Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/121/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716201792
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716201792.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne P. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.,
X. XXX, zastúpená Beňo & Partners s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 44 250 029, Poprad, Nám. Sv.
Egídia 93 proti žalovanému POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova 25, v konaní o
vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Poprad, č.k. 11C/22/2016-54 z 30.03.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok s upresnením, že o výške priznanej náhrady trov prvoinštančného konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol, cit.:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.901,83 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne
odo dňa 26.2.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1
ods. 2 zák. č. 129/2010Z.z., § 35 zák. č. 244/2002Z.z. .Výrok o trovách konania ustanovením § 255 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi účastníkmi dňa
30.03.2011 je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože

pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejme, že
na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv, upravené
jednak v Občianskom zákonníku, jednak v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.

4. Na základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni sumu vo výške 800,- eur. Žalobkyňa sa zaviazala
zaplatiť veriteľovi okrem istiny 800,- eur, príslušný poplatok vo výške 772,- eur, celkovo sa zaviazala
zaplatiť sumu 1.572,- eur v 12 mesačných splátkach po 131,- eur.5. Na zabezpečenie splatenia predmetného úveru žalobkyňa dňa 30.03.2011 podpísala žalovanému
bianko zmenku, ktorú žalovaný vystavil dňa 08.12.2012 a v ktorej sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť
zmenkovú sumu 1.865,35 eur s prísl. Dňa 30.03.2011 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným dohodu o

zrážkach zo mzdy. Dňa 18.12.2012 žalovaný vyzval zamestnávateľa žalobkyne na realizáciu zrážok zo
mzdy. Na základe toho zamestnávateľ zrazil žalobkyni sumu vo výške 1.441,- eur.

6. Dňa 07.01.2015 bola žalobkyňa upovedomená o začatí exekučného konania F č.k. XXEr/XXX/
XXXX na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu SR č. XXXXX/XX, ktorý

vydal Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., IČO: 35922761
dňa 23.09.2013 a ktorý sa stal právoplatný dňa 28.10.2013 a vykonateľný dňa 31.10.2013. V rámci
exekučného konania bola od žalobkyne vymožená suma 1.260,83 eur.

7. Dňa 17.03.2015 Okresný súd Poprad rozsudkom sp. zn. 17C/183/2014 určil, že dohoda o zrážkach
zo mzdy uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 30.03.2011 je neplatná a články 04, 05, 06,

13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalovanej účinných k 30.3.2011 sú neplatné. Rozsudok
Okresného súdu Poprad bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov dňa 08.12.2015, sp. zn.
19Co/193/2015.

8. Keďže podľa cit. rozsudkov jednalo sa o poskytnutie úveru bezúročne a bez poplatnosti s poukazom

na§11Zák.č.129/2010Z.z.žalobkyňabolapovinnávrátiťžalovanejibasumu800,-eur,nakoľkozmluva
o úvere neobsahovala údaje o úroku a RPMN a taktiež sa jednalo o absolútnu neplatnosť právneho
úkonu. Žalobkyňa zaplatila žalovanej celkovo sumu 2.701,83 eur (1.441,- eur + 1901,83 eur).

9. Žalovaná sa prijatím plnenia vo výške 1.901,83 eur (2.701,83 eur - 800,- eur) bezdôvodne obohatila

na úkor žalobkyne a to tým, že svojím konaním získala majetkový prospech, ktorý nemala nárok.
Uvedené veci sú splnené, predpoklady požadované ustanovením Občianskeho zákonníka pre vznik
zodpovednosti žalovanej za bezdôvodné obohatenie.

10. K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke je potrebné

uviesť,žerozhodcovskýrozsudoksícenadobúdaúčinkyrozsudkusúdu,alezákonodarcaupravilpostup,
ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo
dobrým mravom.

11. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať

podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké
účinky, ako právoplatný rozsudok.

12. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými

prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky,
sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (res iudicatae), v ktorom
nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna
právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými

prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.

13. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z
nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti
nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť

zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými
zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl.
125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

14. Vzhľadom na ustanovenie § 35 zákona o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na

rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o
rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe
nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona o
rozhodcovskom konaní v spojení s § 230 CSP viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne

vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu
takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.

15. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v
spojení s § 230 CSP redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského

rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa
§ 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie §
45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú
právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

16. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom

konaníjepotrebnénaúčely§45zákonaorozhodcovskomkonanívylúčiťvovzťahukexekučnémusúdu.
Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 230 CSP a môže
ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej
právoplatnosti.

17. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný majúc za to, že súd prvej inštancie
svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil, ak sa nevyporiadal s jeho argumentáciou, iba nekriticky prevzal
argumentáciu žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V

nadväznosti na to v odvolaní poukázal na odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/
CSP. Samotné odvolacie námietky žalovaného možno zhrnúť do nasledovných rovín: (i) názor, že v
danej veci rozsudok stáleho rozhodcovského súdu, ktorý posúdil zmluvu o úvere, ako platný a odplatný
úkon, tvorí prekážku rozsúdenej veci (res iudicata); (ii) názor, že zmluvu o úvere z predmetu sporu
nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch,

lebo v zmluve je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - zamestnanie, teda žalobkyňa je vyňatá
spod statusu spotrebiteľa, pričom zmluvné strany sa vo L. dohodli, že ich vzťah sa bude spravovať
ustanoveniami Obchodného zákonníka a (iii) námietka nepreskúmateľnosti rozsudku. V nadväznosti na
to, navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Žalobkyňa sa ku podanému odvolaniu nevyjadrila.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnejtabuliajwebovejstránkeKrajskéhosúduvPrešovea dospelk záveru,žeodvolaniežalovaného
nie je dôvodné.
20. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami, s nesprávnym právnym posúdením veci a inou
vadou ( podľa odvolateľa nepreskúmateľnosť), teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).22. Žalovaný tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v

odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

23. Žalovaný ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

24. Žalovaný ďalej namietal i nepreskúmateľnosť rozsudku, čo podľa neho zakladá inú vadu konania. Tu
odvolací súd uvádza, že prípadnú nepreskúmateľnosť rozsudku možno subsumovať iba pod odvolací

dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. /b CSP - porušenie práva na spravodlivý proces, a nie pod odvolací
dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d/ CSP - inú vadu, lebo tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

25. K samotnej nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je
nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami, resp. tieto právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplývajú. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane

druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce
minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

26. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania

dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Ako už bolo
vyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.
Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný argument majúci súvis s
prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

27. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé
súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd

prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu
jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž
postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

28. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

29. K otázke, či vydaný rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku veci rozsúdenej odvolací súd
uvádza, že už v minulosti v právnej veci práve žalovaného explicitne v rozsudku sp. zn. 21Co 25/2012 zo

dňa 18.06.2013 konštatoval, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku
rozsúdenej veci v konaní o určenie, nie však rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke
(porov. ,,Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie
Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k. 10CoE/308/2011-39 ). Predmetný rozsudok bolpodrobený kontrole ústavnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky tento záver neoznačil za ústavne
nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (porov.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 25/2014 zo dňa 22.01.2014).

30. Tento záver bol prijatý i Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo
dňa 9.02.2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd
akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,

akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“ Obdobne tiež Uznesenie najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013 cit.: „V prípade, ak exekučným titulom
má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna
teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska
za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu,

ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.“

31. Rozhodcovský rozsudok, od ktorého žalovaný usudzuje existenciu prekážky veci rozsúdenej, je
založený na rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve.

32. Rozhodcovská zmluva (rozhodcovská doložka) uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom
akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných
strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o
tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo

veci 6 M Cdo 9/2012). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah,
čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách). Rozhodcovská doložka inkorporovaná vo všeobecných obchodných podmienkach záver o
individuálnosti jej dojednania nenapĺňa.

33. K otázke posúdenia zmluvy o úvere podľa zák. č. 129/2010Z.z. odvolací súd uvádza, že podľa § 1
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej
zmluvy medzi stranami, spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej

finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
34. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzatvoreniu
úverovej zmluvy, ktorá vzhľadom na charakter zmluvných strán je zmluvou spotrebiteľskou, a to
bez ohľadu na tvrdenia žalovaného. Jednoznačne možno teda konštatovať, že žalobkyňa v rámci
kontraktácie so žalovaným vystupovala v pozícii spotrebiteľa. G. zmluva bola uzatvorená v podobe

štandardnej formulárovej zmluvy, pre ktorú je typické to, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a
že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač vrátane všeobecných
podmienok poskytnutia úveru. Spotrebiteľ teda buď príjme zmluvu, ktorú dodávateľ dopredu pripravil
a predformuloval zvyčajne vo svoj prospech, alebo zmluvný vzťah nevznikne. V takomto prípade je
spotrebiteľ - žalobkyňa slabšou zmluvnou stranou, a to z hľadiska informovanosti i vyjednávacej pozície.

V úverovej zmluve je žalobkyňa identifikovaná svojim menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom
a číslom OP. V zmluve o úvere okrem týchto údajov potrebných na identifikáciu žalobkyne, iné údaje
umožňujúce identifikovať ju ako podnikateľa uvedené nie sú. V kolónkach umožňujúcich identifikovať
žalobkyňu ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti je
označený účel úveru „zamestnanie“. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy

konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmluve o úvere je
označenálenakofyzickáosoba(menom,priezviskom,bydliskom,rodnýmčíslom,číslomOP).Vprípade
pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym
pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný

bezpečne-spôsobomnevzbudzujúcimodôvodnenépochybnosti.Bezpečnýmpreukázanímnemôžebyť
len uvedeniu účelu úveru ako „zamestnanie“, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis
s(údajnou)podnikateľskoučinnosťou,resp.zamestnanímdlžníkavôbecuzavretiepríslušnejzmluvymá.35. Odvolací súd poukazuje i na to, že pri posudzovaní obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa výhodnejší, lebo spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok,
ktoré žalovaný ako poskytovateľ služieb (úverov) používa pre väčší počet klientov. Ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.

36. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň
vzťahuje Zákon o spotrebiteľských úveroch. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť
Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje
sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku
netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo
vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení

Obchodného zákonníka.

37. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej napadnutej časti ako vecne
správny potvrdil.

38. Pokiaľ ide o vecne správny výrok o trovách konania, odvolací súd poukazuje na to, že výrok o nároku
na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má
zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade

trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania
v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným
titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti ( pozri, NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). V zmysle
uvedeného potom odvolací súd upresnil, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne.

39. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP s vyššie uvedeným upresnením potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania.
40. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalobkyňa, ktorej
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu

sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen

nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).