Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, December 18, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/204/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114215202
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6114215202.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členov

senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu H. R., nar. XX. XX.
XXXX,bytomS.č.XXX,vkonanízastúpenéhoJUDr.AndreouBalážikovou,PhD.,advokátkou,sosídlom
Advokátskej kancelárie Lučenec, Karmana 22/A, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná
Generálna prokuratúra SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14C/78/2014-240 zo dňa 13.
03. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v prvom výroku m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu

14 364 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 14 364 € od 08. 07. 2014 do
zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Rozsudok okresného súdu v treťom výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e .

III. Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový
súd“) rozhodol prvým výrokom tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 14 364 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 14 364 € od 08. 07. 2014 do zaplatenia. Druhým
výrokom okresný súd žalobu žalobcu čo do sumy 2 242,64 € s úrokom z omeškania vo výške 5,15%
ročne zo sumy 2 242,64 € od 08. 07. 2014 do zaplatenia zamietol. Tretím výrokom okresný súd rozhodol,
že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 73%.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaného
zaplatenia náhrady škody voči štátu spolu v sume 16 606,63 € s príslušným úrokom z omeškania
od 08. 07. 2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobcom požadovaná suma pozostáva z
trov obhajoby vynaložených v trestnom konaní vo výške 382,63 €, z náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 15 000 € a zo sumy odchodného zníženého o 1 224 €. Škoda vznikla žalobcovi nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu, a to uznesením o vznesení obvinenia, vydaným dňa 13. 03. 2008

vyšetrovateľom Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, odbor inšpekčnej služby, 3. Inšpekčné
oddelenie, Banská Bystrica, pod ČVS : UIS-169/IOS-V-2006, vzhľadom na existenciu oslobodzujúceho
rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. : 4T/25/2011 z 13. 03. 2012, potvrdeného uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 3To/64/2012 z 25. 07. 2012, keď k oslobodeniu žalobcu spod obžalobydošlo z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok stal. Voči uzneseniu o vznesení obvinenia podal
žalobca sťažnosť, ktorá bola zamietnutá ako nedôvodná dňa 27. 03. 2009. Nemajetková ujma bola
žalobcovi spôsobená uvedeným trestným stíhaním tak v osobnom a rodinnom živote, občianskej cti a

dobrej povesti, ako aj v práci, jeho ekonomickom postavení a na zdravotnom stave. Závažnosť zásahu
do jeho spoločenského postavenia je daná aj medializáciou daného prípadu. Dňa 17. 07. 2008 bol
žalobca personálnym rozkazom prepustený zo služobného pomeru na základe služobného hodnotenia
a jeho potvrdenia Rozhodnutím KR PZ v Banskej Bystrici s obsahom zameraným výlučne na jeho
trestnú činnosť. V dôsledku prepustenia zo služby mu nevznikol nárok na výsluhový dôchodok, ktorý

by predstavoval do odchodu do starobného dôchodku cca 120 000 €. Bolo mu tiež o 1/3 krátené
odchodné, rozhodnutím MV SR z 18. 09. 2008. Dňa 03. 05. 2013 podal žalobca prostredníctvom právnej
zástupkyne žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu v tomto konaní uplatňovanej škody
(trovy obhajoby boli žiadané v sume 767,25 €) na MS SR a dňa 08. 01. 2014 na MV SR. Dňa 23. 05.
2013 postúpilo MS SR žiadosť na Generálnu prokuratúru SR, tá ju dňa 30. 05. 2013 postúpila z dôvodu
príslušnosti opäť na MS SR. To ju 24. 07. 2013 vrátilo GP SR, ktorá dňa 08. 08. 2013 oznámila právnej

zástupkyni žalobcu, že nie je orgánom príslušným v danej veci konať, a dňa 07. 02. 2014 oznámila, že z
dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie žiadosti, túto neprerokovala. Aj MV SR postúpilo žiadosť
navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na GP SR dňa 10. 02. 2014.

3. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Nepovažoval sa za pasívne

legitimovaného v tomto konaní. Podľa žalovaného je v danej veci oprávnené konať v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti SR.

4. Prvostupňový súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že voči žalobcovi bolo počnúc
dňom 13. 03. 2008 vedené trestné stíhanie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

§ 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Jeho sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia bola
prokurátorom zamietnutá. Spod obžaloby bol právoplatne oslobodený dňom 25. 07. 2012.

5. Prvostupňový súd tiež konštatoval, že sporné medzi stranami bolo, či Generálna prokuratúra SR je
oprávnená v spore konať v mene štátu. Súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade je orgánom

kompetentným konať v mene štátu Generálna prokuratúra SR, tak podľa právnej úpravy účinnej do 31.
12. 2008, ako aj právnej úpravy účinnej po tomto dátume. Súd prvej inštancie v tomto kontexte poukázal
na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a tiež na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici.

6. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež konštatoval, že medzi stranami sporu bol

sporný nárok žalobcu na náhradu škody v podobe trov obhajoby vynaložených v trestnom konaní vo
výške382,63€vzhľadomnadobrovoľnosťzvoleniasiobhajcužalobcom,ktoránebolasporná. Ktomuto
nároku konštatoval, že keďže v danom prípade nešlo o prípad nutnej obhajoby, súd prvej inštancie nárok
na náhradu trov obhajoby, napriek žalobcom predloženého potvrdenia o ich úhrade advokátke nepriznal.

7. Súd prvej inštancie tiež z dôvodov svojho rozhodnutia konštatoval, že medzi stranami bol sporný
aj nárok žalobcu na náhradu vyčíslenej nemajetkovej ujmy z hľadiska konkrétnych dopadov na osobu
žalobcu, jeho súkromný život a postavenie v spoločnosti, v priamej súvislosti s predmetným trestným
stíhaním. Zo svedeckých výpovedí, nielen rodinných príslušníkov žalobcu, ale aj starostu Obce S.I. U.
mal prvostupňový súd preukázaný vznik nemajetkovej ujmy žalobcu v bezprostrednej príčinnej súvislosti

s predmetným trestným stíhaním v spoločenskom postavení žalobcu, pokiaľ ide o jeho postavenie v
obci, kde pred trestným stíhaním žil, aj doteraz žije. Súd prvej inštancie konštatoval, že je to malá obec s
cca 500 obyvateľmi. Došlo k narušeniu dôvery, úcty voči žalobcovi, predtým považovaného za riadneho
občana, ktorému ľudia dôverovali, vážili si ho, mal určitú autoritu, čo vyplývalo aj z jeho osobnosti, aj
z toho, že bol policajt. Súd prvej inštancie mal tiež z výpovede žalobcu aj svedkov za preukázané, že

trestné stíhanie sa prejavilo aj na zdravotnom strave žalobcu, hlavne psychike. V čase, keď bolo voči
nemu vznesené obvinenie, prišlo mu pri matke zle, musela ho uviesť záchranka. Vzhľadom na dopady
predmetného trestného stíhania na osobu žalobcu, predovšetkým jeho psychický stav, keď satisfakcia
má zmierniť prežitý stres, pocit bezmocnosti, narušenie viery v spravodlivosť, neistotu, úzkosť, a jeho
spoločenské a ekonomické postavenie, ktoré stále pretrvávajú, s prihliadnutím na pomery v takej malej

obci, v akej žalobca žije, kde sa ľudia navzájom poznajú a vedia o sebe, hlavne v prípade takej osoby,
akou bol žalobca z titulu svojej funkcie policajta. Miera straty dôvery voči nemu bola preto oveľa vyššia,
čo prispieva k závažnosti následkov trestného stíhania, rovnako aj skutočnosť, že na poklesok policajta
ľudia viac poukazujú a odsudzujú ho. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na túto morálnu ujmu,iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je postačujúce, a nie je možné jej uspokojenie inak,
napr. formou ospravedlnenia. Z tohto dôvodu považoval prvostupňový súd nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za oprávnený. Pokiaľ ide o rozsah tejto náhrady, súd ho určil voľnou

úvahou spolu za 1596 dní trvania predmetného trestného stíhania žalobcu, od 13. 03. 2008, kedy mu
bolo vznesené obvinenie, do dňa jeho právoplatného oslobodenia 25. 07. 2012, sumou 9 € za každý
deň, čo predstavuje spolu sumu 14 364 €.

8. Súd prvej inštancie taktiež v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že medzi stranami bol

sporný aj nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej vyplatením zníženého odchodného, vzhľadom
na neexistenciu príčinnej súvislosti s trestným stíhaním.

9. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o priznaní zníženého odchodného z 18.
09. 2008 odôvodnilo § 34 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a

Železničnej polície, podľa ktorého, ak sa služobný pomer skončil prepustením z dôvodu, že bol
príslušník vyhodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, znižuje sa
odchodné o jednu tretinu. Keďže dôvodom nevyplatenia odchodného žalobcovi v celej výške bola jeho
nespôsobilosť vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, nie jeho predmetné trestné stíhanie, chýba
v danom prípade bezprostredná príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou v podobe nevyplatenia 1/3

odchodného vo výške 1 224 € a trestným konaním voči žalobcovi, teda prvostupňový súd považoval
žalobu v tejto časti za nedôvodnú.

10. Na základe uvedeného, súd prvej inštancie včas podanej žalobe, ktorej podaniu predchádzala
žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, hoci vecne neprerokovaná s

odvolaním sa na nekompetentnosť (§ 16 ods. 1 v spojení s § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), vyhovel
v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť túto vo výške
14 364 € s požadovaným úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne z tejto sumy odo dňa podania
žaloby, t.j. od 08. 07. 2014 (§ 16 ods. 4, veta posledná a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení
s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.) a vo zvyšnej časti

žalobu zamietol.

11. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak,
žalobca má vzhľadom na svoj čiastočný úspech v konaní (86,5%), nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému (jeho úspech 13,5%) v rozsahu svojho čistého úspechu 73% (§ 255 ods. 2 CSP).

12. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, rozsudok okresného súdu v
rozsahu, v ktorom bol žalovaný neúspešný zrušiť vzhľadom na to, že závery v ňom obsiahnuté žalovaný
považuje za nesprávne a rozporné so zákonom.

13. Žalovaný v odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP,
lebo súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, lebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

14. K záveru okresného súdu, že za žalovaného je oprávnená konať Generálna prokuratúra SR, uviedol,
že na to, aby prokuratúra bola povinná a oprávnená konať za štát, musí podľa zákona škodu spôsobiť.
V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia môže byť titulom náhrady škody
zakladajúcim oprávnenie konať za štát tak Ministerstvu vnútra SR, ako aj Generálnej prokuratúre.
Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13. 11. 2013. Z citovaného

nálezu Ústavného súdu je podľa žalovaného nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie
ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené,
ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné,
resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o
spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Stanovisko,

že zamietnutie sťažnosti podanej proti uzneseniu o vznesení obvinenia a následné podanie obžaloby
v zmysle § 234 Trestného poriadku prokurátorom zakladá príslušnosť prokuratúry konať, považuje
žalovaný za nesprávne. Tieto skutočnosti môžu len vylúčiť príslušnosť Ministerstva vnútra SR. Ak by
sme pripustili takéto stanovisko, analogicky by musela byť akceptovaná úvaha o zodpovednosti súduvo všetkých prípadoch, keď súd po preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby nariadil hlavné
pojednávanie, teda uznal a potvrdil zákonnosť z prípravného konania v zmysle § 238 ods. 1 Trestného
poriadku, ako aj vo všetkých prípadoch, keď súd v súdnom konaní rozhodol (hoci neprávoplatne) o

uznaní viny a uložení trestu.

15. V odvolaní tiež žalovaný uviedol, že prokurátor je pri rozhodovaní o podanej sťažnosti viazaný
ustanoveniami § 193 a § 194 Trestného poriadku, v zmysle ktorých je taxatívne upravený postup
prokurátora. Prokurátor sa nemôže vo svojom rozhodovaní odkloniť od týchto ustanovení a musí

postupovaťnazákladezákona.Prokurátorrozhodujeosťažnostinazákladeskutkovéhostavuzisteného
v momente podania sťažnosti. Skutkový stav zistený v prípravnom konaní sa vzhľadom na rôzne
okolnosti, ktoré nemôže prokurátor ovplyvniť, môžu do výraznej miery líšiť od skutkového stavu, ktorý
nastane v súdnom konaní po podaní obžaloby. Ak existovali v momente rozhodovania o sťažnosti
podanej proti uzneseniu o vznesení obvinenia skutočnosti odôvodňujúce postup v zmysle § 193 ods.
1 Trestného poriadku a prokurátor podľa nich rozhodol, považuje žalovaný za nesprávne zákonný

postup prokurátora považovať za základ nároku na náhradu škody v zmysle zákona o náhrade
škody. Pripomenul skutočnosť, že prokurátor v prípravnom konaní nerozhoduje o vine alebo nevine
obžalovaného, čo je výsostným právom súdu, ale len o podaní obžaloby. Poukázal pritom na ust.
§ 234 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorého jasne vyplýva, že na podanie obžaloby postačuje taká
miera zistenia skutkového stavu, ktorá v momente podania obžaloby preukazuje spáchanie skutku

obžalovaným.

16. Žalovaný v podanom odvolaní tiež namietal, že z vykonaného dokazovania, ako aj z výpovedi
svedkov priamo nevyplýva priama súvislosť trestného stíhania a zhoršenia sociálneho postavenia
žalobcu. Vyslúchnutí svedkovia predniesli len všeobecné subjektívne tvrdenia. Žalovaný nepovažuje

za dostatočné preukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a údajnou spôsobenou
sociálnou traumou. V odstavci 33 rozsudku súd konštatoval, že výpoveďami svedkov ako aj žalobcu mal
zapreukázané,žetrestnéstíhaniesaprejaviloajnapsychikežalobcu.Sámsúdvšakďalejkonštatuje,že
žalobca uvedenú skutočnosť žiadnym spôsobom nedoložil. Uvedené považuje žalovaný za minimálne
sporné a protirečivé. Súd tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca mal problémy so zamestnaním.

Žalobca sa však zamestnal v roku 2010, teda ešte v priebehu trestného konania, čo súd sám konštatoval
v ods. 32. V priebehu celého konania neboli žalobcom preukázané konkrétne skutočnosti o dopade
trestného stíhania na jeho osobný život. Žalobca a vypočutí svedkovia zostali len v rovine všeobecných
tvrdení. Z tohto hľadiska považuje žalovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nedostatočne
preukázaný a žalobca podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno.

17. Žalovaný má za to, že neboli jednak splnené všetky zákonom stanovené podmienky na to, aby
vo veci konala za štát Generálna prokuratúra SR. Vo veci uplatnenia si nemajetkovej ujmy žalovaný
uviedol, že žalobca nepreukázal jednoznačne súvis medzi zhoršením kvality života, sociálneho statusu
a vedeným trestným konaním tak, ako to vo svojom rozsudku udáva okresný súd.

18. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

19. Žalobca uviedol, že je možné jednoznačne určiť, ako orgán oprávnený zastupovať štát Generálnu

prokuratúru Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/984/2013. Žalobca tiež v tejto súvislosti poukázal na korešpondenciu
Ministerstva spravodlivosti a Generálnej prokuratúry zo dňa 10. 06. 2013. Žalobca má za to, že príčinná
súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu a zhoršením jeho sociálneho postavenia bola nepochybne
preukázaná. Žalobca v plnom rozsahu zotrval na skutkových dôvodoch žaloby, a tiež na tom, že je

preukázané jednoznačne výpoveďami svedkov (nie len členmi rodiny žalobcu ako uvádza Generálna
prokuratúra),ktorévôbecnebolivšeobecné,aleprávenaopakuvádzalikonkrétneskutočnosti.Vovzťahu
k odkazu žalovaného na rozhodnutie II.ÚS 163/2013 žalobca považoval za potrebné poukázať, že
predmetný nálež rieši skutkovo aj právne odlišnú situáciu.

20. Na vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu žalovaného reagoval žalovaný replikou, v ktorej
uviedol, že vyjadrenie žalobcu k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti a opakovane žalovaný
navrhol, aby odvolací súd vo veci podľa § 390 CSP sám rozhodol a žalobu zamietol.21. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec podľa § 379, § 381 ods. 1 CSP a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 388 CSP v prvom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 14 364 € spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 14 364 € od 08. 07. 2014 do zaplatenia zmenil,
pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

22. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

23. Napriek tomu, že odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 14 364 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 14 364 €
od 08. 07. 2014 do zaplatenia, nemôže odvolací súd konštatovať, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie
v tomto výroku bolo nesprávne.

24. K zmene rozsudku okresného súdu v tomto výroku odvolací súd pristúpil len z dôvodu, že súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí opomenul vo vzťahu k tomuto výroku, určiť lehotu na plnenie (paričnú
lehotu), tzn. lehotu, v ktorej je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi súdom uloženú sumu. Aj keď pri lehote
na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP ide o zákonnú lehotu, potom z dôvodu presnosti i zrozumiteľnosti
súdneho rozhodnutia lehota na plnenie sa musí v súdnych rozhodnutiach uvádzať (k tomu porovnaj

napr. Z III. s. 334)

25. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce
konaniespolusnapadnutýmrozsudkomsúduprvejinštancieauvádza,ževplnomrozsahusastotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti nároku žalobcu čo do sumy

14 364 €, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a na tieto v
celom rozsahu poukazuje.

26. Odvolací súd, pokiaľ ide o prvý výrok napadnutého rozhodnutia uvádza, že námietky žalovaného
nie sú dôvodné, pričom okresný súd správne vo svojom rozhodnutí uzavrel, že oprávnenou zastupovať

Slovenskú republiku ako žalovaného v tomto konaní je Generálna prokuratúra. Odvolací súd v tomto
smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 10. 2015, sp. zn. 8Cdo/289/2014
uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016
pod poradovým číslom 6, v zmysle ktorého bol prijatý záver: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa

policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu
príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f)
zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení zákona číslo 412/2012 Z. z. je od 01. januára 2013 Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní

súd z úradnej povinnosti.“

27. Teda, pokiaľ žalovaný namietal v odvolaní, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je
oprávnená konať za Slovenskú republiku v tomto konaní, tak táto odvolacia námietka, vzhľadom aj na
vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, nie je dôvodná.

28. Súdna prax dospela tiež k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť
(§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania,
ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože

právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí, t.j. zanikajú účinky
vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným
(nadbytočným). Postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že
nejde o trestný čin, súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo
a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (porovnaj nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/25/2011 zo dňa 24.03.2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009). Rovnaké dôsledky vo vzťahu k
zákonnostiuzneseniaovzneseníobvineniapripísalasúdnapraxajoslobodeniuspodobžaloby(porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 alebouznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012) ako aj
zastaveniu trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným (porovnaj rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/6/1990

zo dňa 23.02.1990 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov pod č. R 35/1991, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28.06.1993 alebo uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010). V tomto smere preto
neobstoja odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa zákonnosti postupu v súvislosti s rozhodovaním
o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia a podaním obžaloby.

29. Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia
žalobcovi nemožno považovať za nezákonné, pretože v čase vznesenia obvinenia a podania obžaloby
boli splnené zákonné predpoklady pre tento postup a v trestnom konaní nedošlo k porušeniu
základných zásad trestného konania, preto samotný výsledok trestného konania (oslobodenie spod

obžaloby) nemusí vyvolať nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia ako základného predpokladu
na vznik nároku na náhradu škody. Je evidentné, že žalovaný v rámci tejto argumentácie nesprávne
viaže zákonnosť rozhodnutia na skúmanie porušenia nejakej povinnosti (zásady) pri jeho vydaní, t.j.
zákonnosť dáva do súvisu so zavinením (žalovaný poukazuje na neporušenie zásad trestného konania).
Zodpovednosť štátu za škodu je však koncipovaná ako objektívna, t.j. bez ohľadu na akékoľvek

zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). V tejto súvislosti preto platí, že
ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je
skončené oslobodením spod obžaloby treba hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za

materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je
povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,

zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Zmyslu
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková a aj nemajetková
ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela súdna prax k záveru, že ak došlo

k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania (porovnaj citované uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009 alebo sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo
dňa 18.08.2010).

30. Ak nedôvodnú tiež odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalovaného, že z vykonaného dokazovania
ako aj z výpovedí svedkov priamo nevyplýva priama súvislosť trestného stíhania a zhoršeného

sociálneho postavenia žalobcu. V tomto smere žalovaný používa len všeobecné tvrdenia bez
konkretizácie, ktorí konkrétni svedkovia neuvádzajú priamu súvislosť medzi trestným stíhaním a
zhoršením sociálneho postavenia žalobcu.

31. Naproti tomu odvolací súd poukazuje napríklad na výpoveď starostu Obce Látky Ľubomíra Bahledu,

z ktorej bolo preukázané, že došlo k narušeniu dôvery, úcty voči žalobcovi, predtým považovaného
za riadneho občana, ktorému ľudia dôverovali, vážili si ho, mal určitú autoritu, čo vyplývalo aj z jeho
osobnosti a aj z toho, že bol policajt. Tiež z výpovedi sestry žalobcu G. X., vyplynulo, že v Obci S. na
žalobcu pozerali ako na zlodeja, keď sused svedkyne jej povedal, že jej brat je zlodej, niktoš. Ohováranie
potvrdilajstarostaobce,stretolsasosituáciami,keďžalobcuohovárali,žetotojetenpolicajt,ktorýkradol

drevo. Zúžil sa mu okruh kamarátov, starosta obce dosvedčil, že keď ide do krčmy na pivo, žalobca sedí
sám. Teda je evidentné, že predmetným trestným stíhaním bolo zasiahnuté do sociálneho postavenia
žalobcu.32. Žalovaný používa len všeobecné tvrdenia o tom, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi
trestným stíhaním žalobcu a dopadom na jeho sociálne postavenie. Žiadnym spôsobom nenamieta
výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Neuvádza žiaden dôvodný právny argument, z ktorého by bolo

možné jeho tvrdenie odvodiť. Neuvádza žiadny obdobný prípad, prípadne také rozhodnutie, z ktorého
by bolo možné vyvodiť pre tento konkrétny prípad záver, že nemožno priznať nemajetkovú ujmu, hoci
boli pre priznanie splnené všetky predpoklady.

33. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je

čo do priznanej sumy nemajetkovej ujmy 14 364 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo
sumy 14 364 € od 08. 07. 2014 do zaplatenia, správne a len z dôvodu, že súd prvej inštancie opomenul
uviesť vo výroku svojho rozhodnutia lehotu na plnenie, došlo zo strany odvolacieho súdu k upresneniu
odvolaním napadnutého výroku rozhodnutia prvostupňového súdu, a to čisto z formálnych dôvodov.

34. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

35. Pretože žalovaný podal odvolanie v rozsahu, v ktorom bol žalovaný neúspešný, teda napadol aj
výrok rozsudku o náhrade trov konania, odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo
vzťahu k tomuto výroku, i keď vo vzťahu k tomuto výroku žalovaný žiadne odvolacie dôvody neuviedol.

36. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca mal v konaní úspech
čiastočný a to v rozsahu 86,5 % voči úspechu žalovanému 13,5 %. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje
73 % (86,5 % - 13,5 % = 73 %). Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vo výroku o trovách konania
vecne správne, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku ako vecne správny potvrdil.

37. Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti, zostáva rozhodnutie súdu prvej inštancie nedotknuté (§
367 ods. 2 CSP).

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP,

podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov
konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol v odvolacom
konaní v plnom rozsahu úspešný, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

39. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.

2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).