Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14Cpr/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114204183
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Chamula

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2016:5114204183.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudcom Mgr. Dušanom Chamulom, v právnej veci žalobkyne: Y..

Q. T.,B.. X.X.XXXX, X. Č. XXXX, Š. C. U., XXX XX Č. L. Č., proti žalovaným: v rade 1/ Krajský súd
Žilina, so sídlom Ul. Orolská 3, 010 01 Žilina, v rade 2/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, o doplatenie funkčného platu s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný v rade 2/ je po v i n n ý z a p la t i ť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo
sumy 1.908,33 Eur za obdobie od 20.04.2014 do 10.06.2014 do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Súd žalobu voči žalovanému v rade 1/ z a mi e t a.

Žalobkyňa má n á r o k na náhradu trov konania od žalovaného v rade 2/.

Žalovanému v rade 1/ sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 7.2.2014 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovaným v rade 1/

a 2/ povinnosť zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 2.199,42 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne
zo sumy 284,- Eur od 11.2.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 284,- Eur
od 11.03.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 284,- Eur od 11.04.2011
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 284,- Eur od 11.05.2011 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 284,- Eur od 11.06.2011 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania 9,50 % ročne zo sumy 568,- Eur od 11.07.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,50
% ročne zo sumy 211,42 Eur od 11.08.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania.

2. Na odôvodnenie uplatneného nároku žalobkyňa uviedla, že je sudkyňou pridelenou na výkon
funkcie sudcu na Krajský súd Žilina s právom na plat za podmienok upravených v 7. hlave zákona č.
385/2000Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov.Vobdobíod1.1.2011do25.7.2011bolžalobkyninezákonne
vyplácanýnižšíplat,akojejnazákladezákonnýchkritériípatril.Dôvodomtohtostavuboloprijatiezákona
č. 120/1993 Z.z. v stave účinnom od 1.1.2011, presnejšie jeho ust. § 2 ods. 1, 2 a § 29 ods. 1, 4, 8 a
9. Ústavný súd na neverejnom zasadaní dňa 11.12.2013 rozhodol, že ust. § 2 ods. 1 v časti „znížený

podľa ods. 2“, 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8, 9 zákona Národnej rady SR
č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov SR v znení neskorších predpisov
nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.3. Žalobkyni bol v období od 1.1.2011 do 25.7.2011 vyplácaný funkčný plat vo výške 2.265,10 Eur a
paušálna náhrada vo výške 98,40 Eur, spolu plat 2.359,50 Eur v zmysle platového dekrétu vydaného
KS v Žiline pod Spr 7139/2011 - Oú. Za uvedené obdobie však žalobkyni patri funkčný plat vo výške

2.537,70 Eur a paušálna náhrada vo výške 105,80 Eur, spolu plat vo výške 2.643,500 Eur. Takýto plat bol
žalobkyni vyplácaný od 26.7.2011 na základe Oznámenia o výške a zložení platu vydaného Krajským
súdomvŽilinepodSpr7314/2011-Oú.Rozdielmedziplatom,ktorýžalobkynipatrilvobdobíod1.1.2011
do 25.7.2011 a ktorý jej bol vyplatený predstavuje 2.199,42 Eur. Ako dôkaz žalobkyňa predložila platový
dekrét Spr 7139/2011 - Oú a oznámenie o výške a zložení platu Spr 7314/2011 - Oú. Podľa vyjadrení

žalobkyne sú žalovaní v rade 1/ a 2/ v omeškaní s platením platu žalobkyni, ktorý je splatný mesačne
pozadu, do 10.dňa v mesiaci (výplatný termín stanovil žalovaný v rade 1/), preto žalobkyni patrí od
splatnosti platu aj nárok na úrok z omeškania podľa § 5417 ods. 1, 2 OZ, vo výške podľa § 3 ods. 1
nariadeniavládyč.87/1995Z.z.Kpasívnejlegitimáciižalovanýchsažalobkyňavyjadrilatak,žežalovaný
v rade 1/ je osobný úrad žalobkyne a je subjektom, ktorý jej vypláca plat, zároveň žalovaný v rade 2/ -
štát zodpovedá podľa § 65 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. za uspokojenie platových nárokov sudcu.

4. Písomným podaním doručeným súdu dňa 4.6.2015 (č.l. 52 spisu) žalobkyňa doručila súdu čiastočné
späťvzatie žaloby, v ktorom žiadala, aby súd konanie v časti o zaplatenie istiny 2.199,42 Eur zastavil a vo
zvyšku žalobe vyhovel. Dôvodom späťvzatia je zaplatenie istiny žalovaným v rade 1/ po podaní žaloby,
dňa 10.6.2014. Zároveň žalobkyňa uviedla, že uhrádza súdny poplatok vo výške 35,- Eur z vyčísleného

príslušenstva a v jeho zaplatenej výške žiada priznať náhradu trov konania. Zároveň súdu predložila
uznesenie Ústavného súdu SR Plz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006, v ktorom ÚS SR vyriešil otázku
hmotnoprávnych účinkov svojich nálezov „ex tunc“, čo má z hľadiska právneho posúdenia význam pri
určenie splatnosti nároku a priznaní úroku z omeškania.

5. Súd následne uznesením sp.zn. 14Cpr/3/2014-71 zo dňa 28.10.2015 konanie v časti o zaplatenie
istiny v sume 2.199,42 Eur zastavil.

6. Dňa 1.12.2015 doručil vyjadrenie k žalobe žalovaný v rade 1/ (č.l. 75), t.j. Krajský súd v Žiline.
Vo vyjadrení udáva, že funkčné platy za obdobie január 2011 až júl 2011 boli žalobcovi vyplácané

žalovaným v rade 1/ podľa v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy, ktorú žalovaný v rade 1/,
finančne závislý na pridelených finančných prostriedkoch zo štátneho rozpočtu, nevyhnutne musel
rešpektovať. Novela zákona č. 120/1993 bola predmetom prieskumu pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky, ktorý nálezom sp. zn. PL.ÚS 99/2011 zverejneným v zbierke zákonov dňa 18.apríla 2014,
pričom dotknutá právna úprava vzťahujúca sa i k platovým náležitostiam sudcov, stratila len účinnosť,

nie však platnosť (tú až po uplynutí 6 mesiacov). V tejto dobe, konkrétne k najbližšiemu možnému
výplatnému termínu po pridelení finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, k 9.7.2014, bola istina
(doplatok k platu) žalobkyni vyplatená vo výške spolu 2.199,42 Eur, ktorá pozostávala z jednotlivých súm
špecifikovaných v prílohe. Aj keď obvyklý výplatný termín na Krajskom súde v Žiline bol v rozhodnom
čase zvyčajne do 10.dňa kalendárneho mesiaca, v zmysle § 87 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. (platové

náležitosti sudcu podľa tohto zákona (ďalej len „plat“), ak nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu za
mesačné obdobie, a to najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca) by tak omeškanie
nemohlo nastať skôr ako od 16.dňa príslušného kalendárneho mesiaca a nie už od 11.dňa, ako uplatňuje
žalobkyňa. Okrem toho žalovaný v rade 1/ namietal tiež sumy, z ktorých žalobkyňa žiada priznať úroky
z omeškania, keďže za január 2011 bola doplatená len suma 283,29 Eur, nie 284,- Eur, za február 2011

bola doplatená len suma 277,62 Eur, nie 284,- Eur, za jún 2011 bola doplatená len suma 284,- Eur,
nie 586,- Eur. Na základe uvedeného žalovaný tvrdil, že nedošlo k omeškaniu s doplatením platových
náležitosti žalobkyne za rozhodné obdobie roku 2011 a tiež poukázal na žiadosť z 2.6.2014 adresovanú
Ministerstvu spravodlivosti SR a ďalšie listiny. Rovnako namietal tvrdenie žalobkyne o výklade účinkov
nálezov ÚS SR, t.j. ex tunc, pričom poukázal na odborný materiál Ľudmily Gajdošíkovej: Prax právnej

interpretácie nálezov Ústavného súdu SR vydaných v konaní o súlade právnych predpisov.

7. Žalovaný v rade 2/ v písomnom vyjadrení k žalobe z 2.12.2015 (č.l. 102 spisu) poukázal na to, že
predmetom konania ostali už iba úroky z omeškania, ktoré však nemožno považovať za platový nárok
podľa Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a nakoľko podľa § 65 ods. 5 Zákona č. 385/2000

Z.z. o sudcoch a prísediacich štát zodpovedá za uspokojenie platových nárokov sudcu, žalovaný v
rade 2/ namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore. Z ustanovení § 65 - 92
Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich upravujúcich platové pomery sudcov vyplýva, že
sudcovi plat vypláca osobný úrad. Štát nemôže uspokojiť nároky sudcu inak ako prostredníctvom jehoosobného úradu. Za tejto situácie pri splnení podmienky upravenej v § 25 ods. 4 veta prvá Zákona
č. 385/2000 Z.z. je osobným úradom žalobkyne Krajský súd v Žiline a tento má pasívnu legitimáciu v
spore, nakoľko je jediným subjektom, ktorý môže plat sudcovi vyplatiť a doplatiť. Na podporu správnosti

tohto názoru poukázal žalovaný v rade 2/ na rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 7Cpr/2/2014-144
zo dňa 26.02.2015, ktorým súd zamietol obdobný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo vzťahu
k žalovanému v rade 2/, kedy súd sa stotožnil s názorom žalovaného v rade 2/, že nie je pasívne
vecne legitimovaný, nakoľko mzdu je povinný vyplácať žalobcovi jeho osobný úrad. Pre úplnosť sa
žalovaný v rade 2/ napriek namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vyjadril aj k meritu veci,

kedy uviedol, že žalobca nemá právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalovaný v rade 2/ má za
to, že funkčné platy za obdobie január 2011 až júl 2011 boli žalobcovi vyplácané žalovaným v rade 1/
ako jeho osobným úradom v riadnych výplatných termínoch na základe platového dekrétu predsedu
súdu, ktorý bol vydaný na základe v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy. Novela Zákona č.
120/1993 Z.z. bola predmetom prieskumu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý nálezom
sp. zn. PL.ÚS 99/2011 zverejneným v zbierke zákonov dňa 18.apríla 2014 konštatoval protiústavnosť

niektorých ustanovení napadnutého zákona. Situáciu, ktorá nastala po zverejnení nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky, možno analogicky prirovnať k situácii upravenej v § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, teda k bezdôvodnému obohateniu získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.
V predmetnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo nevyplatením funkčných platov sudcov na základe
zákonnej právnej úpravy, ktorá bola vyhlásená za protiústavnú. Podľa ust. § 458 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto
obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Žalovaný v rade 2/ má za to, že ak v posudzovanej veci
došlo k bezdôvodnému obohateniu, došlo k nemu dobromyseľne, nakoľko Národná rada Slovenskej
republiky neprijala zákon č. 500/2010 Z.z., ktorým sa menil Zákon č. 120/1993 Z.z. samoúčelne
resp. bezdôvodne. Základný zmysel a dôvod prijatia zákona vyjadril zákonodarca vo všeobecnej časti

dôvodovej správy, v ktorej o.i. vyslovil, že vzhľadom na globálnu ekonomickú krízu a stav hospodárenia
v Slovenskej republike a najmä vzhľadom na stav verejných financií musia všetky inštitúcie a ústavní
činitelia zodpovedne nakladať s verejnými zdrojmi. Aj ústavní činitelia musia preto do budúcnosti konať
zodpovedne a ich finančné hodnotenie by sa malo odvíjať aj od celkovej situácie v štáte, najmä jeho
ekonomickej situácie. Zohľadňovanie hospodárskej situácie v krajine je pritom legitímnym dôvodom na

úpravu platov sudcov, ako to vyslovil aj Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL.ÚS 52/99, keď konštatoval,
že je možné stanovenie ich platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový alebo
momentálny stav ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek, ktoré takýto stav
ekonomickéhoprostrediaodrážajú-napr.platyvnárodnomhospodárstve).Vdôsledkutakéhotoprístupu
k úprave platových pomerov môže plat sudcov kolísať v závislosti od pohybu tohto ekonomického

kritéria, splnenie ktorého je rozhodujúce pre stanovenie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia
platovsudcovnevylučujúanižiadnemedzinárodnezáväznédokumenty,ktorébyštátomukladaliakotúto
garanciuichnezávislostizabezpečiťjednoznačnýmamedzinárodnepožadovanýmspôsobom.Žalovaný
v rade 2/ poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení nálezu sp. zn. PL.ÚS
99/2011 uviedol, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov

Slovenskej republiky strácajú ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“ vo vzťahu k sudcom,
vrátane sudcov Ústavného súdu, § 2 ods. 2 vo vzťahu k sudcom, vrátane sudcov Ústavného súdu, § 29g
ods. 1 vo vzťahu k sudcom, vrátane sudcov Ústavného súdu a § 29g ods. 4, 8 a 9 Zákona č. 120/1993
Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon a súvisiace predpisy

do súladu s Ústavou, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov
Slovenskej republiky platnosť. V prípade konštatovania protiústavnosti zákona dáva Ústava Slovenskej
republiky Národnej rade Slovenskej republiky lehotu 6 mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov
SR na zosúladenie takéhoto protiústavného zákona s Ústavou Slovenskej republiky. Aplikujúc túto
lehotu analógiou iuris na prejednávaný prípad možno dospieť k takému záveru, že žalobcovi by právo

na zaplatenie úrokov z omeškania patrilo až odo dňa 19.októbra 2014, teda až po 6 mesiacoch od
zverejnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Bezodkladne po publikovaní nálezu Ústavného súdu SR v zbierke zákonov dochádzalo k vykonávaniu
úkonov smerujúcich k úhrade finančných nárokov sudcov, keďže tieto neboli rozpočtované v štátnom
rozpočte na rok 2014. Samotné doplatenie rozdielov platov sudcov, paušálnych náhrad, príplatkov k

nemocenskému, k peňažnej pomoci v materstve za výkon funkcie sudcu, k dôchodku pozostalých a
odvodov do poistných fondov pre všetkých sudcov v Slovenskej republike, bolo administratívne náročné
a nemohlo sa udiať zo dňa na deň. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zastáva žalovaný v rade 2/
názor, že nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania nie je dôvodný. Pre prípad, že by sa súds uvedeným názorom nestotožnil, žalovaný v rade 2/ zdôraznil, že predmetný nález Ústavného súdu
SR, ktorý konštatoval protiústavnosť zákonnej úpravy, na základe ktorej boli sudcom vydávané platové
dekréty a vyplácané funkčné platy, bol zverejnený v zbierke zákonov až dňa 18.apríla 2014, takže

nemožno uvažovať o priznaní úrokov z omeškania od 16.dňa mesiacov február - august 2011. Zároveň
výška úrokov z omeškania od apríla 2014 je v nižšej sadzbe ako je výška úrokov z omeškania, ktoré
požaduje žalobca. Taktiež treba prihliadnuť na to, že uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS
99/2011-27 zo dňa 22.06.2011 bola pozastavená účinnosť zákonných ustanovení, podľa ktorých bol
vypočítaný funkčný plat žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011. Priamou reakciou na uvedené

uznesenie bolo vydanie nového oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo 17.08.2011. Od tohto
dňa bol žalobcovi vyplácaný plat, ktorého výšku nespochybňuje. Po pozastavení účinnosti napadnutý
v ustanovení Zákona č. 120/1993 Z.z. bol žalobkyni automaticky bez toho, aby musela podávať žalobu
na súd, priznaný plat podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Žalovaný v rade 2/ má za to, že žalobkyňa
dôvodne mohla a mala predpokladať, že jej v prípade konštatovania protiústavnosti právnej úpravy
ohľadom platov sudcov bude doplatený funkčný plat za obdobie od januára do júla 2011, podobne ako

boli v minulosti sudcom všeobecných súdov po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky doplatené
14. platy. Na základe uvedených skutočností žalovaný v rade 2/ mal za to, že žaloba je nedôvodná.

8. Súd vo veci vytýčil pojednávanie dňa 26.10.2016. Žalovaný v rade 1/ doručil dňa 30.6.2016
ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a súhlasil s vykonávaním pojednávania a rozhodnutím v

jeho neprítomnosti. Zároveň poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/8/2015 zo
dňa 26.2.2015, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Martin sp.zn. 7Cpr/2/2014, ktorým
súd konanie o doplatenie mzdy - funkčného platu sudcu, zastavil a zamietol žalobu v časti úrokov z
omeškania, pričom žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Dňa 25.10.2016
doručila žalobkyňa ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní z dôvodu pracovnej vyťaženosti a

žiadala, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

9. Pojednávanie súd vykonal v neprítomnosti žalobkyne, žalovaného v rade 1/ a za účasti poverenej
zamestnankyne žalovaného v rade 2/. Poverená zamestnankyňa žalovaného v rade 2/ sa v plnom
rozsahu pridržiavala svojho písomného vyjadrenia, pričom poukázala na judikatúru v obdobných

veciach, konkrétne na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne 5CoPr/3/2016 zo dňa 18.05.2016 z
odôvodnenia ktorého vyplýva, že žalobkyni by uplatnený nárok vznikol len v prípade, ak by jej doplatky
k funkčnému platu neboli uhradené do 19.10.2014, kedy po uplynutí lehoty 6 mesiacov od vyhlásenia
nálezu Ústavného súdu SRSPZNPLÚS/99/2011 z 11.12.2013 v Zbierke zákonov SR stratili platnosť
ustanovenia Zákona č. 500/2010 Z. z., ktorých aplikácia viedla k zníženiu funkčného platu žalobkyne.

Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozsudku uzavrel, že keďže sa však žalobkyni dostalo
riadneho plnenia a nárok na úroky z omeškania jej vznikol, súd prvého stupňa správne jej návrh na
začatie konania zamietol. Rovnako poukazujeme aj na rozhodnutie, resp. uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 19CoPr/6/2014 zo dňa 19.08.2015, ktorý v obdobnej veci uviedol, že v tomto prípade
sa jedná o neúčelnosť samotného uplatnenia práva, teda neúčelnosť podávania žaloby v tomto prípade,

navrhovateľ totiž prístup k spravodlivosti využil v takej situácii, kedy sa za žiadnych okolností veci
nejavilo, že by zo strany odporcov nemalo dôjsť k dobrovoľnému plneniu a pokiaľ došlo k omeškaniu,
malo objektívne známe a pri bežnej miere tolerancie ospravedlniteľné dôvody.

10. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami a

zistil nasledovný skutkový stav:

11. V konaní bolo preukazné, že žalobkyňa si proti žalovaným v rade 1/ a 2/ uplatnila nárok na náhradu
doplatku funkčného platu sudcu za obdobie mesiacov január až júl 2011, ktorý jej bol znížený platovým
dekrétom vypracovaným na základe prijatia novely zákona č. 120/1993 Z.z., a to ust. § 2 ods. 1 , 2

ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4,8,9 zákona národnej rady. Uvedená novela
zákonná účinná od 1.1.2011 bola predmetom preskúmania Ústavného súdu SR, ktorý na neverejnom
zasadaní dňa 11.12.2013 rozhodol, že uvedené ustanovenia nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení
s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Predmetný nález ÚSSR bol v Zbierke zákonov uverejnený dňa 18.4.2014.
Následne bol doplatok funkčného platu žalobkyni uhradený podľa vyjadrenia žalobkyne dňa 10.6.2014.

Žalobkyňa tak svoju žalobu v tejto časti zobrala späť a trvala na priznaní úrokov z omeškania tak, ako
to uviedla v žalobe.12. Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov:
Osobný úrad sudcu je súd, na ktorý bol sudca pridelený, preložený alebo dočasne pridelený podľa
§ 12a. Osobný úrad sudcu je ministerstvo, ak sudca prerušil výkon funkcie sudcu alebo ak je sudca

poberateľom príplatku za výkon funkcie sudcu alebo pozostalý po sudcovi poberateľom príplatku k
dôchodku pozostalých.

13. Podľa § 90 ods. 1 a 2 citovaného zákona: Osobný úrad sudcu je povinný vydať sudcovi doklad
obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách platu a o vykonaných zrážkach. Na jeho žiadosť je osobný úrad

povinný umožniť mu nazrieť do podkladov, na ktorých základe sa plat vypočítal. V platových veciach
rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu.

14. Za účelom preskúmania pasívnej legitimácie žalovaných, súd s odkazom na ust. § 25 ods. 4,
ust. § 90 ods. 1, ust. § 90 ods. 2 a ust. § 78a Zákona č. 385/2000 Z.z. konštatoval, že hoci v
zmysle uvedených zákonných ustanovení súd, na ktorý bol sudca pridelený na výkon funkcie sudcu, v

postavení osobného úradu sudcu vydáva sudcovi doklad obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách platu
a o vykonaných zrážkach a zároveň prostredníctvom osobného úradu sudcu je sudcovi plat fakticky
vyplácaný, nemožno z uvedeného odvodiť pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v rade 1/ vo vzťahu k
uplatnenému nároku na doplatenie funkčného platu žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011,
nakoľko zo zákonnej úpravy nevyplýva, že by sudcovi vznikal nárok na zaplatenie funkčného platu (ako

odplaty za výkon funkcie sudcu) voči osobnému úradu (súdu, na ktorom funkciu sudcu vykonáva). V
dôsledku konštatovaného nedostatku pasívnej vecnej legitimácie tak súd žalobu voči žalovanému v rade
1/ zamietol.

15. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu

zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené
týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť
upravuje osobitný predpis.

16. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. ministerstvo vykonáva správu súdov ako ústredný orgán

štátnej správy pre súdy.

17. Podľa § 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z. (5) za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá
štát.

18. S odkazom na ust. § 25 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z., ust. § 34 ods. 1 Zákona č. 757/2004 Z.z. a
ust. § 65 ods. 5 Zákona č. 385/2000 Z.z. súd konštatoval pasívnu vecnú legitimácia žalovaného v rade
2/ vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku na doplatenie funkčného platu sudcu za obdobie od
01.01.2011 do 26.07.2011, vrátane uplatneného nároku na zákonný úrok z omeškania, ktorý predstavuje
príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

19. Súd sa ďalej zaoberal otázkou účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného v
konaní o súlade právnych predpisov vo vzťahu k nárokom uplatňovaným v prebiehajúcich občianskych
súdnych konaniach. S poukazom na citované rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
konštatoval, že v dôsledku vyslovenia nesúladu ust. § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa odseku 2“, § 2

ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 Zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v
znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 99/2011 z 11.decembra 2013 vyhláseným v Zbierke
zákonov pod č. 97/2014 dňa 18.04.2014, je nárok žalobcu na doplatenie rozdielu vo výške funkčného

platu, ktorý mu bol vyplácaný za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 na základe právnej úpravy, vo
vzťahu ku ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil jej nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky,
oprávnený a za dané obdobie žalobca má nárok na zaplatenie funkčného platu vo výške určenej podľa
ust. § 67 Zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení s ust. § 2 Zákona č. 120/1993 Z.z. v znení účinnom do
31.12.2010, pred spornou novelou vykonanou Zákonom č. 500/2010 Z.z.

20. Podľa § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú
ustanovenia osobitného predpisu, 33) ak tento zákon neustanovuje inak.21. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2011 Z.z. v znení účinnom v období od
1.1.2011do26.7.2011,aktentozákonvprvejčastineustanovujeinak,vzťahujúsanatietoprávnevzťahy
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

22. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2011 Z.z. v znení neskorších predpisov, ak
tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

23. Podľa ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., príslušenstvom pohľadávky
sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

24. Podľa ust. § 517 ods. 1 zákon č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ") dlžník,
ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote
poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa

odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

25. Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

26. Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu.

27. Nárok na zákonný úrok z omeškania v prípade omeškania s platením platu sudcu vyplýva z ust. §
150 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z., v zmysle ktorého na osobitný vzťah sudcu (§ 25 ods. 1 Zákona
č. 385/2000 Z.z.) sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje

inak, pričom poznámka pod čiarou č. 33 odkazuje na Zákonník práce v znení neskorších predpisov. V
zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., pokiaľ tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,
vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý odkaz
je potrebné aplikovať aj na osobitný vzťah sudcu, na ktorý sa v zmysle § 150 ods. 1 Zákona č. 385/2000
Z.z. primerane použijú ustanovenia Zákonníka práce. Následne tak možno aplikovať ust. § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri omeškaní s plnením peňažného dlhu vzniká veriteľovi
právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ktorých výšku ustanovuje vykonávací
predpis, a to Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku na doplatenie platu sudcu za obdobie
od 01.01.2011 do 25.07.2011 bola konštatovaná pasívna vecná legitimácia žalovaného v rade 2/, súd

konštatoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v rade 2/ aj na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré
v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka predstavujú príslušenstvo pohľadávky (platového
nároku sudcu). Za nedôvodnú tak považoval súd argumentáciu žalovaného v rade 2/, že úroky z
omeškania nemožno považovať za platový nárok sudcu podľa Zákona č. 385/2000 Z.z.

28. Pri posudzovaní nároku na zaplatenie úrokov z omeškania sa súd nestotožnil so žalobou v časti, v
ktorej žalobkyňa požadovala úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti platu sudcu
za mesiace január až júl 2011 vyplývajúceho z ust. § 87 Zákona č. 385/2000 Z.z. Poukázal na to, že
plat za mesiace január až júl 2011 v období od 01.01.2011 do 25.07.2011 bol žalobcovi vyplácaný vo
výške vyplývajúcej z v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy, konkrétne ust. § 2 a § 29g Zákona

č. 120/1993 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2011 do 25.07.2011. Omeškanie žalovaného v rade 2/ s
uspokojením platových nárokov žalobcu tak nemohlo nastať skôr, než dotknuté zákonné ustanovenia vo
vzťahu k sudcom stratili účinnosť v dôsledku vyhlásenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 11.decembra 2013 sp. zn. PL.ÚS 99/2011 v Zbierke zákonov pod č. 97/2014 Z.z. dňa 18.04.2014.
Súd má za to, že aplikácia právnych predpisov je závislá od účinnosti právnych predpisov, nie od

platnostiprávnychpredpisov.Pretosúdurčilpočiatokomeškaniaažalovanémuvrade2/uložilpovinnosť
uspokojiť, analogicky podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka, platové nároky žalobcu za obdobie
od 01.01.2011 do 25.07.2011 prvý deň po vyhlásení uvedeného Nálezu v Zbierke zákonov, t.j. dňa
19.04.2014 a až odo dňa nasledujúceho, t.j. od 20.04.2014, kedy možno konštatovať, že sa dostal doomeškania s uspokojením platových nárokov žalobcu. Od tohto dňa priznal žalobcovi nárok na zákonný
úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.908,33 Eur do dňa jej úhrady, t.j. do 10.06.2014.
Pri určení celkového nároku žalobkyne súd vychádzal nie z uplatnenej sumy 2.199,42 Eur, ale zo sumy,

ktorá bola žalobkyni priznaná reálne podľa rozpisu doplatenia funkčného platu zo obdobie od 1.1.2101
do 25.7.2011 (č.l. 77 spisu). Aj keď táto suma nebola priamo žalovanou stranou namietaná, rozpis
úhrad nenamietala ani žalobkyňa. Súd preto vychádzal zo súčtu jednotlivých súm doplatku a úrok z
omeškania priznal vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.908,33 Eur od času 20.4.2014 do 10.6.2014, t.j.
do dňa zaplatenia istiny žalobkyni.

29. V súvislosti so stanovením počiatku omeškania žalovaného v rade 2/ s uspokojením platových
nárokov žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 sa súd nestotožnil ani s argumentáciou
žalovaného v rade 2/, že žalobkyni by právo na zaplatenie úrokov z omeškania mohlo patriť až po
uplynutí lehoty šiestich mesiacov od vyhlásenia Nálezu v Zbierke zákonov danej Ústavou Slovenskej
republiky Národnej rade Slovenskej republiky na zosúladenie protiústavného zákona s Ústavou

Slovenskejrepubliky,nakoľkobezohľadunanáslednúlegislatívnu(ne)činnosťNárodnejradySlovenskej
republiky, v súlade s ust. § 41a ods. 3 Zákona č. 38/1993 Z.z. stratou účinnosti dotknutých právnych
predpisovdošlokobnoveniuúčinnostidotknutýchustanovenívzneníúčinnomdo31.12.2010.Vzhľadom
na tieto skutočnosti súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

30. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
31. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

32. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

33. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 256 CSP. Nakoľko k zastaveniu konania došlo z dôvodu
výplaty istiny po podaní žaloby, súd v tomto ohľade priznal žalobkyni náhradu trov konania, pretože
zastavenie konania procesne zavinila protistrana. Následne po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o

zaplatenie istiny, ostal predmetom konania nárok na zákonný úrok z omeškania. Súd preto konštatoval,
že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania od žalovaného v rade 2/ ako pasívne legitimovaného v
konaní. Žalovanému v rade 1/, voči ktorému žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie,
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si v konaní náhradu trov konania neuplatnil a preukázateľné
mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo

veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného

sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).