Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/151/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116225690
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116225690.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr.

Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s.,
so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený splnomocnencom: Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50
361 368, proti žalovanej: Y. F., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX, S., o zaplatenie 6.564,33 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 32Csp/173/2016-103
zo dňa 15. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 3.273,42 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.315,- eur od
10.11.2016 do zaplatenia v mesačných splátkach po 300,-, a to vždy do 28. dňa v mesiaci až do úplného
splatenia dlhu pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky, pričom
prvá splátka bude splatná 28. deň nasledujúceho mesiaca po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku,
výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej, ktorá má nárok na náhradu trov konania,

náhradu trov konania nepriznal. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne poukazom
na ustanovenie § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 2 písm. g), h), i), § 9 ods. 1, ods.
2 písm. i) až k), § 11 ods. 1 písm. a), b), § 19 ods. 1, 2, prílohy č. 2 bod 1 zákona č. 129/2010 Z.z.,
čl. 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., čl. 4 ods. 1, 2, čl. 17 § 148 ods. 1, ods. 2, § 232 ods.
3, 4, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Vecne ho odôvodnil tým, že medzi
účastníkmi konania vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanej peňažné

prostriedky, ktoré sa zaviazala žalovaná dohodnutým spôsobom vrátiť. Zmluvný vzťah účastníkov
založený na základe predmetnej zmluvy o úvere spadá pod úpravu Zákona o spotrebiteľských úveroch a
Občianskeho zákonníka, pričom súd prvej inštancie nezistil žiadne okolnosti, ktoré by aplikáciu zákona o
spotrebiteľských úveroch vylučovali a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady
lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
zákon číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný
právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných
ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca a žalovaná uzavreli úverovú zmluvu, ktorá
má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) ZoSÚ, na základeuzatvorenej úverovej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo
výške 7.000,- eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nakoľko zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom

úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musí obsahovať náležitosti ustanovené
zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových
náležitostí zmluvy, súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2
písm. i) ZoSÚ riadne uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov, keď tento údaj je uvedený spôsobom
„19,99%“, avšak táto hodnota nebola určená správne. Správne mala byť uvedená hodnota 21,38 %.

Súd prvej inštancie pre výpočet použil vzorec podľa prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. uvedený
v ods. 25 odôvodnenia. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že v zmluve je nesprávne uvedená aj
celková suma nákladov spotrebiteľa, kde je uvedená suma 4.479,82 eur, pričom však prenásobením
výšky splátok 165,77 eur x 72 mesiacov, dostaneme celkovú sumu 11.935,44 eur a teda celková suma
nákladov po odpočítaní sumy poskytnutého úveru predstavuje sumu 4.935,44 eur. Súčasne súd prvej
inštancie konštatoval, že absentuje v zmluve zákonná náležitosť, a to celková suma, ktorú je povinný

spotrebiteľ zaplatiť žalobcovi, ktorá v zmluve nie je uvedená vôbec, t.j. chýba náležitosť podľa § 9 ods.
2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie konštatoval, že uvedená hodnota (vo výške
11.935,44 eur) mala byť uvedená v zmluve, čo zákon výslovne vyžaduje, čo sa však nestalo. Uvedený
údaj slúži spotrebiteľovi pri informovaní sa o výhodnosti úveru a jeho primeranosti, lebo tento údaj mu má
poskytnúť obraz, koľko v konečnom dôsledku zaplatí veriteľovi, pričom pokiaľ uvedená hodnota uvedená

nebola, spotrebiteľ nemal adekvátne možnosti pre posúdenie úveru. Uvedené obsahové nedostatky
zmluvy žalobcu majú za následok, že úver je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č.
129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bez poplatkov, a teda súd prvej inštancie nemôže priznať
tak dohodnuté úroky, ako ani žiadne poplatky z poskytnutého úveru, ale len čistú istinu po odpočítaní
už realizovaných platieb. Z dôvodov uvedených vyššie súd prvej inštancie žalobe vyhovel len v časti

nezaplateného skutočne poskytnutého úveru, t.j. v sume 7.000,- eur po odpočítaní zaplatených splátok
vo výške 1.085,- eur do splatnosti a splátok vykonaných v priebehu konania vo výške 3.600,- eur,
ktorých zaplatenie mal preukázané poštovými peňažnými poukazmi, a nepopretím skutkových tvrdení
žalovanej žalobcom. Preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe len čo do zaplatenia sumy 2.315,- eur
ako rozdielu poskytnutého úveru a zaplatených splátok. Súd prvej inštancie ďalej vyhovel žalobcovi v

časti požadovaného úroku z omeškania, a to v požadovanej výške 5,25 % odo dňa vzniku omeškania t.j.
od 16.04.2014, t.j. od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do zaplatenia pohľadávky. Úrok z omeškania
vyčíslil na celkovú sumu 958,82 eur, pri jeho výpočte zohľadnil čiastočné úhrady žalovanej. Súd prvej
inštancie teda žalobcovi priznal istinu 2.315,- eur, vyčíslené úroky z omeškania k 10.11.2016 v sume
799,74 eur, úroky z omeškania vyčíslené v sume 158,68 eur (počítané podľa čiastkových úhrad). Vo

zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko úver je bezúročný a bez poplatkov, a teda žalobca
nemá nárok na úroky ani poplatky z úveru. Súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovaný zmier schváliť
nemohol, nakoľko je zásadne v rozpore s hmotným právom, keďže značná časť dlhu žalovanej zanikla
pred vydaním rozhodnutia splnením - v rozsahu sumy 3.600,- eur, pričom žalobca v tejto časti nevzal
žalobu späť a naďalej na nej trval. Žalobca vôbec úhrady nereflektoval a v tejto časti nevzal žalobu späť.

Súd prvej inštancie konštatoval, že späťvzatie v tejto časti bolo jeho povinnosťou, a keďže zotrval na
žalobe súd prvej inštancie ju musel zamietnuť v tejto časti, nakoľko jeho nárok zanikol splnením. Súd
prvej inštancie nemohol schváliť zmier, nakoľko ak by ho schválil, donútil by žalovanú uhradiť celú sumu
3.600,- eur ešte raz, nakoľko počas exekúcie sa neprihliada na skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním
exekučného titulu. Súd prvej inštancie mal za to, že kde sa žalobca domáhal schválenia zmieru na

zaplatenie už zaniknutej pohľadávky, je v rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatné konanie,
ktorémusúdprvejinštancienemôžepriznaťprávnuochranu.Súdprvejinštancieumožnilžalovanejsplniť
dlh žalobcovi v splátkach po 300,- eur, vychádzajúc aj z predloženej dohody, ktorá podľa názoru súdu
prvej inštancie reflektuje finančné možnosti žalovanej, pričom splátky boli umožnené pod následkom
straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky. Súd prvej inštancie v súlade so

zásadami uvedenými v čl. 17 CSP podľa čl. 4 ods. 2 rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovanej,
ktorá mala čistý úspech v spore 29,46%, nepriznal, nakoľko po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
bysúdprvejinštanciesamostatnýmrozhodnutímmalrozhodnúťovýšketrov,pričomzobsahuspisového
materiálu je zrejmé, že rozhodnutie bude znieť, žalobca je povinný zaplatiť žalovanej 0,- eur, keďže
žalovanej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby podal odvolanie žalobca. Svoje
odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h). V súvislosti
s bodom 34. napadnutého rozhodnutia poukázal na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 9.novembra 2016, sp.zn. C-42/15. Je zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere,
nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým

súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, ktoré zmluva obsahuje. Žalobca zaslal súdu listinu s výpočtom RPMN ako aj predpis splátok,
ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec
výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý
dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 72. splátka

úveru bola len vo výške 157,35 Eur. Poukázal na § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Celková výška nákladov bola vo výške 11.497,85 Eur (71x157,50 + 157,35 = 11.339,85 -
6.860 (suma 7.000 Eur ponížená o poplatok za poskytnutie úveru vo výške 140 eur) = 4.479,85 Eur),
nie 11.935,44 Eur, ako si to nesprávne ustálil súd. Na základe uvedeného je zrejmé, že celková
výška nákladov ako aj hodnota RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol,
keď zmluvu o úvere z vyššie uvedeného dôvodu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Podľa

právneho názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom
odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na
odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá
argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Mal za to, že nedostatočným
odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky. Poukázal na II.ÚS 117/07, III.ÚS 311/01, III.ÚS 107/07, IV.ÚS 14/07, III.ÚS 311/07,
I. ÚS 265/05, I.ÚS 33/2012, III.ÚS 199/09, na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV.ÚS 1551/08, na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/25/2007, na nález Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS114/08,naIV.ÚS252/04,nanálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
sp.zn. II.ÚS 85/06, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 380/2013, na NS ČR

sp.zn.23Cdo/1201/2009.Ochranaspotrebiteľajesícedôležitýmfaktoromvspoločnosti,avšaknemožno
mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v
takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne
navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný
dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa

k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Súdy sú povinné skúmať
konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade
ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel zmluvu
dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Poukázal na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu
Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne
žiadal, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania
vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nebolo.

5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,
nazákladevykonanýchdôkazovdospelksprávnymskutkovýmzisteniamavecisprávneprávneposúdil.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne

vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v podstatnom rozsahu zdieľa
i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazujena správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné:

6. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
sumu 6.564,33 eur, úroky vyčíslené ku dňu 10.11.2016 vo výške 4.737,85 eur, úroky zo zostatku
nesplatenej istiny t.j. zo sumy 6.564,33 eur vo výške 16,9 % p.a. zo sumy 6.564,33 eur odo dňa
nasledujúceho po dni 10.11.2016 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy
6.564,33 eur odo dňa nasledujúceho po dni 10.11.2016 do zaplatenia, poplatky vo výške 113,71 eur a

trovy súdneho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku v sume 393,50 eur. Žalobca sa nároku
na zaplatenie dlhu domáhal zo záväzkového vzťahu vzniknutého zo zmluvy o úvere č. 4487604687
uzavretej dňa 24.10.2012.

7. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.273,42 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne počítaným zo sumy 2.315,- eur od

10.11.2016 do zaplatenia v mesačných splátkach po 300,-eur, a to vždy do 28. dňa v mesiaci až do
úplného splatenia dlhu pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej
splátky,pričomprvásplátkabudesplatná28.deňnasledujúcehomesiacaponadobudnutíprávoplatnosti
rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej, ktorá má nárok na náhradu trov konania, náhradu trov
konania nepriznal. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie v

tej napadnutej časti, ktorou vo zvyšku žalobu zamietol a v závislom výroku o náhrade trov konania.

8. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťoou zmluvy o úvere, nakoľko celková
čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým výpočtom, je

potrebné konštatovať, že v preskúmavanom prípade z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo,
že v úverovej zmluve nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a to ani jej presným
vyčíslením, ani iným zrozumiteľným spôsobom v zmysle článku 10 ods. 2 písm. g) smernice EP a
Rady 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere, ktorej úplnou transpozíciou je ZoSÚ, ktorý
túto povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza v § 9 ods. 2 písm. j) v znení účinnom

do 31.12.2012 a v súčasnosti účinnom znení v § 9 ods. 2 písm. h). V uzavretej úverovej zmluve sú
jej podstatné zákonné náležitosti uvedené v tabuľkovej forme, okrem uvedenia celkovej čiastky, ktorú
je povinný spotrebiteľ zaplatiť a ktorá je iba slovne popísaná ako „celková čiastka úveru“ drobným
písmompodostatnýmináležitosťamitak,žeideosúčetúveruacelkovýchnákladovspojenýchsúverom.
Vychádzajúc z tohto slovného vyjadrenia a údajov v zmluve o úvere, keď výška úveru je 7.000 eur

a celková výška nákladov 4.479,82 eur, celková čiastka (úveru), ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť,
predstavuje 11.479,82 eur. Vychádzajúc ale aj z počtu a výšky dohodnutých splátok úveru, t.j. 72 splátok
po 165,77 eur, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje 11.935,44 eur. Z vyššie
uvedeného je zrejmé, že údaj o celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, nie je vyjadrený
dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom, nevyvolávajúcim pochybnosti u spotrebiteľa o celkovej

čiastke, ktorú musí zaplatiť titulom uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda tento obligatórny
údaj v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje. Spotrebiteľ tak bez presného číselného uvedenia
celkovej čiastky, ktorú je povinný zaplatiť, nemá možnosť bez akýchkoľvek pochybností posúdiť rozsah
svojho záväzku. Údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je významný pre spotrebiteľa,
najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť výhodnosť, resp. prijateľnosť poskytnutého úveru a o jeho

možnosť posúdiť celkový objem zaťaženia splátkami úveru. Význam tejto informácie je potrebné vidieť aj
v tom, aby si spotrebiteľ vedel jednoducho vypočítať, či už splatil celý úver alebo nie, a teda aby neprestal
uhrádzať splátky predčasne, čím by sa dostal do omeškania, alebo aby nepokračoval v uhrádzaní
splátok aj po termíne konečnej splatnosti, čím by vzniklo na strane veriteľa bezdôvodné obohatenie,
čo odôvodňuje právny záver, že význam tejto informácie nemožno bagatelizovať. Absencia tohto údaju

spôsobila v danom prípade bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, čo súd prvej inštancie správne
skonštatoval a preto sa odvolací súd správnosťou výšky RPMN nezaoberal, keďže táto skutočnosť by
už nemala dopad na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

9. „Princíp práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosti všeobecných súdov svoje rozhodnutia

riadne odôvodniť, pričom sa musia vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými
účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak tak všeobecný
súd neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho
protiústavnosť. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenejprávnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné
následky vedúce k neúplnosti a hlavne nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s
požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3.10.2012)

10.Kodvolaciemuargumentužalobcu,žeodôvodnenienapadnutéhorozsudkujenepreskúmateľné,čím
boli porušené práva žalobcu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je na mieste uviesť,

že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok objektívne uspokojivým spôsobom. Súd prvej
inštancievodôvodnenínapadnutéhorozsudkustručneajasneobjasnilakoskutkovýtakajprávnyzáklad
rozhodnutia. Z napadnutého rozsudku celkom jednoznačne vyplýva, ako súd prvej inštancie rozhodol,
ktoré skutkové okolnosti zobral do úvahy, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne posúdil,
pričom súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj so všetkými argumentmi žalobcu. Z uvedeného
dôvodu je zrejmé, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé.

11. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom
prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, je potrebné
konštatovať,žespotrebiteľskázmluvajezprávnehohľadiskadefinovanávustanovení§52Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Spotrebiteľské spory predstavujú osobitnú skupinu súdnych sporov. CSP vychádza z objektívnej
hmotnoprávnej aj procesnoprávnej nerovnosti dodávateľa a spotrebiteľa, ktorú musí súd kompenzovať

uplatnením osobitných procesných postupov divergentných od všeobecných procesných inštitútov
sporového konania, inak by nebol naplnený účel sporového konania, ktorým je spravodlivá a rýchla
ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že ochrana
spotrebiteľa poskytnutá súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa pohybuje v primeranom
rozmedzí a je adekvátna.

12. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní, vo výroku
II. a III. potvrdil.

13. V súlade s ust.§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP by mala žalovaná nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešná. V odvolacom konaní si však náhradu trov neuplatnila a ani jej žiadne trovy nevznikli, preto
odvolací súd s použitím Základných princípov čl. 4 ods.2 a čl. 17 CSP rozhodol, že sa jej ich náhrada
nepriznáva.

14. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).