Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 2, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/24/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317207514
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317207514.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: Q. J.. J.., R. XX, XXX XX U., O.: XX
XXX XXX, zast. JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom, AK Kukorelliho 1505/50, 066 01 Humenné,
proti žalovanému: H. J., F. E., XXX XX H., O.: XX XXX XXX, o zriadenie vecného bremena - práva
prechoduaprejazdu,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduHumenné,č.k.7C/31/2017-152
z 27.06.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c/ CSP, § 123, § 129 ods. 1, ods. 2,
§ 130 ods. 1, § 134 ods. 1, ods. 3, § 151n ods. 1, ods. 2, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výrok
o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 OSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, súdu o tom,
že sa zriaďuje vecné bremeno v prospech vlastníka pozemku registra „C" parcelného čísla XXXX/X
- zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX zapísaného na LV č. XXX pre katastrálne územie U.,
v práve prechodu a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami cez pozemok registra „C
parcelného čísla XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, zapísaného na LV č. XXXX
pre katastrálne územie U., obec U., okres U..

4. V danom spore ide o žalobu v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, ktorou sa žalobca
ako oprávnený z vecného bremena domáha určenia, že mu vzniklo právo zodpovedajúce vecnému
bremenu spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez nehnuteľnosť žalovaného. Ide teda o situáciu,
kde vecné bremeno nie je zapísané v katastri nehnuteľností a žalobca napriek tomu tvrdí, že existuje,
pretože podľa neho toto vecné bremeno vydržal. Ide teda o určenie existencie vecného bremena doteraz
nezapísaného v katastri nehnuteľností, z čoho možno vyvodzovať naliehavý právny záujem v zmysle §

137 písm. c) CSP na podanie takejto žaloby.

5. Súd mal za preukázané a nesporné, že žalovaný je vlastníkom pozemku vo vzťahu, ku ktorému sa
žalobcadomáhaurčenia,ževydržanímnadobudolprávozodpovedajúcevecnémubremenuspočívajúcev práve prechodu a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami cez pozemok žalovaného
za tým účelom, aby mohol účelne využívať svoj pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve a je susediacim
pozemkom k pozemku vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný do vlastníctva pozemok nadobudol na

základe kúpnej zmluvy zo dňa 03.07.2012.

6. Ďalej mal súd za preukázané, že bezprostredným právnym predchodcom, t.j. vlastníkom pozemku
parc. č. XXXX/X, kat. územie U., bola spol. T. spol. s r.o., kde štatutárny orgánom tejto spoločnosti bol
pán D. T., ktorý je štatutárnym orgánom aj žalobcu.

X. Pán D. T. ako konateľ firmy T., s.r.o. požiadal mesto U. o stavebné povolenie na stavbu S. č. súp.
XXXX - stavebné úpravy + prístavba na pozemku p.č. KN XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, k.ú. U. a
rozhodnutím mesta U. zo dňa XX.XX.XXXX bolo vydané dodatočné povolenie s určením podmienok pre
dokončenie stavby, v ktorom v bode XX.XX bola akceptovaná pripomienka W. J., že prístupová cesta k
prístavbe smeruje cez školský dvor. V rozhodnutí stavebného úradu bolo uvedené, že prístup k stavbe

z ul. U. bude po pozemku parc. č. KN XXXX/X, ktorý je vo vlastníctve stavebníka.

8. Dňa 05.12.2006 na E. úrade, oddelení výstavby, územného plánu a životného prostredia v U. sa
uskutočnilo rokovanie vo veci prerokovania žiadosti žalovaného o osadenie dopravnej značky „Zákaz
vjazdu všetkých vozidiel“ na pozemku žalovaného na U. ulici. Na rokovaní bol prítomný aj konateľ

spoločnosti T. spol. s r.o. U. pán D. T.. Bolo prijaté rozhodnutie o osadení uvedenej značky na
pozemkužalovaného.Následnežalovanýupozorňovalpríslušnéorgánynanerešpektovanieosadeného
dopravného značenia.

9. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a v prvom rade namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej

legitimácie v konaní.

10. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,

závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť

účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide

- rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004.

11. V danom spore sa žalobca domáhal určenia, že nadobudol vydržaním právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými
vozidlami cez pozemok, ktorý je vo vlastníctve žalovaného. Napriek žalovaným namietanej skutočnosti,

že správcom jeho predmetného nehnuteľného majetku je U. I. v U., tak vlastníkom nehnuteľnosti
je žalovaný. Zriadenia vecného bremena, resp. učenia nadobudnutia vecného bremena vydržaním v
prípade práva vzťahujúceho sa na nehnuteľnosť sa možno domáhať iba voči vlastníkovi nehnuteľnosti,
teda súd dospel k záveru, že na strane žalovaného je daná pasívna vecná legitimácia v konaní.

12. V ďalšom žalovaný namietal, že nepreukázanie splnenia podmienok pre nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v prechode a prejazde, a to vydržaním, že nebol
dodržaný čas dobromyseľnosti výkonu daného práva 10 rokov.

13. Vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo

predstavuje nadobudnutie vlastníctva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom.
Predmetom vydržania môže byť hnuteľná aj nehnuteľná vec, ktorá je individuálne určená. K zákonným
predpokladom vydržania patria: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b)
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonomustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez
toho aby sa o tom muselo rozhodnúť. Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú: a) existencia držby
veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu vec patrí, b) uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe,
c) spôsobilosť predmetu vydržania.

14. Vydržať vlastnícke práve môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten kto s vecou nakladá ako so svojou a
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia sama osebe na vydržanie

nestačí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí byť zhodnotené objektívne,
preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa.
Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť okrem iných spôsobov aj výkonom práva,
t.j. vydržaním pri splnení zákonných podmienok podľa § 134 Občianskeho zákonníka.

15. Medzi typické prípady vecných bremien patrí právo prejazdu, prechodu cez cudzí pozemok. K

vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu nestačí iba faktický výkon tohto práva ale
oprávnený držiteľ musí vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej viere, že k veci mu právo prináleží.
Dobrá viera ale nemôže byť založená na subjektívnych okolnostiach, ale musí existovať i nejaký právny
dôvod a to taký, z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a
byť v dobrej viere, že na jednej strane jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného

bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Ďalšou nevyhnutnou
podmienkou je, aby oprávnený subjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene pre seba aj
fakticky vykonával a bol počas celého plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je jeho oprávneným
vykonávateľom.

16. Na úspech žaloby vo veci vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nestačí preukázať,
že niekto chodí po ustanovenú vydržaciu dobu cez cudzí pozemok. Cez cudzí pozemok možno
prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napr. o záväzkový vzťah, môže ísť o
výprosu alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa
niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr.

prechádza cez cudzí pozemok), ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Taký držiteľ je len ten,
kto so zreteľom na všetky okolnosti je v dobrej viere, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu
patrí. Spravidla to bude ten, kto vykonáva právo na základe právneho titulu, ktorý je neplatný, pričom
oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o neplatnosti (resp. o skutočnostiach ich spôsobiacich)
nevie a nemusí vedieť, môže však ísť o prípad tzv. domnelého právneho dôvodu držby, kedy titul tu

vôbec nie je, ale držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je (Ro
NS ČR z 22.10. 2002, sp. zn. 22 Cdo 929/2001).

17. Ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí
ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Toto presvedčenie
musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že
sa stal subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda
že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo naňho riadne prešlo.

18. Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t. j. podľa toho, či
držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti
o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby
zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať

pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel
od počiatku o skutočnostiach objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii)
spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí. Z ustanovenia § 151o ods. 1 OZ vyplýva,
že nevyhnutnou podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je (medziiným)
existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je

v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len domnelého) jemu patrí právo k cudzej
veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon
tohto práva.19. Ak sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí s ústnou informáciou prevodcu, že s vlastníctvom
nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pričom táto okolnosť nie je uvedená
v zmluve o prevode nehnuteľností a nadobúdateľ sa o existencii tohto práva nepresvedčí, nemôže byť so

zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu toto právo patrí, pretože pri normálnej opatrnosti, ktorú
možno od neho požadovať, aby si existenciu tohto práva, príp. právneho titulu, ktorý mal za následok
jeho vznik, overil (Ro NS ČR z 18. 2. 1999, sp. zn. 2 Cdon 431/1996).

20. Súd na základe vykonaného dokazovania potom dospel k záveru, že k naplneniu zákonných

podmienok pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním)
žalobcom nedošlo, pretože chýba v tomto prípade existencia dobromyseľnej a oprávnenej držby a výkon
práva v zákonom určenej dobe. Podľa tvrdenia žalobcu právnym dôvodom vzniku vecného bremena
bolo vydržanie práva zodpovedajúceho prechodu a prejazdu cez pozemok vo vlastníctve žalovaného
do výkonu ktorého vstúpil po svojom právnom predchodcovi spoločnosti T.., ktorá toto právo v dobrej
viere vykonávala minimálne od roku XXXX a vo výkone tohto práva po nadobudnutí vlastníckeho práva k

pozemku parc. č. XXXX/X aj pokračoval. V konaní nebolo preukázané, na základe akého právneho titulu
začal právny predchodca žalobcu vykonávať právo prechodu a prejazdu cez predmetnú nehnuteľnosť.

21. V tomto smere bol súd toho názoru, že ak v roku XXXX začal právny predchodca žalobcu spol. T.
spol. s.r.o. (konateľom tejto spoločnosti bol D. T., ktorý je aj štatutárnym orgánom žalobcu) v dobrej viere

vykonávať právo prechodu a prejazdu cez pozemok vo vlastníctve žalovaného, tak už minimálne od
decembra XXXX nemohol byť dobromyseľný vo výkone tohto práva a to vzhľadom na stavebné konanie,
ktoré bolo vedené na jeho návrh, kde v zmysle rozhodnutia stavebného úradu mal ako prístupovú
cestu k stavbe využívať pozemok v jeho vlastníctve a nie pozemok - parcelu č. XXXX/X, ktorá je vo
vlastníctve žalovaného. V decembri XXXX bol právny predchodca žalobcu aj účastníkom rokovania v

zmysle záverov ktorého bola na predmetnom pozemku žalovaného osadená značka zákaz vjazdu, t.j.
od uvedeného času právny predchodca žalobcu musel si byť vedomý toho, že mu právo prechod a
prejazdu cez predmetnú nehnuteľnosť nepatrí.

22. Žalobca pozemok parc. č. XXXX/X nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX a

to v čase, keď na pozemku žalovaného parc. č. XXXX/X bola osadená značka zákaz vjazdu, pričom
štatutárnym orgánom žalobcu je pán D. T., ktorý ako súd vyššie uviedol bol aj konateľom právneho
predchodcu žalobcu. Vzhľadom na uvedené okolnosti súd je toho názoru, že žalobca pri nadobudnutí
vlastníckeho práva nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu patrí aj právo prechodu a prejazdu cez
pozemok vo vlastníctve žalovaného. Žalobca teda od počiatku uchopenia sa vlastníckeho práva k

pozemku parc. č. XXXX/X vedel o skutočnostiach objektívne spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že
mu patrí právo prechodu a prejazdu cez pozemok parc. č. XXXX/X.

23. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žaloba
je nedôvodná a preto ju v celom rozsahu zamietol.

24. V danom spore zo strany žalobcu boli na vykonanie ešte navrhnuté ďalšie dôkazy a to takým
spôsobom, aby sa súd oboznámil s LV na ktorom je zaevidovaný pozemok parc. č. XXXX/X najmenej
od roku XXXX a následne aby vykonal výsluch svedkov a to všetkých štatutárnych orgánov vlastníkov
predmetnej nehnuteľnosti. Zo strany žalobcu súdu list vlastníctva nebol predložený a ani neboli

označené a bližšie špecifikované osoby, ktoré by súd mal ako svedkov vypočuť.

25. V tomto smere súd poukázal, že dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti žaloby bolo na
samotnom žalobcovi. Vzhľadom na neurčitosť navrhovaných dôkazov súd ich vykonanie v konaní
nepripustil.

26. Súd taktiež poukázal, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu
za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté
vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci
samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie

vo veci, nebola pre nečinnosť strany sporu, alebo vôbec nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky
zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že táto
skutočnosť bola nepravdivá (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo/762/2001 zo dňa 28.2.2002).
Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchtoskutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto
skutočností tvrdí.

27. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie
dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom)

uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie
neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť
označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať
uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca
uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom,
ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť,

musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto
súvislostihovoríotzv.presúvanídôkaznéhobremena.Idetuorozdeleniebremenatvrdeniaadôkazného
bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako
právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu ( rozsudok NS SR sp.
zn. 3MCdo 6/2010 z 22.09.2010).

28. V civilnom sporovom sa totiž uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia,
jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia,

nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút
v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú
preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané
tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej
v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti

označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa
dôkazného bremena.

29. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca poukazujúc na odvolacie dôvody

uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP. V odvolaní uviedol, že právnym titulom,
od ktorého sa odvodzuje jeho dobromyseľnosť a dobromyseľnosť jeho právnych predchodcov je
projektová dokumentácia ako aj kolaudačné rozhodnutie, kedy pozemok parc. č. XXXX/X -. zastavané
plochy a nádvoria o výmere X.XXXmX, zapísaný na LV XXXX, k.ú. U., bol súčasťou funkčného
celku, ktorý pozostával zo spojených stavieb (teraz vo vlastníctve strán sporu) a priľahlých pozemkov,

ktoré boli z časti správcom konkurznej podstaty predané právnemu predchodcovi žalobcu. Informačný
deficit žalobcu o právnom titule, od ktorého odvodzuje svoju dobromyseľnosť, súd odstraňoval
uložením povinnosti žalovanému predložiť tieto informácie do spisu, kde podľa odvolateľa možno
hodnotiť konanie žalovaného, ktorý do spisu predložil rozsiahlu projektovú dokumentáciu súvisiacu
s predmetnými nehnuteľnosťami, avšak bez listiny, na ktorú poukazoval žalobca, za nekorektné a

zavádzajúce. Súčasne súdu vytýkal, že sa s touto skutočnosťou v odôvodnení svojho rozsudku
nedostatočne vyporiadal. Navrhol teda napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, lebo súdu na jeho výzvu predložil

všetky listinné dôkazy, ktoré v dispozícii má, pričom kolaudačným rozhodnutím, na ktoré poukazoval
žalobca, žalovaný nedisponuje.

31. Ďalšie podania strán dané neboli.

32. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podanéodvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),

súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, čím

boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP).

33. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

34. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci a inou vadou, teda to, či súd prvej inštancie na
zistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadnesvojerozhodnutie

odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

35. Žalobca tvrdil, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo

7/2010).

36. Žalobca ešte tvrdil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,

že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

37. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na
vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec

správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach
naň poukazuje.

38. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolacom konaní nevzniesol

žiadne námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a
opätovnézdôvodnenieichneopodstatnenostiprerozhodnutievtejtoveciajodvolacímsúdombybololen
opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie
v odôvodnení napádaného rozhodnutia.

39. Pokiaľ ide o námietku o nedostatočnosti zdôvodnenia odvolaním napádaného rozhodnutia súdu
prvej inštancie odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou
praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje
rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený
argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,
III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Odvolací súd dospel k záveru,
že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej
súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné
nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS

252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

40. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania. Aj v tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na správne a úplné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti

trov konania.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške

priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).