Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. jún 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sa/45/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200623
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7018200623.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") sudcom JUDr. Milanom Končekom v právnej

veci žalobcu: N.. G. X., O. XXX/XX, W., adresa na doručovanie písomností: Y. XX, XXX XX W.,
proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, Komenského 52, Košice, v
konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OOP1-2018/021972/GEC zo dňa
15.05.2018 na základe správnej žaloby žalobcu vo veciach správneho trestania, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku podľa ust. § 59

ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov odvolanie žalobcu
zamietol a potvrdil rozhodnutie o priestupku vydané Okresným úradom Košice, odborom všeobecnej
vnútornej správy č. OU-KE-OVVS2-2018/002695, číslo priestupku: 2017/376/BUS zo dňa 19.02.2018. V
dôvodoch svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že: „Okresný úrad Košice, odbor všeobecnej vnútornej
správy (ďalej len prvostupňový správny orgán) rozhodnutím č. OU-KE-OVVS2-2018/002695, 2017/376/
BUS zo dňa 19.02.2018 uznal obvineného N.. G. X., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom O. XXX/XX, XXX
XX W. (ďalej len obvinený) vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa

§ 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej
len zákon o priestupkoch), ktorého sa dopustil tým, že dňa 30.04.2015 v čase okolo 10:20 hod. na
predajnej ploche C. W. na ul. L. č. XX v W. po predchádzajúcom slovnom konflikte fyzicky napadol
oznamovateľku C. W. a to tak, že ju opakovane udieral päsťou do oblasti tváre, čím úmyselne narušil
občianske spolunažívanie iným hrubým správaním. Podľa ust. § 49 ods. 2 s poukazom na ust. §
11 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch prvostupňový správny orgán obvinenému za spáchaný
priestupok uložil sankciu - pokutu vo výške 30 € a podľa ust. § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch

uložil obvinenému povinnosť uhradiť štátu trovy konania spojené s prejednaním priestupku vo výške
16 €. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo obvinenému ako jedinému účastníkovi
konania doručené dňa 12.03.2018. Obvinený podal proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu
odvolanie dňa 27.03.2018, teda v zákonnej lehote 15-dňovej lehote. Prvostupňový správny orgán
predmetné odvolanie spolu s príslušným spisovým materiálom predložil Okresnému úradu Košice,
odboru opravných prostriedkov dňa 09.04.2018. V podanom odvolaní obvinený uviedol, že ako už
opakovane uviedol pred orgánmi prejednávajúcimi túto vec, na udalosti zo dňa 30.04.2015 nie je vôbec

hrdý a najradšej by uvedený deň vymazal z kalendára a to, že sa nechal vyprovokovať ku konaniu,
ktoré mu vskutku nie je vlastné, je žiaľbohu fakt. Obvinený ďalej uviedol, že nemôže súhlasiť s právnym
a skutkovým posúdením zo strany prvostupňového správneho orgánu, že úmyselne narušil občianske
spolunažívanie iným hrubým správaním, pričom prvostupňový správny orgán nepovažoval za významnýpredchádzajúci verbálny útok oznamovateľky C. W.. Obvinený tvrdil, že v minulosti bol opakovane
objektom fyzických útokov C. W., ktorým vždy predchádzali útoky verbálne, preto sa jej vyhýbal, žiaľ z
nejakého nešťastného dôvodu sa s menovanou stretol v nákupnom centre W. dňa 30.04.2015 a bola

to práve C. W., ktorá sa bezdôvodne zapojila do jeho sporu s C.. O., pričom mu vulgárne nadávala
a vyhrážala sa mu, že „ešte uvidí“. Konanie obvineného bolo v danom okamihu skratové, výsledkom
návalu emócií v dôsledku toho, ako mu C.. O.Ť. a C. W. chceli zobrať ním zapožičaný nákupný vozík, v
ktorom mal vloženú vlastnú mincu a v ktorom mal naložený svoj tovar. Obvinený má za to, že jeho obava
z fyzického útoku C. W. bola dôvodná a v danom okamihu nechcel ani nevedel a ani len nepomyslel

na to, že svojím konaním porušuje alebo ide porušiť, či ohroziť záujem chránený zákonom. Obvinený
ďalej poukázal na závery Krajského súdu v Košiciach uvedených v Uznesení sp. zn. 8To/61/2016-229
zo dňa 04.10.2016, že konflikt vyvolala C. W., preto sa súd stotožnil s obhajobou obvineného, že jeho
úmyslom v žiadnom prípade nebolo narušenie verejného poriadku. Zhodne s názorom súdu obvinený
uviedol, že tak ako jeho úmyslom nebolo narušenie verejného poriadku, nebolo ním ani narušenie
občianskeho spolunažívania. Obvinený nesúhlasí ani s právnym názorom prvostupňového správneho

orgánu týkajúceho sa nemožnosti aplikácie § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch, teda že jeho reakciu na
slovný útok oznamovateľky možno vzhľadom na okolnosti hodnotiť ako celkom zjavne neprimeranú,
pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že konanie C. W., ktoré predchádzalo vzájomnej fyzickej
roztržke, napĺňa znaky totožného priestupku, ktorý mu je kladený za vinu, len sa ho dopustila iným
konaním. Obvinený poukázal na to, že obvinená hneď po spáchaní skutku bezdôvodne zaútočila

nielen na zamestnanca SBS a zamestnankyňu predajne, ale aj na privolaných členov PZ. Obvinený
namietal, že nebol oboznámený so Správou o výsledku objasňovania priestupku OO PZ Košice Západ
zo dňa 01.03.2017. V závere odvolania obvinený navrhol, aby odvolací orgán jeho odvolaniu v celom
vyhovel a napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí,

ako príslušný odvolací orgán, preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa ust. § 59 ods. 1 zákona o
správnom konaní v celom rozsahu, preskúmal celý spisový materiál, zhodnotil vykonané dokazovanie,
priebeh prvostupňového konania a postup prvostupňového správneho orgánu, pričom sa stotožnil s
právnym názorom prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že rozhodnutie bolo vydané
v súlade s právnymi predpismi. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch je priestupkom zavinené

konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v
tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych
predpisov, alebo o trestný čin. Podľa ust. § 3 zákona o priestupkoch na zodpovednosť za priestupok
stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.
Podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu

dopustí ten, kto svojím konaním úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na
zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným
hrubým správaním. Podľa § 32 ods. 1 zákona o správnom konaní správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je
viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 32 ods. 2 zákona o správnom konaní rozsah a spôsob

zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 34 ods. 5 zákona o správnom
konaní správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti. Podľa § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí byť vydané v súlade
so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Odvolací orgán po preskúmaní

predloženého odvolania a súvisiaceho spisového materiálu zastáva názor, že prvostupňový správny
orgán postupoval v súlade so zákonom. Podľa § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený
pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval. Prvostupňový správny orgán pri vydaní rozhodnutia vychádzal z vyšetrovacieho spisu

Obvodného oddelenia PZ Košice Západ (ďalej len OO PZ Košice Západ) č. C.-XXXX/ZA-W.-XXXX, zo
spisu Okresného súdu Košice II č. 8To 61/2016, súčasťou ktorého je Uznesenie č. 8To/61/2016-229
zo dňa 04.10.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.11.2016, o postúpení veci prvostupňovému
správnemu orgánu z dôvodu, že nejde o trestný čin, z priestupkového spisu OO PZ Košice Západ č.
C.-W.-C.-XXX/XXXX-L., súčasťou ktorého je Správa o výsledku objasňovania č. C.-W.-C.-XXX/XXXX-L.

zo dňa 01.03.2017, ako aj zo Zápisnice o prejednávaní priestupku zo dňa 05.10.2017, súčasťou ktorej
je výpoveď obvineného. Prvostupňový správny orgán po zhodnotení jednotlivých dôkazov zvlášť i v ich
vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že spáchanie priestupku bolo obvinenému jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností preukázané na základe výpovede oznamovateľky, kamerového záznamu zC. W. zo dňa 30.04.2015 a Úradného záznamu k vzhliadnutiu kamerového záznamu z C. W. zo dňa
30.04.2015, ako aj na základe samotnej výpovede obvineného, ktorý priznal, že ako prvý fyzicky zaútočil
na oznamovateľku. Obvinený ani v podanom odvolaní nepoprel, že oznamovateľku pri predmetnom

incidente fyzicky napadol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Na svoju
obhajobuuviedol,žekonfliktzačalaoznamovateľkajejverbálnymútokomaževminulostibolopakovane
objektom fyzických útokov oznamovateľky, ktorým vždy predchádzali útoky verbálne. Podľa ust. § 49
ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustí ten, kto
inému úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na

zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Priestupok
je spáchaný úmyselne (§ 4 ods. 2 zákona o priestupkoch), ak páchateľ chcel svojím konaním porušiť
alebo ohroziť záujem chránený zákonom (priamy úmysel) alebo vedel, že svojím konaním môže
porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým
uzrozumený (nepriamy úmysel). Na spáchanie úmyselného priestupku postačuje aj nepriamy úmysel.
Odvolací orgán má za to, že obvinený vedel, že svojím konaním - opakovaným úderom päsťou do

oblasti tváre oznamovateľky, môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad,
že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený, bol teda preukázaný minimálne nepriamy úmysel,
ktorý je postačujúci pre uznanie obvineného vinným zo spáchania priestupku, u ktorého sa vyžaduje
úmyselné zavinenie. Odvolací orgán sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového správneho
orgánu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a to, že napriek tvrdeniu obvineného, že

konflikt začala oznamovateľka jej verbálnym útokom a v minulosti bol opakovane objektom fyzických
útokov oznamovateľky, ktorým vždy predchádzali útoky verbálne, v danom prípade nebolo možné použiť
inštitút nutnej obrany v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch, nakoľko obrana obvineného
spôsobom, aký použil, bola neprimeraná verbálnemu útoku oznamovateľky, ktorá voči obvinenému
nepoužila žiaden fyzický atak. Z kamerového záznamu zo dňa 30.04.2015 je zrejmé, že oznamovateľka

sa po počiatočnej slovnej roztržke od obvineného vzdialila, obvinený však na oznamovateľku naďalej
útočil tak, že k nej zozadu pristúpil a zasiahol ju päsťou do tváre a po tomto údere ju zasiahol ešte
raz päsťou do tváre. Tvrdenie obvineného, že v rámci konania prvostupňového správneho orgánu
nebol oboznámený so Správou o výsledku objasňovania OO PZ Košice Západ zo dňa 01.03.2017,
odvolací orgán považuje za nedôvodné, nakoľko obvinený v Zápisnici o prejednávaní priestupku zo

dňa 05.10.2017 vlastnoručným podpisom potvrdil, že bol oboznámený s celým priestupkovým spisom
v tejto veci. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací orgán konštatuje,
že obvinený v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a nepredložil žiadne nové dôkazy v predmetnej veci.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností sa odvolací orgán stotožnil s právnym názorom

prvostupňového správneho orgánu, ktorý vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 22.05.2018.

2. Vo včas podanej žalobe zo dňa 21.06.2018, podanej osobne na tunajšom súde dňa 25.06.2018, sa

žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia Okresného úradu Košice,
odboru všeobecnej vnútornej správy č. OU-KE-OVVS2-2018/002695 zo dňa 19.02.2018. Žalobca v
žalobe, v jej bodoch II., III. a IV., uviedol: „Touto žalobou sa domáham preskúmania oboch vyššie
uvedených rozhodnutí, nakoľko ich nepovažujem za zákonné ani správne. Touto správnou žalobou v
zásade zotrvávam na svojich výhradách, ktoré som vzniesol vo svojom odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, nakoľko sa nimi podľa môjho názoru žalovaný (v rámci odboru opravných prostriedkov)
nevysporiadal dostatočne. Ako vyplýva z odôvodnenia napádaných rozhodnutí, žalovaný ma uznal za
vinného z vyššie označeného priestupku na základe dôkazov obstaraných v priebehu predchádzajúceho
trestného konania, doplnených ešte o moju výpoveď, ktorú som poskytol v priebehu správneho
- priestupkového konania, pričom dôkazy, z ktorých vychádzal, žalovaný citoval aj v odôvodnení

prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný dospel k záveru, že som sa dopustil priestupku, ktorý mi je
kladený za vinu, a to z dôvodu, že boli podľa jeho názoru mojim konaním naplnené všetky zákonné
znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 odsek 1 písm. d) priestupkového
zákona. Ako som už opakovane uviedol pred orgánmi prejednávajúcimi túto vec, na udalosti zo dňa
30.04.2015 nie som vôbec hrdý, najradšej by som uvedený deň vymazal z kalendára. Žiaľ nedá sa

to, čo ale nie je podstatné pre toto konanie. To, že som sa nechal vyprovokovať ku konaniu, ktoré mi
vskutku vlastné nie je, je žiaľbohu fakt. Nemôžem ale súhlasiť s právnym a skutkovým posúdením zo
strany prvostupňového žalovaného, že som úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným hrubým
správaním, pričom žalovaný nepovažoval za významný predchádzajúci verbálny útok oznamovateľkyC. W., ktorý nepovažoval za takej intenzity, aby som sa voči nemu bránil fyzicky. Ako som uviedol v
rámci svojho výsluchu ako aj v písomnom podaní adresovanom tunajšiemu žalovanému, moje správanie
je nutné vnímať v kontexte už prežitých udalostí s oznamovateľkou C. W.. V minulosti som už bol

opakovane objektom fyzických útokov C. W., ktorým vždy predchádzali útoky verbálne. Vedomý si tejto
skúsenosti, som sa C. W. od tých čias oblúkom vyhýbal. Žiaľ, z nejakého nešťastného dôvodu som sa s
C. W. stretol v nákupnom centre W. dňa 30.04.2015. Ani v tento deň som však C. W. nijak nekontaktoval,
nevyhľadával a nemal som žiadny záujem o kontakt s C. W.. Dokonca aj spor ohľadne „vlastníctva“
vozíkov, ktorý predchádzal stretu s C. W., nebol pôvodne incidentom s C. W., ale s C.. O. a vyhrotil sa

až potom, čo sa k incidentu, zdanlivo bezdôvodne, pridala C. W.. Preto opätovne zdôrazňujem, že som
to nebol ja, kto by C. W. v obchode vyhľadával a nebodaj chcel na ňu útočiť, bola to C. W., ktorá sa
bezdôvodne zapojila do môjho sporu s C.. O., pričom ju tam nikto nevolal, o podstate sporu s C.. O.
nič nevedela a nemala žiadny dôvod do sporu zasahovať, vulgárne mi nadávať a vyhrážať, sa mi, že
„ešte uvidím“. Moje konanie bolo v danom okamihu skratové, výsledkom návalu emócií, ktoré sa dostavili
potom ako mi C.. O. a neskôr aj v spore nezainteresovaná C. W. chceli (pre mňa) nepochopiteľne zobrať

mnou samým zapožičaný nákupný vozík, v ktorom som mal vloženú vlastnú mincu a v ktorom som už
mal naložený svoj tovar (ako vyplýva aj z kamerového záznamu a z úradného záznamu k vzhliadnutiu
kamerového záznamu zo dňa 30.04.2015, ktoré sú súčasťou priestupkového spisu). Toto moje konanie
bolo vyprovokované absolútne bezdôvodnými vulgárnymi nadávkami a vyhrážkami C. W. (čo potvrdili
svedkovia C. W. a T. I.), ktorá bola navyše pod vplyvom alkoholu (čo potvrdila svedkyňa T. I.) a bolo tiež

výsledkom mojich predchádzajúcich skúseností s C. W., ktorá ma v minulosti opakovane fyzicky napadla
(čo na trestnom pojednávaní nepoprela). To, že moja obava z fyzického útoku C. W. bola dôvodná,
vyplývaajznáslednéhosprávaniaC.W.popríchodepolicajnejhliadkynamiestoskutkudňa30.04.2015.
C. W. totiž potom, čo neuposlúchla opakované výzvy policajtov vedené snahou stotožniť jej osobu, na
týchto bezdôvodne verbálne a fyzicky zaútočila. Službukonajúci policajti boli následne nútení použiť

voči C. W. donucovacie prostriedky. Pre úplnosť sa žiada dodať, že fyzickému útoku C. W. sa nevyhli
ani jeden zamestnanec SBS-ky a jedna zamestnankyňa obchodného domu W.. Odôvodňujúc vyššie
uvedeným preto nemôžem súhlasiť s právnym posúdením žalovaného, že som sa skutku, ktorý mi je
kladený za vinu, dopustil úmyselne. Podľa § 4 odsek 2 priestupkového zákona je priestupok spáchaný
úmyselne, ak páchateľ:

a) chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo
b) vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že
ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.
V danom okamihu som však ani nechcel, ani nevedel a ani som len nepomyslel na to, že svojim
konaním porušujem alebo idem porušiť, či ohroziť záujem chránený priestupkovým zákonom, t. j.

narušenie občianskeho spolunažívania hrubým správaním, či záujem chránený akýmkoľvek iným
zákonom. Chcem poukázať na skutočnosť, že keby som mal skutočne zámer spáchať priestupok (resp.
správať sa inak protiprávne), ako mi je kladené za vinu, tento by som už bol spáchal pri C.. O., s
ktorou som mal spor o vozíky. Avšak nestalo sa tak, pretože tento zámer som nemal a situácia sa
vyhrotila až po príchode C. W., pričom vo vzťahu k dôvodom tohto svojho konania poukazujem na vyššie

uvedené. V tejto súvislosti namietam, že žalovaný síce temer 100 % vychádzal z dôkazov obstaraných
v priebehu trestného konania, avšak dospel na ich základe k diametrálne odlišným skutkovým záverom
ako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn.: 8To/61/2016-229 zo dňa 04.10.2016, kde Krajský súd
v Košiciach konštatoval cit.: „V danej veci dospel aj krajský súd k záveru, že konflikt, ktorý sa odohral
medzi obžalovaným a poškodenou vyvolala poškodená tak ako je to zrejmé z vykonaného dokazovania

v prípravnom konaní ako aj na hlavných pojednávaniach a aj z kamerového záznamu. Krajský súd na
podklade okolností útoku (poškodená ho vyvolala prvá, už aj predtým mali konflikty, kde poškodená
útočila) ... miesta (obchodný dom, kde poškodená vyhľadala obžalovaného a nie naopak) stotožnil sa s
obhajobou obžalovaného, že jeho úmyslom v žiadnom prípade nebolo narušenie verejného poriadku).“
Zhodne s názorom súdu uvádzam, že tak ako mojim úmyslom nebolo narušenie verejného poriadku,

nebolo ním a nemohlo byť ani narušenie občianskeho spolunažívania. Podstata týchto skutkov, ktoré mi
boli kladené za vinu a stále sú (z hľadiska konania) je totiž totožná. Nemôžem súhlasiť ani s právnym
názorom žalovaného vysloveným v súvislosti s nemožnosťou aplikácie § 2 odsek 2 priestupkového
zákona cit.: „reakciu obvineného tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, na slovný útok
oznamovateľky možno vzhľadom na okolnosti hodnotiť ako celkom zjavne neprimeranú“. Z vykonaného

dokazovanie je zrejmé, že konanie C. W., ktoré predchádzalo vzájomnej fyzickej roztržke, napĺňa znaky
totožného priestupku, ktorý mi je kladený za vinu (§ 49 odsek 1 písm. a) a d) priestupkového zákona),
len sa ho dopustila iným konaním (vulgárnymi urážkami a vyhrážkou ujmou na zdraví). Závažnosťou
tak nejde o konanie, ktoré by bolo celkom zjavne neprimerané môjmu konaniu, nakoľko je právnekvalifikované úplne totožne. Navyše moju reakciu nie je možné zužovať len ako reakciu na slovný útok,
išlo totiž o reakciu na slovný útok osoby pod vplyvom alkoholu, po ktorom vždy v minulosti nasledoval
útok fyzický. Z mojej strany preto ani zďaleka nešlo o celkom zjavne nedôvodnú obavu z fyzického

útoku oznamovateľky. Markantným a dostatočne preukazným tu je aj správanie oznamovateľky hneď v
deň spáchania skutku, kedy dala najavo svoju (hoci alkoholom posilnenú) nepredvídateľnú povahu, keď
bezdôvodne zaútočila nielen na zamestnanca SBS a zamestnankyňu predajne, ale aj na privolaných
členovpolicajnejhliadky.Záveržalovaného,žesomneodvracalpriamohroziacenebezpečenstvopretov
kontexte skutočností, ktoré sa preukázateľne stali, neobstojí. V tomto smere preto nemôžem súhlasiť ani

s postupom žalovaného, ktorý odmietol vykonať mnou navrhnuté dôkazy - pripojiť najmä priestupkový
spis oznamovateľky C. W. v súvislosti s jej útokom na službu konajúcich policajtov, výstup z dychovej
skúšky oznamovateľky ako aj trestný spis službukonajúcich policajtov vedený v súvislosti s použitím
donucovacích prostriedkov voči C. W.. Mám za to, že žalovaný by mal hodnotiť dôkazy ako aj všetky
skutočnosti nielen jednotlivo ale aj vo vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo v konaní
vyjde najavo. Som preto toho názoru, že žalovaný pochybil, pokiaľ skutok, ktorý mi je kladený za

vinu, vnímal a posudzoval izolovane od všetkých ostatných skutočností a okolností (ktoré v priebehu
konania vyšli najavo) a neprihliadal na tie skutočnosti, ktoré zo skutkového hľadiska dávajú zrozumiteľnú
odpoveď na príčiny môjho konania a z právneho hľadiska vylučujú moju priestupkovú zodpovednosť
za konanie, ktoré mi je kladené za vinu. V neposlednom rade považujem napádané rozhodnutia aj za
nespravodlivé, a to v kontexte porovnania postihu, ktorému čelím za svoj exces zo dňa 30.04.2015 už

dlhé tri roky ja a žiadneho postihu, ktorému čelí oznamovateľka W., ktorá pod vplyvom alkoholu zaútočila
nielen na mňa, ale aj na zamestnankyňu predajne, pracovníka SBS a na dvoch službukonajúcich
policajtov, ktorí sa ju len snažili legitimovať. Pokiaľ ide o podklady pre vydanie napádaného rozhodnutia,
na 8. strane prvostupňového rozhodnutia sa uvádza okrem iných aj správa o výsledku objasňovania
priestupku OO PZ Košice Západ zo dňa 01.03.2017. Nie je mi známe o aký dôkaz ide, najmä vzhľadom

k skutočnosti, že nemám vedomosť o tom, že by bol priestupok prejednávaný zo strany tohto orgánu.
Odôvodňujúc vyššie uvedeným preto proti napádaným rozhodnutiam namietam nesprávne právne
posúdenie, nedostatočne vykonané dokazovanie, pod ktorým má na mysli nielen nevykonanie mnou
navrhnutých dôkazov, ale tiež skutočnosť, že žalovaný dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj skutočnosť, že žalovaný pri vydaní napádaných rozhodnutí

vychádzal z dôkazu, s ktorým mi nebolo umožnené sa oboznámiť (správa o výsledku objasňovania
priestupkuOOPZKošiceZápadzodňa01.03.2017).Nažiadnuzvyššieuvedenýchskutočnostíminedal
žalovaný relevantnú odpoveď ani vo svojom druhostupňovom rozhodnutí, a v tomto smere namietam
jeho zjavnú nepreskúmateľnosť. Odôvodňujúc vyššie uvedeným preto navrhujem Krajskému súdu v
Košiciach, aby rozhodnutie žalovaného číslo OU-KE-OOP1-2018/021972/GEC zo dňa 15.05.2018 v

spojení s rozhodnutím žalovaného číslo OU-KE-OVVS2-2018/002695 zo dňa 19.02.2018 zrušil a vrátil
vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca zároveň žiada, aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 %. Žalobca v tejto veci nežiada nariadenie pojednávania.“

3. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 23.08.2018, v ktorom po zhrnutí obsahu

žaloby žalobcu uviedol, že: „Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných
vecí, ako príslušný odvolací orgán, preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa ust. § 59 ods. 1 zákona o
správnom konaní v celom rozsahu, preskúmal celý spisový materiál, zhodnotil vykonané dokazovanie,
priebeh prvostupňového konania a postup prvostupňového správneho orgánu, pričom sa stotožnil s
právnym názorom prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že prvostupňový správny

orgán postupoval v súlade so zákonom, podľa § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený
pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval. Prvostupňový správny orgán pri vydaní rozhodnutia vychádzal z vyšetrovacieho spisu
Obvodného oddelenia PZ Košice Západ (ďalej len OO PZ Košice Západ) č. C.-XXXX/ZA-W.-XXXX, zo

spisu Okresného súdu Košice II č. 8To 61/2016, súčasťou ktorého je Uznesenie č. 8To/61/2016-229
zo dňa 04.10.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.11.2016, o postúpení veci prvostupňovému
správnemu orgánu z dôvodu, že nejde o trestný čin, z priestupkového spisu OO PZ Košice Západ č.
C.-W.-C.-XXX/XXXX-L., súčasťou ktorého je Správa o výsledku objasňovania č. C.-W.-C.-XXX/XXXX-L.
zo dňa 01.03.2017, ako aj zo Zápisnice o prejednávaní priestupku zo dňa 05.10.2017, súčasťou ktorej

je výpoveď obvineného. Prvostupňový správny orgán po zhodnotení jednotlivých dôkazov zvlášť i v ich
vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že spáchanie priestupku bolo obvinenému jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností preukázané na základe výpovede oznamovateľky, kamerového záznamu z
C. W. zo dňa 30.04.2015 a Úradného záznamu k vzhliadnutiu kamerového záznamu z C. W. zo dňa30.04.2015, ako aj na základe samotnej výpovede obvineného, ktorý priznal, že ako prvý fyzicky zaútočil
na oznamovateľku. Obvinený ani v podanom odvolaní nepoprel, že oznamovateľku pri predmetnom
incidente fyzicky napadol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Na svoju

obhajobuuviedol,žekonfliktzačalaoznamovateľkajejverbálnymútokomaževminulostibolopakovane
objektom fyzických útokov oznamovateľky, ktorým vždy predchádzali útoky verbálne. Podľa ust. § 49
ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustí ten, kto
inému úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na
zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Priestupok

je spáchaný úmyselne (§ 4 ods. 2 zákona o priestupkoch), ak páchateľ chcel svojím konaním porušiť
alebo ohroziť záujem chránený zákonom (priamy úmysel) alebo vedel, že svojím konaním môže
porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým
uzrozumený (nepriamy úmysel). Na spáchanie úmyselného priestupku postačuje aj nepriamy úmysel.
Odvolací orgán mal za to, že obvinený vedel, že svojím konaním - opakovaným úderom päsťou do
oblasti tváre oznamovateľky, môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad,

že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený, bol teda preukázaný minimálne nepriamy úmysel,
ktorý je postačujúci pre uznanie obvineného vinným zo spáchania priestupku, u ktorého sa vyžaduje
úmyselné zavinenie. Odvolací orgán sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a to, že napriek tvrdeniu obvineného, že konflikt
začala oznamovateľka jej verbálnym útokom a v minulosti bol opakovane objektom fyzických útokov

oznamovateľky, ktorým vždy predchádzali útoky verbálne, v danom prípade nebolo možné použiť
inštitút nutnej obrany v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch, nakoľko obrana obvineného
spôsobom, aký použil, bola neprimeraná verbálnemu útoku oznamovateľky, ktorá voči obvinenému
nepoužila žiaden fyzický atak. Z kamerového záznamu zo dňa 30.04.2015 je zrejmé, že oznamovateľka
sa po počiatočnej slovnej roztržke od obvineného vzdialila, obvinený však na oznamovateľku naďalej

útočil tak, že k nej zozadu pristúpil a zasiahol ju päsťou do tváre a po tomto údere ju zasiahol
ešte raz päsťou do tváre. Na základe vyššie uvedených skutočností sa odvolací orgán stotožnil
s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, odvolanie obvineného zamietol a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. OU-KE-OVVS2-2018/002695, 2017/376/BUS zo dňa
19.02.2018. N.. G. X. (ďalej len žalobca) podal dňa 25.06.2018 žalobu proti rozhodnutiu č. OU-KE-

OOP1-2018/021972/GEC zo dňa 15.05.2018 v spojení s rozhodnutím č. OU-KE-OVVS2-2018/002695,
2017/376/BUS zo dňa 19.02.2018. Žalobca v žalobe uviedol, že touto žalobou sa domáha preskúmania
oboch vyššie uvedených rozhodnutí, nakoľko ich nepovažuje za zákonné a správne a že v zásade
zotrváva na svojich výhradách vznesených v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, nakoľko
podľa jeho názoru sa žalovaný s nimi dostatočne nevysporiadal. Žalobca opakovane uviedol, že na

udalosti zo dňa 30.04.2015 nie je vôbec hrdý a to, že sa nechal vyprovokovať ku konaniu, ktoré mu
vskutku nie je vlastné, je žiaľbohu fakt. Žalobca ale nesúhlasí s právnym a skutkovým posúdením zo
strany prvostupňového správneho orgánu, že úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným hrubým
správaním, pričom žalovaný nepovažoval za významný predchádzajúci verbálny útok oznamovateľky
C. W., ktorý nepovažoval za takej intenzity, aby sa žalobca voči nemu bránil fyzicky. Žalobca ďalej

tvrdil, že on C. W. v obchode nevyhľadával a nechcel na ňu útočiť, ale bola to práve ona, ktorá sa
bezdôvodne zapojila do jeho sporu s C.. O., vulgárne mu nadávala a vyhrážala sa mu, že „ešte uvidí“.
Konanie žalobcu bolo teda v danom okamihu skratové, výsledkom návalu emócií a bolo vyprovokované
konaním C. W., čo potvrdili svedkovia C. W. a T. I.. To, že obava žalobcu z fyzického útoku C. W. bola
dôvodná, vyplýva aj z jej následného správania po príchode policajnej hliadky na miesto skutku dňa

30.04.2015,keďneuposlúchlaopakovanévýzvypolicajtovvedenésnahoustotožniťjejosobuanatýchto
bezdôvodne verbálne a fyzicky zaútočila. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má žalobca za to, že v
danom okamihu nechcel, nevedel a ani len nepomyslel na to, že svojím konaním porušuje alebo ide
porušiť, či ohroziť záujem chránený zákonom. Žalobca poukázal na to, že v minulosti vždy fyzickým
útokomC.W.predchádzaliútokyverbálne,tedamaldôvodnúobavuzfyzickéhonapadnutiamenovanou,

preto neobstojí záver žalovaného, že neodvracal priamo hroziace nebezpečenstvo. Žalobca namietal,
že žalovaný odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy, a to pripojiť priestupkový spis oznamovateľky C.
W. v súvislosti s jej útokom na službukonajúcich policajtov, výstup z dychovej skúšky oznamovateľky,
ako aj trestný spis službukonajúcich policajtov vedený v súvislosti s použitím donucovacích prostriedkov
voči C. W. a že nebol oboznámený so správou o výsledku objasňovania priestupku OO PZ Košice

Západ zo dňa 01.03.2017. V závere žaloby žalobca navrhuje napadnuté rozhodnutie žalovaného ako
aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a zároveň
žiadal, aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. V súvislosti s podanou
žalobou žalovaný uvádza, že argumenty žalobcu nie sú opodstatnené. Žalovaný sa po oboznámenís predloženým odvolaním žalobcu a po dôkladnom preskúmaní predloženého súvisiaceho spisového
materiálu stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, že žalobca sa dopustil
priestupku, ktorý mu bol kladený za vinu. Kľúčovými dôkazmi pre uznanie žalobcu vinným zo spáchania

priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch bola
výpoveď oznamovateľky, kamerový záznam z C. W. zo dňa 30.04.2015, Úradný záznam k vzhliadnutiu
kamerového záznamu z C. W. zo dňa 30.04.2015, ako aj samotná výpoveď žalobcu, ktorý priznal, že
ako prvý fyzicky zaútočil na oznamovateľku po jej predchádzajúcom verbálnom útoku. Priestupok je
spáchaný úmyselne (§ 4 ods. 2 zákona o priestupkoch), ak páchateľ chcel svojím konaním porušiť

alebo ohroziť záujem chránený zákonom (priamy úmysel) alebo vedel, že svojím konaním môže porušiť
alebo ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený
(nepriamy úmysel). Na spáchanie úmyselného priestupku postačuje aj nepriamy úmysel. Žalovaný má
naďalej za to, že obvinený vedel, že svojím konaním - opakovaným úderom päsťou do oblasti tváre
oznamovateľky, môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo
ohrozí, bol s tým uzrozumený, bol teda preukázaný minimálne nepriamy úmysel, ktorý je postačujúci

pre uznanie vinným za spáchanie priestupku, u ktorého sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Žalovaný je
tiež toho názoru, že obhajoba žalobcu, že jeho konanie bolo skratové a že nemal v úmysle napadnúť
oznamovateľku, je účelová, s cieľom zbavenia sa zodpovednosti za spáchaný priestupok, o čom tiež
svedčí skutočnosť, že žalobca udrel oznamovateľku päsťou do tváre opakovane a druhý úder podľa
kamerového záznamu smeroval odzadu. Podľa § 2 ods. 2 priestupkového zákona priestupkom nie

je konanie, ktorým niekto odvracia primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený
zákonom alebo nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním
nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo
možné v danej situácii odstrániť inak. Žalovaný je naďalej toho názoru, že pri rozhodovaní v predmetnej
veci nebolo možné použiť inštitút nutnej obrany v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch. Žalobca

ani v podanej žalobe nepoprel, že oznamovateľku pri predmetnom incidente opakovane udrel päsťou do
oblasti tváre, tvrdil však, že sa takto len bránil verbálnemu útoku oznamovateľky, ktorý v minulosti vždy
predchádzal útoku fyzickému. Oznamovateľka však na žalobcu fyzicky ako prvá nezaútočila, obrana
žalobcu teda nebola primeraná verbálnemu útoku oznamovateľky. K žalobe zaujal odbor opravných
prostriedkov Okresného úradu Košice uvedené stanovisko. Podľa názoru tunajšieho odboru žalobca v

žalobe neuvádza žiadne nové skutočnosti, žaloba sa opiera o dôvody, ktoré boli uvedené v odvolaní a
žalovaný sa s nimi v plnom rozsahu vysporiadal v rozhodnutí č. OU-KE-OOP1-2018/021972/GEC zo
dňa 15.05.2018. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujeme, aby Krajský súd v Košiciach
žalobu zamietol a trovy konania znášal žalobca.“

4. Žalobca v replike zo dňa 14.09.2018 k vyjadreniu žalovaného uviedol svoje nasledovné stanovisko:
„Žalovaný vo svojom vyjadrení nepredložil žiadnu argumentáciu k mojim výhradám vzneseným voči
napádanému rozhodnutiu. Žalovaný len mechanicky zopakoval to, čo už uviedol v odôvodnení
napádaného rozhodnutia, čo nepovažujem za korektné. Žalovaný nepredložil žiadnu argumentáciu, či
aspoň dodatočné vysvetlenie najmä k mojim nasledovným námietkam:

• k mojej námietke, že pri vydaní napádaného rozhodnutia žalovaný vychádzal zo zrejme nejestvujúceho
dôkazu - správa o výsledku objasňovania priestupku OO PZ Košice Západ zo dňa 01.03.2017,
•kmojejnámietke,žežalovanýsícetemer100%vychádzalzdôkazovobstaranýchvpriebehutrestného
konania, avšak dospel na ich základe k diametrálne odlišným skutkovým záverom ako Krajský súd
v Košiciach v uznesení sp. zn.: 8To/61/2016-229 zo dňa 04.10.2016, kde Krajský súd v Košiciach

konštatoval cit.: „V danej veci dospel aj krajský súd k záveru, že konflikt, ktorý sa odohral medzi
obžalovaným a poškodenou vyvolala poškodená tak ako je to zrejmé z vykonaného dokazovania v
prípravnom konaní ako aj na hlavných pojednávaniach a aj z kamerového záznamu. Krajský súd na
podklade okolnosti útoku (poškodená ho vyvolala prvá, už aj predtým mali konflikty, kde poškodená
útočila) ... miesta (obchodný dom, kde poškodená vyhľadala obžalovaného a nie naopak) stotožnil sa s

obhajobou obžalovaného, že jeho úmyslom v žiadnom prípade nebolo narušenie verejného poriadku,
• k mojej námietke, že ak teda nebolo mojim úmyslom narušenie verejného poriadku (ako uvádza
Krajský súd v Košiciach), ako mohlo byť mojim úmyslom dopustiť sa priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu, pokiaľ podstata oboch skutkov je v zásade totožná, iná je len miera ich závažnosti,
• že to bola poškodená, ktorá ma zámerne vyhľadala a vyvolala konflikt,

• k mojej námietke poukazujúcej na skutočnosť, že poškodená bola v danom čase pod vplyvom alkoholu,
pričom jej agresívna povaha (a teda aj moja obava z jej útoku) boli bezprostredne preukázané jej
fyzickými útokmi voči personálu v obchode a službukonajúcim policajtom.“5. K replike žalobcu, ktorú súd doručil žalovanému dňa 19.10.2018, sa žalovaný duplikou už nevyjadril.

6. Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 194 a nasl. zákona č.

162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“), postupom podľa ust. § 107 ods. 2, za
splneniazákonnýchpodmienokpodľaust.§105ods.2písm.a)ac)a§106SSP,nezistiacvadyuvedené
v ust. § 195 SSP, po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu žalovaného správneho orgánu,
dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.

7. Podľa ust. § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľaust.§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

Podľaust.§6ods.2písm.b)SSPsprávnesúdyrozhodujúvkonaniachosprávnychžalobáchvoveciach
správneho trestania.

Podľa ust. § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa ust. § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa ust. § 194 ods. 1 a 2 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o priestupkoch“) priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem
spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny
delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

Podľa ust. § 3 zákona o priestupkoch na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti,
ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

Podľa ust. § 4 ods. 2 zákona o priestupkoch je priestupok spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel svojím
konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom. alebo vedel, že svojím konaním môže porušiť

alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.

Podľa ust. § 11 ods. 1 zákona o priestupkoch za priestupok možno uložiť tieto sankcie: a) pokarhanie,
b) pokutu, c) zákaz činnosti, d) prepadnutie veci.

Podľa ust. § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na
závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol
spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom
bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.

Podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske
spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z
priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.Podľa ust. § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon o správnom konaní“)
správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné
podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa ust. § 34 ods. 5 zákona o správnom konaní správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľaust.§46zákonaosprávnomkonanírozhodnutiemusíbyťvydanévsúladesozákonmiaostatnými

právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu
veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa ust. § 47 ods. 1 až 3 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ
sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu;
lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval,

a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom
rozhodnutia. Skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi, ktorými sú
subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka. Na objasňovanie a sankcionovanie priestupku
musia byť obligatórne naplnené a zistené kumulatívne. V prípade, že by čo i len jeden znak skutkovej
podstaty nebol objasnený, nemožno hovoriť o priestupku. Ak pri niektorej časti skutkovej podstaty

existujú pochybnosti o jej existencii a nebola preukázaná nadovšetko pochybnosť, uplatní sa zásada in
dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného).

8. Skutková podstata priestupku proti občianskemu spolunažívaniu je zakotvená v ustanovení §
49 zákona o priestupkoch. Súd sa zaoberal skutkovou podstatou priestupku podľa ustanovenia §

49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, pretože sa vzťahuje na predmetnú právnu vec. Podľa
vyššie citovaného ustanovenia sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustí ten, kto
úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na
zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Za takýto
priestupok je možné uložiť pokutu do 99,- eur (§ 49 ods. 2 citovaného zákona). Subjektom priestupku

podľa citovaného ustanovenia môže byť každá osoba. Subjektívnou stránkou tohto priestupku je
úmyselne zavinené konanie, ktoré sa prejavuje v narušení občianskeho spolunažívania. Objektom,
t.j. chráneným spoločenským vzťahom, je občianske spolunažívanie; objektívnu stránku tvorí konanie
subjektu, ktorým je narušené občianske spolunažívanie ako následok a príčinná súvislosť medzi
konaním a následkom, t.j. že konanie priestupcu viedlo k narušeniu občianskeho spolunažívania.

9. Ako z obsahu spisovej dokumentácie žalovaného vyplýva, kľúčovými dôkazmi pre uznanie žalobcu
vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o
priestupkoch bola výpoveď oznamovateľky, najmä však kamerový záznam z C. W. zo dňa 30.04.2015,
s ktorým sa súd oboznámil, ako aj samotná výpoveď žalobcu, ktorý priznal, že ako prvý fyzicky zaútočil

na oznamovateľku po jej predchádzajúcom verbálnom útoku a v žalobe tuto skutočnosť ani nenamieta.
Skutočnosť, že žalobca sa dopustil skutku uvedeného v prvostupňovom rozhodnutí potvrdili svedkovia
C. W. a T. I., ktorí boli poučení o trestných následkoch nepravdivej výpovede.

10. K žalobnej námietke žalobcu spočívajúcej v jeho nesúhlase s právnym a skutkovým posúdením zo

strany prvostupňového správneho orgánu a žalovaného a k námietke, že ani nechcel, ani nevedel a
ani len nepomyslel na to, že svojím konaním porušujem alebo ide porušiť, či ohroziť záujem chránený
priestupkovým zákonom, t.j. narušenie občianskeho spolunažívania hrubým správaním, či záujem
chránený akýmkoľvek iným zákonom, súd poukazuje na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia,
v ktorom správny orgán uviedol: „Na uznanie osoby obvineného z priestupku vinným musia byť v

konaní o priestupku jednoznačne preukázané obligatórne, teda povinné znaky priestupku, ktorými sú
objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka priestupku. Subjektom spáchaného priestupku
môže byť každá osoba. Subjektívnou stránkou priestupku je úmyselné zavinené konanie. Objektom
spáchaného priestupku je záujem chránený zákonom - riadne občianske spolunažívanie. Objektívnustránku tvorí konanie subjektu, ktoré sa prejavuje vo vyhrážaní ujmou na zdraví, drobným ublížením na
zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním; narušenie
občianskeho spolunažívania ako následok a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom. Občianske

spolunažívanie možno vo všeobecnosti vymedziť ako súhrn pravidiel správania sa, zachovanie ktorých,
nad rámec právnych noriem, je podľa všeobecného názoru a presvedčenia nevyhnutnou podmienkou
kľudného a usporiadaného spolunažívania občanov v danom čase a situácii. Hrubé správanie je
definované ako konanie, ktoré má schopnosť ohroziť alebo porušiť záujem chránený zákonom uvedený
v ustanovení § 49 priestupkového zákona a súčasne narušiť občianske spolunažívanie. To znamená,

že je schopné prekročiť rámec ustálených konaní a pravidiel správania sa. Narušenie občianskeho
spolunažívania je postihované vtedy, ak dôjde k jeho negatívnemu zasiahnutiu konaním určitej intenzity,
ktorá svojou povahou typovo zodpovedá konaniam uvedeným v demonštratívnom výpočte foriem
hrubého správania v ustanovení § 49 priestupkového zákona t. j. vyhrážanie sa ujmou na zdraví,
drobné ublíženie na zdraví, nepravdivé obvinenie z priestupku, schválnosti alebo iné hrubé správanie,
ktoré je postihnuteľné iba v prípade úmyselného narušenia občianskeho spolunažívania. Hrubým

správaním narušujúcim občianske spolunažívanie je napríklad vyhrážanie inou ujmou než ujmou na
zdraví,ohováranie,vydieraniezapodmienky,ženejdeotrestnýčin.Knaplneniuskutkovejpodstatytohto
priestupku preto treba, aby sa jednalo o hrubé správanie spôsobilé narušiť občianske spolunažívanie,
a nie iba o správanie neslušné alebo inak nevhodné. Pojem hrubého správania musí byť vykladaný
správnym orgánom objektívne, nakoľko by bolo fakticky iba na subjektívnej úvahe oznamovateľa,

voči ktorému bolo použité to, či sa páchateľ priestupku hrubého správania dopustil. K naplneniu tejto
skutkovej podstaty preto treba, aby sa jednalo o hrubé správanie a nie o správanie nevhodné (porušenie
pravidiel slušnosti a zdvorilosti).“ a s ktorým sa stotožnil aj žalovaný. Podľa názoru súdu tieto povinné
znaky priestupku, ktorými sú objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka priestupku, boli
žalobcom v tomto preskúmavanom prípade naplnené a žalobca sa skutku kladeného mu za vinu bez

akýchkoľvek pochybností dopustil, a preto súd tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

11. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa skutkových záverov žalovaného v porovnaní s uznesením
Krajského súdu v Košiciach č.k. 8To/61/2016-229 zo dňa 04.10.2016, súd uvádza, že v tomto prípade
nešlo o prečin výtržníctva, ale o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia §

49 ods. 1 písm. d) priestupkového zákona, ktoré protispoločenské konania majú diametrálne odlišné
skutkové podstaty upravené v rozdielnych zákonoch.

12. K námietke žalobcu týkajúcej sa postupu žalovaného, ktorý podľa žalobcu odmietol vykonať
ním navrhnuté dôkazy - pripojiť najmä priestupkový spis oznamovateľky C. W. v súvislosti s jej

útokom na službukonajúcich policajtov, výstup z dychovej skúšky oznamovateľky, ako aj trestný spis
službukonajúcich policajtov vedený v súvislosti s použitím donucovacích prostriedkov voči C. W. a k
námietke spočívajúcej v tvrdení, že je „... nespravodlivé, a to v kontexte porovnania postihu, ktorému
čelímzasvojexceszodňa30.04.2015uždlhétrirokyjaažiadnehopostihu,ktorémučelíoznamovateľka
W., ktorá pod vplyvom alkoholu zaútočila nielen na mňa, ale aj na zamestnankyňu predajne, pracovníka

SBS a na dvoch službukonajúcich policajtov, ktorí sa ju len snažili legitimovať.“, súd uvádza, že
priestupkové konanie týkajúce sa C. W. nemá žiadnu súvislosť s preskúmavaným priestupkom, ktorého
sa dopustil žalobca, a už vonkoncom nie je možné prihliadať na udalosti, ktoré nastali po inkriminovanom
skutku žalobcu. Preto žalovaný nekonal v rozpore s ust. § 34 ods. 5 zákona o správnom konaní ani v
rozpore s ust. § 32 ods. 1 zákona o správnom konaní, pokiaľ správne orgány mali dostatok dôkazov a

presne a úplne zistený skutočný stav veci, nebolo potrebné pripájať priestupkový spis oznamovateľky
ani prihliadať na postih oznamovateľky. Námietku žalobcu súd preto považuje za nedôvodnú.

13. K námietke žalobcu, v ktorej tvrdil, že: „Pokiaľ ide o podklady pre vydanie napádaného rozhodnutia,
na 8. strane prvostupňového rozhodnutia sa uvádza okrem iných aj správa o výsledku objasňovania

priestupku OO PZ Košice Západ zo dňa 01.03.2017. Nie je mi známe o aký dôkaz ide, najmä vzhľadom
k skutočnosti, že nemám vedomosť o tom, že by bol priestupok prejednávaný zo strany tohto orgánu.“,
súd v zhode so žalovaným môže len uviesť, že v zápisnici o prejednávaní priestupku zo dňa 05.10.2017
vlastnoručným podpisom potvrdil, že bol oboznámený s celým priestupkovým spisom v tejto veci. Preto
súd aj túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

14. Preto súd uzatvára, že žalobca uznaný za vinného vedel, že svojím konaním - úderom do tváre
oznamovateľky, ako aj opakovaným úderom päsťou do oblasti tváre oznamovateľky, a to spoza jej chrbta
vedeným útokom, keď oznamovateľka prestala útočiť, môže porušiť alebo ohroziť záujem chránenýzákonom a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený, a preto žalobcovi bol
teda preukázaný minimálne nepriamy úmysel, v zmysle vyššie citovaného ust. § 4 ods. 2 zákona
o priestupkoch, ktorý je postačujúci pre uznanie vinným za spáchanie priestupku, u ktorého sa

vyžaduje úmyselné zavinenie. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že žalobná námietka žalobcu
spočívajúca v tvrdení, že jeho konanie bolo skratové a že nemal v úmysle napadnúť oznamovateľku, je
účelová, s cieľom zbavenia sa zodpovednosti za spáchaný priestupok, o čom tiež svedčí skutočnosť,
že žalobca udrel oznamovateľku päsťou do tváre opakovane a druhý zásadný úder podľa kamerového
záznamu smeroval od jej chrbta do tváre a žalobca túto skutočnosť, že tak konal, zrejme po pozretí

si kamerového záznamu, ani nenamietal v žalobe. Po pozretí si kamerového záznamu aj súd zastáva
názor, že vzhľadom na dôkazy svedčiace v neprospech žalobcu nebolo možné použiť inštitút nutnej
obrany v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch, pretože žalobca ani v podanej žalobe nepoprel,
že oznamovateľku pri predmetnom incidente opakovane udrel päsťou do oblasti tváre, tvrdil iba, že sa
takto len bránil verbálnemu útoku oznamovateľky, ktorý v minulosti vždy predchádzal útoku fyzickému.
Oznamovateľka však na žalobcu fyzicky ako prvá nezaútočila, obrana žalobcu teda zjavne nebola

primeraná verbálnemu útoku oznamovateľky. To je nevyvrátiteľný fakt, preukázaný výpoveďou svedkov,
kamerovým záznamom, ako aj samým žalobcom. K námietkam žalobcu uvedeným v replike, kde tvrdí,
že to bola poškodená, ktorá ho zámerne vyhľadala a vyvolala konflikt a kde poukazuje na skutočnosť,
že poškodená bola v danom čase pod vplyvom alkoholu, pričom jej agresívna povaha (a teda aj jeho
obava z jej útoku) boli bezprostredne preukázané jej fyzickými útokmi voči personálu v obchode a

službukonajúcim policajtom, súd uvádza, že súd nepreskúmaval priestupok poškodenej ale priestupok
žalobcu. Preto námietky žalobcu súd považuje za nedôvodné.

15. V predmetnej právnej veci bol podľa názoru súdu presne a nadovšetku pochybnosť zistený skutkový
stav, ktorý viedol k objasneniu priestupku a jeho skutkovej podstaty, konkrétne v preskúmavanej veci -

priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch.

16. Pri určení druhu sankcie a jej výmery v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 a § 12 ods. 1 priestupkového
zákona, pokiaľ správne orgány prihliadali na skutočnosti ako je závažnosť priestupku na spoločenskú
nebezpečnosť konania žalobcu, ktorý úmyselne narušil občianske spolunažívanie, prihliadali na

spoločenskú nebezpečnosť konania obvineného, ktorý úmyselne narušil občianske spolunažívanie
konaním, na okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný, keď sa žalobca uvedeného konania dopustil po
predchádzajúcej slovnej výmene názorov s oznamovateľkou a počas fyzického útoku sa oznamovateľka
bránila tak, že sa snažila údery žalobcovi vrátiť, na spôsob spáchania priestupku zo strany žalobcu,
pretože išlo o vedomé a úmyselné konanie, na následky priestupku spočívajúce v narušení občianskeho

spolunažívania konaním tak, ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, na postoj
žalobcu k spáchanému skutku, keď sa žalobca priznal, že oznamovateľku ako prvý fyzicky napadol,
pretože sa bránil hroziacemu útoku oznamovateľky a prihliadli aj na to, že žalobca nebol v minulosti
uznaný vinným z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d)
priestupkového zákona, potom bola žalobcovi podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) priestupkového

zákona uložená primeraná sankcia, v dolnej tretine sadzby, pokuta vo výške iba 30,- eur, ktorú aj súd
považujezaprimeranúapostačujúcuksplneniuúčelu,ktorýjeuloženímsankciesledovaný,atonáprava
páchateľa, aby v budúcnosti sa podobných konaní zdržal.

17. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

zrušenienapadnutéhorozhodnutiaavrátenievecisprávnemuorgánunaďalšiekonanie.Správneorgány
postupovali v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o správnom konaní, vykonali vo veci
náležité dokazovanie, vykonané dôkazy vyhodnotili v súlade s vyššie citovaným ust. § 34 ods. 5 zákona
o správnom konaní, t.j. každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom vykonané
dôkazy boli postačujúce na prijatie záverov o naplnení skutkovej podstaty priestupku podľa ust. § 49

ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Podľa názoru súdu správne orgány oboch stupňov správne
vyhodnotiliskutkovýstavasprávneaplikovalipríslušnéustanoveniazákonaopriestupkoch.Hodnotením
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu súd nezistil logické, vecné ani právne pochybenia. Žalovaný
správny orgán sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré
mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej, vysporiadal sa aj so všetkými podstatnými námietkami žalobcu

uvedenými v jeho odvolaní.

18. Súd preto z vyššie uvedených dôvodov, po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného v
rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, dospel k záveru, že správne orgány v konaní postupovalizákonne, objektívne a správne zistili skutkový stav, svoje rozhodnutia riadne v logických súvislostiach
odôvodnili, a keďže nezistil ani žiadnu vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť ich rozhodovania a
prvostupňovým správnym orgánom uložená sankcia je v súlade so zákonom, dostatočne odôvodnená,

preto žalobu žalobcu podľa ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

19. Žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi preskúmacieho súdneho konania súd právo na náhradu
trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP), a keďže žalovaný si právo na náhradu trov konania v zmysle
ust.§168SSPneuplatnil,súdvovýrokurozsudkuvyriekol,žeúčastníkomprávonanáhradutrovkonania

nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde
v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo
sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté

rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku
rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostaljeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 odseku 2 písm. c) a d) alebo

ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.