Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, July 18, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117011567
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117011567.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov JUDr.

Jozefa Piknu a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci vedenej proti obžalovanému H. P., pre prečin
krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 9.8.2018, č.k. 34T/55/2017, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 18.7.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
spôsobe jeho výkonu z r u š u j e .

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

H. P., nar. XX.XX.XXXX v V., trvale bytom V. č. XX, prechodne bytom V., J. R. XX,

o d s u d z u j e :

Podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 42 ods. 1, § 41 ods.1 Trestného zákona, § 38 ods.

2, ods. 4, § 36 písm. l), § 37 písm. m), písm. h) Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona na
súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného zaraďuje na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods.1, ods.2 Trestného zákona súd obžalovanému zároveň ukladá trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zároveň ruší výrok o treste uložený obžalovanému skorším
trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 0T/89/2015 zo dňa 12.05.2015, právoplatného dňa
24.09.2015, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava napadnutým rozsudkom zo dňa 9.8.2018, č.k. 34T/55/2017rozhodol tak, že
obžalovaného H. Hladíka uznal za vinného zo spáchania prečinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa

§ 346 ods.1 Trestného zákona.
Za to ho odsúdil podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 42 ods. 1, § 41 ods.1 Trestného
zákona, § 38 ods. 2, ods. 4, § 36 písm. l), § 37 písm. m), písm. h) Trestného zákona, § 39 ods. 2 písm.
d), ods. 4 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 19 (devätnásť) mesiacov. Podľa§ 48 ods.2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 61 ods.1, ods.2 Trestného
zákona súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu

30 mesiacov. Podľa § 42 ods.2 Tr. zák. spolu s uložením súhrnného trestu súd zrušil výrok o treste
uložený obžalovanému skorším trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 0T/89/2015 zo dňa
12.05.2015, právoplatného dňa 24.09.2015, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.
Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie a to čo do výroku o treste. Svoje odvolanie odôvodnil

prostredníctvom svojho obhajcu a to tým, že trest považuje za neprimerane prísny. Obžalovaný spáchal
trestný čin pred premenou uloženého trestu na výkon trestu odňatia slobody za predchádzajúcu trestnú
činnosť, odvtedy vedie riadny život, je zamestnaný, zo doterajšieho spôsobu života sa poučil, uloženie
ďalšieho nepodmienečného trestu by nemalo žiaden pozitívny vplyv na obžalovaného. Okolnosti
protiprávneho konania boli také, že obžalovaný okrem seba neprivodil trestné stíhanie ani svojim
konaním nesmeroval k privodeniu trestného stíhania tretej osoby, ku skutku sa priznal ešte v deň,

keď polícii oznámil, že osobné motorové vozidlo bolo odcudzené po tom, čo po svojej výpovedi pred
policajnou stanicou vyfajčil pár cigariet a uvedomil si, že konal iracionálne, pod tlakom, a že nepravdivá
výpoveď nie je východiskom z danej situácie. Uvedeným konaním teda trestné stíhanie privodil iba sebe
a voči nikomu inému. Ako uviedol v zápisnici z pojednávania, sám na seba vyvíjal v uvedenej situácii tlak
a konal iracionálne. Dopravná nehoda, ktorej účastníkom bol obžalovaný sa stala o 3. hodine nadránom,

obžalovaný si bol vedomý, že sa dopustil skutku, ktorý by mu mohol premeniť podmienečné odsúdenie
za prečin krádeže na výkon trestu odňatia slobody bez možnosti podmienečného odloženia trestu.
Obžalovaný absolvoval výkon trestu odňatia slobody práve kvôli spáchaniu trestného činu marenia
výkonu úradného rozhodnutia, nakoľko viedol motorové vozidlo počas uloženého súdneho zákazu
činnosti viesť motorové vozidlo. Ako je zrejmé z doterajšieho správania obžalovaného, je si vedomý,

že svojim konaním sa dopustil trestného činu, dostatočne sa poučil zo svojho konania práve vďaka
premenenému trestu odňatia slobody a súčasná situácia v žiadnom prípade nenasvedčuje tomu, že
by sa obžalovaný nepoučil a ďalej by páchal trestnú činnosť. Diametrálne odlišná situácia by nastala,
pokiaľ by pri prvej výpovedi obžalovaný uviedol, že konkrétna osoba mu odcudzila osobné motorové
vozidlo. Obžalovaný pri svojej prvej výpovedi na polícii uviedol, že auto bolo odcudzené a neobvinil

žiadnu osobu. Trestné stíhanie v uvedenej veci bolo teda začaté vo veci a nie voči konkrétnej osobe.
Je zrejmé, že obžalovaný nemal v úmysle lživo obviniť iného zo spáchania trestného činu a privodiť
mu trestné stíhanie. Obžalovaný po dopravnej nehode zrejme konal pod značným tlakom a v šoku a je
nesporné, že vyhodnotil situáciu nesprávne, nakoľko okamžite odišiel z miesta činu na policajnú stanicu,
kde uviedol, že osobné motorové vozidlo bolo odcudzené, pričom následne ešte v ten deň všetky svoje

tvrdenia o odcudzení motorového vozidla odvolal a priznal sa príslušníkom Policajného zboru SR, že si
všetky tvrdenia vymyslel. Polícia v uvedenej veci ani nevzniesla obvinenie voči obžalovanému, nakoľko
z predmetnej situácie je nesporné, že konanie obžalovaného možno v prvom rade chápať nie ako trestnú
činnosť, ale ako mladícku nerozvážnosť, ktorej sa dopustil v zlom psychickom rozpoložení, v šoku a
strachu z možnej premeny podmienečného trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody. Rovnako

považujeme za dôležité uviesť, že obžalovaný na polícii pri nahlásení odcudzenia osobného motorového
vozidla neuvádzal žiadne dôkazy ani neoznačoval svedkov, teda nevyvíjal žiadnu činnosť, aby sa v
konaní ďalej pokračovalo a prípadne bolo vo veci vznesené obvinenie. Zároveň nie je zrejmé, prečo súd
postupoval podľa ustanovení § 37 písm. m) a písm. h) Trestného zákona, nakoľko podľa ustanovenia §
37 písm. h) Trestného zákona je priťažujúcou okolnosťou pre páchateľa spáchanie viacerých trestných

činov. Nie je zrejmé, prečo súd rozhodol, že obžalovaný spáchal viacero trestných činov, nakoľko podľa
výrokuvrozsudkusaobžalovanýdopustilibatrestnéhočinukrivejvýpovedeakrivejprísahy.Obžalovaný
sivykonaltrestodňatiaslobodyzamajetkovútrestnúčinnosťabolmuuloženýtrestzákazviesťmotorové
vozidlo a peňažná pokuta. K otázke priťažujúcej okolnosti podľa ustanovenia § 37 písm. h) Trestného
zákona poukázal v odvolaní na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.06.2010,

sp. zn. Tpj 104/2009 - použitie asperačnej zásady a duplicitné použitie ako priťažujúcej okolnosti podľa
§ 37 písm. h/ Tr. zák., ktorému bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 38 ods. 1 Tr. zák.“Má za to,
že aplikáciou ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona na uvedený prípad došlo k porušeniu práv
obžalovaného garantovaným článkom 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, nakoľko „nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom

právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným
rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu.“ V uvedenej právnej veci obžalovaný
spáchal jeden trestný čin a nie je zrejmé, prečo súd judikoval použitie priťažujúcej okolnosti podľa
ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona, teda obžalovaný má byť potrestaný za trestnú činnosť,za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Ďalej nie je zrejmé, prečo súd pristúpil k uloženiu súhrnného
trestu obžalovanému, nakoľko ten bol vo výkone trestu odňatia slobody za predchádzajúce spáchané
trestné činy od júla 2017 do februára 2018 z dôvodu premeny podmienečného odsúdenia na výkon

trestu odňatia slobody na nepodmienečný, a ako obžalovaný stále uvádza, zo svojho konania sa poučil
a nechce sa k zmieneným udalostiam vracať. Nie je zrejmé, prečo súd nepostupoval podľa ustanovenia
§ 37 písm. m) za bodkočiarkou, podľa ktorého súd nemusí podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia
na túto okolnosť prihliadať a tým pádom nemusí Obžalovanému uložiť výkon trestu odňatia slobody.
Obžalovaný si výkon trestu odňatia slobody vykonal a uloženie ďalšieho trestu odňatia slobody iba z

dôvodu, že sa právna vec prejednáva pred súdom až po odpykaní trestu obžalovaným, považuje za
veľmi prísne a neprimerané vzhľadom na správanie obžalovaného vo výkone trestu odňatia slobody a
rovnako aj vzhľadom na jeho terajší osobný život, ktorý vedie riadne. Preto navrhuje, aby Krajský súd
v Trnave výrok o uložení súhrnného trestu v rozsudku Okresného súdu Trnava zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie.
Odvolací súd rozhodoval o odvolaní na verejnom zasadnutí. Obžalovaný zotrval na svojom odvolaní,

prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,

ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie

treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok

v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolaní v zmysle § 316
ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného
poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o treste,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací
súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.
V prvom rade je potrebné uviesť, že odvolací súd sa meritórne zaoberal odvolaním obžalovaného v
rozsahu napadnutého výroku o treste.
Krajský súd ako súd odvolací konštatuje, že napadnutým rozsudkom bol obžalovanému uložený trest
odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne.

S prihliadnutím na prevažujúci pomer priťažujúcich okolností ako aj osobu obžalovaného, vzhľadom
k možnostiam nápravy a prevýchovy obžalovaného, s poukazom na tú skutočnosť, že obžalovanému
bola už v minulosti poskytnutá šanca podmienečným odsúdením ako i opätovným podmienečným
prepustením z výkonu trestu odňatia slobody preukázať polepšenie, avšak sa dopúšťal opakovanespáchania skutkov kvalifikovaných ako trestné činy, za ktoré bol opakovane právoplatne odsúdený,
dospel okresný súd k správnemu záveru, že náprava páchateľa a celkové pozitívne pôsobenie na osobu
odsúdeného je možné len počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody.

Okresný súd správne poukázal na to, že obžalovaný ma v registri trestov vykázané 3 odsúdenia, za
majetkovú trestnú činnosť, a opakovane aj za prečin marenia úradného rozhodnutia. Bol mu uložený
aj podmienečný trest odňatia slobody, ale keďže sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia, bol pôvodne podmienečný trest nariadený, následne boli obžalovanému uložené ďalšie
nepodmienečné tresty odňatia slobody. Naposledy bol obžalovaný H. P. odsúdený rozsudkom OS

Trnava, sp. zn. 34T/30/2016 zo dňa 12.01.2017 /právoplatným toho istého dňa/ pre prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.1 písm. d) Trestného zákona na nepodmienečný trest
odňatia slobody v trvaní 2 mesiace so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na 2 roky.
Vzhľadom na charakter tejto trestnej činnosti bolo potrebné upriamiť pozornosť aj na to, že v období
rokov 2013-2015 bol 19 krát priestupkovo prejednávaný za priestupky v cestnej doprave.

Okresný súd sa správne vysporiadal aj s prípadnými možnosťami upustenia od uloženia súhrnného
trestu v zmysle § 44 Trestného zákona, keď konštatoval, že trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiace
nepodmienečne, vzhľadom ku ktorému by prichádzalo do úvahy uloženie súhrnného trestu a ku ktorému
navrhoval obžalovaný upustiť od uloženia súhrnného trestu, nie je trestom dostatočným a to už len s
poukazom na základnú zákonnú trestnú sadzbu, ktorá v danom prípade predstavuje za prejednávaný

trestný čin 1 až 5 rokov. Týmto trestom ( ku ktorému bolo navrhované upustenie) je trest uložený
na základe trestného rozkazu OS Trnava, sp. zn. 0T/89/2015 zo dňa 12.05.2015, právoplatného
dňa 24.09.2015, ktorým bol obžalovaný H. P. uznaný vinným za spáchanie prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.1 písm. d) Tr. zákona za skutok spáchaný dňa 10.05.2015,
na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiace so zaradením pre jeho výkon do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti riadiť
motorové vozidlá na 30 mesiacov. Upustenie od uloženia súhrnného trestu za podmienky, že spodná
hranica trestnej sadzby prejednávaného trestného činu je 1 rok, neprichádza do úvahy, ak trest,
vzhľadom na ktorý má prísť k upusteniu, bol uložený vo výmere 3 mesiace. V zmysle ustanovenia § 44
Trestného zákona upustenie od uloženia súhrnného trestu je možné len vtedy, ak trest uložený skorším

rozsudkom je možné pokladať na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.
Podľa názoru krajského súdu sa však okresný súd správne nevysporiadal s ďalšími okolnosťami
dôležitými pre zákonné rozhodnutie o treste obžalovaného a to pri úvahách o mimoriadnom znížení
trestu odňatia slobody.
Okresný súd pri právnych úvahách o treste pre obžalovaného, poukázal na stanovisko trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, publikovaného v
zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2017, pod č. 44. Pri ukladaní trestu u obžalovaného
H. P. súd zistil poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. l) Trestného zákona, teda, že obžalovaný
sa k spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin úprimne oľutoval. Súd zistil i priťažujúce okolnosti
(podľa § 37 písm. h) Trestného zákona - spáchal viac trestných činov, § 37 písm. m) Trestného

zákona- bol už za trestný čin odsúdený). Ďalej konštatoval, že z dôvodu, že prokurátor bez uvedenia
dôvodu odmietol konať o dohode o vine a treste a obžalovaný H. P. vyhlásil, že je vinný zo skutku
uvedeného v obžalobe, pričom bol si pritom vedomý trestnej sadzby za daný trestný čin, neodvolateľne
prijal všetky právne účinky uznania viny bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané
rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu, súd zvažoval podmienky mimoriadneho zníženia

trestu/ a to aj s poukazom na špecifické okolnosti daného prípadu/. Okresný súd zobral do úvahy jeho
dobrovoľné priznanie sa na polícii, keď sám prišiel na políciu oznámiť svoju vlastnú trestnú činnosť
následneanalogickyaplikovalustanovenieomimoriadnomzníženítrestutak,akobybolnatooprávnený
prokurátor v prípade konania o dohode o vine a treste - trest súd znížil o jednu tretinu zo zákonom
upravenej trestnej sadzby.

Krajský súd, na rozdiel od okresného súdu, dospel k inému záveru. Je pravdou, že s poukazom na
stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn.
Tpj 55/2016, ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste
mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred
dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a

pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny
podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ
(procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho,
aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu.A to napriek skutočnosti, že nemožno považovať samotné priznanie sa obžalovaného k spáchaniu
trestného činu za poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona (páchateľ napomáhal
pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom). Podľa citovaného stanoviska, je namieste, aby

súd po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine (rovnako právne rovnocenného vyhlásenia o nepopretí
spáchania činu) mal možnosť (nie povinnosť) pristúpiť na báze analógie k mimoriadnemu zníženiu trestu
za rovnakých podmienok, ako pri schválení dohody o vine a treste. Dokonca, keďže ide o uznanie viny
bez garancie alebo predpokladu určitého (pre obžalovaného priaznivého) rozhodnutia o treste, možnosť
mimoriadne znížiť trest je tu ešte dôvodnejšia (preto sa tretia právna veta zmieňuje o medzere v zákone).

Ide o procesnú logiku vzdania sa práva na (kompletné) súdne konanie, v rámci ktorej je vhodné a vecne
správne umožniť mimoriadne zmiernenie trestu.
Vyššie uvedené stanovisko umožňuje podľa názoru odvolacieho súdu pristúpiť k zníženiu trestu bez
podmienenosti mimoriadnymi pomermi páchateľa alebo okolnosťami prípadu a teda následne aj bez
ohľadu na to, či je vylúčené mimoriadne zníženie trestu odôvodnené okolnosťami prípadu v prípade
trestného činu spáchaného za okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby.

Vždy však musia byť prítomné skutočnosti, ktoré použitie tohto inštitútu odôvodňujú. Z hľadiska
všetkých zásad pre ukladanie trestu, dospel krajský súd k záveru, že u obžalovaného P. nie je
namieste mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby určenej zákonom s ohľadom
na vyššie uvedené stanovisko Najvyššieho súdu, v prípade (a z dôvodu) urobeného vyhlásenia o vine
obžalovaného. V tomto smere je možné v plnom rozsahu poukázať na osobu obžalovaného, ktorý sa

opakovane dopustil úmyselných trestných činov v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
V prípade obžalovaného P. však vzhliadol krajský súd špecifické okolnosti konkrétneho prípadu, tak ako
na ne v podstate upozornil aj okresný súd, keď ten ich však vyhodnocoval v súvislosti s mimoriadnym
znížením trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona. V súlade
s názorom okresného súdu možno prihliadnuť na dobrovoľné priznanie sa obžalovaného na polícii, keď

sám prišiel na políciu oznámiť svoju vlastnú trestnú činnosť.
Tak, ako na to poukázal aj obžalovaný v podanom odvolaní, možno zohľadniť okolnosti protiprávneho
konania obžalovaného, ktorý okrem seba neprivodil trestné stíhanie ani svojim konaním nesmeroval k
privodeniu trestného stíhania tretej osoby, ku skutku sa priznal ešte v deň, keď polícii oznámil, že osobné
motorové vozidlo bolo odcudzené po tom, čo po svojej výpovedi si uvedomil, že konal iracionálne, pod

tlakom, a že nepravdivá výpoveď nie je východiskom z danej situácie. Uvedeným konaním teda trestné
stíhanie privodil iba sebe a voči nikomu inému. Ako uviedol v zápisnici z pojednávania, sám na seba
vyvíjal v uvedenej situácii tlak a konal iracionálne. Dopravná nehoda, ktorej účastníkom bol obžalovaný
sa stala o 3. hodine nadránom, obžalovaný si bol vedomý, že sa dopustil skutku, ktorý by mu mohol
premeniť podmienečné odsúdenie za prečin krádeže na výkon trestu odňatia slobody bez možnosti

podmienečného odloženia trestu.
Krajskýsúdpotomdospelkzáveru,žesvojúčelzhľadiskagenerálnejprevencie,represívnejúlohytrestu
aj individuálnej prevencie, dostatočne splní súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12
mesiacov, teda mimoriadne znížený pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, pri použití
§36 písm. l) Trestného zákona a §37 písm. h) a písm. m) Trestného zákona, §38 ods. 2, 4, §41 ods. 1

a § 42 ods. 1 Trestného zákona. Krajský súd na rozdiel od okresného súdu aplikoval ustanovenie § 39
ods. 1 Trestného zákona, keďže vzhliadol vyššie uvedené okolnosti prípadu.
Trestná sadzba stanovená Trestným zákonom pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346
ods.1 Trestného zákona je trest odňatia slobody od 1 až do 5 rokov. Zvýšená dolná hranica trestnej
sadzby v zmysle § 38 ods.4 Trestného zákona, nakoľko u obžalovaného prevažuje pomer priťažujúcich

okolností, o jednu tretinu predstavuje trestnú sadzbu v rozpätí 28 mesiacov až 60 mesiacov. V prípade
aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu má za
to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na
zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj
pod dolnú hranicu trestu ustanoveného zákonom.

Krajský súd akceptoval ustanovenie § 39 ods. 3 písm. e) Trestného zákona, teda že pri ukladaní
trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu nesmie súd uložiť trest odňatia slobody kratší ako šesť
mesiacov,akjevosobitnejčastitohtozákonadolnáhranicatrestnejsadzbytrestuodňatiaslobodymenej
ako päť rokov.
Krajský súd považuje trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov odňatia slobody, uložený ako trest

súhrnný, za súčasného zrušenia vo výroku treste uložený obžalovanému skorším rozhodnutím, za trest
zákonný a primeraný k závažnosti spáchanej trestnej činnosti, k možnostiam nápravy a prevýchovy
obžalovaného, ako i v súlade s požiadavkami jak generálnej, tak i individuálnej prevencie. Ako už bolo
vyššieuvedené,spoukazomnatúskutočnosť,žeobžalovanýsatrestnejčinnostidopustilvčaseplynutiaskúšobnej doby jeho predchádzajúceho odsúdenia, nemožno ukladať iný ako nepodmienečný trest
odňatia slobody.
Čosatýkaďalšejodvolacejnámietkyobžalovaného,žejetrebaprihliadnuťnaskutočnosť,žeobžalovaný

po prepustení z výkonu trestu vedie riadny život, že sa už nedopustil trestnej činnosti a preto nie je
potrebné ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody, krajský súd uvádza, že obžalovaný si musí
byť vedomý zodpovednosti a následkov za spáchanú trestnú činnosť. A to bez ohľadu na to, že po
odpykaní si predchádzajúcich trestov odňatia slobody (resp. po podmienečnom prepustení z trestu
odňatia slobody), teda od 10.2.2017 sa nedopustil ďalšej trestnej činnosti.

Ukladanie súhrnného trestu voči odsúdeniu skorším trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp.
zn. 0T/89/2015 zo dňa 12.05.2015, právoplatného dňa 24.09.2015, je plne v súlade so zákonom. Jedná
sa o zbiehajúcu trestnú činnosť, keďže obžalovaný momentálne súdený skutok spáchal skôr, a to dňa
27.01.2015, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci trestný rozkaz za iný jeho trestný
čin, pričom v danej veci účinky spojené s vyhlásením rozsudku nastali doručením trestného rozkazu
Okresného súdu Trnava, sp. zn. 0T/89/2015 zo dňa 12.05.2015, a to dňa 12.05.2015.

Rovnako tak nie je dôvodná námietka obžalovaného k použitiu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm.
h) Trestného zákona. H. P. bol síce v tomto konaní obžalovaný a uznaný za vinného pre jeden trestný čin
- prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods.1 Trestného zákona - avšak v jeho prípade bol
ukladaný súhrnný trest, teda trest ukladaný za viac trestných činov. Jednak aj za prečin marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.1 písm. d) Trestného zákona (z trestného rozkazu OS Trnava,

sp. zn. 0T/89/2015 zo dňa 12.05.2015, právoplatného dňa 24.09.2015), aj za prečin krivej výpovede a
krivej prísahy podľa § 346 ods.1 Trestného zákona.
Námietka obžalovaného k nesprávnemu použitiu tohto ustanovenia ( § 37 písm. h) TZ) s poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.06.2010, sp. zn. Tpj 104/2009, je
tiež nedôvodná. Uvedené stanovisko vylučuje duplicitné použitie tzv. asperačnej zásady a priťažujúcej

okolnosti podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona, ktorému bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 38
ods. 1 Trestného zákona. V tomto konaní však neprišlo k aplikácii asperačnej zásady (obžalovanému
je ukladaný trest za dva prečiny, nie za zločin).
Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe
jeho výkonu a keďže boli splnené podmienky uvedené v § 322 ods. 3 Trestného poriadku, sám uložil

nepodmienečný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok.
Krajský súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm.
a/ Trestného zákona zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním trestného činu
nebol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin. Uložil tiež trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 30 (tridsať) mesiacov v zmysle § 61 ods.1, ods.2 Trestného
zákona, nakoľko bol tento trest uložený trestným rozkazom, ktorého výrok o treste bol zrušený vzhľadom
na ukladanie súhrnného trestu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.