Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 9, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/44/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117222700
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117222700.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci navrhovateľky: Mgr. U. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XXX, XXX XX D., zastúpená JUDr. Barborou Petrovič, advokátkou, so sídlom Hlavná 44,
917 01 Trnava, proti otcovi maloletého dieťaťa: Ing. R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X, XXX XX Y.,
zastúpenému: Marián Galbavý, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 51436108, so sídlom Kapitulská 6,
917 01 Trnava, o určenie príspevku na výživu nevydatej matky, o odvolaní otca maloletého dieťaťa a
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 31Pc/19/2017-195, zo dňa 3. októbra 2018,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I., II. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil otcovi maloletého dieťaťa (v ďalšom texte
„povinný“) povinnosť s účinnosťou od 06.12.2017 do 22.05.2019 prispievať na výživu navrhovateľky
sumou 350 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky (výrok I.). Výrokom
II. povolil povinnému uhradiť nedoplatok na zročnom príspevku na výživu navrhovateľky za obdobie od
06.12.2017 do 30.09.2018 vo výške 3.443,55 eura v splátkach po 200 eur mesačne splatných vždy do

15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky, s tým, že neuhradením ktorejkoľvek splátky v lehote
splatnosti, sa stáva zročným celý dlh. Výrokom III. vo zvyšku sa návrh zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu (výrok IV.).
2. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že účastníkom konania sa dňa XX.XX.XXXX narodila
dcéra Q. T., pričom navrhovateľka nie je za povinného vydatá. Pred narodením maloletej Q. žili
účastnícivspoločnejdomácnosti,navrhovateľkaspoločnúdomácnosťopustiladňa28.05.2017zdôvodu
konfliktov medzi účastníkmi.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie ďalej uviedol, že navrhovateľka od narodenia
maloletej Q. do 05.12.2017 poberala materské a prídavok na maloletú, od 06.12.2017 poberala
rodičovský príspevok v sume 213,20 eura mesačne, od januára 2018 v sume 214,70 eura mesačne
a príspevok na maloletú 23,52 eura, resp. od januára 2018 v sume 23,68 eura. Na účely porovnania
príjmových pomerov navrhovateľky pred a po narodení maloletej zisťoval súd v konaní predchádzajúci
priemerný mesačný príjem navrhovateľky, pričom z potvrdenia jej zamestnávateľa (D. D. v W.) o výške

príjmu zo dňa 31.05.2018 zistil, že za obdobie 4/2016 až 12/2016 mala priemerný mesačný príjem
zo zamestnania v čistom 660 eur. Súd do rozhodného obdobia pre určenie výšky čistého príjmu
navrhovateľky pred pôrodom nezahrnul obdobie od januára 2017 do nástupu na materskú dovolenku
v marci 2017, v ktorom období bola podľa potvrdenia o príjme dlhodobo práceneschopná, nakoľko malza preukázané tvrdenie navrhovateľky, že práceneschopnosť bola spôsobená zdravotnými problémami
vzniknutými v súvislosti s tehotenstvom (rizikové tehotenstvo), a teda v tomto období už
bol jej bežný príjem znížený práve v súvislosti s prebiehajúcim tehotenstvom. K výhrade povinného,

že navrhovateľka nerešpektovala v čase rizikového tehotenstva striktne režim práceneschopnosti, súd
uviedol, že je pre posúdenie predmetu konania irelevantná. Okrem uvedeného príjmu zo zamestnania
poberala navrhovateľka do januára 2017 odmenu za výkon osobnej asistencie vo výške priemerne 200
eur mesačne. V období pred pôrodom tak súd jej pravidelný príjem ustálil na sumu priemerne 860 eur
mesačne. K výhradám povinného vo vzťahu k príjmu navrhovateľky v sume 200 eur, že uvedený príjem

nebol súčasťou návrhu na začatie konania, a že čestné prehlásenie nie je dôkazom, ktorý vierohodne
preukazuje jej príjem, keď táto nepredložila žiaden príjmový doklad, či daňové priznanie, súd uviedol, že
povinný žil v čase tvrdeného poberania tohto príjmu s navrhovateľkou v spoločnej domácnosti, pričom
priamo netvrdil, že táto tento príjem nepoberala, obmedzil sa len na tvrdenia o nedostatočnosti dôkazov
na jeho preukázanie. Aj s poukazom na uvedené mal súd za to, že daný príjem navrhovateľky možno
mať za preukázaný, pričom súdu v danom prípade postačuje dôkaz vo forme čestného prehlásenia

osoby, ktorej bola osobná asistencia poskytovaná, keď súd hodnotí dôkazy individuálne ako i v ich
vzájomnej súvislosti, ako aj v súvislosti s ostatnými skutočnosťami tvrdenými, resp. zistenými v priebehu
konania. Navrhovateľka nevlastní žiadne nehnuteľnosti, je vlastníčkou motorového vozidla Volkswagen
Golf rok výroby 2001, a motorového vozidla Mazda 3, rok výroby 2014, ohľadom ktorého je v spore
s povinným, ktorý za auto žiada zaplatenie sumy 13.000. Od povinného poberá matka nepravidelne

výživné na maloletú.
4. Odôvodnené mesačné výdavky navrhovateľky, na ktorých úhradu sa vzťahuje príspevok na výživu
(základné nevyhnutné výdavky), ustálil súd v sume 400 eur. Z uvedenej sumy predstavujú mesačné
náklady na bývanie 140 eur, oblečenie 50 eur, drogéria a hygiena 40 eur, mobilný telefón 10 eur,
cestovné 30 eur, strava 130 eur za obdobie do 01.05.2018, ako aj po tomto období, keď od 01.05.2018

navrhovateľka býva spoločne s maloletou v nájomnom obecnom byte, kde platí mesačne nájom a služby
v sume 280 eur.

5. Podľa potvrdenia o príjme mal povinný v roku 2017 čistý mesačný príjem 8.057 eur, v mesiacoch
1- 4/2018 mal príjem zo zamestnania priemerne 8.022 eur mesačne. V mesiacoch 5/2018-8/2018 mal

povinný príjem zo zamestnania v hrubom priemerne 15.268 eur mesačne, t.j. v čistom cca 10.700
eur. Povinný má v bezpodielovom spoluvlastníctve s bývalou manželkou rodinný dom v T., v ktorom
žije bývalá manželka s maloletým synom, na ktorého platí výživné 1.000 eur mesačne. Je vlastníkom
rodinného domu v M. v hodnote 270.000 eur, pričom má na oba rodinné domy hypotekárny úver so
splátkami 1.200 eur mesačne. Iné nehnuteľnosti nevlastní. Je vlastníkom vozidla Opel Corsa rok výroby

2015. Z rozpisu príjmov a výdavkov povinného vyplýva, že mu z príjmu, uvádzaného v sume priemerne
8.250 eur mesačne, zostáva po úhrade mesačných výdavkov okrem výživného na maloletú (vrátane
hypotekárnych úverov, výživného na maloletého syna, výdavkov na stravu 800 eur, drogérie pre seba a
syna 100 eur, oblečenia v sume 500 eur, voľnočasových aktivít v sume 500 eur, iných nákladov, troch
dovoleniek v prepočte na mesiac) suma 1.964,75 eura mesačne.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že účelom inštitútu poskytnutia príspevku nevydatej matke je uľahčiť
nevydatej matke existenčné podmienky a kompenzovať zníženie príjmu a životnej úrovne, ku ktorým
dôjde v súvislosti s narodením dieťaťa. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že od
06.12.2017 došlo k zhoršeniu dovtedajšej životnej úrovne navrhovateľky, keď od narodenia maloletej Q.

sa o ňu navrhovateľka sústavne stará, a preto si vzhľadom na jej vek a odkázanosť nemôže objektívne
zabezpečiť svoju výživu iným spôsobom ako zo štátnych sociálnych dávok. Súčasne je zrejmé, že
suma 238,38 eura mesačne nemôže byť dostačujúca na výživu dospelej osoby, navyše ak má sama
vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu. Súd prvej inštancie tak mal na základe vykonaného
dokazovania preukázané, že životná úroveň navrhovateľky sa v súvislosti s narodením maloletej znížila,

keď pred narodením maloletej Q. dosahovala príjem 860 eur, pričom od 06.12.2017 (odkedy žiadala
príspevok priznať), t.j. od okamihu, kedy jej zanikol nárok na materské, ktoré bolo v sume porovnateľnej
jej predchádzajúcemu príjmu zo zamestnania, jej príjem poklesol na sumu celkom 236,72 eura, resp.
od 01.01.2018 na sumu 238,38 eura, keď jediným príjmom je rodičovské a prídavok na maloletú Q..
Navrhovateľka nie je vlastníčkou žiadnej nehnuteľnosti, žije v prenajatom obecnom byte spoločne s

maloletou Q.. Vlastní starší osobný automobil, pričom automobil Mazda 3, rok výroby 2014, ktorého je
vlastníčkou, resp. jeho hodnota, je predmetom súdneho konania s povinným. Na druhú stranu majetkové
a príjmové pomery povinného sú výrazne nadštandardné a umožňujú mu, aby navrhovateľke prispieval
na úhradu jej výživy, pričom vzhľadom na výšku jeho pravidelného príjmu (v sume stabilne viac ako8.000,- eur mesačne v čistom, resp. so stúpajúcou tendenciou), je v jeho možnostiach prispievať jej
žiadanou sumou 350 eur mesačne. Úhradou príspevku na výživu pritom nedôjde k zvýšeniu životnej
úrovne navrhovateľky (čo namietal povinný) nad úroveň pred pôrodom, keď spoločne s príspevkom

bude jej mesačný príjem v sume 588,38 eura, a teda stále v sume nižšej ako bol jej čistý príjem pred
pôrodom, a to bez ohľadu na započítanie sporovaného príjmu v sume 200 eur za osobnú asistenciu, keď
len príjem navrhovateľky zo zamestnania bol priemerne 660 eur mesačne. Príspevok v priznanej výške
tak bude plniť výlučne funkciu priblíženia sa k predchádzajúcej životnej úrovni navrhovateľky. Súčasne
je tento príspevok v súlade s ustálenou judikatúrou jednoznačne nižším, ako by bolo výživné medzi

manželmi, keď životná úroveň navrhovateľky sa ani po započítaní príspevku nepribližuje životnej úrovni
povinného. Takto určený príspevok má slúžiť navrhovateľke na úhradu jej “výživy”, ktorý pojem súd
vyložil v užšom zmysle výdavkov navrhovateľky slúžiacich na zabezpečenie jej základných životných
potrieb, a preto do sumy výdavkov ustálených na sumu 400 eur mesačne, nezahrnul výdavky na školné,
úvery (spotrebné), či cestovné do školy, ktoré výdavky súd nepovažoval za výdavky nevyhnutné, a ich
pokrytie, ako i pokrytie ďalších v návrhu neuplatňovaných výdavkov (voľný čas, výlety, dovolenky a pod.)

a tiež časti základných výdavkov, na ktoré príspevok nepostačuje, musí navrhovateľka zabezpečiť z
vlastných zdrojov v rozsahu zodpovedajúcom jej pomerom. Súd bral do úvahy skutočnosť, že povinný
prispieva navrhovateľke na maloletú Q. výživným, ktoré prostriedky sú však účelovo určené pre maloletú
Q., a preto ich nemožno zarátať do príjmu navrhovateľky pre účely určenia príspevku na jej výživu, tak
ako súd v rámci výdavkov nebral do úvahy sumu výdavkov pripadajúcich na maloletú Q. (napr. polovica

výdavkov na bývanie).

7. Povinný v konaní uvádzal, že navrhovateľke uhradil ešte pred pôrodom sumu 4.000 eur a následne
v mesiacoch júl, august a september 2017 jej uhradil sumu 3 x 1.000 eur. Uvádzal, že uhradil všetky
výdavky spojené s nákupom detskej výbavičky. K uvedenému súd konštatoval, že povinný nepreukázal,

že uvedené prostriedky by boli navrhovateľke uhradené ako príspevok na jej výživu. Z odôvodnenia
rozhodnutia tunajšieho súdu č. k. 16P/61/2017 - 86 zo dňa 28.3.2018 (ktorým bolo formou neodkladného
opatrenia určené výživné na maloletú Q.) vyplýva, že sumy 3 x 1.000 eur boli uhrádzané na výživné na
maloletú. Obdobne z vyjadrenia povinného vo veci 16P/61/2017 vyplýva, že “otec poskytol matke 3.000
eur ako priame výživné na maloletú….Otec uvedené sumy poskytol bez bližšieho určenia v prospech

maloletej rovnako ako 4.000 eur, ktoré matke previedol pred pôrodom na “výbavičku”. Celkové výživné
v hodnote 7.000 eur považoval dostatočné na doposiaľ ubehnutú dobu, od kedy rodičia maloletej nežijú
v spoločnej domácnosti.” Súd tak mal za to, že z vlastných tvrdení povinného je zrejmé, že uvedené
prostriedky neboli uhrádzané ako príspevok na výživu nevydatej matky (navrhovateľky), pričom určenie
takého príspevku nemá vplyv na trvanie vyživovacej povinnosti povinného k maloletej, ktorej plnenie

však nemožno akokoľvek započítavať ako úhradu tohto príspevku, obdobne ako prostriedky ktoré mal
povinný vynaložiť na výbavičku maloletej (či už vo forme peňažnej sumy, či nákupom konkrétnych vecí),
ktoré taktiež spadajú do rozsahu plnenia vyživovacej povinnosti k maloletej Q. (obdobne R 25/1967).

8. Súd v konaní vzhľadom na určovanie výživného dospelej osobe s poukazom na výhrady povinného

ohľadne zištného konania navrhovateľky len za účelom zabezpečenia živobytia prostredníctvom
povinného, skúmal súlad priznania príspevku s dobrými mravmi, pričom nezistil rozpor priznania
príspevku s dobrými mravmi. Rovnako skutočnosť rozsahu finančných prostriedkov, ktoré povinný
vynaložil na dovolenky, výlety, či dary navrhovateľke ešte v čase ich spolužitia pred narodením, nemá
vplyv na určenie aktuálneho príspevku na výživu navrhovateľky, ktorý sama navrhovateľka žiadala

priznať až v dobe po uplynutí nároku na materské, kedy došlo k zásadnejšiemu zníženiu jej pravidelného
príjmu.

9. Súd príspevok priznal za obdobie od 06.12.2017 do 22.05.2019, kedy uplynú dva roky od narodenia
maloletej Q., po ktorú dobu je možné príspevok v zmysle § 74 ods. 1 Zákona o rodine priznať. Keďže

matka žiadala priznať príspevok od 06.12.2017 bez obmedzenia doby trvania, súd vo výroku III. návrh
v časti presahujúcej zákonom určenú dobu dvoch rokov, zamietol. Vo výroku II. rozsudku súd vyčíslil
nedoplatok povinného na medzičasom zročnom príspevku za obdobie od 06.12.2017 do 30.09.2018 na
sumu 3.443,55 eura (alikvótna časť nedoplatku za december 2016 v sume 293,55 eura, t.j. 350 eur/31
dní x 26 dní + 9 mesiacov x 350 eur), ktorý mu umožnil splatiť v splátkach 200 eur mesačne, ktorých

úhrada neovplyvní vzhľadom na príjem povinného úhradu jeho ostatných mesačných výdavkov.
10. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 74 ods. 1, §
75 ods. 1, 2 a §76 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(v ďalšom texte „Zákon o rodine“).11. O trovách konania rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (v ďalšom texte „CMP“), keď v mimosporových konaniach je pravidlom

nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov, pričom v konaní súd nemal za naplnený
predpoklad odôvodňujúci výnimku (§ 55 CMP) z tohto pravidla, a to ani čo do okolností vedúcich ku
konaniu a celkového skutkového stavu veci (existencia vzájomných vzťahových konfliktov účastníkov s
následným opustením spoločnej domácnosti navrhovateľkou so súčasným zánikom finančnej podpory
zo strany povinného), ani čo do postupu účastníkov v konaní. Povinný poukazoval na skutočnosť, že

navrhovateľka sa pred podaním návrhu nepokúsila o dohodu, avšak súd uviedol, že navrhovateľka
mala opakovane od začatia konania počas pokusov o zmier zo strany súdu záujem o dohodu, keď bola
ochotná pristúpiť i na nižšiu sumu príspevku ako uvedenú v návrhu, avšak nie v rozsahu ponúkanom
povinným 30 eur mesačne (resp. 90 eur vrátane stravovacích poukážok a príspevku otca na vitamíny),
ktorý návrh ani súd nepovažoval vzhľadom na pomery strán za primeraný. Na druhej strane súd
nevidel dôvod ani na priznanie náhrady trov konania (v podobe trov právneho zastúpenia, ktoré ani

navrhovateľka sama podľa čestného prehlásenia neuhrádzala) navrhovateľke, keď povinný v konaní
legitímnenamietaljehovýhradykpriznaniupríspevkunavýživuauplatňovalodzačiatkunámietkynajmä
k výdavkom navrhovateľky a jej pomerom pred pôrodom, ktoré sama navrhovateľka nešpecifikovala a
nepreukázala priamo v návrhu spôsobom dostačujúcim pre rozhodnutie súdu a doložila ich až následne
po výzve súdu na jednotlivých pojednávaniach.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu určenia príspevku na výživu navrhovateľky (výrok I.) a
povolenia splátok nedoplatku zročného príspevku (výrok II.) podal v zákonnej lehote odvolanie povinný
a v časti náhrady trov konania (výrok IV.) podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka.

13. Povinný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. l písm. f), písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (v ďalšom texte „ CSP“) a § 62 ods. l CMP. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby rozsudok v
napadnutých častiach zmenil.

14. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil pravidelný príjem navrhovateľky na
sumu 860 eur mesačne, keď uvedená suma predstavuje súčet priemerného čistého mesačného príjmu
zo zamestnania a odmeny za výkon osobnej asistencie vo výške priemerne 200 eur mesačne. Súd
prvej inštancie z vlastnej iniciatívy vypočítal aritmetickým priemerom priemerný čistý mesačný príjem
navrhovateľky za mesiace 04/2016 - 12/2016, pričom tento postup odôvodnil tým, že navrhovateľka bola

v nasledujúcich troch mesiacoch práceneschopná z dôvodu rizikového tehotenstva, resp. nastúpila na
materskú dovolenku. S takto určeným priemerným mesačným príjmom odvolateľ nesúhlasí, pretože súd
prvej inštancie mal vziať do úvahy čistý mesačný príjem navrhovateľky tak, ako vyplýva z potvrdenia
zamestnávateľa, t. j. 557,48 eura. Je faktom, že takýto priemerný mesačný príjem navrhovateľka
dosiahla a bola nútená s ním hospodáriť. Vo vzťahu k príjmu za výkon osobnej asistencie odvolateľ

trvá na tom, že čestné vyhlásenie Ing. M. T. nie je dôkazom, ktorý vierohodne preukazuje ďalší príjem
navrhovateľky vo výške 200 eur. Povinný nemá vedomosť, že by navrhovateľka počas ich spoločného
spolužitia poberala príjem za osobnú asistenciu. Pri hodinovej sadzbe za osobnú asistenciu na úrovni 6 -
8 eur by pri príjme 200 eur mesačne navrhovateľka musela odpracovať 25 hodín, teda minimálne 4 až 5
dní v mesiaci, čo sa však nedialo. Povinný poukázal aj na skutočnosť, že posledné tri mesiace zahrnuté

v potvrdení zamestnávateľa o príjme, uhrádzal výdavky na spoločnú domácnosť výlučne on. Rovnako
hradil všetky výdavky navrhovateľky počas ich spoločného spolužitia v byte v W., ako aj v rodinnom
dome v U., bez akejkoľvek finančnej spoluúčasti navrhovateľky.

15. Vo vzťahu k výdavkom navrhovateľky povinný uviedol, že súd musí pri rozhodovaní o príspevku

na výživu nevydatej matky prihliadať na jej výdavky, ktoré mala pred tehotenstvom, počas tehotenstva
a po pôrode. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že počas spolužitia navrhovateľky a povinného v
spoločnej domácnosti sa navrhovateľka na výdavkoch spojených s bývaním nepodieľala. Po opustení
spoločnejdomácnostinavrhovateľkaajsmaloletýmdieťaťomzdieľalaspoločnúdomácnosťsjejmatkou.
Navrhovateľka v konaní tvrdila, že matke prispievala na bývanie sumou 280 eur/mesačne, povinný

zdôraznil, že takýto výdavok navrhovateľka nikdy nepreukázala a nepodložila žiadnym relevatným
dôkazom. V konaní preto nebolo preukázané, aký výdavok mala navrhovateľka počas spolužitia s jej
matkou v spoločnej domácnosti. Zistenie takejto skutočnosti je dôležité aj z pohľadu vyhodnotenia
následného správania navrhovateľky, ktorá opustila spoločnú domácnosť zdieľanú s jej matkou apresťahovala sa do obecného trojizbového nájomného bytu, v ktorom podľa jej tvrdení žije sama s
dieťaťom. Povinný zdôraznil, že navrhovateľka v období medzi júnom 2016 - májom 2017 bývala s ním
v spoločnej domácnosti, pričom v tomto období nemala žiadne výdavky spojené s nájomným pre svoju

matku. Príspevok na výživu nevydatej matky nemá slúžiť na vykrytie nákladov, ktoré navrhovateľke
vznikli na základe jej neskoršieho rozhodnutia, ktoré nesúvisí priamo so skutočnosťou, že poklesli
jej príjmy a zvýšili sa výdavky v spojitosti s tehotenstvom a pôrodom. V konaní je preukázané, že
pred pôrodom počas zdieľania spoločnej domácnosti s povinným nemala navrhovateľka žiaden
výdavok na bývanie. Zároveň, v konaní nie je žiadnym hodnoverným dôkazom preukázaný výdavok

navrhovateľky na bývanie počas zdieľania spoločnej domácnosti s matkou. Rovnako nebolo v konaní
skúmané,prečonavrhovateľkaopustilaspoločnúdomácnosť,ktorúzdiel'alasmatkou.Súčasnývýdavok
na bývanie v obecnom byte preto nemá priamy súvis so skutočnosťou, že prišlo k pôrodu maloletého
dieťaťa. Príspevok na výživu nevydatej matky by preto nemal pokryť výdavok, ktorý nemá priamy
súvis s pôrodom, ale najmä, nemá pokryť výdavok. ktorý matka pred, a v určitom čase po pôrode
nevynakladala, resp. jeho vynakladanie nepreukázala. Takýto postup by mohol otvoriť „pandorinu

skrinku", keby nevydatá matka mohla po pôrode svojimi rozhodnutiami neprimerane zvyšovať svoje
výdavky/životnú úroveň s vedomím, že takýto výdavok bude pokrytý príspevkom na jej výživu. Výdavok
matky na bývanie, ktorý súd prvej inštancie ustálil vo výške 140 eur (jedna osoba), nemá v nadväznosti
na vykonané dokazovanie a vyššie uvedené tvrdenia spadať do rámca výdavkov, ktoré majú byť pokryté
príspevkom na výživu nevydatej matky. Vo vzťahu k súdom prvej inštancie prijatému výdavku vo výške

50 eur mesačne na oblečenie striktne zotrvávame na tom že ide o neprimerane vysoký výdavok.
Rovnaké konštatovanie o nepreukázaní jednotlivých výdavkov a o nepravdepodobnosti každomesačnej
opakovanej kúpe platí aj pre položky drogérie a hygieny. Súd prvej inštancie faktické vynaloženie
uvedených výdavkov neskúmal, iba formalisticky prebral niektoré položky zo súpisu predloženého
navrhovateľkou.

16. Povinný ďalej konštatoval, že vychádzajúc z výdavkov a príjmov tak, ako ich uvádzala navrkovateľka
je zrejmé, že jej výdavky dlhodobo prevyšujú príjmy, pričom k tejto skutočnosti súd prvej inštancie
nevykonal žiadne dokazovanie, nezisťoval, ako navrhovateľka pokrýva výdavky, ktoré presahujú jej
príjmové možnosti.

17. Vo vzťahu k platbám v celkovej výške 7.000 eur, ktoré povinný poukázal navrhovateľke v roku 2017
povinný uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že uvedené prostriedky neboli uhrádzané ako
príspevok na výživu nevydatej matky, mal uvedenú skutočnosť zohľadniť v rámci posudzovania súladu
priznania navrhovateľkou navrhovaného príspevku na výživu nevydatej matky s dobrými mravmi. V

rámci posudzovania súladu s dobrými mravmi sa okrem uvedeného mal súd prvej inštancie zaoberať
aj správaním povinného k navrhovateľke v čase spolužitia z pohľadu množstva výdavkov, ktoré povinný
v prospech navrhovateľky vynaložil.

18. Podľa povinného súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie, z vykonaného dokazovania

vyvodil nesprávne skutkové zistenia a vec nesprávne právne posúdil. Pri riadnom a detailnom skúmaní
príjmov a výdavkov navrhovateľky a posudzovaní súladu s dobrými mravmi povinný dospel k záveru o
neexistencii nároku navrhovateľky na úhradu príspevku na jej výživu, resp. o jeho existencii v minimálnej
výške. Príspevok na výživu nevydatej matky vo výške 350 eur je primeraným.

19. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu povinného poukázala na správnosť povinným
napadnutých výrokov. Odvolanie povinného považuje v celom rozsahu za nedôvodné, vedené snahou
minimalizovať povinnosť vyživovať navrhovateľku. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie a
v napadnutých častiach svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Navrhovateľka preto navrhla, aby odvolací
súd rozsudok v povinným napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil.

20. Podľa navrhovateľky zásadne nie je možné akceptovať úvahy povinného o tom, že priemerný
príjem navrhovateľky pred otehotnením nie je súdom správne vyčíslený. Pokiaľ povinný uvádza príjem
navrhovateľky, ktorý mal súd brať do úvahy vo výške 557,48 eura, tak je nutné konštatovať, že z
dôvodu tehotenstva a následného pôrodu príjem navrhovateľky klesol. Súčasný príjem navrhovateľky

je od 06.12.2017 titulom rodičovského príspevku vo výške 213,20 eura a od 01.01.2018 doposiaľ vo
výške 214,70 eura mesačne, rodinné prídavky sú určené pre dieťa. Pokiaľ bude k príjmu navrhovateľky
pripočítaný priznaný a požadovaný príspevok vo výške 350 eur mesačne, dostávame sa na sumu
564,70 eura. Pri porovnaní pôvodného príjmu navrhovateľky (podľa vyčíslenia povinného, s ktorýmvšak navrhovateľka nesúhlasí) vo výške 557,48 eura, vychádza rozdiel 7,22 eura. Preto aj podľa
výpočtu je pokles príjmu navrhovateľky neodškriepiteľný a jasný a zároveň výška príspevku primeraná.
Navrhovateľka zároveň dodala, že mala príjem aj z osobnej asistencie a jej priemerný príjem zo

zamestnania bol navyše podstatne vyšší, keďže do priemeru nebolo možné zarátavať mesiace s nízkym
príjmom z dôvodu práceneschopnosti následkom tehotenstva (toto bolo navyše riadne preukázané
rizikovým tehotenstvom, možným hroziacim potratom). Navrhovateľka správne požiadala o priznanie
príspevku až od ukončenia materskej dovolenky a teda nemá záujem si zvyšovať svoju životnú úroveň,
nakoľkotentonežiadalaodnarodeniadieťaťa.Tiežjezrejmýpôvodnývyššípríjemajzvýškymaterského

príspevku, ktorý predstavoval sumu 683,80 eura až 706,60 eura a tento bol vyčíslený na 22,79 eura/1
deň. Tento príspevok je 75% denného vymeriavacieho základu, t.j. nie vo výške 100% pôvodného
príjmu a teda ani suma 706,60 eura nepredstavuje skutočný pôvodný príjem navrhovateľky. Už samotný
fakt, že príjem navrhovateľky bol preukázateľne vyšší pred otehotnením, ako je súčet súčasného
príjmu navrhovateľky a súdom priznaného príspevku, postačuje pre ukončenie úvah o skúmaní výšky
príjmu navrhovateľky. Preto nemá až takú relevanciu skúmanie príjmu z osobnej asistencie. Napriek

uvedenému však navrhovateľka trvá na tom, že tento príjem riadne poberala. Navrhovateľka zásadne
nesúhlasí s tým, že by sa na výdavkoch v spoločnej domácnosti nepodieľala. Uvedené nie je nijako
preukázané povinným. Je absurdné, aby povinný sporoval výdavok navrhovateľky na bývanie, t.j.
že prispievala na domácnosť svojej matke. Je predsa bežné a štandardné prispievať rodičovi na
domácnosť. Navrhovateľka sa prisťahovala aj s maloletou k svojej matke a táto logicky požadovala

aj spolupodieľanie sa na jednotlivých poplatkoch a výdavkoch. Výdavok navrhovateľky na bývanie a
energie je výdavkom elementárnym. Je nesporné, že tento výdavok navrhovateľka mala, keď bývala u
svojej matky a povinný nedokázal opak. Pokiaľ povinný sporuje súčasné výdavky spojené s užívaním
nájomného bytu navrhovateľkou, jedná sa už až o šikanózne úvahy, na ktoré môžeme reagovať jedine
takto. Kde má navrhovateľka bývať? Je nutné, aby bývala so svojou matkou? Tu bývala dočasne, kým si

svoju vlastnú bytovú otázku nevyriešila. Súčasný výdavok navrhovateľky na bývanie je primeraný, nie je
neprimerane vysoký, resp. zbytočný a ani taký, že by si ním navrhovateľka zvyšovala životnú úroveň?!
Sporovanie bežných výdavkov na oblečenie je tiež nedôvodné, nakoľko bežné výdavky sa štandardne
nepreukazujú konkrétnymi pokladničnými blokmi. Súd na oblečenie síce priznal menšiu sumu (50 eur),
ako vyčíslila navrhovateľka, ani tento výdavok nie je v žiadnom prípade neprimeraný. Poukázala na

to, že povinný nakúpil maloletej výbavičku a čo z tejto nestihla pri odsťahovaní navrhovateľka odviezť,
všetko spolu so súčasnou priateľkou odviezol do Detského domova v Dunajskej Strede a nie vlastnej
dcére. Povinný poukazuje na zasielanie prostriedkov pred a po narodení maloletej a rozvíja úvahy o
tom, ako mali byť tieto prostriedky minuté a ako nie, toto nemá žiadnu relevanciu. V danom konaní
sa jedná o priznanie príspevku od decembra 2017 a za uvedené obdobie povinný navrhovateľke na

jej výživu neprispieval. Uvedené sumy v minulosti boli určené pre maloletú, resp. na domácnosť a boli
spotrebovanévtomčase.Čosatýkadobrýchmravov,návrhnavrhovateľkyjecelkovovsúladesdobrými
mravmi. Pri príjme povinného min 8.000 eur mesačne netto, navrhovateľka požaduje na jej výživu (pri
svojom súčasnom príjme 217,70 eura) sumu 350 eur mesačne, čo predstavuje necelých 5% príjmu
povinného!!! Povinný s navrhovateľkou pred podaním návrhu nekomunikoval. Naopak po podaní návrhu

mala navrhovateľka úprimnú snahu doriešiť vec mimosúdne. Povinný úprimnú snahu nemal, nakoľko
ponúkal najskôr iba príspevok vo výške 30 eur mesačne a neskôr túto sumu + stravné lístky + vitamíny
a výživové doplnky v hodnote 25 eur, čo je až za výsmešné s ohľadom na to, že požadovaný príspevok
vo výške 350 eur nepredstavuje ani 5% príjmu povinného.

21. Povinný sa vo svojej odvolacej replike opätovne poukázal na spornosť čestného prehlásenia o príjme
z osobnej asistencie v tej súvislosti, že súd prvej inštancie sa s námietkami povinného nevysporiadal.
Povinný poukázal aj na primeranosť príspevku na výživu, pričom na úhrade nákladov vzniknutých
súvislosti s pôrodom dieťaťa sa majú obaja rodičia podieľať spoločne. Matka však musela očakávať
zmenu svojej životnej úrovne a možno od nej spravodlivo očakávať, že podiel na týchto nákladov

bude znášať sama, najmä ak, ako už povinný uviedol, rozhodnutie byť v pozícii nevydatej matky bolo
navrhovateľkou naplánované a ihneď po pôrode dieťaťa aj zrealizované. Súd mal tiež prihliadnuť na
výšku výživného na maloletú Q. a podstúpiť úvahu o tom, v akom rozsahu môže byť skutočne použité
na krytie potreby dieťaťa.

22. Navrhovateľka v odvolacej duplike uviedla, že úvahy povinného v jeho replike považuje za absurdné,
neprimeranéanevhodné.Navrhovateľkadodala,žesámpovinnýneprejavujeostyksmaloletouzáujem,
nejedná sa ani o žiadne podmieňovanie styku platením výživného. Navrhovateľke tiež nie jasné ako
sa môže pripravovať na status nevydatej matky. Sám povinný plánoval s navrhovateľkou založenierodiny, zavádzanie súdu tým, že by navrhovateľka podmieňovala súžitie s povinným prepisom polovica
rodinného domu už rozsiahlo vysvetlila, pričom povinný toto neustále podkladá ako údajnú pravdu,
ktorá však nemá relevanciu v predmetnom konaní. Navrhovateľka pred otehotnením študovala vysokú

školu, ktorú ukončila magisterským titulom, pracovala v detskom domove a tiež mala príjem aj z osobnej
asistencie, viedla teda riadny život v súlade so základnými princípmi morálky a povinný ju nazýva akýmsi
typom príživníka? Navrhovateľka odmietala finančnú závislosť od povinného, súdu rozsiahlo opísala,
prečoodpovinnéhoodišlaajso6-týždňovýmkojencom.Poklespríjmunavrhovateľkyjeneodškriepiteľný
aj jasný a zároveň výška príspevku primeraná. Navrhovateľka správne požiadala o priznanie príspevku

až od ukončenia materskej dovolenky, a teda nemá záujem si zvyšovať svoju životnú úroveň, nakoľko
tento nežiadala od narodenia dieťaťa. Čo sa týka dobrých mravov poukázala opakovane na to, že pri
súčasnom príjme povinného je priznaná výška príspevku vo výške 350 eur mesačne, teda necelých
5% príjmu povinného a nie je možné v tomto konaní hodnotiť dôvodnosť výšky výživného pre maloleté
dieťa, určované v inom konaní. Výživné pre maloleté dieťa je viazané na pokrývanie potrieb dieťaťa a je
v rozpore so základnými princípmi Zákona o rodine tvrdiť, že by sa z neho mali kompenzovať aj potreby

matky, jedná sa o dva rôzne druhy príspevkov.

23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania (výrok IV.) podala v zákonnej lehote
odvolanie navrhovateľka z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhla, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že navrhovateľke prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%.

24. V dôvodoch odvolania navrhovateľka uviedla, že aj keď je pravdou, že trovy konania neplatila sama,
platil jej ich známy, ktorému vynaložené náklady musí vrátiť.

25. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky voči výroku o náhrade trov konania poukázal

na skutočnosť, že navrhovateľka svoje odvolanie proti výroku o trovách odôvodňuje výlučne svojou
apeláciou na použitie ustanovenia § 55 CMP. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 55 CMP však
zákonodarca prikazuje súdu primárne použiť ustanovenie § 52 CMP, ktoré možno považovať za
generálne ustanovenie tejto časti zákona, už aj s ohľadom na jeho formálne radenie ako prvého v danej
časti. Ustanovenie § 55 je voči § 52 v pozícii lex specialis, pričom zákonodarca má očividne na mysli jeho

aplikáciu len v mimoriadnych prípadoch, aj preto ako korektívne pravidlo vo vzťahu k použitiu § 52 CMP
nastavuje zrejmú nespravodlivosť s ohľadom na okolnosti prípadu. Z vykonaného dokazovania súdom
ako aj z priloženého spisu nenasvedčujú okolnosti tomu, že by bolo spravodlivé, aby boli nahradené
trovy, ktoré navrhovateľka naviac sama neznášala. Povinný sa domnieva že nedošlo k takej výraznej
kvalitatívnej odchýlke od normálneho stavu, ktorá by odôvodňovala použitie korektívu nespravodlivosti.

26. Navrhovateľka vo svojej odvolacej replike uviedla, že považuje priznanie náhrady trov konania za
spravodlivé s ohľadom na všetky okolnosti a súčasne trvá na tom že súd je povinný vždy skúmať, či je
dôvodné priznanie náhrady trov konania. Žiadala preto, aby odvolací súd v časti trov konania teda vo
výroku IV. rozsudok zmenil tak, že navrhovateľke prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%.

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti
ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, oprávnenou osobou - stranou, v neprospech ktorej bolo
rozhodnutie vydané, bolo podané včas, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania, s prihliadnutím ex offo na vady týkajúce sa procesných podmienok, viazaný

skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie ani povinného ani navrhovateľky nie je dôvodné, v dôsledku čoho
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo všetkých napadnutých výrokoch s
použitím § 387 CSP potvrdil.

28. Podľa ustanovenia § 387 ods. CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne.

29. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, ako
aj celého obsahu spisového materiálu dospel záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných

dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom svoje
rozhodnutie náležite, logicky aj presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so
skutkovýmizisteniamiaprávnymizávermisúduprvejinštancieobsiahnutýmivodôvodnenínapadnutého
rozsudku, na ktoré ako správne poukazuje.30. Podľa § 74 ods. 1 Zákona o rodine otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nie je vydatá, je povinný
najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa pôrodu prispievať matke primerane na úhradu jej

výživy a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom.
31. Podľa § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané

majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

32. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že príspevok na výživu nevydatej matky je
mesačne sa opakujúcou dávkou, ktorá je časovo obmedzená na dva roky so začiatkom plynutia
najneskôr odo dňa pôrodu. V preskúmavanej veci teda súd prvej inštancie správne ustálil, že doba

poskytovaniatejtodávkyuplynuladňaXX.XX.XXXX,uplynutímdvochrokovododňanarodeniamaloletej
Q. (XX.XX.XXXX). Začiatok poskytovania príspevku súd ustálil v súlade s návrhom navrhovateľky
dňom 06.12.2017, teda odo dňa, kedy navrhovateľka začala čerpať rodičovskú dovolenku a jej príjem
pozostával s rodičovského príspevku v sume 213,20 eur a prídavkov na maloletú.

33. Z obsahu návrhu jednoznačne vyplýva, že v predmetnej veci sa jedná o nárok na primeraný
príspevok na výživu. Nejedná sa o príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a
pôrodom. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď skúmal odôvodnené potreby navrhovateľky
a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do
pozornosti, že výrazné akcentovanie výšky príjmu navrhovateľky v období pred pôrodom, tak ako to

vo svojich odvolacích námietkach opakovane zdôrazňuje povinný, nemá oporu v citovaných zákonných
ustanoveniach. Je jednoznačné, že k poklesu príjmu navrhovateľky prišlo - táto skutočnosť nie je
sporná a vyplýva zo samotnej skutočnosti, že oproti príjmu zo zamestnania pred pôrodom, po pôrode
poberala navrhovateľka len materskú dávku a od 06.12.2017 rodičovský príspevok v sume 213,20 eura.
Skúmanie, či okrem príjmu zo zamestnanie mala navrhovateľka aj príjem z osobnej asistencie v sume

200 eur mesačne je v danej veci pre rozhodnutie bez významu. Rozhodnutie tiež nebolo spôsobilé
ovplyvniť zistenie, aký presne priemerný mesačný príjem dosahovala navrhovateľka pred pôrodom. Z
dikcie citovaných zákonných ustanovení nevyplýva žiadne „dorovnávanie príjmu“ po pôrode na úroveň
pred pôrodom; skutočnosťami, majúcimi význam pre rozsah vyživovacej povinnosti sú odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

34. Súd prvej inštancie správne ustálil odôvodnené potreby navrhovateľky, kam patrí jednak potreba
bývania, stravy, ošatenia, hygienických potrieb, pričom ustálenie vyčíslenia týchto potrieb súdom prvej
inštancie je primerané odôvodneným potrebám, keď je potrebné zdôrazniť, že výdavky na uspokojenie
uvedenýchpotriebsúuvedenéakomesačnepriemerné,tedavniektorýchmesiacochkonkrétnyvýdavok

môže byť vyšší a v iných mesiacoch nižší. Na druhej strane súd správne prihliadol na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného, príjem ktorého je nadštandardný a je v jeho možnostiach
prispieť na výživu navrhovateľky v určenej sume 350 eur, naviac len po obmedzenú dobu.

35. Odvolací súd považuje odvolacie námietky povinného za nedôvodné. Nie je dôvod zaoberať sa tým,

že počas zdieľania spoločnej domácnosti s povinným nemala navrhovateľka žiaden výdavok na bývanie,
nie je dôvod skúmať ani výdavok navrhovateľky na bývanie počas zdieľania spoločnej domácnosti s
matkou, či sa bližšie zaoberať dôvodmi, pre ktoré navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť. V tejto
súvislosti odvolací súd opäť poukazuje na predmet sporu, ktorým je určenie príspevku na výživu a teda
na dikciu citovaných ustanovení a aj na skutočnosť, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho

vyhlásenia (§ 217 CSP). Okolnosti výdavkov na domácnosť zdieľanú s povinným v minulosti, nemajú
na určenie príspevku na výživu navrhovateľky žiaden vplyv, podobne ako výdavky počas bývania s
matkou navrhovateľky, či dôvody opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou. Tieto okolnosti a
ani iné tvrdené povinným v jeho odvolacích námietkach nemožno vyhodnotiť ako okolnosti, z ktorých
by bolo zrejmé konanie navrhovateľky v rozpore s dobrými mravmi. Tiež spájanie výšky výživného

na maloletú Q. s výškou príspevku na výživu navrhovateľky nemá oporu v zákonných ustanoveniach.
Nároky navrhovateľky voči povinnému nevykazujú znaky zneužitia inštitútu príspevku na jej výživu. O
uvedenom svedčí okrem iného aj skutočnosť, že nevyužila zákonnú možnosť domáhať sa príspevku na
výživu odo dňa pôrodu, ale až odo dňa začiatku rodičovskej dovolenky.36. Odvolací súd dospel k záveru aj o nedôvodnosti odvolania navrhovateľky voči výroku o trovách
konania.

37. Podľa § 251 CSP sú trovy konania všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
38. Podľa § 49 ods. 1 CMP účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde
o trovy konania, ktoré platí štát.

39. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

40. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

41. Z dikcie citovaných ustanovení vyplýva, ktoré výdavky sú trovami konania, pričom trovy konania platí
účastník. V mimosporových konaniach je náhrada zaplatených trov účastníkovi zásadne vylúčená. Len
výnimočne s ohľadom na konkrétne okolnosti veci je možné náhradu trov konania priznať. Podmienkou
úvahy o prípadnej náhrade trov konania účastníkovi je však predovšetkým skutočnosť, že trovy účastník

zaplatil, teda preukázateľne vynaložil odôvodnené a účelné výdavky. V preskúmavanej veci je nesporné,
že trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia advokátkou navrhovateľka nevynaložila,
ale tieto trovy platila tretia osoba, ako je uvedené vo vyhlásení, ktoré je súčasťou súdneho spisu.
Navrhovateľke trovy konania nevznikli a nie je preto daný základný predpoklad náhrady trov konania -
zaplatené trovy. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď navrhovateľke náhradu trov konania

nepriznal.

42. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých napadnutých
výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

43. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
52 CMP.

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).