,nato,žesúdprvejinštanciesažiadnymspôsobomnezaoberaltým,čibolapredmetnázáložná

zmluva dojednaná individuálne alebo nie. Ďalej mali žalobcovia za to, postupom súdu prvej inštancie
došlo k takej procesnej chybe, ktorá mohla porušiť právo účastníka na spravodlivý súdny proces,
nakoľko súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhnuté znalecké dokazovanie, ktoré by preukázalo
nimi deklarovaný psychický stav žalobkyne. Odôvodnenie súdu prvej inštancie, z akého dôvodu súdnevykonal nimi navrhované znalecké dokazovanie, považujú za vágne, irelevantné a arbitrážne, nakoľko
je podľa ich názoru neprípustné, aby došlo zo strany súdu k svojvoľnému konštatovaniu do budúcnosti
založeného iba na jednej skutočnosti, a to že predvolanie žalobkyne sa vrátilo späť súdu prvej inštancie.

Taktiež namietali, že predmetný rozsudok má vady, ktorými bolo porušené ich právo na spravodlivý
proces, nakoľko napadnutému rozsudku vyčítajú nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
rozhodnutia. Predmetný rozsudok, podľa ich názoru, nespĺňa predpoklady obsiahnuté v § 220 ods. 2
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V tejto súvislosti poukázali i na konštantnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby postupom podľa ust. § 388 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcov vyhovie.

5. K odvolaniu žalobcov 1/, 2/ sa podaním zo dňa 03. 09. 2018 vyjadrili žalovaní 1/, 2/ prostredníctvom
svojho právneho zástupcu. Ohľadom prejednania a rozhodnutia veci bez prítomnosti žalobcov, na
ktoré žalobcovia v podanom odvolaní poukazujú, namietali, že žalobcovia sa spoliehali evidentne na

skutočnosť, že pokiaľ neprevezmú predvolanie na pojednávanie a nezúčastnia sa tak predmetného
pojednávania, dôjde k odročeniu pojednávania a k ich opätovnému predvolaniu, ktoré by však opätovne
nemuseli prevziať. Žalovaní 1/, 2/ dali do pozornosti odvolacieho súdu, že naopak žalobcovia následne
na rozdiel od predvolania na pojednávanie prevzali rozsudok súdu prvej inštancie, proti ktorému podali
odvolanie, a preto žalovaní tvrdenia žalobcov považujú za účelové, keďže žalovaní 1/, 2/ nemajú žiadnu

vedomosť o ospravedlnení neúčasti žalobcov z pojednávania z dôležitých dôvodov v zmysle § 183
CSP. K tvrdeniu žalobcov, že záložná zmluva predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, žalovaní
1/, 2/ uvádzajú, že predmetná problematika je už vyriešená judikatúrou najvyšších súdnych autorít,
pričom bolo konštatované, že zmluva o zriadení záložného práva, resp. jej podmienka uzatvorenia
ako zabezpečenie záväzku nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uvedené tvrdenie žalobcov

navyše ani nesúvisí s platnosťou alebo neplatnosťou dobrovoľnej dražby, pretože záložná zmluva
môže síce nedopatrením obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, ale záložná zmluva nemôže
byť považovaná za neprijateľnú zmluvnú podmienku, tak ako to tvrdia žalobcovia. Pokiaľ sa týka
namietaného nevykonania dôkazu znaleckého dokazovania - vyšetrenia duševného stavu žalobkyne
1/, žalovaní 1/, 2/ uviedli, že už vo vyjadrení k žalobe poukazovali na to, že lekárske správy, ktoré

mali preukazovať okolnosti zlého psychického stavu žalobkyne 1/, sú datované niekoľko mesiacov po
uzatvorení zmluvy o úvere a záložnej zmluvy. Z týchto nie je možné zo žiadnych okolností odvodzovať,
či žalobkyňa 1/ v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a záložnej zmluvy konala alebo nekonala v duševnej
poruche, najmä keď tieto očividne poukazujú až na obdobie po uzatvorení predmetných zmlúv a nie
k momentu ich uzatvorenia. Z tohto dôvodu považuje predmetné tvrdenie žalobcu za bezpredmetné,

nakoľko vôbec nie je preukázané, či žalobkyňa 1/ trpela v čase uzatvorenia predmetných zmlúv, resp.
či vôbec trpí takou duševnou poruchou, ktorá by robila právny úkon neplatným. Na dôvažok žalovaní
1/, 2/ poukázali, že ak bola žalobkyňa 1/ spôsobilá podať odvolanie, resp. žalobu, bola podľa názoru
žalovaných spôsobilá aj na uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva, pričom predmetné tvrdenia
považujú len za účelové, pretože žalobkyňa 1/ mohla postupovať v zmysle ust. § 209 ods. 1 CSP a

predložiť súkromný znalecký posudok. V ďalšom žalovaní uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ako i jeho odôvodnenie považujú za vecne správne, dostatočné, presvedčivé a zrozumiteľné. Žalovaní
1/, 2/ majú za to, že súd prvej inštancie postupoval podľa ich názoru správne, keď preskúmal proces
dražby najmä so zameraním na žalobcami tvrdené pochybenia, s ktorými sa náležite vysporiadal, a
preto aj toto tvrdenie žalobcov považujú za účelové. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny,

pričom je aj dostatočne podrobne odôvodnený, a preto žalovaní 1/, 2/ navrhli, aby odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a uložil žalobcom povinnosť nahradiť žalovaným 1/,
2/ trovy odvolacieho konania.

6. Žalovaný 3/ sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril.

7. Žalobcovia 1/, 2/ sa k vyjadreniu žalovaných 1/, 2/ k odvolaniu žalobcov nevyjadrili.

8. V dôsledku podaného odvolania žalobcov krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015
Z. z. - Civilný sporový poriadok), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP

a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu
prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP z dôvodu vecnej správnosti ako vecne
správny potvrdil.9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. V zmysle § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Na základe podaného odvolania žalobcov tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP a
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania,
ktorémupredchádzalo,odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštancievdostatočnomrozsahuzistil
skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 2 CSP, rozhodnutie náležite
odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.
S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcov a odvolacie dôvody žalobcov odvolací súd konštatuje, že

odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v
napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom
odvolací súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní vecí
odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali
procesných podmienok; pokiaľ sa týka preskúmania veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd

prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcov dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom a rozsudok súdu je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú
založené na chybnom hodnotení dôkazov.

12. Nad rámec uvedeného a k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcov obsiahnutých v odvolaní

odvolací súd uvádza nasledovné:

13. Žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie vec prejednal a meritórne rozhodol v ich neprítomnosti,
pričom uvedené považujú za porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd k tejto
odvolacej námietke poukazuje na postup súdu pred vykonaním pojednávania, keď tento ako žalobkyňu

1/, tak aj žalobcu 2/, na pojednávanie vytýčené na deň 08. 02. 2018 riadne predvolával, jednak oboch
žalobcov z adresy, ktorá jediná vyplýva z Registra obyvateľov SR a zároveň túto adresu uviedli samotní
žalobcovia v žalobe (B. X., X. XX). Súd však predvolanie na pojednávanie doručoval žalobcovi 2/
zároveň i na adresu určenú na doručovanie uvedenú žalobcom v žalobe, a to na adresu K. W. XX/
XX, XXX XX Z.. Na tejto adrese predvolanie na pojednávanie prevzal splnomocnenec, a to dňa 12.

01. 2018, o čom svedčí doručenka na č. l. 129. Z adresy vyplývajpúcej z Registra obyvateľov SR
sa zásielka obsahujúca predvolanie na pojednávanie na dňa 08. 02. 2018 vrátila ako neprevzatá v
odbernej lehote súdu dňa 06. 02. 2018. V zmysle § 111 ods. 3 CSP, podľa ktorého, ak nemožno
doručiť písomnosť na adresu podľa § 106, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky
súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel. Z uvedeného vyplýva, že jednak s

poukazom na fikciu doručenia predvolania na pojednávanie v zmysle § 111 ods. 3 CSP, ako aj riadne
doručenie cestou splnomocnenca na adresu označenú na doručovanie žalobcovi 2/ možno konštatovať,
že žalobcovia 1/, 2/ boli na pojednávanie dňa 08. 02. 2018 predvolaní riadne a včas. Uvedené otázky
riešil i konajúci sudca súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 08. 02. 2018, kedy pred otvorením
pojednávania konštatoval, že na pojednávanie sa nik zo žalobcov nedostavil a zároveň žalobcovia svoju

neprítomnosť neospravedlnili a nežiadali pojednávanie z akéhokoľvek dôvodu odročiť. Odvolací súd
tak konštatuje, že bol správny následný postup súdu prvej inštancie, keď tento mal splnené podmienky
pre vykonanie pojednávania v neprítomnosti žalobcov 1/ a 2/ pre prejednanie veci a rozhodnutie vo
veci meritórne. Súd postupoval v zmysle ust. § 180 CSP, podľa ktorého súd po vyvolaní veci zistí,
či sa dostavili osoby na pojednávanie predvolané; ak sa tieto osoby nedostavili, súd rozhodne, či

sa pojednávanie bude konať v ich neprítomnosti. Navyše, súd prvej inštancie pritom rozhodoval na
podklade žaloby podanej práve žalobcami a k nej pripojených listinných dôkazov. Odvolací súd zároveň
zvýrazňuje, že bolo právom, nie povinnosťou žalobcov zúčastniť sa na pojednávaní v predmetnej
veci, ktorú sami iniciovali podanou žalobou, pričom zároveň predvolanie na pojednávanie obsahovalo
poučenie o možnosti odročiť pojednávanie na návrh strany len z dôležitých dôvodov a zároveň poučenie

o procesných následkoch nedostavenia sa na pojednávanie. Uvedené predvolanie spolu s poučením
sa reálne dostalo do dispozície žalobcu 2/ (viď doručenie cestou splnomocnenca dňom 12. 01. 2018).
Žiada sa tiež uviesť, že právu strany sporu na verejné prejednanie veci je tiež rovnocenné právo na
rýchle a hospodárne prejednanie veci a jej rozhodnutie bez zbytočných prieťahov, ktoré je zároveňzákladnou zásadou civilného sporového procesu obsiahnutou v čl. 17 (Základných princípov civilného
sporového poriadku). V zmysle uvedeného súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a

neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Súd prvej inštancie konal na základe žaloby
žalobcov a nimi predložených listinných dôkazov, títo boli na pojednávanie riadne predvolaní a zároveň
poučení, preto súd prvej inštancie nemal žiadnu zákonnú prekážku (a ani dôvod) pojednávanie vo veci
odročiť. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd odvolaciu námietku vznesenú
žalobcami nepovažoval za dôvodnú. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, týkajúcej sa samotnej Zmluvy

o zriadení záložného práva, ako aj ustanovenia čl. IV. zmluvy o úvere - zabezpečenie úveru, ktoré
žalobcovia považujú za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá podľa ich názoru narušila rovnováhu
zmluvného vzťahu medzi žalobcami a žalovanými, k uvedenej otázke odvolací súd konštatuje, že
touto argumentáciou sa zaoberal už súd prvej inštancie, ako aj súd odvolací v konaní o neplatnosť
záložnej zmluvy vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4C/150/2013, o ktorom rozsudku z dôvodu
podaného odvolania rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 17Co/797/2014 - 97 zo

dňa 25. 11. 2015. Je pravdou, že v predmetnom konaní bola žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala
určenia neplatnosti zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 03. 10. 2008 zamietnutá pre
nesprávneurčenýokruhúčastníkovkonania,avšakodvolacísúdnastr.7a8vyššieuvedenéhorozsudku
uviedol, že otázkou Zmluvy o zriadení záložného práva ako neprijateľnej podmienky, sa už zaoberala
súdna prax a dospela k záveru, že samotná právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť

vymoženia plnení zo spotrebiteľských zmlúv touto formou, nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky, resp. s ochranou spotrebiteľa vyplývajúcou z práva únie. Tento záver vyplýva z rozhodovacej
praxe Súdneho dvora Európskej únie (pozri rozsudok zn. C-43/2013 zo dňa 10.09.2014, v zmysle
ktorého ustanoveniam smernice 93/13/EHS neodporuje vnútroštátna úprava umožňujúca vymôcť
pohľadávku založenú na nekalých zmluvných podmienkach mimosúdnym výkonom záložného práva

na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná
úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva
uvedenásmernica,čoprináležíoveriťvnútroštátnemusúdu)akoajÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
(pozri uznesenie sp. zn. PL.ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014). V obidvoch prípadoch tieto súdne orgány
dospeli k tomuto záveru len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie

ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje. Vo veci sp. zn. PL.ÚS 23/2014
posudzoval ústavný súd súlad ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách s príslušnými článkami Ústavy Slovenskej republiky, keď návrh okresného súdu síce odmietol
z procesných dôvodov, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že je úlohou
všeobecnéhosúdu,abyposúdilvplyvpravdivostivyhláseniaveriteľapodľa§7ods.2zákonač.527/2002

Z. z. o dobrovoľných dražbách na platnosť dobrovoľnej dražby (z hľadiska posúdenia, či bol porušený
zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách). Pokiaľ ide o tvrdenie o neplatnosti spornej zmluvy o
zriadení záložného práva je potrebné uviesť, že záložnú zmluvu samú osebe nie je možné považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože vychádza z kogentného vnútroštátneho ustanovenia, ktoré
je vylúčené spod aplikovateľnosti smernice 93/13/EHS, nakoľko možno legitímne predpokladať, že v

prípade ustanovení, na ktoré sa vzťahuje výnimka aplikovateľnosti uvedenej smernice, vnútroštátny
zákonodarca našiel rovnováhu medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán, t.j. skúmanie
charakteru zmluvnej podmienky, ktorá odráža platné zákonné ustanovenie, by sa minulo akémukoľvek
účinku; preto v prípade, že si zmluvné strany v rámci svojho zmluvného vzťahu dojednajú zabezpečenie
pohľadávky veriteľa záložným právom, ustanovenie § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka by sa

uplatnilo, aj keby si zmluvné strany v rámci svojho zmluvného vzťahu nedohodli nič iné; toto ustanovenie
pritom platí na všetky kategórie zmlúv zabezpečených záložným právom vrátane spotrebiteľských zmlúv
(porovnaj body 25 až 28 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-92/11
zo dňa 21.03.2013). Z týchto rozhodnutí teda vyplýva, že samotná zmluva o zriadení záložného práva
na zabezpečenie splnenia povinností zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane samotného výkonu záložného

práva formou dobrovoľnej dražby) nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, resp. právnymi
predpismi na úseku ochrany spotrebiteľa a je vždy vecou (úlohou) súdu v príslušnom súdnom konaní
posúdiť, či prostredníctvom týchto inštitútov nie sú od spotrebiteľa v konkrétnom posudzovanom prípade
vymáhané plnenia, ktoré majú svoj základ v neprijateľných zmluvných podmienkach.

14. Odvolací súd navyše uvádza, že jediným dôvodom, pre ktorý považujú žalobcovia Zmluvu o zriadení
záložného práva za neprijateľnú podmienku je tá skutočnosť, že táto nebola so žalobcami dojednaná
individuálne , že sa jedná o typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (o čom svedčia
číselné označenia zmluv, čo znamená, že právny predchodca žalovaného uzatvoril pred žalobcami, akoaj po nich obdobné zmluvy s obdobnými ustanoveniami). Odvolací súd uvádza, že Zmluva o zriadení
záložného práva, nachádzajúca sa i v predmetnom spisovom materiáli, má povahu samostatnej zmluvy,
pričom je prirodzené, že od ostatných zmlúv uzatváraných C. X. U., a. s. rovnakého zmluvného typu,

je odlíšená číselne a je logické, prirodzené a súladné so zákonom, že vo všeobecných podmienkach
zmluvy je obsahom obdobná ako v prípade iných, tretích osôb, ktoré rovnako zabezpečujú poskytnutý
úver bankou prostredníctvom zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti. Samotná zmluva o zriadení
záložného práva je však individualizovaná, a to špecifikáciou zmluvných strán, takisto zabezpečovanou
pohľadávkou, výškou úveru, ako i samotným zálohom, t. j. čl. I. a II. zmluvy, sú prísne individualizované,

pričom žalobcovia podpisovali zmluvu každý samostatne a bolo výlučne na ich slobodnej vôli, či k
takémuto spôsobu zabezpečenia svojho záväzku pristúpia, a teda bolo na ich slobodnej vôli, či zmluvu
o zriadení záložného práva každý za seba uzatvorí alebo nie. V prípade predmetnej záložnej zmluvy
(ako i zmluvy o poskytnutí úveru) je evidentné, že prebehol osobitný kontraktačný proces, pričom
zmluva má z formálneho hľadiska charakter osobitného právneho úkonu (nie je súčasťou akejkoľvej
inej zmluvy), pričom z čl. VII. Ods. 6 Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zároveň

vyplýva, že „zmluvné strany túto zmluvu prečítali, vyhlasujú, že sú spôsobilé na právne úkony, že zmluvu
podpisujú slobodne, vážne, bez nátlaku a nie sú im známe okolnosti, ktoré by ju robili neplatnou. Na
znak súhlasu pripájajú podpisy osôb oprávnených za ne konať.“ Zmluva je podpísaná ako žalobkyňou
1/, tak žalobcom 2/. Odvolací súd uvedené uviedol len nad rámec a zároveň konštatuje, že ani v tejto
otázke nevzhliadol nesprávny právny záver konajúceho prvoinštatnčného súdu, nakoľko zo strany

veriteľa (právneho predchodcu žalobcu) bol použitý bežný, zákonom aprobovaný a upravený spôsob
zabezpečenia pohľadávky (resp. záväzku žalobcov, ako dlžníkov), ktorý zodpovedá i výške úveru
poskytnutého žalobcom 1/, 2/ ( 46 471, 48 eur). V podanom odvolaní žalobcovia k tejto čiastkovej otázke
neuviedli žiadne také argumenty a odvolacie námietky, ktoré by boli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie
vo veci, preto odvolací súd vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku ako nedôvodnú.

15. Pokiaľ sa týka žalobcami namietaného postupu súdu prvej inštancie, ktorý nenariadil znalecké
dokazovanie za účelom zisťovania psychického stavu žalobkyne 1/, v dôsledku ktorého žalobkyňa
mohla byť podľa tvrdení žalobcov nespôsobilá na právny úkon (uzavretia zmluvy o zriadení záložného
práva, ako aj samotnej zmluvy o poskytnutí úveru), odvolací súd uvádza, že žalobcovia uvedenú

okolnosť tvrdili už v samotnej žalobe zo dňa 12. 12. 2016, kedy však len veľmi okrajovo uviedli, že
namietajú i „platnosť právneho úkonu žalobcu 1/, nakoľko tento sa v čase uzatvorenia zmluvy o zriadení
záložného práva a zmluvy o úvere nachádzal v zlom psychickom stave, bol rozrušený a zdravotne
nespôsobilý“. O tejto skutočnosti spolu so žalobou predložili konajúcemu súdu i lekárske správy, ktoré
mali verifikovať psychický stav žalobkyne 1/. Viac k uvedenej problematike žalobcovia v žalobe

neuviedli, pričom prílohou žaloby boli lekárske správy zo dňa 16. 12. 2009, 27. 11. 2011, prepúšťacia
správa zo psychiatrického oddelenia Nemocnice Z. zo dňa 17. 02. 2011, a prepúšťacia správa zo
Psychiatrickej nemocnice V. zo dňa 03. 12. 2010. Vzhľadom na to, že Zmluva o úvere, ako aj záložná
zmluva boli uzavreté dňa 03. 10. 2008 bolo na žalobcoch, aby preukázali, že i v čase uzatvorenia
predmetných zmlúv bola žalobkyňa 1/ v takom psychickom stave, ktorý by mohol mať vplyv na platnosť

právneho úkonu. Žalobkyňa v podanej žalobe uvedené tvrdenie preukazovala lekárskymi správami
pochádzajúcimi z časového obdobia v rozmedzí jedného až troch rokov následne od uzatvorenia
predmetných zmlúv. Nemožno mať teda za to, že by lekárskymi správami, ako listinnými dôkazmi
preukazovala, či dokonca preukázala svoje tvrdenie obsiahnuté v žalobe o nespôsobilosti žalobkyne
1/ na uzatvorenie zmluvy o úvere či záložnej zmluvy v roku 2008. Bolo preto povinnosťou žalobkyne

uniesť bremeno dôkazu ohľadom tvrdenia, že bola psychicky nespôsobilá na uzavretie predmetných
zmlúv, nakoľko z ňou predložených listinných dôkazov takýto záver prijať nemožno. Žalobca ako strana
sporu má v konaní povinnosť tvrdiť a svoje tvrdenie preukázať označenými dôkazmi, pričom žalobcovia
v konaní žiadali nariadiť znalecké dokazovanie za účelom zistenia (nie preukázania), či bola žalobkyňa
1/ spôsobilá na určitý právny úkon (pričom z ostatných listinných dôkazov - Zmluvy o zriadení záložného

práva - vyplýva jej vlastné vyhlásenie o spôsobilosti na právne úkony). Pokiaľ súd navrhované
znalecké dokazovanie nenariadil, postupoval plne v intenciách § 185 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého len
súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Žalobkyni 1/, ani žalobcovi 2/ totiž nič nebránilo
preukázať tvrdenie o nespôsobilosti na právny úkon v rozhodnom období predložením súkromného
znaleckého posudku, ktorý v zmysle § 209 ods. 1 CSP môže byť predložený stranou bez toho, aby

znalecké dokazovanie nariaďoval súd. Keďže zo žalobcami predložených listinných dôkazov nijako
nevyplývala opodstatnenosť a pravdivosť tvrdenia o nespôsobilosti na právne úkony osvedčujúcimi stav
žalobkyne v čase uzatvárania Zmluvy o úvere a predovšetkým Zmluvy o zriadení záložného práva a
listinné dôkazy preukazovali stav z podstatne neskoršieho časového obdobia (rok 2009, 2010 a 2011),bol postup súdu súladný s právnou úpravou civilného sporového procesu. S uvedenou okolnosťou sa
vysporiadal súd prvej inštancie na strane 4 napadnutého rozsudku, kedy dôvodil prečo nepovažoval za
vhodné, nutné a ani účelné nariadiť znalecké dokazovanie v predmetnej otázke, pričom poukázal i na tú

okolnosť, že žalobkyňa tvrdenie o svojej duševnej poruche predostrela až v rámci predmetného konania,
pričom tak mohla urobiť už v konaní o neplatnosť záložnej zmluvy vedenom pred Okresným súdom
Žiar nad Hronom pod sp. zn. 4C/150/2013. Zároveň súd prvej inštancie riadnym spôsobom odôvodnil i
neúčelnosť navrhovaného znaleckého dokazovania. Odvolací súd tak ani uvedenú čiastkovú odvolaciu
námietku nevyhodnotil ako dôvodnú, keď navyše žalobcovia ani v odvolacom konaní nepredložili taký

dôkaz, ktorý svedčil o pravdivosti a opodstatnenosti tvrdenia žalobcov.

16. Pokiaľ žalobcovia v podanom odvolaní namietali arbitrárnosť rozsudku súdu prvej inštancie
a nedostatok jeho odôvodnenia, odvolací súd uvedenej odvolacej námietke nemôže v nijakom
smere prisvedčiť, nakoľko súd prvej inštancie sa podrobne a detailne zaoberal všetkými rozhodnými
skutočnosťami, ktoré žalobcovia v žalobe uviedli, tieto vecne preskúmal a zaoberal sa i všetkými

námietkami vznesenými sporovými stranami počas konania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie vyplýva, čoho sa žalobcovia domáhali, aké skutočnosti tvrdili, aké dôkazy označili, aké
prostriedkyprocesnéhoútokupoužiliaakosavovecivyjadrilžalovaný.Súdprvejinštanciezrozumiteľne,
detailne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy. Odôvodnenie súdu prvej inštancie je tak dostatočné, detailné, jasné, zrozumiteľné a
tiež presvedčivé a spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

17. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných
ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov.

Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom
a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej
právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a

požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napr. rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

18. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa

§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

19. Odvolací súd preskúmal i výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, nakoľko sa jedná
o závislý výrok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď s poukazom na ust.
§ 255 ods. 1 CSP priznal žalovaným 1/, 2/ a 3/ ako procesne úspešnej strane/procesne úspešným

stranám sporu nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/, 2/ v celom rozsahu. Rozsudok súdu
prvej inštancie preto odvolací súd ako vecne správny potvrdil i vo výroku o trovách konania.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods.
1 CSP, aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia, ktorí odvolanie proti rozsudku podali a iniciovali

odvolacie konanie, neboli v odvolacom konaní úspešní ani v časti a strane žalovanej tak vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. K odvolaniu žalobcov 1/, 2/ sa prostredníctvom svojho právneho
žalobcu vyjadrili žalovaní 1/, 2/, žalovaný 3/ sa k doručovanému odvolaniu nevyjadril. Žalovanému 1/, 2/,
3/ ako procesne úspešnej strane sporu prináležal nárok na náhradu trov konania v súvislosti s odvolacím
konaním, avšak vzhľadom na to, že v odvolacom konaní vznikli trovy konania len žalovanému 1/ a 2/ a

tieto nevznikli žalovanému 3/, odvolací súd rozhodol tak, že právo na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcom 1/, 2/ priznal žalovanému 1/, 2/ v rozsahu 100 % a žalovanému 3/ nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcom 1/, 2/ nepriznal.

21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).