Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 13, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/373/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716208045
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6716208045.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov

Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Slovenská republika, za ktorú koná
Bytová agentúra rezortu ministerstva obrany, so sídlom Pri Šajbách 12, 831 06 Bratislava, IČO: 34
000 666, právne zastúpeného, Mgr. Tomášom Szabom, advokátom, so sídlom Radvanská 23, 811 81
Bratislava, proti žalovanému: C m c, spol. s r.o., so sídlom Bottova 1522, 962 12 Detva, IČO: 36 010 642,
právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Rosina, s.r.o., so sídlom Kukučínova 20, 974
01 Banská Bystrica, IČO: 47 246 731, o zaplatenie 11.675,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/160/2016-227 z 13. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ohľadne sumy 8.608,- Eur s príslušenstvom
(druhý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 13. 04. 2017 zastavil čiastočne konanie ohľadne
sumy 3.067,01 Eur s príslušenstvom (prvý výrok). Žalobu ohľadne zaplatenia sumy 8.608,- Eur s

príslušenstvom zamietol (druhý výrok). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný má proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (tretí výrok).

2. Okresný súd takto rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou sa tento domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 11.675,01 Eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 27. 05. 2015 do zaplatenia na tom základe,
že dňa 04. 09. 2014 sa vlastníci bytových domov súp. č. XXX, XXX, XXX, XXX a XXX, a to Obec W.
J., spoločnosť BREWA, s. r. o. a žalobca dohodli na schôdzi vlastníkov na novom správcovi bytov a

nebytových priestorov, ktorým sa stal žalovaný a s ktorým bola dňa 10. 09. 2014 podpísaná zmluva o
výkone správy č. 001/2014. Na tomto stretnutí sa súčasne vlastníci dohodli, že teplo na ústredné kúrenie
(ÚK) a na ohrev teplej úžitkovej vody (TÚV) bude až do zrekonštruovania elektrickej kotolne dodávať
žalobca s tým, že rozúčtovanie nákladov vyhotoví už nový správca, t. j. žalovaný. Žalovaný na základe
uzavretej zmluvy o výkone správy následne vystavil na obdobie mesiacov september až december
2014 pre jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov predpisy mesačných zálohových úhrad,
predmetom ktorých boli aj zálohové platby na dodávku tepla na ohrev teplej úžitkovej vody a dodávku

tepla na ústredné kúrenie s tým, že vlastníci bytov a nebytových priestorov celý čas tieto platby na
základe mesačných zálohových predpisov v dobrej viere hradili a žalovaný tieto platby prijímal. Žalobca
zrealizoval v období mesiacov september až december 2014 dodávku tepla na ÚK a na ohrev TÚV v
zmysle dohody zo schôdze vlastníkov zo dňa 04. 09. 2014, za čo potom vyúčtoval faktúrou žalovanémunáklady na dodávku tepla na ÚK a na ohrev TÚV za uvedené obdobie v celkovej sume 11.675,01 Eur.
Žalovaný však napriek tomu faktúru neuhradil a nevykonal vo veci platieb za dodávku tepla na ústredné
kúrenie a ohrev teplej úžitkovej vody ročné vyúčtovanie, čím žalobcovi vznikla škoda rovnajúca sa sume

nákladov spojených so zabezpečením týchto dodávok vo výške 11.675,01 Eur. Žalobca potom poukázal
na to, že žalovaný porušil ust. § 6, § 8, § 8a a § 8b zákona č. 182/1993 Z. z. zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“, resp. „zákon č. 182/1993 Z. z.“) a poukázal
tiež na ust. § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

3. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby ohľadne sumy 8.608,-
Eur s príslušenstvom, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom
ohľadne sumy 3.067,01 Eur s príslušenstvom, v ktorej časti konanie zastavil. Konštatoval, že zmluva
o výkone správy zo dňa 10. 09. 2014 č. 001/2014 bola uzavretá platne, pretože bola zverejnená v
zákonnej lehote Obcou W. J. a preto v zmysle § 5a ods. 13 zák. č. 211/2000 Z. z. k uzavretiu zmluvy
došlo. V ďalšom poukázal na ust. § 132 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a na to, že

žalobca nepreukázal uzavretie ústnej dohody zo dňa 04. 09. 2014 medzi ním a vlastníkmi jednotlivých
bytových jednotiek a to v tom zmysle, že teplo na ÚK a ohrev TÚV bude až do zrekonštruovania
elektrickej kotolne dodávať žalobca a rozúčtovanie nákladov vyhotoví žalovaný ako nový správca, lebo
túto skutočnosť potvrdila iba zástupkyňa žalovaného a nepotvrdili ju ďalší vypočutí svedkovia. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno existencie predmetnej dohody. Ak by k jej uzavretiu došlo, nič mu nebránilo,

aby jej obsah bol uverejnený v samotnej zápisnici zo schôdze vlastníkov zo dňa 04. 09. 2014, v ktorej
žiadna zmienka o nej nie je. V predmetnej zmluve o výkone správy sa v rámci rozsahu zabezpečovaných
služieb takisto nenachádza dodávka tepla na ÚK a ohrev TÚV, teda žalobca vedel, resp. mal vedieť za
daných podmienok, že nemal podpísať zmluvu o výkone správy, keď s takýmto postupom nesúhlasil. Z
uzavretia dodatku č. 1 zo dňa 05. 02. 2015 k zmluve o výkone správy vyplynulo, že až týmto dodatkom

sa žalovaný ako správca predmetných bytov dohodol s vlastníkmi na tom, že bude zabezpečovať aj
dodávku tepla a teplej úžitkovej vody, aj tento dodatok žalobca podpísal, z čoho mal súd prvej inštancie
za to, že žalobca od začiatku dobre vedel, že žalovaný nebude zabezpečovať pre vlastníkov bytov
dodávku tepla a teplej úžitkovej vody. Žalovaný potom preukázal, že všetky úhrady, ktoré podľa neho
omylom účtoval za obdobie septembra až decembra 2014, vrátil vlastníkom a užívateľom predmetných

bytov a konkrétne aj žalobcovi ako vlastníkovi vrátil prijaté platby v celkovej výške 2.652,23 Eur. Pretože
žalobca nepreukázal existenciu predmetnej dohody, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Okrem toho
žalovaný nemal pasívnu legitimáciu, aby vystupoval v tomto konaní v zmysle ust. § 8b ods. 4 zákona
o vlastníctve bytov, keďže bolo preukázané, že platby za dodávku tepla v čase rozhodovania súdu boli
vrátené jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov. O nároku na náhradu trov konania súd

prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP a pretože žalovaný bol
v celom rozsahu úspešný a k čiastočnému zastaveniu konania došlo z dôvodu zavinenia na strane
žalobcu, priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

4. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie formálne proti celému rozsudku

prvoinštančného súdu, avšak z obsahu jeho odvolania vyplýva, že de facto podal odvolanie proti výroku
rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá (druhý výrok). Žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v podstate opakujúc tvrdenia uvedené už v podanej
žalobe. Opätovne poukázal na uzavretie zmluvy o výkone správy a na dohodu o tom, že bude dodávať
teplo na ÚK a ohrev TÚV do zrekonštruovania kotolne a ak sa žalovaný bránil tým, že zálohy za teplo

prijímal omylom, mal ich v celosti vrátiť vlastníkom bez započítania na ich iné záväzky. Súdu prvej
inštancie v podstate vyčítal žalobca len to, že neskúmal skutočnosti uvedené v samotnej žalobe o
náhradu škody, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že právne nesprávne posúdil predmetný
súdny spor, keď nebral do úvahy ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b) a c), § 6 ods. 3, § 8 ods. 1, § 10 ods.
6, § 25a zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorých sa žalovaný nemôže zbaviť zodpovednosti zabezpečiť

dodávku všetkých služieb potrebných pre riadny výkon správy domu vrátane dodávky tepla na ÚK a
na ohrev TÚV.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť ako vecne
správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvej inštancie správne

poukázal na to, že žalobca v priebehu konania nepreukázal existenciu ústnej dohody medzi ním a
vlastníkmi jednotlivých bytov v tom, že teplo na ústredné kúrenie a ohrev teplej úžitkovej vody bude až
do zrekonštruovania elektrickej kotolne dodávať žalobca a že rozúčtovanie nákladov vyhotoví následne
žalovaný, kde fakticky žalobca konal tak, že vyúčtoval dodané teplo a teplú úžitkovú vodu spoločnostiBREWA, s. r. o. za obdobie máj až december 2014 a tiež vyúčtoval tieto položky vo vzťahu k svojim
vlastným nájomcom pri bytoch, ktorých je vlastníkom, a to vo výške 2.141,58 Eur, čo predstavuje
jednoznačný dôkaz o neexistencii skutočností tvrdených žalobcom v tomto konaní. V zápisnici zo

schôdzevlastníkovbytovzodňa04.09.2014sanenachádzažiadnazmienkaotakejtodohodeažalobca
nikdy obsah tejto zápisnice nespochybňoval. Súd prvej inštancie potom správne poukázal na znenie
dodatku č. 1 zo dňa 05. 02. 2015 k zmluve o výkone správy, podľa ktorého sa týmto dodatkom žalovaný
ako správca bytov s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov dohodol na tom, že bude zabezpečovať
aj dodávku tepla a teplej úžitkovej vody.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s
použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

7. Odvolací súd po preskúmaní spisu dospel k záveru, že je potrebné potvrdiť napadnutý rozsudok,
pretože hoci súd prvej inštancie neaplikoval zákonné ustanovenie § 420 ods. 1 OZ, ktoré bolo pre
rozhodnutie sporu najpodstatnejším, jeho rozhodnutie je vo výsledku správne. Opodstatnene teda
žalobu zamietol s tým, že uvedený nedostatok v tomto prípade nenaplnil zákonné dôvody na žalobcom
požadované zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože v spore boli vykonané všetky potrebné

dôkazy. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že nebol dôvod vyzývať sporové strany na vyjadrenie
sa k možnému použitiu ust. § 420 ods. 1 OZ, pretože ust. § 382 CSP je zamerané na prevenciu pred
tzv. prekvapivými rozhodnutiami odvolacieho súdu v prípade, že súd prvej inštancie posúdil vec podľa
úplne iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu než je potrebné aplikovať podľa
odvolacieho súdu. V takom prípade je odvolací súd povinný stranám poskytnúť procesný priestor na

zaujatie stanoviska, čím sa obsahovo naplní (ústavný) princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. V
zmysle ust. § 382 CSP sa ustanovením všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní nebolo použité rozumie také ustanovenie, o ktorého výklad, resp. použitie nežiadala v
priebehu konania žiadna sporová strana. V tomto prípade ale žalobca už v žalobe poukazoval na
potrebu aplikácie ust. § 420 ods. 1 OZ (posledná strana žaloby) a sám žalobu nazval žalobou o náhradu

škody poukazujúc na zákonné ustanovenia, ktoré podľa neho žalovaný porušil. Obe strany teda mali
počas celého konania široké možnosti vyjadriť sa k uvedenému ustanoveniu, preto ani jedna z nich
nemôže pociťovať ujmu v tom, že by sa rozhodlo podľa takého ustanovenia, ktorého aplikáciu nemohli
predpokladať, resp. bola by pre nich prekvapením.

8. Predovšetkým tak treba uviesť, že podanou žalobou o zaplatenie sumy 11.675,01 Eur označenou
samotnýmžalobcomako„žalobaonáhraduškodyspôsobenejnesplnenímzákonnejpovinnostivovýške
11.675,01 Eur s príslušenstvom“ sa žalobca domáhal svojho nároku tvrdiac, že v dôsledku (ne)konania
žalovaného (nevykonania ročného vyúčtovania dodaného tepla) mu vznikla škoda rovnajúca sa
uvedenej sume predstavujúcej náklady spojené so zabezpečením dodávky tepla na ÚK a ohrev TÚV

do predmetných bytových domov v k. ú. W. J.. V žalobe uviedol, že zálohové platby za dodávky tepla
na ÚK a ohrev TÚV v zmysle ním tvrdenej dohody poberal žalovaný v rozhodnom období septembra až
decembra 2014 a napriek tejto skutočnosti nevykonal vo veci platieb ročné vyúčtovanie tepla na ÚK a na
dodávku TÚV a neuhradil mu za dodávky tepla za uvedené obdobie žiadnu platbu. V žalobe poukázal na
jednotlivéustanoveniazákonaovlastníctvebytovanaustanovenia§420ods.1a§442ods.1OZ.Nikde

v žalobe ale žalobca netvrdil, že medzi ním, Obcou W. J., spoločnosťou BREWA, s. r. o. ako vlastníkmi
bytov a žalovaným malo dôjsť na schôdzi dňa 04. 09. 2014 nielen k dohode o rozúčtovaní nákladov za
dodané teplo, ale aj k dohode o tom, že sa žalovaný zaviazal uhradiť prípadný nedoplatok na dodanom
teple vzniknutý. Žalobca v žalobe tvrdil len to, že v zmysle dohody mal žalovaný náklady rozúčtovať,
netvrdil, že ich žalovaný mal podľa dohody v prípade nedoplatku na dodanom teple aj prípadne uhradiť

(viď najmä 3. strana žaloby). Povinnosť rozúčtovať náklady je totiž podľa odvolacieho súdu niečo úplne
iné ako povinnosť náklady znášať a teda ich zaplatiť.

9. Súd v sporovom konaní je viazaný skutkovým vymedzením žalovaného nároku žalobcom a o takto
vymedzenom skutku je potom aj povinný rozhodnúť. V tomto smere si podľa odvolacieho súdu potom

súd prvej inštancie (a asi ani sám žalobca) dostatočne neuvedomil, aký nárok je predmetom žaloby, že
tento je založený na tvrdení žalobcu o spôsobení škody zo strany žalovaného a nie na tom, že žalovaný
sa zaviazal uhradiť nedoplatok na dodanom teple (žalobcom tvrdený záväzok žalovaného mal mať podľa
ust. § 489 OZ svoj základ v spôsobenej škode a nie v uzavretej zmluve), pretože v opačnom prípadeby súd prvej inštancie nepochybne uviedol, že pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420
ods. 1 OZ je potrebné preukázanie porušenia právnej povinnosti, vznik škody, príčinnej súvislosti medzi
nimi, ako aj zavinenia (ktoré sa podľa ust. § 420 ods. 3 OZ prezumuje).

10. I keď to z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva celkom jednoznačne, súd prvej inštancie
vychádzal skôr z toho, že žalobca svoj nárok uplatnil z titulu tvrdenej dohody medzi vlastníkmi
jednotlivých bytových jednotiek a žalovaným ako správcom o tom, že následne dodané teplo vyúčtuje
žalovaný a mal za to, že uzavretie dohody žalobca nepreukázal a teda žaloba nebola dôvodnou. Išlo

tu ale o nárok žalovaný z titulu zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorý mal porušiť svoju povinnosť
vyúčtovať jednotlivé preddavkové platby za teplo, čo neurobil a tým mal žalobcovi spôsobiť škodu.

11. Pokiaľ by takto pristupoval prvoinštančný súd k žalovanému nároku, musel by dospieť k záveru,
že žalovaná suma predstavujúca podľa tvrdení žalobcu jemu vzniknutú škodu nemohla vzniknúť ako
dôsledok toho, že žalovaný nevyúčtoval prijaté platby ohľadne dodaného tepla na ÚK a na ohrev TÚV

(ak by aj takú povinnosť skutočne mal), pretože táto žalobcom tvrdená „škoda“ predstavujúca úbytok v
jeho majetkovej sfére vznikla už vtedy, kedy žalobca uhrádzal jednotlivé platby (náklady), ktoré vynaložil
na dodávku tepla v rozhodnom období mesiacov september až december 2014 a ktoré následne vyčíslil
na sumu 11.675,01 Eur. V skutočnosti na strane žalobcu ani o škodu nešlo, pretože jeho majetok sa o
túto sumu znížil na základe jeho vlastného a dobrovoľného rozhodnutia o tom, že bude dočasne znášať

náklady na dodávku tepla a nie v dôsledku nejakého protiprávneho úkonu zo strany žalovaného.

12. Inými slovami povedané, ak žalobca v spore tvrdil, že žalovaná suma predstavuje jemu vzniknutú
škodu, tak jej vynaloženie nemohlo byť v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaným urobiť
vyúčtovanie, pretože už len z časového hľadiska došlo evidentne k tomu, že najskôr žalobca uhradil

náklady jednotlivým dodávateľom za vstupy potrebné na dodávku tepla na ÚK a na ohrev TÚV a
až následne po vyfakturovaní týchto nákladov žalovanému zo strany žalobcu mal žalovaný podľa
žalobcu porušiť právnu povinnosť urobiť ich vyúčtovanie. Vznik škody ale nemôže z logického hľadiska
predchádzať porušeniu právnej povinnosti. Nemožno hovoriť o vzniku škody ako dôsledku porušenia
povinnosti, ak ku škode malo dôjsť skôr než mala byť určitá povinnosť porušená - v takom prípade totiž

absentuje vzťah príčiny a následku. Čiže medzi tvrdeným porušením povinnosti žalovaným a tvrdenou
škodou u žalobcu, nemôže byť z tohto logického hľadiska nielen časová, ale ani príčinná súvislosť.

13. Už toto by bolo úplne postačujúce pre zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie, pretože škoda
nemohla jednoducho vzniknúť žalobcovi skôr, než mal žalovaný porušiť svoju (tvrdenú) povinnosť

vyúčtovať jednotlivé prijaté platby za žalobcom dodané teplo, keďže k vyúčtovaniu mohlo dôjsť najskôr
po vyfakturovaní nákladov zo strany žalobcu, ktorý ich už ale v tom čase vynaložil, a až následne mohol
žalovaný porušiť nejakú svoju povinnosť.

14. Nemalo v zásade ani žiadnu logiku to, aby žalovaný vyúčtovával platby, ktoré síce zrejme omylom

jednotlivým vlastníkom predpísal v rámci mesačných zálohových platieb, ale ktoré mali pokrývať plnenie
(teplo na ÚK a ohrev TÚV), ktoré im v tom čase žalovaný fakticky ani právne nezabezpečoval (toto
plnenie v období septembra až decembra 2014 poskytoval žalobca a nebolo ako predmet dodania
uvedené ani v zmluve o výkone správy č. 001/2014, bolo tam doplnené až dodatkom č. 1 zo dňa 05.
02. 2015).

15.Podľaodvolaciehosúdujefaktom,žedošlokdohodezodňa04.09.2014medzivtedajšímivlastníkmi
predmetných bytových jednotiek o tom, že do zrekonštruovania elektrickej kotolne bude teplo na ÚK a
na ohrev TÚV dodávať žalobca. Išlo o dohodu vlastníkov bytových jednotiek o tom, že si zabezpečia
toto plnenie dočasne sami, mimo žalovaného ako správcu, s ktorým následne uzatvárali zmluvu o

výkonesprávynaostatnéplneniasúvisiacesužívanímbytovýchjednotiek.Išlooprejavzásadyzmluvnej
voľnosti, podľa ktorej je len na vlastníkoch bytov a nebytových priestorov, ako na základe rozhodnutia
zodpovedajúcej väčšiny vlastníkov zabezpečia chod svojho bytového domu a v danom prípade sa
vlastníci rozhodli tak, že teplo ako jedno z plnení potrebných na užívanie bytov si prechodne zabezpečia
vo vlastnej réžii. Išlo o dohodu medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, ktorá zaväzovala len

ich vzájomne, čím následne mohli požadovať náhradu v rámci vzájomného vzťahu, čo sa týka platby
nákladov za dodané na ÚK a TÚV, avšak nebol žiaden dôvod, aby tieto náklady mal v konečnom
dôsledku zaplatiť žalovaný.16. Žalobca tak nepreukázal žiadnu z vyššie menovaných podmienok vyžadujúcich sa pre vznik
zodpovednosti žalovaného za tvrdenú škodu podľa ust. § 420 ods. 1 OZ a preto súd prvej inštancie v
konečnom dôsledku správne žalobu zamietol v časti, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom

späťvzatí žaloby žalobcom. Žalobca nepreukázal ani vznik škody, ani porušenie právnej povinnosti
zo strany žalovaného a už vôbec nie príčinnú súvislosť medzi týmito dvoma aspektami eventuálne
zakladajúcimi vznik nároku na náhradu škody.

17. Vzhľadom na všetko uvedené bol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vecne správnym a preto

ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania,
kde súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP zakladajúce
v zásade plne úspešnému žalovanému (ohľadne zamietajúcej časti mal žalovaný úspech a vo zvyšnej
časti došlo k zastaveniu konania zavinením žalobcu) náhradu trov konania v plnom rozsahu.

18. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (prvý výrok) zostal nedotknutý (§

367 ods. 2 CSP).

19. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne

podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).