Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 26, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/173/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514201804
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3514201804.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek

Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1/ K.. K. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K., T. Q. XXX, 2/ X.. C. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., T. Q. XXX, zastúpeným: JUDr. Anna
Kašparová, advokátka so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Malinovského 43, o zaplatenie 50 000,- eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k.
10C/335/2014 - 306 zo dňa 15. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným 1/,2/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým ( v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáha voči žalovaným 1/ a 2/, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili 50.000,- eur s úrokom z
omeškania vo výške 13,347 % ročne zo sumy 50.000,- eur od 26.02.2014 titulom ručenia na základe
vyhlásenia ručiteľov zo dňa 16.06.2013. žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100

%.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že dňa 19.06.2001 bola medzi žalobcom ako veriteľom a
obchodnou spoločnosťou Myjavská obchodná agentúra, a.s. ako dlžníkom uzatvorená úverová zmluva,
na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 1.500.000,- Sk. Dňa 16.06.2013 bol k úverovej
zmluve podpísaný Dodatok č. 20, na základe ktorého bol dlžníkovi poskytnutý úverový rámec vo výške
550.000,- eur. Úver bol zabezpečený záložným právom k nehnuteľnostiam, vlastnou blankozmenkou

vystavenou dlžníkom na rad veriteľa, záložným právom k pohľadávkam dlžníka, podriadenosťou dlhu
vo výške 150.000,- eur uzatvorenej medzi veriteľom, dlžníkom a žalovaným 2/, vyhlásením žalovaného
2/ ako ručiteľa č. 425 003 860, vyhlásením žalovaného 1/ ako ručiteľa č. 425 003 8608 a notárskou
zápisnicou o uznaní dlhu dlžníka. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že v čase podpísania úverovej
zmluvybolahodnotazaloženýchnehnuteľnostídlžníkavyššiaakovýškaposkytnutéhoúverovéhorámca
veriteľom. Dňa 18.06.2013 žalovaný 1/ podpísal vyhlásenie ručiteľa č. 425 003 8608, ktorým žalovaný
1/ vyhlásil, že uspokojí pohľadávky žalobcu vyplývajúce z úverovej zmluvy, ak dlžník nesplatí svoj

splatný záväzok aj bez predchádzajúcej písomnej výzvy veriteľa. Medzi stranami sporu tiež nebolo
sporné, že obdobné ručiteľské vyhlásenie podpísal aj žalovaný 2/, avšak takýto listinný dôkaz súdu
predložený nebol. Žalovaný 1/ pri výsluchu uviedol, že s otcom začali podnikať od roku 1994 na
otcov živnostenský list. Postupne sa firma pretransformovala v roku 2000 na akciovú spoločnosť. Vofirme zastával pozíciu generálneho riaditeľa a akcionára s 29,5 % balíkom akcií. So žalobcom išlo o
intenzívnu spoluprácu, že postupne uzatvorili 20 dodatkov. On ako ručiteľ podpisoval ručenie pre banku
iba jedinýkrát a to dodatkom č. 20. Situácia bola taká, že síce nežiadali o nový úver, ale len o predĺženie

financovaniaprojektov,pričompracovnícižalobcusadostaviliknimdofirmyaprinieslisosebouzmluvnú
dokumentáciu. Boli postavení pred hotovú vec a až týmto momentom sa dozvedel, že má podpisovať
nejaké ručenie. Mal pocit, že už z tejto situácie nevie cúvnuť a už vôbec si nevie predstaviť, že by išiel
za manželkou a o niečom ju informoval. Preto ručenie podpísal. Čo sa týka samotnej úverovej zmluvy,
poukázal, že požiadali o úver, banka si urobila vlastný znalecký posudok a im oznámila, koľko peňazí im

môže poskytnúť, teda bolo to na banke, aká bude výška úveru. Keď sa neskôr firma dostala do konkurzu,
tak hneď na prvej schôdzi veriteľský výbor rozhodol o zmene správcu, pričom väčšinovými hlasovacími
právami disponovala práve banka, teda sama si určila, ktorý správca bude v konkurze konať. Ten mal
prehľad o všetkom a len on je zodpovedný, za akú hodnotu sa založené nehnuteľnosti predali. Pre
neho bolo nepochopiteľné, keď vie, že z predaja sa získalo 300.000,- eur a banke bola poukázal len
pomerná časť. Koľko to bolo presne, to si nepamätá, ale zdá sa mu, že bolo to okolo 200.000,- eur.

To, že nijakým spôsobom nechceli obísť banku, svedčí aj to, že sami do firmy investovali nimi voľné
finančné prostriedky, sami sú veriteľmi a správca konkurznej podstaty úpadcu ich pohľadávky uznal. Boli
v situácii, keď obrazne na účte mali mínus 500.000,- eur a ak by neboli financovaní bankou, tak nastal by
okamžitý kolaps, tzn. že boli by odpojení od elektriky, zamestnanci by skončili na ulici a bol by to úplný
koniec. Keďže tomuto sa s otcom snažili všemožne zabrániť, on nevidel inú cestu ako to, že ručiteľské

vyhlásenie podpíše. Keď to hodnotí s odstupom času, myslí si, že by aj v tomto momentne ručiteľské
vyhlásenie podpísal, nakoľko to pre nich bola jediná alternatíva. Nemali žiadne iné náhradné riešenie.
Na vysvetlenie by ešte chcel uviesť, že bola by úplne iná situácia, ak by napr. mesiac pred podpisom
zmluvy vedeli, že majú podpisovať ručenie. Pre takýto prípad by mohli začať rokovať s inými bankami,
resp. túto skutočnosť namietať. Keďže im to bolo predložené v deň podpisu zmluvy, on nevidel iné

riešenie.Bolpresvedčenýotom,žefirmamádostatokmajetku.Aksidobrepamätá,firmakeďvstupovala
do konkurzu, jej odhad majetku bol okolo 3.000.000,- eur, teda bol presvedčený, že zabezpečené
pohľadávky budú všetky vyplatené v rámci konkurzu. Svedkyňa Q. U. vypovedala, že podala žalobu o
neplatnosť ručiteľského vyhlásenia, a to z dôvodu, že manželovi nedala na to súhlas a myslí si, že o
tomto mala vedieť, nakoľko toto konanie ohrozilo celú ich rodinu. Ona o tomto vôbec nič nevedela. Rok

pred podpisom ručiteľského vyhlásenia bola na rodičovskej. O dianie vo firme sa nezaujímala. Myslí si,
že by súd mal toto ručiteľské vyhlásenie vyhlásiť za neplatné. Ona sa o tomto ručiteľskom vyhlásení
dozvedela až potom, čo im bol doručený platobný rozkaz. Mohlo to byť niekedy v roku 2014, pričom
vie, že ručiteľské vyhlásenie malo byť už rok predtým, a to v roku 2013. Keď sa na to manžela pýtala,
tak jej povedal, že bol postavený pred hotovú vec a nemal inú možnosť Myslí si, že to podpísal hlavne

kvôli tomu, aby zachoval firmu a pritom nemyslel na to, že môže ohroziť ich rodinu. Predpokladá, že to
bolo aj kvôli tomu, aby udržal zamestnanosť vo svojej firme. Vo veci, vedenej na Okresom súde Nové
Mesto nad Váhom od sp.zn. 10C/118/2015 sa manželka žalovaného 2/ sa domáhala, aby súd určil,
že vyhlásenie ručiteľa žalovaného 2/ č. 4250038608 zo dňa 18.06.2013 za dlhy obchodnej spoločnosti
Myjavská obchodná agentúra, a.s. je neplatné. Návrh odôvodnila tým, že so žalovaným 2/ sú manželia.

Manželstvo uzatvorili dňa 14.01.1964 v Prahe. Žalovaný 2/ pracoval v spoločnosti Myjavská obchodná
agentúra,a.s.,kdevykonávalfunkciučlenaštatutárnehoorgánu-predsedupredstavenstva.Uznesením
Okresného súdu Trenčín č.k. 38K/36/2013 zo dňa 16.12.2013 (zverejnené v obchodnom vestníku č.
246/2013 dňa 20.12.2013) bol na spoločnosť Myjavská obchodná agentúra, a.s., vyhlásený konkurz.
Dňa 18.06.2013 podpísal žalovaný 2/ ako ručiteľ vyhlásenie ručiteľa č. 4250038608, ktorým sa žalobcovi

zaručil, že ako ručiteľ uhradí žalobcovi akúkoľvek pohľadávku žalobcu voči obchodnej spoločnosti
Myjavská obchodná agentúra, a.s., vyplývajúcu z úverovej zmluvy č. 4250038608 uzatvorenej medzi
žalobcom a spoločnosťou Myjavská obchodná agentúra, a.s. dňa 19.06.2001 v znení dodatkov č. 1/
až 20. Dodatok č. 20 zo dňa 18.06.2013 k úverovej zmluve predstavuje úplné znenie úverovej zmluvy
č. 4250038608. Týmto dodatkom sa žalobca ako veriteľ zaviazal obchodnej spoločnosti Myjavská

obchodná agentúra, as.. ako dlžníkovi poskytnúť kontokorentný úver do výšky 550.000,- eur za
účelom financovania prevádzkových nákladov spoločnosti Myjavská obchodná agentúra, a.s. v rámci
jej podnikateľskej činnosti. Splatnosť poskytovaného úveru bola účastníkmi úverovej zmluvy dohodnutá
tak, že spoločnosť Myjavská obchodná agentúra splatí úver postupnými splátkami do 17.04.2014.
Vzhľadom k tomu, že spoločnosť Myjavská obchodná agentúra, a.s. je v konkurze, stal sa splatným

celý dlh spoločnosti Myjavská obchodná agentúra, a.s. z úverovej zmluvy, ktorý žalobca vyčíslil v
sume 545.416,0276 eur a následne pristúpil k vymáhaniu dlhu titulom ručenia aj voči žalovanému 2/.
Žalovaný 2/ k prevzatiu ručiteľského záväzku nemal súhlas manželky žalobcu, na základe § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka je tento jeho právny úkon neplatný. Prevzatie ručiteľského záväzku žalovaným2/ voči žalobcovi za splnenie dlhu obchodnej spoločnosti Myjavská obchodná agentúra, a.s. z úverovej
zmluvy na poskytnutie úveru vo výške 550.000,- eur nie je bežnou vecou, nie je bežnou vecou ani v
zmysle ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 2/ v čase podpisu prehlásenia a ani dnes

sám nevlastní majetok mimo rámca bezpodielového spoluvlastníctva manželov v takom rozsahu, aby
bol schopný prípadný dlh spoločnosti z úverovej zmluvy splniť a uhradiť z majetku nepatriaceho do ich
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Je zrejmé, že v prípade nesplnenia záväzku spoločnosti
Myjavská obchodná agentúra a.s. na vrátenie úveru z predmetnej úverovej zmluvy sa žalobca ako
veriteľ môže v exekučnom konaní domáhať uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Podľa jej názoru v rozpore s dobrými mravmi je aj postup
a konanie žalobcu, ktorý na zabezpečenie návratnosti úveru poskytnutého podnikateľskému subjektu
vyžaduje ručenie členov štatutárneho orgánu tohto subjektu - fyzických osôb, nepodnikateľov, ktorí tak
ručia celým svojim osobným majetkom hoci v danom prípade žalobca od začiatku vedel a musel vedieť, i
vzhľadom na výšku poskytovaného úveru 550.000,- eur, že ručiteľský záväzok žalovaného 2/ má dosah
na bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a povedie k ,,likvidácii“ bezpodielového spoluvlastníctva

manželov. Žalovaný 2/ vo vyjadrení došlým súdu dňa 20.08.2015 uviedol, že o podpise ručiteľského
záväzku č. 4250038608 voči žalobcovi svoju manželku neinformoval. Žaloba bola v celom rozsahu
zamietnutá z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu, v tejto veci ani odvolací súd nedal
po hmotnoprávne stránke žiadnu relevantnú odpoveď. Súd rozsudkom č.k. 10C/335/2014-196 zo dňa
27.10.2016 žalobu v celom rozsahu zamietol. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že bolo porušené právo žalobcu na
riadne odôvodnenie rozsudku. Okresný súd pri svojom rozhodovaní, pokiaľ ide o žalovaného 2/, v celom
rozsahulenodkázalsvojezáveryvkonanívedenompodsp.zn.:10C/118/2015,vktorombolourčené,že
vyhlásenie ručiteľa žalovaného 2/ zo dňa 18.06.2013 za dlhy obchodnej spoločnosti Myjavská obchodná
agentúra,a.s.,ztituluÚverovejzmluvyč.4250038608uzatvorenejdňa19.06.2001vzneníjejneskorších

dodatkovč.1až20,jeneplatné.Následnekonštatoval,žeobdobnásituáciajeajvovzťahukžalovanému
1/ a jeho manželky, ktorá sa domohla relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu v konaní vedenom
na súde pod sp.zn. 12C/118/2015. Z úradnej činnosti však bolo odvolaciemu súdu známe, že rozsudok
okresného súdu č.k. 10C/118/2015-141 zo dňa 07.04.2016, bol rozsudkom Krajského súdu v Trenčín
č.k. 19Co/301/2016-187 zo dňa 15.12.2016 zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá s odôvodnením,

že na požadovanom určení nie je naliehavý právny záujem. Pokiaľ ide o konanie sp.zn. 12C/118/2015,
toto bolo zastavené uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 04.04.2016 z dôvodu
prekážky litispendencie vo vzťahu ku konaniu vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom
pod sp.zn. 10C/335/2014. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací predmetné uznesenie zrušil a
vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie uznesením č.k. 5Co/297/2017-192 zo dňa 20.09.2017

s odôvodnením, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania.
Ďalej, v súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa odklonu od judikatúry, podľa záverov
Ústavného súdu SR v náleze sp.zn. III. ÚS 190/2016 zo dňa 13.09.2016, ak bola určitá právna
otázka alebo jej riešenie predmetom zovšeobecnenia, výsledok ktorého bol publikovaný v Zbierke ako
judikát alebo stanovisko najvyššieho súdu (žalobcom namietané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R

1/1998, R 61/1973), princípy materiálneho právneho štátu od všeobecných súdov vyžadujú, aby súdy
v ďalšom konaní o obdobných (skutkovo a právne, resp. druhovo) veciach rozhodovali v súlade s
takto zovšeobecneným právnym názorom. Všeobecný súd, pokiaľ sú pre to dané dôvody, sa od neho
môže vo svojom ďalšom rozhodovaní odchýliť, nesmie však pritom postupovať spôsobom, ktorý by
znamenal svojvôľu. Svoje odchýlenie sa od judikátu alebo stanoviska musí súd v takom prípade náležite

odôvodniť tak, že predovšetkým poukáže na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu prax a následne
podrobne odôvodní, prečo starý spôsob rozhodovania už nie je vhodný. Súd prvej inštancie neodôvodnil
svoj odklon od judikatúry Najvyššieho súdu SR namietanej žalobcom v priebehu súdneho konania, resp.
svoj príklon k inej argumentačnej línii, vznesenej v konaní žalovanými 1/,2 /, a teda nedal odpoveď na
relevantné právne námietky strán (nielen žalobcu), týkajúce sa veci samej. Uvedený postup súdu nebol

v súlade s princípom právnej istoty, a preto podľa názoru odvolacieho súdu bol naplnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP a napadnutý rozsudok bolo potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm.
b/ CSP.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497, § 303, § 306 ods. 1, § 307 ods. 1 Obchodného

zákonníka, § 3 ods. 1, § 145 ods. 1,2, § 147 ods. 1,2, § 39, § 40a Občianskeho zákonníka a dospel
k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca sa voči žalovaným domáha zaplatenia pohľadávky z
titulu zmluvy o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou
Myjavskáobchodnáagentúra,a.s.akodlžníkom,vrámciktorejžalovaníakofyzickéosoby(nieakcionári)urobili písomné vyhlásenie, ktorým za zaručili celým svojím majetkom, že finančne uspokoja veriteľa,
ak mu vzniknú neuhradené splatné pohľadávky dlžníka. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že ku
dňu 31.06.2016 je splatná pohľadávka žalobcu vo výške 341.353,87 eur, pričom žalobca si z tejto

sumy uplatňuje časť istiny vo výške 50.000,- eur. Súd prvej inštancie sa prejudiciálne zaoberal otázkou
relatívnej neplatnosti ručiteľských vyhlásení žalovaných. Jedným z prípadov relatívnej neplatnosti
právnych úkonov je chýbajúci súhlas druhého manžela v nie bežných veciach, týkajúcich sa spoločných
vecí (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Relatívna neplatnosť právneho úkonu pôsobí až od
okamihu, keď sa jej oprávnený účastník dovolá. Do tej doby sa právny úkon považuje za platný so

všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Podľa aktuálnej právnej úpravy v režime bezpodielového
spoluvlastníctva bežné veci, týkajúce sa spoločných vecí, môže vybavovať každý s manželov. V iných
ako bežných veciach týkajúcich sa spoločných vecí zákon vyžaduje súhlas oboch manželov, inak je
takýto právny úkon neplatný (relatívne). Občiansky zákonník neuvádza výslovne, čo sa rozumie bežnou
vecou, preto pri interpretácii tohto pojmu treba prihliadať na povahu, hodnotu a účel veci, na ktorý vec
obvykle slúži. Z právnych úkonov uskutočnených manželmi, ktoré sa týkajú spoločnej veci (bez ohľadu

na to, či ide bežnú alebo „ostatnú“ vec) sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.
Právny úkon sa „týka spoločnej veci“ vtedy, ak sa vzťahuje k obsahu vlastníckeho práva konkrétnej veci
patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (priamy vzťah k spoločným veciam), resp. ak sa
účinky tohto právneho úkonu prejavia vo sfére spoločných vecí (nepriamy vzťah k spoločným veciam).
V predmetnej veci sa žalovaný 2/ vyhlásením z 18.06.2013 zaručil za obchodnú spoločnosť Myjavská

obchodná agentúra, a.s., že v prípade, keď dlžník (obchodná spoločnosť Myjavská obchodná agentúra,
a.s.) nesplní akýkoľvek záväzok z Úverovej zmluvy č. 4250038608, tak ho uhradí žalovaný 2/ ako
ručiteľ. Predmetnom zmluvného vzťahu založeného úverovou zmluvou v zmysle dodatku č. 20 bol úver
vo výške 550.000,- eur a to za účelom financovania prevádzkových nákladov spoločnosti. Z hľadiska
právneho posúdenia bolo rozhodujúce, či právny úkon uskutočnený žalovaným 2/ sa týkal spoločných

vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a či išlo o vybavovanie bežnej veci. V
danej veci bolo potrebné vychádzať z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 08.12.2010.
Žalovaný 2/ sa v zmysle vyhlásenia z 18.06.2013 stal individuálnym ručiteľom za záväzok obchodnej
spoločnosti Myjavská obchodná agentúra, a.s.. Dôsledkom tohto právneho úkonu nie je síce priama
zodpovednosť navrhovateľa ako osobného dlžníka za uvedený záväzok, ale právny úkon vytvára stav,

keď veriteľ (žalobca) má možnosť v prípade nesplnenia záväzku žalovaným 2/ domáhať sa uspokojenia
svojej pohľadávky v exekučnom konaní aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Práve táto skutočnosť odôvodňuje záver, že prevzatie
ručiteľského záväzku žalovaným 2/ nebolo bežnou záležitosťou, dotýkajúcou sa spoločných vecí oboch
manželov podmienenou súhlasom manželky žalovaného 2/. Účinky právneho úkonu žalovaného 2/ mali

spôsobilosť prejaviť sa vo sfére spoločných vecí, keďže žalovaný 2/ v čase uskutočnenia ručiteľského
vyhlásenia, t. j. ku dňu 18.06.2013 ani v súčasnosti nedisponuje osobným majetkom v takej výške,
aby postačoval na exekučné uspokojenie pohľadávky veriteľa (žalobcu). Na danom závere najmä so
zreteľom na výšku ručiteľského záväzku nemení nič ani skutočnosť, že ručiteľský záväzok prevzali
spoločne dve osoby. Zistený skutkový stav je potrebné právne podriadiť pod ustanovenie § 145

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 2/ si nezabezpečil súhlas svojej manželky k uvedenému
úkonu, pričom manželka žalovaného 2/ sa relatívnej neplatnosti dovolala a to najneskôr podanou
žalobou došlou súdu dňa 09.03.2015. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento úkon je postihnutý
relatívnou neplatnosťou, ktorej sa manželka žalovaného 2/ riadne dovolala, a preto bolo potrebné na
tento úkon prihliadnuť, aby sa odstránil stav právnej istoty. Pre úplnosť podotkol, že žalovaný 2/

realizoval právny úkon bez súhlasu manželky a v čase uskutočnenia nemal vo výlučnom vlastníctve
relevantný majetok postihnuteľný exekúciu, čo v konaní nebolo sporné. Medzi stranami sporu nie je ani
sporné, že pohľadávka žalobcu nebude uspokojená v celom rozsahu v rámci konkurzu. Žalovaný 2/ sa
teda neprimerane zaručil za riziko podnikania obchodnej spoločnosti a presadil svoj záujem na úkor
spoločného majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva. Obdobne súd prejudiciálne posúdil

aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného 1/, ktoré bolo napadnuté manželkou žalovaného 1/ napadnuté
v konaní vedenom pod sp.zn.: 12C/118/2015. V konaní nebolo nijakým spôsobom spochybnené, že
manželka žalovaného 1/ nemala vedomosť o tom, že žalovaný 1/ urobil ručiteľské vyhlásenie bez jej
súhlasu a o tomto sa dozvedela, až keď žalovanému 1/ bol doručený platobný rozkaz v tejto predmetnej
veci. Okrem toho medzi stranami sporu nebolo sporné, že majetok dlžníka v čase uzatvorenia zmluvy

presahoval výšku úverového rámca, teda nebolo nevyhnutné z pohľadu obchodného vzťahu banky a
dlžníka, aby vyžadoval aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného 1/ ako fyzickej osoby. Podľa názoru súdu
ručiteľským vyhlásením sa neprimerane zasiahlo do práv a oprávnených záujmov manželky žalovaného
1/, nakoľko medzi stranami sporu nebolo sporné ani to, že žalovaní nedisponujú takým majetkom,aby v prípade jeho predaja za účelom uspokojenia pohľadávky žalobcu mohla byť uspokojená celá
pohľadávka žalobcu a zároveň neboli ohrozené základné životné potreby žalovaných a ich rodín. Súd
prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaných, že ručiteľské vyhlásenie bolo urobené v tiesni.

Žalovaní podnikajú od roku 1994, a teda museli si byť vedomí, že podnikanie prináša aj podnikateľské
riziko, ktoré je obyčajne spájané s podnikateľským rozhodnutím. Ak teda sa žalovaní rozhodli požiadať
o prolongáciu kontokorentného úveru, museli si byť vedomí, že žalobca ako banka pristúpi k posilneniu
zabezpečovacích inštitútov a využije ručiteľské vyhlásenia. Chybou žalobcu ale bolo, v akom rozsahu
požadoval ručiteľské vyhlásenie, že si nepreveril majetok žalovaných 1/ a 2/ v súvislosti s možným

výkonom rozhodnutia, ktoré by dopadlo aj na spoločných majetok manželiek žalovaných, a teda že
si minimálne nevyžiadal vyjadrenie druhého manžela žalovaných. Vzhľadom k tomu, že prejudiciálne
skonštatoval, že ručiteľské vyhlásenia žalovaných sú neplatné, súd prvej inštancie zamietol žalobu
v celom rozsahu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných. Pokiaľ ide o právnu
argumentáciu strán, žalobca poukázal na ustálenú súdnu prax, najmä na judikát Najvyššieho súdu
SR vedeného pod R 61/1973, kde súd konštatoval právnu vetu, že k ručiteľskému záväzku jedného

z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Ďalej poukázal na judikát Najvyššieho súdu
SR vedeného pod R 1/1998, kde súd v odôvodení tohto rozhodnutia uviedol, že druhý manžel bude
prípadne povinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku. Napokon
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 4Cdo/123/2008 zo dňa 29.09.2009, v ktorom súd
konštatoval,žesamotnámožnosťexekučnéhopostihuceléhomajetkuvbezpodielovomspoluvlastníctve

manželov na vymoženie pohľadávky len jedného z manželov nezakladá rozpor právneho úkonu (z
ktorého by mala takáto pohľadávka vzniknúť) s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne
predpokladanú možnosť konštituovanú v § 147 ods. 1 Obč. zákonníka. Nepriaznivé dopady vyplývajúce
z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie
bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu

manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a
rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov
riešiť len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. Žalovaní v konaní
poukázali na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010, v ktorom Ústavný
súd SR konštatoval, že považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci je

potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo
skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné
individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad
právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy
aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania

výslovne namieta. Za týchto okolností sa javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická
osoba) bez súhlasu svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti (v
sume 1 115 735,40 Sk s príslušenstvom), a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri
spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia
predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie

sú reálne schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok
postihnuteľný exekúciou. S odkazom na tento nález žalovaní predložili viaceré rozhodnutia odvolacích
súdov, z ktorých súd prvej inštancie vybral nasledovné právne vety: a) rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne sp.zn.: 6Co/131/2012 zo dňa 26.11.2013: Okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru,
že právny úkon odporcu s poukazom na jeho obsah - záväzok spoločne a nerozdielne uhradiť dlh

vo výške viac ako 40.000 eur z podnikateľskej činnosti, nie je bežnou vecou, ku ktorému by nebol
potrebný súhlas navrhovateľky ako jeho manželky. V konaní bolo preukázané, že odporca v 1. rade
na takýto právny úkon nemal súhlas svojej manželky; b) rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.:
4Co/37/2012 zo dňa 20.02.2014: V súdenej právnej veci však išlo ale o spor, či namietané právne úkony
sa týkajú spoločných vecí, keď žalovaný v 2. rade i vo svojom odvolaní tvrdil, že uzavretie zmluvy o

prevode obchodného podielu a uznanie dlhu žalovanou nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možné
charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch
manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne, a tak
nebol potrebný súhlas žalobcu ako manžela podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Účinky zmluvy
o prevode obchodného podielu a vyhlásenie žalovanej o uznaní dlhu a jej súhlase s exekúciou sa

v prípade exekučného vymáhania prejavia vo sfére spoločných vecí, t.j. vo sfére majetku patriaceho
do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej. Súd prvého stupňa preto správne skúmal
relatívnu neplatnosť namietaných právnych úkonov a aplikácia ust. § 145ods. 1 Občianskeho zákonníka
súdom prvého stupňa bola správna; c) rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn.: 3Co/245/2009zo dňa 15.03.2012: Pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby išlo o
priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam postačí, ak ide o vzťah sekundárny
(nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí;

d) rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: 6Co/45/2012 zo dňa 30.04.2013: V súdenom prípade
ale je nesporne preukázané, o čom svedčí obsah spisu, že účinky zmluvy o prevode obchodného
podielu a vyhlásenie žalovanej o „uznaní dlhu“ a súhlase dlžníka s exekúciou uzavreté len jedným
z manželov sa v prípade jej exekučného vymáhania prejavia vo sfére spoločných vecí, t.j. vo sfére
majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za týchto okolností je to podľa

názoru odvolacieho súdu rozhodujúce, že sa tento právny úkon týka vybavovania spoločných vecí,
pretože žalobca v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho
majetku; e) rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.: 17Co/1322/2015 zo dňa 25.01.2017: V danej
veci išlo o skutkový stav takmer totožný (s tým rozdielom, že išlo o ručiteľský záväzok, ktorý by ale
vyvolal rovnaké právne následky), preto odvolací súd nevidel dôvod odkloniť sa od právneho názoru
vysloveného Ústavným súdom SR v citovanom rozhodnutí, v ktorom ústavný súd zdôvodnil aj odklon

od staršej judikatúry vo vzťahu k ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.. Preto odvolací súd právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý rozhodol v súlade s cit. nálezom ústavného súdu považoval
za správne a odvolacie námietky žalovaného 2/ v tomto smere za nedôvodné. Z uvedených rozhodnutí
je zrejmé, že judikatúra z roku 1973 je čiastočne prekonaná a odklon od tejto ustálenej judikatúry je
možné použiť aj v tomto konkrétnom prípade, pričom súd konštatuje, že jeho rozhodnutie nemôže byť

ani prekvapivé, keď v konaní bolo predložených minimálne päť obdobných rozhodnutí s obdobným
právnym záverom, ktoré sú aj časovo „mladšie“ ako predchádzajúca súdna prax. Pre úplnosť je potrebné
uviesť, že odvolací súd vo svojom zrušovacom uznesení nevyslovil žiadny právny názor ako má sud
prvej inštancie vec hmotnoprávne posúdiť, pričom vec bola zrušená z procesnoprávnych dôvodov, teda
súd prvej inštancie má za to, že sa riadil pri novom rozhodnutí názorom odvolacieho súdu, riadne sa

vysporiadal s prejudiciálnymi otázkami a odklon od judikatúry náležite odôvodnil.

4. O trovách konania rozhodol podľa §255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným
žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 %.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, v ktorom namietal odvolacie dôvody podľa §
365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe
vyhovie a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že judikatúra v obdobných veciach stabilne
konštatuje, že k platnému ručiteľskému záväzku nie je potrebný súhlas druhého manžela ( R 61/1973,
R 1/1998). Najvyšší súd SR jednoznačne potvrdil, že iba z dôvodu, že pri eventuálnom vymáhaní

ručiteľského záväzku voči jednému z manželov môže veriteľ dosiahnuť uspokojenie aj speňažením
vecí patriacich do BSM, nemožno vyvodzovať, že prevzatie ručiteľského záväzku vyžaduje na svoju
platnosťsúhlasdruhéhomanžela.Aktuálnarozhodovaciapraxtietoprávnezáveryplnerešpektuje(napr.
rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/123/2008 zo dňa 29.09.2009, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/330/2006
zo dňa 31.03.2008, rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/99/2009 zo dňa 25.05.2010, rozsudok NS SR sp.zn.

4Cdo/234/2010 zo dňa 29.06.2011, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/1/2012, rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 5Co/464/2013 zo dňa 18.03.2014, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. 9Co/342/2012, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/276/2014). Keďže
medzičasom nedošlo k zmene právnej úpravy, prezentované závery sú naďalej použiteľné. Na úrovni
rozhodovania Najvyššieho súdu SR aktuálne neexistuje rozhodnutie, ktoré by vnieslo do naznačenej

problematiky opozičnú argumentačnú líniu. Súd prvej inštancie napriek uvedenému odmieta akceptovať
tzv. precedenčnú záväznosť ustálenej judikatúry, vo svojej argumentácii nesprávne poukazuje na nález
Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 26/2010, keď skutkové okolnosti prípadov sú neporovnateľné. Nemôže
obstať ani poukázanie na rozhodovaciu prax krajských súdov, vzhľadom na odlišnosť skutkového stavu
veci a nepochybne slabšiu argumentačnú silu nekonzistentných právnych názorov oproti konštantnej

judikatúre Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority v zmysle čl.2 CSP. Výklad podaný
súdom prvej inštancie nemá oporu v skutkových okolnostiach prípadu. Vzhľadom na dikciu § 145
ods. 1 Občianskeho zákonníka žiaden z manželov nepotrebuje na založenie záväzku vo vzťahu k
tretej osobe (a to aj keď nejde o bežnú vec) súhlas druhého manžela. Tento záväzok sa považuje
za individuálny, nie za solidárny. Takýto výklad nebol v právnej doktríne rozhodovacej praxi nikdy

sporný. Tzv. „ručenie“ prostredníctvom BSM je v plnom súlade s povahou BSM. Nejde o generálnu
klauzulu vo vzťahu ku všetkým úkonom manželov, ale o lex specialis vo vzťahu k podmienkam
platnosti dispozície so spoločnou vecou. Úprava BSM podľa § 143 a nasl. Občianskeho zákonníka
nesmeruje k ochrane spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov.V opačnom prípade by zákonodarca nezakotvil možnosť, aby sa pohľadávka iba jedného z manželov
mohla v prípade exekúcie uspokojiť z majetku patriaceho do BSM. Normu stanovenú v § 147 ods. 1,2
Občianskeho zákonníka nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje výlučne na pohľadávky, ktorých právny

titul odsúhlasil druhý manžel. Takáto interpretácia nemá žiadnu zákonnú oporu. Samotná skutočnosť, že
dlžník mal údajne nedostatok bonitného majetku nemôže viesť k záveru, že rozsah ručiteľského záväzku
žalovaných neprimerane zasahoval do práv ich manželiek. Nedostatok majetku ručiteľov nemožno
hodnotiť izolovane, ale práve v kontexte všetkých okolností prípadu. Ručenie ako zabezpečovací inštitút
subsidiárnejpovahynezakladábezprostrednúzaviazanosťvočiveriteľoviajehouplatnenieprichádzado

úvahy výlučne v prípade, ak záväzok riadne a včas nesplní dlžník. K plneniu záväzku ručiteľom nemusí
vôbec dôjsť. Ručenie nezakladá pasívnu solidaritu na strane dlžníka a ručiteľa. Rozsah ručenia nie je
zákonomobmedzenýaručiteľmôženasebaprevziaťručiteľskýzáväzokvakejkoľvekvýške(R11/2011).
Pokiaľ sa žalovaní dobrovoľne rozhodli prevziať ručenie za konkrétny záväzok dlžníka, je absurdné,
aby im v tom žalobca bránil, skúmal ich majetkové pomery a zisťoval, aký to môže mať v budúcnosti
vplyv na ich BSM. Vyhlásenie ručiteľa podľa § 303 Obchodného zákonníka je jednostranným právnym

úkonom, preto je vylúčené konanie žalobcu, ktorý nie je účastníkom tohto právneho úkonu, proti dobrým
mravom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.2Obo/26/2009 zo dňa 28.10.2009). Nie je namieste
zaťažovať veriteľa povinnosťou zisťovať, či má ručiteľ uzavreté manželstvo, či v rámci tohto manželstva
má BSM a či manželka ručiteľa udelila s vyhlásením platný súhlas. Žalobca okrem toho nemal objektívnu
možnosť vedieť, či konkrétny ručiteľ uzavrel alebo neuzavrel manželstvo. Žalovaní nie sú spotrebiteľmi

a postup súdu potom stráca akýkoľvek zmysel. Zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, pretože sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s ustálenou judikatúrou,
iba poukazuje na nesúvisiace rozhodnutia. Z tohto dôvodu ho považuje za prekvapivý a arbitrárny.
Pôvodný rozsudok zo dňa 27.10.2016 bol uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/116/2017
zo dňa 25.10.2017 zrušený, pričom odvolací súd uviedol, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná.

6. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili tak, že tvrdenie žalobcu o ustálenej judikatúre
a rozhodovacej praxi súdov založenej výlučne na rozhodnutiach R 1/1998 a R 61/1973, nie je pravdivé.

Okresné a krajské súdy v rozhodovacej praxi si osvojili právny názor Ústavného súdu SR vyslovený
v náleze sp.zn. I. ÚS 26/2010 a platnosť právnych úkonov jedného z manželov bez súhlasu druhého
manžela posudzujú v širších súvislostiach a so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Súdna judikatúra
sa neustále vyvíja a predmetný názor Ústavného súdu SR postupne súdy aplikovali na mnohé rôzne
právne úkony, medzi nimi aj na ručiteľské vyhlásenia. Právny názor a rozhodnutie súdu prvej inštancie

v tomto konaní potom nemôže byť pre žalobcu prekvapivým rozhodnutím. Pre úplnosť uviedli, že
i rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/123/2008 zo dňa 29.09.2009, ktorý žalobca uvádza
na podporu svojho právneho názoru, bol práve predmetným nálezom ústavného súdu zrušený a v
ďalšom konaní bol Najvyšším súdom SR a Krajským súdom Bratislave aplikovaný názor Ústavného
súdu a vo veci bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn.

3Co/245/2009 zo dňa 15.03.2012, v ktorom krajský súd určil neplatnosť právneho úkonu manžela pre
nesúhlasmanželky.Pokiaľžalobcaargumentuje,žeprvoinštančnýsúdnerešpektovalnázorodvolacieho
súdu, v odvolacom konaní bolo prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia, pričom krajský súd nevyslovil právny názor, že žalobe v danej veci nie je možné vyhovieť.
Súd prvej inštancie v ďalšom konaní rešpektoval rozhodnutie krajského súdu, vecou sa opätovne

zaoberal, vec posúdil dôsledne skutkovo i právne a svoje závery náležite odôvodnil. Na základe
uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny uplatnili si aj trovy
odvolacieho konania.

7.Žalobcasaďalejpísomnevyjadriltak,žežalovanínapriekjehovyčerpávajúcejargumentáciiodmietajú

akceptovať precedentnú záväznosť ustálenej judikatúry (R 1/1998 a R 61/1973) s tým že rozhodovacia
prax predmetné závery v celom rozsahu rešpektuje a opäť poukázal na rozhodnutia, ktoré uviedol už v
odvolaní. Odklon od judikatúry nepredstavuje ani nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 26/2010, keďže
skutkové okolnosti oboch prípadov sú diametrálne odlišné. Zotrval na odvolaní a žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v zmysle jeho odvolania.

8. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov.

10. Podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať
pojednávanie.

11. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto

je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

12. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

13. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

15. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce
v tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, nerešpektovanie ustálenej judikatúry a odklon od právneho názoru

odvolaciehosúduvyslovenéhovdanejveci) arozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP).

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych
princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má
každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie
procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Podľa stanoviska, publikovaného v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ vtedy účinného Občianskeho
súdneho poriadku. Rozsudkom NS SR sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006 však bolo vyslovené,
že vady konania vymedzené v § 237 písm. f/ a g/ OSP (dnes rozumej § 420 písm. e/ a f/ CSP), sú
vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,
zaručovaného v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj v čl. 46 a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je
faktom, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá
skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry

tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci,
sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). I podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu
SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.18. Odvolateľ ďalej namieta tzv. prekvapivosť napadnutého rozsudku. Predvídateľné je pritom také
rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Strany by nemali
byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť

skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho záveru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy.
Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom
postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (napr. uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 7Cdo/42/2010 zo dňa 17.10.2011).

19. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a stotožňuje sa so
skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných
dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňuje (§ 220 ods. 2- 4 CSP) skutkový a právny
základ rozhodnutia, a preto nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na
spravodlivýsúdnyproces(pozriIII.ÚS115/2003).Vtomtosmerebolapotomodvolacianámietkažalobcu
nedôvodná.

21. Ani v odvolacom konaní neboli žalobcom tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli
mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

22. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

23. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí na základe argumentácie žalovaných 1/,2/ riešil predbežnú
otázku, a to či sa manželka žalovaného 1/ a manželka žalovaného 2/ účinne dovolali relatívnej
neplatnosti právnych úkonov žalovaných 1/,2/ - ručiteľských vyhlásení zo dňa 16.06.2013. Pri jej

riešení vychádzal z aktuálnej judikatúry súdov SR, ktorú vo svojom rozsudku citoval a podrobne
vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS/26/2010 zo dňa 08.12.2010, rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/131/2012 zo dňa 26.11.2013, sp.zn. 17Co/1322/2015 zo dňa 25.01.2017,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 4Co/37/2012 zo dňa 20.02.2014, sp.zn. 6Co/45/2012 zo
dňa 30.04.2013, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Co/245/2009 zo dňa 15.03.2012).

24.Žalobcavodvolanínamieta,žeideorozhodnutia,ktorénerešpektujúustálenújudikatúruNajvyššieho
súdu SR, publikovanú v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. R 61/1973, R 1/1998,
ktorú rešpektuje i aktuálna rozhodovacia prax ( napr. rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/123/2008 zo dňa
29.09.2009, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/330/2006 zo dňa 31.03.2008, rozsudok NS SR sp.zn.

2Cdo/99/2009 zo dňa 25.05.2010, rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/234/2010 zo dňa 29.06.2011, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/1/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 5Co/464/2013
zo dňa 18.03.2014, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 9Co/342/2012, rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/276/2014).

25. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolateľom citované rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/123/2008
zo dňa 29.09.2009, bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010,
v ktorom sa práve sám ústavný súd od žalobcom citovanej judikatúry odklonil. Ústavný súd vyslovil,
že je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci
a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov. Vytkol Najvyššiemu súdu SR, že sa neodklonil

od staršej judikatúry, podľa ktorej ide len o záväzok manžela (v prípade dohody o pristúpení k dlhu,
obdobne ako ručiteľské vyhlásenie v súdenej veci - pozn.), čo viedlo najvyšší súd k záveru, že nešlo o
vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí. Konštatoval, že právny stav, že v prípade nesplnenia
záväzku manželom sa veriteľ môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávkyaj z majetku patriaceho do BSM, teda napr. predajom spoločných vecí -hnuteľných či nehnuteľných
tvoriacich masu BSM, z tohto pohľadu sa nesporne javí, že účinky takéhoto právneho úkonu (pristúpenia
k záväzku) sa môžu prejaviť aj vo sfére spoločných vecí, ako to má na mysli práve § 145 ods. 1

Občianskeho zákonníka, pričom na tom nič nemení ani skutočnosť, že samotný právny úkon zaväzuje
len manžela. Nie je teda nevyhnutné, aby išlo o priamy, či bezprostredný vzťah právneho úkonu k
spoločným veciam, ale postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy), či vzťah účinkov alebo možných
dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. Ústavný súd ďalej vyslovil, že pokiaľ aj
najvyšší súd odmietol odklon od doterajšej judikatúry, mal posúdiť predmetný právny úkon (dohodu

o pristúpení k záväzku) cez prizmu dobrých mravov, v tej súvislosti, že nezohľadnil skutočnosť, že
manžel sťažovateľky realizoval podnikateľskú činnosť nie vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť,
ale účasťou na podnikaní právnickej osoby - spoločnosti s ručením obmedzeným, pričom sa javí ako
odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba)bez súhlasu svojho manžela dohodou s
veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti, a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri
spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia

predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie
sú reálne schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok
postihnuteľný exekúciou.

26. Následné rozhodnutia krajských súdov, citované súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, už

reflektovali na predmetný nález ústavného súdu a vychádzali z neho.

27. V tejto súvislosti je nutné, vzhľadom na argumentáciu žalobcu v odvolaní, zdôrazniť, že
nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti
(retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.

Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú
istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno
obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať
nesprávny, judikatúrou prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj
na všetkých už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry

líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Cdo/ 198/2017 zo dňa 19.03.2018). Ustálenou rozhodovacou praxou sú pritom predovšetkým
stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, ako správne argumentuje žalobca. Okrem toho však v zmysle
čl. 3 CSP do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu a rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva,prípadneSúdnehodvoraEurópskejúnie(uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo129/2017
zo dňa 31. 10. 2017), čo odvolateľ opomína.

28. Súd prvej inštancie v zmysle uvedeného, rešpektujúc závery odvolacieho súdu, vyslovené v

uznesení sp.zn. 6Co/116/2017 zo dňa 25.10.2017, ktorým odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie,
ženeodôvodnil svoj odklon od judikatúry Najvyššieho súdu SR namietanej žalobcom, resp. svoj príklon
k inej argumentačnej línii, vznesenej v konaní žalovanými 1/,2 /, čím založil dôvod na zrušenie rozsudku
súdu prvej inštancie zo dňa 27.10.2016 podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, v napadnutom rozsudku
dôsledne odôvodnil právne úvahy, na ktorých svoje rozhodnutie založil a vysporiadal sa s relevantnou

právnou argumentáciou oboch sporových strán v súlade s ustálenou súdnou praxou v zmysle čl. 3 CSP.
Odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa nerešpektovania záväzného názoru odvolacieho súdu v danej
veci, vysloveného jeho skorším rozhodnutím, je potom neopodstatnená.

29. Z vecného hľadiska, na rozdiel od názoru žalobcu, má i odvolací súd za to, že v danej veci

sp.zn. I. ÚS/26/2010 išlo o skutkový stav obdobný súdenej veci s tým rozdielom, že tu ide o ručiteľský
záväzok, ktorý by ale v konečnom dôsledku vyvolal rovnaké právne následky (možnosť exekučného
uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM), preto odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie nevidel dôvod odkloniť sa od právneho názoru vysloveného Ústavným súdom SR v
citovanom rozhodnutí, v ktorom ústavný súd naviac zdôvodnil aj odklon od staršej judikatúry (ktorej sa

dovoláva žalobca) vo vzťahu k ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného je
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie správne a odvolacie námietky žalobcu sú v tejto časti
nedôvodné. Vyhodnotiac skutkovo i právne správne predbežnú otázku relatívnej neplatnosti ručiteľských
vyhlásení žalovaných 1/,2/, záveru súdu prvej inštancie o nevyhnutnosti vecného zamietnutia žaloby,ktorou sa žalobca domáha voči žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia peňažnej sumy titulom ručenia na základe
predmetných ručiteľských vyhlásení, niet čo vytknúť.

30. Na základe všetkých popísaných dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcu nepovažoval za dôvodné
a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

31. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovaným 1/,2/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní v

celom rozsahu.

32. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaných 1/,2/ rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v
nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).