Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/139/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216212773
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216212773.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: G. Z., nar. XX.X.XXXX,
adresa L. X., P. XXX, o zaplatenie 312,87 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

OkresnéhosúduDunajskáStredač.k.7Csp/49/2016-76zodňa27.2.2018-včastivýrokuII.ozamietnutí
žaloby vo zvyšku, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II., ako i v závislom
výroku III. o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 245,90 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 25,97 Eur
od 26.8.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50% ročne zo sumy 39,43 Eur od 26.9.2013 do zaplatenia, vo
výške 5,50% ročne zo sumy 180,50 Eur od 26.10.2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku; výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že
výrokom III. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 57,18%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 43 ods. 1 písm. a), § 43 ods. 12
písm. b), § 44 ods. 1 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, ďalej ust. § 5b zák. č.250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ust. § 101, §
103 a § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Súd vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal za preukázané, že právny
predchodca žalobcu (Slovak Telekom, a.s.) a žalovaný uzavreli platnú písomnú zmluvu o poskytovaní
verejných služieb, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému koncové
zariadenie, dátovú SIM kartu, telefónne číslo, účastnícky program a ďalšie služby. Žalovaný sa zaviazal

platiť právnemu predchodcovi úhradu za poskytnutú verejnú službu, pričom právny predchodca žalobcu
riadne vyfakturoval žalovanému za poskytnuté elektronické služby sumu 312,87 Eur. Žalovaný však
túto sumu v lehote splatnosti, ani v náhradnom termíne neuhradil, čím sa dostal do omeškania a
žalobcovi tak vznikol nárok aj na úroky z omeškania, ktoré si uplatnil v zákonom stanovenej výške.
Ohľadom faktúry č. 7306986831 a faktúry č. 7305817442 však súd žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú,
nakoľko ide o premlčané nároky, na ktoré súd vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, prihliadal z

úradnej povinnosti, keď trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňom nasledujúcim po dni splatnosti
uvedených faktúr. Keďže dátum splatnosti na faktúre č. 7306986831 bol 25.7.2013 a na a faktúreč. 7305817442 bol 25.6.2013, dňom nasledujúcim, teda dňom 26.7.2013 a 26.6.2013 začala plynúť
trojročná premlčacia lehota, pričom posledný deň tejto lehoty pripadol na deň 26.7.2016 a 26.6.2016
a nakoľko žalobca žalobu podal až dňa 16.8.2016, boli nároky žalobcu z titulu neuhradených faktúr

č. 7306986831 a č. 7305817442 v čase podania žaloby už premlčané. Súd uzavrel, že žalobcovi
v súvislosti s uvedenými pohľadávkami nevzniklo právo ani na úroky z omeškania, lebo žalovaný s
plnením dlžnej sumy v omeškaní nebol. Z týchto dôvodov súd žalobu v časti zaplatenia sumy 66,97
Eur spolu so zákonnými úrokmi z omeškania ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko však bolo nesporne
preukázané, že žalovaný porušil zákonné a zmluvné povinnosti, keď úhrady za žalobcom poskytnuté

služby nevykonával, súd žalobe v časti zaplatenia 245,90 Eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške
5,50% ročne zo sumy 25,97 Eur od 26.8.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50% ročne zo sumy 39,43 Eur
od 26.9.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 180,50 Eur od 26.10.2013 do zaplatenia,
vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 zák.

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vzhľadom na pomerný úspech strán v
spore - žalobcu v rozsahu 78,59% a žalovaného v rozsahu 21,41%, priznal v spore prevažne úspešnému
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57,18%.

5. Proti tomuto rozsudku, výlučne v rozsahu jeho zamietajúcej časti podal odvolanie žalobca, pričom

žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že vyhovie žalobe v napadnutom
rozsahu, alebo rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania podľa vyčíslenia vo
výške 47,47 Eur. Ako odvolacie dôvody uviedol, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na
čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR ako aj nález ÚS SR z 8.3.2011 sp. zn. III. ÚS 348/06-42 a uviedol,
že Ústava SR priznáva každému z účastníkov súdneho konania rovnaké postavenie. Zákonodarca
túto zásadu nerešpektoval a prijatím ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. uložil súdom povinnosť pri
rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na oslabenie nároku predávajúceho

voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania. Zákonodarca týmto ustanovením uložil súdom povinnosť
vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohli nárok veriteľa zamietnuť, čím zlegalizoval postavenie súdu ako
advokáta dlžníka. Porušil tým Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu
k nestrannému súdu a narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu, ktorá sa
v civilnom procese prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia

subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd. Nedovoleným spôsobom tak zasiahol do
princípov právneho štátu. Súdy začali toto ustanovenie aplikovať na všetky prebiehajúce súdne konania,
a to bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za
akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania a tiež bez ohľadu na vedomosť
súdov o tom, že na Ústavnom súde SR prebieha konanie o súlade ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.

s Ústavou SR, ktoré inicioval Okresný súd Košice II. Došlo tým k porušeniu princípu právnej istoty,
ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania
orgánov verejnej moci. Napriek prebiehajúcemu konaniu pred Ústavným súdom, súd na vec ust. §
5b zák. č. 250/2007 Z. z. aplikoval a skúmal premlčanie uplatneného nároku bez toho, aby žalovaný
vzniesol námietku premlčania. S týmto postupom žalobca nesúhlasí a poukazuje na to, že aplikáciou

ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. na daný prípad došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu,
k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4
Ústavy SR, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods.
3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a v neposednom rade k porušeniu zásady
uplatnenia ústavnokonformného výkladu právnych noriem. Aplikovaním ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.
súd porušil ústavnú zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s Ústavou SR. Súd mal predovšetkým v zmysle § 162 ods. 1 CSP konanie prerušiť až do skončenia
konania vedeného pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 o návrhu Okresného súdu
Košice II o súlade § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súd však
konanie neprerušil a na vec aplikoval ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., postupoval tak v rozpore s čl.152 ods. 4 Ústavy SR, nakoľko ešte pred vyhlásením napadnutého rozhodnutia, rozhodol dňa 8.2.2018
Ústavný súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 tak, že: „Ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd v tomto rozhodnutí zohľadnil neférovosť a nejustičnosť, spočívajúcu v
jednostrannej a automatickej pomoci spotrebiteľovi, uviedol, že právna úprava svojou zjednodušujúcou
priamočiarosťou vykazuje asymetriu, pretože všetkých dodávateľov, resp. veriteľov stavia pomyselne na
stranu „zlých“ a spotrebiteľov na stranu „ublížených“ s tým, že na ochranu zraniteľnejšieho jednotlivca -

spotrebiteľa existujú miernejšie prostriedky, najmä formou právnej pomoci, a preto daná právna úprava
nie je nevyhnutná na naplnenie tohto cieľa. Uviedol, že napadnuté ustanovenie vcelku prekračuje prah
právnej istoty ako súčasti princípov právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu, a preto napadnuté
ustanovenie označil za neústavné. Vzhľadom na uvedené je žalobca názoru, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď uvedené konanie neprerušil do skončenia

konania vedeného pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016. Takýmto postupom súd
síce na daný prípad aplikoval v čase rozhodnutia súdu platné a účinné ustanovenie, avšak zároveň
aj ustanovenie, ktoré bolo po vydaní napadnutého rozhodnutia Ústavným súdom SR vyhlásené za
protiústavné. Z nepráva nemôže vzniknúť právo, preto by bolo krajne nespravodlivé, ak by bola žaloba
žalobcu zamietnutá z dôvodu aplikácie zákonného ustanovenia, ktoré bolo ústavným súdom vyhlásené

za protiústavné. Odvolací súd by preto nemal nesprávnemu procesnému postupu súdu, spočívajúcemu
v neprerušení konania pri vedomosti o riešení pre konanie závažnej otázky poskytnúť ochranu.

6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní dané neboli.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/ a
h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil

súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a
vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je nevyhnutné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP).

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu
bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu právnemu záveru, keď v napadnutej časti žalobu zamietol,
nakoľko pri aplikácii ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že v tejto

časti je nárok žalobcu premlčaný. Vyhovujúca časť rozsudku vo výroku I., nebola napadnutá odvolaním,
preto v tejto časti nadobudol rozsudok právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu.
Nebolo pritom sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi stranami bol založený spotrebiteľskou
zmluvou, a preto sa spravuje aj príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.

10. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú
podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

11. Základnou spornou otázkou bolo, či na daný prípad bolo možné aplikovať ust. § 5b zák. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a to aj so zreteľom na skutočnosť, že na Ústavný súd SR, bol v časerozhodovania súdu prvej inštancie podaný návrh na posúdenie súladu ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.
s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

12. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 26.7.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

13. V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

14. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014

Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014.
Na základe predmetného ustanovenia § 5b z. č. 250/2007 Z. z., sa súdu (ktorý je možné považovať za
orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej

povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá.
Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované
súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.

15. Dňa 8.9.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade § 5b

zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd
SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 9.11.2016 pod č. k. PL. ÚS 11/2016-7.

16. Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona

č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
dňa 27.9.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť.

17. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 v bode 51. uzavrel, že
predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu,
ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a
takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.

18. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

19. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na
vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

20. Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia

strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

21. V zmysle § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom
procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom
ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno

nútene vymáhať.

22. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.23. V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4
Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp
uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.

24. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že:
„Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch

nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému
záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc.
Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením
nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia
nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce
stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).

25. Vzhľadom na uvedené východiská, nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 stratilo

ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku, hľadí sa
naň ako by nikdy nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
V zmysle ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo byť v právnej praxi ani nikdy
aplikované. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svoje
rozhodnutievzamietajúcejčastiotakéznenie§5bzák.č.250/2007Z.z.,ktorévčasejehorozhodovania

nebolo účinné, teda súd rozhodol v rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím nielenže vec nesprávne
právne posúdil, keď pristúpil k posudzovaniu otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti a
nie na námietku dlžníka, ale nakoľko nezvolil postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, svojim postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tak uzatvára, že odvolanie žalobcu je dôvodné (§ 389 ods.

1 písm. b/ a c/ CSP).

26. V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného
postupu, sa potom prvoinštančný súd už dôsledne nezaoberal právnou a vecnou správnosťou
a dôvodnosťou žalobcom uplatňovaných nárokov v ich jednotlivých zložkách, a neposkytol tak

žalovanému spotrebiteľovi ex offo súdnu ochranu jeho práv a v tomto smere nevykonal ani potrebné
dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na ust. § 295
CSP v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj
tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez
návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

27. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti (výrok II.), ako i v závislom výroku o trovách konania (výrok III.), s použitím ust.
§ 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, (posudzovaním premlčania z úradnej povinnosti a neprerušením
konania), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ako aj z
dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal navrhované (v danom
prípade nevyhnutné) dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť
dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní v právoplatne neskončenej vrátenej časti bude
opätovne vec preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom
uplatnených nárokov, za tým účelom v súlade s ust. § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky

nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a
následne v právoplatne neskončenej časti znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné
náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí prvoinštančný súd rozhodne
zároveň aj o náhrade trov konania včítane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP).29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).