Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/243/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317211670
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317211670.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
IČO: 31575951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovaným: 1. A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, S.,
zastúpený: Marián Galbavý, advokátska kancelária s.r.o., IČO: 51 436 108, Kapitulská 6, Trnava, 2. O.
R., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, o zaplatenie 126.289,73 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 26Csp/130/2017-99 zo dňa 16. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Odvolací súd návrh žalobcu na zmenu žaloby n e p r i p ú š ť a.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

IV. Žalovaný 1 má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

V. Žalovanému 2 sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania

n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamieta. Výrokom II. súd
žalovanému 1 priznal 100% náhrady trov právneho zastúpenia. Výrokom III. súd žalovanému 2 náhradu
trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 544 ods. 1, § 545 ods. 2 a 3, § 455 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ"). Vecne argumentoval tým, že predmetom konania je nárok žalobcu na
zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 126.289,73 eur voči žalovaným 1/ a 2/, pričom zo žaloby nie je

zrejmé, o aký druh spoločného záväzku žalovaných má v konaní ísť, nakoľko žalobca v žalobnom petite
nedefinoval spôsob žiadaného zaplatenia záväzku žalovanými 1/ a 2/, čím je podľa názoru súdu žalobný
petit nevykonateľný. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané a medzi stranami sporu nebolo
sporným, že žalobca ako veriteľ a žalovaný 2/ ako dlžník dňa 20.01.2012 uzatvorili Zmluvu o poskytnutí
úveru č. 60/204/12 (úverová zmluva), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 78.000,- eur.
V zmysle bodu 8.1 úverovej zmluvy žalobca ako záložný veriteľ uzatvoril so žalovaným 1/ ako záložcom
Zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 60/204/12 (záložná zmluva), predmetom

ktorej bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného 1/, evidovanej na LV
č. XX, k.ú. S., za účelom zabezpečenia splnenia povinností žalovaného 2/ z úverovej zmluvy. V konaní
nebolo sporným, že súčasne s týmto konaním je na OS Galanta vedené konanie o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom záložnej zmluvy, kde žalovaný 1/ má procesné postaveniežalovaného, pričom ide o konanie sp. zn. 10C/61/2013, ktoré konanie nebolo právoplatne ukončené.
Ďalej bolo preukázané, že Rozsudkom OS Galanta sp. zn. 2T/36/2014 z 10.05.2016 súd žalovaného
1/ uznal vinným zo zločinu podvodu podľa ust. § 221 ods. 1,3, písm. a/ Tr. zákona na základe toho

skutkového stavu, že „...uzatvoril s D. H. a jeho manželkou I. H. zmluvu o pôžičke, v zmysle ktorej im
poskytol finančnú hotovosť vo výške 15000 eur na vyplatenie ich dlhov v exekučnom konaní a následne
ich požiadal, aby na neho ako záruku za poskytnuté finančné prostriedky po dobu splatenia pôžičky
previedli ich nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX v k.ú. Š., na čo H. pristúpili s vedomím, že podpisujú
listiny týkajúce sa takéhoto zabezpečovacieho prevodu na notárskom úrade JUDr. Aleny Kovácsovej v

Šali, dňa 27.09.2010 podpísali kúpnu zmluvu, v zmysle ktorej však v skutočnosti obžalovanému vyššie
uvedené nehnuteľnosti odpredali a tiež toho istého dňa v prospech S., a.s., zmluvu o zriadení záložného
práva k týmto nehnuteľnostiam v prospech S., a.s., nakoľko na prefinancovanie kúpy nehnuteľnosti v
zmysle tejto zmluvy bol obžalovanému poskytnutý úver z S., a.s. Vo výške 72.000,- eur a následne
napriek tomu, že mu H. poskytnutú pôžičku vo výške 15.000,- eur splácali, ich nehnuteľnosti odpredal
E.W., zabezpečil, aby dlžná čiastka voči S., a.s. V prospech ktorej boli nehnuteľnosti založené, boli

vyplatené z úveru, ktorý si zobral E.W. V Prima banke...". Voči predmetnému rozsudku podal žalovaný 1/
odvolanie, ktoré však KS v Trnave uznesením sp. zn. 3To/73/2016 zamietol. Z uvedeného mal žalobca
za to, že žalovaný 1/ nadobudol nehnuteľnosť od právneho predchodcu v rozpore so zákonom, nakoľko
kúpna zmluva, na základe ktorej žalovaný 1/ nehnuteľnosť nadobudol, je neplatná podľa ust. § 39 OZ a
v čase uzatvorenia záložnej zmluvy vlastníkom nehnuteľnosti nebol.

3. Žalobca si vzhľadom na existenciu vyššie označeného trestného rozsudku uplatnil voči žalovanému
1/ v zmysle bodu 3.10 záložnej zmluvy a voči žalovanému 2/ v zmysle bodu 8.1.4 úverovej zmluvy nárok
na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 126.289,73 eur, pričom výšku pokuty odôvodnil vychádzajúc
z vyššie uvedených zmluvných dojednaní výškou zostatku úveru (126.289,73 eur) k rozhodnému dňu,

ktorým dňom malo byť vynesenie uznesenia KS v Trnave sp. zn. 3To/73/2016 dňa 22.11.2016. Obsah
zmluvných dojednaní v bode 3.10 záložnej zmluvy a v bode 8.1.4 úverovej zmluvy je totožný, pričom je z
nehozrejmé,žehlavnýmpredpokladompreúspešnéuplatneniesinárokunazaplateniezmluvnejpokuty
či už voči žalovanému 1/ alebo žalovanému 2/ je nesporná (preukázaná) existencia rozhodnutia súdu
alebo inej právnej skutočnosti, preukazujúcich neexistenciu vlastníckeho práva záložcu (žalovaného

1/) v čase uzatvorenia týchto zmlúv (20.01.2012) alebo iné obmedzenie dispozičného práva záložcu k
zálohu, ktoré (priamo) spôsobí neplatnosť tejto zmluvy. Dôkazné bremeno na strane žalobcu v tomto
konaní teda primárne predstavuje preukázanie neexistencie vlastníckeho práva záložcu (žalovaného
1/) k zálohu (nehnuteľnosť vyššie špecifikovaná), a to predložením buď právoplatného rozhodnutia
súdu, alebo preukázaním právnej skutočnosti (objektívnej alebo subjektívnej). Žalobca mal za to, že

uvedenú procesnú povinnosť splnil predložením rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 2T/36/2014
z 10.05.2016 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/73/2016 zo dňa 22.11.2016,
teda doložením rozhodnutia súdu, preukazujúceho neexistenciu vlastníckeho práva resp. obmedzenie
dispozičného práva záložcu k zálohu v čase uzatvorenia záložnej zmluvy. Súd sa nestotožnil s názorom
žalobcu o tom, že predložením uvedených rozhodnutí je preukázaná neexistencia vlastníckeho práva

žalovaného 1/ k zálohu, nakoľko s poukazom na ust. § 193 CSP, súd je viazaný rozsudkom vyneseným v
trestnom konaní len v časti výroku o tom, že bol spáchaný trestný čin (v danom prípade zločin podvodu),
avšak aj s prihliadnutím na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a katastrálneho zákona,
zmenu v označení vlastníka nehnuteľnosti k určitému dátumu nemožno vykonať na základe rozsudku
vyneseného v trestnom konaní vzhľadom na absenciu vykonateľného petitu rozsudku pre daný účel

(súd v trestnom konaní rozhoduje o vine a treste, nie o určení, či tu právo je alebo nie je). Cestou
právoplatného súdneho rozhodnutia možno zmenu vlastníka vykonať len v civilnom sporovom konaní
iniciovaným na základe určovacej žaloby podľa ust. § 137 písm. c/ CSP. Práve takým konaním je už
prebiehajúce a doposiaľ právoplatne neskončené konanie na tunajšom súde pod sp. zn. 10C/61/2013
o určenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti (záloh), kde žalovaný 1/ má vystupovať v procesnom

postavení žalovaného podľa označenia žalobcu. Právoplatné rozhodnutie v konaní sp. zn. 10C/61/2013
je práve takým typom súdneho rozhodnutia, ktorým môže byť (vzhľadom na jeho výsledok) dosiahnutá
zmena v označení vlastníka zálohu k rozhodnému dátumu v príslušnom liste vlastníctva a ktorý rozsudok
v časti jeho výroku je záväzný pre súd aj v tomto konaní. Súd zároveň konštatuje, že žalobca neoznačil
a ani nepreukázal existenciu prípadnej právnej skutočnosti, či už objektívnej alebo subjektívnej, ktorá

by rovnako ako súdne rozhodnutie preukazovala neexistenciu vlastníckeho práva žalovaného 1/ k
zálohu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu rozhodnutia súdu alebo
na základe inej právnej skutočnosti nepreukázal neexistenciu vlastníckeho práva záložcu v čase
uzatvorenia záložnej zmluvy alebo iné obmedzenie dispozičného práva záložcu k zálohu, ktoré spôsobíneplatnosť záložnej zmluvy, súd konštatuje, že neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, na základe
čohožalobuzamietol.Onáhradetrovkonaniasúdrozhodolpodľaust.§255ods.1CSP,kdežalovanému
1/ ako procesne plne úspešnej strane sporu priznal uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia v plnej

výške a žalovanému 2/ napriek nespornej existencii jeho nároku vzhľadom na procesný úspech v konaní
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil a zo spisu existencia trov ani nevyplynula.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd
rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp. navrhol napadnutý rozsudok zrušiť

a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP),
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
Prvoinštančný súd mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ked' nepreukázal existenciu

právoplatného rozhodnutia súdu alebo inej právnej skutočnosti, ktorá by preukazovala neexistenciu
vlastníckeho práva záložcu v čase uzatvorenia úverovej a záložnej zmluvy. Žalobca však má za to,
že pokiaľ nemal súd túto skutočnosť za preukázanú, bolo jeho povinnosťou v rámci postupu podľa
§ 181 ods. 2 CSP s týmto oboznámiť strany sporu, aby mali možnosť sa k predmetnej skutočnosti
vyjadriť a prípadne použiť ďalšie prostriedky procesného útoku či obrany, či navrhnúť ďalšie dôkazy.

Jednou zo základných zásad civilného sporového konania je zásada práva na spravodlivý proces, ktorá
sa priamo premieta do potreby zabrániť vydávaniu prekvapivých súdnych rozhodnutí. Prvoinštančný
súd porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, ked' vydal prekvapivé rozhodnutie na základe
skutočností, ktoré v rámci pojednávania neboli zo strany súdu označené ako sporné. Prvoinštančný
súd pochybil, ked' sám ex offo neprerušil konanie, nakoľko mal vedomosť o vedení konania o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sp. zn. 10C/61/2013, pokiaľ považoval vyriešenie otázky, ktorá
je predmetom uvedeného konania, za základ rozhodnutia v tejto veci. Žalobca z opatrnosti vzhľadom
k právnemu názoru súdu o predčasnosti podanej žaloby navrhuje, aby bolo toto konanie prerušené
až do právoplatnosti rozhodnutia v právnej veci vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
10C/61/2013. Okresný súd v odvolaním napadnutom rozsudku mal za to, že žalobca nepreukázal ani inú

právnu skutočnosť, ktorá by preukazovala neexistenciu vlastníckeho práva záložcu v čase uzatvorenia
predmetnej záložnej zmluvy. S týmto právnym názorom súdu sa žalobca rovnako nestotožňuje, nakoľko
má za to, že rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 2T/36/2014 zo dňa 10.05.2016 jednoznačne
preukazuje, že takáto skutočnosť existuje, a teda že zo strany žalovaného 1 došlo k podvodnému
konaniu. Samotnou právnou skutočnosťou teda je konanie žalovaného 1 v rozpore so zákonom, ktorého

následkomjeneplatnosťprávnehoúkonu,ktorýmnadobudolvlastníckeprávokpredmetuzálohu,pričom
sa jedná o neplatnosť absolútnu, a teda prípadné rozhodnutie súdu v civilnom sporovom konaní bude
mať len deklaratórny charakter. V konaní bola preukázaná existencia inej právnej skutočnosti, z ktorej
jednoznačne vyplýva, že žalovaný 1 nemal vlastnícke právo k založeným nehnuteľnostiam, nakoľko
ich nadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu, pričom konanie žalovaného 1 bolo

v takom hrubom rozpore s právnymi predpismi, že došlo nielen k porušeniu občianskoprávnych, ale
aj trestnoprávnych predpisov a bola naplnená skutková podstata zločinu podvodu. Samotný trestný
rozsudok teda nie je skutočnosťou o ktorú žalobca opiera svoj nárok, ale len dôkazom o existencii
takejto skutočnosti. Nakoľko v dôsledku nedopatrenia nebol v žalobnom návrhu špecifikovaný spôsob
žiadaného zaplatenia dlžnej sumy žalovanými 1 a 2, žalobca v súlade s ustanovením § 139 CSP

navrhuje, aby súd pripustil zmenu žaloby nasledovne: Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 126.289,73 Eur, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 126.289,73 Eur odo dňa 23.11.2016 do zaplatenia a nahradiť mu trovy
konania, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu č. Z XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX, vedený v Prima banke Slovensko, a.s., VS: XXXXXX, ŠS: XXXXXX.

5. Žalovaný 1 odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. K námietke žalobcu, že bolo povinnosťou súdu v rámci postupu podľa § 181
ods. 2 CSP oboznámiť strany sporu s tým, čo považuje za nepreukázané, aby mali možnosť sa k
predmetnej skutočnosti vyjadriť a prípadne použiť ďalšie prostriedky procesného útoku či obrany, či

navrhnúťďalšiedôkazy,žalovaný1uviedol,žepostupsúduprvejinštanciebolabsolútnesprávny,pričom
zo samotnej zápisnice z pojednávania je zrejmé, že súd prvej inštancie poučil strany sporu podľa §
181 ods. 2 CSP. Priebeh pojednávania bol z procesného hľadiska správny, zákonný sudca rešpektoval
znenie CSP a postupoval v konaní v súlade so zákonom. Žalobca bol na pojednávaní vo veci samejprítomný a mal dostatok priestoru uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany. Pokiaľ žalobca tvrdí,
že rozhodnutie súdu je prekvapivé a vychádza zo skutočností, ktoré v rámci pojednávania neboli zo
strany súdu označené ako sporné, žalobca nerozlišuje inštitút predbežného právneho posúdenia a

označenietvrdenízasporné/nesporné.Žalovaný1vpísomnýchpodaniacharovnakoajnapojednávaní
vo veci samej rozporoval tvrdenia žalobcu o tom, že je preukázaná existencia právoplatného rozhodnutia
súdu alebo inej právnej skutočnosti, ktorá by preukazovala neexistenciu vlastníckeho práva záložcu
v čase uzatvorenia úverovej a záložnej zmluvy. Tvrdenie o existencii právoplatného rozhodnutia súdu
alebo inej právnej skutočnosti, ktorá by preukazovala neexistenciu vlastníckeho práva záložcu v čase

uzatvorenia úverovej a záložnej zmluvy, bolo od prvého úkonu žalovaného 1 vo veci popierané, preto
v zmysle citovaného § 151 ods. 1 CSP sa uvedené tvrdenie žalobcu a contrario považuje za sporné.
Úlohou strán sporu je v takom prípade použiť prostriedky procesného útoku / obranu na podporu
svojich tvrdení. Pokiaľ sa súd v rámci predbežného právneho posúdenia prikloní na jednu či druhú
stranu, neznamená to, že popierané tvrdenia jednej či druhej strany strácajú povahu sporných. Tvrdenia
riadne rozporované protistranou sú tvrdeniami spornými bez ohľadu na právny názor súdu vyslovený

v predbežnom právnom posúdení. Ak strana sporu popiera skutkové okolnosti tvrdené protistranou, je
úlohou druhej strany sporu, aby využila prostriedky procesného útoku / obrany na preukázanie svojich
tvrdení bez ohľadu na to, či súd vysloví, ktoré tvrdenia považuje za sporné alebo nesporné. Žalobcovi
bolo dostatočne umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska právneho názoru súdu a navrhovať
na ich preukázanie dôkazy. Konštatovanie žalovaného 1 je zároveň podporené aj skutočnosťou, že súd

prvej inštancie sa priklonil k právnemu názoru, ktorý bol v konaní už skôr prezentovaný žalovanými
ako stranami sporu, čo znamená, že sa nejednalo o iné (prekvapivé) právne posúdenie (také, ktoré
nebolo niektorou zo strán sporu prezentované), ktoré by mohlo strany sporu zaskočiť. Je vecou a na
zodpovednosti žalobcu, do akej miery sa bude voči tvrdeniami protistrany brániť a aké procesné návrhy
bude v konaní predkladať.

6. K námietke žalobcu, že prvoinštančný súd pochybil, keď sám ex offo neprerušil konanie, nakoľko
mal vedomosť o vedení konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sp. zn. 10C/61/2013,
pokiaľ považoval vyriešenie otázky, ktorá je predmetom uvedeného konania, za základ rozhodnutia
v tejto veci, žalovaný 1 uviedol, že CSP (najmä § 162 - 165) neukladá konajúcemu súdu povinnosť

obligatórne ex offo prerušiť konanie v prípade, na ktorý poukazuje žalobca. Pokiaľ súd prvej inštancie
konanie neprerušil, nepostupoval v rozpore so zákonom a nemožno takýto postup súdu hodnotiť ako
nesprávny. Sám žalobca mal možnosť súdu prvej inštancie navrhnúť prerušenie konania, či už písomne
alebo priamo na pojednávaní, čo však nespravil. Prerušiť konanie navrhol až v odvolaní vo veci samej,
pričom neexistuje dôvod na prerušenie konania. Žalobca svoj nárok zakladá a odôvodňuje existenciou

právoplatného rozhodnutia súdu alebo inej právnej skutočnosti, ktorá by preukazovala neexistenciu
vlastníckeho práva záložcu v čase uzatvorenia úverovej a záložnej zmluvy. Uvedené tvrdenie žalobca
však nepreukázal - nepredložil súdu prvej inštancie rozhodnutie súdu, a zároveň nepreukázal ani inú
skutočnosť, ktorá by preukazovala neexistenciu vlastníckeho práva záložcu v čase uzatvorenia úverovej
a záložnej zmluvy. Žalobca síce tvrdí, že takouto skutočnosťou je rozsudok Okresného súdu Galanta,

sp. zn. 2T/36/2014, ktorým bol žalovaný 1 uznaný za vinného pre spáchanie zločinu podvodu, avšak s
takýmto tvrdením žalovaný 1 nesúhlasí. Poukazuje na argumentáciu uvádzanú v písomných podaniach,
podľa ktorej v prípade zmluvnej úpravy predkladanej žalobcom však absentuje vymedzenie zmluvnej
povinnosti, ktorá je zmluvnou pokutou zabezpečená, preto bod 3.10 záložnej zmluvy považuje za
neplatný, resp. dojednanie zmluvnej pokuty v uvedenom bode považuje za neplatné. Povinnosť, ktorej

splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje, musí dostatočne presne a určito identifikovaná, v opačnom
prípade ide o neplatnú dohodu o zmluvnej pokute, čo je nepochybne aj prípad dohody o zmluvnej pokuty
predloženej žalobcom. Už samotná skutočnosť, že žalobca použil v dojednaní o zmluvnej pokute pojem
„iná právna skutočnosť" je výrazom neurčitosti dojednania o zmluvnej pokute, keď žalobca absolútne
nešpecifikuje, o akú právnu skutočnosť má alebo môže ísť. Práve naopak, žalobca svojvoľne označuje

za inú právne významnú skutočnosť preukazujúcu neexistenciu vlastníckeho práva záložcu v čase
uzavretiazáložnejzmluvyexistenciurozsudkuvtrestnomkonaní.Existenciarozsudkuvtrestnomkonaní
však sama o sebe nemôže byť skutočnosťou, na základe ktorej by mohol žalobca úspešne uplatniť nárok
na uhradenie zmluvnej pokuty. Žalobca sám prejudikuje neexistenciu vlastníckeho práva záložcu v čase
uzavretia záložnej zmluvy v dôsledku existenciu rozsudku z trestného konania. Judikovať existenciu /

neexistenciu vlastníckeho práva záložcu v čase uzavretia záložnej zmluvy však môže len súd. Prípadné
prerušenie konania do doby právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Galanta
pod sp. zn. 10C/61/2013 by podľa žalovaného 1 predstavovalo porušenie zásady „rovnosti zbraní".
Skutočnosť, že žalobca podal voči žalovaným žalobu, v ktorej uvádza tvrdenia nepodložené dôkazmi,nemôže ísť na ťarchu žalovaných. Prerušenie konania by znamenalo, že konajúci súd de facto supluje,
alebo inými slovami, pomáha žalobcovi k uneseniu dôkazného bremena. Je to však práve žalobca,
koho povinnosťou je uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ sa obráti na súd so žalobou a nedokáže uniesť

dôkazné bremeno, musí byť v konaní neúspešný. Žalobca sa nemôže v prípade iniciovania sporu
spoliehať na to, že súd konanie preruší do doby právoplatnosti rozsudku v inom konaní, a toto následne
predloží konajúcemu súdu ako dôkaz. Žalobca je v konaní vedenom Okresným súdom Galanta pod
sp. zn. 10C/61/2013 v postavení intervenienta. O uvedenom konaní mal žalobca vedomosť už v čase
podania žaloby, nakoľko na predmetné konanie sám v žalobe poukazuje. Žalobca mal preto napr.

možnosť vstúpiť ako intervenient do uvedeného konania už v čase pred podaním žaloby o zaplatenie
zmluvnej pokuty, počkať si na rozhodnutie a následne iniciovať konanie o plnenie. Žalobca však žalobu
podal predčasne, čo je plne na jeho vôli a zodpovednosti, pričom túto zodpovednosť nemôže prenášať
na súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak konanie neprerušil. Neexistuje
zákonný dôvod pre prerušenie konania. Žalobca neuniesol vo veci dôkazné bremeno, podal žalobu
predčasne. Inštitút prerušenia konania nemá byť nástrojom, ktorým sa strane sporu pomáha uniesť

dôkazné bremeno. Unesenie dôkazného bremena je vecou strany sporu. Ak strana sporu „čaká" na
dôkaz v podobe rozsudku v inom súdnom konaní, ktorého je účastníkom, nie je žiadúce iniciovať konanie
a následne žiadať o jeho prerušenie, najmä ak sa jedná o žalobu na zaplatenie sumy. V tomto prípade
ide o otázku dôkaznej núdze žalobcu, a rozhodnutie nie je priamo závislé na vyriešení otázky, ktorá
je predmetom konania o určenie vlastníckeho práva. Rozhodnutie v prejednávanej veci bez skončenia

súdneho konania vedeného Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 10C/61/2013 nemôže na strane
žalobcu spôsobiť žiadne vážne neodstrániteľné následky.

7. Vo vzťahu k návrhu na pripustenie zmeny žaloby podľa § 139 CSP, ktorý žalobca uvádza v bode
III. odvolania, žalovaný 1 poukazuje na § 371 CSP, podľa ktorého žalobu nemožno v odvolacom

konaní meniť. Odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalobcom, preto by mal byť takýto návrh,
pokiaľ bude posúdený ako zmena žaloby, zamietnutý. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a
zákonné. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalovaný 1 preto navrhol napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalovaný 2 odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho

je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i správne právne posúdil.

12. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravduodvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty
než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

13. Predmetom odvolacieho konania bolo v danom prípade posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol
správne, keď žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena
žalobcom.

14. Z obsahu spisu a dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáha

zaplatenia zmluvnej pokuty, ktorá bola dojednaná v Zmluve o zriadení záložného práva č. 60/204/12
zo dňa 20.01.2012 (ďalej aj „záložná zmluva") uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1 a v Zmluve o
poskytnutí úveru č. 60/204/12 zo dňa 20.01.2012 (ďalej aj „úverová zmluva") uzavretej medzi žalobcom
a žalovaným 2.

15. Podľa bodu 3.10 záložnej zmluvy v prípade, ak sa na základe rozhodnutia súdu alebo na základe inej

právnej skutočnosti preukáže neexistencia vlastníckeho práva záložcu v čase uzatvorenia tejto zmluvy,
alebo iné obmedzenie dispozičného práva záložcu k zálohu, ktoré spôsobí neplatnosť tejto zmluvy,
je záložný veriteľ oprávnený požadovať od záložcu zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške pohľadávky
záložného veriteľa v čase, kedy nastane rozhodná udalosť. Zmluvnou pokutou nie je dotknutý nárok
na náhradu škody, ktorá záložnému veriteľovi v dôsledku porušenia uvedených povinností vznikla a

prevyšuje výšku zmluvnej pokuty.

16.Podľabodu8.1.4úverovejzmluvyvprípade,aksanazákladerozhodnutiasúdualebonazákladeinej
právnej skutočnosti preukáže neexistencia vlastníckeho práva záložcu v čase uzatvorenia tejto zmluvy
alebo iné obmedzenie dispozičného práva záložcu k zálohu, ktoré spôsobí neplatnosť tejto zmluvy,

je záložný veriteľ oprávnený požadovať od záložcu zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške pohľadávky
záložného veriteľa v čase, kedy nastane rozhodná udalosť. Zmluvnou pokutou nie je dotknutý nárok
na náhradu škody, ktorá záložnému veriteľovi v dôsledku porušenia uvedených povinností vznikla a
prevyšuje výšku zmluvnej pokuty.

17. Základnou právnou otázkou bolo posúdenie, či v zmluvnom vzťahu medzi stranami bola platne
dojednaná zmluvná pokuta pre prípad porušenia zmluvných povinností zo strany účastníka. Žalovaní
svoju obranu založili v prvom rade na argumentácii, že zmluvná pokuta dohodnutá v bode 3.10 záložnej
zmluvy a v bode 8.1.4 úverovej zmluvy nebola dohodnutá platne.

18. Odvolací súd považuje nižšie uvedenú argumentáciu žalovaných, spochybňujúcu platnosť
dojednania zmluvnej pokuty, za dôvodnú.

19. Predpokladom pre úspešné uplatnenie zmluvnej pokuty je platné dojednanie zmluvnej pokuty v
spojení s porušením zmluvnej povinnosti účastníka zmluvného vzťahu, na ktoré sa zmluvná pokuta

viaže.

20. Podľa § 494 OZ z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo
trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať. Citované ustanovenie je definíciou obsahu záväzku.
Úspešné uplatnenie zmluvnej pokuty je podmienené porušením zmluvného záväzku, t. j. záväzku niečo

dať, konať, niečoho so zdržať alebo niečo trpieť. Žalobca vznik nároku na úhradu zmluvnej pokuty
viaže na existenciu rozhodnutia súdu, alebo inej právnej skutočnosti, ktoré preukazujú neexistenciu
vlastníckeho práva záložcu v čase uzatvorenia tejto zmluvy. Žalobca zároveň odkazuje na vyhlásenie
žalovaného 1 (bod 1.6 záložnej zmluvy), podľa ktorého zriadenie záložného práva nie je v rozpore s
účelompoužitianehnuteľnostianispodmienkounadobudnutiapredmetuzálohuzáložcom.Zuvedeného

je zrejmé, že žalobca neopiera nárok na úhradu zmluvnej pokuty o porušenie zmluvnej povinnosti
(záväzku), ale o existenciu právnej skutočnosti, resp. o domnelý rozpor s vyhlásením žalovaného 1. Z
vyhlásenia žalovaného 1 (bod 1.6 záložnej zmluvy) ani z bodu 3.10 záložnej zmluvy nevyplýva záväzok
žalovaného 1 niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť. Zároveň je potrebné uviesť, že
záväzok nemôže vzniknúť podpisom zmluvy a zároveň byť v tom istom momente porušený. Pokiaľ

žalobca opiera svoj nárok na úhradu zmluvnej pokuty o domnelú nepravdivosť vyhlásenia žalovaného
1 (bod 1.6 záložnej zmluvy), je potrebné uviesť, že jedným právnym úkonom (podpisom zmluvy) nie je
možné založiť záväzok dať pravdivé vyhlásenie, vyhlásenie dať a zároveň aj záväzok porušiť, pokiaľby sa vyhlásenie ukázalo ako nepravdivé. Žalobcom citované ustanovenia záložnej zmluvy neobsahujú
záväzok žalovaného 1, a zo strany žalovaného 1 k porušeniu záväzku neprišlo.

21. OZ vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej pokuty okrem písomnej formy aj vymedzenie zmluvnej
povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená a dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsob jej
určenia. V prípade zmluvnej úpravy uplatnenej žalobcom však v zmysle vyššie uvedeného absentuje
vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá je zmluvnou pokutou zabezpečená, preto bod 3.10 záložnej
zmluvy je potrebné považovať za neplatný, resp. dojednanie zmluvnej pokuty v uvedenom bode je

neplatné. Povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje, musí byť dostatočne presne a určito
identifikovaná, v opačnom prípade ide o neplatnú dohodu o zmluvnej pokute, čo je nepochybne aj prípad
dohody o zmluvnej pokuty predloženej žalobcom, V prejednávanej veci viaže žalobca nárok na zmluvnú
pokutu na neskoršie rozhodnutie súdu alebo inú neskoršiu právne významnú skutočnosť preukazujúcu
neexistenciu vlastníckeho práva žalobcu v čase uzavretia záložnej zmluvy. Pokiaľ by sme aj uzavreli, že
takéto zmluvné ustanovenie spadá do rámca tzv. „representations and warranties" (vyhlásenia a záruky)

bežných pre zmluvnú úpravu akvizícií, ktoré sa však postupne objavujú aj v iných zmluvných typoch,
museli by sme opäť konštatovať, že nejde o záväzky, ale o vyhlásenia o určitom stave, preto nie je možné
na základe prípadnej nepravdivosti vyhlásenia uplatňovať nároky z titulu zmluvnej pokuty spôsobenej
porušením zmluvnej povinnosti, ktoré uvádza žalobca v žalobe.

22. V prejednávanej veci však bod 3.10 záložnej zmluvy neobsahuje ani len vyhlásenie, ktoré by mohlo
spadať do rámca tzv. „representations and warranties", nakoľko je v ňom odkazované nie na vyhlásenie
žalovaného 1 o určitom stave, ale na vznik, neskoršiu existenciu rozsudku, či právnej skutočnosti. Podľa
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25. júna 2002. sp. zn. 25Cdo/182/2001 pokutu lze dohodnout
jak pro případ nesplnění vůbec, tak pro případ porušení jakékoliv jiné smluvní povinnosti. Ustanovení

§ 544 odst. 1 obč. zák„ jež je kogentní povahy, tedy umožňuje sjednání smluvní pokuty pro případ
porušení povinnosti ze smlouvy vyplývající, přičemž nezbytnou součástí ujednání o smluvní pokuté je
zcela přesné a určité označení povinností, při jejímž nesplnění nebo vadném splnění vznikne právo na
smluvnípokutu."Zuvedenéhojezrejmé,žeNajvyššísúdČRmánamyslizmluvnúpovinnosť-porušenie
zmluvnej povinnosti môže byť zabezpečené zmluvnou pokutou, pričom Najvyšší súd ČR ďalej uvádza,

že musí ísť o presne a určito vymedzenú povinnosť, pri ktorej nesplnení vzniká nárok na zmluvnú pokutu.

23. Žalobca doposiaľ neidentifikoval zmluvnú povinnosť, ktorej porušenie je zabezpečené zmluvnou
pokutou. Žalobcom citované body záložnej zmluvy neobsahujú identifikáciu povinnosti, pričom nemožno
zmluvnú povinnosť pre účely platného dojednania zmluvnej pokuty vyvodzovať nepriamo z viacerých

zmluvných podmienok, práve naopak, zabezpečovaná povinnosť musí byt presne, určito a zrozumiteľne
označená. Pokiaľ podľa žalobcu predstavuje žalovaný nárok zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej
povinnosti, musí byť nejasná, neurčitá, nezrozumiteľná zmluvná úprava pričítaná na ťarchu tej strany,
ktorá zmluvu pripravila. Uvedené výkladové pravidlo sa nazýva výklad contra proferentem, pričom v
prejednávanej veci je zrejmé, že nie je splnená podmienka dostatočnej identifikácie zmluvnej povinnosti,

pričom takýto nedostatok je sankcionovaný neplatnosťou dohody o zmluvnej pokute.

24. Rovnaké závery platia aj pre dojednanie zmluvnej pokuty v bode 8.1.4 úverovej zmluvy, ktoré je
obsahovo totožné s dojednaním zmluvnej pokuty v bode 3.10 záložnej zmluvy.

25. Zo znenia § 544 odseku 1 OZ vyplýva, že predpokladom pre vznik zabezpečenia záväzku zmluvnou
pokutou je zmluva, na základe ktorej veriteľ a dlžník sa dohodnú na tom, že účastník záväzkového
vzťahu, ktorý porušil dohodnutú zmluvnú povinnosť, zaplatí zmluvnú pokutu, a to aj vtedy, keď
oprávnenémuúčastníkoviporušenímpovinnostinevznikneškoda.Ustanovenia§544ods.2preplatnosť
dojednania zmluvnej pokuty predpokladajú, že zmluva bola uzavretá v písomnej forme a v zmluve

bola určená výška pokuty alebo bol určený spôsob jej určenia. Absencia čo len jedného z uvedených
predpokladov má za následok neplatnosť zmluvy, dojednania zabezpečenia záväzku (zmluvnej pokuty)
podľa § 40 ods. 1, § 37 ods. 1 OZ, nie však neplatnosť samotného hlavného záväzku. K samotnej
dohode o zabezpečení splnenia záväzku môže dôjsť už pri vzniku samotného hlavného záväzku, ale
aj v jeho priebehu a to bez zreteľa na to, či hlavný záväzkový vzťah vznikol zmluvou alebo zo zákona.

Zmluvná pokuta z hľadiska charakteru má totiž samostatný základ. Nie je príslušenstvom pohľadávky
(preto nie je vylúčené súčasné dojednanie aj zmluvných úrokov) vyplývajúceho z hlavného záväzkového
vzťahu, hoci účelovo je s týmto vzťahom nerozlučne spojená. Právo na plnenie zo zmluvnej pokuty môže
vzniknúť iba za trvania hlavného záväzkového vzťahu. Na strane druhej, ak však právo zo zmluvnejpokuty vzniklo za trvania hlavného záväzkového vzťahu, právo na plnenie zo zmluvnej pokuty trvá aj
vtedy, ak hlavný záväzkový vzťah zanikol.

26. Zmluvná pokuta je svojim charakterom zodpovednosťou za zavinenie. Zákonný princíp zavinenia
je však možné zmluvne vylúčiť a dohodnúť zodpovednosť povinnej osoby a to aj vtedy, ak nesplnenie
povinnosti zodpovedná osoba nezavinila. Zaplatenie zmluvnej pokuty nemá za následok zánik hlavného
záväzkového vzťahu a ani nemá bez ďalšieho za následok možnosť odstúpiť od zmluvy a splniť hlavnú
záväzkovú povinnosť riadne a včas. Vo svojej podstate ide o zmluvnú sankciu za nesplnenie povinnosti,

ktorú povinná osoba musí zaplatiť aj vtedy, ak oprávnenej osobe nevznikne nesplnením povinnosti
žiadna škoda. Ak však porušením povinnosti vznikne škoda, platí osobitná právna úprava uvedená v
ustanoveniach § 545 OZ.

27. Poukazujúc na rozsudok NS SR z 30.09.2008 sp. zn. 2Cdo/172/2007, účelom zmluvnej pokuty je
donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta teda

predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju zmluvnú povinnosť, vznikne mu
povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie, t.j. pokutu. Dojednaná zmluvná pokuta má teda
predovšetkým čeliť porušeniu povinností (funkcia prevenčná), lebo ak bude zabezpečená povinnosť
splnená, bola hlavná funkcia zmluvnej pokuty vyčerpaná. Okrem toho zmluvná pokuta má aj funkciu
reparačnú (uhradzovaciu), lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla

v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka. Zároveň však zmluvná pokuta môže zahŕňať aj
ďalšie sumy, ktoré predstavujú trest (sankciu) pre toho, kto povinnosť porušil, pričom zmluvná pokuta
je nezávislá od vzniku škody.

28. Z ust. § 544 . Skutočnosť, že žalobca podal voči žalovaným žalobu, v ktorej uvádza tvrdenia
nepodloženédôkazmi,nemôžeísťnaťarchužalovaných.Prerušeniekonaniabyznamenalo,žekonajúci
súd de facto supluje, alebo inými slovami, pomáha žalobcovi k uneseniu dôkazného bremena. Je to
však práve žalobca, koho povinnosťou je uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ sa obráti na súd so žalobou

a nedokáže uniesť dôkazné bremeno, musí byť v konaní neúspešný. Žalobca sa nemôže v prípade
iniciovania sporu spoliehať na to, že súd konanie preruší do doby právoplatnosti rozsudku v inom
konaní, a toto následne predloží konajúcemu súdu ako dôkaz. Žalobca je v konaní vedenom Okresným
súdom Galanta pod sp. zn. 10C/61/2013 v postavení intervenienta. O uvedenom konaní mal žalobca
vedomosť už v čase podania žaloby, nakoľko na predmetné konanie sám v žalobe poukazuje. Žalobca

mal preto napr. možnosť vstúpiť ako intervenient do uvedeného konania už v čase pred podaním žaloby
o zaplatenie zmluvnej pokuty, počkať si na rozhodnutie a následne iniciovať konanie o plnenie. Žalobca
však žalobu podal predčasne, čo je plne na jeho vôli a zodpovednosti, pričom túto zodpovednosť
nemôže prenášať na súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak konanie neprerušil.
Neexistujezákonnýdôvodpreprerušeniekonaniaanivodvolacomkonaní.Rozhodnutievprejednávanej

veci bez skončenia súdneho konania vedeného Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 10C/61/2013
nemôže na strane žalobcu spôsobiť žiadne vážne neodstrániteľné následky. Odvolací súd preto návrh
žalobcu na prerušenie konania podľa § 164 CSP zamietol.

41. Vo vzťahu k návrhu na pripustenie zmeny žaloby podľa § 139 CSP, ktorý žalobca uvádza v bode III.

odvolania, odvolací súd s poukazom na § 371 CSP, podľa ktorého žalobu nemožno v odvolacom konaní
meniť, návrh žalobcu na zmenu žaloby nepripustil.

42. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane
vecne správneho závislého výroku II. a III. o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p.

ako vecne správny potvrdil.

43. Žalovaný 1 má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný 1 bol v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešný a žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu neúspešný a neboli tu dané žiadne

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne úspešnému žalovanému 1 náhradu
trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). V prípade, že žalovanému 1 vznikli nejaké trovy odvolacieho
konania, o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. V odvolacom konaní vo veci samej aj úspešnému žalovanému 2 vznikol zásadne nárok na náhradu
trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva,
že v danom prípade bol žalovaný 2 v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon,
náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli. Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne
nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť

priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

45. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).