Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111220398
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2111220398.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcov: 1. H. X., nar. XX.X.XXXX,
bytom L. XXXX/XX, O., 2. I. X., nar. X.X.XXXX, bytom L. XXXX/XX, O., 3. U. X., nar. XX.X.XXXX,
bytom L. XXXX/XX, O., všetci zastúpení: Mgr. Nina Szalóová, advokátka, Stromová 6, Trnava, proti
žalovanému: Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom A. Žarnova 11, Trnava, IČO: 00 610 381, právne
zastúpená: PROSMAN A PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Hlavná 31, Trnava, za
účasti intervenienta na strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
IČO: 00585441, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská

55, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov, žalovaného a intervenienta proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 13C/137/2011-415 zo dňa 10. mája 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. až IX. p o t v r d z u j e .

II. Žiadnej zo strán n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zastavil konanie o žalobe žalobkyne v 1. rade v
časti o zaplatenie 110.000 eur. Vo výroku II. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade
sumu 21.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. vo zvyšku súd žalobu žalobkyne v

1. rade zamietol. Vo výroku IV. súd žalobu žalobcu v 2. rade a žalobkyne v 3. rade zamietol. Vo výroku V.
rozhodol, že žalobkyňa v 1. rade má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Vo výroku VI. rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi v 2. rade a žalobkyni v 3. rade nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Vo výroku VII. rozhodol, že intervenient má voči žalobcovi v 2. rade
a žalobkyni v 3. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vo výroku VIII. rozhodol, že
žalovanému sa voči žalobkyni v 1. rade v časti zastaveného konania o zaplatenie sumy 150.000 eur a
110.000 eur náhrada trov konania nepriznáva. Vo výroku IX. rozhodol, že štát má voči žalobcovi v 2.

rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,33 %, voči žalobkyni v 3. rade v rozsahu 33,33 %,
voči žalovanému v rozsahu 33,33 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, § 11, § 13 ods.
1, 2, 3, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ"), § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004
Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o zdravotnej starostlivosti), s poukazom aj na procesné

ust. § 470 ods. 1, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257, § 259, § 260, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku.3.Vecneargumentovaltým,žezvykonanéhodokazovaniamalsúdpreukázané,žeH.X.,dcéražalobcov
v 1. a 2. rade a sestra žalobkyne v 3. rade, bola dňa 23.11.2009 o 13.02 hod. prijatá na Gynekologicko -
pôrodnícke oddelenie FN Trnava v 38. týždni gravidity s anamnézou 5 dní trvajúcich horúčok do 38,8°C,

bolesťou hrdla, nádchou, suchým neproduktívnym kašľom, zimnicou, triaškou. Pri prijatí mala zvýšenú
teplotu tela 37,6°C, tlak krvi v norme, bola vaginálne vyšetrená, bol zhotovený kardiotokografický
záznam, bolo prevedené ultrazvukové vyšetrenie plodu, kde boli zistené zvýšené prietokové parametre
v pupočníkovej krvi. Zvýšenie frekvencie činnosti srdca a zvýšené prietokové parametre nesignalizovali
bezprostredné ohrozenie plodu, ale vyžadovali si sledovanie plodu na Gynekologicko - pôrodníckom

oddelení,pretopotelefonickejkonzultáciisprimárkouinfektologickejkliniky,ktoráodporučilalaboratórne
vyšetrenia, pacientka nebola preložená na iné oddelenie. Z laboratórnych vyšetrení vykonaných v
deň príjmu vykazoval zvýšenú hodnotu ukazovateľ zápalu CRP - 26. Ďalšie dni bol zaznamenaný
výstup teplôt nad 38 st. a pacientke boli nasadené antibiotiká - cefalosporín perorálne. V deň príjmu
a ani v nasledujúce dni až do dňa 27.11.2009 do 15:30 hod. napriek pretrvávaniu teplôt, suchému
neproduktívnemu kašľu, zhoršenému dýchaniu pacientky, zvyšujúcej sa hodnote ukazovateľa zápalu,

zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu nebolo vykonané interné ani infektologické konziliárne vyšetrenie
pri lôžku pacientky na zhodnotenie celkového nálezu, nálezu na srdci, pľúcach, s ordináciou ďalších
vyšetrení, RTG pľúc a nebolo vykonané ani auskultačné posluchové vyšetrenie pľúc, ktoré vyšetrenia
boli ľahko dostupné v podmienkach fakultnej nemocnice. V noci z 26.11.2009 na 27.11.2009 došlo
k zhoršeniu zdravotného stavu pacientky. Dňa 27.11.2009 od 13:00 hod. až do 20:30 hod, neboli

monitorové ozvy plodu. Dňa 27.11.2009 po 15:30 hod. došlo k prudkému zhoršeniu stavu pacientky v
dôsledku vyčerpania kompenzačných mechanizmov organizmu pacientky, bolo realizované RTG pľúc a
interné konziliárne vyšetrenie, z ktorého vyplynulo podozrenie na septický stav pri obojstrannom zápale
pľúc. O 21:30 hod. bolo tehotenstvo pacientky ukončené cisárskym rezom, porodený bol mŕtvy plod
ženského pohlavia a pacientka bola preložená na KAIM so závažným ARDS. Príčinou smrti dieťaťa

bola podľa pitevného protokolu intrauterinná asfyxia (vnútromaternicové udusenie). Dňa 1.12.2009 bola
CT vyšetrením potvrdená u pacientky diagnóza závažného zápalu pľúc, dňa XX.XX.XXXX došlo k
úmrtiu pacientky v dôsledku diagnóz: Septický šok (otrava krvi pri infekcii) s multiorgánovým zlyhaním,
Candidová sepsa (otrava krvi pri kvasinkovej infekcii), Bronchopneumonia bilat. (obojstranný zápal
pľúc), Status post Sectionem Caesaream (stav po Cisárskom reze) 27. 11.2009, Infectia vírusom typu

H1N1 potvrdená z BAL, Malnutričný stav (podvýživa). Počas života pacientky bol výsledok virologického
vyšetrenia na vírus chrípky typu H1N1 dňa 27.11.2009 negatívny, následne dňa 03.12.2009 bol pozitívny
a výsledok virologického vyšetrenia z pitvy nepreukázal prítomnosť tohto vírusu v tele pacientky ani v
tele dieťaťa. Po vykonaní dokazovania a po skutkovom a právnom posúdení veci súd dospel k záveru,
že žaloba žalobkyne v 1. rade je čiastočne dôvodná.

4. Z oznámenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o výsledku šetrenia zo dňa 15.10.2010
vyplynulo, že Úrad zistil nedostatky v liečebnom postupe na GPO FN Trnava, kde pri príjme nebol
realizovaný RTG snímok pľúc pacientke napriek anamnéze teplôt, suchého neproduktívneho kašľa
a podozreniu na chrípkové respiračné ochorenie, chýba askultačné vyšetrenie (posluchom pľúc),

antibiotická liečba bola nasadená s oneskorením a v menej vhodnej forme (mala byť aplikovaná
vnútrožilovo) a pri opakovane dokumentovaných horúčkach malo byť privolané infektologické konzílium
k lôžku, malo byť realizované RTG vyšetrenie pľúc a príslušne korigovaná liečba. Výkonom dohľadu
úrad zistil porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka

Trnava rozhodnutím č.k. ZS 205/00017/2010 zo dňa 09.02.2011 uložil žalovanému ako poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti pokutu 3.330,- eur za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o
zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, t.j. za porušenie
povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne pacientke H. X., ktoré porušenie spočívalo v
tom, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v období hospitalizácie pacientky na gynekologicko-

pôrodníckej klinike od 23.11.2009 do 27.11.2009 neposkytol pacientke zdravotnú starostlivosť správne,
pri príjme pacientky dňa 23.11.2009 na gynekologicko-pôrodnícku kliniku nebol realizovaný RTG snímok
pľúc napriek anamnéze febrilít, suchého neproduktívneho kašľa a kontaktu s chrípkovým respiračným
ochorením a v zdravotnej dokumentácii tiež absentuje auskultačný nález na pľúcach pri vyšetrení
pacientky, dňa 25.11.2009 malo byť pri opakovane dokumentovaných febrilitách privolané infektologické

konzílium k lôžku pacientky, malo byť realizované RTG vyšetrenie pľúc a príslušne korigovaná liečba.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalovaný rozklad a predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou rozhodnutím č.k. ZS 205/00017/2010/R zo dňa 30.09.2011 rozklad žalovaného ako
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zamietol a rozhodnutie č. ZS205/00017/2010 o uložení pokutyvo výške 3.330 eur vydané dňa 09.02.2011 úradom, pobočka Trnava potvrdil. Krajský súd v Trnave
rozsudkom č.k. 20S/34/2011-66 zo dňa 15.10.2013 v konaní o preskúmanie rozhodnutia Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č.k. ZS 205/00017/2010/R zo dňa 30.09.2011 žalobu zamietol.

Zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 34/2011 mal
súd preukázané, že neprizvanie lekára - internistu či infektológa dňa 24.11. až dňa 27.11.2009 k
pacientke je možné považovať za postup non lege artis, teda postup nesprávny z hľadiska zásad
správnej a modernej liečby pri zohľadnení všetkých dostupných prostriedkov na jej aplikáciu, pričom
nemocnica typu fakultnej nemocnice v Trnave disponovala všetkými základnými prostriedkami na vyššie

uvedený postup, ktorý mal byť poškodenej aplikovaný. Samotná diagnostika a liečba pacientky bola od
23.11.2009 do 27.11.2009 do 15:30 hod z hľadiska internej medicíny nedostatočná. Celkovú liečbu a
starostlivosť o poškodenú na Gynekologicko-pôrodníckej klinike nie je možné považovať za lege artis.
Nemonitorovanie stavu plodu (jeho oziev) dňa 27.11.2009 po 13:00 hod. je postupom non lege artis,
v čase medzi 13:00 hod a vykonaním cisárskeho rezu nie je vôbec jasné, aký bol dôvod nesledovania
oziev plodu. Podľa znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o. č. 4/2016 vzhľadom

na anamnézu niekoľkodňových horúčok, kašľa, zvýšenej teploty tela, zvýšeného ukazovateľa zápalu,
bolo nutné interné konziliárne vyšetrenie lekárom internistom na zhodnotenie celkového nálezu, nálezu
na srdci, pľúcach, s ordináciou ďalších vyšetrení (RTG pľúc, infektologické konziliárne vyšetrenie, ... ) a
príslušnej liečby, čo nebolo realizované a čo znalecká organizácia považuje za pochybenie v poskytnutí
zdravotnej starostlivosti. Diagnostický proces u poškodenej počas jej hospitalizácie (počas prvých 5 dní

po prijatí, do upadnutia do kómy na Gynekologicko - pôrodníckej klinike FNsP Trnava) nebol správne
ukončený. Neprizvanie lekára internistu a nerealizovanie interného konziliárneho vyšetrenia (eventuálne
ďalších odporúčaných vyšetrení, ktoré by vyplynuli z interného konziliárneho vyšetrenia) v deň prijatia
23.11.2009 po obdržaní laboratórnych výsledkov, ani počas následnej hospitalizácie až do večerných
hodín dňa 27.11.2009, vykonanie ktorého si jej zdravotný stav vyžadoval a ktoré je ľahko dostupné v

podmienkach fakultnej nemocnice, považuje znalecká organizácia za nesprávne poskytnutie zdravotnej
starostlivosti. Všetky vtedy dostupné diagnostické a liečebné postupy pri liečbe poškodenej H. X. počas
jej hospitalizácie na Gynekologicko - pôrodníckej klinike FNsP Trnava, konkrétne od 23.11.2009 do
27.11.2009 neboli využité. V konaní bolo nesporné, že po preložení pacientky na KAIM od 27.11.2009
do 10.12.2009 jej bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne.

5. Z uvedených listinných dôkazov a znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o.
č. 4/2016 mal súd preukázané, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v období
hospitalizácie pacientky H. X. na gynekologicko-pôrodníckom oddelení od 23.11.2009 do 27.11.2009
neposkytol pacientke zdravotnú starostlivosť správne, keď nevykonal auskultačné posluchové

vyšetrenie pľúc, RTG vyšetrenie pľúc a nerealizoval interné, ani infektologické konziliárne vyšetrenie,
eventuálne ďalšie odporúčané vyšetrenia, ktoré by vyplynuli z týchto konziliárnych vyšetrení, antibiotickú
liečbu nasadil pacientke s oneskorením a v menej vhodnej forme (mala byť aplikovaná vnútrožilovo),
nemonitoroval stavu plodu (jeho oziev) dňa 27.11.2009 od 13:00 hod. do 20:30 hod. napriek tomu,
že pacientka zostala hospitalizovaná na Gynekologicko - pôrodníckom oddelení a nebola preložená

na iné oddelenie preto, že zvýšenie frekvencie činnosti srdca a zvýšené prietokové parametre plodu
si vyžadovali sledovanie plodu, teda žalovaný nevykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie
choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.
Zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 34/2011 vyplýva,
že nemonitorovanie stavu plodu (jeho oziev) dňa 27.11.2009 po 13:00 hod. až do ukončenia gravidity

cisárskym rezom je postupom non lege artis a potom je možné ustáliť, že existuje reálna príčinná
súvislosť medzi smrťou dieťaťa v tele matky a konaním personálu gynekologicko-pôrodníckej kliniky.
Príčinná súvislosť úmrtia dieťaťa s konaním lekárov je teda reálne možná v dvoch rovinách: (1) v rovine
chybnej starostlivosti o monitorovanie životných funkcií plodu dňa 27.11. 2009 po 13,00 hod., kedy by
pri zistení patologickej frekvencie činnosti srdca plodu existovala gynekologická indikácia k ukončeniu

gravidity skôr ako vo večerných hodinách a to aj napriek rýchlo sa zhoršujúcemu stavu pacientky
(indikácia ukončenia gravidity by v tomto prípade bola v konečnom dôsledku aj z pohľadu matky aj z
pohľadu dieťaťa - jeho možná záchrana); (2) zhoršujúce sa životné funkcie matky vystupňované dňa
27.11.2009 po 13,00 hod. mali byť dôvodom pre skoršie privolanie internistu či infektológa, ktorý by ešte
aj dňa 27.11.2009 v ranných či poobedňajších hodinách mohol zvážiť a spoluindikovať rýchle ukončenie

gravidity. Rozhodovací proces ustálenia indikácie ukončenia gravidity by bol po privolaní internistu
okamžite rozložený na viacero kompetentných odborníkov: gynekológa, internistu či infektológa a
anestéziológa. Takýto tím lekárov a ich diagnostická rozvaha pri lôžku poškodenej H. X. by významne
zvýšilašanceživotadieťaťaajmatky,avšakniejemožnézaručeneajednoznačnekonštatovať,žetakétotímové rozhodnutie v skoršom čase (napr. v priebehu dňa 27.11. 2009) by s istotou viedlo k záchrane
matky aj dieťaťa, no z hľadiska forenznej medicíny by bolo práve kompetentné tímové rozhodovanie
v takejto náročnej až hraničnej klinickej situácii, čo do postupov lege ertis, nespochybniteľné. Smrť

H. X. a jej dieťaťa teda vykazuje súvislosť s nekoordinovaným, oneskoreným a nedôsledným konaním
lekárov gynekologicko - pôrodníckej kliniky žalovaného. Pochybenie lekárov, ktoré sa v konečnom
dôsledku mohlo významne spolupodieľať na smrti H. X. a jej dieťaťa súvisí najmä s neodborným
manažmentomposkytovaniazdravotnejstarostlivostiopaniX.atonajmävčaseod26.11.do27.11.2009
(po dobu privolania konzília internistu 27.11.2009, 20.47 hod.) a v nevyčerpaní všetkých diagnosticko-

terapeutických možností v danom čase pri zohľadnení možností fakultnej nemocnice. V tomto prípade
je možné opodstatnene predpokladať, že pri aplikácii správnej a včasnej diagnostickej a terapeutickej
starostlivosti o pani H. X. by bolo možné rozpoznať nastupujúce a zhoršujúce sa ochorenie pľúc. V
priamej následnosti by bolo možné rýchlejšie rozhodnúť o vízii pokračovania gravidity, čím by šanca na
záchranu života plodu bola vyššia. Vážne zápalové ochorenie tehotnej matky v posledných týždňoch
tehotnosti vždy nutne vedie k úvahám o ukončení gravidity. Možnosť zabrániť úmrtiu H. X. by bola iste

výrazne vyššia, pokiaľ by bol dodržaný správny postup pri jej liečbe. Je možné dôvodne predpokladať,
že najmä vykonaním opakovaných konziliárnych vyšetrení pri lôžku poškodenej v čase od 23.11. 2009
by bolo možné navodiť takú situáciu v klinickej praxi, kedy by súčinnosťou viacerých odborníkov bolo
možné prijať následné opatrenia, ktoré by boli výrazne zvýšili šance na prežitie matky H. X. aj jej dieťaťa.

6. Najvyšší súd ČR v rozsudku sp.zn. 25 Cdo 1628/2013 zo dňa 31.7.2014 interpretoval v medicínsko-
právnom spore o náhradu škody na zdraví kauzálny nexus v novom duchu nastolenom ústavným
súdom a využil nové doktríny pri zisťovaní príčinnej súvislosti. Tento názor zaznel už v obiter dictum
uznesenia Ústavného súdu z 12. 8. 2008, sp. zn. I. ÚS 1919/08, ktoré problematizovalo doterajší
náhľad konštantnej judikatúry na 100% preukázanie príčinnej súvislosti v medicínskoprávnych sporoch

a odporúčalo využitie niektorých spravodlivejších doktrín, napr. doktrínu tzv. „straty šance" či „straty
očakávání" (loss of chance, loss of expectation), podľa ktorej súd pomeruje či odhaduje (estimates)
pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí. Podľa ÚS „vzhľadom k tomu, že pojem príčinná súvislosť
nie je právnymi predpismi v ČR nijak definovaná, nič nebráni judikatúre českých súdov, aby požiadavku
„stopercentnej" preukazovanej príčinnej súvislosti prehodnotila a prijala adekvátnejší a realistickejší

výklad „spôsobenia škody", ktorý by vyrovnával slabšie postavenie poškodených." Najvyšší súd v
dovolacom konaní akceptoval doktrínu loss of chance, ktorú v medicínsko-právnom spore v súlade s
odporučením Ústavného súdu aplikoval Krajský súd v Ostrave. Ten vyšiel z toho, že podľa znalcov
síce nebolo možné so stopercentnou istotou potvrdiť, že by v prípade skoršieho začatia liečby došlo
k remisii, viac-menej s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 1919/08 odvolací súd

dovodil, že znalcami uvádzaná pravdepodobnosť 70% až 80% je pre záver o príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym postupom žalovanej a úmrtím poškodeného dostačujúca. ... otázka príčinnej súvislosti sa
v tejto oblasti bude odohrávať na základe pravdepodobnosti (probability), nie len na základe kauzality.
Pojem „spôsobuje" tak v súčasnej dobe nie je viazaný len na tzv. conditio sine qua non test (či but for
test) a následnou rozvahu adekvátnosti, ale už v samotnej podstate csqn testu vychádza zo zníženej

nutnosti dokazovania a teórie pravdepodobnosti. Nejedná sa tak o čistú teóriu kauzality, ale o teóriu
znižujúcu neúnosne vysokú váhu dôkazného bremena na strane žalobcu v medicínsko-právnych
sporoch. Závery prvostupňového súdu o "stopercentnom" preukázaní objektívnej príčinnej súvislosti sa
javia Ústavnému súdu ako nereálne, pretože sú nedosiahnuteľné a neudržateľné. Určovať v lekárskych
postupoch jednoduchý vzťah príčiny a následku je samé o sebe veľmi obtiažne. Podstatou lekárstva

je vlastne vstupovať do celého reťazca príčin a následkov, do procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom
tele a vonkajším zásahom tieto procesy ovplyvňovať, meniť ich smer, pôsobenie atď. Zásah lekára tak
vlastne sám o sebe mení "prirodzený beh vecí" v ľudskom tele, zasahuje do komplexných vzťahov
príčin a následkov. I v prípade aktívneho konania lekára, ktorý zvolí určitý liečebný postup, je veľmi
obtiažne, ba vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku rozumnú pochybnosť jedinou možnou

príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to obtiažnejšie je to v prípade opomenutia, kedy lekár nezvolí
postup, ktorý na základe súčasných a dostupných znalostí lekárstva zvoliť mohol a mal. Preukázať,
že práve a len toto opomenutie tvorí so škodlivým následkom ničím nenarušený vzťah, je v podstate
nemožné. V dôsledku toho je výrazne oslabené postavenie poškodeného (uznesenie Ústavného súdu
Českej republiky I.ÚS 1919/08 zo dňa 12. 8. 2008).

7. Vzhľadom na to, že žalovaný pri príjme pacientky dňa 23.11.2009 a ani nasledujúcich päť dní až
do 27.11.2009 nevykonal všetky dostupné zdravotné výkony na správne určenie diagnózy (žalovaný
nevykonal ani to najzákladnejšie a najjednoduchšie vyšetrenie vykonávané pri každej hospitalizáciipacienta a to auskultačné posluchové vyšetrenie pľúc napriek pretrvávajúcim teplotám, suchému kašľu,
neskôr sťaženému dýchaniu), napriek tomu, že v jeho podmienkach boli tieto vyšetrenia ľahko dostupné,
nebolo možné podľa znaleckých organizácii dodatočne zistiť rozsahu infekcie dýchacích ciest H. X.

v čase prijatia na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie dňa 23.11.2009 a následne jednoznačne určiť,
že neposkytnutie zdravotnej starostlivosti lege artis bolo jedinou, prípadne hlavnou príčinou smrti
pacientky, čím žalovaný svojím zavineným konaním znemožnil žalobcom preukázanie jednoznačnej
príčinnej súvislosti medzi nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou a úmrtím pacientky. Práve
za vytvorenie priestoru na tieto závažné pochybnosti jednoznačne nesie zodpovednosť žalovaný. V

čase prijatia pacientky na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie totiž nebola pacientka v stave, ktorý by
ohrozoval jej život, alebo život jej plodu a jej stav nevyžadoval hospitalizáciu na Klinike anesteziológie
a intenzívnej medicíny. Znalecká organizácia forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz
s.r.o. v znaleckom posudku č. 34/2011 konštatovala, že smrť H. X. a jej dieťaťa vykazuje súvislosť s
nekoordinovaným, oneskoreným a nedôsledným konaním lekárov gynekologicko - pôrodníckej kliniky
žalovanéhoaposkytnutímsprávnejzdravotnejstarostlivostibysavýraznezvýšilišancenaprežitiematky

H. X. aj jej dieťaťa.

8. Preto súd s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25 Cdo 1628/2013 zo dňa
31.7.2014 a Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1919/08 dospel k záveru, že nakoľko pojem príčinná
súvislosť nie je ani v Slovenskej republike právnymi predpismi definovaná, je v danej veci potrebné v

záujme zabezpečenia základného práva žalobcov na súdnu ochranu posúdiť otázku príčinnej súvislosti
na základe pravdepodobnosti (probability), nie len na základe kauzality, ktorý výklad vyrovná slabšie
postavenie žalobkyneakopoškodenej.Znalcisícejednoznačnenepotvrdili,ženeposkytnutiezdravotnej
starostlivosti žalovaným správne bolo jedinou a hlavnou príčinou smrti H. X., avšak znaleckými
organizáciami bolo konštatované, že postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili šance na

prežitie pacientky aj dieťaťa, z čoho súd vyvodil, že znalcami uvádzaná vysoká pravdepodobnosť je pre
záver o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom žalovaného a úmrtím pacientky v danej veci
dostačujúci.

9. Žalovaný poukazoval na závery znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o. č.

4/2016, podľa ktorého vzhľadom na potvrdenú infekciu vírusom H1N1 je znalecká organizácia toho
názoru, že išlo o agresívne infekčné ochorenie s rýchlo postupujúcim priebehom vo vysokom stupni
gravidity. Na základe vyššie evidentných skutočností, je z medicínskeho hľadiska možné predpokladať,
že ani pri optimálne prevedenom konziliárnom internom vyšetrení by nebolo možné predísť úmrtiu
pacientky H. X.. Zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č.

34/2011 však vyplýva, že síce prvotným infekčným vyvolávateľom chrípkového stavu pacientky mohol
byť aj vírus chrípky typu H1N1, avšak z hľadiska forenznej medicíny túto možnosť nie je možné bližšie
overiť, pretože počas života poškodenej bol výsledok virologického vyšetrenia negatívny (27.11.2009) a
následnepozitívny(3.12.2009)avýsledokvirologickéhovyšetreniazpitvynepreukázalprítomnosť tohto
vírusu v tele poškodenej ani v tele dieťaťa. Samostatným hodnotením virologických vyšetrení teda nie

je možné jednoznačne preukázať prítomnosť a zároveň virulenciu vírusu H1N1. Vzhľadom na uvedené
sa súd nestotožnil s názorom znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o. č. 4/2016,
ktorý svoj záver postavil na predpoklade, že infekcia vírusom H1N1 bola u pacientky potvrdená bez
toho, aby sa vysporiadal s tým, že počas života poškodenej bol výsledok virologického vyšetrenia zo dňa
27.11.2009 negatívny a rovnako aj výsledok virologického vyšetrenia z pitvy nepreukázal prítomnosť

tohto vírusu v tele poškodenej ani v tele dieťaťa. Navyše žalobcovia namietajú neposkytnutie správnej
zdravotnej starostlivosti žalovaným pacientke v období od 23.11.2009 do 27.11.2009, ku ktorému dňu
bol výsledok virologického vyšetrenia pacientky na vírus chrípky typu H1N1 negatívny, pozitívny bol
tento výsledok až dňa 03.12.2009, ktorý deň však už nespadá do žalobcami namietaného obdobia,
preto podľa názoru súdu nie je citovaný záver znaleckého posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia,

s.r.o. č. 4/2016 aplikovateľný. Zo znaleckého posudku forensic.sk Inštitútu forenzných medicínskych
expertíz s.r.o. č. 34/2011 bolo jednoznačne preukázané, že existuje reálna príčinná súvislosť medzi
smrťou dieťaťa v tele matky a konaním personálu gynekologicko-pôrodníckej kliniky. Na základe vyššie
uvedených skutočností mal súd preukázané, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
porušil pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke H. X. a jej nenarodenému dieťaťu ustanovenie

§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, čím zasiahol do osobnostných práv
žalobcov a to do ich práva na súkromný a rodinný život.10. Vychádzajúc z občianskoprávnej ochrany osobnosti, ktorá je na rozdiel od administratívnej a
trestnoprávnej založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, na vznik zodpovednosti podľa
noriem občianskeho práva nie je potrebný subjektívny predpoklad spočívajúci v zavinení. Na uplatnenie

práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná osoba, voči ktorej takýto neoprávnený zásah
smeroval. Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je konštatovanie
príslušného súdu, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, konkrétne
do práva na súkromie a rodinný život. Ďalej je nutné, aby súd prihliadol nielen na závažnosť takejto
ujmy, ale aj na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd musí tiež dôkladne poznať

väzby žalobcu k osobe, ktorá následkom takéhoto protiprávneho konania zahynula. Závažnosť ujmy
sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti" takéhoto zásahu. Súdna prax konštatuje, že náhrada
imateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej
ujmy, pričom pri stanovení jej výšky je smerodajných niekoľko faktorov, a to či bol žalovaný pôvodcom
takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti, ako aj to, ako bol žalobca
uspokojený v trestnom konaní. Je nepochybné, že žiadna suma, priznaná súdom, nie je dostatočná

vzhľadom na spôsobenú ujmu ani na to, aby nahradila život človeka. Tento inštitút kladie za cieľ túto
ujmu zmierniť, a to najmä v prípadoch, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy.
Žalobkyňa v 1. rade so svojou dcérou viedla spoločnú domácnosť, protiprávnym konaním žalovaného
navždy stratila možnosť viesť rodinný a súkromný život so svojou dcérou, utrpela traumu úmrtím
svojej dcéry a aj svojej nenarodenej vnučky, ktorej narodenie s túžbou očakávala. Dcéra jej navyše

pomáhala aj finančne a to sumou 120,- eur mesačne. Medzi žalobkyňou v 1. rade a dcérou existovali
silné sociálne, morálne, citové a kultúrne putá vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života.
Žalobkyňa v 1. rade tvorila s nebohou plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými
väzbami. Z nečakanej smrti nebohej prežívala žalobkyňa nielen pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a
šoku, ale stratila i možnosť viesť s ňou súkromný život. Túto stratu žalobkyňa prekonáva s výraznými

a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Protiprávny konaním žalovaného došlo k nenávratnej deštrukcii týchto
medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobkyne a tým k intenzívnemu
zásahu do jej osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život. Vzniknutá trauma je zo života
žalobkyne v 1. rade prakticky neodstrániteľná. Táto ujma spôsobila nepredstaviteľný pocit stresu, šoku,
smútku, pocitu frustrácie a straty zo spoločenstva s milovanou osobou. Táto strata je o to horšia, že

nemenný stav musí žalobkyňa v 1. rade vnímať denno-denne, a to či už pri rozhovoroch priateľov
žalobcov o rodinnom živote iných rodín. Bolesť v srdci, ktorú matka vníma, nikdy nepominie a nikdy sa
jej nezbaví. Žalobkyňa si musela vytvoriť určitú bariéru a "stenu" pred touto bolesťou, pretože táto bolesť
sa iných ľudí nedotýka. Nárok žalobkyne v 1. rade je daný okrem iného i silným citovým putom matky
a dcéry, ktoré medzi žalobkyňou v 1. rade a zomrelou H. X. existovalo. H. X. pre matku, žalobkyňu v

1. rade, predstavovala silný tak materiálne, ako i emocionálne stabilizujúci a oporný prvok v jej živote
a aj v živote celej rodiny. Aktívne sa zúčastňovala na chode rodiny, bola nápomocná pri výchove a
starostlivosti o mladšiu sestru - žalobkyňu v 3. rade, veľmi aktívne prispievala k silnej rodinnej súdržnosti,
ktorá pretrvávala aj keď spoznala svojho partnera a čakala s ním dieťa. Bola účastná každodenných
radostí a starostí, ktoré život prinášal a pomáhala ich zvládať. Nezvratná strata možnosti žalobkyne

prežiť s dcérou jej nepochybne najkrajšie chvíle života - obdobie materstva a zároveň zdieľať ďalšie
spoločné radostné chvíle s vlastnou vnučkou v rodinnom kruhu, je výrazným zásahom do integrity rodiny
a do súkromia, resp. rodinného života. U žalobkyne tak došlo k nenávratnej strate šance prežiť najkrajšie
chvíle života v úplnom rodinnom kruhu, pri pozorovaní a výchove ďalšej rodinnej generácie, ktorá vzišla
v priamom pokolení. Právo na ochranu osobnosti žalobkyne v 1. rade bolo porušené protiprávnym

zásahom, ktorého následky nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna forma
morálneho zadosťučinenia nepostačuje na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetková ujma žalobkyne. Preto satisfakciu, resp. zadosťučinenie, ktorú požaduje žalobkyňa v 1.
rade, iba sčasti dokáže zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu; nedokáže ju reparovať v celom rozsahu,
pretože to je nemožné. Primeraným zadosťučinením v danom prípade je preto náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

11. Určenie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v prípade splnenia podmienok § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd pri svojom rozhodovaní o výške
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3

Občianskeho zákonníka, t. j. jednak zo závažnosti vzniknutej ujmy a jednak z okolností, za ktorých došlo
k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri určení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal súd
u žalobkyne v 1. rade predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku úmrtia dcéry a
dôsledky, ktoré to u nej vyvolalo. Súd zohľadnil aj to, že pôvodcom zásahu bol poskytovateľ zdravotnejstarostlivosti, konkrétne nemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude
poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní a ich
prístup k pacientom je nielen profesionálny, ale i hlboko ľudský a v súlade s lekárskou etikou (por. nález

ÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.I.ÚS2844/14z22.decembra2015).ZvýsledkušetreniaÚradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako aj z oboch znaleckých posudkov vyplýva, že napriek
štandardným diagnostickým postupom, tieto neboli využité (nevykonanie auskultačného posluchového
vyšetrenie pľúc, RTG vyšetrenia pľúc, nerealizovanie interného, prípadne infektologického konziliárneho
vyšetrenia, nasadenie antibiotickej liečby s oneskorením a v menej vhodnej forme, nemonitoroval stavu

plodu dňa 27.11.2009 od 13:00 hod. do 20:30 hod.,) malo tragický následok a to smrť pacientky aj
dieťaťa, hoci časový priestor na diagnostické a aj liečebné zákroky existoval a bol dostatočne dlhý, preto
v kontexte takéhoto hrubého zanedbania zdravotnej starostlivosti nemohol obstáť poukaz žalovaného
na neúmyselnú formu zavinenia. Súd dospel k záveru, že v danom prípade je primeranou náhradou
nemajetkovej ujmy suma 20.000,- eur, ktorá podľa názoru súdu zohľadňuje neodstrániteľný následok v
podobesmrtidcéryadôsledky,ktorétátostrataužalobkynev1.radevyvolala.Následkomprotiprávneho

konania žalovaného došlo v danom prípade k nenávratnej deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských
väzieb medzi žalobkyňou v 1. rade a jej dcérou a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv
žalobkyne v 1. rade, práva na jej súkromie a rodinný život. Iba morálne zadosťučinenie vo forme
ospravedlnenianemôžeodčiniťdopadprotiprávnehokonaniažalovaného.Vprípadežalobkynev1.rade
sajednaloozávažnejšízásahdopsychickejamorálnejintegrityosobnostižalobkyne,ktorýzanechalvjej

živote trvalé následky. Trauma, ktorá žalobkyni vznikla smrťou jej dcéry, je neodstrániteľná z jej citového
života. Vzťah rodičov k dieťaťu je vzťahom jedinečným a nenahraditeľným a protiprávne narušenie
týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život a to mimoriadne
ťažký a nereparovateľný. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že smrťou dcéry žalobkyne v 1.
rade došlo k tak závažnému neoprávnenému zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, ktorý spočíva v

obmedzení súkromného a rodinného života, kedy smrťou dcéry stratila navždy možnosť viesť s dcérou
rodinný a súkromný život, pričom trauma rodičov zo smrti dieťaťa je neodstrániteľná, na čo súd prihliadol
pri určený výšky nemajetkovej ujmy a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu
nemajetkovej ujmy za smrť dcéry sumu 20.000,- eur, keď zároveň vychádzal z obdobných rozhodnutí
súdov (rozsudokKrajskéhosúduvNitresp.zn.25Co/18/2013,rozsudokOkresnéhosúduPrešovsp.zn.

6C/67/04, rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 a rozsudok Okresného súdu Bratislava
II. sp. zn. 11C/24/2008) a takto určenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú.

12. Žalobkyňa v 1. rade sa domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou nenarodenej
vnučky. Z výsluchu žalobkyne v 1. rade vyplynulo, že žalobkyňa bývala v spoločnej domácnosti s dcérou

H. X., prežívala s ňou jej tehotenstvo, tešila sa na príchod nového člena rodiny, na spoločné radostné
chvíle s vlastnou vnučkou v rodinnom kruhu. Dieťa H. X. malo byť prvé vnúča žalobkyne, tešila sa
na výchovu ďalšej rodinnej generácie, ktorá vzišla v priamom pokolení. Namiesto radostných chvíľ
strávených s vnučkou musela žalobkyňa svojej vnučke zariaďovať pohreb. Vzhľadom na uvedené súd
dospel k záveru, že smrťou vnučky žalobkyne v 1. rade došlo tiež k závažnému neoprávnenému zásahu

do práva na ochranu jej osobnosti, ktorý spočíva v obmedzení súkromného a rodinného života, kedy
smrťou vnučky stratila navždy možnosť viesť s vnučkou rodinný a súkromný život, pričom aj trauma
starých rodičov zo smrti vnučky je neodstrániteľná, na čo súd prihliadol pri určený výšky nemajetkovej
ujmy a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy za smrť
vnučky sumu 1.000,- eur, ktorú sumu súd vzhľadom na príbuzenský vzťah stará matka - vnučka

považoval za primeranú. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobkyne v 1. rade ako nedôvodnú zamietol.
K tvrdeniu žalovaného, že k vzniku nároku na ochranu osobnostného práva medzi starou matkou a
nenarodenýmdieťaťombymohlodôjsťlenvprípade,akbysadieťanarodiloživé,lebonenarodenédieťa
nenadobudlo právnu subjektivitu, súd uviedol, že to, že sa dieťa nenarodilo živé a nenadobudlo právnu
subjektivitu, bolo spôsobené práve zavineným konaním žalovaného, dieťa bolo živé v tele matky počas

deviatich mesiacov, počas ktorých stará matka očakávala narodenie vnučky a rodinný život začínal
vznikať, nakoľko žalobkyňa v 1. rade bývala v spoločnej domácnosti so svojou dcérou a prežívala s
ňou celé obdobie tehotenstva, preto podmienkou priznania ochrany za zásah do rodinného života nie
je podľa názoru súdu nadobudnutie právnej subjektivity dieťaťa, nakoľko v opačnom prípade by si ani
rodičia nikdy nemohli uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za smrť nenarodeného dieťaťa,

ktorého nenarodenie spôsobilo práve zdravotnícke zariadenie. Súd poukazuje na to, že súdna prax
priznáva náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv spočívajúci v zásahu do práva
na súkromný a rodinný život pozostalých spôsobený smrťou dieťaťa pred jeho narodením v tele matky(Krajský súd v Bratislave č.k. 9Co/489/2013 zo dňa 19.11.2015, Krajský súd v Nitre č.k. 5Co/255/2013
zo dňa 12. 12. 2014).

13. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu
je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Žalovaný a aj intervenient vzniesli v
konaní námietku premlčania vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcom v 2. rade a žalobkyňou v 3.

rade. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zásah do práv žalobcov nastal momentom
smrti dieťaťa, t.j. dňa XX.XX.XXXX, žalobcovia v 2. a 3. rade mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobnej smrťou dieťaťa vykonať prvýkrát 28.11.2009. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná
trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 28.11.2012. Ďalší zásah do práv žalobcov nastal momentom
smrti H. X., t.j. dňa XX.XX.XXXX, žalobcovia v 2. a 3. rade mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobnej smrťou H. X. vykonať prvýkrát 11.12.2009. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná

trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 11.12.2012. Žalobkyňa v 1. rade podaním doručeným súdu
dňa 22.04.2014 navrhla, aby do konania vstúpili ďalší účastníci na strane žalobkyne a to žalobca v 2.
rade a žalobkyňa v 3. rade, súčasťou ktorého podania bol aj súhlas žalobcov v 2. a 3. rade so vstupom
do konania. Žalobcovia v 2. a 3. rade až týmto dňom uplatnili svoje právo na súde, teda po uplynutí
premlčacej doby. Vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd bol povinný na túto

námietku prihliadnuť a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že z dôvodu premlčania nároku
žalobcu v 2. a 3. rade nebolo možné im uplatnený nárok priznať, a preto súd žalobu žalobcov v 2. a 3.
rade ako nedôvodnú zamietol.

14. náhrade trov konania žalobkyne v 1. rade rozhodol súd podľa pomeru úspechu strán sporu tak, že

žalobkyňa v 1. rade, ktorá bola v konaní úspešná, má voči žalovanému, nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Žalobkyňa v 1. rade bola plne procesne úspešná, nakoľko mala úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu, závisela
výučne od úvahy súdu, ktorú žalobkyňa v 1. rade nemohla nijako predvídať. Preto má žalobkyňa v 1.
rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobkyňa v 1. rade zobrala žalobu späť v časti

o zaplatenie sumy 150.000 eur a 110.000 eur z dôvodu na jej strane, preto žalobkyňa v 1. rade v tejto
časti zavinila zastavenie konania. Žalobkyňa však čo do základu nároku bola úspešná a výška náhrady
nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, preto aj v prípade, ak by žalobkyňa v 1. rade žalobu
nevzala čiastočne späť a zotrvala by ba pôvodne žalovanej sume, nebola by pomerne neúspešná, ktorú
skutočnosť súd považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, preto súd rozhodol podľa § 257 Civilného

sporového poriadku tak, že žalovanému sa voči žalobkyni v 1. rade v časti zastaveného konania o
zaplatenie sumy 150.000 eur a 110.000 eur náhrada trov konania nepriznáva. O nároku žalovaného na
náhradu trov konania voči žalobcom v 2. a 3. rade, rozhodol súd podľa pomeru úspechu tak, že žalovaný,
voči ktorému bola žaloba žalobcov v 2. a 3. rade zamietnutá a ktorý mal teda v konaní voči žalobcovi
v 2. rade a žalobkyni v 3. rade plný úspech, má voči žalobcovi v 2. rade a aj voči žalobkyni v 3. rade,

ktorí boli v konaní neúspešní, nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Z rovnakého dôvodu
ako u žalovaného rozhodol súd o nároku intervenienta, ktorý vystupoval na strane žalovaného tak, že
intervenient má voči žalobcovi v 2. rade a žalobkyni v 3. rade nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. O náhrade trov konania štátu, ktoré štátu vznikli zaplatením znalečného znaleckej organizácii
LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o. za znalecký posudok č. 1/2016 z rozpočtových prostriedkov

súdu vo výške 1.265,34 eur, rozhodol súd podľa pomeru neúspechu tak, štát má voči žalobcovi v 2.
rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,33 %, voči žalobkyni v 3. rade v rozsahu 33,33 %,
voči žalovanému v rozsahu 33,33 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
15. Proti rozsudku v jeho zamietajúcej časti podali odvolanie žalobcovia 1, 2, 3, ktorým navrhli, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu a priznal žalobcom
náhradu trov konania. Žalobkyňa 1 namieta výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je s
ohľadom na skutočný dopad úmrtia jej dcéry neadekvátna. Podľa žalobkyne 1 súd správne ustálil
pochybenie žalovanej nemocnice pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti jej dcére. Rovnako tak súd
správne ustálil nemožnosť preukázať 100% príčinnú súvislosť medzi konaním žalovanej nemocnice

a úmrtím H. X.. Práve vedomie, že pri správnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti dcére žalobkyne
1 existovala aspoň teoretická možnosť zlepšenia jej zdravotného stavu je to, čo žalobcom dodnes
bráni viesť normálny život. Predložené znalecké posudky dostatočne preukazujú významné a zásadné
pochybenia a zlý management zdravotnej starostlivosti poskytovanej H. X., kedy nedošlo k záchraneživota ani jej nenarodenému dieťaťu, ktorá by bola pri správnom prístupe žalovanej nemocnice reálna.
Uvedené skutočnosti znemožňujú žalobkyni 1 vyrovnať sa s úmrtím svojej dcéry tak, ako by to dokázala
s vedomím, že pre jej dcéru v nemocnici spravili všetko čo mohli. S týmto vedomím by si bola istá,

že úmrtiu sa nedalo nijako zabrániť a nemala by pocit takej ujmy, že by sa jej náhrady, v situácii keď
stratila dcéru a vnučku, domáhala na súde. Čo sa neprimeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy týka, v tejto žalobkyňu 1 utvrdil aj prístup žalovanej nemocnice, kedy v konaní účelovo tvrdí,
že medzi ňou (ako i žalobcami 2 a 3) nebolo dostatočne silné citové puto; na bagatelizáciu svojich
pochybení používa závažnosť zdravotného stavu H. X. keď účelovo uvádza, že u H. X. bol prítomný

vírus H5N1 (vtáčej chrípky), ktorého prítomnosť však preukázal len jeden z troch vykonaných testov.
Žalovaná nemocnica počas celého konania argumentuje prakticky výlučne (nereálnym) preukázaním
100% príčinnej súvislosti medzi jej konaním a úmrtím H. X., avšak počas celého konania nevykonala
absolútne nič k odstráneniu tejto, čo sa miery zavinenia týka pomerne zásadnej nezrovnalosti pri
rozdielnych výsledkoch testov. Nemocnica podľa žalobkyne 1 využila nekoordinované vedenie tejto
veci predchádzajúcim právnym zástupcom k vzneseniu námietky premlčania voči nárokom žalobcov 2

a 3, čo žalobkyňa 1 považuje za potrebné nechať preskúmať odvolacím súdom. Žalobkyňa 1 vníma
ako značnú nerovnosť v postavení účastníkov, keď žalobcovia 2 a 3 boli do konania pribratí riadnym
uznesením súdu v roku 2014, voči ktorému sa bolo možné odvolať (či množstvo príležitostí vzniesť
námietku premlčania skôr než na konci konania v roku 2018), kdežto žalobkyni 1 bol vstup intervenienta
do konania (majúceho také silné postavenie, že môže bezprostredne po svojom vstupe do konania

v roku 2018 namietať premlčanie v roku 2014 pribratých účastníkov) oznámený prípisom súdu bez
možnosti sa akokoľvek vyjadriť, či podať voči jeho vstupu odvolanie. Keby mala túto možnosť, určite by
jeho vstup namietala už len z toho dôvodu, že pokiaľ intervenient nemal záujem byť účastníkom tohto
konania od jeho začiatku v r. 2011, jeho účasť v konečnom štádiu konania je len ďalší nanajvýš účelový a
nemorálny krok žalovanej nemocnice v snahe zbaviť sa svojej zodpovednosti. Žalobcovia 2 a 3 majú tiež

za to, že do ich práv na ochranu osobnosti bolo pochybením nemocnice zasiahnuté tak, ako do práva
na ochranu osobnosti žalobkyne 1. O priebehu vedenia tejto právnej veci rozhodoval predchádzajúci
právny zástupca, preto sa ochrany svojich práv domáhali podľa jeho inštrukcií a do konania vstúpili v
roku 2014. Po celý čas boli riadnymi účastníkmi konania, zúčastňovali sa pojednávaní, dokazovania,
odpovedali na výzvy súdu. Vznesenie námietky premlčania ich vstupu do konania preto považujú za

hrubo nemorálne zneužitie svojich procesných práv (ked'že od roku 2014 táto námietka prišla zo strany
žalovanejnemocniceakoiintervenientavroku2018,tesnepredkoncomkonania).Žalobcovia2a3majú
za to, že vedenie veci predchádzajúcim právnym zástupcom im nemá byť na ujmu a brániť v ochrane
svojich oprávnených záujmov voči žalovanej nemocnici, ktorá je voči nim v každom ohľade v nepomerne
silnejšom postavení. Preto žiadajú odvolací súd aby využil svoju moderačnú právomoc pri odstraňovaní

tvrdosti zákona a umožnil im ochranu svojich práv. 16. Žalobcovia 1 až 3 vo svojich vyjadreniach
k odvolaniam a vyjadreniam žalovaného a intervenienta poukázali na to, že títo neuvádzajú žiadne
relevantné skutočnosti, ktoré by zákonným spôsobom vecne odôvodňovali akékoľvek spochybnenie
nároku žalobcov. Tak žalovaná ako i intervenient sa domáhajú preukázania príčinnej súvislosti medzi
konaním nemocnice a úmrtím dcéry a sestry žalobcov, pani H. X. a jej dieťaťa. Opätovne však opomínajú

významné skutočnosti, že preukázanie príčinnej súvislosti v danom prípade nie je reálne, nakoľko pani
H. X. nebola riadne a včas poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť, preto nie je možné vylúčiť
ani zlepšenie zdravotného stavu pani H. X., ak by jej zdravotná starostlivosť bola poskytnutá tak, ako
mala byť a pokiaľ by zlepšenie zdravotného stavu pri riadnom poskytovaní zdravotnej starostlivosti
nepripadalo do úvahy (avšak, vtedy by sa žalobcovia v prvom, druhom a treťom rade nemali dôvod

obracať sa so svojim nárokom na súd), záchranu jej dieťaťa. Profesionálne pochybenie pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti pani H. X. je viac než dostatočne preukázané oboma znaleckými posudkami,
ktoré boli v konaní vyhotovené nezávislými znaleckými organizáciami. Pre účely preukázania nárokov
žalobcov v tomto konaní je absolútne preukázaná zodpovednosť žalovanej za neposkytnutie zdravotnej
starostlivosti pani H. X. a jej dieťaťu na úrovni zodpovedajúcej personálnym a materiálnym možnostiam

žalovanej. Žalobcovia považujú za absurdné a nemorálne zneužívanie procesných práv žalovanej ako i
intervenientapriuplatnenínámietkypremlčaniavočivstupužalobcov2a3dokonania.Ajpočasvšetkých
prieťahov v priebehu konania spôsobovaných žalovanou sa žalobcovia 2 a 3 správali ako riadni účastníci
konania - zúčastňovali sa pojednávaní, súvisiacich výsluchov, odpovedali na výzvy súdu, prispôsobovali
sa stavu v konaní, ktorý oni nespôsobili a neboli mu schopní ani do dôsledku porozumieť, keďže nemali

riadne právne zastúpenie. Je neprijateľná nerovnosť v konaní, keď žalobcovia 2 a 3 museli len vziať
na vedomie vstup intervenienta do konania, pričom ten ako prvý úkon po vstupe do konania (v jeho
konečnom štádiu, keď už súd prvého stupňa rozhodoval o samotnom nároku, pričom žalobcovia 2 a 3
sa počas celej tej doby, keď intervenient konanie ignoroval konania riadne zúčastňovali!), namietol ichvstup do konania spred štyroch rokov. Počas celého konania žalovaná hrubo zneužíva svoje postavenie
silnejšieho, využíva k tomu všetky svoje procesné možnosti (možno zákonné, zároveň však totálne
nemorálne), avšak napríklad k objasneniu situácie s rozdielnymi výsledkami testov na vírus H5N1

nepodnikla absolútne nič (okrem vyjadrenia pracovníčky laboratória, že netuší ako mohlo k takejto
situácii dôjsť). Márne uplynutie premlčacej doby nezavinili žalobcovia 2 a 3 a nemožnosť uplatnenia si
svojich práv zo strany otca a sestry zomrelej H. X. vnímajú ako neprimerane tvrdý postih. Pri zohľadnení
konkrétnych okolností prípadu, charaktere uplatneného práva, jeho rozsahu ako i dôvodov, pre ktoré
nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby je odňatie možnosti žalobcom 2 a 3 uplatniť si svoje

práva v rozpore s dobrými mravmi. Aplikáciu teórie „Loss of chance" zo strany súdu prvého stupňa
považujú za absolútne vecne i právne správnu a pri individuálnom posudzovaní konkrétneho prípadu
dôvodnú. 17. Žalovaný podal odvolanie výlučne voči výrokom II., V. a VIII. napadnutého rozsudku, s
poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku ho navrhol v napadnutej časti zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo ho v napadnutej časti zmeniť tak, že vyhovie
námietkam žalovaného a zamietne podanú žalobu v celom rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov

odvolacieho konania. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Podľa súdu opustenie preukazovania príčinnej súvislosti (príčiny hlavnej, dôležitej, podstatnej
a značnej) žalobcom v sporovom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z adekvátnejšieho a
realistickejšieho výkladu „spôsobenia škody", ktorý by vyrovnával slabšie postavenie poškodených. Na

podporu tohto tvrdenia však súd ani Ústavný súd ČR v danom uznesení (I. ÚS 1919/08) nevzniesol
žiadne ďalšie požiadavky alebo argumenty, ktoré by znamenali, že súd pri posudzovaní kauzality v
konaní o náhradu ujmy má neobmedzené možnosti a má sa bez iného prikloniť na stranu poškodeného.
Súd prvej inštancie v rámci svojej argumentácie opomenul nález Ústavného súdu ČR (nie uznesenie
na ktoré odkazuje) sp. zn. III.ÚS 3067/13 zo dňa 20. 12. 2016. Podľa uvedeného nálezu, ktorý sa

vyporiadava aj s predmetným uznesením Ústavného súdu ČR. „... nelze tak tvrdit, že by citované
usnesení podporovalo (minimálně jednoznačně) právní názor krajského soudu a vrchního soudu, podle
kterého v medicínsko-právních sporech musí být prokázána příčina převažující, tzn. vyšší než 50 %,
aby mohly být z právních předpisů dovozeny sankce z titulu porušení práva na ochranu osobnosti.
Krajský soud aplikoval doktrínu tzv. but for (též v Německu panující princip Das Alles oder Nichts-Prinzip,

"vše anebo nic", či též "nebýt čeho", nutná podmínka způsobeného následku atd.), podle které je-li
kauzální souvislost prokázána alespoň s 51% pravděpodobností, a je tedy spíše pravděpodobná než
nikoliv, tak soud vychází z toho, že příčinná souvislost byla prokázána s jistotou a škůdce odpovídá
za celou újmu (hradí 100 %). Tato doktrína je právě v kontrapozici s koncepcí tzv. ztráty šance, neboť
ta je založena na pravděpodobnosti a proporcionálním rozdělení odpovědnosti (tzv. Quotenhaftung,

německáteoriezdezmiňujeotázkuprokazovánípravdyoprotipravděpodobnosti-tzv.dasKonzepteiner
Wahrscheinlichkeitshaftung). Ústavní soud však považuje za potřebné zdůraznit, že každá z těchto teorií
má svá ústavně relevantní úskalí. V případě teorie tzv. but for to je rozpor s principem proporcionality (čl.
4 odst. 4 Listiny), kdy dochází oder Nichts-Prinzip im Arzthaftungsrecht - Quotenhaftung. In: "Waffen-
Gleichheit": Das Recht in der Arzthaftung. Berlin - Heidelberg - New York etc., Springer 2002, s. 68-69),

ale stejně i k nedostatečnosti ochrany - poškozený nedostane nic, ač aspoň část by dostat mohl. Na
druhé straně nelze nevidět obavy z toho, že role soudce, který má rozhodnout, co je po právu (quid iuris),
budevpoměrukvýznamuznalceklesat(čl.81,90Ústavy).Nicméněsestálerostoucísložitostířešených
(nejen) medicínských sporů je nutné k této problematice (větší a menší šance, větší a menší riziko
spojené s novými metodami, lékařskými pokusy, vymezení standardů péče atd.) zaujmout stanovisko,

zejména je-li to dovolacím důvodem. Naše právo soudci nedovoluje nechat věc nerozhodnutou (non
liquet v římském právu), i když není jednoznačná, takže nezbývá, než žalobu zamítnout, což vždy
nemusí vést ke spravedlivému rozhodnutí." 18. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd po právnej
stránke aplikoval na posúdenie príčinnej súvislosti teóriu pravdepodobnosti (straty šance na prežitie) a
to bez toho, aby túto teóriu aplikoval v celom rozsahu, a to aj vo vzťahu k následku a satisfakcii, keďže

v rámci úvah o výške nemajetkovej ujmy, úvaha ohľadom úspešnosti preukázania pravdepodobnosti
(kauzality - úspešnosti správnej liečby) a výšky náhrady ujmy úplne absentuje, t.j. súd právnu teóriu
neaplikoval správne a úplne. Znalecké posudky však hovoria o možnosti, že sa (ne)konanie mohlo
podieľať (nemuselo) na smrti A. X. a jej dieťaťa (bod. 48 rozsudku), nie o pravdepodobnosti úspechu
správnej liečby, čo by bol v zmysle vyššie uvedenej teórie nárok odškodniteľný podľa práva. Ohľadom

unesenia bremena tvrdenia, dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov súd sa pri aplikácii predmetnej
právnej teórie príčinnej súvislosti vôbec nevysporiadal s kvalitou tvrdení, ktoré by v danom prípade
mal vo veci vznášať žalobca, keďže tento ohľadom pravdepodobnosti, t.j. matematického vyčíslenia
predpokladu, že (ne)konanie žalovaného výrazne znížilo šance na prežitie matky a dieťaťa, bol úplnepasívny (mal právneho zástupcu) s tým, že z dokazovania matematický predpoklad zníženia šance na
prežitie (znalecké posudky ohľadom tohto ukazovateľa mlčia) nevyplývajú. Pokiaľ sa súd rozhodne v
konaní aplikovať nejakú právnu teórii príčinnej súvislosti, musí ju aplikovať bezo zbytku, t.j. zistiť či sú

splnené predpoklady na to, aby ju mohol aplikovať. Z odkazov súdu na rozhodnutia v ČR je zrejmé, že v
predmetných veciach boli zo strany súdov zistené skutočnosti ohľadom matematickej pravdepodobnosti
medzi nesprávnym postupom a následkom. V danom konaní však žiadny matematický predpoklad
pravdepodobnosti tvrdený ani zistený nebol. Je otázkou, či slovenské súdnictvo, má záujem v rámci
rozhodovania medicínskych sporov, rozhodovať dané veci, na základe pocitov a špekulácii, alebo na

základe faktov s tým, že preukázanie pravdepodobnosti príčinnej súvislosti bez jej vyčíslenia, znamená
úspech žalobcu v celom rozsahu, t.j. aplikovať úplne novú teóriu ako bola v napadnutom rozsudku
tvrdená, resp. túto teóriu aplikovať úplne iným spôsobom než je aplikovaná vo svete. V tomto kontexte
je vhodné poukázať na českú a slovenskú právnu aplikačnú prax, v ktorej protiprávny úkon nemusí
byť jedinou príčinou vzniku škody, stačí ak je jednou z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku, ktorý má byť odškodnený, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Taktiež škodlivý

následok nemusí vzniknúť len z jednej príčiny. Rozhodujúce je, či - nebyť tejto skutočnosti - k škode by
nedošlo alebo naopak, či škodlivé dôsledky by nastali aj bez tejto skutočnosti. Ak existuje vo vzťahu
ku škode niekoľko relevantných príčin, je treba zistiť a vyhodnotiť ich vplyv a odstupňovať (gradáciu)
vo vzťahu k následku (škode). Ak je viac takýchto podstatných príčin vzniku škody, z ktorých nie
všetky spôsobil svojim protiprávnym konaním žalovaný, prichádza do úvahy čiastočná zodpovednosť

za škodu. Uľahčenie, ktoré hľadá súd v aplikovaní inej právnej teórie príčinnej súvislosti, nie je namieste
a súd mal v prvom rade aplikovať obvyklú príčinnú teóriu, ktorá sa v týchto sporoch súdnou sústavou
Slovenskej republiky aplikuje. Ohľadom prijatie teórie straty šance poukázal na skutočnosť, že aplikácia
loss of chance teórie sa doposiaľ úplne nepresadila ani v common law krajinách, na čo reagoval aj
Ústavný súd ČR, ktorý vo vyššie citovanom náleze uviedol: Na uvedeném nic nezmění ani to, že i

podle domácí teorie medicínského práva (srov. Holčapek, T.: cit. práce, sub 11, s. 179) je odkaz v
usnesení sp. zn. I. ÚS 1919/08 na tam zmiňované rozhodnutí Sněmovny lordů ve věci Gregg (FC)
(Appellant) v. Scott (Respondent) nepřiléhavý, neboť odkazuje na pouhé menšinové stanovisko, jež
se ve výsledku neprosadilo, a anglická nejvyšší soudní instance (tehdy Sněmovna lordů) ve svém
většinovém rozhodnutí (rozbor názorů soudců lordů viz např. Grubb, A., Laing, J., McHale, J. Principles

of Medical Law. 3. vyd., Oxford University Press 2010, s. 344-347) naopak použitelnost koncepce loss
of chance ve sporech z poskytování zdravotní péče nepřijala. V predmetnom konaní nebola (podľa
teórie aplikovanej súdom) preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a smrťou A. X.
ako dôvodom neoprávneného zásahu do rodinného života žalobcu a chýba tak jeden z predpokladov
zodpovednosti žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobcu, a preto je napadnuté rozhodnutie

v tejto časti nesprávne a nezákonné a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 19. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (nie z výroku) vyplýva, že žalobcovi bol priznaný nárok na
nemajetkovú ujmu vo výške 1 000,- Eur za smrť vnučky, a to z dôvodu existencie príbuzenského vzťahu
medzi babkou a vnučkou, ktorý vznikol bez ohľadu na skutočnosť, že sa vnučka nenarodila. Podľa súdu
uvedená existencia rodinného vzťahu medzi plodom a babkou bola opakované rozhodnutá krajskými

súdmi SR s tým, že súd uviedol aj odkaz na tieto rozhodnutia. Súd sa však opomenul zoznámiť so
situáciou v týchto konaniach, keďže žalobcami v nich nebola stará mama (babka) ale rodičia plodu, ktorý
sa nenarodil. Súd sa nijako nevyporiadal s tým, či babku nenarodeného dieťaťa je možné považovať
zo osobu z okruhu najbližších osôb. Jediným dôvodom prečo súd odškodňoval tento zásah je, že sa
žalobkyňa na narodenie vnučky tešila a koexistenciu žalobkyne s dcérou počas tehotenstva. Vzťah

matka a plod a otec a plod má zo svojej podstaty (fyziologickej a sociálnej) iný rozsah a obsah (intenzita
väzieb), ako vzťah plod a starí rodičia a iný príbuzný. Súd neuviedol jediný dôvod, prečo by mal byť
tento zásah odškodňovaný (uvádzal dôvody odškodnenia rodičov plodu). Skutočnosť, že zásah do
vzťahu medzi rodičmi a plodom je odškodniteľný neznamená automaticky, že zásah do vzťahu plod a
iný príbuzný je odškodniteľný taktiež, najmä keď obsah a povaha tohto vzťahu je úplne odlišná (blízkosť

tohto vzťahu je úplne kvalitatívne iná ako blízkosť vzťahu rodičov a plodov pred narodením) - ujma
rozdielnej povahy. Väzby matky a otca k nenarodenému dieťaťu sú úplne inej povahy ako väzby starej
matky a nenarodeného dieťaťa a odvolateľ má za to, že neexistuje dôvod na prevzatie tých istých
dôvodov ako je to v prípade zásahu do vzťahu rodič - dieťa, a to vo vzťahu k závažnosti tejto ujmy. V
tejto súvislosti súd neprodukoval žiadnu úvahu ako sa s predmetnou otázkou vysporiadal, resp. úvaha

o tom, že niečo začína vznikať (príprava na vznik), neznamená že niečo v zmysle práva vzniklo a strata
tešenia sa na príchod vnučky, netere, je odškodniteľná v zmysle práva. Pokiaľ súd považuje stratu
potencionálneho vzťahu babky a vnučky za závažný zásah do rodinného života starého rodiča, mal by
produkovať jednoznačné skutočnosti a dôvody, okrem konštatácie, že začínalo niečo vznikať (neviemečo), a že nepremenenie očakávania starého rodiča je možné odškodniť v rámci zásahu do rodinného
života podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. 20. Žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu
žalobcov 1 až 3. Poukázal na to, že postup pri vstupe intervenienta do konania upravuje ust. § 81 a nasl.

C.s.p., podľa ktorého intervenient vstupuje do konania z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia
o spore. V danej veci intervenient vstúpil do konania na základe oznámenia o prebiehajúcom spore od
žalovanej a zo zákonného dôvodu - má právny záujem na výsledku sporu, nakoľko má so žalovanou
uzavretú poistnú zmluvu, ktorá pokrýva nároky uplatnené žalobcami v tomto konaní. Pokiaľ však mali
žalobcovia za to, že právny záujem intervenienta na výsledku sporu nie je daný a jeho vstup do konania

nie je tým zákonný, mali možnosť využiť postup podľa § 83 C.s.p., kedy by súd na základe ich návrhu
rozhodoval o prípustnosti vstupu intervenienta. Tvrdenie žalobcov (napriek právnemu zastúpeniu) o tom,
že vstup intervenienta do konania museli len vziať na vedomie, je preto nesprávny. Žalobcovia však
(napriek právnemu zastúpeniu) návrh podľa § 83 C.s.p. nepodali a teraz absolútne bez opodstatnenia
(zákonný) vstup intervenienta do konania považujú za neprijateľnú nerovnosť v konaní. Skutočnosť,
že žalovaná ako účastník konania svoju zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv

žalobcov neuznáva a v konaní preto aj na preukázanie jej tvrdení postupuje a využíva všetky prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré jej právny poriadok SR umožňuje, nemožno v žiadnom
ohľade považovať za hrubé zneužívanie postavenia v konaní, keďže ide o zákonné využitie procesného
práva účastníka konania. Ak sa protistrana v konaní nespráva podľa očakávaní druhej procesnej strany,
nemožno to bez ďalšieho označiť ani za nemorálne konanie. Napokon i sami žalobcovia v konaní

využívajú svoje procesné práva, a to napríklad hneď v úvode tohto procesu tým, že sa na súd obrátili
so žalobou, ktorou sa začalo súdne konanie. Vyčítať tak žalovanej, že nároky uplatnené v tomto konaní
neuznáva v celom rozsahu, za účelom čoho produkuje tvrdenia a dôkazy, nie je opodstatnené. 21.
Intervenient podal odvolanie výlučne voči výroku II. napadnutého rozsudku a navrhol ho zmeniť, zrejme
zamietnuť (v odvolaní odvolateľ uvádza „zmeniť") žalobu v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov

odvolacieho konania s poukazom na § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku.
Argumentoval tým, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením zo strany
žalovaného a vzniku poškodenia zdravia na strane žalobkyne. Závery znaleckej organizácie o tom, že
postupom lege artis by sa zvýšili šance H. X. na prežitie, sú iba dohadmi v čisto teoretickej rovine. Ani
argumentácia použitá súdom nie je spôsobilá nahradiť dôkaznú povinnosť žalobcov riadne preukázať

príčinnú súvislosť. Nemožno priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak príčinná súvislosť
nie je preukázaná. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 21.000,- eur je značne neprimeraná,
najmä s poukazom na dôkaznú situáciu v konaní a nepreukázanie príčinnej súvislosti. 22. Intervenient
sa písomne vyjadril k odvolaniu žalobcov 1 až 3. Poukázal na to, že ak žalobcovia uvádzajú, že
preukázanie príčinnej súvislosti v danom prípade nie je reálne, nakoľko poškodenej nebola riadne a včas

poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť, týmto popierajú vlastný nárok, kedy deklarujú nereálnosť
preukázania základného predpokladu úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Preukázané znalecké posudky nevykazujú zvýšenie šance prežitia poškodenej, ide len o teoretické
tvrdenia. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 21.000,- eur je značne neprimeraná, v konaní
absentovalo preukázanie intenzity zásahu do vzťahu žalobkyne 1 a jej dcéry. Obrana žalobcov 2 a 3 vo

vzťahu k vznesenej námietke premlčania nemôže obstáť, poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu
SR sp.zn. II. ÚS 176/2011 a sp.zn. IV. ÚS 542/2013, podľa ktorých vo všeobecnosti nie je vylúčené,
aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť
len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva

na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto
prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu
by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej

doby. Podľa intervenienta nie je možné zamieňať rozpor s dobrými mravmi a nedôsledné a nesprávne
uplatňovanie práv v konaní. Žalobcom nič nebránilo zvoliť si advokáta včas. Návrh na vstup intervenienta
alebo námietka premlčania nemôžu byť prezentované ako zneužitie práva.

23. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.

z., ďalej aj CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval
na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.24. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi všetkých odvolaní (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov 1 až 3, žalovaného a intervenienta nie je možné priznať úspech,
keď napadnutý rozsudok je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky

pre jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní strán a
intervenienta bolo posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku v jeho vyhovujúcej časti (výrok II.)
ako aj v jeho zamietajúcej časti (výroky III. a IV.), vrátane súvisiacich výrokov o trovách konania (výroky

V. až IX.).

26. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatnených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v
napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie

odchýliť a preto nemôže dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov.

27. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu strán, odvolací súd považuje za podstatné uviesť iba
nasledovné:

28. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že dcéra žalobkyne 1
(ďalej aj „poškodená") bola dňa 23.11.2009 hospitalizovaná vo Fakultnej nemocnici Trnava, teda u
žalovaného, pričom dňa XX.XX.XXXX došlo k úmrtiu dieťaťa v tele matky, poškodená zomrela dňa
XX.XX.XXXX. Poskytnutie adekvátnej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného bolo predmetom
prieskumu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý v prvoinštančnom aj v odvolacom

konaní skonštatoval porušenie povinnosti žalovaného poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, t.j.
postup „non lege artis", rozhodnutia týchto správnych orgánov boli preskúmané aj súdom so záverom
o správnosti postupu a rozhodnutí týchto správnych orgánov. Postup žalovaného ako „non lege artis"
bol jednoznačne konštatovaný aj v oboch znaleckých posudkoch, t.j. v znaleckom posudku forensic.sk
Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. č. 34/2011 (vypracovaný pre účely trestného konania),

ako aj v znaleckom posudku LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o., č. 4/2016.

29. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku v bodoch 37 - 40 dostatočne podrobne
a vyčerpávajúco uviedol základné východiská ochrany osobnostných práva žalobcov, ktoré boli dotknuté
(porušené) v dôsledku postupu žalovaného a ktoré zakladajú nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch, pričom jasne definoval predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Pre vznik právnej zodpovednosti je potrebné naplnenie predpokladov zodpovednosti, ktorými sú: 1.
protiprávne konanie alebo opomenutie, teda porušenie povinnosti zdravotníckeho pracovníka uloženej
zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, 2. škodlivý následok, zvyčajne ide o
spôsobenieujmynazdraví,vniektorýchprípadochpostačujelenohrozenieprávomchránenéhozáujmu,

3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním alebo opomenutím a škodlivým následkom.

30. Jednou zo základných sporných otázok, ktorá tvorí predmet odvolacieho prieskumu, je otázka
príčinnej súvislosti medzi preukázaným porušením povinnosti žalovaného poskytnúť poškodenejadekvátnu zdravotnú starostlivosť a citovou (nemajetkovou) ujmou na strane žalobcov zo smrti
poškodenej a jej dieťaťa.

31. Príčinná súvislosť medzi dvoma javmi je taký vzťah, keď prvý jav je príčinou druhého a druhý
následkom prvého. Druhý jav v prípade existujúcej príčinnej súvislosti by nemohol nastať bez prvého.
O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a
vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť
za škodu nevznikne. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej

príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina
škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (por. rozhodnutie NS SR z
28.10.2010, sp.zn. 3 Cdo 130/2010).

32. Príčinou vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez nej by škodlivý následok
nenastal. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť v danom prípade.
Pritomnemusíísťopríčinujedinú,alepostačuje,akideojednuzpríčin,ktorásapodieľananepriaznivom
následku, o odškodnenie ktorého ide, a to o príčinu hlavnú, dôležitú, podstatnú a značnú (por. rozsudok

Najvyššieho súdu ČR zo dňa 03.02.2015, sp. zn. 25 Cdo 1222/2012). Podľa teórie adekvátnej príčinnej
súvisloti je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého priebehu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti. Súčasne sa
musí preukázať, že škoda by nenastala bez tejto príčiny (conditio sine qua non), (por. nález Ústavného
súdu ČR sp. zn. I. ÚS 312/05, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1729/2013 .

66. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 19.
decembra 2017 k sťažnostič. 56080/13 (Lopes de Sousa Fernandes proti Portugalsku), pre porušenie
článku 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov (oznámenie č.

209/1992 Zb. Federálneho Ministerstva zahraničných vecí o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a protokolov na tento dohovor nadväzujúcich), kde ESĽP priznal pozostalej
manželke za smrť manžela v dôsledku nesprávne poskytnutej lekárskej starostlivosti 23 000,- eur ako
náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. marca 2017
k sťažnosti č. 78103/14 voveci Fernandes de Oliveira proti Portugalsku, v ktorom za neochránenie

života syna sťažovateľky počas jeho hospitalizácie v psychiatrickej liečebni bola matke priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 25 000,- eur.

67. Podľa názoru odvolacieho súdu závažnosť vzniknutej ujmy u žalobkyne v danom prípade,
ako i okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie

priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni podľa napadnutého rozsudku. Tým došlo k
naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkyne (reštitučnej podstaty
relutárnejnáhradyajejvyrovnávaciehocharakteru).Odvolacísúdkonštatuje,žepriznanávýškanáhrady
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 21.000,- eur predstavuje základné štandardné kompenzovanie
zmiernenia ujmy žalobkyne v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy.

Náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyne, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej
správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu
kompenzácie. Súdom prvej inštancie priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nijak nevybočuje z
hodnotenia závažnosti vzniknutej ujmy v dôsledku straty blízkeho rodinného príslušníka Európskym
súdom pre ľudské práva.

68. Žalobcovia 2 a 3 namietali, že vznesenie námietky premlčania predstavuje hrubo nemorálne
zneužitie procesných práv žalovaného a intervenienta na jeho strane. Zároveň namietali samotný vstup
intervenienta do konania. Odvolací súd sa s týmito námietkami nestotžňuje.

69. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou protistrany, ktorá správne poukázala na to, že postup
pri vstupe intervenienta do konania upravuje ust. § 81 a nasl. C.s.p., podľa ktorého intervenient vstupuje
do konania z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia o spore. V danej veci intervenient vstúpil
do konania na základe oznámenia o prebiehajúcom spore od žalovaného a zo zákonného dôvodu
- má právny záujem na výsledku sporu, nakoľko má so žalovanou uzavretú poistnú zmluvu, ktorá

pokrýva nároky uplatnené žalobcami v tomto konaní. Pokiaľ však mali žalobcovia za to, že právny
záujem intervenienta na výsledku sporu nie je daný a jeho vstup do konania nie je tým zákonný, mali
možnosť využiť postup podľa § 83 C.s.p., kedy by súd na základe ich návrhu rozhodoval o prípustnosti
vstupu intervenienta. Tvrdenie žalobcov (napriek právnemu zastúpeniu) o tom, že vstup intervenienta
do konania museli len vziať na vedomie, je preto nesprávny. Žalobcovia však (napriek právnemu

zastúpeniu) návrh podľa § 83 C.s.p. nepodali a teraz bez opodstatnenia (zákonný) vstup intervenienta
do konania považujú za neprijateľnú nerovnosť v konaní. Ustanovenia O.s.p. účinné do 30.06.2016 a ani
ustanovenia C.s.p. účinné od 01.07.2016 v rámci prvoinštančného konania nijako časovo nelimitovali
možnosť vstupu vedľajšieho účastníka, resp. intervenienta do konania, tento mohol vstúpiť hneď na
začiatku konania, ako aj kedykoľvek počas konania. Skutočnosť, že v danom prípade intervenient vstúpil

do konania až v roku 2018, nemožno nijako vyložiť ako zneužívanie jeho procesných práv.

70. Rovnako skutočnosť, že žalovaný ako sporová strana svoju zodpovednosť za neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcov neuznáva a v konaní preto aj na preukázanie svojich tvrdení postupujea využíva všetky prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré jej právny poriadok SR
umožňuje, nemožno v žiadnom ohľade považovať za hrubé zneužívanie postavenia v konaní, keďže
ide o zákonné využitie procesného práva sporovej strany. Ak sa protistrana v konaní nespráva podľa

očakávaní druhej procesnej strany, nemožno to bez ďalšieho označiť ani za nemorálne konanie.

71. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez ďalšieho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

72. Vyššie citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu v zmysle ktorej výkon inak
právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia
dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo
všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti,
v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v

podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom.

73. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne

neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne
so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo,
ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia
a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/1996

NS SR vyslovil, že ust. § 3 ods. 1 pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje
iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na
základe všeobecných pravidiel morálnych elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru
konajúcich.

74. Podľa uznesenia NS SR sp.zn. 6 Cdo 173/2011 zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1
O.s.p. vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť vždy
prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým
demokratickým právnym poriadkom. Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu, čo je konkrétnym
právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre

nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu.
Požiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu rozhodovať v súlade s pravidlami
slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená, že v prípade, ak by nemalo ísť o uznávací prejav vôle
žalovanej, bude povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa otázkou, či vznesenie námietky premlčania
neodporuje dobrým mravom. Nevyhnutnosť riešenia konfliktu medzi právnou istotou (ktorá sa má

dosiahnuť námietkou premlčania) a spravodlivosťou vyžadujú totiž konkrétne okolnosti danej veci.
Súčasťou dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti danému slovu a
mravnej povinnosti splniť záväzok. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa, ktoré má dve
stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v dôveryhodnosť ako takú.
Stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom práve chápaná ako základ spravodlivosti.

75. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 176/2011-14 vo všeobecnosti nie je vylúčené,
aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto
prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva

účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého
účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť
len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za
tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter

uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby.76. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú
námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v

právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce

priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých
bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik
uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej
istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo

265/2009).

77. Otázkou premlčania a prípadného rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi sa
podrobne zaoberajú viaceré rozhodnutia súdov, napr. rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS
309/95, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 3168/09, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn.

I.ÚS 718/11, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25 Cdo 1839/2000.

78. Cez prizmu vyššie citovaného ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a citovanej relevantnej
judikatúry je v danej veci nevyhnutné posúdiť, či výkon práva žalovaného, resp. intervenienta na
jeho strane, ktorí vzniesli námietku premlčania, nie je taký výkon práva, ktorý by bol v rozpore s

dobrými mravmi, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu, opierajúc sa pritom o výsledky
vykonaného dokazovania.

79. Žalobcovia 2 a 3 rozpor s dobrými mravmi videli v tom, že hoci sa stali účastníkmi konania
ešte v roku 2014, námietka premlčania bola vznesená až v roku 2018 po vstupe intervenienta do

konania. Tak ako už bolo uvedené vyššie, možnosť vstupu intervenienta do konania a ani možnosť
vznesenia námietky premlčania v rámci prvoinštančného konania nie je časovo limitovaná. Možno síce
konštatovať, že by bolo žiaduce, aby námietka premlčania bola vznesená čo najskôr, a to najmä z
dôvodu procesnej ekonomiky (ak ju súd považuje za dôvodnú, nevykonáva už ďalšie dokazovanie a
úspešné uplatnenie námietky premlčania je dôvodom na zamietnutie žaloby). Procesný predpis však

nevylučuje jej uplatnenie kedykoľvek počas prvoinštančného konania, preto len zo skutočnosti, že zo
strany žalovaného, resp. intervenienta bola námietka premlčania vznesená až na konci prvoinštančného
konania, po vykonaní dokazovania, nemožno vyvodiť jej rozpor s dobrými mravmi. Túto skutočnosť
možno však zohľadniť pri posudzovaní účelnosti vynaložených trov konania zo strany úspešného
žalovaného a intervenienta voči neúspešným žalobcom 2 a 3 pri rozhodovaní o výške trov konania.

80. Žalobcovia 2 a 3 odôvodnili svoj vstup do konania až v roku 2014 (žalobkyňa 1 žalobu podala na
súd dňa14.09.2011) len tým, že takýto postup navrhol predchádzajúci právny zástupca. Žalobcovia 2 a 3
teda neuviedli žiadne ďalšie dôvody, ktoré by im bránili uplatniť si svoje právo riadne a včas. Možno preto
konštatovať, že oneskorené podanie návrhu na vstup do konania jednoznačne zavinil predchádzajúci

právnyzástupcažalobcov2a3,keďneexistovalžiadenrozumnýdôvod,prečonebolazostranyžalobcov
2 a 3 žaloba podaná hneď spolu so žalobkyňou 1. Za oneskorené uplatnenie práva sú teda zodpovední
samotní žalobcovia 2 a 3, ktorí nepreukázali žiadnu skutočnosť, ktorá by im bránila uplatniť si právo
riadne a včas, ich právna nevedomosť, resp. pochybenie ich právneho zástupcu musia znášať sami.
Žalovaný a ani intervenient nemali žiaden podiel na tom, že žalobcovia 2 a 3 svojím správaním zavinili

márne uplynutie premlčacej doby, nedopustili sa žiadneho konania, ktoré by bolo možné v súvislosti s
vznesenou námietkou premlčania posúdiť ako rozporné s dobrými mravmi.

81. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené rozhodujúce argumenty odvolací súd dospel k rovnakému
záveru ako súd prvej inštancie o nevyhnutnosti zamietnutia žaloby zo strany žalobcov 2 a 3 v celom

rozsahu z dôvodu jej nedôvodnosti.

82. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súdnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

83. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po vysporiadaní sa s relevantnou odvolacou
argumentáciou odvolateľov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok II.), v
napadnutej zamietajúcej časti (výrok III. a IV.), ako aj v závislých výrokoch o náhrade trov konania
(výroky V. až IX.), nenapadnutých osobitnou odvolacou argumentáciou, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

84. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi stranami odvolací súd rozhodol podľa § 255 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán v odvolacom konaní. Pričom
žiadna zo strán (ani intervenient) v odvolacom konaní nedosiahli úspech, teda žiaden z odvolateľov
nedosiahol v odvolacom konaní to, čoho sa odvolaním domáhal, preto žiadnej zo strán nebol priznaný

nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

85. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).