Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 28, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/237/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412216067
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6412216067.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore
žalobcu Mesto Banská Štiavnica, zastúpeného JUDr. Rudolfom Fajbíkom, advokátom so sídlom v
Banskej Štiavnici, Dobšinského č. 14, proti žalovanému Medic I+H s.r.o., IČO: 36512974, so sídlom v
Humennom, Orechová č. 2351/39, zastúpenému Mgr. Petrom Máčajom, advokátom so sídlom v Banskej
Štiavnici, Dolná č. 7, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 6C/214/2012-182 zo dňa 07.07.2015, ako súdu prvej inštancie,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu (prvý výrok) a uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 427,57 € na účet jeho právneho zástupcu do troch

dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok).

1.2Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkusúdprvejinštancieuviedol,žepodanoužaloboužiadalžalobca
určiť, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom pre k. ú. G. I. ako
H. parcely č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X,
XXXX/X a XXXX/X (ďalej aj „sporné pozemky“) s odôvodnením, že ich žalovaný nadobudol na základe
absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, pretože predávajúci neboli vlastníkmi sporných pozemkov nakoľko

ich právni predchodcovia sporné pozemky dávno predtým predali štátu, od ktorého ich neskôr nadobudol
žalobca zo zákona.

1.3 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa
ktorého žalovaný je v katastri nehnuteľností zapísaný ako výlučný vlastník sporných pozemkov; medzi
žalobcom a právnymi predchodcami žalovaného (S. X., resp. M. K.) prebiehali konania vedené pod
sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007, ktorých predmetom boli nároky menovaných na plnenie

podané voči žalobcovi ako žalovanému; v uvedených konaniach sa žalobcovia (S. X., resp. M. K.)
ako predchádzajúci vlastníci sporných pozemkov domáhali zaplatenia bezdôvodného obohatenia za ich
neoprávnené užívanie zo strany žalobcu, pričom v obidvoch konaniach sa ako predbežná otázka riešila
otázka vlastníckeho práva žalobcov k sporným pozemkom a táto bola vyriešená v ich prospech, čo bolozákladompreto,žetakS.X.akoajM.K.boloprávoplatneprisúdenébezdôvodnéobohatenieabolitedav
uvedených konaniach voči žalobcovi obidvaja úspešní; otázka vlastníckeho práva k sporným pozemkom
bola pôvodne predmetom aj konania vedeného pod sp. zn. 6C/95/2008, v ktorom sa žalobca domáhal

najskôr voči M. K. (neskôr voči spoločnosti Tinori, s.r.o., ktorej menovaná sporné pozemky predala) ako
ich vtedajšej evidovanej vlastníčke určenia vlastníckeho práva; konanie však bolo skončené rozsudkom
č.k. 6C/95/2008-202 zo dňa 19.10.2010 bez toho, že by bolo určené vlastnícke právo žalobcu k sporným
pozemkom, nakoľko z obsahového hľadiska žalobca zobral ohľadne sporných pozemkov žalobu späť
po vykonaní znaleckého dokazovania znalcom z odboru geodézie nakoľko žalobca sa snažil vyvrátiť

správnosť zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností.

1.4 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie má žalobca na požadovanom
určení vlastníckeho práva k sporným pozemkom naliehavý právny záujem, pretože požadované súdne
rozhodnutieourčenívlastníckehoprávajespôsobilýmpodkladomprevykonaniezmenyzápisuvkatastri
nehnuteľností umožňujúcim dosiahnuť zhodu medzi žalobcom tvrdeným (skutočným) právnym stavom

a stavom v katastri nehnuteľností; súd prvej inštancie dospel súčasne k záveru, že konania vedené pod
sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007 nepredstavujú vo vzťahu k prejednávanému sporu prekážku
rozhodnutej veci (res iudicata), pretože „predmetom konaní sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007
boli žaloby na plnenie podané voči žalobcovi ako žalovanému; v uvedených konaniach sa tamojší
žalobcovia (S. X., resp. M. K.) ako predchádzajúci vlastníci sporných nehnuteľností domáhali zaplatenia

bezdôvodného obohatenia za ich neoprávnené užívanie žalobcom; v tomto smere porovnaním na
jednej strane skutkových okolností, od ktorých žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiamvtomtokonaníaktorépopísalvpodanejžalobeanastranedruhejokolností,odktorých
žalobca odvodzoval vlastnícke právo v konaniach sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007, je podľa
súdu zrejmé, že sa nejedná o totožné skutkové okolnosti, i keď sa tieto sčasti prekrývajú; v tomto konaní

totiž odvodzuje žalobca primárne svoje vlastníctvo ešte od právneho úkonu z roku 1949, resp. aj od
ďalších „nových“ skutkových okolností (napr. odúmrť ohľadne niektorých sporných parciel) a o tomto
nebola v uvedených dvoch konaniach ani zmienka; pre prekážku právoplatne rozsúdenej veci v konaní
teda nestačí len totožnosť účastníkov (resp. následné právne nástupníctvo po pôvodných účastníkoch),
čo v danej veci bolo splnené, ale aj totožnosť skutku v pôvodnom a v „novom“ konaní; je síce pravda,

že právoplatne skončené konanie ohľadne žaloby na plnenie vytvára prekážku rozhodnutej veci pre
určovaciu žalobu, no platí to len v situácii, kedy určovacia žaloba vychádza z rovnakého skutkového
základu a toto v danej veci splnené nebolo; preto nebolo možné konanie zastaviť ako to žiadal žalovaný“;
súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnomdo30.06.2016,zktoréhovyplývalo,ževýrokprávoplatnéhorozsudkujezáväznýpreúčastníkov

a pre všetky orgány; v prejednávanom spore to podľa názoru súdu prvej inštancie znamená, že „ak
právoplatnými rozsudkami tunajšieho súdu (ktoré boli aj predmetom odvolacích konaní) v konaniach
sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007 bola vyriešená predbežná otázka vlastníckeho práva S.
X., resp. M. K., ktorých je žalovaný singulárnym sukcesorom (vzhľadom na zmluvný prevod sporných
nehnuteľností M. K. na spoločnosť Tinori, s.r.o. a následne na žalovaného), tak súd vzhľadom na tieto

právoplatnévýrokysúdnychrozhodnutínemôžepodľa§159ods.2O.s.p.zaujaťvtomtokonanívotázke
vlastníctva sporných nehnuteľností vo vzťahu k žalobcovi ako účastníkovi pôvodných konaní iný záver
než ten, že žalobca vlastníkom sporných nehnuteľností nie je; súd je týmito rozsudkami viazaný v zmysle
prejudiciálnom, čo znamená, že ak rozhodnutie súdu závisí od posúdenia otázky, o ktorej už medzi
tými istými účastníkmi (ich právnymi predchodcami), pre ktorých je výrok rozsudku záväzný bolo súdom

právoplatnerozhodnuté,nemôžesisúdtútootázkuvinomkonaníposúdiťsám,alemusízprávoplatného
rozhodnutia vychádzať (§ 135 ods. 2 O.s.p.); zmenu tohto posúdenia nie sú spôsobilé vyvolať ani nové
žalobcom uvádzané skutkové okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva, pretože ich zohľadnenie v
rámci tohto konania by bolo nielen v príkrom rozpore so zásadou materiálnej právoplatnosti súdnych
rozhodnutí, ale aj s formálnou stránkou právoplatnosti oboch súdnych rozhodnutí, ktoré je možné

zmeniť iba na podklade mimoriadnych opravných prostriedkov; takýto výklad zodpovedá jednému zo
základných princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy SR), t.j. princípu právnej istoty, lebo jednoducho
povedané, ak dvakrát súdy dospeli k záveru, že žalobca nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, tak
nemožno teraz mimo rámca už skončených konaní povedať v treťom konaní (resp. aj vo štvrtom rátajúc
aj konanie sp. zn. 6C/95/2008), že žalobca vlastníkom sporných nehnuteľností je; žalobca mal teda v

troch konaniach možnosť preukázať svoje vlastnícke právo a preto neobstojí jeho tvrdenie, že „prišiel“
o vlastníctvo v konaní, v ktorom nebola táto otázka meritórne riešená, keď paradoxne sám spôsobil
späťvzatím žaloby, že o jeho vlastníctve k sporným nehnuteľnostiam nebol urobený v konaní sp. zn.
6C/95/2008 relevantný určovací výrok; takisto v predtým prebiehajúcom procese ROEP mal možnosťchrániť svoje vlastníctvo, lebo celý proces upravený zákonom č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom je v podstate verejný (písomnosti a podklady sú práve na
obci) a práve obec zabezpečuje činnosť komisie, ktorá zabezpečuje podklady pre jeho zostavenie“; na

základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol s tým, že vzhľadom na
uvedené bolo už nadbytočné vykonávať akékoľvek ďalšie dokazovanie.

1.5 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 80 písm. c), § 135 ods. 2, § 159 ods. 2 a
3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016; o trovách konania rozhodol podľa §

142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 s odôvodnením, že žalovaný
bol v spore v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu právo na náhradu trov právneho zastúpenia.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolaniezodňa02.12.2015(č.l.186-187spisu).Nesúhlasilsrozsudkomsúduprvejinštancie;namietal,
že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 nevykonal riadne zisťovanie skutkového stavu, nevykonal
riadne dokazovanie, uplatnený nárok neposúdil podľa predpisov hmotného práva a preto predčasne a

vecne nesprávne rozhodol.

2.1.1 Uviedol, že súd prvej inštancie síce dospel k záveru, že nejde o prekážku rozhodnutej veci podľa
§ 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, avšak cez nesprávnu
interpretáciu ustanovenia § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016

v podstate postupoval, ako by tak bolo; vyjadril názor, že súd nesprávne vyložil v čom spočíva záväznosť
rozsudku;najednejstraneuvádza,žezáväznýjevýrok,alenadruhejstranedotohozahŕňaajposúdenie
prejudiciálnej otázky, ktorá však nie je súčasťou výroku, ale len odôvodnenia rozsudku a v žiadnom
prípade nemôže byť posúdenie prejudiciálnej otázky záväzné v konaní, kde sa táto otázka rieši ako
meritórna; platí to presne naopak, teda meritórne rozhodnutie uvedené vo výroku rozsudku je záväzné

a v inom konaní nemôže byť posúdená tá istá vec prejudiciálne inak (napr. R 40/2013); prejudiciálne
posúdenieotázkynemôžebyťzáväznépreinékonanie,kdesatáistáotázkariešiakomeritórna;tvrdenie
súdu, že preto nemôže zaujať iný názor, než aký už bol vyslovený prejudiciálne v inom konaní, je
principiálne nesprávne; v tejto súvislosti nemožno záväznosť posúdenia prejudiciálnej otázky odvodiť
ani podľa ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016,

pretože toto ustanovenie má iný účel a to vo vzťahu k otázkam, ktoré primárne patria do právomoci
iných orgánov;

2.1.2 Vyjadril názor, že zmenou posúdenia otázky jeho vlastníckeho práva v konaní o určenie
vlastníckeho práva nie sú a nemôžu byť dotknuté predchádzajúce právoplatné rozsudky na plnenie, kde

bolo vlastnícke právo skúmané len prejudiciálne; nemá to nijaký vplyv na ich materiálnu ani formálnu
právoplatnosť a preto ani nijako neruší princíp právnej istoty; naopak odmietnutie zisťovania skutkového
stavu a odmietnutie dokazovania predstavuje odmietnutie spravodlivosti a to je porušenie ústavného
práva na súdnu ochranu; zdôraznil, že určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
nebolo nikdy predmetom rozhodovania súdu v meritórnom konaní.

2.1.3 Argumentoval, že akokoľvek chybný alebo nedôsledný postup v predchádzajúcich konaniach
nemôže mať za následok odmietnutie spravodlivosti v tomto konaní, keď dôkladne preskúmal
dokumentáciu a predložil súdu rozsiahly dôkazný materiál odlišný od toho, ktorý bol k dispozícii
v predchádzajúcich konaniach, kde sa otázka vlastníctva riešila len prejudiciálne; s poukazom na

nesprávnyprávnynázoroznačilsúddokazovaniezanadbytočnéanevykonalho;vodôvodnenírozsudku
súd neuvádza, aké dôkazy boli predložené a nevyhodnotil ich, preto porušil ustanovenie § 157 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016; napadnutý rozsudok je preto
nepreskúmateľný a nie je možné vyjadrovať sa ku skutkovej a právnej podstate veci; súhlasil s názorom
súdu prvej inštancie, že neexistuje prekážka právoplatne rozhodnutej veci a preto mal súd povinnosť

vykonať riadne konanie, riadne zisťovanie skutkového stavu a teda riadne dokazovanie; súd nemohol
žalobu zamietnuť len s odôvodnením, že už predtým v iných konaniach dospel prejudiciálne súd k
názoru, že žalobca nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností.2.1.4 Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; pre prípad potvrdenia rozsudku navrhol pripustenie
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 28.12.2015 (č.l. 191 spisu) k odvolaniu žalobcu prostredníctvom
svojho právneho zástupcu nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že predchádzajúce konania
nepredstavujú prekážku rozhodnutej veci vo vzťahu k prejednávanému sporu a zotrval na svojom
názore, že súd prvej inštancie mal správne konanie zastaviť pre prekážku rozhodnutej veci vzhľadom

na totožnosť predmetu konania v predchádzajúcich sporoch a v prejednávanom spore; nesúhlasil ani
s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore má žalobca naliehavý právny záujem na
požadovanom určení vlastníckeho práva k sporným pozemkom, pretože otázku danosti naliehavého
právneho záujmu je potrebné posudzovať individuálne; nakoľko žalobca mal aj v minulosti k dispozícii
dôkazy, o ktoré opiera žalobu v prejednávanom spore a nepredložil ich v predchádzajúcich sporoch na
plnenie, mala by táto skutočnosť ísť na ťarchu žalobcu v podobe neexistencie naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení v prejednávanom spore; na druhej strane súhlasil s ďalšími závermi
súdu prvej inštancie ohľadne formálnej a materiálnej stránky právoplatnosti súdnych rozhodnutí v
predchádzajúcich konaniach, ktoré zodpovedajú princípu právnej istoty ako aj s argumentáciou ohľadne
vyriešenej prejudiciálnej otázky v predchádzajúcich sporoch na plnenie; na základe uvedeného navrhol
zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a zastavenie konania alebo potvrdenie rozsudku

súdu prvej inštancie v prípade, že sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentáciou ohľadne existencie
neodstrániteľnej prekážky konania.

2.3 Žalobca v replike zo dňa 18.01.2017 (č.l. 195 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu
k vyjadreniu žalovaného uviedol, že ani teoreticky nemôže ísť o totožný predmet konania keď v

jednom konaní ide o plnenie a v inom konaní o určenie právneho vzťahu; určenie právneho vzťahu
v konaní o plnenie skúmali súdy len prejudiciálne, preto považoval názor súdu prvej inštancie o
neexistencii prekážky rozhodnutej veci za správny; konanie v prejednávanom spore nemôže byť
zastavené uznesením, ale vo veci musí byť meritórne rozhodnuté rozsudkom, ktorému však musí
predchádzať riadne konanie s vykonaným dokazovaním, čo sa však v prejednávanom spore nestalo;

pokiaľ aj v predchádzajúcich konaniach nevyužil všetky možnosti a nepoužil všetky argumenty, na
ktoré sa odvoláva v tomto spore, tak sankciou pre neho je strata sporu o plnenie a povinnosť zaplatiť
žalovanú sumu, v žiadnom prípade však nie strata vlastníckeho práva; zdôraznil, že rozsudok o určenie
vlastníckeho práva je deklaratórny; pokiaľ je teda vlastníkom a vlastníctvo žiadnym titulom nestratil,
nemôže súd len s ohľadom na predchádzajúce konanie o plnenie odmietnuť spravodlivosť a nezaoberať

sa meritórne skúmaním otázky existencie vlastníctva v určovacom konaní; pokiaľ ide o naliehavý
právny záujem už samotný fakt, že žalovaný v iných konaniach opakovane od neho žiada peňažné
plnenie z titulu vlastníctva sporných pozemkov je jednoznačným dôkazom o danosti jeho naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva; preto zotrval na podanom odvolaní a
navrhol zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

2.4 Repliku žalobcu doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalovaného do vlastných rúk dňa
02.02.2017 prostredníctvom pošty (č.l. 197 spisu). Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,

platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnostitohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v
plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby žalobcu v

prejednávanom spore, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd udáva, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací

súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej
inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú
procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.6 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadne existencie,
predmetu a výsledku predchádzajúcich konaní sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007 sú popísané v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, tieto neboli medzi stranami sporné a preto z nich vychádzal
aj odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní. Z uvedených skutkových zistení vyplýva, že
medzi žalobcom a právnymi predchodcami žalovaného prebiehal spor o zaplatenie dlžnej sumy za

užívanie sporných pozemkov zo strany žalobcu za konkrétne obdobie, pričom právni predchodcovia
žalovaného boli v obidvoch sporoch úspešní a žalobcovi bola právoplatne uložená povinnosť zaplatiť
im dlžnú sumu ako vlastníkom sporných pozemkov (súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu
pochybil len v tom smere, že právoplatne prisúdenú sumu označil ako bezdôvodné obohatenie napriek
tomu, že súdy v obidvoch konaniach peňažné plnenie prisúdili z titulu nájomného nakoľko konštatovali,

že medzi žalobcom a právnymi predchodcami žalovaného vznikol nájomný vzťah v zmysle zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov). Súd prvej inštancie správne konštatoval, že z právoplatného výsledku konaní
vedených pod sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007 vyplývajú prejudiciálne dôsledky pre konanie
v prejednávanom spore a tieto dôsledky súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu aj správne

vyhodnotil; vo všeobecnosti v zmysle § 159 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
do 30.06.2016 platilo, že účinky právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom
bolo vydané; jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú
otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným
súdnym rozhodnutím; žalobca, ktorý bol stranou sporu, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, je

týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný a preto by nemohol v inom spore úspešne uplatňovať proti
žalovanému ten istý nárok; ak by tak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom by sa prejavili
účinky právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
do 30.06.2016 (v súčasnosti podľa § 230 C.s.p.); pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania),
zásadne platí, že ak v skončenom konaní strán došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu

hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného
konania)odvodzuje,súdvtomtoďalšom(novom)civilnomsporovomkonaníprizodpovedanípredbežnej
otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama), je týmto vyriešením viazaný;
nesmie preto vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie práva, resp. právnehovzťahu medzi tými istými stranami, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté;
význam právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa teda neobmedzuje len na rovinu prekážky rei iudicatae
(neodstrániteľnej procesnej podmienky konania), t.j. len na neprípustnosť nového prejednania už raz

rozhodnutej veci; právoplatnosť má aj uvedenú pozitívnu stránku spočívajúcu v pôsobení vecnom, t.j.
význam v dosahu záväznosti na rozhodnutie o inej veci; náplň právoplatnosti prejavujúca sa ako prameň
prejudiciálnych účinkov právoplatného rozhodnutia je mimoriadne závažná; to, že nejde o rozhodnutie
o tej istej veci (s identickým predmetom konania), ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom
civilnom sporovom konaní s konečnou platnosťou medzi stranami vyriešenú otázku hmotnoprávneho

vzťahubymoholneskôr(ďalší)súdvinom(novom)civilnomsporovomkonanímedzitýmiistýmistranami
posudzovať inak ako otázku predbežnú; bránilo tomu ustanovenie § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadkuvzneníúčinnomdo30.06.2016(vsúčasnostitomubrániustanovenie§228ods.1C.s.p.),ktoré
vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
30.06.2016 predstavovalo osobitnú procesnú úpravu; z nej vyplývala súdu povinnosť v prípade riešenia
predbežnej otázky považovať za záväzné právoplatné súdne rozhodnutie o takejto otázke; súd má

teda povinnosť pri svojom rozhodovaní o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku,
ktorým sa vyriešila v inom civilnom sporovom konaní ako vec sama príslušná predbežná otázka; zistenie
súdu v predošlom civilnom sporovom konaní o práve (resp. právnom vzťahu) právoplatným rozsudkom
(výrokom) sa neprejavuje (v prípade nového konania) preto iba negatívnym vymedzením, že o tej
istej veci nemôže súd znova konať a rozhodovať (ne bis in idem), t.j. len v skúmaní (danosti) tejto

stránky právoplatnosti, ale má aj ďalší aspekt (dopad či zacielenie); je ním prejudicialita spájaná s
právoplatným rozsudkom; prejudicialitu možno vo všeobecnosti (v jej podstate) chápať aj ako kauzálny
vzťah medzi dvomi subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým; svoje miesto
nachádza predovšetkým v prípadoch, kedy právoplatným rozhodnutím o veci sa vyriešila otázka, ktorá
má zásadný význam pre ďalší spor, t.j. od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci; jej vznik

predpokladá, že určitý právny vzťah sa stal predmetom procesu, pričom právny vzťah, o ktorom bolo
právoplatne rozhodnuté, musí súd pri rozhodovaní o inej veci (právnom vzťahu) posudzovať len tak,
ako sa stalo v právoplatnom rozhodnutí; prejudiciálna (predbežná alebo aj predurčujúca) otázka je
potom taká otázka, ktorá sama predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie,
ktoré má súd prijať; prejudicialita takto vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje

relatívne samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie
konanie určujúci význam; subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je
také, že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u
tých istých strán (totožnosť strán nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch
konaniach); na iné osoby než strany v spore, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp.

ich právnych nástupcov, sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v tých prípadoch, kedy
tak stanoví zákon; keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore strán, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec
správne alebo nesprávne právne posúdil; klásť si takúto otázku je nielen zbytočné, táto otázka je úplne
nepatričná (nemá byť prečo položená); so zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a

nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného
súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) spore tých istých strán vylúčené (neprípustné); iné riešenie by
znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonodarcom v citovanom ustanovení § 159
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, resp. v ustanovení § 228 ods. 1
C.s.p.;vprípadoch,kdesúdspomenutýprejudiciálnyúčinok(vplyvprávoplatnéhorozhodnutiavydaného

v civilnom sporovom konaní založený na záväznosti tohto rozhodnutia aj v ďalšom civilnom sporovom
konaní tých istých účastníkov) ignoruje, t.j. ak nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný
hmotnoprávny vzťah (rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), dochádza k
nerešpektovaniu záväzného súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore aj s článkom 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a dochádza tým aj k porušeniu práva na spravodlivý proces a
práva na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky); popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia
znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti; zásada
právnej istoty (článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý

proces (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa
29.04.2010, sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2012, sp. zn. 4Cdo/231/2013 zo dňa 25.06.2014,
sp. zn. 2MCdo/2/2014 zo dňa 30.10.2014 a sp. zn. 3Cdo/115/2016 zo dňa 28.06.2017); vzhľadom
na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vznení účinnom do 30.06.2016 ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými
v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016
nemal konajúci súd prvej inštancie ako všeobecný súd možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať

právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s
riešením posudzovanej veci; pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto
jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver, arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom (porovnaj
napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/349/2009 zo dňa 20.01.2010 alebo
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/170/2015 zo dňa 01.04.2015).

4.7 Na základe uvedeného žalobca v podanom odvolaní nesprávne namietal, že právoplatné výsledky
predchádzajúcich konaní vedených pod sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007 nemajú vplyv na
prejednávaný spor; otázka danosti vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaného v uvedených
sporoch bola nevyhnutnou (prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k dôvodnosti ich žalôb; predmetná
otázka danosti ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom bola podstatnou súčasťou právneho

posúdenia veci a viedla k právoplatnému úspechu v uvedených sporoch (bez existencie ich vlastníckeho
práva by nemohli byť v spore vzhľadom na obranu žalobcu úspešní); preto sa žalobca mýli, že
predmetné spory a ich výsledok nemá vplyv na prejednávaný spor, pretože v rozdielnych nadväzujúcich
súdnych sporoch, ktoré majú svoj základ v existencii vlastníckeho práva strany k nehnuteľnosti,
nemožno v súlade s právom dospieť k rozdielnym záverom ohľadne danosti tohto práva, pretože

by to bolo v rozpore s princípom právnej istoty (právoplatne priznané plnenia v predchádzajúcich
sporoch by nadobudli charakter plnení bez právneho dôvodu); nie je možné v súlade s právom (ako
aj so zásadami formálnej logiky) v spore o plnenie dospieť k právoplatnému záveru, že žalobca je
vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti a má nárok na plnenie, ktoré má svoj základ v existencii tohto
vlastníckeho práva a následne v spore o určenie vlastníckeho práva k totožnej nehnuteľnosti dospieť

k záveru, že rovnaký žalobca (resp. jeho právny nástupca) vlastníkom nie je (v tomto smere nie je
pritom rozhodujúce, že v spore o plnenie bola otázka existencie vlastníckeho práva žalobcu pôvodne
posudzovaná len ako prejudiciálna vo vzťahu k existencii nároku na plnenie, pretože toto posúdenie
v sebe nevyhnutne zahŕňalo posúdenie existencie hmotnoprávneho vzťahu strán); aj keď žalovaný
nebol stranou predmetných sporov vedených pod sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007, ako

na právneho nástupcu žalobcov v týchto sporoch ako vlastníkov sporných pozemkov, sa na neho
vzťahujú prejudiciálne dôsledky vyplývajúce z uvedených sporov vo vzťahu k prejednávanému sporu
v podobe existencie vlastníckeho práva jeho právnych predchodcov k sporným pozemkom; postupom
súdu prvej inštancie tak nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces a súd prvej
inštancie sa nemohol dopustiť ani pochybenia v rámci zisťovania skutkového stavu, pretože len súd

rozhoduje o tom, ktoré dôkazy z navrhnutých vykoná (z navrhnutými dôkaznými prostriedkami, ktorými
však nebolo vykonané dokazovanie, sa preto nemusel súd prvej inštancie ani osobitne vysporiadať v
odôvodnení napadnutého rozsudku z hľadiska ich obsahu) a ich vykonaním nemohlo dôjsť k zisteniu
rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci, pretože tieto boli dostatočne zistené z pripojených
spisov predchádzajúcich sporov vedených pod sp. zn. 4C/220/2007 a sp. zn. 5C/270/2007; súd prvej

inštancie preto na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil a žalobu
žalobcu ako nedôvodnú správne zamietol.

4.8 Odvolací súd sa stotožnil aj s procesným postupom súdu prvej inštancie a s jeho názorom
ohľadne neexistencie neodstrániteľného nedostatku procesnej podmienky konania v podobe prekážky

právoplatne rozhodnutej veci; o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak súd určitú
otázku v konaní posúdil len prejudiciálne, pretože prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť
nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia, ktorý jediný v rámci súdneho rozhodnutia nadobúda
právoplatnosť; riešenie prejudiciálnej otázky sa prejavuje len v odôvodnení rozhodnutia, ktoré nemôže
tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci; navyše súd prvej inštancie správne poukázal na odlišnosti

v skutkovom vymedzení uplatnených nárokov žalobcu v predchádzajúcich sporoch a prejednávanom
spore; navyše niet pochýb o tom, že zmenený okruh strán oproti predchádzajúcim sporom zakladá
povinnosť súdu znovu vec posúdiť tiež z hľadiska preukázaných tvrdení nových strán (žalovaného)
za súčasného rešpektovania predchádzajúcich rozhodnutí o hmotnoprávnych vzťahoch pôvodných
strán; súd prvej inštancie preto správne pristúpil k vecnému posúdeniu dôvodnosti žaloby žalobcu v

prejednávanom spore.5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanej veci odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani
v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.) a že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/
C.s.p.). Procesný postup súdu prvej inštancie, jeho skutkové zistenia z vykonaných dôkazov ako aj
právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodnosti žaloby v prejednávanom
spore však považuje odvolací súd za dostatočné a vecne správne v súlade s ustálenou súdnou praxou

(body 4.5 až 4.7 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil. Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016 neumožňuje odvolaciemu súdu pripustiť proti
svojmu rozhodnutiu dovolanie.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu

trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).