Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/143/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5416200195
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:5416200195.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr.
Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: OTP LEASING ROMANIA IFN
S.A. so sídlom Caramfil Nicolae 79, sektor 1, 014 142 Bucharest (Bukurešť), sole registration code
(identifikačné číslo): 21956480, Romania (Rumunsko), právne zastúpený: JUDr. Peter Grom, advokát,
AK Bratislava, Cukrová 14 a Advokátska kancelária Kováčik Legal s.r.o., Radlinského 1729, Dolný

Kubín, IČO: 47 238 429 proti žalovanému: C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., L. XXX/XX, právne
zastúpený: Advokátska kancelária Humenská & Panasiuková, Damborského 3, Nitra, IČO: 42 332 711,
o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k.
10C/176/2016- 146 zo dňa 22. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania m e n í tak,
že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 10C/176/2016- 146 zo dňa 22. februára 2018 žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c) CSP, § 134 Občianskeho zákonníka, §
256 ods. 1,2, § 257 CSP. Uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal voči žalovanému určenia

vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu M. S., E.: F R.: L pôvodné R.: B-XX-ZYZ, farby:
lotus white, rok výroby: XXXX, keďže má byť jeho pôvodným vlastníkom a na tomto závere nemá
nič meniť skutočnosť, že motorové vozidlo malo byť medzičasom odcudzené a ocitnúť sa v dispozícii
žalovaného. Podnet na podanie tejto žaloby vyplýva z postupu polície, ktorá mala sporné motorové
vozidlo ako vozidlo odcudzené zaistiť a dotknuté strany upozorniť a vyzvať, aby si podali žalobu na
určenie vlastníckeho práva. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Dával do popredia,

že sporné motorové vozidlo si riadne zakúpil v roku 2010 v Nemecku, dohodnutú kúpnu cenu zaplatil.
Pri užívaní motorového vozidla nebol nikým rušený až do roku 2015, kedy sa rozhodol ho odpredať a
až vtedy mali nastať problémy v súvislosti s prepisom jeho držiteľa na polícii, čo malo mať za následok
zrušenie tohto zamýšľaného predaja. Žalovaný mal za to, že je vlastníkom motorového vozidla titulom
kúpnej zmluvy z roku 2010 a pre prípad, že by tento právny úkon bol neplatný, mal za to, že vlastnícke
právo k spornému motorovému vozidlu nadobudol vydržaním.

2. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vlastnícke
právo žalobcu k spornému motorovému vozidlu vyplýva z výpisu registrácie vozidla zo dňa 28.01.2008.
Do evidencie zoznamu odcudzených vozidiel bolo sporné motorové vozidlo zaevidované až v roku 2012,
t.j. dva roky potom, čo si sporné motorové vozidlo zakúpil v Nemecku žalovaný na základe kúpnej zmluvy
zodňa12.10.2010.Poukázalnato,žežalovanéhoniktoneobmedzovalpriužívaníspornéhomotorového
vozidla až do leta 2015, kedy mal záujem po uzatvorení kúpnej zmluvy dňa 11.07.2015, ( na základe

ktorej odpredal sporné motorové vozidlo kupujúcemu I. D. za sumu 10 100,- eur), vykonať odhlásenie
motorového vozidla na Okresnom dopravnom inšpektoráte PZ Nové Zámky a až pri tomto úkone bolopolíciou zistené v rámci lustrácie, že vozidlo je v pátraní od roku 2012 a teda že bolo odcudzené. Súd
dôvodil,žekúpnuzmluvazodňa12.10.2010,nazákladektorejžalovanýzakúpilmotorovévozidlovL.od
Y. T., je potrebné považovať za neplatnú kúpnu zmluvu podľa § 39 OZ. Na druhej strane od 12.10.2010

až do leta 2015, t.j. po 11.07.2015 žalovaný motorové vozidlo užíval ako svoje vlastné s vedomím, že
zaň riadne zaplatil dohodnutú kúpnu cenu, že si vybavil evidenčné číslo vozidla, kontrolu originality,
STK a emisnú kontrolu a pri tom všetkom ho nikto počas tohto obdobia nerušil v dobromyseľnej držbe.
V prípade žalovaného tak ide podľa názoru súdu o nadobudnutie vlastníckeho práva k motorovému
vozidla vydržaním podľa § 134 OZ, pretože boli splnené všetky zákonné predpoklady uvedené vyššie.

Výsledkom toho je, že proti sebe stoja pôvodné vlastnícke právo žalobcu a vlastnícke právo žalovaného
na základe vydržania. Uviedol, že žalobca je síce pôvodným vlastníkom sporného motorového vozidla,
no možno konštatovať v jeho prípade, že sa jednalo o nedbalého vlastníka, pretože v roku 2010 už
sporné motorové vozidlo bezpochyby bolo odcudzené, keďže žalovaný ho kúpil v Nemecku na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 12.10.2010 , no do zoznamu odcudzených vozidiel sa sporné motorové vozidlo
dostalo až v roku 2012. Naopak, v konaní žalovaného nebola vzhliadnutá žiadna nedbanlivosť a ani

nekalé správanie, ktoré by mali mať za následok spochybnenie jeho vlastníckeho práva k spornému
motorovému vozidlu vydržaním. Výsledkom týchto úvah je záver, že žaloba žalobcu je nedôvodná,
pretože za vlastníka sporného motorového vozidla je potrebné považovať žalovaného.
3. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol pri zohľadňovaní kritérií uvedených v § 255
C.s.p. až 257 C.s.p. Poukázal na to, že žalobca sa vo veci samej domáhal určenia vlastníckeho práva k

spornému motorovému vozidlu, pričom tak postupoval na pokyn Okresného riaditeľstva PZ Dolný Kubín
avsúlades§21ods.9zákonaoPolicajnomzborevzneníneskoršíchpredpisov.Žalobabolazamietnutá
až po dôkladnom vyhodnotení všetkých dôkazov a zistení, že proti sebe stoja pôvodné vlastnícke právo
žalobcu a vlastnícke právo žalovaného na základe vydržania. Niet pochýb ani o tom, že sporné motorové
vozidlo bolo žalovanému odcudzené a až dodatočne bolo znovu objavené v roku 2015. Uviedol, že

z pohľadu súdu sa jedná o natoľko závažné okolnosti, ktoré je možné považovať za dôvody hodné
osobitného zreteľa a pre ktoré žalovanému úspešnému v konaní nebola priznaná náhrada trov konania
podľa § 257 C.s.p. V podrobnostiach súd poukázal predovšetkým na to, že priznanie nároku na náhradu
v konaní úspešnému žalovanému voči žalobcovi by na okolnosti veci súd považoval za neprimerane
tvrdé.Dôvodil,žeajpodielobochstránnavznikuapriebehusporunemožnovyhodnocovaťvneprospech

jednej alebo druhej strany, pretože vzniknutý problém bolo jednoducho nutné riešiť súdnou cestou na
základe upovedomenia OR PZ Dolný Kubín.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaný voči výroku,
ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalovanému náhradu trov konania. Nestotožnil sa s použitím
ust. § 257 CSP, ktoré je zákonným ustanovením predstavujúcim výnimku zo zásady zodpovednosti

za výsledok sporového konania. Žalovaný, je presvedčený, že je tým subjektom, ktorý je v dôsledku
takéhoto rozhodnutia o trovách hrubo dotknutý na svojich právach. Je postihnutý už tým, že od roku 2015
nemôže ako riadny vlastník disponovať svojim vozidlom, nakoľko toto je zaistené políciou Slovenskej
republiky a počas doby takmer 3 rokov, keď sa vozidlo nachádzalo v priestoroch polície, dochádza
k znižovaniu jeho hodnoty. Zdôraznil, že ani predmetný spor, ani okolnosti na strane žalobcu sa

nijako zvlášť nevymykali z rámca bežných sporov o určenie vlastníckeho práva. Naopak je celkom
presvedčený, že majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery žalobcu mu jednoznačne umožňovali,
aby ako neúspešná strana sporu znášala záväzok náhrady trov úspešnému žalovanému. Poukázal na
to, že žalobca má charakter medzinárodnej finančnej korporácie s pobočkami vo väčšine európskych
krajín a podľa výpisu z obchodného registra výška jeho základného imania predstavuje sumu 2 106

321,21 eur. Z uvedeného je nepochybné, že majetkové aj sociálne pomery žalobcu umožňujú zaplatiť
žalovanému náklady spojené s bránením jeho vlastníckych práv. Poukázal tiež na to, že samotný súd
v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobca sa správal ako nedbalý vlastník, pretože v roku 2010,
teda v čase, keď vozidlo kúpou nadobudol žalovaný, bolo už toto vozidlo odcudzené, avšak súčasťou
zoznamu odcudzených vozidiel sa stalo až v roku 2012. Aj z tohto dôvodu preto žalovanému nie je

zrejmé, prečo súd túto skutočnosť nevzal do úvahy a nepripísal je žalobcovi na ťarchu pri rozhodovaní
o trovách konania. Nakoniec zdôraznil, že pri aplikácii ust. § 257 CSP mal súd venovať pozornosť aj
majetkovým, sociálnym a osobným pomerom oboch strán sporu, čo súd prvej inštancie opomenul. Tiež
je súd povinný v prípade použitia § 257 vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť
svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. S poukazom na uvedené žalovaný navrhol,

aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v tejto časti zmenil a žalovanému aby priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 100%; alternatívne, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

výroku o náhrade trov konania, ktorým žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi, je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť.

7. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

8. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci.
9.Podľa§257CSPvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.
10. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane,
ktorá mala vo veci úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Oslobodenie od povinnosti
nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej

žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo
veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe
vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých
účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.
11. Odvolací súd preskúmavajúc odvolanie žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri svojom

rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nerozhodol vecne správne. Žalovaný mal vo veci
samej plný úspech, pretože žaloba bola zamietnutá. Vzhľadom na túto skutočnosť, súd prvej inštancie
mal postupovať v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Súd
prvej inštancie však na danú vec aplikoval ust. § 257 CSP poukazujúc na dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré videl v povahe a okolnostiach sporu, keď zároveň priznanie trov žalovanému považoval

za neprimerane tvrdé.
12. Ustanovenie § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétnehoprípaduamusímaťvždyvýnimočnýcharakter.Zákonprerozhodnutieonepriznanínáhrady
trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: - dôvody hodné osobitného

zreteľa a výnimočné okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie
nešpecifikuje, výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára
priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5 Cdo/67/2010, sp. zn. 3 MCdo/46/2012) nemožno
§ 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale

ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek
a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia, len na základe všeobecného záveru

hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom nároku. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť
vo vzťahu k určitým druhom konania, alebo určitej procesnej situácie.
13. S poukazom na vyššie uvedené, sa odvolací súd stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného,
ktorému napriek tomu, že mal v konaní plný úspech neboli priznané trovy konania. Z predmetu
daného sporu - určenia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, nepochybne vyplýva, že ktorýkoľvek

z domnelých vlastníkov, by sa musel obrátiť na súd s uvedenou žalobou, aby dosiahol vydanie
motorového vozidla zo strany polície. Potom v konaní je už zásadnou len zodpovedanie otázky, kto
je skutočným vlastníkom daného vozidla. V predmetnom konaní súd prvej inštancie dospel k záveru,
že týmto vlastníkom je žalovaný, preto žalobu žalobcu zamietol. Je preto nesporné, že práve žalovaný
bol v konaní úspešný, a preto mu s poukazom na § 255 CSP patrí náhrada trov konania. Ako správne

uviedol žalovaný vo svojom odvolaní, samotný súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatoval, že
žalobca sa správal ako nedbalý vlastník, keď odcudzené vozidlo bolo zapísané do evidencii až 2 roky
po jeho odcudzení. Rovnako je potrebné súhlasiť aj s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej
inštancie sa vôbec nezaoberal majetkovými pomermi strán sporu, inak by dospel k záveru, že žalobcove
pomery, keďže ide o právnickú osobu so značným základným imaním, jednoznačne umožňovali, aby

ako neúspešná strana sporu znášala náhradu trov konania úspešnému žalovanému. Odvolací súd tiež
poukazuje na to, že v danom prípade nebola splnená ani podmienka, že súd je povinný vytvoriť procesný
priestor umožňujúci stranám konania vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu ust. § 257 CSP,
keďže súd prvej inštancie sám pristúpil k aplikácii tohto ustanovenia až v samotnom rozhodnutí. Takýtopostup súdu nie je správny, lebo v prípade, že súd sám dospeje k názoru, že by v danej veci bolo možné
aplikovať ust. § 257, musí to stranám oznámiť a poskytnúť priestor na vyjadrenie.
14. Rozhodujúc o odvolaní žalovaného v tejto veci odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistovali žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na
náhradu trov konania žalovanému. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o
trovách konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu voči žalobcovi.
15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení

s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi.
16. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).