Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 30, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 0T/48/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116896115
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2016:1116896115.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom pre prípravné konanie Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej

veci obžalovaného S.. X. S., pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2
Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 30.09.2016 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:
S.. X. S. narodený XX.XX.XXXX v Š., trvale bytom V. W. XXX, R. F.K.I.,

s a u z n á v a v i n n ý m, ž e

dňa 19.04.2016 v čase o 02.10 hodine v Bratislave na Staromestskej ulici v smere na Hodžovo
námestie ako vodič viedol osobné motorové vozidlo zn. Audi S5, EČV: O.-XXXAG, pričom počas jazdy
nerešpektoval červené svetelné znamenie „stoj“ na svetelnom signalizačnom zariadení na križovatke
ulice Regeliho a Rázusovho nábrežia, s vozidlom nezastavil a ďalej pokračoval v jazde v dôsledku čoho

bol zastavený hliadkou Obvodného oddelenia PZ Bratislava - Staré Mesto - stred a následne vyzvaný
na podrobenie sa dychovej skúške na zistenie návykovej látky v tele, čo odmietol bez uvedenia dôvodu,
pričomnáslednebolčlenmipolicajnejhliadkyvyzvaný,abysapodrobillekárskemuvyšetreniuodberoma
vyšetrením krvi a moču za účelom zistenia návykovej látky v tele, ktorému sa taktiež odmietol podrobiť aj
pred službukonajúcim lekárom MUDr. Miroslavom Budajom v Nemocnici Sv. Cyrila a Metoda v Antolskej
nemocnici v Bratislave,

t e d a

- vykonával činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí, alebo spôsobiť značnú škodu
na majetku a pri výkone uvedenej činnosti sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej
látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom a odmietol sa
podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie

je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho
zdravie,

č í m s p á c h a l

- prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona.Za to sa
o d s u d z u j e

Podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3, § 36 písmeno j/ Trestného
zákona, § 56 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona na peňažný trest vo výške 300,- (tristo) Eur.

Podľa § 57 odsek 3 Trestného zákona sa obvinenému pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol
byť úmyselne zmarený, ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.

Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona sa obvinenému ukladá trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 1 (jeden) rok.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 20.04.2016 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I zo dňa 20.04..2016, č. k. 4 Pv 242/16/1101-5 na obvineného S.. X. S., pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona,
ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd na podklade podanej obžaloby (po vydaní trestného rozkazu a podanom odpore voči nemu)
nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo obžalovaný S.. X. S. urobil vyhlásenie
podľa § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku (že je nevinný zo spáchania skutku uvedeného v
obžalobe), vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného S.. X. S., výsluchom svedkov Mgr. Michala
Micháleka, Mariána Klobušického a Bence Nagya, čítaním listinných dôkazov, a to zápisnice o zadržaní

a obmedzení osobnej slobody, písomnosti označenej ako Lekárske vyšetrenie a odber biologických
látok za účelom detekcie návykových látok a k tomu prislúchajúcej lekárskej správy, evidenčnej karty
vodiča, výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, lustrácie v
registri priestupkov, výsledku lustrácie v STA a v GP SR, odpisu registra trestov obžalovaného, Rozkazu
riaditeľa inšpekčnej služby ohľadne Mgr. Renáty Matejkovej a popisu jej služobnej činnosti, Nariadenia

ministra vnútra SR č. 175, Nariadenie Ministerstva vnútra SR č. 114, Nariadenie Ministerstva vnútra
č. 39, ďalej čítaním príslušných častí Vestníkov Prezídia PZ, čiastky 77, ročník 2014 a čiastka 22,
ročník 2013 a ostatných obhajobou predložených listinných materiálov a podľa § 270 odsek 2 Trestného
poriadku vykonal ako dôkaz obrazový záznam zo systému SOITRON o priebehu služobného zákroku
voči obžalovanému.

Obžalovaný S.. X. S. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že skutok nespáchal. Dňa
18.04.2016 okolo druhej hodine rannej ako vodič vozidla toto viedol po nábreží Dunaja pri hoteli Danube,
kde odbáčal na ulicu Staromestskú. Tu sa radil zo stredného jazdného pruhu do pravého, pričom pri
tomto zaraďovaní za vozidlo, ktoré mal v pravom jazdnom pruhu, si všimol tesne za hranicou križovatky,

že pravdepodobne prešiel na červenú signalizáciu. Vzápätí v spätnom zrkadle hneď zaregistroval
policajné vozidlo so zapnutým výstražným svetelným aj zvukovým zariadením. Na ich pokyn hneď
zastavil na bezpečnom mieste po pár metroch na Staromestskej ulici pri Dóme sv. Martina. Pred a
počas jazdy neužil žiadne návykové látky, ani alkohol, z vozidla vystúpil normálnym krokom, ráznym
a bez tackania, teda bez náznakov vplyvu požitia alkoholu. K policajtom pristúpil so slovami „dobrý

večer chlapi, ja viem, asi tá červená, nevšimol som si ju, zaregistroval som ju na poslednú chvíľu,
ospravedlňujem sa.“ Po ospravedlnení sa za priestupok, ktorého sa dopustil, sa kolegom preukázal
služobným preukazom so slovami „chlapi prepáčte, som Váš kolega“. Následne príslušník PZ Nagy
odstúpil na kraj cesty a teda ďalší služobný zákrok prebiehal v réžii nstrž. S.. Kolega S. si vypýtal
jeho osobné doklady. Nakoľko technický preukaz mal vo vozidle, šiel si preňho, pričom do vozidla

nenastupoval. Po pár sekundách sa vrátil naspäť a vtedy videl ako nstrž. S. kráča dozadu za policajné
vozidlo a vyťahuje z uniformy svoj mobil. Celý ten čas mu bol chrbtom a teda nevedel, že ho čaká, aby
mu mohol doklady predložiť. Pri telefonickom hovore kolegu S. počul „áno už ho mám, áno, áno, dobre
volám“. Kolega S. sa po ukončení hovoru otočil a kráčal naspäť k nemu. Následne mu predložil doklady a
položil mu otázku, že komu telefonoval a zahlasoval moje zastavenie. Kolega S.H. zaprel tento telefonát,

že on nikomu netelefonoval a svojím správaním znervóznel. V tom okamihu nadobudol pocit, že zákrokneprebieha štandardným spôsobom a záujem na jeho riešení a zastavení má nejaká tretia osoba. S.
znovu položil otázku, že prečo klame, lebo celý telefonát nielenže videl, ale aj počul, nakoľko bola
neskorá ranná hodina a bola slabá premávka, to znamená, že žiadne autá po ceste nejazdili. On však

znovu zapieral celý obsah telefonátu. Následne S. dal pokyn svojmu kolegovi strž. K., aby vylustroval
osádku vozidla a vzápätí mu kolega S. položil otázku, či pil a či bude fúkať. Kolegovi S. odpovedal,
že nepil, nakoľko ráno vstáva do práce na 7,30 hod. Kolega S. mu znova položil tú istú otázku, teda,
či pil a či bude fúkať, na čo mu znovu odpovedal, že nepil a neodmieta dychovú skúšku, ale nakoľko
telefonoval nejakej tretej osobe a teda nadobudol pocit, že zákrok neprebieha predpísaným a zákonným

spôsobom, žiadal pri dychovej skúške nadriadeného, operačný dozor alebo pracovníka inšpekcie MV
SR. Týmto jeho požiadavkám nebolo vyhovené. Po nejakom čase bola privolaná druhá hliadka, z ktorej
vystúpil kolega Q. a ktorého oboznámil so situáciou na mieste. Povedal mu svoje pracovné zaradenie
a že dychovú skúšku neodmieta, ale nakoľko jeho kolega nstrž. S.H. niekomu telefonoval a počul
obsah telefonátu, žadal prítomnosť nadriadeného alebo operačný dozor alebo pracovníka inšpekcie MV
SR. Tejto jeho požiadavke nebolo vyhovené ani u kolegu Q., pričom mu z jeho strany bola položená

tá istá otázka, teda či pil a či bude fúkať. Znovu odpovedal, že neodmieta dychovú skúšku, nakoľko
je policajt z výkonu a vie, čo by ho postihlo, ale jednoznačne žiadal pri dychovej skúške prítomnosť
nadriadeného, operačného dozoru alebo pracovníka inšpekcie. Kolegom zdôrazňoval, že priestupok,
ktorého sa dopustil, nebol spáchaný úmyselne a viackrát sa im na mieste za prejdenie na červenú
signalizáciu ospravedlnil. Kolegovia trvali na tom, aby sa dychovej skúške podrobil aj bez prítomnosti

ním žiadaných ľudí. Následne ho eskortovali v ich služobnom motorovom vozidle, pričom počas eskorty
na Obvodné oddelenie PZ asi v polovici cesty zastavili a bol donútený presadnúť do druhého služobného
motorového vozidla polície, čo mu nebolo vysvetlené. Po príchode na OO PZ mu po nejakej dobe
oznámili, že je obmedzený na osobnej a následne po istom čase mu policajt Q. povedal, že idú do
nemocnice. Po príchode do nemocnice na ulici Antolskej sa až v ambulancii dozvedel, že ho chcú

podrobiť detekcii návykových látok. Po príchode pána doktora v ambulancii boli po celú dobu prítomní
kolegovia. Pánovi doktorovi sa predstavil a oboznámil ho, z akého dôvodu sa tam nachádza, teda že
je príslušník PZ v civile, že bol zastavený svojimi kolegovcami, ale nakoľko z ich strany neprebiehal
zákrok štandardným predpísaným a zákonným spôsobom, žiadal počas dychovej skúšky prítomnosť
svojho nadriadeného alebo operačný dozor alebo pracovníka inšpekcie. Po nejakých pár minútach

muselopustiťambulanciu,kdečakalnachodbeaponejakejdobezambulancievyšielkolegaspapierom
v ruke s tým, že idú naspäť na obvodné oddelenie. Aj u lekára žiadal prítomnosť nezúčastnených osôb,
nakoľko jeho kolegovia boli po celý čas v ambulancii. Lekárovi uviedol, že sa neodmieta podrobiť odberu
krvi, avšak v prítomnosti ním uvedených osôb, keďže nemal záruku, ako bude ďalej úkon postupovať.
Obžalovaný ďalej dodal, že v inkriminovaný večer nebol a ani nemohol byť pod vplyvom alkoholických

látok, nakoľko na druhý deň mal riadne nahlásenú službu v pracovnom čase od 7,30 do 15,30, a teda
v čase dve hodiny ráno nemohol byť pod vplyvom alkoholu, keďže ráno vždy pri nástupe do služby sa
podrobuje dychovej skúške. Skutočnosť, že pri dychovej skúške žiadal prítomnosť tzv. nezúčastnených
osôb obžalovaný odôvodnil obavou z minulosti, nakoľko len desať dní pred inkriminovaným večerom sa
musel on a aj jeho nadriadený písomnou formou vyjadrovať k poslednému anonymu na jeho osobu, ktorý

sa týkal jeho pracovného zaradenia, výšky jeho osobného ohodnotenia a k popisu pracovnej činnosti,
ktorú mu ukladal nadriadený. Tých anonymov bolo dokopy asi 4 za obdobie asi 4 rokov. Obžalovaný
sa tiež vyjadril, že ak sa osoba podrobí dyhovej skúške, výsledok dychovej skúšky sa jej oznamuje,
resp. ukazuje vopred, pokiaľ by bola dychová skúška pozitívna na alkohol. Musí sa ihneď vytlačiť.
Negatívny výsledok sa nevytláča. Výtlačok obsahuje číslo alkotesta a alkodrägra, presný dátum, čas,

t. j. hodina sekunda a podpisové doložky. Po vytlačení výtlačku sa ihneď dáva podpis príslušníka PZ
vykonávajúceho dyhovú skúšku a priestupcu, resp. osoby, ktorá sa jej podrobila.

Svedok Q.. Q. Q. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v ten deň vykonával nočnú hliadkovú službu,
pričom bol privolaný kolegom na Staromestskú, aby mu doniesol dräger. Následne sa dostavil na miesto,

kdesanachádzalobžalovaný,zastavenévozidloaslužobnévozidlokolegov.Obžalovanýbolvyzvanýna
dychovú skúšku, pričom predtým bol poučený o následkoch. Obžalovaný sa odmietol podrobiť dychovej
skúške. Následne bol prevezený na oddelenie a potom išli k lekárovi, kde bol tiež poučený o možných
následkoch. Bolo to na Antolskej, pričom obžalovaný odber krvi pred lekárom odmietol. Tam bol poučený
takisto ako pri dychovej skúške, teda následkoch odmietnutia. Následne bol prevezený na Obvodné

oddelenie. On sám po svojom príchode komunikoval s obžalovaným, pričom menovaný bol poučený
o dychovej skúške, keďže bol podozrivý z konzumácie alkoholu. Obžalovaný vykazoval znaky požitia
alkoholu, ale on to neriešil, nakoľko tam privolaný. Cítil však z neho alkohol, nakoľko boli blízko seba.
Určite to bolo menej ako jeden meter. Kolega mu povedal, že má náznaky a potreboval dräger. U lekárabol obžalovaný takisto poučený viackrát, napriek tomu odmietol sa podrobiť odberu krvi. Ďalej svedok
uviedol, že si nepamätá, že by sa obžalovaný domáhal prítomnosti nejakých iných osôb pri odbere
krvi alebo dychovej skúške. Taktiež uviedol, že pri služobnej činnosti používajú v nevyhnutnej miere aj

súkromné mobilné telefóny na komunikáciu s kolegami. Nevedel uviesť, či to bolo aj v tomto prípade.
Vysielačky nie sú spoľahlivé, nakoľko vypadáva linka. Svedok ďalej vypovedal v tom smere, že môžu
vykonávať potrebné úkony so zadržanou podozrivou osobou, ktorá je príslušník policajného zboru v
zmysle Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore, a to v nevyhnutnej miere a na zamedzenie
protiprávneho konania. Pokiaľ ide o vyjadrenia obžalovaného v čase riešenia danej situácie svedok

uviedol, že obžalovaný sa vyjadril, že požíval alkoholické nápoje, avšak už nevie uviesť, či pred výzvou
na dychovú skúšku alebo po tejto výzve. Kolega S. mu neuvádzal nič bližšie ohľadne riešenia danej
situácie.

Svedok Q. S. na hlavnom pojednávaní uviedol, že dňa 18.04.2016 bol velený do nočnej hliadkovej
služby pod volacím znakom Atlas. V čase o 02.00 hod. dňa 19.04.2016 vykonával kontrolný úsek na

Panskej ulici pred anglickým veľvyslanectvom. Asi po 10 minútach vykonávania úseku započul hlasné
výkriky a motor vozidla, ktoré smerovalo z Ventúrskej ulice smerom na Strakovu ulicu. Motorové vozidlo
čiernej farby zahliadol a rozhodol sa ho skontrolovať z dôvodu úloh a povinností, ktoré mu vyplývajú
zo zákona. Za týmto čiernym motorovým vozidlom šiel po Rigeliho ulici smerom na nábrežie, kde
spozoroval, že toto motorové vozidlo nerešpektovalo svetelné znamenie stoj, ktoré bolo smerom na

nájazd na Staromestskú ulicu z nábrežia. Vozidlo následne predpísaným spôsobom zastavil a z vozidla
vystúpil. Než prišiel k zastavenému motorovému vozidlu, vystúpil z neho jeho vodič, ktorý prichádzal so
slovami „ja viem, tá červená, ja som kolega“ a predložil preukaz príslušníka PZ. Vodič pri vystupovaní
z vozidla mal zlú chôdzu, ako aj vyjadrovanie a javil znaky požitia alkoholu. Následne svedok doplnil,
že obžalovaný sa k okolnostiam, ktoré ho viedli k spáchaniu priestupku, vyjadroval lámane a pri chôdzi

nemal normálnu rovnováhu. Nebolo to výrazné, ale bolo to toľko, aby nadobudol podozrenie , že osoba
je pod vplyvom alkoholických nápojov. Všimol si to pri vystupovaní z vozidla, keď vodič ku nemu pristúpil,
otvoril peňaženku, nahol sa k nemu a vtedy si všimol také zakývanie. Všimol si tiež, že vodič má pri
sebe krátku palnú zbraň, nakoľko bolo vidno koniec je záveru. Na všetky tieto skutočnosti upovedomil
kolegu, ktorý sa následne na jeho pokyn presunul k zastavenému motorovému vozidlu, kde zaisťoval

osádku zastaveného vozidla. Následne bol vodič vyťažovaný, či požil nejaké alkoholické nápoje alebo
niečo, čo by mohlo pozitívne ovplyvniť dychovú skúšku, na ktorej podrobenie sa bol vyzvaný. Počas
komunikácie s vodičom, počas poučenia, vodič chcel meniť tému, odvolával sa na nejakú kolegialitu
a uviedol, že má ženu a deti. Obžalovaný niekoľkokrát menil skutočnosti, čo sa týka jeho jazdy, a to
cieľ cesty alebo odkiaľ ide. Medzitým uviedol aj to, aby to nerobil a nedával mu fúkať. Ku všetkým

týmto skutočnostiam bol privolaný npor. Mgr. Q.. Po jeho príchode bola osoba obžalovaného poučená v
jeho prítomnosti, avšak dychovú skúšku odmietol. Následne bola osoba poučená aj o možnosti odberu
krvi za účelom zistenia požitia alkoholu. Osoba bola eskortovaná na OO PZ Bratislava Staré Mesto -
stred. Kolega K. sa s obžalovaným presunul do Antolskej nemocnice. Po návrate kolegu a obžalovaného
bola predložená lekárska správa, ktorú mal obžalovaný odmietnuť podpísať pred službukonajúcim

lekárom. Podľa svedka si obžalovaný nežiadal prítomnosť nejakej nezúčastnenej osoby pri vykonaní
dychovej skúšky, na takúto skutočnosť si nespomínal. Druhá hliadka, ktorej členom bol aj svedok Q.
bola vyrozumená telefonicky prostredníctvom súkromného mobilného telefónu s tým, že bol dodatočne
ihneď zabezpečený aj informačný tok cez rádiostanicu. Telefonicky bol vyrozumený hlavne preto, že mal
pri sebe osobu, ktorá bola príslušníkom pohotovostnej motorizovanej jednotky. Ďalej svedok uviedol, že

neviesistotoupovedať,čivtúslužbumalprebratýdräger. Pokiaľhonemalprevzatý,takkolegaQ.určite
dräger priniesol. Ich služobné vozidlo malo kamerový systém Soitron a vodič by sa mal prejednávať
pred týmto nahrávacím zariadením. Avšak z dôvodu, že vodiča zastavil na takom mieste, že ho musel
prejednávať mimo tých dvoch vozidiel, aby sa nestalo nejaké nešťastie, aby chránil život, zdravie a
majetok. Obžalovaný bol riadne poučený v prítomnosti ndpor. Q. a v prítomnosti jeho osoby, pričom bol

poučený opakovane s tým, že až na opakované poučenie sa vyjadril, že fúkať nechce, resp. že odmieta
dychovú skúšku. Ešte pred príchodom kolegu Q. ho vyzval, či je ochotný podrobiť sa dychovej skúške
s tým, že opakovane bol vyzvaný aj v prítomnosti kolegu Q. a určite bol poučený. S nikým iným, okrem
kolegu Q., prostredníctvom mobilného telefónu nekomunikoval.

Svedok O. K. na hlavnom pojednávaní vo svojej výpovedi uviedol, že v inkriminovaný deň vykonávali
úsek na Panskej ulici. O druhej v noci si všimli motorové vozidlo čiernej farby, pričom počuli sirénu a krik.
Následne začali vozidlo nasledovať. Na nábreží prešlo vozidlo cez červenú, preto ho na Staromestskej
zastavili. Po tom, čo vystúpili im obžalovaný ukázal služobný preukaz, povedal, že vie, čoho sa dopustila že to ľutuje. Následne kolega išiel zavolať veliteľovi a po jeho príchode obžalovaného zobrali k vozidlu
a jeho poslali strážiť osádku zastaveného vozidla. Komunikáciu kolegu s obžalovaným asi počul, ale si
nepamätá, o čom sa rozprávali. Keď dohliadal na osádku zastaveného vozidla, komunikáciu medzi nimi

už nepočul. Potom videl, ako nasadajú s obžalovaným do vozidla. On nevedel, čo sa deje. Na oddelení
mu uviedli, nech zabezpečuje osobu a potom mu oznámili, že idú do nemocnice na odber. Tam bol pred
lekárom kolegom vyzvaný, aby sa podrobil skúške, čo on pred lekárom odmietol. Predtým ho kolega
poučil o tom, čo sa stane, keď odmietne. Obžalovaný odber krvi odmietol. Pokiaľ ide o výzvu na dychovú
skúšku, na túto obžalovaného vyzýval kolega. Keď obžalovaný vystúpil z vozidla, nezaznamenal na ňom

prejav, ktorý by vzbudzoval dojem požitia alkoholu. Až keď začali komunikovať, tak cítil alkohol. Svedok
ďalej uviedol, že o skutku vypovedal aj na inšpekcii a na ODI Trnava. Z hľadiska opisu skutku z jeho
strany svedok uviedol, že pri týchto výsluchoch došlo k nedorozumeniu pri vysvetľovaní si jeho slov.
Bolo to tak, že on osobne si všimol vplyv alkoholu až keď obžalovaný k nemu pristúpil. Ich služobné
motorové vozidlo malo jednu vysielačku v aute a asi aj prenosnú vysielačku. Kolegu S. videl telefonovať
mobilom asi nadriadenému. Je možné, že následne komunikoval vysielačkou viackrát.

Zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby vyplýva, že osobe S.. X. S. bola
osobná sloboda obmedzená podľa § 85 odsek 2 Trestného poriadku dňa 19.04.2016 v čase o 02.40
hodine. Následne mala byť osoba prevzatá povereným príslušníkom PZ v ten istý deň o 06.50 hodine a
zadržaná o 07.00 hodine podľa § 85 odsek 1 Trestného poriadku. Podozrivý mal byť tiež poučený podľa

§ 85 odsek 6 Trestného poriadku.

Z lekárskej správy spísanej dňa 19.04.2016 lekárom UNB Nemocnice sv. C. a M. Bratislava MUDr.
Miroslavom Budajom vyplýva, že X. S. bol na vyšetrení v uvedený deň o 04.25 hodine v sprievode
príslušníkov PZ SR na základe žiadosti o odber krvi a moču za účelom detekcie návykových látok

(predmetná žiadosť spolu s pečiatkou lekára je súčasťou spisového materiálu). V predmetnej lekárskej
správe (ktorú vyšetrovaný odmietol podpísať) sa konštatuje, že pacient jednoznačne odmieta odbery
krvi a moču.

Z rozkazu riaditeľa úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky zo dňa 23.10.2013 publikovaného v Zbierke interných predpisov úradu inšpekčnej
služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod číslom 8, ročník
2013, vyplýva, že mjr. Mgr. Renáta Matejková bola dňom vydania tohto rozkazu poverená vykonávaním
služobnýchčinnostivskrátenomvyšetrovanívstálejštátnejslužbevofunkciistaršívyšetrovateľ-čakateľ
odboru inšpekčnej služby Západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR. V

popise služobnej činnosti policajta zo dňa 14.01.2015 je vymedzená činnosť mjr. Mgr. Renáty Matejkovej
v rámci funkcie starší vyšetrovateľ odboru inšpekčnej služby Západ úradu inšpekčnej služby sekcie
kontroly a inšpekčnej služby MV SR.

Súčasťou vykonaných listinných dôkazov boli tiež evidenčná karta vodiča, výpis z ústrednej evidencie

priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, lustrácia v registri priestupkov, výsledok lustrácie v
STA a v GP SR, odpis registra trestov obžalovaného, Nariadenia ministra vnútra SR č. 175, Nariadenie
Ministerstva vnútra SR č. 114, Nariadenie Ministerstva vnútra č. 39, Vestníky Prezídia PZ, čiastky 77,
ročník 2014 a čiastka 22, ročník 2013, ako aj článok publikovaný v denníku Korzár ohľadne používania
súkromných mobilných telefónov príslušníkmi PZ.

Z kamerového záznamu zo systému SOITRON, vykonaného ako dôkaz postupom podľa § 270 odsek 2
Trestného poriadku je zrejmé, že kamerový záznam nezachytil väčšiu časť vykonávaného služobného
zákroku voči obžalovanému kpt. Jurajovi Korcovi.

Všetky vo veci vykonané dôkazy súd vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne tak, ako to predpokladá § 2
odsek 12 Trestného poriadku. Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že vina
obžalovaného S.. X. S. bola bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná. Súd z vykonaného
dokazovania nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá spochybniť otázku viny obžalovaného

za spáchaný skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa §
289 odsek 2 Trestného zákonaObhajobaobžalovanéhovpredmetnejtrestnejvecivychádzalazviacerýchaspektov.Predovšetkýmbolo
z jeho strany spochybňované oprávnenie mjr. Mgr. Renáty Matejkovej vykonávať úkony v skrátenom
vyšetrovaní, nakoľko absentuje písomný rozkaz riaditeľa úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly

a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorým by ako vyšetrovateľka bola
poverená vykonávaním služobných činností v skrátenom vyšetrovaní. Tento písomný rozkaz bol v
jej prípade vydaný v čase, kedy ešte nemala vykonanú záverečnú vyšetrovateľskú skúšku alebo
štátnu záverečnú skúšku z teórie vyšetrovania, keďže písomným rozkazom zo dňa 23.10.2013 bola
poverená na vykonávanie služobných činností v skrátenom vyšetrovaní ako starší vyšetrovateľ - čakateľ.

Podľa obhajoby tento rozkaz ani nebolo potrebné vydávať, nakoľko oprávnenie vyšetrovateľa čakateľa
vykonávať služobné činnosti v skrátenom vyšetrovaní vyplýva priamo zo zákona, konkrétne z § 34
odsek 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších
predpisov. Popis služobnej činnosti zo dňa 14.01.2015 je už pre funkciu staršieho vyšetrovateľa (nie
staršieho vyšetrovateľa - čakateľa), teda po tom, čo už menovaná danú skúšku absolvovala. Podľa

názoru obhajoby mal byť písomný rozkaz, ktorým by riaditeľ poveril mjr. Mgr. Renátu Matejkovú
vykonávaním služobných činností v skrátenom vyšetrovaní ako vyšetrovateľku (nie čakateľku) vydaný
až po vykonaní príslušnej skúšky. Pre absenciu tohto príkazu v rozhodnom čase je potrebné považovať
všetky úkony vykonané v danej trestnej veci za nulitné. Ďalej vo svojej obhajobnej argumentácii uviedol,
že jeho obmedzenie osobnej slobody postupom podľa § 85 odsek 2 Trestného poriadku bolo vykonané

v rozpore so zákonom, nakoľko príslušníci poriadkovej polície môžu obmedziť osobnú slobodu iba podľa
§ 85 odsek 1 Trestného poriadku. S poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave považoval
úkony vykonané po obmedzení osobnej slobody podľa § 85 odsek 2 Trestného poriadku za úkony
vykonané v rozpore so zákonom a teda nulitné. Obžalovaný sa nakoniec bránil tým, že sa dychovej
skúšky, ako aj vyšetreniu odberom krvi a moču podrobiť chcel, avšak za prítomnosti nadriadených,

prípadne operačného dozoru alebo pracovníka inšpekcie MV SR, čo mu však nebolo umožnené. Z
kamerového záznamu je tiež zrejmé, že sa netackal, ako to tvrdí svedok S.. Taktiež príslušníci PZ
postupovali v danej veci v rozpore s predpismi, keď svedok S. privolal druhú hliadku súkromným
mobilným telefónom, pričom šetrenie priestupku nebolo vykonávané pred kamerovým záznamom.
Poukázal tiež na porušenie zákona č. 219/1996 Z. z., v zmysle ktorého ak osoba odmieta lekárske

vyšetrenie na odber krvi, stupeň opitosti určí lekár podľa medicínsky klinických príznakov. Aj v zmysle
nariadeniaPZzodňa22.07.2014článku25ods.6vyplýva,žesozáveromvyšetrujúceholekáramusíbyť
v žiadanke jasné, či vyšetrený vodič javí alebo nejaví príznaky požitia alkoholu alebo iných návykových
látok. Spochybňoval tiež výpoveď svedka O. K., ktorý v inej veci vedenej pre ten istý skutok (v konaní o
prepustenie obžalovaného zo služobného pomeru), vypovedal diametrálne odlišne.

Podľa názoru súdu uvedená obhajobná argumentácia obžalovaného nemôže obstáť a ako taká nie
je spôsobilá vytvoriť priestor pre záver o nezákonnosti prípravného konania, ako ani o nezákonnom
spôsobe získavania dôkazov, a tým aj priestor pre akékoľvek rozumné pochybnosti v otázke viny.

V súvislosti s oprávnením mjr. Mgr. Renáty Matejkovej vykonávať služobné činnosti v skrátenom
vyšetrovaní súd uvádza, že už z logiky veci vyplýva, že ak bola oprávnená vykonávať úkony v skrátenom
vyšetrovaní ako starší vyšetrovateľ - čakateľ, mala by byť oprávnená na vykonávanie takýchto úkonov aj
v pozícii vyšetrovateľa (nie čakateľa), ak jej oprávnenie zákonom predpokladaným spôsobom nezaniklo.
Jej oprávnenie na vykonávanie služobných činností v skrátenom vyšetrovaní ako vyšetrovateľ - čakateľ

nepochybne vyplýva z rozkazu riaditeľa úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 23.10.2013, pričom sa nemožno stotožniť s názorom
obhajoby, že rozkaz nebolo nutné vydávať, nakoľko jej toto oprávnenie vyplývalo zo zákona (§ 34
odsek 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov). Uvedený zákon upravuje oprávnenie vyšetrovateľa - čakateľa všeobecne bez ohľadu na
konkrétnu osobu a až rozkaz nadriadeného priamo individualizuje, resp. určuje konkrétnu osobu, ktorá
sa ako vyšetrovateľ - čakateľ poveruje na vykonávanie služobných činnosti v skrátenom vyšetrovaní.
S ohľadom na obhajobu obžalovaného je v danom prípade podstatné však to, že po absolvovaní
zákonom predpokladanej skúšky už taký rozkaz nebolo potrebné vydávať, a to so zreteľom na dikciu

§ 34 odsek 1 zákona č. 73/1998 Z. z., v zmysle ktorého policajta za vyšetrovateľa určuje minister
(teda nie rozkaz riaditeľa vyššie uvedeného úradu), na čo nadväzuje aj čl. 4 odsek 4 Nariadenia
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 175/2010 o vymedzení príslušnosti útvarov Policajného zboru
a útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pri odhaľovaní trestných činov, pri zisťovaní ichpáchateľov a o postupe v trestnom konaní (publikovaného vo Vestníku Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, čiastka 71, ročník 2010). V zmysle citovaného ustanovenia tohto nariadenia povereným
príslušníkom je príslušník Policajného zboru, ktorý má v popise služobnej činnosti určenú náplň činnosti

skrátené vyšetrovanie alebo príslušník Policajného zboru, ktorý je písomným rozkazom nadriadeného
s ustanovovacou pôsobnosťou poverený vykonávaním služobných činností v skrátenom vyšetrovaní. Z
uvedeného ustanovenia je viac než zrejmé, že ak mala mjr. Mgr. Renáta Matejková v popise služobnej
činnosti určenú náplň činnosti skrátené vyšetrovanie, nebolo potrebné vydávať osobitne predmetný
rozkaz nadriadeného, čo jednoznačne vyplýva z použitia spojky „alebo“ v tomto ustanovení. Z popisu

služobnej činnosti policajta zo dňa 14.01.2015 je evidentné, že jednou z náplní činnosti menovanej bolo
aj vykonávanie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania trestných činov policajtov v pôsobnosti odboru
inšpekčnej služby. Možno teda uzavrieť, že jej oprávnenie vyplývajúce z poverenia na vykonávanie
služobných činností v skrátenom vyšetrovaní ako vyšetrovateľa - čakateľa, dané jej vyššie uvedeným
rozkazom riaditeľa, pokračovalo plynule aj v pozícii staršieho vyšetrovateľa (po absolvovaní príslušnej
skúšky) na základe obsahu popisu služobnej činnosti policajta. Z tohto hľadiska je teda argument o

nezákonnosti vyknávania úkonov v prípravnom konaní neopodstatnený.

Pokiaľ ide o obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby podľa § 85 odsek 2 Trestného poriadku
príslušníkmiporiadkovejpolície,aniepodľa§85odsek1Trestnéhoporiadku,súdsineosvojilobhajobné
tvrdenia obžalovaného, že úkony vykonané vo veci po takomto spôsobe obmedzenia osobnej slobody

sú nezákonné a ako také nulitné, a to aj napriek poukazu obhajoby na závery, ku ktorým dospel
Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 03.08.2016, sp. zn. 2Tpo/1002/2016 a v uznesení sp.
zn. 2Tpo/53/2016. Podľa názoru súdu je vo všeobecnosti potrebné rozlišovať medzi zákonnosťou
obmedzenia osobnej slobody a zákonnosťou vykonávania úkonov vo veci samej. Napríklad vyššie
uvedené uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.08.2016, sp. zn. 2Tpo/1002/2016 rieši otázku

nezákonnosti obmedzenia osobnej slobody postupom príslušníkov PZ podľa § 85 odsek 2 Trestného
poriadku práve v súvislosti s rozhodovaním o väzbe obvineného ako najciteľnejším zásahom do osobnej
slobody jednotlivca. Pokiaľ ide o nezákonný spôsob získavania dôkazov alebo vykonávania úkonov
orgánmi činnými v trestnom konaní (z hľadiska skúmania materiálnych podmienok väzby) Krajský súd v
Bratislave v odôvodnení tohto uznesenia vyslovil nezákonnosť získania dôkazu na základe úplne iného

dôvodu, resp. porušenia iného ustanovenia Trestného poriadku (§ 89 odsek 1 Trestného poriadku, §
99 odsek 4 v spojení s § 102 odsek 4 Trestného poriadku) a nezákonnosť úkonu spočívajúceho v
obhliadke miesta činu na základe úplne inej skutočnosti (časové súvislosti vzťahujúce sa k vykonaniu
úkonu a právnemu disponovaniu obvineným), nie na základe postupu príslušníkov PZ podľa § 85 odsek
2 Trestného poriadku.

Potreba rozlišovať medzi obmedzením osobnej slobody a úkonmi vo veci samej v kontexte
prejednávaného prípadu nadobúda na význame s ohľadom na povahu spáchaného trestného činu -
prečinu ohrozenia pod vplyvom návykových látok, ktorého skutková podstata je upravená v § 289 odsek
2 Trestného zákona.

Podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona rovnako ako v odseku 1 (odňatím slobody až na jeden rok) sa
potrestá, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 (pri ktorých by mohol
ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku) odmietne podrobiť vyšetreniu
na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím

prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného
biologického materiálu, či nie ej ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené
s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.

Z dikcie citovaného ustanovenia Trestného zákona je nepochybné, že zákonodarca postavil na identickú

úroveň odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky vykonávané dychovou skúškou
alebo orientačným testovacím prístrojom s odmietnutím podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu odberom a
vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, čo znovu vyplýva z použitia spojky „alebo“. Použitie
tejto spojky okrem iného znamená, že na vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti môže podľa
okolnostíprípadupostačovaťodmietnutiepodrobiťsavyšetreniuibajednémuzvtejtoskutkovejpodstate

alternatívne upravených spôsobov vyšetrenia. Len pre vysvetlenie tohto záveru a rovnocennosti oboch
spôsobov vyšetrenia je potrebné uviesť, že v praxi sa vyšetrenie podľa prvej alternatívy obmedzuje
na dychovú skúšku, teda na zistenie alkoholu v dychu, čo je v zmysle § 130 odsek 5 Trestného
zákona iba jedna zo zákonom predpokladaných návykových látok. Popri alkohole slúži na zistenie ajinej návykovej látky v zmysle tohto ustanovenia práve lekárske vyšetrenie odberom krvi alebo iného
biologického materiálu. Tu je potrebné dodať, že aj keby sa v praxi používal orientačný testovací
prístroj na zistenie inej návykovej látky, prípadný pozitívny výsledok by sa musel verifikovať a potvrdiť

následným lekárskym vyšetrením odberom krvi alebo iného biologického materiálu (viď § 5 odsek 5
písmeno b/ v spojení s § 5 odsek 6 zákona č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických
nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb v znení neskorších predpisov
- ďalej len „zákon č. 219/1996 Z. z.“). Teda do úvahy prichádza aj taká situácia, že sa podozrivý síce
neodmietne podrobiť dychovej skúške (prípadne vyšetreniu orientačným testovacím prístrojom), avšak

sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu na odber krvi alebo iného biologického materiálu, ktoré
by s ohľadom na okolností prípadu bolo odôvodnené za účelom zistenia inej návykovej látky, čo by v
konečnom dôsledku nevylučovalo vyvodzovanie trestnej zodpovednosti za trestný čin podľa § 289 odsek
2 Trestného zákona. Aj keď takáto situácia (podrobenie sa dychovej skúške) u obžalovaného nenastala,
bolo potrebné sa týmito aspektmi aspoň v stručnosti zaoberať práve so zreteľom na rovnocennosť oboch
zákonom predpokladaných spôsobov vyšetrenia (konkrétne okolnosti prípadu môžu danú problematiku

urobiť zložitejšou z hľadiska právneho posúdenia odmietnutia jedného z daných spôsobov vyšetrenia -
napr. aplikácia § 5 odsek 7 písmeno c/ zákona č. 219/1996 Z. z., čo však pre účely právnych úvah súdu
v tejto konkrétnej veci nie je potrebné bližšie analyzovať, nakoľko také okolnosti v prípade obžalovaného
nenastali a nemali by ani vplyv na rovnakú podstatu už uvedených spôsobov vyšetrenia).

Predmetné úvahy súdu majú potom nepochybne význam v tom smere, že ak je policajt (príslušník
poriadkovej polície) oprávnený vyzvať podozrivú osobu na podrobenie sa dychovej skúške (prípadne
vyšetreniu orientačným testovacím prístrojom), je určite oprávnený vyzvať podozrivú osobu aj na
podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu odberom krvi alebo iného biologického materiálu a zabezpečiť
prítomnosť tejto osoby do zdravotníckeho zariadenia bez ohľadu na použitie ustanovenia § 85 odsek 1

alebo 85 odsek 2 Trestného poriadku. Tomuto záveru a rovnocennosti spôsobov vyšetrenia upravených
v § 289 odsek 2 Trestného poriadku v konečnom dôsledku nasvedčuje aj úprava obsiahnutá v zákone
č. 219/1996 Z. z.

Podľa § 4 odsek 1 zákona č. 219/1996 Z. z. osoby vykonávajúce činnosť, pri ktorej by mohli ohroziť život,

zdravie sebe alebo iným osobám alebo poškodiť majetok, nesmú požívať alkoholické nápoje alebo iné
návykové látky pri vykonávaní tejto činnosti alebo pred jej vykonávaním, ak by počas tejto činnosti mohli
byť ešte pod ich vplyvom.

Podľa § 5 odsek 1 zákona č. 219/1996 Z. z. príslušníci Policajného zboru, Vojenskej polície, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, Zboru ozbrojenej ochrany letísk a zamestnanci
obecnej a mestskej polície (ďalej len "policajný orgán") sú oprávnení v rámci svojej pôsobnosti vyzvať
osoby uvedené v § 4 ods. 1 na vyšetrenie na zistenie alkoholu alebo iných návykových látok.

Podľa § 5 odsek 4 zákona č. 219/1996 Z. z. vyšetrenie na zistenie alkoholu sa vykonáva dychovou

skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi. Ak sa osoba odmietne podrobiť
takému vyšetreniu, možno vykonať lekárske vyšetrenie odberom a laboratórnym vyšetrením krvi alebo
iného biologického materiálu. Ak osoba odmieta takéto lekárske vyšetrenie, stupeň opilosti určí lekár
podľa medicínskych klinických príznakov.

Podľa § 5 odsek 8 zákona č. 219/1996 Z. z. lekárske vyšetrenie podľa odsekov 4 až 7 sa vykonáva
v zdravotníckych zariadeniach. Náklady na lekárske vyšetrenie uhradí ten, kto o takéto vyšetrenie
požiadal, a to vo výške určenej osobitným predpisom.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že policajný orgán je oprávnený zabezpečiť prítomnosť osoby

uvedenej v § 4 odsek 1 zákona č. 219/1996 Z. z. v zdravotníckom zariadení za účelom detekcie
návykových látok, a to aj vtedy, ak sa táto osoba odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu. Ak by teda
príslušník poriadkovej polície aj obmedzil osobnú slobodu podľa nesprávneho ustanovenia Trestného
poriadku, mala by táto okolnosť v danej trestnej veci význam len pokiaľ ide prípadné rozhodovanie
o väzbe, resp. prepustení osoby zo zadržania. Nemôže to však v nijakom smere odôvodniť záver,

že by príslušníci polície postupovali nezákonne v súvislosti so zabezpečovaním podozrivej osoby u
lekára za účelom lekárskeho vyšetrenia na zistenie návykových látok, a teda že by takýto úkon a
následné odmietnutie podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu bolo možné považovať za nulitné. Záverom
je možné k tejto otázke uviesť, že úkony smerujúce k vyšetreniu a zisteniu prítomnosti návykovýchlátok sú svojou povahou (z hľadiska ich zmyslu a účelu) takými úkonmi, ktoré je potrebné vykonať bez
zbytočného odkladu, čomu plne zodpovedá citovaná právna úprava a čo nepochybne predpokladá aj
reálne uplatnenie trestnej zodpovednosti za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykových látok podľa

§ 289 odsek 2 Trestného zákona.

Vo vzťahu k obhajobnej námietke, že v danej trestnej veci bol porušený zákon č. 219/1996 Z.
z. v ustanovení § 5 odsek 4, nakoľko po tom, čo obžalovaný odmietol lekárske vyšetrenie, nebol
lekárom určený stupeň opilosti podľa medicínskych klinických príznakov, súd uvádza, že toto tvrdenie

je síce pravdivé, avšak pre otázku viny obžalovaného za spáchaný skutok absolútne nepodstatné.
Obžalovanému je kladené za vinu to, že sa odmietol podrobiť zákonom stanovenému vyšetreniu na
zistenie prítomnosti návykových látok. Ustanovenie § 289 odsek 2 Trestného zákona nepredpokladá
zisťovanie akéhokoľvek stupňa opilosti, ale pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti z hľadiska
objektívnej stránky postačuje samotná skutočnosť, že sa páchateľ odmietol podrobiť potrebnému
vyšetreniu. Na túto okolnosť teda nemôže mať vplyv absencia určenia stupňa opilosti obžalovaného.

Čo sa týka obhajobnej argumentácie obžalovaného, v rámci ktorej uvádzal, že sa dychovej skúške a
lekárskemu vyšetreniu chcel podrobiť, avšak v prítomnosti nadriadeného, prípadne operačného dozoru
alebo príslušníka inšpekcie MV SR z dôvodu, že služobný zákrok prebiehal neštandardným spôsobom,
túto považoval súd za zjavne nelogickú a ako takú za účelovú. Osoba obžalovaného je príslušníkom

PZ a nepochybne má vedomosť o tom, ako prebieha dychová skúška, čo aj sám potvrdil na hlavnom
pojednávaní, keď uviedol, že pozitívny výsledok dychovej skúšky sa osobe, ktorá sa jej podrobila,
oznamuje, resp. ukazuje vopred, pričom výtlačok obsahuje číslo alkotesta a alkodrägra, presný dátum,
čas, t. j. hodina sekunda a podpisové doložky, teda podpis príslušníka PZ vykonávajúceho dyhovú
skúšku a priestupcu, resp. osoby, ktorá sa jej podrobila. Negatívny výsledok dychovej skúšky sa

nevytláča. Teda bez ohľadu na to, ako podľa obžalovaného služobný zákrok prebiehal, sa obžalovaný
mohol dychovej skúške podrobiť bez obáv z manipulácie jej výsledku, keďže prípadný pozitívny
výsledok by musel obsahovať vyššie uvedené údaje a jeho podpis. Prípadný negatívny výsledok
by nemohol byť zamenený neskôr za pozitívny, keďže by mu evidentne nemohli zodpovedať údaje
na ňom zaznamenané a musel by tam chýbať jeho podpis. Rovnako je nepredstaviteľné, že by do

obžalovaným prezentovaného postupu príslušníkov PZ bol zapojený službukonajúci lekár, ktorý mal u
obžalovaného vykonať lekárske vyšetrenie odberom krvi alebo iného biologického materiálu, prípadne
iný zdravotnícky personál, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k manipulácii s výsledkami lekárskeho
vyšetrenia. V lekárskej správe sa pritom výslovne uvádza, že pacient jednoznačne odmieta lekárske
vyšetrenie. Jeho obsahom nie je ani náznak obžalovaným uvádzaných dôvodov odmietnutia. Ak by sa

tvrdenie obžalovaného zakladalo na pravde, možno odôvodnene pochybovať, že by súčasťou lekárskej
správy bolo také jednoznačné a kategorické vyjadrenie lekára. Týmto argumentom obžalovaného chýba
akýkoľvek racionálny základ, v dôsledku čoho ide o obhajobu síce zákonom prípustnú, avšak z pohľadu
súdu nepravdivú a tým aj irelevantnú.

Rozumné pochybnosti o vine obžalovaného by nemohol vyvolať ani ten fakt, že by obžalovaný
nevykazoval zjavné známky požitia alkoholu, nakoľko dôvodom na to, aby bol obžalovaný zo strany
príslušníkov PZ vyzvaný na podrobenie sa dychovej skúške, bola samotná skutočnosť nerešpektovania
svetelného znamenia „stoj“ obžalovaným, ktoré je zachytené na kamerovom systéme. Nad rámec
uvedeného je však potrebné uviesť, že všetci svedkovia zhodne uviedli, že z obžalovaného dychu bolo

cítiť alkohol a súd nezistil žiadnu relevantnú skutočnosť, pre ktorú by bolo možné toto ich tvrdenie
spochybňovať. Aj keď možno prisvedčiť argumentu, že výpoveď svedkov - príslušníkov PZ nie je možné
bez ďalšieho favorizovať oproti iným zadokumentovaným tvrdeniam, v danom prípade ich súd hodnotil v
kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov, pričom je to práve výpoveď obžalovaného, ktorú možno
hodnotiť ako nevierohodnú, resp. nepravdivú pre absenciu akéhokoľvek logického základu z dôvodov

už uvedených na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku. O nepravdivosti jeho výpovede okrem iného
svedčí aj to, že v rozpore s jeho tvrdením bola na mieste zastavenia vozidla aj na uvedenú nočnú
hodinu dostatočne rušná premávka, pričom skutočnosti nezodpovedá ani tvrdenie obžalovaného, že
keď si išiel pre doklady, do vozidla nenastupoval. Z kamerového záznamu je zreteľne vidieť, že práve
vtedy, keď si obžalovaný išiel po (pravdepodobne) technický preukaz, do vozidla nastúpil, v tomto po istú

chvíľu zotrval, pričom uvedený doklad mu podával spolujazdec. Na prvý pohľad sa môže tento rozpor so
skutočnosťou javiť ako nepodstatný, avšak práve na tento moment obžalovaný naviazal údajný telefonát
svedka Klobušického, ktorý mal tento svedok následne zaprieť. Je teda zrejmé, že je to práve výpoveď
obžalovaného, o ktorej dôveryhodnosti možno mať odôvodnené pochybnosti. V konečnom dôsledkupodľa názoru súdu nemôže obstáť ani tvrdenie obžalovaného, že sa netackal pri vystupovaní z auta a
teda nevykazoval znaky požitia alkoholu z hľadiska motoriky, nakoľko z výpovede svedka S. je zrejmé,
ako myslel „zatackanie“ obžalovaného po vystúpení z auta, keď následne vysvetlil, že takýto prejav

obžalovaného zaznamenal v čase, keď obžalovaný k nemu pristúpil a nahol sa k nemu. Tu súd dáva
do pozornosti, že svedok nemal vedomosť o argumentácii obžalovaného v danej trestnej veci a svoju
výpoveď teda nemohol v nijakom smere prispôsobovať s ohľadom na tvrdenia obžalovaného, resp.
jeho obhajobnú argumentáciu. Ani výpoveď svedka O. K. nebolo možné v kontexte ostatných vo veci
vykonaných dôkazov vyhodnotiť ako nedôveryhodnú, nakoľko svedok na hlavnom pojednávaní vysvetlil

rozpor medzi svojou výpoveďou v tejto trestnej veci a výpoveďou pred iným orgánom, kde došlo k
nedorozumeniuprivysvetľovanísijehoslov.Výslovneuviedol,žeskutočnostizodpovedájehovyjadrenie
na hlavnom pojednávaní. V tomto smere súd dodáva, že rozhodnutie súdu o odmietnutí vykonania
dôkazu čítaním zápisníc o výpovediach tohto svedka uskutočnených pred inými orgánmi je dané tým,
že takúto výpoveď (pred iným orgánom) nie je možné v tomto trestnom konaní čítať ako listinný dôkaz.
Všetky skutočnosti vrátane tých, ktorými sa má zistiť dôveryhodnosť svedka aj z hľadiska jeho možných

vyjadrení pred iným orgánom, je možné zistiť pri samotnom výsluchu svedka a v tomto smere mali
strany, predovšetkým obžalovaný (či už sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu), dostatok priestoru
na hlavnom pojednávaní pri výsluchu menovaného svedka. Súd len opätovne konštatuje, že samotná
skutočnosť, či obžalovaný vykazoval zjavné znaky požitia alkoholu alebo iných návykových látok, je pre
meritórne rozhodnutie právne irelevantná z dôvodov už uvedených.

Rovnako právne bez významu sú obžalovaným namietané skutočnosti, v zmysle ktorých priestupok
nebol riešený pred kamerovým záznamom systému SOITRON, ako ani to, že príslušník PZ - svedok
S. mal druhú hliadku privolať prostredníctvom súkromného mobilného telefónu. Tieto skutočnosti totiž
v nijakom smere nemôžu ovplyvniť samotný fakt, že obžalovaný sa odmietol podrobiť vyšetreniu

dychovou skúškou, resp. lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického
materiálu. Pritom svedok S. náležitým spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré nebol priestupok riešený
pred záznamovým systémom a ktoré vyplynuli z miesta, kde vozidlo vedené obžalovaným zastavilo.
Článok 17 odsek 9 šiesta veta Nariadenia prezídia Policajného zboru č.80 o vykonávaní dohľadu
nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, konaní o dopravných nehodách a dopravno-

inžinierskej činnosti (publikované vo Vestníku prezídia Policajného zboru, čiastka 77, ročník 2014)
predpokladá nielen to, aby jednanie policajta s vodičom bolo vykonávané pred záznamovým systémom,
ale predovšetkým jednanie na bezpečnom mieste. Na rozdiel od tvrdenia obžalovaného, z kamerového
záznamu vyplýva, že na danom mieste bola aj v danej nočnej hodine premávka, preto je možné
tvrdenie svedka S. považovať za akceptovateľné. Čo sa týka použitia súkromného mobilného telefónu

svedkom S. na privolanie druhej hliadky, táto okolnosť bola menovaným svedkom taktiež vysvetlená,
pričom svedok O. K. potvrdil, že zaznamenal iba jednu komunikáciu svedka S. súkromným mobilným
telefónom a následnú komunikáciu cez rádiostanicu. Ak by aj použitie súkromného mobilného telefónu
bolo v rozpore s internými právnymi predpismi upravujúcimi povinnosti príslušníka PZ (čo sa v konaní
nepreukázalo, nakoľko článok publikovaný v denníku Korzár nie je spôsobilý potvrdiť existenciu zákazu

použitia súkromného mobilného telefónu príslušníkom PZ počas služby), táto skutočnosť sama osebe
nemá žiaden vplyv pre otázku viny obžalovaného a mohla by byť len dôvodom na preskúmanie
plnenia si povinností zo strany konkrétneho príslušníka PZ. Podľa názoru súdu použitie súkromného
mobilného telefónu nemohlo byť pre obžalovaného relevantným dôvodom na to, aby sa odmietol
podrobiť vyšetreniu na zistenie návykových látok.

Na základe všetkých uvedených skutočností, riadiac sa vyššie uvedenými úvahami pri hodnotení
dôkazov, mal súd u obžalovaného za preukázané naplnenie všetkých zákonných znakov prečinu
ohrozenia pod vplyvom návykových látok podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona. Na doplnenie
súd záverom poukazuje na to, že obžalovaný bol zo strany príslušníkov PZ poučený o následkoch

odmietnutia vykonania dychovej skúšky, resp. lekárskeho vyšetrenia, čo v konečnom dôsledku
nespochybňoval ani samotný obžalovaný.

Pokiaľ ide o zavinenie, s poukazom na popis skutku a všetky zistené skutočnosti uvedené v odôvodnení
tohto rozsudku, je možné bez najmenších pochybností uzavrieť, že obžalovaný konal v priamom úmysle

v zmysle § 15 písmeno a/ Trestného zákona.

Súd sa takisto zaoberal aj materiálnou stránkou súdeného prečinu z hľadiska kritérií upravených v
§ 10 odsek 2 Trestného zákona. V tomto smere je potrebné uviesť, že záver o nepatrnom stupnizávažnostisúdenéhoprečinuniejeodôvodnenýpredovšetkýmsohľadomnaskutočnosť,žeobžalovaný
v motorovom vozidle viezol ďalšie osoby, a to v meste, kde aj v danú hodinu mohol ohroziť ďalších
účastníkov cestnej premávky, pričom tesne pred spáchaním skutku porušil pravidlá cestnej premávky,

keď svojím vozidlom prešiel cez križovatku napriek svetelnému znameniu „stoj“. Tieto okolnosti prípadu
a forma zavinenia v spojení so spôsobom spáchania činu, keď obžalovaný sa v zmysle svedeckých
výpovedí snažil presvedčiť zasahujúcich policajtov, aby mu nedávali fúkať s ohľadom na kolegialitu a
iné ním uvádzané skutočnosti, nepochybne vedú k záveru o naplnení konkrétneho stupňa závažnosti
činu vyžadovaného Trestným zákonom pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti. Na základe

uvedeného akýkoľvek záver, že by posudzovaný skutok nebol prečinom pre absenciu požadovaného
konkrétneho stupňa závažnosti (materiálny korektív), považuje súd za vylúčený.

Pokiaľ ide o určenie druhu a výmery trestu, súd vychádzal z účelu trestu vyjadreného v § 34 odsek 1
Trestného zákona, ako aj zo všetkých relevantných zásad pre ukladanie trestu upravených v § 34 odsek
4 Trestného zákona. Súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť upravenú v § 36 písmeno j/

Trestného zákona spočívajúcu vo vedení riadneho života pred spáchaním činu, pričom nezistil žiadnu
priťažujúcu okolnosť obsiahnutú v § 37 Trestného zákona, v dôsledku čoho sa horná hranica trestnej
sadzby znižovala o jednu tretinu v súlade s § 38 odsek 3 Trestného zákona.

Pri stanovení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadol na povahu stíhaného prečinu predstavujúceho

ohrozovací trestný čin, ako aj na predchádzajúce vedenie riadneho života obžalovaným. Za nie
nepodstatné pritom súd pre účely výroku o treste považoval aj dôsledky, ktoré pre obžalovaného budú
s vysokou mierou pravdepodobnosti vyplývať z výsledku konania o rozviazanie služobného pomeru.
Súd má za to, že v prípade obžalovaného ide o exces z doterajšieho riadneho spôsobu života a preto
nepovažoval ukladanie trestu spojeného s odňatím slobody za nevyhnutné. Pre nápravu obžalovaného

bude plne postačovať peňažný trest vo výške 300,-Eur s ustanovením náhradného trestu odňatia
slobody vo výmere 3 mesiace v prípade, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
ako aj zákaz činnosti viesť motorového vozidlá všetkého druhu na dobu 1 roka. Takto uložený trest
považuje súd za adekvátny, rešpektujúci účel trestu aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie.
Vzhľadom na už uvedené predpokladané dôsledky pre obžalovaného by uloženie prísnejšieho trestu

bolo podľa názoru súdu neodôvodnenou represiou, nerešpektujúcou predovšetkým výchovnú funkciu
trestu.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti, súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia.
V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvo-lanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v
priamom rade, jeho súro-denci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Poškodený môže podať odvola-nie
pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.