Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/112/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715201859
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5715201859.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: E. L.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom R., E. XX, právne zastúpená spoločnosťou JAKUBIS & PARTNERS s. r. o.,
so sídlom Bratislava, Zámocká 36, v konaní o zaplatenie 5.825,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 16C/78/2015-350 zo dňa 15.08.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, II. žalovanej
priznal právo na náhradu trov konania pred súdom prvej i druhej inštancie v plnom rozsahu, III. o výške
náhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostirozsudkusamostatnýmuznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

2. Podľa presvedčenia súdu výzvou z 13.05.2014, ktorú je nutné považovať za doručenú žalovanej

17.05.2014, banka kvalifikovaným spôsobom a v súlade s ustanovením vtedy platného ust. § 53 ods. 9
Obč. zákonníka, vyzvala žalovanú na zaplatenie dlhu v tom čase 879,- eur a upozornila ju na možnosť
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Je nesporné vzhľadom na výšku dlhu, že žalovaná bola v
omeškaní s úhradou minimálne ôsmich celých splátok. Táto skutočnosť nakoniec je podporovaná aj
údajom v prílohe Zmluvy o postúpení pohľadávok, podľa ktorej žalovaná poslednú úhradu vykonala
25.10.2013. Je potom zrejmé, že 15-dňová notifikačná lehota uvedená v ust. § 53 ods. 9 Obč. zákonníka,
ktorá začala plynúť 18.05.2014, uplynula 01.06.2014. Po tomto dni mala banka, keďže žalovaná dlh

neuhradila, právo úver zosplatniť, pretože toto právo mala dohodnuté tak v úverovej zmluve, ako
aj vo všeobecných obchodných podmienkach banky, na ktoré odkazovala v oznámení o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru, pričom podľa presvedčenia súdu banka zachovávala povinnosti, ktoré jej
boli uložené zákonom. Ak banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru k 04.06.2014, urobila to podľa
presvedčenia súdu v súlade s ust. § 53 ods. 9 Obč. zákonníka a oznámenie o tom podľa presvedčenia
súdu odoslala žalovanej na poslednú známu adresu s tým, že toto oznámenie sa považovalo za
doručené podľa vykonaného dokazovania najneskôr 12.06.2014. Súd ale ako platný nevzhliadol úkon

postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu. V tomto prípade totiž súd dáva za pravdu strane žalovanej,
že od doručenia výzvy banky, v ktorej žalovanú upozorňuje na dlh a možnosť zosplatnenia úveru, ale
aj možnosť postúpenia pohľadávky voči nej, teda od výzvy z 13.05.2014, u ktorej platí fikcia doručenia
dňa 17.05.2014 do uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 27.06.2014, neuplynulo zákonomvyžadovaných 90 dní, teda 90 dní vyžadovaných ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách. Súd prvej inštancie je si vedomý ust. § 391 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého potom, čo mu súd
druhej inštancie, teda Krajský súd v Žiline, zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a teda mal by
byť viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pokiaľ ide o plynutie 90-dňovej lehoty v zmysle ust. §
92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd sa od tohto právneho názoru odklonil len v dôsledku tej skutočnosti,
že mu bolo v ďalšom konaní predložené časovo aktuálnejšie rozhodnutie najvyššej súdnej autority v
rámci sústavy všeobecných súdov a teda rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený

v rozhodnutí 1Cdo/147/2017, ktoré predložil na poslednom pojednávaní vo veci samej právny zástupca
žalovanej. Súd podotýka, že toto rozhodnutie bolo vydané v konaní, kde šlo o rovnakého žalobcu ako
v prejednávanej veci sp. zn. 16C/78/2015 proti spotrebiteľovi a aj rozsudok sp. zn. 1Cdo/147/2017,
sa týkal postúpenia pohľadávky Slovenskej sporiteľne na obchodnú spoločnosť EOS KSI Slovensko,
s. r. o., so sídlom v Bratislave. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017, Najvyšší súd Slovenskej republiky otázku ust. § 92 ods. 8 Zákona o

bankách pred vydaním predmetného rozsudku prejednával len v konaní sp. zn. 7Cdo/26/2017, avšak až
v rozsudku 1Cdo/147/2017 sa práve v odseku 21. Najvyšší súd explicitne vyjadril k otázke plynutia doby
90 dní omeškania, keď konštatoval nevyhnutnosť splnenia podmienky zaslania písomnej výzvy banky
dlžníkovi, ktorý je v omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Za takýchto
okolností si súd osvojil právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho rozhodnutí

1Cdo/147/2017 a v zmysle tohto názoru posudzoval aj prejednávanú vec. Keďže bolo nepochybné, že
potom, čo nastala fikcia doručenia výzvy banky zo dňa 13.05.2014 do momentu postúpenia pohľadávky
na žalobcu zmluvou zo dňa 27.06.2014, neuplynulo minimálne 90 dní, nebola podľa presvedčenia súdu
splnená podmienka vyžadovaná ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Zo strany Slovenskej sporiteľne
tak došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom ide o ustanovenie kogentné a ak

banka napriek nedodržaniu zákonnej lehoty 90 dní omeškania žalovanej, ktorá plynula od doručenia
predchádzajúcej výzvybanky,postúpilapohľadávkuvočižalovanejnažalobcupreduplynutím90-dňovej
lehoty, urobila tak v rozpore so zákonom, a teda neplatne v zmysle ust. § 39 Obč. zákonníka. Na základe
neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávok sa žalobca nemohol stať nositeľom pohľadávky vo vzťahu k
žalovanej, a teda v čase rozhodovania súdu nebol ani vecne legitimovaným subjektom na uplatňovanie

takéhoto nároku vo vzťahu k žalovanej. Súd preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O trovách
konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá bola v konaní proti žalobcovi plne
úspešná, priznal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.

3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesného práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd vec nesprávne právne posúdil. Súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca v
súvislosti s odôvodnením napadnutého súdneho rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, že o odvolaní
voči rozhodnutiu Okresného súdu Martin č. k. 16C/78/2015 zo dňa 02.03.2017 už rozhodoval Krajský

súd v Žiline, ktorý uznesením č. k. 11Co/279/2017-236 zo dňa 19.12.2017 napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia odvolací súd uviedol,
že sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovanej, že 90-dňovú lehotu je nutné počítať od doručenia
písomnej výzvy do postúpenia. Omeškanie dlžníka je časový úsek, ktorý nastal od splatnosti pohľadávky
alebo jej časti, od ktorého dlžník bol povinný plniť a neplnil až do jej zaplatenia. Táto podmienka musí

byť splnená v čase postúpenia pohľadávky. Omeškanie dlžníka však nemožno počítať od doručenia
výzvy, ale odo dňa, keď omeškanie nastalo, teda od prvého dňa, kedy dlžník mal povinnosť splniť svoju
splatnú pohľadávku alebo jej časť a neplnil. Okresný súd Martin napadnutým rozsudkom absolútne
nerešpektoval právny názor
odvolacieho súdu, vyjadrený v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia. V tejto súvislosti poukazuje na

ustanovenie § 391 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva viazanosť súdu prvej inštancie názorom odvolacieho
súdu. Takýto postup súdu prvej inštancie považuje žalobca za absolútne porušenie princípu právnej
istoty, kedy súd odmietol rešpektovať právny názor, ktorým je z vôle zákonodarcu viazaný. Žalobca
mal legitímne očakávanie vyplývajúce z citovaného ustanovenia, že súd nemôže zamietnuť uplatnený
nárok z tých dôvodov, na ktoré odvolací súd z dôvodu hospodárnosti správne poukázal v zrušujúcom

rozhodnutíaktorépovažovalodvolacísúdzanesprávne.Súdprvejinštancietaknapriektomuurobil,čím
porušilprincípprávnejistotyanesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilžalobcovi,abyuskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V konaní
bolo preukázané, že žalovaný bol ku dňu postúpenia v nepretržitom omeškaní so splnením čo i lenčasti záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané,
že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa
13.05.2014 a výzvou zo dňa 05.06.2014. K obom týmto výzvam žalobca priložil aj dôkazy preukazujúce

odoslanie, resp. doručenie týchto výziev žalovanému. Boli tak splnené podmienky ustanovenia § 92 ods.
8 Zákona o bankách pre platné postúpenie. Žalobca sa nestotožňuje s právnym názorom súdu, podľa
ktorého v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je na splnenie predpokladov potrebné, aby bol dlžník
v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych
dní, pričom táto lehota začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. Takýto výklad z dikcie ust.

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách totiž pojednáva
len o písomnej výzve banky voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru,
ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Ak by zákonodarca mienil týmto
ustanovením poskytnúť dlžníkovi lehotu na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo
by to v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách výslovne a jednoznačne uvedené. Žalobca ďalej v
súvislosti s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách a jeho aplikáciou na daný prípad poukazuje na

ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách a na čl. I bod 10 Zmluvy o splátkovom úvere č. 5039729993, ako
aj na bod 19.6 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré ustanovenia zmluvy upravujú postúpenie
pohľadávky voči klientovi. Žalobca sa v tejto súvislosti nestotožňuje s právnym posúdením súdu, v
zmysle ktorého je ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách kogentným ustanovením, nakoľko ustanovenie §
89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení

Zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchylnu úpravu
vzájomných vzťahov. Zmluvné strany si preto v súlade so Zákona o bankách v posudzovanom prípade
dohodli vzájomné práva a povinnosti odchylne od predmetného zákona - a to v čl. I bode 10 Zmluvy,
resp. v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Skúmanie splnenia podmienok uvedených v
ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách preto nebolo v konaní potrebné, keďže v konaní bolo preukázané, že

zmluvné strany si v súlade s ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách dojednali vzájomné práva a povinnosti
odchylne od tohto ustanovenia. Žalobcovi nie je zrejmý záver súdu, v zmysle ktorého zákonná úprava
uvedená v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je úpravou kogentnou, t. j. úpravou, ktorá nesmie byť
zmluvnými stranami upravená odchylne. Žalobca považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v
tejto časti za absolútne svojvoľné a súd tým žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca tiež dáva do
pozornosti skutočnosť, že dojednanie ohľadom súhlasu dlžníka banky s postúpením pohľadávky na inú
osobu bolo opakovane vystavené súdnej kontrole, pričom v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017, ako aj na ďalšie rozhodnutia
krajských súdov, v ktorých sa riešila obdobná právna otázka. Na základe uvedeného žalobca zastáva

názor, že skúmanie splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v konaní nebolo
potrebné a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil, ak skúmal splnenie týchto podmienok napriek tomu, že zmluvné strany si
vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 Zákona
o bankách odchylne od ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Napriek uvedenému žalobca pre úplnosť

poukazuje aj na to, že splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v konaní
preukázal predloženými výzvami zo strany postupcu a platobnou históriou úveru. Vzhľadom na uvedené
žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy, spolu s príslušným úrokom z
omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu - predmetnú skutočnosť žalobca preukázal
predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení

pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Žalobca navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu. Zároveň si uplatňuje náhradu
trov odvolacieho konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že odvolanie žalobcu považuje za

nedôvodné, so skutočnosťami v ňom uvedenými sa nestotožňuje. Žalovaná súhlasí s odôvodnením
rozhodnutiasúduprvejinštancieasjehopoukazomnačasovoaktuálnejšierozhodnutianajvyššejsúdnej
autority v rámci sústavy všeobecných súdov a považuje za zákonné a správne osvojenie si právneho
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odmieta tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie si
upravil zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd prvej inštancie sa len stotožnil s

názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení rozhodnutia jednoznačne vyriešil
problematiku 90-dňového omeškania dlžníka v zmysle ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Toto konštatovanie Najvyššieho súdu SR možno považovať za smerodajné a záväzné. V tejto súvislosti
poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017zo dňa 24.04.2018. Z ustanovenia § 92 ods. 8, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR jednoznačne
vyplýva, že až po preukázateľnom odoslaní, resp. doručení výzvy banky a až po uplynutí 90-tich dní
od doručenia môže banka postúpiť svoju pohľadávku na tretí subjekt. Z vykonaného dokazovania

prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že právny predchodca žalobcu nepostupoval v zmysle
zákonnej úpravy platného postúpenia pohľadávky, nakoľko nedodržal zákonom stanovenú 90-dňovú
lehotu. Pokiaľ ide o dohodu zmluvných strán odchylne od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách,
žalovaná zastáva názor, že ustanovenie bodu 19.16 uvedené vo VOP je neplatné z viacerých dôvodov a
že žalobca sa jeho obsahu nemôže dovolávať. Neplatnosť tohto ustanovenia vidí v rozpore s kogentným

ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ako aj z dôvodu, že žalovanej ako spotrebiteľovi nebolo
pri podpise zmluvy vysvetlené toto ustanovenie. Pritom ustanovenie 19.16 VOP je svojím významom
veľmi dôležitým ustanovením, na čo mal byť spotrebiteľ výslovne upozornený. Ide o ustanovenie
zakomponované do formulárových VOP, ktoré spotrebiteľ nemôže nijako ovplyvniť. Napadnutý rozsudok
žiada potvrdiť.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej súdu oznámil, že trvá na svojich doterajších podaniach
a podanom odvolaní a žiada, aby súd rozhodol v zmysle odvolania.

6.Žalovanávovyjadreníkvyjadreniužalobcusastotožňujesodôvodnenímrozhodnutiuprvostupňového
súdu. Má za to, že právny predchodca žalobcu nepostupoval v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona

o bankách, nakoľko nedodržal zákonom stanovenú 90-dňovú lehotu. Vzhľadom aj na skôr uvedené
skutočnosti jednoznačne vyplýva, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie vec
správne posúdil, keď vyhodnotil postúpenie pohľadávky za neplatné.

7. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v

rozsahu a z dôvodov daných ustanovenia § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 CSP
potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. So skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a poukazuje na ne v zmysle ustanovenia §
387 ods. 2 CSP.

9. Odvolanie žalobcu odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

10. Zásadnou odvolacou námietkou žalobcu je nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, pokiaľ ide o výklad ustanovenia § 92 ods. 8
Zákona o bankách (zákona č. 483/2001 Z. z.), a to pokiaľ ide o splnenie podmienky „omeškanie dlžníka

trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní“, keď odvolací súd uviedol, že omeškanie dlžníka
nemožno počítať od doručenia výzvy, ale odo dňa, keď omeškanie nastalo, teda od prvého dňa, kedy
dlžník mal povinnosť splniť svoju splatnú pohľadávku alebo jej časť a neplnil.

11. V zmysle ustanovenia § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

12. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je jeho povinnosťou v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia inštruovať súd prvej inštancie,
ako má po zrušení veci postupovať. Právny názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd prvej inštancie.

Ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť. Iba vo výnimočných prípadoch sa princíp viazanosti
právnym názorom odvolacieho súdu nemusí uplatniť. Pôjde najmä o situáciu, ak v dôsledku zmeny
skutkových zistení, z ktorých vychádzal odvolací súd, už jeho právny názor nie je možné rešpektovať,
pretože je napríklad potrebné aplikovať inú právnu normu. Vo vzťahu k zistenému skutkovému
stavu sa pripúšťa odchýlenie od záväzného právneho názoru aj vtedy, keď došlo v inom konaní k

odlišnému vyriešeniu prejudiciálnej otázky, z ktorej odvolací súd vychádzal. Ďalším dôvodom, ktorým
sa môže odôvodnene nerešpektovať právny názor súdu vyššej inštancie, je zmena právnej úpravy,
ku ktorej došlo po zrušení rozhodnutia. Odklon od právneho názoru môže napokon byť ovplyvnený
aj podstatnou zmenou rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí odvolaciehosúdu. Akýkoľvek odklon od záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom je nevyhnutné
dôkladne odôvodniť. Jeho bezdôvodné nerešpektovanie môže byť posudzované aj ako svojvôľa so
všetkými právnymi následkami.

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 46/2013, z ktorého
vyplýva: „Pre odvolací súd nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda
odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho
názoru ústavného súdu, vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to

aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak
svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval. Aj keď zmena skoršieho pre súd prvého
stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať
za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo
všeobecnosti viazaný len zákonom. Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť

okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.“

14. V súdenej veci možno konštatovať, že pre rozhodnutie súdu podstatnou právnou otázkou
bolo posúdenie, či pri postúpení pohľadávky, od ktorej žalobca odvodzoval svoju vecnú aktívnu
legitimáciu v spore, došlo k splneniu podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, čo do

dodržania ustanovenej lehoty omeškania, a to omeškanie dlžníka trvajúce nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní. Možno dať odvolateľovi za pravdu, že odvolací súd v skôr vydanom uznesení č.k.
11Co/279/2017-236 zo dňa 19.12.2017 uviedol, že omeškanie dlžníka je časový úsek, ktorý nastal od
splatnosti pohľadávky alebo jej časti, od ktorého dlžník bol povinný plniť a neplnil až do jeho zaplatenia.
Omeškanie dlžníka však nemožno počítať od doručenia výzvy, ale odo dňa, kedy omeškanie nastalo,

teda od prvého dňa, kedy dlžník mal povinnosť plniť svoju splatnú pohľadávku alebo jej časť a neplnil.

15. Možno konštatovať, že pri posudzovaní tejto podmienky súd prvej inštancie v zmysle vysloveného
právneho názoru odvolacieho súdu nepostupoval. Od tohto sa odchýlil, čo odôvodnil vychádzajúc zo
záverov vyššej súdnej inštancie, a to Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s poukazom na jeho

odôvodnenie v rozsudku vydaného pod sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24. apríla 2018.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom rozhodnutí riešil otázku zásadného právneho významu,
ktorá doposiaľ nebola riešená dovolacími senátmi Najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. b/
CSP),atootázku,či§92ods.8Zákonaobankáchupravujepodmienky,ktorýchsplneniejepotrebnépre

prelomenie bankového tajomstva v prípade postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, alebo upravuje
podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu.

17. Z citovaného rozhodnutia z odsekov 20, 21 vyplýva: „Podľa názoru dovolacieho súdu v danej
veci kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia

pohľadávky podľa § 39 OZ. Teda, či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu
žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB musia byť
splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou
o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej
neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Súdy oboch inštancií v tejto veci sa veľmi podrobne vysporiadali

so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi sa neplatnosti právneho úkonu o postúpení pohľadávky
a dovolací súd si tieto skutočnosti všimol a v plnom rozsahu s ich uvedenými argumentami súhlasí.
Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý
nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru).
Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné

zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie
dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia
čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym
predpisomvovzťahukObčianskemuzákonníku.Tietoistépodmienkymusiabyťsplnenéajpriprelomení
bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené

spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.“

18.Dovolacísúdkonštatoval,že,,vprípade,akbynebolisplnenépodmienkypodľa§92ods.8prváveta
Zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpeniev rozpore so zákonom (v tomto prípade so Zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v
zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka“.

19. Ako to vyplýva výslovne z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podmienkami platnosti postúpenia vyplývajúcimi zo Zákona o bankách je „preukázateľné zaslanie
písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako
90 dní.“

20. Možno teda konštatovať, že po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, v ktorom vyslovil
právnynázor,bolovydanérozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ktorýdanúotázkuvyriešil
odlišne ako odvolací súd.

21. V zmysle čl. 2 ods. 2 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

22. Práve s princípom právnej istoty, ktorého porušenie odvolateľ namieta, je rozhodovanie v súlade

s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Najvyšší súd Slovenskej republiky je
nepochybne pre okresný, ako aj odvolací súd najvyššou súdnou autoritou, ktorej rozhodovania prax
musí byť rešpektovaná.

23. Pokiaľ po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyššia súdna autorita vyriešila otázku,

ktorá je pre rozhodnutie veci podstatná, odlišne, bol správny postup súdu prvej inštancie, keď sa
od vysloveného záveru odvolacieho súdu odchýlil a toto odchýlenie s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR odôvodnil. Rovnako pre túto skutočnosť (rozhodnutie vyššej súdnej autority)
odvolací súd na svojom právnom názore vyslovenom v skoršom zrušujúcom uznesení nezotrváva a
stotožňuje sa s vyriešením spornej právnej otázky prvostupňovým súdom, opierajúcim sa o názor vyššej

súdnej autority.

24. Z uvedeného vyplýva, že omeškanie dlžníka dlhšie ako 90 kalendárnych dní tak, ako vyplýva z
ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, musí byť počítané až od doručenia písomnej výzvy dlžníkovi
zo strany banky. Pokiaľ ide o skutkové zistenia súdu prvej inštancie, tie spochybnené neboli a z nich

jednoznačne vyplýva, že od doručenia písomnej výzvy dlžníkovi (žalovanej) do postúpenia pohľadávky
90-dňová lehota neuplynula. Z uvedeného vyplýva záver, že neboli splnené podmienky stanovené
ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách pre platné postúpenie. Uvedené postúpenie pohľadávky,
ktoré malo založiť vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, je tak absolútne neplatným právnym úkonom pre
rozpor so zákonom (Zákonom o bankách), na ktorú skutočnosť súd musel prihliadnuť ex offo.

25. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani poukazovanie odvolateľa na čl. I bod 10 Zmluvy o
splátkovom úvere č. 5039729993, z ktorého ustanovenia vyplýva možnosť postúpenia pohľadávky, ako
aj na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré zakladajú možnosť postúpenia.

26. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu odvolací súd poukazuje predovšetkým na ustálenú súdnu
prax, keď táto otázka už opakovane bola pred odvolacími súdmi v Slovenskej republike riešená vo
veciach, v ktorých účastníkom bol žalobca a boli uplatňované na obdobnom skutkovom
a právnom základe, minimálne s totožnosťou dojednaní vo všeobecných obchodných podmienkach.
Súdna prax uzavrela s výnimkou ojedinelých rozhodnutí odvolacích súdov, na ktoré poukazuje žalobca,

že v prípade spotrebiteľských zmlúv medzi bankou a spotrebiteľom jednoznačne platí záver, že banka v
postavení dodávateľa sa nemôže odchýliť od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v neprospech
spotrebiteľa, a to skrze materiálneho korektívu ochrany práv spotrebiteľa vyjadreného v ustanovení § 54
Občianskehozákonníkavspojenísustanovením§52ods.2Občianskehozákonníka,nakoľkojezjavné,
že takýmto odklonom (v neprospech spotrebiteľa) by bol porušený Občiansky zákonník a spotrebiteľ by

si objektívne zhoršil svoje zmluvné postavenie. Nakoľko by sa jednalo o právny úkon, ktorý je v rozpore
so zákonom, v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka by bolo také dojednanie absolútne
neplatné pre rozpor so zákonom a absolútne neplatné by bolo aj postúpenie pohľadávky na základe
takéhoto dojednania. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách ustanovuje pravidlá pre ochranuklientov banky a (nielen) v právnych vzťahoch spotrebiteľských je to banka, ktorá pripravuje návrh
formulárovej zmluvy a tento návrh predkladá svojmu klientovi bez toho, aby klienti banky mali nejaké
výrazné možnosti ovplyvniť jeho obsah a reálne nemajú možnosť do zmluvy zasahovať. Ide o normu,

ktorá vo vzťahoch spotrebiteľských jednoznačne predstavuje v očiach zákonodarcu minimálny stupeň
ochrany pre klienta banky, od ktorej sa nie je možné odchýliť v neprospech klienta. V spotrebiteľskej
zmluve teda nie je možné platne dojednať odchýlenie sa od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
v neprospech spotrebiteľa.

27. Záver súdu prvej inštancie o neplatnosti postúpenia uplatňovanej pohľadávky na žalobcu je vecne
správny, čo zakladá nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil, keď žalobu zamietol. Vecnú správnosť vykazuje aj výrok o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

28. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ustanovenie § 396 ods. 1 s poukazom na
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou odvolacieho konania je žalovaná, ktorej tak vznikol
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

30. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)