Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/19/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316205962
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8316205962.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48,
811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, so sídlom Mýtna 48, P.O. BOX 205, 811 07 Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovanému:
A. M., H.. XX.XX.XXXX, C. D., E. XXXX/XX, o zaplatenie 1.943,96 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 10C/118/2016-72 z 29.11.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti vo výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej
časti žalobu žalobcu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania.

Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi 320 eur s 8 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 320 eur od 16.5.2016 do zaplatenia,
všetkodo3dníodprávoplatnostitohtorozsudku.Vprevyšujúcejčastižalobužalobcuzamietol.Otrovách
konania rozhodol tak, že žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že medzi pôvodným veriteľom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere,

ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý osobitný druh
revolvingového úveru s úverovým rámcom 900 eur a s dohodnutou mesačnou splátkou úveru 30 eur.
Ku dňu 3.7.2013 došlo k vyhláseniu okamžitej splatnosti celého úveru. Jednotlivými výbermi žalovaný
odčerpal finančné prostriedky vo výške 930 eur a v prospech pôvodného veriteľa žalovaný uhradil sumu
610 eur. Nakoľko zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle ustanovenia § 1 zák. č. 258/2001 Z.z., musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom
pre takéto zmluvy podľa § 4 ods. 2 tohto zákona. Súd zistil, že zmluva neobsahuje výšku, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 30 eur bez
bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch je to, aby spotrebiteľ už pri
podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť
povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová (dátumová)
špecifikácia termínov splátok istiny, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Rovnako
v zmluve nie je uvedená výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). RPMN sa dá určiť

na začiatku revolvingového vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie
úverového vzťahu vychádza z počtu splátok, ktoré sú vlastne v tomto čase zistiteľné. Iná je situácia v
priebehu tohto úverového vzťahu v podobe revolvingového úveru, no napriek tomu nemožno pripustiť
situáciu, že uvedenie jednotlivých čiastok úveru by bolo svojvoľné, pretože musí obsahovať prehľadnévymedzenie povinnosti dlžníka tak, aby sa vedel už na začiatku úverového vzťahu zorientovať, aké
nároky vo vzťahu k nemu môže žalobca uplatniť. Ročná percentuálna miera nákladov, ktorá má byť
obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej úverovej zmluvy, predstavuje celkové náklady spotrebiteľa na

úver (t.j. všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského
úveru) vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Údaj o RPMN má slúžiť
spotrebiteľovi na porovnávanie úverov alebo pôžičiek s rovnakou dobou splatnosti a s rovnakou výškou
spotrebiteľského úveru a vybrať si cenovo najvýhodnejší úver s čo najnižšou RPMN. Neuvedenie RPMN
má za dôsledok, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný v prospech žalobcu uhradil sumu

610 eur, reálne mu boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 930 eur, a teda na istine úveru je
povinný žalobcovi uhradiť ešte sumu 320 eur. Z priznanej sumy žalovaného súd zaviazal aj na zaplatenie
zákonného úroku z omeškania vo výške 8 % ročne odo dňa uvedeného žalobcom, nakoľko sa žalovaný s
plnením peňažného záväzku dostal do omeškania. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. Výrok o trovách konania súd zdôvodnil tým, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto mu náhradu

trov konania nepriznal.

4. Proti rozsudku, voči výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj voči výroku o trovách
konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
f) a h) CSP.

5. Konštatoval, že právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez
poplatkov z dôvodu nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny, úrokov a
poplatkov,niejesprávnyajevrozporesčl.10SmerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESako
právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť

pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ
zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a E. C., ktorým sú slovenské
súdy viazané. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach
úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti
základných náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva

o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva
o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní
C-42/2015 začatom na návrh Okresného súdu Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 9.11.2016, rozhodol
aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad
rámec Smernice 2008/48/ES ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí

úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Ust. čl. 10 ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/
ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2
uvedenej smernice. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie
povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky

a poplatky, pričom právny predchodca žalobcu neporušil žiadne povinnosti, preto žalobcovi vznikol
nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Poukázal aj na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo dňa 27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa
musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo
dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu,

ktorá predchádzala Smernici 2008/48/ES) vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky
okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v zmluve
uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku, nebude
spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná.

6. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.201,74 eur s úrokom z omeškania 8 % p.a. zo sumy 1.201,74 eur
od 16.5.2016 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a prizná žalobcovi nárok
na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v spore. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania.

7. Žalovaný zásielku s odvolaním žalobcu a výzvou na vyjadrenie sa k tomuto odvolaniu, v odbernej
lehote neprevzal.8. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že v konečnom dôsledku je rozhodnutie súdu prvej
inštancie vecne správne a je dôvodné ho potvrdiť.

9. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len výrok
napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania,
a preto výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ktorý výrok odvolaním napadnutý nebol,
v odvolacom konaní preskúmavaný nebol, a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

10. Súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Žiadosť/Zmluva o aktiváciu Pôžičkovej karty
J. z 3.1.2012 je zmluvou spotrebiteľskou a správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon o
spotrebiteľských úveroch, aj keď nie zákon č. 258/2001 Z.z., ale zákon č. 129/2010 Z.z., vzhľadom na
dátum uzavretia predmetnej zmluvy (3.1.2012), čo však nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Správne skúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne

náležitosti.

11. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať.

12. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení ku dňu uzatvorenia predmetnej Žiadosti/Zmluvy o aktiváciu
Pôžičkovej karty J. t.j. ku dňu 3.1.2012, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

13. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

14. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že prvostupňový súd videl dôvod bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru okrem iného v tom, že v zmluve nebola uvedená ročná percentuálna miera
nákladov (RPMN). Odvolací súd nezdieľa názor prvostupňového súdu, pretože v danej veci išlo o
tzv. revolvingový úver, pri ktorom nie je možné uviesť RPMN. RPMN predstavuje údaj dôležitý pre
vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú

spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch,
zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktoch na finančnom trhu a tak aj výber
toho najakurátnejšieho úveru. Nie vždy je však možné tento údaj v zmluve uviesť, pretože pre jeho
vyčíslenie je potrebné mať zastabilizované vstupné údaje o výške úveru, obdobie, splátky úveru a úroky
s poplatkami. Revolvingový úver je však typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže

fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ mu stále dopĺňa úver a časť splátky sa používa
na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu. Úver je odplatný právny úkon. Na
začiatku revolvingového vzťahu sa údaj o RPMN určiť ako tak dá, pretože výška úveru, úroky, poplatky
a obdobie úverového vzťahu vychádzajúce z počtu splátok sú zistiteľné. To však už dobre možné nie je v
priebehurevolvingu,pretožesaúverčerpáadopĺňa,ataksameniaúdajerelevantnéprevýpočetRPMN.

Keďže predmetná vec sa týka revolvingového úveru a RPMN nie je dobre možné stanoviť, nebolo možné
stotožniť sa s prvostupňovým súdom, že pre neuvedenie RPMN je úver bez úrokov a bez poplatkov.

15. Správny je však záver súdu prvej inštancie o absencii náležitej špecifikácie splátok - rozčlenenia na
to,zakýchpoložieksplátkapozostáva,t.j.pokiaľideovýšku,početatermínysplátokistinyúrokovainých

poplatkov, prípadne poradia, v ktorom budú splátky priraďované k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

16. V tomto smere nemožno sa odvolať len na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 09.11.2016
sp.zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti E. C..

17. Treba konštatovať, že aj právna doktrína (závery teoretikov vrátane odborných článkov) upriamuje
pozornosť súdov pri súčasnej právnej úprave na nemožnosť priamej aplikácie tohto rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie rozhodovacej činnosti súdov a pochopiteľne aj na nemožnosť priamejaplikácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES, pokiaľ ide o reguláciu konkrétnych
práv a povinností sporových strán, ktoré sú fyzickými osobami alebo právnickými osobami. V
tomto smere doktrína poukazuje na to, že smernice vydané Európskym parlamentom a Radou ako

zdroj komunitárneho práva nie sú priamo aplikovateľné na vnútroštátnu reguláciu práv a povinností
individuálnych subjektov (fyzických a právnických osôb) a účinok smernice možno dosiahnuť len
prostredníctvom tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku, eventuálne aj v
súčinnosti s výkladom, ktoré prinášajú rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti však
treba konštatovať, že ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. (najmä ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto

zákona v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy), sú natoľko striktné,
že ich nemožno preklenúť ani uvedeným konformným výkladom uvedenej smernice a akceptovaním
východísk, ktoré prináša rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. proti E. C. (pozri k tomu bližšie B. S.: Prečo rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Home
Credit Slovakia, a.s. c/a E. C. nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax slovenských súdov, najpravo.sk
21.12.2016).

18. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a Smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že Súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy
a len vo vzťahu k istine.

19. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k) § 9 ods. 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase

vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

20. Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na

uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase Smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

21. Zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná Smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských

úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

22. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či

neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina) a pod.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo

k naplneniu predzmluvných informácií o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 Smernice 2008/48/ES).

24. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 ods. 2 písm.
k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo aj suma, počet a termínysplátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných

poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva, ktorá je predmetom tohto
konania uvedené náležitosti nespĺňa.

25. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd tiež poukazuje aj na príspevok
M.. A.. A.Á., S..: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny

spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť
v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky,
ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere
nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor
medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto
prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom

nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom
nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010, ktorým sa
rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinnosti
eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž
predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom

úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo by už podľa
môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

26. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,

výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť

zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami

Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby

sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov

známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

27. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o

iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v

konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok
NS SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii
podľa zákona č.258/2001 Z.z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). 2. Uvedené zákonné pravidlo
sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č.279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 3.
Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2) nie je v súlade s princípmi

súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by: a/ odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, b/ odporoval by princípu právnej istoty,
c/ nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru

než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10

ods.1 písm. j/, príloha II., 2.).

28.Vkontexteuvedeného,akoajsozreteľomnauznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo/155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je

tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní

nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný“, odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať

aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

29. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/20/2018 zo
dňa 27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

30. V závislosti od uvedeného, sú správne závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného úveru, nakoľko s absenciou náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ je spojená sankcia
tejto bezodplatnosti a bezúročnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ.

31. Z obsahu spisu nepochybne vyplynulo, že žalobca resp. jeho právny predchodca poskytol

žalovanému finančné prostriedky vo výške 930,- eur a žalovaný uhradil sumu 610,- eur. Žalobcovi tak
správne priznal súd prvej inštancie právo na zaplatenie sumy 320,- eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol.

32. Vychádzajúc z uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej

časti t.j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol, ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP), vrátane výroku o trovách konania, aj keď v jeho prípade existujú
pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože jeho úlohou bolo rozhodnúť len o
nárokunanáhradutrovkonania(§262ods.1CSP)anezaoberaťsaichvýškou,pretožetojepredmetom
konania podľa § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný však odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal, a

preto pri rešpektovaní zákazu zmeny k horšiemu v neprospech žalobcu ako odvolateľa (zákaz reformatio
in peius), odvolací súd potvrdil aj tento výrok napadnutého rozsudku.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov

odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady
odvolacích trov podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).