Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 21, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/31/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117218744
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117218744.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek
Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: C. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. XXX, proti žalovanej: I. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, o zaplatenie sumy 470,28 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. októbra 2018,
č. k. 16C/51/2017-55 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I. o splatnosti istiny s príslušenstvom v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania, p o t v r
d z u j e .

II. Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 470,28 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 18.5.2018 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol . Žalovanej súd nárok
na náhradu trov konania nepriznal. Na vec aplikoval ust. § 489, § 420 ods. 1, § 442 ods.1, § 563 ,
§ 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..
V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 06.10.2017 v znení jej doplnenia sa žalobca

domáhal, aby súd žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 470,28 eur so zákonným úrokom z omeškania
z tejto sumy od 06.10.2017 do zaplatenia. Následne žalobca zmenil žalobu v časti požadovaných úrokov
z omeškania tak, že si vyčíslil úroky z omeškania na 800,- eur, pričom malo ísť o úroky z omeškania
zo žalovanej sumy za obdobie od 29.03.2016. Uvedenú úpravu žaloby súd posúdil ako zmenu žaloby,
ktorú pripustil uznesením č. k. 16C/51/2017-50 zo dňa 10.09.2018. Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil
tým, že žalovanú sumu si nárokuje ako náhradu škody, resp. z dôvodu bezdôvodného obohatenia,

nakoľko žalovaná používala telefón a sim kartu paušálu, ktorý bol zobratý na žalobcu, pričom žalovaná
sa používaním telefónu bezdôvodne obohatila a sumu 470,28 eur musel uhradiť žalobca.

2. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že dňa 29.03.2016 uzatvoril žalobca so
spol. Slovak Telekom, a.s., IČO: 35 763 469 zmluvu o poskytovaní verejných služieb. Predmetom
zmluvy bolo poskytovanie komunikačných, elektronických služieb v programe služieb Happy XL naj,

vrátane doplnkových služieb v rozsahu dátové služby - neobmedzený internet v mobile, služba happy
mobilný telefón, clip, roaming, euro roaming, povolenie medzinárodných hovorov. Služby boli využívané
mobilným telefónom LG G4c s priradeným telefónnym číslom 0901704436 a SIM kartou s číslom
uvedeným v zmluve. Ako účastník na zmluve bol uvedený žalobca, ktorý potvrdil, že túto zmluvu
uzatváral, podpisoval on. Faktúry mali byť podľa zmluvy doručované na meno a adresu žalovanej.
Ďalej mal súd zistené, že spol. Slovak Telekom, a.s. písomnosťou zo dňa 22.09.2017 adresovanou

žalobcovi odstúpil od zmluvy o poskytovaní verejných služieb z dôvodu, že ani v lehote 45 dní po
splatnostižalobcaneuhradilsplatnéfaktúryzaužívanieverejnýchelektronickýchkomunikačnýchslužiebposkytovaných prostredníctvom mobilnej siete spol. Slovak Telekom, a.s.. Z tohto dôvodu došlo zo
strany tejto spoločnosti k odstúpeniu od zmluvy s účinnosťou od 02.10.2017 Žalobca bol vyzvaný na
úhradu dlžnej sumy opakovane, a to predloženými výzvami zo dňa 17.01.2017, 06.02.2017, 05.05.2017,

22.05.2017 a 14.06.2017. Podľa predloženého pokladničného dokladu k úhrade dlžnej sumy vo výške
470,28 eur došlo dňa 05.10.2017 v prospech spol. Slovak Telekom, a.s., pričom nebolo sporné, že
úhradu vykonal žalobca. Žalobca uzatvoril dňa 29.03.2016 so spol. Slovak Telekom, a.s. zmluvu o
poskytovaní verejných služieb, čo v konaní nebolo sporné. Ďalej v konaní nebolo sporné, že SIM kartu
a telefón so službami, poskytnutými na základe takto uzatvorenej zmluvy, používala výlučne žalovaná,

ktorá mala tento telefón pre seba k dispozícii, keď žalovaná potvrdila, že telefón využívala na hovory,
sms a iné služby a súčasne nepoprela tvrdenia žalobcu, že v rozhodnom období telefón žalobca vôbec
nevyužíval. Žalobca tvrdil, že telefón žalovaná užívala bez akejkoľvek dohody, že sa ho žalovaná
zmocnila neoprávnene. Žalovaná toto namietala a uviedla svoje tvrdenia tak, že sa so žalobcom ústne
dohodli,žežalobcaodoperátoravezmetelefón,ktorýbudeonaužívaťa faktúryzaslužbyňouvyužívané
bude uhrádzať ona. Žalobca na pojednávaní potvrdil že žalovaná mu sľúbila, že faktúry za služby bude

platiť ona, že jeho nedostane do dlhu voči operátorovi, čím vlastne potvrdil verziu žalovanej o dohode o
spôsobeúhradyfaktúrzatelefónaslužbyžalovanouvyužívané. Týmtotvrdeniamžalovanejovzájomnej
dohode o užívaní mobilného telefónu žalovanou a o dohode o tom, že žalovaná bude platiť faktúry za
službyňouspotrebované, nasvedčujeajobsahzmluvyuzatvorenejžalobcom,kdebolakoadresátfaktúr
uvedená žalovaná a nie žalobca, z čoho vyplýva, že tieto s vedomím žalobcu (ktorý zmluvu s takýmto

obsahom podpísal) mali byť posielané priamo žalovanej, ktorá žalobcovi sľúbila, že ich bude platiť, na
čom sa zhodli obe strany sporu. V prejednávanej veci tak vyšlo najavo, že žalobca mal vedomosť o tom,
že žalovaná bude užívať odovzdaný mobilný telefón, činila tak s jeho vedomím a súhlasom (žalobca
ani netvrdil, že by sa domáhal niekedy, aby mu žalovaná vrátila telefón). Napokon tvrdenia žalovanej
o tom, aký bol obsah ich vzájomnej dohody (že žalovaná bude uhrádzať mobilný telefón žalobcu a

súčasne platiť faktúry za služby) žalobca na pojednávaní následne už vôbec ani nespochybňoval. V
konaní nebolo sporné ani to, prečo došlo k takejto dohode medzi stranami, keď žalovaná potvrdila, že
ona nemohla byť zmluvnou stranou zmluvy uzatvorenej s mobilným operátorom, keďže mala voči nemu
neuhradené dlhy. Ani túto skutočnosť žalobca nespochybnil. Z týchto skutočností teda vyplynulo, že
žalobca umožnil žalovanej využívať služby mobilného operátora prostredníctvom predmetného telefónu

a SIM karty s tým, že žalovaná služby bude aj pravidelne uhrádzať. V konaní tiež nebolo sporné, že
žalovaná využila služby, za ktoré bola vyfakturovaná suma 470,28 eur, ktorú sumu žalovaná nepopierala
a tiež nebolo sporné, že túto sumu neuhradila žalovaná, ale že ju uhradil v celom rozsahu žalobca
podľa predloženého dokladu o úhrade. Žalovaná teda nerozporovala ani to, že po dohode so žalobcom
služby poskytnuté na základe predmetnej zmluvy o poskytovaní verejných služieb využívala výlučne

ona, ani to, že služby v tvrdenom rozsahu spotrebovala, a nerozporovala ani tvrdenie, že žalovanú
sumu 470,28 eur ona neuhradila a po opakovaných urgenciách mobilného operátora a pod hrozbou
súdnehovymáhaniadlžnéfaktúryuhradilnakoniecsámžalobca. Zkonaniavyplynulo,žežalobcatelefón
nevyužíval, dlh vznikol na základe užívania žalovanej, ktorá mala telefón i sim kartu výlučne k dispozícii
na využívanie dojednaných služieb podľa zmluvy. V danom vzťahu žalobcu a žalovanej pritom vôbec

nie je rozhodujúci vzťah žalobcu k mobilnému operátorovi, ktorý je daný, avšak je potrebné vysporiadať
sa so vzťahom žalobcu a žalovanej, medzi ktorými bola uzatvorená ústna dohoda o užívaní mobilného
telefónu žalovanou a úhrade faktúr za služby prostredníctvom mobilného telefónu spotrebované rovnako
žalovanou. Žalovaná nenamietala nič proti dôvodnosti žaloby, len uviedla, že faktúry, na úhradu ktorých
sa zaviazala, prestala platiť vtedy, keď sa so žalobcom nepohodli ohľadom súčinnosti pri vybavovaní

iných záležitostí s mobilným operátorom. Táto okolnosť je však bez významu vo vzťahu k povinnosti,
ku ktorej sa žalovaná dohodou so žalobcom zaviazala a nemôže zbaviť žalovanú povinnosti, ktorú na
seba dobrovoľne prevzala. Žalovaná nesplnila svoju povinnosť podľa dohody so žalobcom, keď faktúry
v sume 470, 28 eur za služby ňou spotrebované uhradil nakoniec žalobca. Na strane žalobcu došlo k
vzniku škody preukázateľne vo výške 470,28 eur, ktorú tento uhradil zo svojich prostriedkov, a teda o

túto sumu sa jej uhradením majetkový stav žalobcu znížil. Prvý predpoklad tak je splnený. Rovnako tak
je splnený aj ďalší predpoklad, a síce porušenie povinnosti, keď k vzniku škody na strane žalobcu došlo z
dôvodu porušenia povinnosti žalovanej uhradiť faktúry za spotrebované služby v uvedenej výške, pričom
ide o povinnosť, ku ktorej sa sama dobrovoľne zaviazala. Porušenie povinnosti založenej zmluvou (a to
aj nepomenovanou) rovnako ako postup v rozpore so zmluvou predstavuje porušenie právnej povinnosti

v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Škoda pritom vznikla v príčinnej súvislosti
s porušením zmluvy zo strany žalovanej. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla konkrétna
majetková ujma následkom konkrétneho protiprávneho úkonu škodcu, teda ak je jeho konanie a škoda
vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Príčinou škody môže byť len také protiprávne konanie, bezktorého by škodný následok nevznikol. Pokiaľ by žalovaná dodržala svoj zmluvný záväzok dohodnutý
so žalobcom, a síce, pokiaľ by žalovaná faktúry za ňou spotrebované služby sama uhradila tak, ako sa
na tom so žalobcom dohodla, k zníženiu majetkových hodnôt na strane žalobcu by nebolo bývalo došlo,

pretože ten by nemusel uhradiť tieto prostriedky z vlastných zdrojov. Aj tento predpoklad tak bol splnený.
Keďže zavinenie sa predpokladá, a teda nakoľko bol splnený aj posledný predpoklad pre vznik nároku
na náhradu škody, súd konštatuje, že žalobe v časti žalovanej istiny vo výške 470,28 eur ako dôvodnej
vyhovel. Žalobca si ďalej uplatnil úroky z omeškania vo výške 800,- eur, pričom tieto uplatnil ako úroky
z omeškania zo žalovanej sumy 470,28 eur za obdobie od 29.03.2016. Nárok na úroky z omeškania s

plnením peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania možno
priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Základným predpokladom vzniku nároku na
úroky z omeškania je teda existencia omeškania s plnením peňažného dlhu a základným predpokladom
takéhoto omeškania je existencia pohľadávky, t.j. práva na peňažné plnenie a jej zročnosť. Výšku
úrokov z omeškania v občianskom práve nemožno dojednať nad rámec ustanovený zákonom a z
povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995

Z.z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je
prípustné. Súd konštatuje, že úroky z omeškania neboli uplatnené správne. Úroky z omeškania možno
priznaťibaodtohočasu,keďsadlžníkdostaldoomeškania.Žalovanásapritomnedostaladoomeškania
dňom 29.03.2016. V tento deň dlh vo výške 470,28 eur ešte nebol splatný, keďže deň 29.03.2016
je dňom uzavretia zmluvy s mobilným operátorom a v tento deň ešte ani neboli vystavené faktúry,

ktoré neskôr ako faktúry po lehote splatnosti žalobca uhradil. V prejednávanej veci pritom nebola doba
splnenia (splatnosť) náhrady škody dohovorená (ani výslovne, ani mlčky) žalobcom a žalovanou, ďalej
nevyplýva ani z povahy záväzku a ani ju neustanovuje právny predpis, ani rozhodnutie súdu. V takom
prípademáprávourčiťčassplneniadlhuveriteľakožalobca.Potompodľa§563Občianskehozákonníka
len čo veriteľ požiada dlžníka o plnenie, dlžník je povinný dlh splniť nasledujúci deň po oznámení, ktoré

obsahuje výzvu (upomienku) na plnenie. V konaní však nebolo preukázané, že by žalobca takúto výzvu
pred podaním žaloby žalovanej adresoval. Oznámenie veriteľa sa však môže uskutočniť i podaním
žaloby. Ak veriteľ namiesto výzvy (jej adresovanie žalovanej v konaní nevyšlo najavo) podá žalobu na
plnenie, považuje sa za deň oznámenia dlžníkovi ten deň, kedy mu bol doručená žaloba veriteľa. V
takom prípade je dlžník povinný plniť nasledujúci deň. Žaloba bola žalovanej doručená dňa 16.05.2018,

v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu na druhý
deň, teda dňa 17.05.2018, a pokiaľ tak žalovaná neučinila, dňa 18.05.2018 sa dostala do omeškania.
Preto súd mohol úroky z dlžnej sumy priznať žalobcovi až od 18.05.2018. K tomuto dňu úroky z
omeškania podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. predstavovali 5% ročne (súčet základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky - 0% + 5%), a preto bolo možné žalobcovi priznať úroky z omeškania

najviac v tejto výške, keďže takto stanovenú hranicu prekročiť nemožno. Úroky z omeškania uplatnené
žalobcom tak boli uplatnené v nesprávnej (vyššej než prípustnej) výške a aj od nesprávneho dňa, a
preto súd úroky z omeškania priznal tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a vo zvyšku žiadaných
úrokov z omeškania žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255
ods. 2 CSP. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal celkovo priznania sumy 470,28 eur a úrokov z

omeškania 800,- eur, a teda 100%ným úspechom žalobcu by bolo priznanie sumy 1.270,28 eur. Žalobca
bol len čiastočne úspešný, keď mu súd priznal sumu 470,28 eur a úroky z omeškania, ktoré boli ku dňu
vyhlásenia rozsudku vyčíslené na sumu 9,41 eur, a teda celkovo bol úspešný v časti o zaplatenie 479,69
eur. Z uvedeného je zrejmé, že v konaní úspešnejšia bola žalovaná, a tá by mala voči žalobcovi nárok
na pomernú náhradu trov konania. Žalovanej však z obsahu spisu žiadne trovy konania nevyplývajú

(žiadne hotové výdavky, ani trovy právneho zastúpenia), a preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku, výroku I. o určení lehoty splatnosti dlžnej sumy, podala žalovaná v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Uviedla, že je nezamestnaná a nemá žiaden príjem. Navrhla mesačné
splátky vo výške 50,- - 100,- eur.

4. Žalobca nevyužil svoje právo a písomne sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len "CSP") bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods.

1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a súvisiacom výroku
III. o trovách konania je potrebné podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdiť.6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti určenia lehoty splatnosti dlžnej sumy.

7. Podľa § 232 ods. 2, 3, 4 CPS, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je 3 dní a plynie
od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil
povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a
splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak. Súd môže rozhodnúť, že omeškanie

s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

8. Citované ustanovenie upravuje všeobecnú lehotu na plnenie 3 dní, ktorá začína plynúť od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže tiež povoliť plnenie v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti
určí, pričom hľadiskami pre úvahu súdu či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať
výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného aj v konaní

prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v
prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadne zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti
nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade, vzhľadom na osobné pomery žalobcu,
príliš ťaživé.

9. V danej veci bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 470,28 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 470,28 eur do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Z dikcie ust. § 232 ods. 4 CSP vyplýva, že súd môže povoliť plnenie v splátkach, ktorých
výšku a podmienky zročnosti určí, pričom hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanej , ktorej platobnú
povinnosť určil, priznať výhodu splátok sú najmä, aby nedošlo k neprimeranému znevýhodňovaniu

žalobcu, platobná schopnosť žalovanej, výška priznaného plnenia.

10. V odvolaní žalovaná uviedla, že je nezamestnaná a je schopná splácať dlžnú sumu po 50- 100,-
eur mesačne, pričom na preukázanie svojich tvrdení nepredložila listinný dôkaz o svojich majetkových
a zárobkových možnostiach. Žalobca sa k tomuto návrhu žalovaného ani k odvolaniu nevyjadril.

11. Odvolací súd v zmysle uvedeného dospel k záveru, že v danej veci nezistil okolnosti, ktoré by
odôvodňovalipovoliťžalovanej zaplateniepriznanejistinysúrokmizomeškaniavmesačnýchsplátkach.
Žalovaná, aj keď v odvolaní uvádza, že je v zlej finančnej a životnej situácii, nakoľko je nezamestnaná,
okrem tohto tvrdenia nepredložila žiadny dôkaz, ktorým by túto zlú finančnú situáciu preukázala. Preto

odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovanej za dôvodné.

12. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania, teda podľa úspechu v konaní,
ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov
konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle § 367 ods. 2 CSP o výrok závislý.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I. a
súvisiacom výroku III., ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

14. Úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle § 396 ods. 1

a § 255 ods. 1 CSP, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).