Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 6C/91/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412212873
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak
ECLI: ECLI:SK:OSZH:2015:6412212873.2

Rozhodnutie

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobcu zo dňa 23.04.2015 na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným žalobným návrhom žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie čiastky 125,- Eur ako náhrady
majetkovej škody predstavujúcej účelne vynaložené náklady na správu a vymáhanie jeho pohľadávky a
čiastky 398,30 Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy (predstavujúcej 55 Eur za každý mesiac nečinnosti
exekučného súdu), ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v
exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/880/2010 (súdnym exekútorom pod č. EX 10436/2010)
tým, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dlho

po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Podaním zo dňa 23.04.2015 (doručeným súdu elektronickou poštou toho istého dňa) žalobca navrhol
prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa
svojho tvrdenia podal z dôvodu porušenia svojich práv na zákonného sudcu a nestranný súd. Súčasne
navrhol konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla

predložiť žalovaná Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/6/2010 na
Okresnom súde Prešov.

K tomuto procesnému návrhu žalobcu súd uvádza, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) je obligatórne a dopadá na situácie, kedy rozhodnutie
v merite veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť ako predbežnú (§ 135 ods. 1 O.s.p.).

Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je naproti tomu fakultatívne a bude namieste
vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd na také konanie dal podnet (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Podľa názoru súdu otázka (ne)vylúčenia
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nie je svojim charakterom takou predbežnou
otázkou ako to majú na mysli uvedené ustanovenia, teda otázkou od ktorej závisí rozhodnutie v
merite veci. Okrem toho, tie isté dôvody, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcov tunajšieho súdu

z rozhodovania prejednávanej veci žalobca predostrel už v žalobnom návrhu, pričom predpísaným
postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. bola táto jeho výhrada už vyriešená nadriadeným súdom (uznesenieKrajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.10.2012 sp. zn. 16NcC/86/2012) s tým, že námietku
zaujatosti aktuálne vec prejednávajúceho sudcu žalobca nepodal. Čo sa týka návrhu na prerušenie
konania vo vzťahu k zodpovedaniu prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom Európskej únie, je treba

uviesť, že v tomto konaní žalobca vyvodzuje uplatnené nároky z tvrdenia, že exekučný súd nerozhodol o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Súdu preto nie je zrejmé (a nevysvetlil to ani žalobca), aký súvis s
prejudiciálnymi otázkami aktuálnymi v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/6/2010 má posúdenie
toho, či poverenie súdneho exekútora bolo vydané v určenej lehote alebo nie, lebo táto fundamentálna

okolnosť sa ani okrajovo nedotýka potreby aplikácie komunitárneho práva. Aj tu súd poukazuje na ust.
§ 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatujúc, že neprebieha žiadne konanie riešiace
predbežnú otázku majúcu význam pre rozhodnutie vo veci, pre ktorú by bolo namieste obligatórne či
fakultatívne prerušenie tohto konania. Súd preto predmetný procesný návrh žalobcu ako nedôvodný
zamietol.

Žalovaná sa k veci nevyjadrila.

Na pojednávaní dňa 28.04.2015 súd prejednal vec v neprítomnosti riadne predvolaných sporových
strán s použitím ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanej bolo
predvolanie doručené dňa 13.04.2015. Žalobca síce vo vyššie uvedenom podaní zo dňa 23.04.2015

okrem prerušenia konania navrhol súčasne aj zrušiť nariadené pojednávanie v podstate z dôvodu, že
nebolo podľa jeho názoru ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu, no
pokiaľ žalobca námietku zaujatosti (so zákonnými náležitosťami podľa § 15a ods. 3 O.s.p.) nepodal, súd
zužuvedenýchdôvodov,prektoréneprerušiltotokonanie,nepovažovalžalobcomuvádzanéskutočnosti
za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania či dokonca pre jeho zrušenie. O tom žalobcu informoval

elektronickou poštou v najbližšej možnej dobe dňa 27.04.2015 o 10:43 hod.

Súd vo veci vykonal dokazovanie jednotlivými listinami tvoriacimi obsah spisu tunajšieho súdu sp. zn.
5Er/880/2010 a zistil nasledovné:

Žalobca ako oprávnený dňa 20.07.2010 do zápisnice spísanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým navrhol vykonanie exekúcie voči povinnej R. V. na podklade exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 20.11.2009 sp. zn. SR/17438/09 a ktorým bola
menovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 1.620,53 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor
následne v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal žiadosťou doručenou tunajšiemu súdu dňa

09.09.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tunajší súd uznesením zo dňa 28.01.2011 č.k.
5Er/880/2010-9 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Voči
uzneseniu nebolo podané odvolanie žiadnym účastníkom exekučného konania (teda ani žalobcom), čím
sa uznesenie stálo právoplatným a vykonateľným dňa 23.02.2011.

Z hľadiska právneho posúdenia zisteného stavu veci súd uvádza, že zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý v § 3 určuje, že
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Svojej
zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky)

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie
troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako peniazmi
vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu nesprávneho
úradného postupu. Ust. § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo za nesprávny

úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnejmoci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý spočíva
v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z.z.
zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa

najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri
nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou
normou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší. Treba ale zdôrazniť, že nesprávny úradný postup je potrebné
posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu.

Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola založená
zodpovednosť žalovanej za žalobcom tvrdenú škodu (resp. ujmu).

Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu, žeby postupom tunajšieho súdu
v exekučnom konaní sp. zn. 5Er/880/2010 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie
poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu bola tunajšiemu súdu doručená dňa 09.09.2010 a bola zamietnutá
uznesením zo dňa 28.01.2011 č.k. 5Er/880/2010-9.

Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) v znení účinnom do 31.05.2010

určovalo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od
doručenia jeho žiadosti. Zákonom č. 144/2010 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.06.2010 k novelizácii
tohto ustanovenia tak, že lehota 15 dní neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)
Exekučného poriadku, podľa ktorého možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,

predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods.
2 písm. c) Exekučného poriadku) alebo na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku). V dôvodovej správe k čl. III
bodu 2 zákona č. 144/2010 Z.z. ktorým došlo k uvedenej zmene sa okrem iného uvádza: „Prax ukázala,
že lehota na poverenie exekútora v prípadoch, ak exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo

rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov
exekučného konania. ... Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej zmluvy.”
Následne čl. II bodom 2 zákona č. 102/2011 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.06.2011 k zmene ust. §

41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v tom smere, že exekúciu možno vykonať aj na podklade
vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.
Dôvodová správa k tomuto bodu novely uvádza: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada

Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti,
navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov a zmiery nimi schválené.“

Z uvedeného prehľadu vývoja právnej úpravy v ustanoveniach § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d)

Exekučného poriadku preto podľa názoru súdu vyplýva, že počnúc dňom 01.06.2010 sa lehota 15 dní
na rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nevzťahovala
na prípady, kedy exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. I keď doslovný gramatický výklad
(ktorým argumentoval aj žalobca) ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 evokuje, že 15 dňová lehota sa nevzťahovala

iba na vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, pri použití metódy
teleologického výkladu (ktorý je založený na skúmaní účelu a zmyslu danej právnej normy) nemôže
takýto názor obstáť. Vychádzajúc zo znenia dôvodovej správy k zákonu č. 144/2010 Z.z. totiž účelom
novely v tejto časti bolo, aby sa 15 dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu o poverení či
nepoverení súdneho exekútora nevzťahovala na prípady, kedy exekučným titulom bol vykonateľný

rozhodcovský rozsudok. Ak by toto nebolo zmyslom právnej úpravy, zákonodarca by logicky v dôvodovej
správe nespomínal rozhodcovské rozsudky ale vyslovene rozhodnutia (a zmiery) rozhodcovských
komisií, o ktorých však nie je ani zmienka. Tomuto výkladu podávaného súdom potom nasvedčuje
aj následná novela vykonaná zákonom č. 102/2011 Z.z. účinným od 01.06.2011, ktorým sa iba zterminologického a nie z obsahového hľadiska explicitne vyjadrilo, že 15 dňová lehota na rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v prípade, ak ide o exekúciu navrhovanú na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. V danom prípade preto exekučný súd

nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní, keďže exekúcia bola navrhovaná na podklade rozhodcovského rozhodnutia.

Súd preto nemal preukázaný nielen nesprávny úradný postup v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ale nemal preukázané splnenie ani

jednejzďalšíchdvochpodmienokvyžadovanýchnavznikzodpovednostižalovanejzažalobcomtvrdené
ujmy. Žalobca v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
nielenže nepredložil ale ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať a ktoré by podporovali
to, že práve v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o
poverení súdneho exekútora utrpel konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu či ujmu
nemajetkovéhocharakteru,ktorúbybolonamiesteodškodniťvpeniazochpodľa§17ods.1a2zákonač.

514/2003Z.z.Zaškodu,privznikuktorejsanahrádzaskutočnáškodaaušlýzisk,nemožnopodľanázoru
súdu považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované) paušálne náklady na správu
pohľadávky pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného
systému v čiastke 40,- Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania v čiastke 15,- Eur.

Skutočnou škodou je totiž ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného
predstavujúca zníženie majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým stavom pred
škodnou udalosťou. Preto pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne vynaložené
výdavky, ktoré by nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia žalobcom uvedených
nákladov pod ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu ušlého

zisku, ktorým je zmarený majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu,
ktorý však nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku tvrdeného nesprávneho
úradného postupu). Treba tiež uviesť, že žalobca nielenže nepreukázal ale ani nijako bližšie nevysvetlil
ako paušálne náklady na správu pohľadávky voči povinnej súvisia s tvrdeným nesprávnym úradným
postupom súdu, keď žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola právoplatne

zamietnutá. Ako už bolo uvedené, medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať
príčinná súvislosť, teda vzťah príčiny a následku, pričom je podľa názoru súdu logické, že určité
administratívne náklady na správu pohľadávky mal žalobca nezávisle od toho, kedy a akým spôsobom
exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora.

Vovzťahukpožadovanejnáhradenemajetkovejujmyžalobcatiežnijakonepreukázalžiadennepriaznivý
dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnej v dôsledku tvrdeného
nesprávneho úradného postupu. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo vzťahu k povinnému (riziko
zániku povinného, jeho insolvencia, riziko „zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným“), no
nijako netvrdil ani nedokázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo v dôsledku postupu exekučného

súdu. Súd tak nemal preukázaný nesprávny úradný postup, vznik škody na strane žalobcu ani príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v
dôsledkunesprávnehoúradnéhopostupu.Pretožalobnýnávrhzamietol.Lenzáveromsapoznamenáva,
že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že žalobca ešte pred začatím tohto súdneho konania
podal najneskôr dňa 25.09.2012 na Ministerstvo spravodlivosti SR písomnú žiadosť podľa § 15 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní. V dôsledku
neuspokojenia nárokov do 6 mesiacov od podania žiadosti sa ich žalobca mohol domáhať na súde (§
16 ods. 4 cit. zákona), keďže uvedená lehota počas tohto súdneho konania už uplynula.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalovanej ako

účastníčke v konaní úspešnej nepriznal náhradu trov konania, pretože jej účasťou v konaní žiadne
nevznikli.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňadoručeniajehopísomného
vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného
súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum

a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§
205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh
na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.