Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. apríl 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117207242
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8117207242.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: B. U., A.. XX.X.XXXX, W. F., P.

XX, p r o t i žalovanej: W. B., A.. XX.XX.XXXX, W. A., W.A.H. XX, D.. XXX, XXXX S., zastúpená: JUDr.
Martin Staroň, advokát, so sídlom v Prešove, Hlavná 89, o zaplatenie 7.535,02 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 7.535,02 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne
od 31.1.2012 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti ohľadom priznania úrokov z omeškania za obdobie od 23.3.2007 do
301.2012 súd z a m i e t a .

Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou zo dňa 17.3.2017 sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 7.535,02 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 8% ročne od 23.3.2007 do zaplatenia a to na základe jej písomného uznania dlhu
zo dňa 23.3.2007, ktoré pripojil k žalobe.

2. Súd vo veci vydal dňa 18.5.2017 platobný rozkaz, ktorý bol žalovanej doručený 2.6.2017, čo súd zistil
na základe reklamácie pošty z jej odpovede zo dňa 8.12.2017 (č.l. 64). Žalovaná v zákonnej 15 dňovej

lehote podala voči platobnému rozkazu odpor, ktorý podala na pošte 16.6.2017, súdu bol doručený
27.6.2017. V odpore uviedla, že žaloba bola voči nej podaná na základe vykonštruovaných a nepravých
skutočností a že nemá voči žalobcovi žiadny dlh. Tvrdila, že žalobca jej nikdy žiadne peniaze nepožičal a
aj keď potvrdila podpísanie uznania dlhu tvoriaceho prílohu žaloby, považovala ho za absolútne neplatný
právny úkon, pretože nebolo podpísané slobodne a vážne, ale po psychickom nátlaku jej bývalého
partnera D. O.Č., ktorý sa jej vyhrážal trestným oznámením za únos ich spoločných detí a ich odobratím.
Vyhrážal sa jej aj žalobca tým, že zabezpečí u nej tzv. útekovú väzbu, keďže v tom čase bola trestne

stíhaná. Neskôr po ukončení trestného stíhania a v dôsledku dospelosti detí uznanie dlhu písomným
podaním z 16.5.2016 zobrala späť.

3. Žalobca na svojej žalobe zotrval a poprel pravdivosť tvrdení žalovanej, pričom na okolnosti požičania
peňazí žalovanej a uznania dlhu navrhol vypočuť D. O. a pripojiť trestné spisy 3T/13/98 a 33T/60/2008
za účelom posúdenia osoby žalovanej a jej hodnovernosti.

4. Žalovaná v replike na vyjadrenie žalobcu zotrvala na tom, čo uviedla v odpore voči platobnému
rozkazu, navyše vzniesla námietku premlčania, ktorú bližšie nezdôvodnila a navrhla vypočuť ako
svedkyňu bývalú manželku žalobcu A. U., ktorej sa mala sťažovať na správanie D. O..5. Žalobca nevyužil svoje právo na podanie dupliky.

6. Neskôr žalovaná už prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala ďalšie vyjadrenie z 28.2.2018,

v ktorom uviedla, že uznanie dlhu nie je právnym dôvodom vzniku záväzku. Podľa rozhodnutia R14/99
ak k vzniku hlavného záväzku nedôjde, nemôžu nastať účinky akcesorického záväzku. Citovala text
uznania dlhu, v ktorom vyslovuje svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi 227.000 Sk titulom dlžnej sumy
z nezaplatenej pôžičky v prospech Slovenskej sporiteľne v súlade so zmluvou o pôžičke. Z tohto
textu vyvodila záver, že so žalobcom neuzavrela žiadnu zmluvu o pôžičke a ani nedošlo k prevzatiu

peňažných prostriedkov od žalobcu. Žalovaná mala pôžičku od Slovenskej sporiteľne, žalobca nebol
všakúčastníkomtejtozmluvy.Uznalapritom,žev90-týchrokochuzavrelaakodlžníčkazmluvuopôžičke
so Slovenskou sporiteľňou, ktorej ručiteľom bol otec žalobcu a ten danú pôžičku aj splatil. Potvrdila, že
jej preto vznikol z toho titulu dlh, ale voči otcovi žalobcu, ktorý zomrel a táto jeho pohľadávka nebola
predmetom dedičského konania po ňom. Spochybnila aj výšku žalovanej sumy vzhľadom na to, že
žalobca uplatnil voči nej v konaní 8C/255/2016 zaplatenie sumy 5642,96 Eur na základe toho istého

písomnéhouznaniadlhuz23.3.2007.Podľajejnázoruoneplatnostiuznaniadlhusvedčíajto,žežalobca
podal túto žalobu len 6 dní pred uplynutím desaťročnej premlčacej doby. Uviedla tiež, že žalobca ani
nemal taký príjem, ktorý by mu umožňoval požičať jej žalovanú sumu.

7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, písomnými vyjadreniami strán, výsluchom svedkov D.

O. a A. S., uznaním dlhu zo dňa XX.X.XXXX, súhlasom otca detí na vycestovanie a prebývanie s matkou
v zahraničí zo dňa 10.8.2001, potvrdením o príjme peňazí zo dňa 13.3.2000, uznaniami dlhu žalovanej
zo dňa 9.8.1995, 2.12.1998, 19.12.1997, listom Y.W. W., výpisom z komunikácie so žalovanou za rok
2013, vyjadrením Slovenskej sporiteľne a.s., spismi tohto súdu 3T/13/98, 33T/60/2008, 26D/1004/2006,
8C/255/2016, 13C/5/2017, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

8. Žalovaná v minulosti žila v družskom pomere s D. O. asi od roku 1990 a majú spolu 2 deti, F. O., A..
X.X.XXXX Y. A. O., A.. XX.X.XXXX.

9. Žalovaná od roku 2002 žije aj s deťmi v A.. Podľa jej vlastného vyjadrenia všetky jej záujmy sú

sústredené v Nórsku, kde je aj zdravotne poistená a kde si plní svoju daňovú povinnosť. Na Slovensku
nevlastní žiaden majetok a chodieva tu dva až trikrát do roka.

10. Je nesporné, že žalovaná podpísala dňa XX.X.XXXX, ktorej podpis bol v ten istý deň aj notársky
overený, uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. V ňom je tento text: „Podpísaná W. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom F., F. X, som povinná zaplatiť B. U., trvale bytom F., P.H. XX, sumu 227.000
Sk titulom dlžnej sumy nezaplatenej pôžičky v prospech Slovenskej sporiteľne a.s. a to v súlade so
zmluvou o pôžičke. Uznávam tento svoj dlh a prehlasujem, že B. U. zaplatím dlhovanú sumu vo výške
227.000 Sk v mesačných splátkach 4.000 Sk od 30.4.20007 vždy k 30.dňu v mesiaci až do zaplatenia“.

11. Žalobca na pojednávaní vysvetlil, že žalovanej viackrát požičal rôzne sumy tak, ako aj jeho, teraz už
nebohý otec, W. U., ktorý bol aj ručiteľom pôžičiek žalovanej. Žalobca si už nepamätal rok poskytnutia
pôžičky 227.000 Sk, ale uviedol, že vo všetkých prípadoch peniaze odovzdal vtedajšiemu druhovi
žalovanej, ktorý bol jeho susedom. Keďže žalovaná mu peniaze nevracala, požiadal D. O., aby túto
situáciu riešil. Menovaný mu neskôr priniesol doložené uznanie dlhu, ale k okolnostiam jeho podpísania

sa nevyjadroval. Ďalšie uznanie dlhu, na základe ktorého podal samostatne žalobu sa týka inej pôžičky.
Rozhodne poprel, že by žalovanej sa vyhrážal a prehlásil, že s ňou ani nebol v kontakte, keďže v tom
čase už žila v zahraničí. Uviedol tiež, že mal úspory, keďže ako štátny zamestnanec ZVJS nemal plat
nižší ako 10.000 Sk mesačne a navyše aj rodičia mu darovali určité finančné prostriedky.

12. Svedok D. O. - S. vypovedal, že so žalovanou bol v kontakte aj po jej odchode zo Slovenska.
Spočiatku bývala v O. pod iným menom a priezviskom - ako D. M. Y. Ľ. X., na ktoré jej posielal peniaze
a ako dôkaz doložil doklad o príjme peňazí od neho ako odosielateľa D. M. dňa 13.3.2000 (doklad
Westernu Union z č.l. 88). Neskôr sa žalovaná odsťahovala do A., kde ju aj deti svedok spočiatku aj
navštevoval. Svedok je priateľom žalobu a bol priateľom najmä jeho otca, zároveň boli susedmi. Potvrdil,

že žalobca viackrát požičal žalovanej rôzne sumy peňazí, podobne aj jeho otec. Na konkrétne okolnosti
týchto pôžičiek si však už nepamätal a ani na to, že by on fyzicky požičané peniaze odovzdal žalovanej,
zároveň však túto možnosť pripustil. Na vysvetlenie uviedol, že žalovaná má veľa podlžností, podľa jeho
vedomostí dlhuje rôznym ľuďom okolo 2.000.000 Sk. Uviedol aj to, že žalobca viackrát na neho naliehal,aby zabezpečil vrátenie pôžičiek žalovanou, čo on aj jej tlmočil. Žalovaná po nejakom čase neočakávane
prišla do Prešova a odovzdala mu už napísané viaceré uznania dlhu vrátane toho, ktoré je predmetom
tejto žaloby, čo svedok uviedol po nahliadnutí do spisu. Svedok rozhodne poprel, že by sa žalovanej

vyhrážal a vyvíjal na ňu psychický nátlak. Predložil súdu doklady o tom, že ako otec detí dal súhlas k
ich vycestovaniu a prebývaniu v zahraničí (doklad z 10.8.2001 z č.l. 85). Predložil aj viaceré uznania
dlhu žalovanej - z 19.12.1997 o pôžičke 500.000 Sk od Viliama Sabola s notársky overeným podpisom,
ale aj vo vzťahu k jeho osobe - z 2.12.1998 vo výške 100.000 Sk, z 18.1.1994 vo výške 50.000 Sk, z
9.8.1995 vo výške 200.000 Sk, súpis dlhov voči svedkovi vo výške 296.118 Sk s podpisom žalovanej,

že dlh bude vyrovnaný k 9.8.1996. Doposiaľ však žalovaná nič svedkovi nezaplatila. Svedok doložil aj
kópiu listu Y. W. adresovaný jemu, z obsahu ktorého vyplýva, že žalovaná dlhuje jej peniaze a napriek jej
prísľubu, že bude splácať dlh každé tri mesiace, už sa jej neozvala. Pisateľka v liste prosí svedka, aby
jej pomohol pri vrátení peňazí žalovanou. Podľa svedka žalovaná nahovorila menovanú na predaj jej
bytu alebo domu s tým, že budú bývať spolu, pani W. jej z odpredaja nehnuteľnosti odovzdala peniaze
a dosiahla to, že prišla o peniaze aj o bývanie. Svedok napokon dodal, že v minulosti komunikoval

so žalovanou cez Skype, asi pred rokom však žalovaná túto komunikáciu ukončila. Následne doručil
súdu výpis z tejto komunikácie zo dňa 25.2.2013. V nej svedok vyzval žalovanú, aby žalobcovi zaplatila
polovicu splátky 3.500 Eur z uznania dlhu na čo žalovaná reagovala slovami „v poriadku“. Súd dodáva,
že právna zástupkyňa žalovanej dala súhlas k použitiu tohto listinného dôkazu.

13. Písomným podaním zo dňa 16.5.2016 adresovanom žalobcovi žalovaná zobrala späť uznanie dlhu
z 23.3.2007. V odôvodnení sa však uvádza, že jedná sa o uznanie dlhu na sumu 170.000 Sk.

14. Žalovaná bola v minulosti právoplatne odsúdená za trestné činy podvodu a sprenevery. V prvom
prípade Okresný súd Prešov v rozsudku 3T/13/98 z 1.9.2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 4.8.2004

uznal žalovanú vinnou, keď vylákala od inej osoby 150.000 Sk a 250.000 Sk ako pôžičku na základe
zmluvy o pôžičke, ktorá bola aj notársky overená, pričom mala uskutočniť predaj alebo prenájom svojho
bytu,ktorývšaknezrealizovalaapeniazepoškodenýmnevrátilaapodobnezatýmistýmúčelomprevzala
odmanželov190.000Sk,aniimpeniazenevrátilaaprevodbytunezrealizovala.Odďalšejosobyvylákala
55.000 Sk s prísľubom vybavenia víz do USA, čo opäť neurobila a peniaze nevrátila. Išlo o skutky z

rokov 1996 a 1997.

15.VdruhomprípadebolažalovanáodsúdenátrestnýmrozkazomOkresnéhosúduPrešov33T/60/2008
z 23.1.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.2.2012. Jednalo sa o skutky z roku 1999, kedy od troch
rôznych osôb vylákala 60.000 Sk + 60.000Sk + 82.500 Sk s prísľubom vybavenia víz, čo nesplnila

a peniaze nevrátila. Ďalší skutok bol z roku 1998, keď po predložení živnostenského listu a výpisu
z obchodného registra na konkrétnu firmu bez vedomia jej majiteľa a konateľa zakúpila dva šijacie
stroje za 58.631,20 Sk, ktoré následne odpredala a peniaze si ponechala pre seba a napokon v roku
1997 uzatvorila so spoločnosťou Telervis zmluvu o finančnom prenájmu videorekordéra a televízneho
prijímača, pričom však okrem akontácie žiadne splátky neuhradila a napriek výpovede zmluvy predmety

prenájmu nevrátila, čim tejto spoločnosti spôsobila škodu 30.696 Sk. V čase tohto trestného konania
žalovaná už bývala v Nórsku, kde bol aj realizovaný jej výsluch na dožiadanom súde, v rámci ktorého
však odmietla vypovedať.

16. Na tunajšom súde bolo vedené konanie žalobcu voči žalovanej o zaplatenie sumy 5642,96 Eur a to

na základe uznania dlhu taktiež zo dňa 23.3.2007, ktoré bolo notársky overené a obsahovo bolo totožné
s uznaním dlhu v tomto spore, avšak rozdiel je len v uvedení výšky dlhu. V uznaní dlhu v týchto iných
súdnych sporoch sa totiž uvádza suma 170.000 Sk. Jedná sa o konania vedené pod sp. zn. 8C/255/2016
a 13C/5/2017, pričom obe boli právoplatne zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku zo žaloby.

17. Na návrh žalovanej bola vypočutá ako svedkyňa bývalá manželka žalobcu A. S., ktorá však uviedla,
že s manželom hospodárili samostatne, so svojimi pohľadávkami a dlhmi sa jej nezdôveroval a preto
nevedela sa vyjadriť k tomu, či požičiaval iným osobám peniaze, prípadne či požičal nejaké peniaze
konkrétne žalovanej. Nepamätala si na to, že by sa jej žalovaná niekedy sťažovala na správanie sa jej
druha.

18. Súd v tomto spore dospel k záveru, že žalovaná, ktorá je síce občiankou Slovenskej republiky, má
bydlisko v Nórsku, kde býva aj so svojimi deťmi od roku 2002. Nórsko nie je členským štátom EÚ,
ale je signatárom tzv. Luganského dohovoru pôvodne z 16.9.1988, v súčasnosti v znení Dohovoru oprávomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktorý bol podpísaný
v Lugane 30.10.2007. Podľa tohto Dohovoru je upravená osobitná právomoc v oddiele 2. Pre tento spor
je potrebné vychádzať z článku 5 ods. 1 písm. a/. V zmysle neho osobu s bydliskom na území štátu

viazaného týmto Dohovorom možno žalovať v druhom štáte viazanom týmto Dohovorom v zmluvných
veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.

19. V danom prípade miestom zmluvného plnenia zo zmluvy o pôžičke a súvisiaceho uznania dlhu je
dané bydliskom žalobcu ako veriteľa a preto na prejednanie sporu je daná právomoc slovenského a

nie nórskeho súdu.

20. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

21. Uznanie dlhu je zabezpečovacím prostriedkom predstavujúcim jednostranné vyhlásenie dlžníka
adresované veriteľovi, ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že zaplatí svoj dlh, čo do dôvodu a
výšky. Spôsobuje právnu domnienku o tom, že príslušný dlh v čase uznania trval. Ide však o vyvrátiteľnú
domnienku. Znamená to, že procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z
veriteľa na dlžníka. Veriteľ má potom v súdnom spore uľahčenú pozíciu tým, že nemusí preukazovať

vznik dlhu a jeho výšku v dobe uznania. Práve opačne, je na dlžníkovi, aby preukázal, že dlh nevznikol,
že bol splnený alebo inak zanikol (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR 33Odo/808/2005 z 25.7.2007).

22. Uznaním dlhu sa teda jednoznačne posilňuje právna istota veriteľa. V súvislosti s kontradiktórnosťou
moderného civilného procesu samotná existencia platne uznaného dlhu vedie k úspechu veriteľa, ktorý

uplatnil svoj nárok a ktorý môže zostať v spore v pasívnom postavení až do momentu, kedy protistrana
jednoznačne nepreukáže opak. Nestačí len samotné spochybnenie tohto úkonu, ale musí dôjsť k
preukázaniu absencie niektorej zo všeobecných náležitostí právneho úkonu (§ 34 a násl. Občianskeho
zákonníka), resp. absencie niektorej z osobitných náležitostí potrebných pre platné uznanie dlhu podľa
§ 558 Občianskeho zákonníka. V praktickej rovine to znamená, že ak dlžník len poukáže v konaní na to,

že jeho uznanie dlhu nebol slobodné a vážne, resp. že bol v takémuto konaniu donútený, neznamená
to akceleráciu súdu smerom k veriteľovi, aby svoj nárok obhájil, ale práve naopak, má mať za následok
vyhovenie uplatňovanému nároku veriteľa s odôvodnením, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
(veľký komentár OZ autorov Štefček a spol., nakladateľstvo C.H.Beck, str. 1939).

23. Súd nespochybňuje to, že uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku, ale zdôrazňuje, že
zakladá právnu domnienku o existencii dlhu v čase jeho uznania, ktorá je vyvrátiteľná dôkazom opaku.
Žalobca teda nemusí preukazovať zmluvu o pôžičke uzavretú so žalovanou, ani výšku jej dlhu a to,
že daný dlh neexistuje, musí preukázať žalovaná. V tomto prípade však žalovaná dôkazné bremeno
o neexistencii jej dlhu titulom pôžičky voči žalobcovi nepreukázala. Jej obrana ostala len v rovine

jej tvrdenia, že žalobca jej žiadnu peňažnú pôžičku neposkytol a že mala dlh len voči jeho otcovi.
Práve naopak, svedok D. O. potvrdil, že žalobca požičiaval žalovanej viackrát rôzne sumy, ktoré mu
nevrátila. Súd však pripomína, že predmetom dokazovania nie je to, aby žalobca preukazoval uzavretie
zmluvy o pôžičke so žalovanou vzhľadom na existujúcu právnu domnienku o existencii dlhu v zmysle
uznávacieho prejavu. V tomto kontexte súd nepovažuje za relevantné tvrdenie žalobcu o tom, že

peniaze pri pôžičke neodovzdal priamo žalovanej, ale jej druhovi D. O., ktorý mal byť podľa neho len
sprostredkovateľom pôžičky ako jeho rodinný priateľ. Žalovaná z tohto tvrdenia vyvodzuje neplatnosť
zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu, keďže nedošlo k fyzickému odovzdaniu peňazí jej priamo
od žalobcu. Súd zdôrazňuje, že v tomto spore nerieši platnosť zmluvy o pôžičke (vzhľadom na vyššie
uvedené) a navyše súd zastáva názor, že podľa aktuálnej judikatúry k odovzdaniu peňazí dlžníkovi

môže dôjsť nielen ich fyzickým odovzdaním, ale aj bezhotovostne alebo na bankový účet tretej osoby
(rozsudky Najvyššieho súdu ČR 33Odo/209/2005 alebo 28Cdo/3790/2008). Navyše dlžníka môže pri
prevzatí pôžičky zastupovať iná osoba, takže zo skutočnosti, že pôžičku prevezme pre dlžníka iná osoba
nemožno vyvodiť neplatnosť zmluvy o pôžičke.

24. Súd dáva do pozornosti niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR za totožnej právnej úpravy
§ 558 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých neexistencia uznanej pohľadávky veriteľa nečiní
neplatným právny úkon uznania dlhu. Je totiž potrebné rozlišovať prípady, kedy zákon stanoví existenciu
záväzkového právneho vzťahu ako nevyhnutnú náležitosť právneho úkonu (napr. pri započítaníneexistujúcej pohľadávky bude tento právny úkon neplatný pre rozpor so zákonom, keďže pôjde o
nespôsobilú pohľadávku na započítanie podľa § 580 Občianskeho zákonníka) od prípadov, kedy zákon
nečiní existenciu pohľadávky podmienkou právneho úkonu, ktorý sa na ňu vzťahuje. Tak tomu je v

prípade neexistencie uznaného dlhu, ktorá nerobí právny úkon uznania dlhu neplatným lebo dôkazné
bremeno ohľadom neexistencie dlhu je na dlžníkovi. V opačnom prípade, ak by totiž platilo, že nemožno
platne uznať nedlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane uplatnenia vyvrátiteľnej právnej
domnienky) čo by znamenalo, že dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu by nikdy neniesol dlžník,
naopak veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu

ako podmienku platnosti uznania dlhu a teda i ako predpoklad k uplatneniu jeho účinkov, čo však
nekorešponduje s prevažujúcou judikatúrou súdov (rozsudky Najvyššieho súdu ČR 32Odo/453/2004 zo
daň 9.12.2014 alebo 32Odo/1323/2004 zo dňa 21.6.2005).

25. Žalovaná teda neuniesla dôkazné bremeno a žiadnym spôsobom nevyvrátila právnu domnienku
existencie uznaného dlhu.

26. Súd sa zaoberal aj platnosťou uznania dlhu ako právneho úkonu, ktorý musí spĺňať všeobecné
náležitosti právneho úkonu v zmysle § 34 až § 39 Občianskeho zákonníka, ale aj osobitné v zmysle §
558 Občianskeho zákonníka. Tieto osobitné náležitosti predstavujú jednostranný právny úkon dlžníka
v písomnej forme, ktorý obsahuje vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh veriteľovi a uvedenie dôvodu dlhu a

jeho výšky. Všetky tieto atribúty sú v predmetnom uznaní dlhu žalovanej splnené.

27. Súd sa zaoberal aj posúdením platnosti daného právneho úkonu vzhľadom na všeobecné náležitosti
právneho úkonu v zmysle § 37 až 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaná poukazovala na nedostatok
vážnosti a slobody prejavu jej vôle pri uznaní dlhu, teda ide o náležitosť, ktorej nedostatok s poukazom

na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

28. Žalovaná v tejto súvislosti uviedla, že žalobca sa jej vyhrážal zabezpečením útekovej väzby pre ňu
a jej druh oznámením o únose ich detí. Obaja však tieto vyhrážky rozhodne popreli. Opäť teda žalovaná
svoje tvrdenie v tomto smere žiadnym spôsobom nepreukázala.

29. Navyše však okolnosti uvedené žalovanou, ktoré ju prinútili podľa jej tvrdenia uznať dlh žalobcovi
ani nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku, teda že by mohli vyvolať u nej strach, pod vplyvom
ktorého došlo k spornému právnemu úkonu. Je potrebné rozlišovať medzi bezprávnou vyhrážkou (tá
spôsobuje neplatnosť právneho úkonu) a oprávneným nátlakom, ktorý nevyvoláva neplatnosť právneho

úkonupodobneakoajpohnútka,ktorávedieúčastníkakuzavretiuprávnehoúkonu,pokiaľzostanemimo
obsahu prejavenej vôle. Žalobca totiž rozhodne nemohol ovplyvniť rozhodnutie súdu o tom, či žalovaná
bude vzatá do väzby alebo nie a navyše v čase, keď sa voči nej viedlo druhé trestné konanie pod sp. zn.
33T/60/2008 žalovaná už bývala v Nórsku od roku 2002, kde aj bola vypočutá dožiadaným súdom. Jej
adresa v Nórsku bola známa, takže ani nebol dôvod uvažovať o tzv. útekovej väzbe. Aj ďalšie tvrdenie

žalovanej o hrozbe obvinenia z únosu detí zo strany jej druha je nelogické. D. O. totiž doložil doklady o
tom, že ešte v roku 2001 dal žalovanej písomný súhlas k jej vycestovaniu aj s ich deťmi do zahraničia a
ich bývaniu v zahraničí a preto hrozba z únosu detí po 6 rokoch ich bývania v zahraničí je vylúčená.

30. Pokiaľ ide o tzv. späťvzatie uznania dlhu z roku 2016 súd dodáva, že právny poriadok

nepripúšťa späťvzatie právneho úkonu, pozná len inštitút odstúpenia, avšak len v prípade zmluvy, teda
dvojstranného právneho úkonu, ktorým uznanie dlhu nie je. Navyše odstúpiť od zmluvy je možné len
zo zákonných dôvodov alebo na základe dohody účastníkov zmluvy. Napokon však súd dodáva, že
žalovaná ani nedoložila doklad o tzv. späťvzatí uznania dlhu, ktoré sa rieši v tomto spore, ale iného
uznania dlhu, ktoré sa týka inej sumy a ktoré bolo predmetom iného súdneho sporu. Súdu však nedá

napriek tomu upozorniť na to, že opäť dôvody, ktorými žalovaná argumentovala pri tomto „späťvzatí
uznania dlhu“ v odpore voči platobnému rozkazu, súd považuje za nelogické. Tvrdila totiž, že čakala
za ukončením jej trestného konania a dospelosťou jej detí. Posledné trestné konanie voči nej však bolo
ukončené ešte v roku 2012 a navyše v čase, keď dané „späťvzatie“ urobila, bolo len jedno dieťa plnoleté,
druhé bolo ešte maloleté. Žalovaná teda opäť zavádzala súd takýmto tvrdením a aj táto skutočnosť v

kontexte s jej skutkami, za ktoré bola právoplatne odsúdená vykresľujú jej morálny profil a prispievajú
k záveru o nevieryhodnosti jej vyjadrení.31. Súd napokon poukazuje aj na elektronickú komunikáciu žalovanej s D. O., v ktorej žalovaná v roku
2013 súhlasila s úhradou časti splátky dlhu žalobcovi, hoci v súčasnosti akýkoľvek dlh voči žalobcovi
popiera, čo však opäť nekorešponduje so spomínaným dôkazom.

32. Súd z vyššie uvedených dôvodov žalobe o zaplatenie istiny v celom rozsahu vyhovel. Žalobcovi
priznal aj úroky u omeškania, aj keď nie v celom uplatnenom rozsahu.

33. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,

je v omeškaní.

34. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

35. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013
výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

36. Žalobca uplatnil úroky z omeškania už od 23.3.2007. Sám však vo svojej výpovedi uviedol, že
súhlasil so splátkami dlhu, ktoré uviedla žalovaná v uznaní dlhu, t.j. vo výške 4.000 Sk mesačne vždy
do 30.dňa v mesiaci od 30.4.2007. Uplatnil pritom úroky z omeškania nie z jednotlivých splátok, ale
z celej žalovanej sumy naraz. K dohode o strate výhody splátok však nedošlo (§ 565 Občianskeho
zákonníka), preto žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením celej žalovanej a prisúdenej sumy

až nasledujúceho dňa po splatnosti poslednej splátky. Posledná splátka bola splatná 30.1.2012 (57
mesiacov od 30.4.2007), preto súd priznal úroky z omeškania až od 31.1.2012 tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku a žalobu v prevyšujúcej časti, teda za obdobie od 23.3.2007 do 30.1.2012, zamietol.

37. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP. Pokiaľ

ide o zaplatenie istiny žalobca bol v spore v celom rozsahu úspešný a preto súd mu priznal nárok na
plnú náhradu trov konania voči žalovanej.

38. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.