Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 19, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/231/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212223558
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2212223558.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.

Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: B&B FAKTORING, spol. s r.o.,
Škultétyho 16, Bratislava, IČO: 34 104 551, zastúpený spoločnosťou Dušan Daňový, advokát, s.r.o.,
Nám. M. Benku 15, Bratislava, IČO: 47 241 471, proti žalovanému: JUDr. V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
R. XXX/XX, A. - B. V., o zaplatenie 2.900,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9C/164/2013-249 zo dňa 26.11.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalobu zamietol. Druhým
odsekom výroku žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie použitím § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, vecne
tým, že vyhodnotil výpovede účastníkov konania ako aj svedkov a listinné dôkazy založené v spise
a dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na zaplatenie sumy 2.900,- Eur s prísl., keď neuniesol
dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním jeho nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, o ktorý

sa mal žalovaný obohatiť z titulu vyplatenej zálohy za právne služby, ktoré mu mali byť poskytnuté
kanceláriou žalovaného. Súd pri vyhodnotení medzi základné dôkazy bral do úvahy jednak vklad
hotovosti vyhotovený v C. A. A. (č.l. 8 v spise) dňa 29.07.2011, kedy z účtu konateľky u žalobcu
ako fyzickej osoby V. A., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, ide o osobný účet matky konateľky u žalobcu
Beáty Beníkovej, t.č. Daňovej, ktorá má dispozičné právo k tomuto osobnému účtu, vykonala transakciu
označenú „pôžička“ na osobný účet s názvom A. V. č. účtu XXXXXXXXXX, a jednak zápisnicu
vyhotovenú na Daňovom úrade v Bratislave dňa 11.12.2012 pod číslom 910143/5/3685825/2012, v

ktorej je uvedené: doklad, predložený pani Beníkovou - konateľkou spoločnosti B&B FAKTORING, s.r.o.
o vklade hotovosti v sume 2.900,- Eur sa netýka spolupráce spoločnosti Advokátska kancelária JUDr.
V. A., s.r.o., so spoločnosťou B&B FAKTORING s.r.o. Peňažná hotovosť bola vložená na súkromný účet
JUDr.V.A.,išloovráteniesúkromnejpôžičky.Právnyvzťah medziB&BFKATORING,s.r.o.aJUDr.V.A.,
ako fyzickou osobou nie je preukázaný. Preto súd nemal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu, o tom
svedčí aj zmluva o poskytovaní právnej pomoci, ktorá bola uzatvorená medzi B&B FAKTORING, s.r.o.
a Advokátskou kanceláriou JUDr. V. A., s.r.o.. Ako už bolo uvedené, presne obsahuje číslo bankového

spojenia ako aj spôsob platby, (o odmenách a náhradách advokátovi za poskytnuté právne služby).
Preddavok nebol dohodnutý. Súdu neušlo pozornosti, že konateľka žalobcu po dvoch rokoch od podania
návrhu a to 19.09.2014 predložila súdu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi Beátou Beníkovou ako
fyzickou osobou - veriteľ a B&B FAKTORING, s.r.o. ako dlžník, na sumu 2.900,- Eur, ktorú mala požičaťobchodnej spoločnosti. Zmluva je zo dňa 29.07.2011. Je otázne z akého dôvodu na ňu nepoukázala v
návrhu zo dňa 20.12.2012 a prečo ju predložila súdu až po dvoch rokoch (č.l. 120 v spise). Ďalej súd
má preukázané, že v kritickom čase v júli 2011 konateľka spoločnosti viackrát navštívila Advokátsku

kanceláriu JUDr. V. A., s.r.o., o čom svedčí výpoveď jednak svedkyne F. W. a svedka V. B., ktorí mali
vedomosť o požičaných peniazoch. Svedkyňa bola prítomná pri odovzdaní hotovosti 2.900,- Eur, ktorú
vložila do rúk V. A. za prítomnosti konateľky spoločnosti žalobcu a bola prítomná pri odpočítaní tejto
hotovosti. Súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného ohľadne nepreukázania aktívnej legitimácie
žalobcu. Finančné prostriedky vo výške 2.900,- Eur mu boli na jeho účet vložené na základe právneho

vzťahu založeného medzi obchodnou spoločnosťou a pani Beníkovou. Žalobca ani v súdnom spore
vedenom na Okresnom súde Bratislava III, kedy sa Advokátska kancelária JUDr. V. A. s.r.o. domáhala
zaplatenie neuhradenej faktúry od žalovaného, túto údajnú zálohu v tomto spore nespomenul, hoci
mohol ju účtovne alebo v súdnom spore započítať, čo však neurobil. Súd je toho názoru, že žalobca
nie je v konaní aktívne legitimovaný a žalovaný sa na jeho úkor nikdy bezdôvodne neobohatil, žalobca
v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno. Nepreukázal „omyl“ - zaslanie hotovosti na nesprávny

účet, ani skutočnosti o požičaní 2.900,- Eur od fyzickej osoby a to od konateľky spoločnosti. Súd má na
mysli zmluvu o pôžičke, ktorá bola účelovo preukázaná súdu až po dvoch rokoch od podania návrhu.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný mal v konaní plný úspech.
Náhradu trov konania nežiadal.

3. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobca, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť,
namietajúc nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania. Odvolateľ poukázal na to, že žaloba bola
podaná po tom, ako sa konateľka žalobcu pokúšala od žalovaného získať účtovný doklad o prevzatí
platby za právne služby. Žalovaný poskytol konateľke žalobcu číslo súkromného účtu, na ktorý mu

bola predmetná hotovosť poukázaná s tým vedomím, že ide o účet advokáta a nie súkromnej osoby.
Súd uveril účelovej obrane žalovaného, ktorý sa snaží zakumflovať daňový únik. Po uplynutí odvolacej
lehoty odvolateľ doplnil svoje odvolanie, zopakoval chronológiu udalostí, keď dňa 01.06.2011 došlo
medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, na základe ktorej
bola žalovanému podpísaná plná moc, na základe ktorej žalovaný nedôvodne vyplatil JUDr. W. sumu

10.000,- Eur, táto účtovná nezrovnalosť je predmetom konania na Okresnom súde Bratislava II. sp. zn.
32Ro/1984/2014, žalovaný konal ako zástupca fyzickej osoby a nie ako zástupca právnickej osoby, ako
bol splnomocnený. Ide o totožný postup ako v tomto konaní, keď pôvodným úmyslom žalovaného bolo
nepriznať čiastku 2.900,- Eur ako zálohu za právne služby a tým spôsobiť účtovný schodok žalobcu
a následne odvolať konateľku žalobcu. Žalovaný konateľku žalobcu požiadal o poskytnutie zálohy za

právne zastupovanie vo výške 2.900,- Eur, ktoré bona fide zaslala žalovanému na základe čísla účtu
zaslaného sms správou, domnievajúc sa, že ide o účet advokátskej kancelárie. V tom čase sa na účte
spoločnosti takáto hotovosť nenachádzala, konateľka žalobcu dňa 29.07.2011 zo súkromného účtu
jej matky V. A. vybrala čiastku 2.900,- Eur a vložila na účet, ktorého číslo jej poskytol žalovaný sms
správou. Nakoľko išlo o pôžičku fyzickej osoby pre účely právnickej osoby ako účel výberu uviedla

„pôžička“ a následne vystavila zmluvu o pôžičke pre potreby zaúčtovania výdavku spoločnosti. Následne
očakávala, že od Advokátskej kancelárie JUDr. V. A. s.r.o. žalobca obdrží faktúry za poskytnuté služby a
účtovné doklady. Až pri preverovaní veci správcom dane žalovaný vyrukoval s obranou, že išlo o pôžičku
advokáta, ktorý bez písomného potvrdenia bežne klientom požičiava finančné prostriedky. Zámerom
žalobcu nebolo vymáhať sumu 2.900,- Eur, ale zabezpečiť do účtovníctva relevantné listinné dôkazy

preukazujúce existenciu platby - zálohy klienta advokátovi v zmysle zmluvných podmienok.

4. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril písomne, navrhol
odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Podľa žalovaného odvolanie žalobcu nemá náležitosti odvolania
v zmysle § 205 O.s.p., v odvolaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré neboli prezentované

a vyhodnotené už v prvoinštančnom konaní, nebolo poukázané na nesprávne právne posúdenie
veci, či hodnotenie dôkazov, neboli predložené žiadne nové dôkazy. Púhe konštatovanie osobného
názoru konateľky žalobcu nezakladajú právny nárok na dôvodné podanie odvolania a zmenu rozsudku.
Žalovaný sa k všetkým argumentom uvedeným v odvolaní opakovane vyjadroval už v prvoinštančnom
konaní, súd sa tým riadne zaoberal, vo svojom odôvodnení riadne zhodnotil a odôvodnil, akými úvahami

sa riadil pri svojom rozhodnutí, ktoré považuje za správny.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3

C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho
je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého

obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

8. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza

dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty
než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

9. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom

zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

10. Žalobca svoj žalobný návrh na zaplatenie žalovanej sumy 2.900,- Eur s prísl. uplatnil titulom

bezdôvodného obohatenia, keď preukázal, že konateľka žalobcu Beata Beníková vložila na účet
žalovaného ako fyzickej osoby sumu 2.900,- Eur, pričom podľa tvrdenia žalobcu malo ísť o zaplatenie
zálohyzaprávneslužbyposkytovanénazákladezmluvyuzavretejmedzižalobcomaprávnickouosobou
označenou ako Advokátska kancelária JUDr. V. A., s.r.o. Rozhodujúcim preto bolo identifikovať vzťahy
medzi týmito zúčastnenými fyzickými a právnickými osobami.

11. Súd prvej inštancie vyššie uvedené podstatné skutkové okolnosti náležite skúmal a dospel k
správnemu záveru, že pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu bolo podstatné preukázanie
právneho vzťahu medzi žalobcom a právnickou osobou označenou ako Advokátska kancelária JUDr.
V. A., s.r.o., ktorý bol založený Zmluvou o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 01.06.2011, pričom

touto zmluvou bol dohodnutý aj spôsob platenia odmeny za poskytnuté právne služby, a to vo forme
mesačného paušálu 500,- Eur bez DPH a pri prekročení rozsahu 10 hodín mesačne vo forme odmeny
vo výške 50,- Eur bez DPH za každú začatú hodinu. Z tejto zmluvy teda nevyplynula žiadna dohoda o
vyplácaní preddavku či zálohy za poskytnutie právnej služby.

12. Žalovaný ako fyzická osoba dostatočne preukázal, že platba vo výške 2.900,- Eur, ktorá bola
poukázaná na jeho osobný účet zo strany nie žalobcu ako právnickej osoby, ale zo strany fyzickej
osoby Beaty Beníkovej (vklad hotovosti v C. A. dňa 29.07.2011), sa týkala právneho vzťahu zo zmluvy
o pôžičke, ktorá bola uzatvorená medzi týmito dvoma fyzickými osobami, odlišnými od osoby žalobcu
i žalovaného. Tento vzťah bol predmetom skúmania i orgánov daňovej kontroly, ktoré tiež dospeli k

záveru, že doklad o vklade hotovosti 2.900,- Eur na účet žalovaného sa netýkal spolupráce žalobcu s
právnickou osobou označenou ako Advokátska kancelária JUDr. V. A., s.r.o.13. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

14. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

15. Citované ustanovenia zakotvovali dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol

dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal

bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

16. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

17. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie.

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v

ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom,
ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred

súdomazakladajúcoutýmprípustnosťdovolania.(porovnajajrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania
nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre
ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo

51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou
účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá
O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo

153/2011).

19. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým

navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavudokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom

navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

20. Správny bol preto záver súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že žalobca nepreukázal svoju
aktívnu legitimáciu, keď neuniesol dôkazné bremeno ohľadom vzniku bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného na úkor žalobcu. Podstatným bolo to, že predmetnú sumu 2.900,- Eur na účet
žalovanéhonevložilžalobca,aleBeataBeníkovaakofyzickáosobazosvojhoúčtu,t.j.niezúčtužalobcu,
ktorého bola konateľkou. Žalovaný zároveň preukázal, že išlo o plnenie titulom vrátenia pôžičky, ktorú

žalovaný ako fyzická osoba poskytol fyzickej osobe Beate Beníkovej.

21. Konateľka žalobcu sa síce snažila argumentovať, že v skutočnosti išlo o plnenie žalobcu v
prospech právnickej osoby označenej ako Advokátska kancelária JUDr. V. A., s.r.o. na základe zmluvy
o poskytovaní právnej pomoci, toto tvrdenie však zostalo nepreukázané, keď zo samotnej zmluvy

nevyplýval žiaden spôsob preddavkových či zálohových platieb, nebolo nijako preukázané, o akú
skutočnú zálohu či preddavok malo ísť, nebolo dostatočne hodnoverne preukázané, prečo táto platba
nebola poukázaná z účtu žalobcu na účet právnickej osoby označenej ako Advokátska kancelária JUDr.
V. A., s.r.o. Rozporuplná je argumentácia konateľky žalobcu, ktorá tvrdila, že sumu 2.900,- Eur vybrala
zo súkromného účtu svojej matky V. A. a vložila ju na účet žalovaného, keď z dokazovania vyplynulo, že

táto suma bola prevedená zo súkromného účtu konateľky žalobcu Beáty Beníkovej na účet žalovaného,
pričom Beáta Beníková sama na tomto prevode uviedla, že ide o pôžičku. Ak by išlo o pôžičku Beáty
Beníkovej či jej matky žalobcovi, nebol žiaden dôvod uvádzať údaj o pôžičke pri realizácii platby, ktorá
sa mala podľa žalobcu týkať odmeny za právne služby v prospech právnickej osoby označenej ako
Advokátska kancelária JUDr. V. A., s.r.o. Žalobca žiadnym rozumným spôsobom nevysvetlil, čo mu

bránilo uviesť skutočný dôvod predmetnej platby sumy 2.900,- Eur, pokiaľ ním mala byť platba za
právne služby. Rovnako žalobca nijako nevysvetlil, prečo v súdnom spore vedenom na Okresnom súde
Bratislava III, kedy sa Advokátska kancelária JUDr. V. A. s.r.o. domáhala zaplatenie neuhradenej faktúry
od žalobcu, túto údajnú zálohu, resp. vzájomnú pohľadávku v tomto spore nespomenul ako prostriedok
procesnej obrany.

22. V prejednávanej veci žalobca jednoznačný a spoľahlivý dôkaz preukazujúci existenciu vzniku
bezdôvodného obohatenia žalovaného na jeho úkor nepredložil, a preto musí znášať z toho vyplývajúci
dôsledok v podobe jeho neúspechu v spore.

23. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane
odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods.
1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

26. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov

odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žežalovanýbolvodvolacomkonanívcelomrozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).