Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2018

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 10C/99/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414208079
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2018:6414208079.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobkyne:

R. K., O.. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, Ž., v konaní právne zastúpená Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 459,-
Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 458,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,15
% ročne z tejto sumy od 12.06.2014 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 27,50 Eur na účet
tunajšieho súdu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou žiadala žalobkyňa uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 459,- Eur s úrokom z

omeškania 8,25 % ročne z tejto sumy od 12.06.2014 do zaplatenia tvrdiac, že v žalovanej sume sa na jej
úkor žalovaný bezdôvodne obohatil, keďže jej poskytol úver na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 29.07.2010, no zmluva neobsahovala zákonné náležitosti - termín konečnej splatnosti úveru a
RPMN. V dôsledku toho sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému
uhradila celkovo sumu 809,- Eur, teda o 459,- Eur viac než mal žalovaný nárok, keďže predmetom
úverovej zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 350,- Eur. Žalovanú sumu jej žalovaný neuhradil ani
po písomnej výzve.

2. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť poukazujúc na to, že predmetná
úverová zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože v čase jej uzavretia bola žalobkyňa
živnostníčkou a uzavrela zmluvu za účelom podnikania. Nešlo tak o spotrebiteľský právny vzťah ale o
vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektmi spravujúci sa Obchodným zákonníkom. On do právneho
vzťahu so žalobkyňou vstúpil v dobrej viere, že táto spotrebiteľom nie je. Tým popieral, že by sa na úkor
žalobkyne akokoľvek bezdôvodne obohatil. Napokon namietal miestnu príslušnosť tunajšieho súdu na

konanie poukazujúc na ustanovenie § 85 ods. 2 vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku.3. Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 15.10.2014 č.k. 10C/99/2014-24 tak, že uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 459,- Eur s úrokom z omeškania 8,25 % ročne z tejto
sumy od 12.06.2014 do zaplatenia ako aj nahradiť trovy konania vo výške 434,23 Eur.

4. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 25.04.2016 č.k.
14Co/40/2015-67 rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku
a tiež z dôvodu, že sa súd nevysporiadal s námietkou miestnej nepríslušnosti.

5. Následne súd prejednal vec na pojednávaní bez prítomnosti riadne ospravedlneného žalovaného,
ktorý žiadal konať bez jeho účasti.

6. Žalobkyňa pred súdom uviedla, že v čase uzavretia zmluvy so žalovaným pracovala na živnosť v
spoločnosti Garmat Žarnovica, robila lepenie lamiel. Bola tam v podstate ako zamestnankyňa a tak
nepotrebovala úver od žalovaného na podnikanie. Tento si brala v súvislosti s tým, že jej vtedy umrel otec

a chýbali im peniaze. Povedala to aj zástupkyni žalovaného, ktorá robila zmluvu a teda určite nebrala
úvernapodnikanie,lebonepotrebovalasivpráciničzariaďovaťanikupovať.Pamätalasi,žekeďžiadala
o úver musela predložiť živnostenský list, potvrdenie o podaní daňového priznania a tiež nejaké faktúry
od spoločnosti Garmat, aby tým dokladovala svoj príjem. Zmluvu celú nečítala, bola rada, že dostala
finančné prostriedky.

7. V konaní teda nebolo sporným, že žalobkyňa dňa 29.07.2010 uzavrela so žalovaným ako veriteľom
zmluvu o úvere, na základe ktorej jej žalovaný poskytol úver v sume 350,- Eur. Tento sa žalobkyňa
zaviazala vrátiť žalovanému spolu s poplatkom vo výške 346,- Eur, t.j. spolu 696,- Eur, a to v 12.
mesačných splátkach po 58,- Eur počnúc dňom 26.08.2010.

8. Z formálneho hľadiska sa jednalo o tzv. formulárovú zmluvu, o vopred pripravené tlačivo s
nemožnosťou zmeny jeho obsahu s výnimkou uvedenia identifikačných údajov dlžníka, sumy úveru,
poplatku za jeho poskytnutie. Ide pritom o tlačivo, ktoré vzhľadom na predtlačené kolónky neumožňuje
identifikáciu dlžníka iným spôsobom než jeho obchodným menom, IČO-m, miestom podnikania a

označením zápisu v živnostenskom registri, pričom ešte v osobitnej rubrike dlžník podpisuje prehlásenie,
že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Takýmto spôsobom je v zmluve označená
ako dlžníčka aj žalobkyňa, ktorá súčasne v zmluve podpísala prehlásenie o poskytnutí prostriedkov na
výkon podnikania.

9. Niet potom pochýb, že stranami uzavretá zmluva je úverovou zmluvou majúcou právny základ
v ust. § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 499 Obchodného zákonníka platí, že za
dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak

poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

10. V konaní bolo potom sporným, či predmetná zmluva o úvere je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, a
teda či ju možno podriadiť pod ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. pod príslušné ustanovenia
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

11. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
(ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

12. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je
ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania.

13. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.14. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským

úverom.

15. Vyhodnotením vykonaných dôkazov vrátane toho čo uviedla žalobkyňa súd dospel k záveru, že v
čase uzavretia úverovej zmluvy síce bola podnikateľkou - živnostníčkou, no nešlo o úver poskytnutý jej
žalovaným „na výkon podnikania“, i keď to takto bolo v zmluve navonok deklarované.

16. Z hľadiska ust. § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku
dňu uzavretia spornej zmluvy je totiž rozhodujúce, či fyzická osoba koná v rámci svojej podnikateľskej
činnosti alebo nie. Ide o definíciu spotrebiteľa pre potreby jeho odlíšenia od situácie, kedy do úverového
vzťahu s veriteľom vstupuje fyzická osoba v rámci svojej „obchodnej činnosti“ - v rámci svojho podnikania
či povolania. Zákonodarca teda takýmto vymedzením pojmu spotrebiteľ sledoval len to, aby vylúčil

aplikáciu zákona na právne vzťahy zásadne podnikateľského charakteru medzi podnikateľmi a nie, aby
spod jeho ustanovení „vypadli“ prípady, kedy si fyzická osoba oprávnená na podnikanie berie úver pre
vlastné osobné potreby evidentne nesúvisiace s jej prípadnou obchodnou činnosťou.

17. Vo vzťahu k účelu zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorým je ochrana fyzickej

osoby v prípade, že koná v rámci svojej „neobchodnej“ činnosti, nie je potom podľa názoru súdu
rozhodujúcim kritériom to, ako je fyzická osoba v zmluve označená (či údajmi označujúcimi ju ako
podnikateľa - najmä IČO-m, resp. údajom o zápise v príslušnom registri, alebo len svojim menom
a priezviskom, bydliskom, dátumom narodenia atď.) ale to, či právny úkon robila v súvislosti so
svojou podnikateľskou činnosťou alebo nie. Takisto nie je úplne smerodajným to, či v zmluve sa

nachádza osobitná deklarácia o tom, že sa úver poskytuje na účely podnikania, keďže obzvlášť pri
(spotrebiteľskom) úvere poskytovanom formou hotovostnej pôžičky (ako v tomto prípade) veriteľ v
podstate nemá možnosť nijako ovplyvniť skutočné použitie poskytnutých prostriedkov na rozdiel od
úveru v pravom zmysle slova, ktorým veriteľ neposkytuje finančné prostriedky priamo dlžníkovi ale v
jeho prospech tretej osobe.

18. Podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka je úverová zmluva tzv. absolútnym obchodom,
no z hľadiska možnosti aplikácie (popri úprave Obchodného zákonníka) spotrebiteľskej úpravy zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch na základe jeho § 2 písm. a) je potrebné zvýrazniť ust.
§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého o obchodnoprávny vzťah medzi podnikateľmi ide

vtedy, ak pri jeho vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týka ich podnikateľskej
činnosti. Z tohto ustanovenia vyplýva, že obchodnoprávny vzťah je charakterizovaný nielen povahou
jeho subjektov - že musí ísť o podnikateľov, ale aj zrejmou súvislosťou s podnikateľskou činnosťou pri
vzniku tohto vzťahu vzhľadom na všetky vonkajšie okolnosti. Povedané aj inak, ako sa daný právny
vzťah, daný záväzok a jeho účel javí z hľadiska objektívneho posúdenia.

19. Na základe výpovede žalobkyne, ktorej súd uveril, nemal súd preukázané, že by uzavretie úverovej
zmluvy súviselo s jej podnikateľskou činnosťou a že by sa teda medzi účastníkmi jednalo o právny
vzťah rýdzo obchodnoprávneho charakteru vylučujúci aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch. Ako
vyplynulo z výpovede žalobkyne, úver si nebrala kvôli tomu, že by ho potrebovala pre svoju v podstate

formálnu podnikateľskú (živnostenskú) činnosť, ktorú mala len kvôli tomu, že takouto formou vykonávala
prácu pre svojho „zamestnávateľa“. Úver brala na účely nijako nesúvisiace s jej „podnikaním“, ale pre
vlastnéosobnépotreby.Onazmluvnúdokumentáciunevyhotovovala,tútoevidentnevypisovalpracovník
žalovaného, pričom išlo o poskytnutie finančných prostriedkov formou hotovosti a nie bezhotovostne
na konkrétny účel. Preto všetko uvedené vo svojom súhrne nijako nepoukazuje na to, že by uzavretie

úverovej zmluvy malo v čase jej vzniku evidentný súvis so živnosťou žalobkyne.

20. Je síce pravdou, že žalobkyňa bola v zmluve označená ako podnikateľka - živnostníčka a podpísala
aj zmluvné prehlásenie o tom, že úver je poskytnutý na výkon podnikania, no treba zdôrazniť, že
iniciatíva urobiť zo vznikajúceho právneho vzťahu vzťah výsostne obchodnoprávny vzišla zo strany

žalovaného, ktorý vopred pripravil zmluvný formulár tak, aby z formálneho hľadiska bolo možné usúdiť,
že o spotrebiteľský vzťah sa nejedná. No ako už bolo uvedené, nie je rozhodujúca len „forma“ ale
skutočný obsah právneho vzťahu, teda to, či konanie žalobkyne súviselo s výkonom jej podnikania. V
tomto smere bolo súdmi už viackrát judikované (napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 16Co/1509/2014 zo dňa 28.01.2016), že samotné označenie fyzickej osoby ako podnikateľa v
zmluve a zaškrtnutie políčka o úvere na účely podnikania nevylučuje spotrebiteľský charakter úverového
vzťahu, lebo len tieto formálne údaje nedokazujú konkrétny súvis s podnikaním.

21. Z uvedených dôvodov tak žalobkyňa pri uzatvorení úverovej zmluvy vystupovala v pozícii
spotrebiteľa, žalovaný v pozícii veriteľa (dodávateľa) a na právny vzťah založený zmluvou o
úvere sa vzťahuje právny režim zákona o spotrebiteľských úveroch. Už len možno doplniť, že
napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/13/2014 zo dňa 27.01.2015

len dokladuje súdu z rozhodovacej činnosti známu skutočnosť, že v rámci poskytovania úverov
spotrebiteľom sa žalovaný snaží používaním rôznych nekalých obchodných praktík vyňať tieto právne
vzťahyspodspotrebiteľskejúpravyzákonač.129/2010Z.z.,resp.predtýmúčinnéhozákonač.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tým je podľa súdu vylúčená aj skutočnosť, resp. obrana žalovaného,
že vstupoval do zmluvného vzťahu so žalobkyňou v dobrej viere o jeho „nespotrebiteľskej“ povahe, lebo
práve takýmito praktikami zmluvného označenia dlžníka automaticky za podnikateľa (živnostníka) bez

zohľadnenia skutočného „nepodnikateľského“ účelu úveru mal žalovaný snahu vyhnúť sa podriadeniu
úverového vzťahu spotrebiteľskej právnej úprave obsiahnutej v tom čase v zákone č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a z nej pre neho vyplývajúcim povinnostiam.

22.Podľa§9ods.2písm.j)zákonaospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvy

bol jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov (ďalej len ako „RPMN“), ktorý slúži spotrebiteľovi na zorientovanie sa v ponukách rôznych
finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdenie výhodnosti poskytnutého úveru. Ak tento údaj v
zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom

do 01.01.2013). Pod hrozbou rovnakej sankcie sa ako náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vyžadovalo podľa § 9 ods. 2 písm. f) cit. zákona aj uvedenie doby trvania zmluvy a termínu konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru a podľa § 9 ods. 2 písm. i) cit. zákona uvedenie úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru.

23. Stranami uzavretá zmluva žiadnu z týchto náležitostí neobsahuje, nie je v nej uvedená RPMN, doba
trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti úveru ani úroková sadzba spotrebiteľského úveru (zmluva
obsahuje len sumu 346,- Eur ako odplatu (poplatok) za poskytnutie úveru). Preto je predmetný úver
bezúročný a bezpoplatkov a tak žalovaný mal nárok len na vrátenie poskytnutej sumy 350,- Eur.

24. Podľa predloženého prehľadu splátok (č.l. 5 spisu) žalobkyňa splatila celý úver, celkovo žalovanému
uhradila sumu 808,- Eur a nie ako tvrdila, že to bolo celkovo 809,- Eur. Pokiaľ teda žalobkyňa zaplatila
žalovanému viac než poskytnutých 350,- Eur, čiastka uhradená ňou nad uvedenú sumu predstavuje
bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na jej úkor podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), ktorý hovorí, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu. Žalovaný sa vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť úverového vzťahu na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatil o sumu 458,- Eur (808,- Eur mínus 350,- Eur) a túto je povinný jej zaplatiť podľa
§ 451 ods. 1 OZ, ktorý určuje, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať a
podľa § 456 OZ, podľa ktorého sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho
sa získal. Preto vo zvyšku (ohľadne sumy 1,- Eur) súd žalobu zamietol.

25. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania
obsiahnutou v § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie“) v
znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 vzhľadom na prechodné ust. § 10c uvedeného nariadenia.
Prechodné ustanovenie § 10c cit. nariadenia určuje, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom

2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu
omeškania po 31. januári 2013.

24. Záväzkový vzťah z titulu bezdôvodného obohatenia vznikol do 31.01.2013, pretože do tohto dňa
žalobkyňa zaplatila (konkrétne dňa 16.07.2012) sumu prevyšujúcu žalovaným z titulu úverovej zmluvy

nárokovateľnú sumu 350,- Eur. Výška úrokov z omeškania sa preto spravuje úpravou platnou do
31.01.2013. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 bola výška
úrokovzomeškaniao8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.25. Do omeškania so zaplatením sumy 458,- Eur sa žalovaný dostal podľa § 563 OZ dňom nasledujúcim
po uplynutí dňa 11.06.2014 ako dňa určeného vo výzve na dobrovoľné vrátenie tejto sumy, ktorá mu bola

zaslaná právnym zástupcom žalobkyne e-mailom dňa 06.06.2014 (výzva č.l. 4 spisu). Čas plnenia totiž
nebol určený právnym predpisom, rozhodnutím súdu ani dohodou účastníkov. Preto od nasledujúceho
dňa 12.06.2014 má žalobkyňa nárok na úrok z omeškania až do zaplatenia nie v žalovanej výške 8,25
% ročne, ale vo výške 8,15 % ročne (0,15 % ročne ako základná úroková sadzba ECB platná ku dňu
12.06.2014 + 8 percentuálnych bodov) zo sumy 458,- Eur až do zaplatenia. V tejto časti súd tiež preto

musel zamietnuť.

26. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku so zohľadnením
úpravy článku 4 odsek 1 a 2 Základných princípov CSP, ktoré hovoria o tom akým spôsobom posudzovať
vec, pokiaľ absentuje určité zákonné ustanovenie, podľa ktorého by súd mal danú vec prejednať a
rozhodnúť. V danom prípade bola žalobkyňa neúspešná len v pomerne nepatrnej časti (ako to vyplývalo

z predchádzajúcej úpravy Občianskeho súdneho poriadku) sporu ohľadne sumy 1,- Eur a ohľadne výšky
úroku z omeškania z dôvodne žalovanej sumy a preto bolo spravodlivým v zmysle článku 4 bod 2
Základných princípov CSP priznať jej plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému.

27. Keďže žalobkyňa bola ako spotrebiteľka v konaní od súdnych poplatkov oslobodená podľa § 4 ods. 2

písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a súd jej žalobe takmer v plnom rozsahu vyhovel,
je žalovaný vzhľadom na tento výsledok povinný s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 cit. zákona
zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 27,50 Eur (6 % zo sumy 458,- Eur po jej zaokrúhlení v súlade
s § 7 ods. 11 citovaného zákona).

28. Záverom súd uvádza, že návrh žalovaného na postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I bol
nedôvodný, nakoľko žalobkyňa bola v konaní spotrebiteľom, išlo o spor zo spotrebiteľskej zmluvy (§
52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a v čase začatia konania sa miestna príslušnosť spravovala okrem
ustanovení § 84 a § 85 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 01.07.2016) o všeobecnej
miestnej príslušnosti aj ustanovením § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého popri

všeobecnom súde odporcu bol na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ,
ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobkyňa podaním žaloby na tunajší súd ako súd v obvode
jej bydliska založila miestnu príslušnosť na konanie, preto návrh žalovaného na postúpenie veci nebol
dôvodný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.