Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. jún 2017

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 8C/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717200297
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Dobrík
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2017:5717200297.3

Rozhodnutie

SudcaOkresnéhosúduvMartineJUDr.MiroslavDobríkvprávnejvecižalobcu:D.G.Y.,T..XX.XX.XXXX,
H.I.,O..D..C..U.XX,tohočasubytomO.,T.E.XXXXX,J.,XX-XXXXndG.,zast.Advokátskakancelária
JUDr. Chlapík, s.r.o., so sídlom v Žiline, Ul. Sládkovičova 13 proti žalovanému: G. M., K. C. , G. G. D.
H., O.. Š. X v konaní o zaplatenie 101.197,49 € s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu zamieta.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca v podanom návrhu žiadal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu 1.197,49 € z titulu
náhrady škody a ďalej 100.000 € z titulu nemajetkovej ujmy vrátane 5,05 % ročného úroku z omeškania
z priznaných súm od 12.05.2015 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa

PZ Okresného úradu vyšetrovania PZ I. číslo jednacie Č.:D.-XX/XX zo dňa 11.02.1993 bolo podľa § 160
ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku
voči žalobcovi vznesené trestné obvinenie z trestného činu pohlavného zneužívania a ohrozovania
mravnej výchovy mládeže podľa § 242 ods. 1 a § 217 písm. a) Tr. zák. , pretože na podklade zistených
a potvrdených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že žalobca sa v mesiaci júl až august
1992 zoznámil s mladistvými N. U. a F. W., ktorých zlákal, že potrebuje pomôcť v pracovnej činnosti

v kancelárii vo D. v dome, kde sa nachádza reštaurácia Y. L. ako aj na byte v I., O.. N. XX/XX, kde
ich pohlavne zneužíval a to tak, že im ohmatával pohlavný orgán, tento im aj masíroval, aj ich bral
do svojich úst, až došlo u nich k výronu semena, pričom tiež sám onanoval a púšťal im videokazety
s pornografickou tematikou, kde bol zachytený pohlavný styk mužov - homosexuálov. V návrhu ďalej
uviedol, že uznesením vyšetrovateľa PZ , Okresného úradu vyšetrovania PZ I. zo dňa 09.04.1993 bolo
trestné stíhanie prerušené , pretože obvinený sa v miesta bydliska nezdržiaval a jeho pobyt nebol

známy, preto nebolo možné vec náležite objasniť. Následne uzneseniami vyšetrovateľa PZ I. bolo v
konaní pokračované, následne bolo prerušované konanie z toho dôvodu, že sa nezdržiaval v mieste
pobytu. Uznesením Okresnej prokuratúry v I. číslo jednacie XPv XXX/XX zo dňa 03.03.2011 prokurátor
rozhodol podľa § 358 ods. 1 Tr. por., že trestné konanie vedené proti obvinenému G. sa vykonaná ako
proti ušlému, lebo sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine. Uznesenie o vznesení obvinenia
bolo žalobcovi doručené až dňa 23.11.2000. Okresná prokuratúra v I. dňa 08.07.2013 podala podľa §

234 ods. 1 Tr. por. obžalobu za vyššie uvedený trestný čin. Samosudca Okresného súdu v Martine podľa
§ 360 Tr. por. vydal dňa 12.09.2013 oprávnenie pod číslom 23T 100/2013, podľa ktorého sa konanie
proti žalovanému podľa § 358 a nasl. Tr. por. vykoná ako proti ušlému. Rozsudkom Okresného súdu
v Martine sp.zn. 23T 100/2013 zo dňa 13.03.2014 , ktorým bol podľa § 285 písm.b) Tr. por. žalobca
oslobodený spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.04.2013. Proti tomuto rozsudku
podal odvolanie prokurátor. Odvolanie neskôr zobral späť. V súvislosti s trestným konaním žalobcovi

vznikla ujma a to skutočná škoda za zaplatenie trov obhajoby vo výške 1.197,49 €. Tieto boli vyúčtované
dňa 22.05.2014. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zmysle ust. § 15 ods. 1 Zákonač. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dňa 18.08.2014 žiadal
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Uplatnil si nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 €.
Svoj nárok odôvodnil tou skutočnosťou, že celé trestné konanie vedené proti jeho osobe bolo svojou

dĺžkou 21 rokov hrubým porušením práv obvineného na to, aby jeho vec bola rýchlo a spravodlivo
prejednaná bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy SR a v primeranej lehote podľa článku
6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň v konaní bolo porušené
základné právo obvineného na obhajobu vyjadrené v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. a článku 50 ods.
3 Ústavy SR a ods. 3 písm.b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a taktiež

bolo postihnuté závažnými procesnými dôsledkami, nakoľko procesné úkony boli vykonané bez toho,
aby bol o nich upovedomený a bez toho, aby mu bol ustanovený obhajca, hoci bol dôvod povinnej
obhajoby, ktoré v skutočnosti mali za následok, že vedené trestné stíhanie bolo už dávno premlčané.
Takéto protizákonné vyšetrovanie bolo však na úkor žalobcu, ktoré však ničím nezavinil. Žalobca sa
legálne zdržiaval v cudzine, bol odhlásený z pobytu v Slovenskej republike a riadne prihlásený k pobytu v
O., pričom táto skutočnosť bola orgánom činným v trestnom konaní prinajmenšom od roku 2000 známa.

Trestné stíhanie citeľne doliehalo na osobu žalobcu, jeho príbuzných. Pociťoval ujmu na svoju osobu s
tým, že sa znižovala jeho česť u iných ľudí a tým ohrozovala vážnosť a dôstojnosť jeho postavenia a
uplatnenia v spoločnosti. V dôsledku vydaného príkazu na zatknutie nemohol navštevovať územie G.,
nemohol sa voľne pohybovať, cestovať, bol evidovaný ako osoba, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie v
inomštáte.Stratilkontaktsviacerýmiznámymiapriateľmi.Vsúkromnomajrodinnomživotemalproblém

nadviazať známosť, nájsť si zamestnanie a nájsť si uplatnenie v spoločnosti, ktoré všetky tieto dôsledky ,
negatívne hodnotiace úsudky vplývalo na to, čo nepriaznivo zasiahlo aj do jeho psychického zdravia.
Trestné konanie zasahovalo do jeho súkromného a osobného života, ako aj do jeho cti, dobrej povesti,
preto je podľa jeho názoru spôsobilosť vykonať vznik majetkovej škody ale aj škody nemajetkovej. Podľa
jeho názoru v právnom štáte musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že sa trestnej činnosti

nedopustil bude mu priznané odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený.
Vedené trestné stíhanie bolo pre neho záťažou, zasahovalo do jeho dobrej povesti a to tým skôr, že
sa jednalo o obvinenie, ktoré bolo preukázané ako nepravdivé a potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom
súdu. Jeho predbežnému prejednaniu nároku nebolo vyhovené. Z toho dôvodu bol nútený podať návrh
na súd. Poukázal na zákonnú úpravu uvedené v Zákona č. 514/2003 Z.z. . Na základe tohto zákona

sa domáhal náhrady škody. K návrhu pripojil vyčíslenie trov právneho zastupovania v trestnej veci,
uznesenia vyšetrovateľov, rozsudok Okresného súdu v I., žiadosť o prejednanie náhrady škody, ako aj
ostatné listinné dôkazy.

2.Žalovaný vo svojom stanovisku uviedol, že nesúhlasí s návrhom. Žiadal ho zamietnuť v celom

rozsahu, nakoľko žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia. Mal za
to, že neskoršie oslobodenie žalovaného spod obžaloby v žiadnom prípade nezakladá záver v tom,
že uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe bolo nezákonné. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 163/2013, v ktorom sa uvádza, že uznesenie o vznesení
obvinenia automaticky možno považovať za nezákonné, nakoľko v čase jeho vydania existujúca

pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. V prejednávanej
veci je rozhodujúce posúdenie zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania. Vyšetrovateľ policajného
zboru v danom prípade na základe uvedených skutočností, vyplývajúceho predpokladu, že trestný čin
spáchalaurčitáosobanemalinúzákonnúmožnosť,napostup.Vpredmetnejveci aknechcelpostupovať
v rozpore s trestným poriadkom ako vydať uznesenie o vznesení obvinenia. Začatie trestného stíhania

je prvým štádiom trestného konania, ktoré vo vzťahu ku konaniu pred súdom má iba bežný charakter
a pomocnú úlohu. V konaní nebolo potvrdené ani porušenie základných zásad trestného konania
vyjadrených v trestnom konaní vyšetrovateľom alebo trestným orgánom. Ide o štandardný postup
policajného zboru a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona , pričom uznesenie o
vznesenie trestného obvinenia nebolo v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné. Aj keď v danom

prípade bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pričom takýto postup v zmysle ustálenej judikatúry
mal v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nie je
možné podľa názoru žalovaného pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím vychádzať len z toho, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený bez prihliadnutia aj
na osobitné okolnosti tejto konkrétnej trestnej veci. Poukázal na § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003

Z.z., kde je uvedené, že ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobené
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušných orgánov. Súd, ktorý rozhoduje o
náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona právo podľaodseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravný
prostriedokpodľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodné
osobitného zreteľa. To, čo treba chápať pod pojmom prípady hodné osobitného zreteľa je v každej

konkrétnej veci na posúdenie orgánu, ktorý zodpovedá za škodu pri výkone verejnej moci. V zákonnom
ustanovení podmienok priznaní náhrady škody poškodenému voči štátu vyslovenej povinnosti zo strany
poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu.
Žalobca nepodal riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vznesení obvinenia a preto mu v
zmysle citovaného zákonného ustanovenia nemožno priznať právo na náhradu škody spočívajúcu v

nákladoch na obhajobu v trestnom konaní. Tiež žiadal návrh zamietnuť aj ohľadom nemajetkovej ujmy
100.000 € , ktoré si žalobca uplatňoval, pričom poukázal na to, že žalobca žiada nemajetkovú ujmu
v rozpore s ustanovením § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z.. Osobitný právny predpis v zmysle
uvedeného ustanovenia je v rozpore so Zákonom č. 215/2006 Z.z., ktorý v § 6 upravuje maximálnu
výšku odškodnenia, ktorá je 50 násobok minimálnej mzdy.

3. Žalobca vo svojom písomnom stanovisku z 03.05.2017 trval v plnom rozsahu na svojom návrhu.
Poukázal na oslobodenie spod obžaloby a v tejto súvislosti poukázal na to, že to má rovnaké dôsledky,
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ďalej
poukázalnazákonnúúpravu,konkrétne§3ods.1písm.a)aods.2Zákonač.514/2003Z.z.avsúvislosti
s tým poukázal na to, že zodpovednosť je daná ako objektívna bez ohľadu na akékoľvek zavinenie.

Ohľadom nemajetkovej ujmy upravil svoj návrh a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške 21.750 € a to v zmysle ustanovenia § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z.
s poukazom na ustanovenie § 6 Zákona č. 215/2006 Z.z..

4. Žalobca na pojednávaní trval v plnom rozsahu na podanom návrhu z dôvodov tam uvedených .

Nestotožnil sa s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Podľa neho je nemysliteľné, aby
sa v trestnom konaní domáhal nemajetkovej ujmy. V uznesení o vznesení obvinenia nebolo vo veci
rozhodnuté. Nebolo zrejmé, či je trestné konanie zákonné alebo nezákonné.

5. Žalovaný trval na svojom vyjadrení z 18.05.2017 vzniesol námietku premlčania s poukazom na to,

že uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené obvinenému, t.j. žalobcovi dňa 23.11.2000 , avšak
žalobca si svoj nárok na súde uplatnil až dňa 12.01.2017, teda po 10-ročnej premlčacej lehote. Ďalej
poukázal na § 27 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov , kde je uvedené, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími
predpismi.

6. Podľa § 22 ods. 2 Zákona č. 68/1969 o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
je uvedené, najneskôr sa toto právo premlčí najneskôr do 10 rokov odo dňa, keď poškodenému bolo

doručené nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. To neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

7. V súvislosti s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami žalovaný poukázal na to, že na daný
prípad je potrebné aplikovať Zákon č. 58/1969 Z.z. vrátane 10-ročnej premlčacej lehoty. Poukázal aj na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn.7Co 568/2013, ktorý pripojil do spisu.

8.Svedok I. G., brat žalobcu na pojednávaní uviedol, že celá rodina vedela, že brat, t.j. žalobca je stíhaný.
Tento mal obmedzené možnosti pohybu. Raz bol v Č.. Na G. nebol. Dá sa povedať, že vlastne rodičia
prišli o syna, on prišiel o brata. Dvakrát bol za ním v O.. Vedel o tom, že kvôli trestnému stíhaniu mal
problém so zamestnaním. Podľa neho toto malo nepriaznivý vplyv na jeho rodinný život, nakoľko brat

sa rozviedol, lebo jeho manželka nedostala povolanie na pobyt v O.. Po šiestich mesiacoch musela z
O. odísť. Bol zaradený do evidencie osôb, proti ktorým sa vedie trestné stíhanie v inom štáte. Musel
sa pravidelne hlásiť.

9.Súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že na daný prípad je

potrebné aplikovať ustanovenie Zákona č. 58/1969 Z.z., nakoľko uznesenie o vznesenie obvinenia bolo
doručené obvinenému, t.j. žalobcovi za účinnosti tohto zákona dňa 23.11.2000. Konkrétne je potrebné
aplikovať ust. § 22 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 58/1969 Z.z. v rámci trojročnej subjektívnej premlčacej
lehoty , resp. v rámci objektívnej desaťročnej premlčacej lehoty si mohol žalobca uplatniť svoje práva.Je pravdou, že žalobca svoj nárok uplatnil v rámci premlčacej trojročnej subjektívnej doby. Táto začala
plynúť odo dňa, keď mu bolo doručené uznesenie o začatí trestného stíhania, t.j. 23.11.2000. Návrh
na súd bol však podaný až 12.01.2017. V konaní bolo preukázané, že bola dodržaná subjektívna

trojročnálehotaohľadomuplatneniavýškytrovobhajoby.Žalobcovivšakuplynuladesaťročnáobjektívna
premlčacia doba v zmysle ust. § 22 ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zb. , ktorá začína plynúť odo dňa,
keď bolo poškodenému doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda nezákonného rozhodnutie,
ktorým bola spôsobená škoda. Desaťročná objektívna lehota mu uplynula dňa 23.11.2010. V danej
veci treba vychádzať, že zo zásady, že subjektívna premlčacia doba nemôže skončiť neskôr ako

premlčacia doba objektívna, ale môže skončiť s ňou. V danej právnej veci začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby nastal až po skončení plynutia objektívnej doby a preto právo sa premlčalo uplynutím
objektívnejpremlčacejdoby.Subjektívnapremlčaciadobavtomtoprípadenemáprávnyvýznam.Ďalejje
potrebné aj poznamenať, že za opodstatnenú súd považoval aj argumentáciu žalovaného, že priznaniu
náhrady škody bráni aj skutočnosť, že žalobca nevyužil možnosť podať proti uzneseniu o vznesení
obvinenia sťažnosť. Pokiaľ ide o uplatnenie náhrady škody spočívajúcich v trovách obhajoby, tak v tejto

súvislosti je potrebné aplikovať ust. § 22 ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zbierky vzhľadom na ust. § 27 ods.
2 Zákona č. 514/2003 Z.z.. Nakoľko podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. , ktorý nadobudol účinnosť až dňa
01.07.2004 a uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené žalobcovi dňa 23.11.2000, teda ešte za
účinnosti Zákona č. 58/1969 Zb. Je síce pravdou, že náhrada škody spočívajúca v trovách obhajoby
v trestnom konaní spĺňala všetky tri zákonom vyžadujúce predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu

spôsobenúnezákonnýmrozhodnutím,t.j.bolasplnenápodmienkaexistencienezákonnéhorozhodnutia,
spôsobená škoda a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím , avšak trovy obhajoby boli
priamo vyvolané uznesením obvinenia o začatí trestného stíhania voči žalobcovi, ktoré ako už bolo
uvedenébolodoručenéžalobcovidňa23.11.2000alenávrhnasúdvcivilnejvecibolpodaný12.01.2017,
teda už po desaťročnej premlčacej lehote a preto tento nárok nemohol byť priznaný žalobcovi vzhľadom

na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného. Z tých istých dôvodov bol zamietnutý aj návrh
žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 €.

10.Súd teda vyhodnotiac každý dôkaz osobitne, ako aj v ich vzájomných súvislostiach vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného nemal inú možnosť, len návrh žalobcu v celom

rozsahu zamietnuť.

11. Žiadnemu z účastníkov súd nepriznal náhradu trov konania, i keď vzhľadom na výsledok konania by
prichádzala náhrada trov konania v prospech žalovaného v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, avšak tento
uviedol, že si žiadne trovy konania neuplatňuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Martin.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.