Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/222/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117217353
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117217353.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: K., zastúpeného I., proti žalovanej:
B., zastúpenej I., o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
01. júna 2018, č.k. 18C/42/2017-101, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (výrok I.) p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej - závislej časti (výrok II.) o trovách konania z r u š u j e
a v tejto častiv r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o vrátenie

daru zamietol a výrokom II. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovanej priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal vrátenia nehnuteľností, a to X-
izbového bytu č. XX nachádzajúceho sa na X. poschodí obytného domu súp. č. XX, vo vchode č. X
na ul. G. v L. postaveného na pozemku parcela reg. Q., parc. č. X, podielu priestoru na spoločných

častiach a zariadeniach domu súp. č. XX v podiele XX/XXXX-ín, obe zapísané na LV č. XXXX vedenom
Okresným úradom W., katastrálnym odborom pre k. ú. L. a spoluvlastníckeho podielu na pozemku
parcela reg. Q., parc. č. X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.268 m2 v podiele XX/XXXX-ín
zapísaného na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom W., katastrálnym odborom pre k. ú. L.
dôvodiac tým, že žalovanej darovacou zmluvou zo dňa 20.04.2011 daroval predmetné nehnuteľnosti,
pričom vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej bol povolený dňa 09.05.2011. So žalovanou a
ich spoločnou dcérou, mal. B., žili v spoločnej domácnosti v predmetnom byte do júna 2016, kedy sa

žalovanáodsťahovala.Odtohtočasusažalovanázačalavočinemusprávaťnevhodne,zavrhnutiahodne
a to tak, že ho psychicky vydierala, urážala, nazvala ho starým psychopatom, s ktorým nechce žiť, z čoho
sa cítil veľmi ponížený. Poznamenal, že je pre neho neprijateľné, aby pred ich dcérou vystupoval voči
žalovanej akýmkoľvek spôsobom nevhodne, a tak vždy ustupoval tomuto nátlaku, urážkam a nereagoval
na nevhodné správanie žalovanej. Opakované nevhodné a protiprávne správanie žalovanej voči nemu
bol nútený oznámiť OO PZ v K.. Polícia ho vyrozumela v tom zmysle, že predmetnú vec predložili
Okresnému úradu P., pracovisko K. k ďalšiemu prejednaniu z podozrenia spáchania priestupku proti

občianskemu spolunažívaniu. Dodal, že žalovanú opakovane vyzval na vrátenie daru, avšak žalovaná
nereagovala. Podľa jeho názoru ním popísaným konaním a správaním žalovaná naplnila skutkovú
podstatu ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, keď sa voči darcovi správala tak, že došlo k
hrubému porušeniu dobrých mravov, jej správanie bolo urážlivé nielen k darcovi, ale aj k blízkej osobe.Nesúhlasil,ženímuplatnenýnárokjepremlčaný.Nikdysakžalovanejanikjejmatkenesprávalneúctivo,
nenadával im, neútočil ani na žalovanú ani na jej matku a nevyvolával konflikty. Vždy mal na mysli len
dobro maloletej a preto kontaktoval ÚPSVaR, aby za jeho asistencie došlo k uzavretiu dohody o styku

s maloletou, nakoľko mu bolo zo strany žalovanej vo výkone rodičovských práv bránené. V
neposlednom rade žalobca dodal, že týraný bol on a dieťa. Žalovaná sa trištvrte roka o
dieťa nestarala a ešte na neho posielala políciu. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila a túto žiadala
v celom rozsahu zamietnuť. Uviedla, že žalobca vo svojom vyjadrení v konaní vedenom na súde pod
sp. zn. 30P/115/2016 sám uviedol, že údajné dlhodobé nezhody v ich partnerskom spolužití mali trvať

viac ako 10 rokov, t. j. od roku 2006, pričom najviac to pocítil posledné 4 roky, t. j. od roku 2012. Výzvu
na vrátenie daru jej však zaslal až dňa 17.03.2017, ktorým ju mal vyzvať na vrátenie daru. Táto zásielka
jej však nebola doručená. Vzhľadom na vyjadrenie žalobcu, že údajné dlhodobé nezhody najviac pocítil
v roku 2012, považuje uplatnený nárok za premlčaný. Potvrdila, že na základe darovacej zmluvy zo dňa
20.04.2011 jej žalobca daroval predmetné nehnuteľnosti. Právne vzťahy založené prevodom vlastníctva
darovacou zmluvou zakladajú právny stav, ktorý má právnu istotu a požíva právnu ochranu tým, že

záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvné strany na seba zobrali samy a dobrovoľne. K narušeniu tohto
stavu už nemôže dôjsť zo svojvôle darcu. Žalobca na ňu previedol nehnuteľnosti slobodne a vážne.
Spoločnú známosť so žalobcom nadviazali v roku 2003. Bola do neho veľmi zaľúbená. Hoci bol medzi
nimi značný vekový rozdiel, jej to nevadilo a súhlasila, aby mali spolu dieťa. Ich vzťah brala vážne
a chcela, aby vytvorili skutočnú rodinu. Vždy sa snažila, aby viedli pekný život. Chodila do práce a

tolerovala, že žalobca bol niekoľko rokov nezamestnaný a potom bol invalidný dôchodca. Financovala
ich spoločný život. Vždy verila, že ju ľúbi tak, ako ona jeho. V 7. mesiaci tehotenstva prišla na to,
že žalobca nadviazal známosť s inou ženou. Vtedy sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti. Keďže
bola v očakávaní narodenia dieťaťa, žalobcu ju presvedčil, aby mu všetko odpustila. Vrátila sa do
spoločnej domácnosti, avšak postupom času zistila, že žalobca vzťah s inou ženou neukončil. Ďalšie

spolunažívanie bolo sprevádzané nedôverou. Prekážala jej aj jeho povaha, keď všetky spory riešil
hneď hádkou a nadávkami. Robil si z nej slúžku a názor si presadzoval násilím. Dodala, že spoločnú
domácnosť opustila v 06/2016 z dôvodu, že ďalšie spolužitie so žalobcom sa pre ňu stalo neznesiteľným.
Žalobca sa k nej správal zle. Nadával jej, urážal jej rodinu a ubližoval jej po psychickej stránke. Odišla
aj s dcérou bývať k matke. Aj tam žalobca chodil, nadával jej a domáhal sa stretávania s maloletou.

Keďže mala za to, že chce byť s maloletou, umožnila mu to. Následne sa z jeho strany spustil útok na
ňu a jej rodinu. Začal ju obviňovať, vymýšľal si, že požíva alkoholické nápoje. Žalovaná ďalej uviedla,
že hoci predmetný byt vlastní, býva v ňom žalobca. Od ich rozchodu jej žalobca bránil v stretávaní
s dcérou. Celú vec riešila prostredníctvom ÚPSVaR, ako aj podaním viacerých trestných oznámení,
čím sa bránila, aby jej žalobca nezabraňoval vo výkone jej rodičovských práv. Aj v čase, keď dcéra

bola so mnou a mali svoj program, chodil ich žalobca kontrolovať. V nočnú hodinu volal a písal SMS
správy, aby sa údajne informoval na dcéru. Toto správanie v dcére vždy vyvolalo nepokoj. Nerešpektoval
dohodu o stretávaní sa s maloletou uzavretú na ÚPSVaR a v styku jej bránil. Všetky konflikty medzi nimi
vyvolal sám žalobca. Žalovaná ďalej uviedla, že v roku 2011 ju žalobca presvedčil, aby si zobrala úver
vo výške 20.000,- eur, z ktorého si následne zakúpil osobné motorové vozidlo za 15.000,- eur. Ostatné

peniaze investovala do rekonštrukcie predmetného bytu. Úver spláca výlučne ona sama. Poznamenala,
že v súlade s rozhodovacou praxou súdov naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru je potrebné
preukázať také závadné konanie obdarovaného voči darcovi, ktoré z hľadiska svojho obsahu a intenzity
nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Vrátenie daru je jednostranný právny
úkon, ktorého forma nie je zákonom stanovená. K jeho platnosti je treba, aby darca uviedol konkrétne

skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným. Tvrdenia žalobcu uvedené v
žalobe považuje za nepravdivé a vykonštruované. Má za to, že nenaplnila svojim správaním skutkovú
podstatu ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka a svojim správaním sa nedopustila žiadneho a
už vôbec nie hrubého porušenia dobrých mravov a nedošlo k zániku vzťahu založeného darovacou
zmluvou. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/100/2016.

Zdôraznila, že žalobca sa stále snaží o kontakt s maloletou, aj keď ju má v starostlivosti ona. Pred tým,
ako súd upravil rodičovské práva k maloletej, maloletú aj týždeň nevidela. Keď pre ňu prišla do škôlky a
učiteľky jej povedali, že si ju zobral žalobca, volala políciu. Žalobca sa previezol autom okolo, zakýval jej
a takto ju chcel dostať do bytu. Keď má dcéru u seba a je s ňou na ihrisku napr. 3 hodiny, žalobca celý
čas stojí za stromom. Každú chvíľu maloletej telefonuje, že je prinesie koláčik, alebo že jej príde dať len

pusu. Žalobca maloletej nahovoril, že žalovaná od nej odišla, lebo pila veľa vína.

3. Vyhodnotením skutočnosti plynúcich z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná. Zákon umožňuje darcovi domáhať sa vrátenia daru, avšak len za splnenia zákonomstanovených podmienok. Medzi stranami nebolo sporné, že uzavreli darovaciu zmluvu dňa 20.04.2011,
ktorou žalobca daroval žalovanej do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre
k. ú. L. K., a to byt č. XX na X. poschodí vo vchode č. X obytného domu súp. č. XX postaveného

na pozemku parcela reg. Q., parc. č. X a spoluvlastnícky podiel na spoločných
častiach a zariadeniach domu vo veľkosti 53/2975. Súčasne žalovanej daroval aj podiel na pozemku
parcela reg. Q., parc. č. X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.268 m2 vo veľkosti 53/2975, ktorý
je zapísaný na LV č. XXXX pre k. ú. L.. Súd zmluvu preskúmal a dospel k záveru, že táto obsahuje
všetky podstatné náležitosti, ktoré zákon pre takýto typ zmluvy predpisuje, a nezistil vady, indikujúce

k jej neplatnosti. Následne sa súd zaoberal splnením ďalšieho predpokladu, a to správaním žalovanej
voči žalobcovi alebo členom jeho rodiny, ktoré možno podľa žalobcu kvalifikovať ako hrubé porušenie
dobrých mravov. Občiansky zákonník ani iný právny predpis pojem dobré mravy nedefinuje. K naplneniu
skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje len také závadné konanie obdarovaného voči darcovi,
alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti
o jeho kolízii s dobrými mravmi. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie

morálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený
podľa objektívnych kritérií a nielen podľa subjektívneho názoru darcu. V danom prípade žalobca videl
hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou v tom, že ho psychicky vydierala, urážala ho a nemala
záujem na vytvorení zdravého rodinného života pre ich dcéru tým, že mu bránila starať sa o dieťa.
Žalobca však v konaní psychické vydieranie žalovanou a ani jej snahy o bránenie v starostlivosti o dieťa

nijako nepreukázal. Takéto správanie žalovanej nepotvrdila ani svedkyňa C., ktorá len konštatovala
komunikačné problémy rodičov (žalobcu a žalovanej) ohľadne výchovy mal. dieťaťa, a nevyplynulo
ani z iných žalobcom predložených dôkazov. Žalovaná sa proti tvrdeniam žalobcu bránila tým, že
práve je to žalobca, ktorý sa voči nej správa nevhodne. Je evidentné, že vzťahy medzi stranami sú
vyhrotené, pričom táto skutočnosť nebola ani sporná a vyplynula aj z množstva oznámení o spáchaní

priestupku, ktoré proti sebe strany podávali. Strany si robia navzájom schválnosti a navzájom sa častujú
vulgarizmami, t. j. sa urážajú, čo vyplynulo zo správy OO PZ W. o výsledku objasňovania priestupku
zo dňa 18.12.2016, kde sám žalobca uviedol, že so žalovanou sa posledné dva roky obaja navzájom
takýmto spôsobom urážajú. Za takéhoto stavu, keď aj žalobca sám prispieva rovnakým správaním k
vyhroteniu vzťahov medzi ním a žalovanou a sám provokuje žalovanú k správaniu nesúcemu znaky

rozporu s dobrými mravmi, nemožno správanie žalovanej považovať za hrubo rozporné s dobrými
mravmi, v dôsledku čoho sa žalobca nemôže domáhať vrátenia daru. Pokiaľ žalobca mal za to, že
žalovaná sa správa hrubo v rozpore s dobrými mravmi voči ich spoločnej dcére (členovi jeho rodiny),
súd konštatuje, že ani takéto správanie žalovanej, podobne ako tvrdené psychické vydieranie, nebolo
v konaní preukázané. Rozdielnosť názorov na výchovu dieťaťa a neschopnosť komunikácie rodičov

ohľadne výchovy bezpochyby môže závadne pôsobiť na priaznivý psychický vývoj dieťaťa, avšak v
žiadnom prípade nenapĺňa zákonný predpoklad hrubého rozporu s dobrými mravmi zakladajúceho
nárok na vrátenie daru. Navyše, nejde o správanie sa voči maloletej, ale o správanie medzi rodičmi. S
poukazom na uvedené za nesplnenia zákonom predpísaných podmienok pre vrátenie daru súd žalobu
v celkom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Keďže súd nezistil správanie hrubo porušujúce dobré mravy

na strane žalovanej, nezaoberal sa ani vznesenou námietkou premlčania, nakoľko pre začiatok plynutia
premlčacejdobyjerozhodujúcipráveokamihhrubéhoporušeniadobrýchmravov,ktorývdanomprípade
absentuje. V súdenej veci bolo sporné, či výzva žalobcu na vrátenie daru, ktorá bola podaná na poštovú
prepravu dňa 17.03.2017, bola žalovanej riadne doručená, nakoľko žalovaná jej doručenie popierala,
žalobca síce riadne doručenie výzvy žalovanej nepreukázal, avšak túto možno považovať za doručenú

žalovanej dňa 02.10.2017, kedy žalovaná prevzala žalobu, pričom súčasťou listín doručovaných spolu
so žalobou bola aj výzva žalobcu na vrátenie daru.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka.

5. Za aplikácie ust. § 255 ods. 1 CSP o trovách konania rozhodol tak, že vzhľadom na plný úspech
žalovanej v spore, tejto priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

6. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca,
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobnému

návrhu bude v celom rozsahu vyhovené a bude mu priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. Pre prípad záveru odvolacieho súdu o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia vo veci samej,
o trovách konania navrhoval rozhodnúť za aplikácie ust. 257 CSP a s ohľadom na sociálny aspekt
na jeho strane, žalovanej napriek jej prípadnému úspechu v odvolacom konaní nárok na náhradu trovkonania nepriznať. Namietajúc, vychádzajúc z obsahu odvolania, nesprávne skutkové a právne závery,
ako dôvody na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP dôvodil, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil intenzitu správania žalovanej, súvisiacu s porušením dobrých mravov voči darcovi

ako žalobcovi, keďže on je presvedčený o tom, že k porušeniu dobrých mravov z jej strany došlo v
intenzite zakladajúcej jeho právo na vrátenie daru. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru, nesprávne
zohľadnil skutočnosti spočívajúce v tom, že žalovaná je vlastníčkou 2 bytov, pričom výlučne na byt,
ktorý dostala od žalobcu si berie pôžičky, ktoré spláca, no k splácaniu dochádza tak, že si na predmetné
nehnuteľnosti, teda byt, v ktorom býva žalobca s maloletou dcérou berie čoraz väčšie pôžičky, čo

svedčí o tom, že nezvláda splácanie a dostáva sa do dlhovej špirály, čo vyústi s pravdepodobnosťou
v exekúciu bytu v ktorom žalobca býva, čo bude mať vplyv aj na zrušenie striedavej starostlivosti ich
spoločnej dcéry. Žalobca má podozrenie, že týmto spôsobom žalovaná chce dosiahnuť práve zrušenie
striedavej starostlivosti, keďže v prípade, ak by žalobca prišiel o toto bývanie, nebol by spôsobilý sa o
dieťa, vzhľadom na svoje majetkové pomery, starať. Žalobca platí bez pomoci žalovanej celý nájom a
služby spojené s bývaním v darovanej nehnuteľnosti a je teda presvedčený, že toto súd prvej inštancie

nezohľadnil. Vo vzťahu k rozhodnutiu v časti o náhrade trov konania namietal, že súd prvej inštancie
mal pri rozhodovaní prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu v zmysle § 257
CSP, a to jeho majetkové pomery, vezmúc do úvahy aj tú skutočnosť, že ťažiskovou obranou žalovanej
bolo tvrdenie, že došlo k premlčaniu nároku žalobcu uplatniť si nárok na súde, ktorá bola nedôvodná,
naviac súd sa ňou prakticky nezaoberal, obmedziac sa na záver o absencií hrubého porušenia dobrých

mravov, ako skutočnosti, ktorá by bola spôsobilou indikovať v prospech vyhovenia žalobe.

7. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu, prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť
a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Odvolanie považuje za

nedôvodné. Poukazuje na to, že už od počiatku tvrdila nedôvodnosť podanej žaloby, uvádzajúc,
že svojím správaním nenaplnila skutkovú podstatu § 630 OZ, keďže voči žalobcovi sa nedopustila
žiadneho a už vôbec nie hrubého porušenia dobrých mravov a nedošlo k zániku vzťahu založeného
darovacou zmluvou. Naopak, žalobca neuniesol bremeno dokazovania a nepreukázal v konaní, žeby
v posudzovanej veci existovali zákonom predpísané podmienky pre vrátenie daru. Vo svojom odvolaní

opätovne šikanózne žalobca bez predloženia akéhokoľvek dôkazu uvádza nepravdivé tvrdenia, že
žalovaná sa dostáva do dlhovej špirály, ktorá má údajne končiť exekúciou bytu. Žalovaná nad rámec
predmetu konania predložila súdu doklady o tom, že predmetný úver riadne spláca. Žalobca tiež
opakovane zavádza subjektívnymi tvrdeniami o možnom úmysle zrušenia striedavej starostlivosti o ich
maloletú dcéru, pričom považuje za potrebné ozrejmiť, že dieťa bolo do tejto formy osobnej starostlivosti

zverené na základe rodičovskej dohody, s ktorou žalovaná súhlasila. Nesúhlasila ani s návrhom žalobcu,
aby o trovách konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 257 CSP. Spor inicioval žalobca, žalovaná sa
musela procesne brániť, pričom ona sama je slobodná matka, stará sa o dieťa, platí úver na bývanie a
na strane žalobcu dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú.

8. Žalobca vo svojej písomnej replike k vyjadreniu žalovanej, prostredníctvom svojho právneho zástupcu
uviedol, že sa s jej tvrdeniami nestotožňuje. Je naďalej presvedčený o tom, že dôveryhodným spôsobom
preukázal hrubé porušenie dobrých mravov žalovanej voči žalobcovi, čo vyplynulo z predložených listín.
Žalovaná v rozpore so skutočnosťou popiera, že sa dostáva do dlhovej špirály. Žalobca počas celého
konania neporušil svojím správaním žiadny etický kódex, ktorým by sa žalovaná mohla cítiť byť dotknutá.

Žalovaná má snahu vykresliť žalobcu pred súdom ako osobu, ktorá sa správa voči nej neúctivo, čo
sa nezakladá na pravde. Rovnako sa nestotožňuje s argumentáciou žalovanej, týkajúcej sa nároku na
náhradu trov konania, pretože podľa jeho názoru, na jeho strane sú splnené podmienky pre aplikáciu ust.
§257CSP.Poukazujenato,žeonvzhľadomnasvojunemajetnosťanedostatokfinančnýchprostriedkov
na krytie základných životných nákladov bol nútený požiadať CPP P. o poskytnutie bezplatného

právneho zastupovania, nakoľko splnil podmienky nároku, ktorý mu aj bol priznaný.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri
všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením

dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo veci samej (výrok I.) .) ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a v závislej časti o náhrade trov konania ( výrok II.) podľa §

389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

11. V posudzovanej veci sa žalobca v zmysle ním formulovaného žalobného návrhu domáhal vrátenia
daru zo strany žalovanej, predmetom ktorého bola nehnuteľnosť, identifikovaný byt v k.ú. L. K., zapísaný
na LV č. XXXX dôvodiac, že správanie žalovanej ako obdarovanej, vykazuje znaky hrubej rozpornosti
s dobrými mravmi.

12. Súd prvej inštancie žalobu zamietol za aplikácie ust. § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) z

dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k jeho tvrdeniam o správaní obdarovanej,
ktoré by bolo možné objektívne kvalifikovať ako hrubé porušenie morálnych pravidiel takej intenzity,
ktorá by bola spôsobilá k žalobcom požadovanému rozhodnutiu.

13. Ťažisko odvolacích námietok žalobcu vzťahujúcich sa k rozhodnutiu o veci samej spočívalo na

tvrdení o nesprávnych skutkových a právnych záveroch súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje
rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

14. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok, existencia ktorej vady odvolacím prieskumom zistená nebola a jej existenciu samotný
odvolateľ ani netvrdil.

15. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou uplatnených odvolacích dôvodov uvedených v ust.
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada

voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

17. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného

právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

18.Vyššieuvedenéodvolacienámietkyžalobcu,vyhodnotilodvolacísúdakoneopodstatnené,bezopory
vzistenomskutkovomstaveavnáslednomprávnomposúdenívecisúdomprvejinštancie.Preskúmaním
obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil
správne právne závery, vychádzajúc z ktorých žalobe o vrátenie daru nevyhovel, správne konštatujúc
jednak neunesenie dôkazného bremena žalobcom o niektorých ním tvrdených skutočnostiach, ktoré by

boli spôsobilé indikovať k záveru o naplnení zákonných predpokladov uvedených v ust. § 630 OZ pre
jeho úspech v spore a jednak z dôvodu, že tie z tvrdených skutočností, ktoré preukázané boli, nemožno
kvalifikovať a to s ohľadom aj na to, že boli podmienené tiež správaním žalobcu, ako napĺňajúce
skutkovú podstatu porušenia morálnych pravidiel takej intenzity, aby boli spôsobilé k vyhovujúcemurozhodnutiu. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil, v súlade s
požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutej právnej

normy obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti o veci samej, ktoré
vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vzťahujúceho sa k veci samej, konštatuje správnosť
jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre
strany známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.

19. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza:

20. Vychádzajúc z ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno vlastníctvo veci nadobudnúť
kúpnou,darovacou,aleboinouzmluvou,dedením,rozhodnutímštátnehoorgánu,alebonazákladeiných
skutočností ustanovených zákonom. Predmetom darovania môže byť všetko, čo môže byť spôsobilé

byť predmetom iných občianskoprávnych vzťahov. Darovať je teda možné aj nehnuteľnosti, ktoré
prenecháva darca obdarovanému bez nároku na protihodnotu. Typickým znakom darovacej zmluvy je
teda jej bezodplatnosť a dobrovoľnosť.

21. Ustanovenie § 63O OZ rieši situáciu, keď sa darca domáha vrátenia daru od obdarovaného,

pričom právnym dôvodom, na základe ktorého sa môže darca domáhať vrátenia daru je správanie
obdarovaného voči darcovi a členom jeho rodiny, ktoré hrubo porušuje dobré mravy.

22. Podmienkou úspešného uplatnenia práva na vrátenie daru v dôsledku zániku grantového vzťahu,
t.j. obnovenia vlastníckeho práva darcu k veci, vychádzajúc z ust. § 630 OZ, môže dôjsť len

na základe dvoch právnych skutočností a to jednostranného právneho úkonu darcu na vrátenie
daru a preukázaného kvalifikovaného správania sa obdarovaného, hrubo porušujúceho dobré mravy.
Domáhanie vrátenia sa daru je jednostranným právnym úkonom darcu, ktorý smeruje k tomu, aby
obdarovaný dar vrátil. Pod hrubým porušením dobrých mravov má zákon na mysli porušenie dobrých
mravov značnej intenzity, alebo ich sústavné porušovanie. Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak

sa obdarovaný správa voči nemu a členom jeho rodiny tak, že hrubým spôsobom porušuje dobré mravy.

23. Ako však správne uviedol tiež súd prvej inštancie, právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká
pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov
zo strany obdarovaného. Hrubým porušením dobrých mravov obdarovaným nemusí byť ani naplnená

skutková podstata trestného činu, či priestupku. Podľa judikatúry však musí ísť o porušenie dobrých
mravovznačnejintenzity,alebooichsústavnéporušovanienapr.voformefyzickéhonapadania,hrubých
urážok, neposkytnutia potrebnej pomoci atď.. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky
uznávanými pravidlami vo vzájomných medziľudských vzťahoch, napĺňa totiž znaky ust. § 630 OZ.

24. V posudzovanej veci tak bolo povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť, jednak či žalobca uniesol
dôkazné bremeno vo vzťahu ku svojim tvrdeniam o konaní, ktorého sa mala dopustiť voči nemu
žalovaná a súčasne tiež, či konanie žalovanej, ktoré jej bolo vytýkané žalobcom vo výzve na vrátenie
daru a špecifikované v žalobe o vrátenie daru, napĺňa alebo nenapĺňa znaky hrubého porušenia
dobrých mravov, a stupeň závažnosti takéhoto konania hodnotiť podľa objektívnych kritérií, nielen

podľa subjektívneho názoru darcu. Pri posudzovaní správania obdarovaného nemožno opomenúť tiež
uplatnenieprincípuvzájomnosti,čoznamená,žepriskúmanísprávaniaobdarovanéhočivykazujeznaky
kolízie s dobrými mravmi, sa musí vziať na zreteľ tiež správanie samotného darcu za účelom posúdenia,
či sa aj on sám nespráva voči obdarovanému spôsobom s dobrými mravmi rozporným a či práve jeho
správanieniejepríčinou(reakciou)obdarovaného,tedaovýnimkebybolomožnéuvažovaťlenvprípade

zjavného nepomeru takéhoto správania. Teda len v prípade, pokiaľ by bolo preukázané, že tomu
taknebolo,nastalibyprávneúčinkyvýzvynavráteniedaru,t.j.obnoveniepôvodnéhovlastníckehopráva
žalobcu k darovaným nehnuteľnostiam, ktorých vrátenia sa žalobca v predmetnom konaní domáha.

25. V posudzovanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo a medzi stranami sporné nebolo,

že darovacou zmluvou zo dňa 20.04.2011 žalobca daroval žalovanej do výlučného vlastníctva
nehnuteľností zapísané na LV č. XXXX pre k.ú. L. K. a to byt č. XX, spolu so spoluvlastníckym
podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu, ako aj podiel na pozemku, na ktorom obytný
dom stojí, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX, toho času vo výlučnom vlastníctve žalovanej, akoobdarovanej. Vady tohto právneho úkonu súdom prvej inštancie, z hľadiska jeho platnosti zistené
neboli a platnosť darovacej zmluvy nebola napádaná ani prostredníctvom produkovaných odvolacích
námietok. Výzva žalobcu na vrátenie daru bola, ako správne posúdil súd prvej inštancie, najneskoršie

žalovanej doručená spolu so žalobným návrhom. Vychádzajúc zo skutočností uvádzaných žalobcom
vo výzve a v žalobnom návrhu, tento vzhliadal hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou tvrdiac, že
táto ho mala psychicky vydierať, urážať ho a nemala záujem na vytvorení zdravého rodinného života
pre ich dieťa a bránila mu starať sa o dieťa. Nad rámec komunikačných problémov medzi stranami,
ktoré sú vzájomné a majú pôvod v nezhodách týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností

vo vzťahu k ich maloletému dieťaťa a ktoré vyplynuli aj z výpovede svedkyne C., žalobca neuniesol
dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu tvrdeniu, že žalovaná ho mala psychicky vydierať, či brániť mu v
starostlivosti o maloleté dieťa. Je síce pravdou, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že správanie
strán je poznačené verbálnymi útokmi, obsahujúcimi tiež vulgarizmy a urážky, čo medzi sebou riešili
opakovaným podávaním trestných oznámení, ide však o správanie vzájomne, podmienené správaním,
tej-ktorej strany voči druhej a naopak, pričom miera správania žalovanej rozhodne neprekračuje mieru

rovnako negatívneho správania, ktoré voči nej produkuje žalobca. Tak, ako správne ďalej uviedol súd
prvej inštancie, komunikačné problémy rodičov, ich vzájomné nezhody ohľadom výchovy maloletého
dieťaťasúsícespôsobilénepriaznivonapsychickývývojdieťaťapôsobiť,niesúvšakspôsobiléindikovať
k záveru, že v dôsledku neho, o to viac, že ide o konanie, ktorým sú poznačené obe strany, o naplnení
skutkovej podstaty hrubého rozporu s dobrými mravmi, spôsobilého zakladať dôvodnosť nároku na

vrátenie daru. Nedôvodne žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že žalovaná
je vlastníčkou dvoch bytov, že na byt darovaný si berie pôžičky, ktoré nespláca, v dôsledku čoho
hrozí scudzenie bytu, či strata bývania na strane žalobcu, pretože tieto skutočnosti jednak neboli
predmetom predžalobnej výzvy, pretože predmetné konanie žalovanej tvrdené žalobcom jednak nebolo
skutočnosťami, na ktorých by zakladal žalobca dôvodnosť svojho nároku a v tomto znení neboli teda ani

vymedzené, či už v samotnej výzve, alebo následne v žalobnom návrhu ako dôvody zakladajúce
oprávnenie žalobcu domáhať sa vrátenia daru, a súčasne nad rámec toho odvolací súd uvádza, že
takéto konanie žalovanej ani v prípade jeho preukázania, by nebolo možné označiť za porušenie
dobrých mravov, odôvodňujúce vrátenie daru v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka, pretože je
nepopierateľným právom žalovanej s predmetnými nehnuteľnosťami disponovať, teda eventuálne ich

scudziť, či zaťažiť, a teda toto nemožno označiť za amorálne. Ide totiž len o právo, ktoré ako jediný
vlastníkvecižalovanámá,ktoréniejenijako,t.j.anizozákona,anizozmluvyobmedzené,asrealizáciou
ktoréhomalamuselžalobcapriprevodevlastníckehoprávapočítať.Vovyužívanítakýchtosubjektívnych
právžalovanejnemožnovidieťporušeniedobrýchmravov.Spôsob,akýmsizmluvnéstranymedzisebou
upravujú práva a povinností týkajúce sa užívania bytu a platieb s ním spojených, je vecou dohody

medzi nimi, výška úverového zaťaženia žalovanej je vec racionálnej úvahy žalovanej, nemajúcej vplyv
na odlišný záver, aký bol vyvodený súdom prvej inštancie.

26. Súd prvej inštancie vychádzajúc tak z vyššie uvedených skutočností, rozhodol plne v intenciách
daného výkladu ust. § 630 OZ, ak na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že

pokiaľ ide o v konaní preukázané správanie žalovanej ako obdarovanej (s prihliadnutím tiež na konanie
samotného darcu), toto nie je spôsobilé k jeho kvalifikovaniu ako hrubo porušujúcemu dobré mravy,
t. j. konanie v hrubom rozpore so súborom spoločnosťou všeobecne uznávaných pravidiel ľudského
správania, čím absentuje splnenie druhej zákonnej podmienky (okrem výzvy darcu na vrátenie daru) pre
vrátenie daru, ktoré je nevyhnutné pre naplnenie skutkovej podstaty ust. § 630 Občianskeho zákonníka,

nad rámec ktorého ďalšie konanie žalovanej tvrdenej žalobcom, tento nepreukázal, teda vo vzťahu k
nemu dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo, neuniesol.

27. V súvislosti s nesplnením si dôkaznej povinnosti žalobcom odvolací súd uvádza, že dokazovanie v
sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností,

tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli. Bolo teda na žalobcovi, akým
spôsobom žalobný návrh formuloval a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladal a tiež bolo
vecou jeho racionálneho posúdenia, či ním tvrdené skutočnosti, je spôsobilý tiež preukázať. Prejednacia
zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré subjektom sporového
konania vyplývajú z Civilného sporového poriadku. Povinnosť tvrdenia znamená, že strana sporu musí

uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, aby súd vedel, na základe akých okolností jej
vyplýva uplatnené právo, alebo povinnosť. V prípade, ak si strana nesplní povinnosť tvrdenia, teda
neunesie bremeno tvrdenia, má to za následok, že skutočnosť, ktorú vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak sa jedná o rozhodnú skutočnosť podľahmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre ňu väčšinou
za následok nepriaznivé rozhodnutie. Dôkazná povinnosť znamená, že strana musí na preukázanie
svojich tvrdení označiť a predložiť dôkazy. Ak predložené dôkazy preukážu skutkové okolnosti ňou

tvrdené, hovoríme o unesení dôkazného bremena ohľadom jej tvrdení. Prejednacia zásada predstavuje
istý stimul, motiváciu pre strany sporu, pretože ak zostanú pasívne, môže im to priniesť negatívne
dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v nepriaznivom
meritórnom rozhodnutí pre stranu, ktorá v tomto smere svoje bremeno neuniesla. K naplneniu týchto
skutočností došlo aj v posudzovanej veci, keď žalobca neprodukoval také tvrdenia a dôkazy, ktoré

by boli spôsobilé k záveru, že jeho nárok je dôvodný, čo nemohlo mať za následok iné, ako v jeho
neprospech vydané rozhodnutie.

28. Keďže teda dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o veci samej (výrok I.)
je vecne správne, podľa § 387 ods. 1 CSP ho v tomto rozsahu potvrdil. Žalobca v odvolaní vzťahujúcom
sa k rozhodnutiu vo veci samej, proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne, k odvolaciemu

prieskumu spôsobilé rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal
a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

29. V ďalšom predmetom odvolacieho prieskumu z hľadiska jeho správnosti, bolo rozhodnutie súdu
prvej inštancie v časti, ktorou tento rozhodol o náhrade trov konania medzi stranami sporu (výrok II.) a

to tak, že žalovanej ako plne úspešnej, nárok na ich náhradu priznal v plnom rozsahu s odkazom na
ust. § 255 ods. 1 CSP.

30. Žalobca namietal správnosť rozhodnutia v tejto jeho časti dôvodiac, že súd prvej inštancie sa
nezaoberalmožnosťouaplikácieust.§257CSPnapriektomu,ženajehostranejeevidentnenepriaznivý

sociálny aspekt, teda existencia okolností hodných osobitného zreteľa, o čom svedčí aj to, že mu bola
priznaná bezplatná právna pomoc a tiež žiadal zohľadniť okolnosti sporu.

31. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. V sporovom
konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu (§ 255 ods. 1 CSP),

t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane, a
zodpovednosť za zavinenie pri zastavení konania (§ 256 CSP). Ak mala strana úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania (§ 255 ods. 2 CSP).

32.Ustanovenie§257CSP,aplikáciektoréhosapreprípadneúspechuvodvolacomkonaníovecisamej
domáha žalobca, z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za
výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho opodstatnenosť spočíva v tom, že prísna aplikácia
v konkrétnych prípadoch môže viesť k nežiaducim tvrdostiam, preto zákon stanovuje podmienky, za
ktorých môže dôjsť k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov

konania, ktoré dopadá na tú zo strán, ktorá by inak vzhľadom na zásadu úspechu mala právo na náhradu
trov konania. Predpokladom jeho použitia, je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre
výnimočné nepriznanie náhrady trov inak plne, či čiastočne úspešnej strane a existencia výnimočnosti
takéhoto prípadu. Aplikácia tohto ustanovenia je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť
natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v

medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých, môže
dôjsť rozhodnutím súd k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných
zásad náhrady trov konania. Toto ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu
pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Pri posudzovaní každej otázky, teda aj náhrady trov
konania, je potrebné mať na zreteli princíp, resp. zásadu spravodlivosti. Súd musí nielenže rešpektovať

právo, ale aj jeho výklad a aplikácia musí smerovať k výsledku spravodlivému. Právo musí byť
predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom spravodlivých predpisov, ktoré sú mechanicky a
formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel, toho ktorého záujmu chráneného príslušnou
normou.

33. Ustanovenie § 257 CSP teda nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný vždy
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým
je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Rozhodujúcim prepotreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto tiež zistenie, či možno od strany, ktorej by
pripadol nárok na náhradu trov konania, či už plný, alebo čiastočný ( § 255 CSP) spravodlivo žiadať,
aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným sporom hradila sama.

34. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. § 257
CSP možno vzhliadnuť jednak v osobných, majetkových a zárobkových pomeroch (sociálny aspekt)
a jednak v okolnostiach sporu. Žalobca požaduje zohľadniť sociálny aspekt na jeho strane a tiež
okolnosti sporu. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie pri rozhodovaní o

trovách konania existenciu okolností umožňujúcich požadovaný postup skúmal a tieto z hľadiska
opodstatnenosti takéhoto postupu vyhodnotil, čím logicky ani strany sporu, nemali priestor na vznášanie
prípadných námietok k možnej aplikácii tohto ustanovenia, či predkladať dôkazy dôvodnosť takéhoto
postupu umožňujúcich, či vylučujúcich.

35. Z práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva povinnosť súdu
vytvoriť pre strany procesný priestor, umožňujúci im vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému využitiu
tzv. moderačného práva podľa § 257 CSP, pokiaľ sa taký postup zvažuje, strana má teda právo byť
explicitne vyzvaná, aby včas k nemu zaujala stanovisko, prípadne vzniesla dôkazné návrhy, ktoré
by mohli aplikáciu tohto ustanovenia ovplyvniť, čo je významné hlavne v odvolacom konaní, kde po

rozhodnutí už nemá strana procesný nástroj uplatnenia námietok na rozdiel od rozhodnutia súdu prvej
inštancie, kedy tieto námietky môže uplatniť aspoň ex post v odvolaní.

36. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v zásade správne vychádzal z ust. § 255 ods. 1 CSP
a vzhľadom na plný úspech žalovanej v spore, konštatoval vznik nároku na jej strane na náhradu trov,

ktoré jej v konaní vznikli zo strany neúspešného žalobcu. Avšak vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania sa nezaoberal existenciou dôvodov umožňujúcich
mu uplatnenie tzv. moderačného práva, z dôvodu vytvorenia procesného priestoru stranám sporu na
vyjadrenie svojho stanoviska k možnej žalobcom požadovanej aplikácii ust. § 257 CSP, v záujme
zachovania dvojinštančnosti súdneho konania pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania medzi

stranami sporu, odvolací súd rozhodnutie v tejto časti za použ. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP z tohto
dôvodu zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

37. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci, bude vyzvať s poukazom na vznesenú požiadavku
žalobcu v odvolaní strany sporu na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ust. § 257 CSP, príp. na vznesenie

dôkazných návrhov k nemu sa vzťahujúcich a následne posúdiť existenciu okolností umožňujúcich
využitie tzv. moderačného práva, vysporiadať sa tiež s prípadnými námietkami, ak vyplynú z vyjadrení
strán a z hľadiska zákonných predpokladov daných uvedeným ustanovením posúdiť, či tieto indikujú
žalobcom požadované využitie tohto výnimočného postupu a o nároku na náhradu trov konania
opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami

uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP.

38. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

39. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov

odvolacieho konania.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).