Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. jún 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/33/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118202041
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8118202041.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: L. Q., Z..

XX.XX.XXXX, B. O. X, XXX XX O., právne zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická
7434/147, 921 22 Piešťany, právne zastúpený: Goliašová Gabriela s.r.o., advokátska kancelária, so
sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a vydanie
bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému proti žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 23.02.2018 sa žalobca domáhal:
O vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 58,09 €,
O určenia, že zmluvné podmienky uvedené v Úverovej zmluve uzavretej dňa 07.04.2008, nachádzajúce
sa v Hlave 14. Záverečné ustanovenia Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit
Slovakia a.s. v znení:
„§ 3 - V prípade omeškania úhrady splátky, splátky RÚ I. či RÚ II., alebo ich časti alebo zmluvných pokút
alebo platieb podľa Hlavy 6. § 6 týchto ÚP je klient povinný zaplatiť úrok z omeškania vo výške 0,08

% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania, najmenej však 300,- Sk. V prípade omeškania s úhradou
splátky úveru, prípadne splátky RÚ I. či RÚ II., alebo ich častí dlhšieho ako 7 dní je klient ďalej povinný
zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 8 % z čiastky, s ktorej úhradou je v omeškaní.

§ 4 - V prípade omeškania klienta s úhradou splátky úveru, prípadne splátky RÚ I. alebo RÚ II., či ich
častí dlhšieho ako 6 mesiacov je klient ďalej povinný zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 5 %
z úveru, s ktorého vrátením spoločnosti je v omeškaní.

§5-Spoločnosťjeoprávnenáklientovivyúčtovaťaklientjepovinnýnazákladetohtovyúčtovaniauhradiť
spoločnosť poplatok za upomienku vo výške 100,- Sk.“

sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
1.1. Žalobca v návrhu uviedol, že na základe Úverovej zmluvy č. 3804047924 zo dňa 07.04.2008 bol
žalovaným žalobcovi poskytnutý úver vo výške 11 690,-Sk (388,04 €) na nákup tovaru v hodnote 12
990,-Sk (431, 19 €) s akontáciou vo výške 1300,-Sk (43,15 €), mesačnou splátkou 896,-Sk (29,74 €) a

počtom 15-tich splátok. V úverovej zmluve bol uvedený údaj o výške RPMN 22,50 %, úroku 20,30 %,
výške nákladov 1 750,-Sk (58,09 €) a konečnej splatnosti 20.07.2009. Žalobca ako dlžník, žalovanému
ako veriteľovi na vrátenie úveru zaplatil plnú požadovanú sumu spolu vo výške 13 440,-Sk (446,13 €).
Žalobca má za to, že úverové zmluvné podmienky v hlave 14 - § 3, 4, 5 sú neprijateľnými zmluvnýmipodmienkami,pretoževrámcivšeobecnýchobchodnýchpodmienokbynemalibyťuvedenéustanovenia
týkajúce sa zmluvnej pokuty ale tieto by mali byť súčasťou samotnej zmluvy z hľadiska svojej dôležitosti.
1.2. Žalobca ďalej poukazuje na to, že právny vzťah so žalovaným podliehal zákonu č. 258/2001 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch.
Podľa § 4 ods. 2 tohto zákona - zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať:
d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Podľa § 4 ods. 3 tohto zákona - ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa
ods. 2 písm. a), b), d) - j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
1.3. Podľa názoru žalobcu, posudzovaná úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm.
d) a i), a preto bol poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov.
1.4. Keďže žalobcovi ako dlžníkovi bola poskytnutá suma vo výške 388,04 € a tento vrátil sumu 446,13 €,
preplatok vo výške 58,09 € považuje za bezdôvodné obohatenie. O skutočnosti, že sa žalovaný na úkor

žalobcu bezdôvodne obohatil, sa tento dozvedel od združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS
v októbri 2017.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 04.05.2018. V tomto svojom vyjadrení
uviedol nasledujúce:

2.1.Akovyplývazprílohy,ktorúžalobcapriložilkžalobe,predmetnáúverovázmluvajeukončená,pričom
k jej ukončeniu došlo dňa 23.07.2009, kedy žalobca vykonal na predmetnej úverovej zmluve posledný
krát úhradu. Z uvedeného dôvodu preto žalovaný spochybňuje naliehavý právny záujem žalobcu na
určení neprijateľných zmluvných podmienok u úverovej zmluvy, ktorá je takmer 10 rokov ukončená a
súčasne vznáša námietku premlčania na výšku žalovanej sumy. Žalovaný následne cituje § 137 písm.

c) CSP a poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/112/2014, ktorý uvádza, že: „V prípade možnosti
žalovať priamo na splnenie povinnosti, treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu,
ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši a len vedie k nárastu počtu súdnych žalôb.“
Žalovanýmázato,ževprejednávanejvecižalobaourčenieneplatnostinepredstavuježiadnevyriešenie
spornosti zmluvného vzťahu. Pokiaľ ide o rozpis splátok, žalobca poukazuje na rozsudok OS Dolný

Kubín sp. zn. 5Csp/61/2017, ktorý uvádza, že pokiaľ rozsudok vo veci Bíróová ako aj rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3Cdo/146/2017 uvádzajú, že v rámci režimu zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva nemusí obsahovať
rozpissplátoknaistinu,úrokapoplatok,takvzhľadomnarovnakéznenievtejtočastizákonač.129/2010
Z.z. so zákonom č. 258/2001 Z.z. treba dospieť k záveru, že ani v režime zákona 258/2001 Z.z. rozpis
splátok potrebný nebol.

2.2. Pokiaľ ide o nedostatok zmluvy uvádzaný žalobcom, že zmluva neobsahuje adresu predávajúceho,
na ktorej môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, žalovaný poukazuje na to, že v časti úverovej zmluvy
s označením Predajca je uvedený názov predajcu NAY Elektrodom pod bodom 71 s jeho sídlom Košická
2/Cpodbodom73auvedeniemestaPrešovpodbodom74.Žalobcamaltedapresnéinformácieohľadne
prípadnej reklamácie.

2.3. Pokiaľ ide o samotné bezdôvodné obohatenie, žalovaný vznáša námietku premlčania.

3. Súd vo veci rozhodoval na pojednávaní konanom dňa 14.06.2018, pričom vykonal dokazovanie
obsahom spisu a zistil nasledujúce:
3.1. Tak ako to vyplýva zo zhodných tvrdení strán sporu, dňa 07.04.2008 bola medzi žalobcom ako

dlžníkom a žalovaným ako veriteľom uzatvorená úverová zmluva, pričom výška úveru bola 11 690,-
Sk, mesačná splátka 896,-Sk, počet splátok 15, ročná úroková sadzba 20,3 %, RPMN 22,5 %, celkové
náklady spotrebiteľa 1 750,-Sk, dátum prvej splátky 07.05.2008 a dátum poslednej splátky 20.07.2009.
Súčasťou úverovej zmluvy sú aj Úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia a.s.
písané písmom vo veľkosti nepresahujúcej 1 mm.

3.2. Z potvrdenia o ukončení úverovej zmluvy vydanej žalovaným pre žalobcu vyplýva, že úver vo výške
388,04 € bol splatený a úverová zmluva zo dňa 07.04.2008 tak bola ukončená. Toto potvrdenie má
dátum 12.09.2017.
3.3. Žalobca ďalej súdu predložil prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa
06.10.2017,podľaktoréhodňa28.07.2017žalobcapredložilzdruženiuzmluvuoposkytnutíúveruzodňa

07.04.2008 a združenie ho po posúdení informovalo, že podľa ich názoru je zmluva bezúročnou a bez
poplatkov a taktiež obsahuje aj neprijateľné zmluvné podmienky. Ďalej bol žalobca oboznámený s tým,
že vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 58,09 €. Súd konštatuje, že z tohto prehlásenia nevyplývažiaden nedostatok, resp. porušenie zákonného ustanovenia, na ktoré by Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS poukazovalo a ktorým by odôvodnilo ním vyššie uvedené závery.
3.4. Listom zo dňa 18.05.2018 vyzval súd žalobcu, aby mu zaslal prehľad splácania úveru a listom

z toho istého dňa požiadal súd žalovaného, aby mu zaslal originál zmluvy a úverových zmluvných
podmienokzaúčelompreskúmaniaichčitateľnosti.Žalobcasúdupredložillistzodňa04.11.2016,ktorým
žiadal žalovaného o zaslanie platobnej histórie okrem iných zmlúv aj k zmluve, ktorá je predmetom
posudzovania v tomto konaní. Listom zo dňa 09.12.2016 mu žalobca odpovedal, že mu ním požadované
informácie neposkytne, keďže splátkový kalendár mu bol zaslaný spolu s úverovou zmluvou. Na základe

tohto splátkového kalendára musí byť pre žalobcu zrejmé akú sumu dosiaľ zaplatil.

K otázke naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok.

4. Podľa § 137 písm. c) CSP - Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné

preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
4.1. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem týkajúci sa určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok,
tento má súd za daný a z hľadiska právnej argumentácie poukazuje na závery KS v Prešove vo
veci sp. zn. 18Co/120/2017, kde sa uvádza: „Za nesprávny právny záver považuje názor súdu prvej
inštancieonemožnostirozhodnúťoneprijateľnostizmluvnejpodmienkyvindividuálnomspotrebiteľskom

vzťahu v zmysle ust. § 298 CSP žalobami upravenými v ust. § 137 písm. c) a d) CSP. Z ust. §
137 CSP je možné vyvodiť nepochybný záver, že obsahuje iba demonštratívny výpočet žalôb. Pokiaľ
súd prvej inštancie poukázal na stranu 1037 komentára k CSP vypracovaného autormi Števček a
spol., vydavateľstvom C.H. Beck, tento obsahuje iba domnienku autora komentára k ust. § 298 CSP,
že napriek demonštratívnemu výpočtu žalôb v ust. § 137 CSP už ust. § 298 CSP vylučuje podanie

žaloby iba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom vzťahu bez
súčasného podania žaloby o plnenie. Tomuto záveru odporuje i znenie ust. § 298 ods. 1 CSP,
v zmysle ktorého môže súd v rozsudku v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu určiť, že zmluvná
podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Uvedené zákonné ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu teda umožňuje, aby sa spotrebiteľ aj v

individuálnom spotrebiteľskom spore domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez súčasne
uplatneného nároku na plnenie z neprijateľného zmluvného dojednania. Záveru súdu prvej inštancie o
nemožnosti domáhať sa určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky bez súčasne uplatneného nároku na
plnenie nezodpovedá ani zákonná konštrukcia ust. § 298 ods. 2 CSP, v ktorom sa iba ukladá povinnosť
súdu uviesť vo výroku rozhodnutia znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v prípade, ak určil niektorú

zo zmluvných podmienok k spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú alebo priznal akékoľvek plnenie z
uvedenejneprijateľnejzmluvnejpodmienky.Vdanomprípadeniejemožnéstotožniťsasozáveromsúdu
prvej inštancie o absencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP. V danom prípade bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu nespočíva na žalobkyni, keďže tento vyplýva

priamo zo zákona. Zo samotného zákonného ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny
záujem žalobkyne ako spotrebiteľky na určenie neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá
spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.
4.2. Súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Ndc//20/2016 - Zavedenie osobitného
konania podľa § 301 C. s. p. neznamená,

že spotrebiteľ sa nemôže domáhať neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Právo
súdu vysloviť v konkrétnom prípade neprijateľnosť zmluvnej podmienky ostalo aj po nadobudnutí
účinnosti C.s.p. zachované, ale na rozdiel od rozhodnutia vydaného v konaní podľa § 301 a nasl. C.s.p.
len s účinkami inter partes.

Neprijateľnosť zmluvných podmienok.

5. Podľa § 53 ods.1 OZ v znení účinnom k 07.04.2008 - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu

plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 37 ods.1 OZ - Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.5.1. V prejednávanej veci sa zmluvné podmienky, ktorých vyhlásenia neprijateľnosti sa žalobca domáha,
nachádzajú v Úverových zmluvných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. Tieto zmluvné
podmienky sú písané veľkosťou textu neprevyšujúcou 1 mm. Takéto obchodné podmienky už konajúci

súd v množstve iných vecí považoval za absolútne neplatné z dôvodu rozporu s § 37 ods.1 OZ s
nasledujúcou argumentáciou - súd sa stotožnil s rozhodnutím Finančného arbitra ČR registračné číslo
76/SU/2012, ktorého odôvodnenie považuje za priliehavé aj v prejednávanej veci a ktorý uviedol:
„Pokud jde o posouzení formálních náležitostí Smlouvy o úvěru, finanční arbitr při zkoumání Smlouvy
o úvěru shledal, že Instituce tuto smlouvu koncipovala, vyjma označení jednotlivých částí Smlouvy o

úvěru a identifikačních údajů smluvních stran, do dvou sloupců za využití typu bezpatkového písma
z rodiny Arial, ve velikosti odpovídající zhruba 5,5 typografického bodu. Finanční arbitr provedením
jednoduchého měření zjistil, že velká písmena abecedy dosahují velikosti menší než 2 mm a malá
písmena abecedy, jimiž je psána většina textu, pak mnohdy až o polovinu méně.
Z předložených dokumentů finanční arbitr dále zjistil, že tato miniaturní písmena o velikosti pohybující se
kolem 1 milimetru jsou vytištěna na barevném podkladě. Samotný text Smlouvy o úvěru čtenáři splývá,

neboť v textu nejsou užity prakticky žádné zvýrazňující prvky jako je například kurzíva, tučná písmena
nebo kapitálky (vyjma označení oddílů a článků Všeobecných obchodních podmínek). Všeobecné
obchodní podmínky navíc postrádají výraznější vizuálně dělící prvky, což nápadně ztěžuje orientaci a
pochopení textu.
Finanční arbitr při zkoumání Smlouvy o úvěru, která při zvolené velikosti a typu písma představuje bez

Úvěrových produktů poskytovatele šest hustě zaplněných stran textu na jiném než bílém podkladě,
shledal, že Smlouva o úvěru je prakticky nečitelná pouhým okem, text není možné přečíst najednou a
udržet při tom koncentraci tak, aby čtenář pochopil její obsah a veškeré důsledky ze Smlouvy o úvěru
pro něj plynoucí.
Finanční arbitr konverzí textu obdobného rozsahu do běžně užívaného formátu, s přihlédnutím k

doporučovanému formátu pro formální písemnosti (srov. například normu ČSN 01 6910 11 Úprava
písemností zpracovaných textovými editory z roku 2007, která stanoví, že obchodní písemnosti se mají
psát písmem o velikosti alespoň 10 typografických bodů), zjistil, že text Smlouvy o úvěru by v takovém
formátu (za využití písma Times New Roman, velikost písma 12 typografických bodů, text bez sloupců)
vydal na zhruba čtyřnásobný počet stran, tj. na 24 stran.

Navícvpodmínkách,kdyčtenářnapříkladnemámožnostSmlouvuoúvěrustudovatzapříméhodenního
světla, nelze Smlouvu o úvěru bez využití pomůcek, jako jsou brýle, lupa či zdroj umělého osvětlení,
a bez dostatečné časové rezervy přečíst vůbec. Finanční arbitr pro úplnost doplňuje, že jemu čtení
písemností obecně nezpůsobuje žádné potíže, na čtení písemností nepotřebuje brýle a pro zkoumání
Smlouvy o úvěru si vytvořil ideální podmínky (prostorové i časové), přesto mu čtení Smlouvy o úvěru

působilo velké obtíže a přesvědčil se rovněž o tom, že při zhoršení světelných podmínek je Smlouva o
úvěru skutečně prakticky nečitelná.
Shora uvedené posouzení není, jak je rozvedeno dále, neodůvodněným či snad účelovým, neboť i
obecné soudy se jím zabývají, v neposlední řadě i Nejvyšší soud České republiky, který například ve
svém rozhodnutí ze dne 29. 6. 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009, konstatoval, že [p]ro standardní adhezní

smlouvy je typický dlouhý nepřehledný text psaný miniaturním, jen obtížně čitelným písmem, popřípadě
dokonce jen odkaz na takto pojaté obchodní podmínky.
Nemožnost určitý text přečíst bez vynaložení zvláštního úsilí a bez využití zvláštních pomůcek, by
byla sama o sobě dostačujícím důvodem pro konstatování neplatnosti Smlouvy o úvěru pro její
nesrozumitelnost, jelikož platí, že právní úkon je nesrozumitelný, jestliže jednající po jazykové stránce

nedosáhl v důsledku vadného slovního či jiného zprostředkování (rozuměj ve zkoumaném případě
vizuálního zpracování) jasného vyjádření vůle (srov. Rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 31. 3. 2010, sp.
zn. 23 Cdo 2942/2009). Ke shodnému závěru došel například Vrchní soud v Praze ve svém rozsudku
ze dne 7. 9. 2011, sp. zn. 103 VSPH 84/2011.“
5.2. Úverové podmienky boli napísané v nasledujúcom formáte - ukážka: V prejednávanej veci sa

zmluvné podmienky, ktorých vyhlásenia neprijateľnosti sa žalobca domáha, nachádzajú v Úverových
zmluvných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. Tieto zmluvné podmienky sú písané
veľkosťou textu neprevyšujúceho 1 mm. Takéto obchodné podmienky už konajúci súd v množstve iných
vecí považoval za absolútne neplatné z dôvodu rozporu s § 37 ods.1 OZ s nasledujúcou argumentáciou.
5.3. Súd je presvedčený, že ak by žalobca obdŕžal rozsudok v úprave podľa ukážky, bez ďalšieho by ho

považoval za nezrozumiteľný. Aj podľa rozsudku KS v Prešove sp. zn. 19Co/61/2017 - Pritom „Zmluvné
dojednania“ vytlačené na druhej strane (rube) vyššie uvedenej žiadosti, ktoré sú absolútne nečitateľné,
sú písané veľmi drobným písmom, veľkosť písma nedosahuje ani 1 milimeter, preto takéto zmluvne
dojednanianemožnopovažovaťzaplatnéazavzájomneúčastníkmiriadnedohodnuté,pretožedlžníkovi(spotrebiteľovi) ich obsah nemohol byť ani známy z uvedených dôvodov. Spôsob resp. formu v akej boli
spotrebiteľovi veriteľom tieto zmluvné dojednania ponúknuté (prezentované) treba považovať za nekalú
obchodnú praktiku a na takéto zmluvné dojednania súd nemôže vôbec prihliadať.

5.4. Ak je teda určité zmluvné dojednanie neplatné zo všeobecných dôvodov, nie je potrebné zaoberať
sa jeho neprijateľnosťou, čo vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/1280/2015 - ,,Aby mohol súd v
občianskomsúdnomkonaní,vktoromide(aj)oposúdenieotázky,činiektoréustanoveniespotrebiteľskej
zmluvy vykazuje znaky neprijateľnej podmienky, musí dôsledne skúmať a náležite rozlíšiť, či tvrdeným
dôvodom neplatnosti je sama podstata zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), alebo

taký dôvod neplatnosti, ktorý sa týka všeobecne každého prejavu vôle [napríklad preto, lebo vôľa nebola
prejavená slobodne a dostatočne určito či zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo
pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony (§ 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo
ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov (§ 40 ods. 1
Občianskeho zákonníka), alebo preto, že za spotrebiteľa konal ako zástupca ten, záujmy ktorého sú
v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka)]“ (z uznesenia najvyššieho

súdu z 29. januára 2015 sp.zn. 3 Cdo 27/2011). K všeobecným dôvodom neplatnosti právneho úkonu
patrí aj rozpor prejavu vôle z hľadiska jeho obsahu a účelu so zákonom, ako aj jeho obchádzanie a tiež
rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). „Ak má súd v priebehu konania preukázané, že
sú naplnené predpoklady pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu, má povinnosť prihliadnuť na túto
skutočnosť z úradnej povinnosti a ďalšími otázkami, napríklad neprijateľnými podmienkami sa nemusí

vôbec zaoberať“ (viď Jaroslav Krajčo, Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi SR a EÚ, Eurounion,
2011 str. 133). Z uvedeného vyplýva, že ak súd rozhodujúci o nároku vyvodzovanom zo spotrebiteľskej
zmluvy dospeje k záveru, že spotrebiteľská zmluva ako prejav vôle nemá zákonom stanovené náležitosti
(§ 37 a nasl. Občianskeho zákonníka), vyslovuje jej neplatnosť nie z dôvodu existencie neprijateľnej
zmluvnej podmienky, ale pre všeobecné dôvody neplatnosti každého prejavu vôle.“

Žalobcom tvrdené nedostatky zmluvy.

6. Podľa § 4 ods.2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
07.04.2008 - Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať

d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Podľa § 4 ods.3 zákona č. 258/2001 Z.z. - Pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o
spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a
spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.

Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)
a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
6.1. Pokiaľ ide o nedostatok náležitosti danej § 4 ods.2 písm.d) zákona, KS v Prešove vo veci sp. zn.
9Co/87/2016 uviedol - Adresa žalobcu uvedená v záhlaví zmluvy je logicky adresou, na ktorej je možné
uplatnenie reklamácie alebo sťažnosti. Ide o adresu totožnú so sídlom žalobcu. Súd má teda za to, že

uvedená vada zmluvy daná nie je.
6.2. Zmluva však skutočne neobsahuje rozpis splátok podľa § § 4 ods.2 písm.i) zákona, čo vedie k
tomu, že poskytnutý úver bol bez úrokov a bez poplatkov.
7. Vzhľadom na vyššie uvedené (súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy) je teda zrejmé, že žalobca bol
skutočne povinný vrátiť iba sumu mu poskytnutú a preplatok je bezdôvodným obohatením žalovaného.

Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd primárne zaoberal touto, pretože aj v prípade
dôvodnosti žaloby by jej nebolo možné vyhovieť pre premlčanie.
Podľa § 107 Občianskeho zákonníka
(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej
dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie
namietať.

7.1. Od 01.07.2016 začal byť v Slovenskej republike účinný zákon č. 160/2015 - Civilný sporový
poriadok. Podľa čl. 2 ods.2 CSP - Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; aktakej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý spravodlivo.
7.2. Otázka subjektívnej premlčacej doby. V prejednávanej veci má súd za nepochybné, že uplynula

subjektívna premlčacia doba. Pri určovaní jej počiatku vychádza súd z nasledujúcich súdnych
rozhodnutí:
7.3. NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 - „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle §
107
odst. 1 ObčZ je v případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy

rozhodující vědomost oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že
smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní
znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva,
podle níž plnil, neplatná skutečně je. Podle právní teorie (srovnej např. Švestka, J., Spáčil, J.,
Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 101 - 110. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, 609 s.) i

praxe (např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 16. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 446/2009 ) je pro počátek
běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 obč. zák. rozhodný okamžik, kdy
se oprávněný v konkrétním případě skutečně dozví o tom, že došlo na jeho úkor k získání

bezdůvodného obohacení a kdo jej získal. V případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z
neplatné smlouvy je takovou rozhodující vědomostí znalost oprávněného těch skutkových okolností,
z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda
oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové
okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, je neplatná (srov. usnesení Nejvyššího soudu ČR

ze dne 18. 3. 2008, sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 ). V souzené věci byla okolnost, že nájemní smlouva byla
uzavřena bez souhlasu obecního úřadu a že podnájemní smlouvou jsou předmětné prostory
pronajímány k účelu, ke kterému nejsou stavebně určeny, žalobkyni známa již při uzavření těchto smluv
(viz skutková zjištění, jenž nelze v dovolacím řízení úspěšně zpochybnit). Odvolací soud se tak při

posouzení začátku běhu subjektivní promlčecí doby od ustálené judikatury neodchýlil.“
NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 - Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa
na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých
môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o
rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto

skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto
jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní
okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Ako vyplýva z obsahu spisu,
žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalovanej 28. augusta 2006. Podľa názoru
dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť i dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle

§ 107 ods. 1 OZ. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od počiatku
šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu
boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného
obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/685/2011- Dovolací soud vychází z názoru, že kontrolní závěr NKÚ obsahuje

jak popis jím zjištěných relevantních skutkových okolností, tak jejich právní hodnocení ústící v případný
závěr o porušení zákonem stanovených povinností. Kontrolní závěr NKÚ tak může u organizační složky
státu jako oprávněné zakládat vědomost ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. jen tehdy, pokud se příslušná
organizační složka na základě takového kontrolního závěru dozví dosud neznámé skutkové okolnosti,

bez nichž nelze odpovědnost za bezdůvodné obohacení dovodit. Tak tomu může být např. za situace,
kdy organizační složka státu na základě kontrolního závěru NKÚ zjistí, že její závazek vůči třetí osobě,
byl bez jejího vědomí již v minulosti splněn jinou organizační složkou či zanikl započtením. Naopak
z hlediska vědomosti organizační složky ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. nemá kontrolní závěr NKÚ

význam, pokud takový závěr obsahuje pouze právní hodnocení vzniklého stavu, a to na základě stejných
skutkových zjištění, jež byla známa i příslušné organizační složce státu. Tak je tomu i v souzené věci.
Žalobkyni již dne 13. 12. 2004, kdy žalovanému poskytla částku o 2.832.979,- Kč vyšší, než činil soudem
přiznaný nárok žalovaného, byly známy všechny rozhodné skutečnosti, na základě kterých mohla a mělauplatnitsvéprávonavydáníbezdůvodnéhoobohacení.Pokudtakzdůvoduprávníneznalostineučinilaa
svého práva se začala domáhat až po té, co byla na právní stránku věci upozorněna kontrolním závěrem
NKÚ, nemůže to mít vliv na její presumovanou vědomost (v souladu se zásadou neznalost zákona

neomlouvá) a tedy ani na počátek běhu subjektivní lhůty ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák.
KS v Nitre sp. zn. 25Co/1019/2015 - V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený
dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a
osobe obohateného. Z hľadiska plynutia premlčacej doby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal už
predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku
bezdôvodného obohatenia a jeho výške. Z uvedeného vyplýva správnosť záveru súdu prvej inštancie,
že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k
obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala žalovanému
ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. Navyše za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere, ktorú uzavrela
so žalovaným dňa 01. 03. 2011, podpísala, jej táto skutočnosť, že má zaplatiť sumu istiny (200 eur)
zvýšenú o odplatu (160 eur), ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, bola známa už v
čase podpisu, t.j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Ospravedlnenie, že žalobkyňa nemá právnické

vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že zmluva musí obsahovať údaj o RPMN a údaj
o úroku, je zavádzajúce a neopodstatnené, nakoľko už na prvý pohľad a aj laikovi musí byť zrejmé
neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru.
KS v Nitre sp. zn. 6Co/220/2015 - V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť,
kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo k

vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela. V
danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom
v prospech koho k obohatenie došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa (dní), kedy žalobkyňa splatila žalovanej úver, z ktorého
požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to

bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti
poplatkov a úrokov a o tom, že sa bezdôvodne obohacuje žalovaná. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie
uvedeného dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohatenie došlo dňom 14. 02. 2007, ktorým dňom
žalobkyňa splatila predmetný úver. Následne z toho vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia doba
uplynula dňom 14. 02. 2009. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 17. 02. 2014,

tedapouplynutítaksubjektívnejakoajobjektívnejpremlčacejlehoty.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúd
považovalprvostupňovýrozsudokvovýrokuzavecnesprávny.Námietkužalobkynepopísanúvodvolaní
a týkajúcu sa toho, že premlčacia doba je v tomto prípade až 10-ročná z dôvodu, že ide o úmyselné
konanie žalovanej, odvolací súd neakceptoval. Pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že na strane žalovanej
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola povinná na preukázanie tohto jej tvrdenia označiť alebo

doložiť relevantný dôkaz. Uvedené úmyselné konanie žalovanej však žalobkyňa ničím nepreukázal, čím
neuniesla dôkazné bremeno tohto je tvrdenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý
rozsudok vo veci samej i vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.
KS v Žiline sp. zn. 8Co/216/2016 - Okresný súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia

zamietolprepremlčaniespoukazomnato,ževdanomprípadedošlokuplynutiusubjektívnejpremlčacej
doby pred podaním žaloby. Pokiaľ žalobca začiatok plynutia premlčacej doby spájal s kontaktom s
občianskym združením na ochranu spotrebiteľa, sú jeho odvolacie námietky nedôvodné. Pre začiatok
plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v
konkrétnom prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a

kto ho získal. Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú
relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností,
z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie.
Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, sú uvedené priamo
v zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu je to zákon č. 258/2001 Z. z.). Vedomosť žalobcu ako

spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou,
t.j. s vedomosťou o existencii zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko ho nemôže ospravedlňovať to, že o
tomto zákone eventuálne nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih
kontaktu žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úverposkytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho
úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z účelu a právneho
významu ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna 2-ročná premlčacia doba na vydanie

bezdôvodného obohatenia teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a
následne splatením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky. Poslednú splátku
na plnenie zo zmluvy č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 uskutočnil žalobca dňa 14.03.2008 a na zmluvu
č. 5331360 zo dňa 22.01.2013 dňa 10.12.2007. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania žalobného
návrhu, t. j. dňa 06.10.2010 bol už nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný a

ak zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania, táto bola vznesená dôvodne. Vzhľadom
na uplynutie subjektívnej premlčacej doby sú potom úvahy žalobcu o dĺžke objektívnej premlčacej doby
pre posúdenie danej veci irelevantné.
OS Bratislava I. sp. zn. 7C/195/2012 zo dňa 30.03.2016 - Navrhovateľ tvrdil, že o bezdôvodnom
obohatení sa dozvedel od svojho právneho zástupcu, na základe právneho posúdenia zmluvy o úvere.
Navrhovateľ v podstate tvrdí, že od právneho zástupcu sa dozvedel o ustanoveniach § 4 ods. 2, ods. 3

zákona č. 258/2001 Z.z. a §§ 52, 39 a 41 Občianskeho zákonníka, z ktorých možno vyvodiť čiastočnú
neplatnosť zmluvy o úvere.
Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, o všetkom, čo bolo v Zbierke
zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka;
domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Napriek tvrdeniu navrhovateľa, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od svojho právneho zástupcu,
tomuto tvrdeniu s prihliadnutím na § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať právnu relevanciu.
O prípadných dôvodov neplatnosti zmluvy o úvere vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku
znalosti právnych predpisov mal navrhovateľ podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. vedomosť už pri podpise
zmluvy o úvere, rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom

zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Navrhovateľ od svojho právneho
zástupcu získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa o
rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe
týchto skutočností súd uzavrel, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia
(z absolútne neplatného právneho úkonu) začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec

zákonom ustanovenej povinnosti.
Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 17Co/315/2017 - Ad 1. Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou
„Neznalosť práva neospravedlňuje.“ Znalosť práva sa u jeho adresátov nevyvratiteľne predpokladá
a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania jeho znalosti, ako východiska pre vedomosť
o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné

považovaťdeňúčinnostiprávnehopredpisu.Preuvedenúzložkuvedomiaoprávnenéhoobezdôvodnom
obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení
v zmysle § 107 ods. 1 OZ je potrebné
vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrené
považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. V prípade právnej domnienky, akou

je znalosť práva dokonca nevyvrátiteľne.
Ad 2. Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku
podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu
teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu.

Ad 3. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad
rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe
ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy
presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým, že splátky úveru uhrádza
sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine

urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí
veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú
istinu prvýkrát preplatí. V danom prípade začiatok platieb nad rámec poskytnutej istiny od 18.02.2014
prezentovala žalobkyňa priamo ako tvrdenie žaloby.
Vzhľadom na uvedené nebol správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom

obohatení na strane žalovaného dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o
bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez
poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade vokamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Rovnaký právny záver prijal odvolací súd už
v rozhodnutí sp. zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016.
7.4. Okresný súd si je vedomý, že Krajský súd v Prešove obdobným žalobám o vydanie bezdôvodného

obohatenia na rozdiel od vyššie citovaných krajských súdov vyhovuje s tým, že spotrebiteľ sa o
bezdôvodnom obohatení dozvedel od OZ HOOS (alebo iného subjektu), prípadne od svojho právneho
zástupcu a uvádza, že “ Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby
toto právo vedel aj správne aplikovať”. Keďže okresný súd s takýmto záverom nesúhlasí a má za to, že
zásada “neznalosť zákona neospravedlňuje” sa týka jeho aplikácie a nie iba poznania textu zákona (v

takomto prípade by uvedená zásada nemala význam a aplikáciou vyššie uvedenej vety by sa dospievalo
kabsurdnýmzáverom,keďženapr.osobaXYbypoznalaznenieobčianskehozákonníkaovznikukúpnej
zmluvy ale nevedela by ho aplikovať, teda že je povinná v obchode tovar, ktorý má v košíku zaplatiť),
rieši uvedenú otázku v súlade s rozhodovacou praxou NS SR.
NS SR sp. zn. 3 Cdo 169/2017 - 1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“)
rozsudkom zo 14. júna 2016 č.k. 5 C 49/2016-67 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby

žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 2 863,98 € s príslušenstvom, ktorá predstavuje
bezdôvodné obohatenie žalovanej získané na úkor žalobkyne. Súd prvej inštancie vychádzal z toho,
že účastníčky uzatvorili tri zmluvy o úvere: a/ 23. novembra 2005 zmluvu o úvere č. 7102639, ktorou
žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 863,04 € a žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanej tento
úver zvýšený o úrok a poplatky; takto uhradila na účet žalovanej sumu 1 712,76 €, b/ 27. októbra 2006

zmluvu o úvere č. 7103043, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 995,81 €,
ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o úrok a poplatok; takto uhradila žalovanej sumu 1 876,16
€, c/ 23. júla 2007 zmluvu o úvere č. 7103491, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo
výške 1 327,75 €, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o úrok a poplatok; celkom takto uhradila
žalovanej sumu 2 256,54 €. Uvedené zmluvy boli uzavreté za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“). V zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona
č. 258/2001 Z.z. podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol okrem všeobecných
náležitostí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“). V danom prípade tejto
údaj v uzatvorených zmluvách absentoval, preto sa malo vychádzať z toho, že úver je poskytnutý
bezúročne a sumy vyplatené nad výšku poskytnutého úveru predstavujú bezdôvodné obohatenie. Súd

prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe účinne vzniesla námietku premlčania
práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že k jeho premlčaniu došlo tak
v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ako aj v objektívnej trojročnej premlčacej dobe (§ 107 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka). Zákon č. 258/2001 Z.z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho
uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho,

že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy vedela, že ak v zmluvách chýba údaj o RPMN, úver je bezúročný a
bez poplatkov. Jej tvrdenia, že o bezdôvodnom obohatení sa (subjektívne) dozvedela až po vysvetlení,
ktoré jej podal právny poradca približne 2 mesiace pred podaním žaloby, považoval za účelové. Podľa
názoru súdu prvej inštancie sa žalobkyňa reálne dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu dňom, v ktorom zaplatila úrok, ktorý nebola povinná zaplatiť (pri prvej zmluve 22. júna 2006,

pridruhejzmluve23.mája2007apritretejzmluve22.apríla2008).Objektívnatrojročnápremlčaciadoba
jej začala plynúť okamihom získania bezdôvodného obohatenia žalovanou, to znamená pri prvej zmluve
30. októbrom 2006, pri druhej zmluve 24. augustom 2007 a pri tretej zmluve 22. aprílom 2008. Pokiaľ
bola žaloba podaná na súde až 11. apríla 2016, bolo ňou uplatnené premlčané právo. Za nenáležitú
označil pritom súd prvej inštancie argumentáciu žalobkyne o desaťročnej objektívnej premlčacej dobe.

Žalovaná sa totiž nedopustila úmyselného konania, predpokladom ktorého je vedomosť konajúceho, že
sa bezdôvodne obohacuje; to v jej prípade preukázané nebolo.
2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 9. novembra 2016
sp. zn. 7 Co 302/2016 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny [§ 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“)]. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie na

základe výsledkov vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že žalovaná sa na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatila. V ich vzájomnom spotrebiteľskom právnom vzťahu prijala totiž od žalobkyne nad
rámec poskytnutého úveru peňažné plnenie, ktoré jej vzhľadom na absenciu údaju o RPMN nepatrilo (§
4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.). Odvolací súd poukázal na to, že pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu,

a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na
základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne
vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, žesa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal informácie o právnej
stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne
kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby

vôbec relevantné [odvolací súd v súvislosti s tým poukázal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 67/2011]. Rozhodujúcim
pritom je, že zákon č. 258/2001 Z.z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. I keď je v danom prípade žalobkyňou spotrebiteľka práva neznalá, bolo by neprimeranou
ochranou jej práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň,

kedy sa od svojho právneho poradcu dozvedela, že žalovaná sa na jej úkor obohatila. Podľa názoru
odvolacieho súdu, zhodného s názorom súdu prvej inštancie, subjektívna dvojročná premlčacia doba na
vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula v danom prípade pred podaním žaloby. Súd prvej inštancie
bol preto povinný prihliadnuť na námietku premlčania dôvodne vznesenú žalovanou, v dôsledku ktorej
nemohol žalobkyni priznať premlčané právo. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobkyňa
nepriliehavo poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012, v zmysle ktorého

princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V danom prípade totiž žalovaná vzniesla
hmotnoprávnu námietku premlčania, na ktorú súd musel vziať zreteľ. Ak druhá strana účinne vzniesla
námietku premlčania, nemožno ani v prípade spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ustanovení
zákona o plynutí subjektívnej premlčacej doby, v ktorej sa môže domáhať vydania bezdôvodného

obohatenia.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie spísané advokátom, ktorý v
článku II. dovolania výslovne uviedol, že podaný mimoriadny opravný prostriedok je prípustný podľa §
421 ods. 1 písm. b/ CSP, lebo napadnuté rozhodnutie, ktorým bol potvrdený prvoinštančný rozsudok,
záviselo od vyriešenia právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu zatiaľ ešte nevyriešenej.

Podľapresvedčeniažalobkyneodvolacísúdzaložilrozhodnutienanesprávnomprávnomnázore,ktorým
de facto zotrel rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou. Žalobkyňa, plniac svoje
povinnosti z úverových zmlúv, poskytovala - ako spotrebiteľka - žalovanej peňažné plnenia, pričom
nemala vedomosť o tom, že v zmluve chýba nejaká náležitosť, v dôsledku ktorej je úver bezúročný a bez
poplatkov. Fikcia znalosti právnych predpisov sa v jej prípade nemôže uplatniť. Odvolacím súdom prijatý

právny názor o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je nepodložený výsledkami vykonaného
dokazovania a priečiaci sa zákonu (§ 102 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Skutočnú vedomosť o tom,
že žalovaná sa na jej úkor bezdôvodne obohatila, získala žalobkyňa až po právnej porade 26. januára
2016, bezprostredne po ktorej udelila plnú moc svojmu právnemu zástupcovi, aby ju zastupoval v
danom spore. Od tohto dňa do podania žaloby neuplynula žiadna premlčacia doba. Zdôraznila, že

pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutné preukázať vedomosť jednak o vzniku
bezdôvodného obohatenia, jednak o tom, kto sa bezdôvodne obohatil. V danom prípade výsledky
vykonaného dokazovania nepreukázali, že by žalobkyňa získala takúto vedomosť pred 26. januárom
2016. Z týchto dôvodov dovolateľka žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
12. V danom prípade právna otázka, ktorú dovolateľka nastolila v dovolaní, bola už dovolacím súdom

vyriešená.
12.1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 pripomenul, že právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide

o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd tu konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a
dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna

premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jehoúkorbezdôvodneobohatil.Keďžeoprávnenýsaobezdôvodnomobohatenínemôžedozvedieťskôr,
ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa

dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.12.2 Pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k
záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri

posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že
oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“.
12.3. K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 121/2009, v

ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa
oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o
tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda
nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie).
13. Na podklade uvedeného dovolací súd konštatuje, že žalobkyňa nedôvodne tvrdí, že právna otázka,

ktorú nastolila v dovolaní, nebola ešte dovolacím súdom vyriešená. Na tom nemôže nič zmeniť nesúhlas
žalobkyne založený na jej skutkových tvrdeniach, v zmysle ktorých sa o okolnostiach významných
z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby dozvedela v iný deň, než uviedol
odvolací súd.
14. Dovolací súd k predchádzajúcim bodom poznamenáva, že pri argumentácii akýmkoľvek súdnym

rozhodnutímtrebavždyjehotextvnímaťvkontextekonania,vktorombolorozhodnutievydané.Vdanom
prípade žalobkyňa nenáležite poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012 [a v
ňom vyjadrený právny názor (že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ ustupuje v spotrebiteľských veciach
v závislosti od konkrétnych okolností princípu dôležitejšiemu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa)]
vydané v skutkovo a právne odlišnej (exekučnej) veci, líšiacej sa od predmetného sporu žalobkyne a

žalovanej nielen z hľadiska podstaty a účelu konania, ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Nie
bezvýznamnou je tu tiež okolnosť, že v konaní sp. zn. 6 MCdo 9/2012 poukázal najvyšší súd na uvedený
princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc
rozhodcovskéhosúduvydaťrozhodcovskýrozsudok);vdanomprípadealežalovanávdovolanívzťahuje
uplatnenie tohto princípu na riešenie hmotnoprávnej otázky (začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby).
15. Skutočnosť, že dovolateľkou vymedzená právna otázka už bola vyriešená dovolacím súdom,
opodstatňuje záver, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP prípustné.
7.5. Posledne citované rozhodnutie NS SR je v súlade s vyššie citovanými rozhodnutiami NS ČR (pri
totožnej právnej úprave) ako aj s rozhodnutiami nasledujúcimi.

ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03 - Přijetí závěrů obecného soudu o obsahu právního úkonu
(smlouvy) je posouzením právním, představuje autoritativní interpretaci právně relevantního
projevu soukromé vůle, není tedy zjištěním skutkovým, nýbrž činěním právních poznatků
(viz shodně usnesení sp. zn. III. ÚS 280/03 ). Skutkovými jsou v této souvislosti toliko zjištění

faktuální (nikoli ale zjištění povinnostní), čili zjištění samotné existence právního úkonu, identifikace jeho
subjektů, je-li učiněn v písemné formě, ověření pravosti listiny, konstatování znění textu apod.
NS ČR - 33Odo/1688/2005 - již v rozsudku ze dne 29. října
1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97 , uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a

stanovisek pod č. R 73/2000, vyslovil Nejvyšší soud ČR názor, že zjišťuje-li soud obsah
smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění, zatímco dovozuje-li
z právního úkonu konkrétní práva a povinnosti účastníků právního vztahu, jde již o aplikaci
práva na zjištěný skutkový stav, tedy o právní posouzení. Obdobně v rozsudku ze dne
31. října 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99 , publikovaném v časopise Soudní judikatura
pod č. 46/2002, uvedl dovolací soud, že činí-li soud z obsahu smlouvy (případně z dalších pramenů)
zjištění o tom, co bylo jejími účastníky ujednáno, dospívá ke skutkovým zjištěním; vyvozuje-li poté, jaká
práva a povinnosti odtud pro účastníky vyplývají, formuluje závěry právní, resp. jde o právní posouzení
věci.

7.6. Vyššie citovaná judikatúra teda jednoznačne aj začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie.
Totiž iba takto chápaný začiatok behu premlčacej lehoty možno dokazovať. To kedy žalobca tvrdí,
že si vec nechal právne posúdiť tak (v zmysle vyššie citovanej judikatúry) relevantné nemôže byť,pretože žalovaný v takomto prípade nemá žiadnu obranu a začiatok plynutia premlčacej lehoty by
závisel iba od tvrdenia žalobcu. Bolo by teda nepreukázateľné, či sa žalobca o právnom posúdení
nedozvedel skôr a zároveň by bolo otázkou, prečo si žalobca právne posúdenie nenechal vykonať

skôr. Pri posudzovaní dozvedenia sa o právnom kvalifikovaní známych skutkových okolností (ak by to
teda malo byť rozhodujúce) by to znamenalo, že dodávateľ je daný napospas tvrdeniu spotrebiteľa bez
akejkoľvek reálnej možnosti namietať, kedy sa toto právne vedomie u spotrebiteľa udialo a teda bez
reálnej možnosti namietať premlčanie.
7.7. Súd má teda zato, že subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala

plynúťdňom,keďžalobcomzaplatenáčiastkapresiahlačiastkužalobcovižalovanýmposkytnutú(pričom
skutkové okolnosti týkajúce sa nedostatkov zmluvy boli žalobcovi známe dňom jej uzavretia a všetky
platby vzhľadom na vyššie uvedené treba v celku považovať za platby len istinu), čo bolo vzhľadom
ku konečnému splateniu úveru najneskôr dňa 23.07.2009 (č.l. 20 + viď aj otázku na pojednávaní,
kde žalobca nepoprel splatenie úveru v roku 2009) a subjektívna premlčacia lehota tak uplynula dňa
23.07.2011, čo znamená, že žaloba podaná dňa 23.02.2018 bola podaná po uplynutí premlčacej doby

(subjektívnej), čo znamená nemožnosť priznania uplatneného nároku.
7.8. Na vyššie uvedených záveroch procesného súdu nič nemení ani rozhodnutie NS SR sp.
zn. 6 MCdo/9/2012 - Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej
doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto

princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu,
ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite

praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť
na ujmu. Uvedené rozhodnutie jednak vychádzalo z iného skutkového stavu, jednak sa týkalo aplikácie
zákona o bankách.

Naviac, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 MCdo/9/2012 sa žiadnym spôsobom nevyrovnáva s
O § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené,
platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
a s

O § 15 zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo
v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka.,

čo jeho presvedčivosť a argumentačnú využiteľnosť znižuje.

8. Otázka objektívnej premlčacej lehoty. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, žalobca poukazuje
na rozhodnutia KS v Prešove, ktoré obsahujú nasledujúce odôvodnenie - V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie
úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na

poskytovanieúverov.Sozreteľomnatojesprávnyzáversúduprvéhostupňapoukazujúcinaneuplynutie
objektívnej 10-ročnej lehoty od poskytnutia úveru, v dôsledku čoho bolo možné takto uplatnený nárok
žalobkyni priznať alebo Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj
poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa
na poskytovanie úverov. V čase uzatvárania zmlúv už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch

úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať
sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého
úveru.Žalovanývobdobíod28.2.2005do16.7.2007uzatvorilsožalobkyňou4zmluvyospotrebiteľskom
úvere, pričom ani v jednej z nich údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neuviedol. Takéto dlhodobé
ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako

úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.
8.1. Procesnému súdu je však známe, že v rámci rozhodovacej činnosti KS v PO však existuje aj
iné rozhodnutie, napr. sp. zn. 15Co/207/2015 - V zákonom stanovenej lehote podal proti zamietavému
výroku odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdeniesúdom prvého stupňa. Trval na včasnosti podania žaloby z dôvodu úmyselného konania žalovaného,
ktoré viedlo k bezdôvodnému obohateniu, v dôsledku čoho sa objektívna premlčacia doba predlžuje
na 10 rokov v zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s úmyselným konaním

žalovaného poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Žiline.
Navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S
poukazom na citované ustanovenie v odseku 4 písm. b) je potrebné považovať zmluvu uzavretú medzi
účastníkmi konania za platnú, keďže na jej základe bol spotrebiteľovi dodaný tovar - vodný filter. Podľa
odseku 5 citovaného ustanovenia žalovaný tiež nepožadoval od žalobcu úroky alebo poplatky, ktoré

nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keďže žalovaný žiaden úrok alebo poplatok v
zmluve neuvedený od žalobcu nežiadal. V zmluve je uvedené RPMN vo výške 19,60%, pričom žalobca
zaplatil žalovanému náklady vrátane úrokov a poplatkov vo výške 13,24%. Z uvedeného dôvodu nebol
preukázaný úmysel žalovaného získať na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, preto súd prvého
stupňa sa správne vyporiadal s námietkou premlčania a 10 ročnú premlčaciu lehotu správne neuznal
ako dôvodnú.

8.2. V rámci aktuálnej súdnej praxe iných krajských súdov ako je Krajský súd v Prešove sa záver o
úmyselnom bezdôvodnom obohatení neaplikuje (minimálne nie tak jednoznačne). Napr:
KS v BB sp. zn. 13Co/90/2015 - Súd sa nestotožnil s tvrdením zástupcu navrhovateľky, že v danej
veci išlo zo strany odporcu o úmyselné bezdôvodné obohatenie a teda plynie desaťročná objektívna
premlčaciadoba.Vkonanínebolopreukázanéničím,žebysažalovanýnaúkornavrhovateľkyúmyselne

obohacoval. V prípade odporcu dôvodom bezdôvodného obohatenia mala byť úverová zmluva, ktorá
sa má považovať za bezúročnú a bez poplatkov vzhľadom na to, že neobsahuje podstatné náležitosti
zmluvyoúverevzmysleprávnejúpravy.Ajkeďsúdkonštatoval,žezmluvaoúvereneobsahujezákonom
stanovené náležitosti, nie je možné len z uvedeného dôvodu konštatovať, že odporca mal úmysel sa
obohatiť voči navrhovateľke. V zmysle zmluvy o úvere mala navrhovateľka začať splácať mesačné

splátky dňom15.4.2008. Prvú splátku v lehote splatnosti navrhovateľka nezaplatila, zaplatila ju až dňa
23.4.2008,čo je zrejmé z predpisu splátok a pokút. Napriek takémuto porušeniu zmluvných podmienok
zo strany navrhovateľky odporca ju nijakým spôsobom nesankcionoval. Zmluva neobsahuje ani žiadne
ustanovenia o zabezpečení záväzku, napr. zriadenie záložného práva, preto nie je možné prisvedčiť
navrhovateľke, že by zo strany odporcu išlo o úmysel na jej úkor sa obohatiť. Tieto skutočnosti z jej strany

neboli ničím preukázané. Vzhľadom na to, že odporca vzniesol námietku premlčania, navrhovateľka
podala návrh po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, preto súd jej návrh zamietol.
KS v BB sp. zn. 14Co/1128/2014 - „Prvostupňový súd mal za to, že v súdenej veci nie je možná
aplikácia 10-ročnej objektívnej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako sa toho dožadovala
v konaní žalobkyňa, s prihliadnutím na plnenia vykonané zo strany žalobkyne mal za to, že objektívna

3-ročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím na podanie žaloby
na súd uplynula a žalobkyňa podala žalobu rok po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty.
Súd mal nepochybne za preukázané, že u žalovaného vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok
vo vzťahu k náležitostiam zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania je potrebné konštatovať, že
zmluva sa považuje za zmluvu bez poplatkov a bez úrokov, pričom tým, že žalobkyňa uhradila

žalovanému vyššiu sumu ako bol poskytnutý úver, došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného.
Odvolací súd k najzásadnejšej námietke uvedenej žalobkyňou v odvolaní uvádza, že aj odvolací súd
sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý spočíva v tom, že nárok žalobkyne je
premlčaný z dôvodu uplynutia objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty, a preto ho súd žalobkyni nemohol
priznať, v dôsledku čoho žalobu žalobkyne zamietol. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel
(priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase
získania bezdôvodného obohatenia. Podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí
3-ročná objektívna premlčacia doba aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia
vôbecnezavinil.Zodpovednosťzabezdôvodnéobohateniejezodpovednosťouobjektívnou,pričomvšak

žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalovaný mal úmysel k bezdôvodnému obohateniu
sa vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a žeby tento
úmysel existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. V konkrétnom prejednávanom prípade
žalobkyňa už v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí pôžičky bola oboznámená s výškou úveru a
zaviazala sa tento zaplatiť veriteľovi o zvýšenú sumu v 12-tich mesačných splátkach. Dohodnuté

splátky žalobkyňa (aj keď nepravidelne) plnila. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že do 15.05.2009
zaplatila v mesačných splátkach čiastku 924,77 Eur a z dôvodu, že od žalovaného mala žalobkyňa v
danom období poskytnutých viac úverov, pričom žalovaný jej navrhol možnosť, že všetky úvery budú
zahrnuté do jedného úveru č. 5003849 zo dňa 20.10.2009, pričom z uvedenej konsolidačnej pôžičkybola prevedená suma 702,40 Eur na doplatenie pôvodnej zmluvy o úvere č. 7039162. Odvolací súd
uvádza, že k preukázaniu úmyslu na strane žalovaného nepostačuje len tvrdenie, že žalovaný v čase
uzavretia zmluvy neuviedol do zmluvy RPMN. Žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa s právnymi

predpismi, teda mala možnosť nedovolené úroky, či poplatky nezaplatiť. Zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie je objektívneho charakteru (nález Ústavného súdu SR z 26.04.2013 č. k. IV.ÚS 554/2012-35)
a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie, podstatné je iba
to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo/882/2006 z 24.06.2008).
Rozhodnutia iných všeobecných súdov, na ktoré poukazovala žalobkyňa v konaní, nie sú pre okresný,

ani odvolací súd záväzné, ak sa naviac okresný, ani odvolací súd s právnymi závermi tam uvedenými
nestotožňuje z vyššie uvedených dôvodov.“
Okresný súd Prešov dodáva, že citovaným rozsudkom bol potvrdený rozsudok OS Žiar nad Hronom sp.
zn.4C/10/2014kdesauvádza-Knámietkežalobkyne,ktorápoukazovalana10-ročnápremlčaciulehotu
s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorý zastáva názor, že dlhodobé ignorovanie
zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné

konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu (rozsudok Krajského
súdu Prešov sp. zn. 7Co/81/2011) uviedol, že tento rozsudok nie je pre rozhodovanie Okresného
súdu v Žiari nad Hronom záväzný. Poukázal na to, že ak zákonodarca sankcionuje poskytovateľa
úveru za nedodržanie podstatných náležitostí zmluvy tým, že sa považuje úver za bezúročný a bez
poplatkov, prichádza tak poskytovateľ úveru o výrazné finančné prostriedky, preto je nelogické tvrdiť,

že neuvádzanie ročnej percentuálnej miery nákladov je úmyselné konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Platí domnienka znalosti vyhlásených všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá je nevyvrátiteľná. Aj o žalobkyni platí, že musela mať vedomosť,
že úver je bezúročný, a preto úroky a poplatky platiť nemusela, ak tak urobila, vyvracia to jej tvrdenie o
úmysle žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru súdu podmienka pre uplatnenie 10-

ročnej premlčacej lehoty v tomto prípade splnená nie je.
KS v Žiline sp. zn. 9Co/516/2015 - V zdôvodnení týchto záverov uviedol, že odporca je nebankovým
subjektom pôsobiacim na finančnom trhu v Slovenskej republike od roku 2008, a teda si bol vedomý
toho, aké právne predpisy regulujú jeho činnosť a neuvedenie podstatných náležitostí vyžadovaných
zákonom do zmluvy je nepochybne úmyselným porušením zákona, čo spôsobuje záver, že taktiež

bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo, je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne. Takýto záver
je podľa názoru odvolacieho súdu nepreskúmateľný, autoritatívny, bez uvedenia bližších dôvodov, ako
k takémuto záveru prvostupňový súd dospel. Súd nezdôvodnil, prečo je premlčacia doba objektívna
desaťročná, len všeobecne poukazuje na to, že odporca má poznať zákony. Nebol však preukázaný
úmysel. Zo záverov súdu by potom vyplynulo, že každá zmluva neplatne uzatvorená, bola takto

uzatvorená úmyselne (neplatne) . Pokiaľ prvostupňový súd poukazuje len na znalosť zákonov, v tomto
prípade aj navrhovateľ pozná zákony (fikcia) a mohol vedieť, že neplatí splátky v správnej výške.
Vzťah bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi je osobitným, nie spotrebiteľským vzťahom. V tomto
prípade zmluva bola uzatváraná v roku 2010 a súd, pokiaľ konštatoval, že u odporcu išlo o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, mohol poukázať na konkrétny prípad, kedy už, či rozsudkom alebo iným

spôsobom, mu takéto konanie v tej dobe bolo vytknuté. Inak je zdôvodnenie prvostupňového súdu o
použití desaťročnej premlčacej lehoty všeobecné, nie riadnym spôsobom zdôvodnené a odvolaciemu
súdu neostalo iné, než v tejto časti napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako nepreskúmateľný
zrušiť.
8.3. Je teda zrejmé, že otázka prezumovaného úmyslu dodávateľa pri bezdôvodnom obohatení nie je

v rámci SR riešená rovnako jednotlivými krajskými súdmi a dokonca nie je riešená jednotne ani v rámci
jednotlivých krajských súdov.
8.4.Procesnýsúdmázato,žeOZnevytváraosobitnúkategóriuosôb(čiužfyzickýchaleboprávnických),
u ktorých sa úmysel získať bezdôvodné obohatenie prezumuje. Ak by sa z tejto prezumpcie malo
vychádzať, okresný súd sa pýta, kde sú jej hranice? Ak je prezumpcia založená na znalosti právnych

predpisov alebo ich určitej časti, tak u osoby s právnickým vzdelaním (ale v podstate u každej osoby
vzhľadom na vyššie citované ustanovenie zákona o tvorbe právnych predpisov), musí byť bezdôvodné
obohatenie získané plnením z neplatnej alebo čiastočne neplatnej zmluvy vždy úmyselným, pretože
ako osoba práva znalá mala vytvoriť zmluvu bezvadnú. Takýto prístup je podľa súdu nesprávny. Jeho
nesprávnosť sa prejavuje o to viac, ak úmysel sa nezakladá na okolnostiach skutkových ale výlučne

právnych.
8.5. Podľa článku 2 ods.2 C.s.p. súd teda otázku (ne)úmyselného bezdôvodného obohatenia riešil v
zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít a to NS SR a ÚS SR. Pre podstatnosť týchto názorov pre
rozhodovanie v tejto veci ich súd cituje v širšom rozsahu v rámci inštančného postupu.KS v Žiline - 11Co/471/2014 - Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový súd,
pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke premlčania, nepostupoval v súlade s citovanými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a svoje rozhodnutie nezaložil na konkrétnych, výsledkami vykonaného

dokazovania preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach; odvolacím súdom zvolené riešenie nastolenej
otázky, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia, je založené na chybnom
právnom posúdení.
Odvolací súd nepovažuje za správny názor, že navrhovateľ vedomosť o tom, kedy vzniklo
bezdôvodné obohatenie, nadobudol až doručením rozsudku Krajského súdu Žilina 9Co/154/2012

, ktorým sa odporca v danom konaní (v súčasnosti navrhovateľ)
domáhal nezaplatenia regresných súm (vyplatené invalidné dôchodky vo výške 1.878,10 eur) a v danom
konaní išlo o dávku rozdielnu od tej, ktorá je predmetom tohto konania. Odvolací súd je toho názoru,
že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky (22.12.2008)
navrhovateľa voči odporcovi a k tomuto dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia. Oprávnený sa totiž dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia

v okamihu, kedy preukázateľne získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých
si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba je zodpovedná za vznik
bezdôvodného obohatenia. Nemusí však ísť o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom
subjekte. Preto pokiaľ aj navrhovateľ získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa odporcu,
ako za bezdôvodné obohatenie zodpovedajúceho subjektu po doručení rozsudku odvolacieho súdu

v inej veci, tak nemožno konštatovať, že zo strany odporcu išlo o vznik bezdôvodného obohatenia
úmyselnýmkonaním,vktoromprípadeplatí10-ročnápremlčaciadoba.Zároveňodvolacísúdkonštatuje,
že subjektívna lehota musí byť naplnená najneskôr s uplynutím objektívnej doby, ktorá je 3 roky, resp.
u úmyselného konania 10 rokov. V danom prípade však v čase podania žaloby 3-ročná objektívna
premlčacia doba (počítaná od vzniku bezdôvodného obohatenia) už uplynula a do úvahy by prichádzala

z hľadiska relevantnosti len objektívna 10-ročná premlčacia doba, avšak neboli splnené podmienky
pre jej aplikáciu, nakoľko zo spisového materiálu ani z tvrdených skutočností oboma účastníkmi
konania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by preukazovali úmysel odporcu získať právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Jednak z toho dôvodu, že odporca je presvedčený o správnosti svojho
nároku a správnej aplikácie § 238 Zákona o sociálnom poistení na daný prípad a jednak z toho dôvodu,

že ani navrhovateľ nepreukázal, že by odporca vo viacerých obdobných prípadoch založených na
rovnakom skutkovom a právnom posúdení postupoval v rozpore s ust. § 238 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistení. Úmysel odporcu ohľadne získania bezdôvodného obohatenia nie je možné odvodzovať iba z
názoru odvolacieho súdu iba z jedného konania, a to vzhľadom na to, že tento právny záver je záväzný
len pre danú vec. Osobitne za situácie, keď sa o vzniku bezdôvodného obohatenia účastníci dozvedeli

zjavne až po uplynutí objektívnej 3-ročnej lehoty na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia od
momentu jeho vzniku. Preto v danom prípade je na mieste uplatnenie 3- ročnej objektívnej premlčacej
doby, ktorá uplynula dňa 22.12.2011.
NS SR sp. zn. 5 Cdo/291/2015 - V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či
záväzné judikáty, v ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského

voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči
žalobcovi v čase vzniku bezdôvodného obohatenia a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť
o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov
na dávkach nemocenského voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu
vyplatených plnení voči zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238

ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, nevylučuje, že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle
citovaného ustanovenia bude práve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti
s vyplatením dávok. Keďže v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej
získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej

premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané,
pretože3-ročnáobjektívnapremlčaciadobazačalaplynúťdňa22.decembra2008(uhradenímposlednej
finančnej čiastky žalobcu v prospech žalovanej) a uplynula dňa 22.decembra 2011, t.j. pred podaním
žaloby na súd dňa 8. februára 2013.
ÚS SR - III. ÚS 448/2017 - Sťažovateľ nasmeroval svoju sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu i

najvyššiehosúdu,pričomopätovnezopakovalapredostrelsvojprávnypohľadnavecprezentovanýpred
všeobecnými súdmi. Uvádza, že napadnutými rozhodnutiami došlo k neprípustnému zásahu do jeho
označených práv z dôvodu zaujatia nesprávneho právneho názoru k otázke premlčania bezdôvodného
obohatenia. Tvrdenia krajského súdu i najvyššieho súdu o neúmyselnom obohatení žalovaného súpodľa názoru sťažovateľa „v hrubom rozpore so súdnou praxou s prvkami svojvôle a arbitrárnosti.
Nakoľko išlo zo strany žalovaného o úmyselné obohatenie, platí 10-ročná objektívna premlčacia doba. Z
hľadiska posúdenie subjektívnej premlčacej doby bolo pritom nesporné, že o bezdôvodnom obohatení

som sa dozvedel až dňa 04.12.2012, kedy mi bol doručený zmeňujúci rozsudok Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 9Co 154/2012 zo dňa 11.10.2012, v ktorom krajský
súd vyslovil neexistencii práva žalovaného na akúkoľvek regresnú náhradu a celú vec účastníkom
detailne (po cca 5 pojednávaniach a jednej kasácii) účastníkom právne vysvetlil a zmenil rozsudok
okresného súdu. Uvedený deň je rozhodujúcim pre začatie plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej

doby. Je nelogické, že by som žalovanému plnil za stavu, že by som mal vedomosť o neexistencii
práva žalovaného. Ak by som túto vedomosť mal, logicky by som žalovanému nič neplatil. Subjektívna
premlčacia doba tak logicky nemohla plynúť odo dňa vykonania platby.“. Sťažovateľ je tak presvedčený
o tom, že nárok uplatnil včas v 2-ročnej subjektívnej a v 10- ročnej objektívnej premlčacej dobe. Zo strany
žalovaného išlo o „hrubo nezákonné“ konanie, a preto ide o úmyselné obohatenie. Dôvodí, že právny
omyl je podľa právnej teórie irelevantný a „je úplne nerozhodné, že si žalovaný sám vyložil (resp. skôr

dotvoril) zákon podľa svojich potrieb a v môj neprospech. V danej veci navyše nešlo o žiaden právny
omyl, ale o cielené konanie a zavádzanie mojej osoby. Rozhodujúcim pri bezdôvodnom obohatení bola
skutočnosť, že žalovaný plnenie bez právneho dôvodu aktívne a úmyselne vymáhal a jeho celé konanie
smerovalo k získaniu plnenia, na ktoré od počiatku nemal právny nárok, avšak žalovaný neustále
prezentoval opak. Ide tak zreteľne o úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Podstatné je, že v mojej

veci žalovaný postupoval nezákonne a úmyselne sa obohatil, čo je nesporné. “. Pre účely overenia
opodstatnenosti námietok predostretých sťažovateľom sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 116/2013 a v rámci neho
i s napadnutým rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 291/2015 z 28. februára
2017, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. V jeho obsahu najvyšší súd konštatoval,

že odvolací súd nárok žalobcu nezamietol z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby či jej
nesprávne určeného počiatku, ale z dôvodu, že už pred podaním žaloby došlo k uplynutiu objektívnej
premlčacej doby. Najvyšší súd tento právny záver krajského súdu považoval za správny a v relevantnej
časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol: „Pre stanovenie počiatku plynutia objektívnej premlčacej
doby ... je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Všeobecne je týmto dňom ten

deň, kedy by si oprávnená osoba mohla svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť
po prvý krát, t.j. kedy by mohla podať žalobu (actio nata), pričom nie je rozhodujúce, či bola v situácii,
ktorá mu uplatnenie práva prípadne znemožňovala ... Ide o objektívne určený počiatok behu premlčacej
doby, ktorý sa odvíja od právnych skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia sú nezávislé
od úrovne vedomia (znalostí) oprávneného subjektu zodpovednostného vzťahu. Odvolací súd správne

určil počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby na deň, kedy žalobca uhradil za žalovanú (ako
tvrdil neoprávnene) poslednú splátku vyplateného nemocenského, t.j. 22. decembra 2008.“ Najvyšší
súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že Občiansky zákonník predpokladá 3-
ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročná premlčacia doba sa uplatní iba v prípade ak ten, kto sa
domáha vydania bezdôvodného obohatenia tvrdí a preukáže, že bezdôvodné obohatenie bolo na jeho

úkor získané úmyselne. Následne vychádzal z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom zákone
(s. 8 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) a uzavrel, že rozhodujúcim znakom úmyselného
konaniajepredchádzajúcavedomosťsubjektu,ktorýsaneoprávneneobohatil,otom,žesvojímkonaním
získava(úmyselpriamy)alebozískaťmôže(úmyselnepriamy)plnenie,ktorémunepatríanaktorénemá
nárok. Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal

(a ani odvolací súd nezistil) žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaná pri
vymáhaní regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. postupovala s úmyslom získať od žalobcu plnenie, na ktoré nemá nárok a ani také
okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej (resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so
zákonom a neoprávnene vymáha regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné

plnenie od žalobcu nepreukazuje jej vedomosť o tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok
a získavala ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu.
Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu od tretích osôb, ktorá vznikla výplatou dávok v
dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako verejnoprávnej inštitúcii poverenej plnením úloh
v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva

priamo zo zákona.“
K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí alebo jej bolo
poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí preukázať, že
žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí, čo sa v danomprípadenepreukázalo.Citujúczodôvodnenianapadnutéhorozhodnutia„žalovanápočasceléhokonania
zastávala názor, že postupovala v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na podporu svojich
tvrdení, pričom neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu akokoľvek menila. V

konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už sporná
otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých
by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi ... a ktoré by dokazovali, že žalovaná
mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie
regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v konaní nebol preukázaný

ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol
ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver
odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané, pretože 3-ročná objektívna premlčacia doba začala
plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobcu v prospech žalovanej)
a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára 2013.“.
8.6. Súd má teda za to, že úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného preukázané

nebolo. Žalobca súdu nepredložil žiadne súdne rozhodnutie predchádzajúce uzavretej úverovej zmluve,
ktoré by žalovaného ako dodávateľa upozorňovalo na nedostatok v jeho typovej zmluve. Ak k
vzniku bezdôvodného obohatenia došlo najneskôr v deň konečného vyplatenia úveru 23.07.2009,
tak objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 23.07.2012, pričom žaloba bola na súde podaná dňa
23.02.2018.

8.7. Ak teda NS SR a ÚS SR má za to, že ani u Sociálnej poisťovne ako verejnoprávneho subjektu
jediného oprávneného vykonávať sociálne poistenie nemožno v prípade konania v rozpore so zákonom
prezumovať úmysel, má procesný súd za to, že o to viac to platí u dodávateľa a to zvlášť pri rozdielnej
súdnej praxi.

9. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 257 C.s.p. - Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
9.1. Žalobca v konaní plne úspešný náhradu trov konania nepožadoval, preto mu súd nárok na ich
náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.