Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 9, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/236/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317217204
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317217204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831
154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát,
so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: Y. I., nar. XX.X.XXXX,
bytom K. XXXX/X, U., o zaplatenie 780,68 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č. k. 27Csp/31/2017-52 zo dňa 09.04.2018, v zamietajúcemu výroku a vo
výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v napadnutom

výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 573,39 Eur spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 573,39 Eur od
30.10.2014 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. súd vo zvyšku
žalobu zamietol. Vo výroku III. súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu
46,90 %.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 517 ods. 1 veta prvá, 2, § 52 ods.
1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k

záveru, že žaloba bola podaná sčasti dôvodne. Medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
vznikol zmluvný záväzkový vzťah na základe uzavretej zmluvy o poskytnutie pôžičky č. 1210587 zo dňa
13.12.2013, v zmysle ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému pôžičku v sume 800,-
EUR, pričom žalovaný ako dlžník sa zaviazal uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu ako veriteľovi
poskytnuté peňažné prostriedky v pravidelných 60-ich mesačných splátkach vo výške 25,67 EUR, teda
celkovo sumu 1.497,- EUR. Ako prvé súd preskúmal dotknutú zmluvu z hľadiska, či táto obsahuje
všetky esenciálne náležitosti v zmysle horecitovaného zákona. V zmluve chýba obligatórna náležitosť

zakotvená pod písm. k/ vyššieho citovaného zákonného ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z., v zmysle ktorého v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda
nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Je potrebné zdôrazniť, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskomúvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako
slabšieho účastníka záväzkovo právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Uvedený právny záver o
nutnosti rozlíšenia spomínaných splátok vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Trnave 9Co 401/2012

zo dňa 6.8.2013, ale aj rozsudku Krajského súdu v Prešove 7Co 220/2014 zo dňa 27.11.2014 a
Krajského súdu v Žiline 8Co 549/2014 z 30.12.2014. Súd bol toho názoru, že v zmluve nepochybne
chýba aj údaj o konečnej splatnosti úveru, nakoľko ten je v zmluve stanovený len údajom 12/2018, čo
je nepostačujúce. Počet splátok totiž nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, nepochybne
zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok,

pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k/, kde sa uvádza aj počet splátok. Obe tieto
náležitosti teda nie je možné stotožniť a iný výklad než ten, že termín konečnej splatnosti úveru je
potrebné určiť dátumovo, neprichádza do úvahy (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline 5Co 286/14 zo
dňa 27.5.2014). Právny predchodca žalobcu neuviedol v dotknutej zmluve všetky podstatné náležitosti
predpokladané v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia
predmetnej zmluvy a to napr. termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, resp. výšku, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia, v dôsledku čoho súd považuje predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.
Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému pôžičku vo výške 800,- EUR, pričom žalovaný z tejto
sumy vrátil žalobcovi sumu 226,61 EUR. Súd preto žalobe v časti vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu vo výške 573,39 EUR spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
573,39 EUR od 30.10.2014 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti istiny nad sumu vo výške 573,39 EUR
s príslušenstvom súd žalobu zamietol. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 780,68 € s úrokom z
omeškania. Súd žalobcovi priznal sumu 573,39 EUR s úrokom z omeškania. Procesný úspech žalobcu
je teda vo výške 73,45 % (573,39 € / 780,68 € x 100%). Procesný úspech žalovaného je vo výške

207,29,- EUR. Vzhľadom k predmetu konania je to 26,55 % (207,29 EUR/780,68 EUR x 100%). Čistý
procesný úspech žalobcu s prihliadnutím na jeho procesný neúspech je vo výške 46,90 % (73,45% -
26,55%). Preto je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 46,90 %.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania

podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne odvolanie žalobca podľa ust. § 365 ods. 1
písm. h) C.s.p., navrhujúc, aby odvolací súd na základe ustanovenia § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok
súdu I. inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o
bezúročnosti úveru, záver súdu je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/

ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR
prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho
dvora EU zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým
sú slovenské súdy viazané a ktorý predstavuje primárnv prameň európskeho práva, tento rozsudok
má prednosť pred zákonom o spotrebiteľských úveroch. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa

9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová by totiž členské štáty
nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica 2008/48/ES neupravuje. Podľa jej článku
10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) zmluva o úvere na dobu určitú nemusí v čase jej uzatvorenia
obsahovat' presné určenie, aká časť splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť na bežné úroky a
poplatky. K uvedeniu termínu konečnej splatnosti úveru odvolateľ uviedol, že splnenie vyššie uvedenej

zákonnej požiadavky uvedením mesiac + rok ukončenia úverového vzťahu ako bolo v posudzovanom
prípade „12/2018" je dostatočne určité a zrozumiteľné, plne v súlade s platnými právnymi predpismi,
poukazujúc aj na vyhlášku MF SR Č. 620/2007 Z.z.. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa
čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20.dňu v mesiaci,
so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20.dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo

k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 13.12.2013, splatnosť prvej úverovej
splátky tak nastala 20.1.2014, konečná splatnosť' úveru a doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
pri počte 60 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.12.2018. Žalovaný ako
spotrebiteľ mal možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať' dátumy a termíny splatnosti všetkých
splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich mu z úverovej zmluvy. V prejudiciálnej otázke: Má

sa článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 vykladať tak, že údaje vyžadované týmto ustanovením
(konkrétne, frekvencia splátok), musí byt' v zmluve individualizovaný na podmienky danej konkrétnej
zmluvy [v princípe uvedením presných dátumov (deň, mesiac, rok) splatnosti jednotlivých splátok],
alebo postačí, ak sú v zmluve obsiahnuté všeobecným odkazom na objektívne zistiteľné parametre, zktorých je možné ich odvodiť (napríklad klauzulou ,mesačné splátky sú splatné najneskôr do 15. dňa
každého kalendárneho mesiaca, prvá splátka je splatná do jedného mesiaca od podpisu zmluvy a každá
ďalšia splátka je splatná vždy po jednom mesiaci od splatnosti predošlej splátky alebo iným podobným

spôsobom), Súdny dvor EÚ rozhodol. že cieľ vyššie uvedeného ustanovenia je splnený, ak podmienky
úverovej zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať' dátumy týchto splátok.
Za daných okolností sa má článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovať' dátumy týchto splátok. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v
základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti,
určitostí a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje
racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byt' už v hlavných zmluvných dojednaniach
zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej
únie v prejudiciálnom konaní C-42/2015 rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou

rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad rámec Smernice 2008/48/ES ako aj jeho právo
zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a
bez poplatkov. V prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) Smernice
2008/48/ES vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú, pri ktorej dochádza k splácaniu/amortizácii
istiny úveru v rámci jednotlivých splátok, nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie, aká časť

každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky (t. j.
súčasťou zmluvy nemusí byt' presný splátkový kalendár/amortizačná tabuľka), ale že tieto údaje môžu
byt' obsiahnuté v splátkovom kalendári/amortizačnej tabuľke, ktorú veriteľ predloží dlžníkovi na jeho
žiadosť', alebo článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné právo žiadať výpis z amortizačnej
tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere, no toto právo nezbavuje zmluvné

strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok (splatných podľa zmluvy o úvere
počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a poplatkov bolo obsiahnuté už
v samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu zmluvu, Súdny dvor EÚ
rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3. uvedenej

smernice vyplýva, že iba na žiadosť' spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto
ustanoveníjepotrebnékonštatovať,žeSmernica2008/48/ESnestanovujepovinnosť'zahrnúťdozmluvy
o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť' členských štátov stanoviť
takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy

patriace do pôsobnosti Smernice 2008/48/ES, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia
v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank
Romänia, C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Ustanovenie článku 10 ods. 2 písm. u) Smernice
2008/48/ESsanemávykladaťtak,žeoprávňuječlenskéštáty,abyvosvojejvnútroštátnejprávnejúprave

stanovili povinnost' zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods.
2 uvedenej smernice. Na základe vyššie uvedeného sa má článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice
2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto

smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnost' vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
V prejudiciálnej otázke, či sa článok 23 Smernice 2008/48/ES má vykladať tak, že nebráni tomu aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade ak zmluva o úvere neobsahuje
všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať' za zmluvu
o úvere bez úrokov a poplatkov, Súdny dvor EÚ rozhodol, že voľba režimu sankcií je ponechaná na

zváženie členského štátu avšak ich tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú.
Sankcia spočívajúca v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva
o úvere neobsahuje najmä náležitosti ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvenciu
splátok, prípadne existenciu i notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenia, tak
ako to upravuje článok 10 ods. 2 Smernice, teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie

môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie
tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
(súčasný § 9 ods. 2 písm. k) z.č. 129/2010 Z.z.) je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným
prameňom práva. Tiež vylúčil oprávnenosť sankcie straty nároku na úroky a poplatky v prípade, žeúverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky na jej jednotlivé zložky, t.j. na časť istiny, časť
úrokov a časť poplatkov, podľa vnútroštátneho práva, keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej
zmluvy v zmysle Smernice 2008/48/ES a tak ani o takú náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobilá

spochybniť možnosť' spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
C-42/2015 možno vyvodiť' záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byt'
sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Právny predchodca žalobcu neporušil
žiadne povinnosti, preto mu vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty
poskytnutého úveru. Zároveň odvolateľ poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo

dňa 27.3.2014, podľa ktorého tvrdost' sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení,
ako i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice
č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu, ktorá predchádzala Smernici 2008/48/ES)
vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na
rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže
mat' vplyv na schopnosť' dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku, nebude spravidla a v zásade sankcia

bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná. Odvolateľ podporne odkazuje aj na rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici pod sp.zn. 12Co/284/2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod
sp.zn. 15Co/225/2017, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrice pod sp.zn. 16Co/105/2017
a uznesenie NSSR pod sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že

odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ
v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového

poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je

možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku a
v napadnutom výroku o náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

8. Už právoplatným výrokom I. preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta prvá Civilného sporového

poriadku) súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 573,39 Eur spolu s
úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 573,39 Eur od 30.10.2014 do zaplatenia, a to do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Keďže žalovaný proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodal, vo
vyhovujúcom výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho
prieskumu tak zostal zamietajúci výrok a výrok o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a či vec právne správne posúdil.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 13.12.2013 uzavrel právny predchodca žalobcu a žalovaný na
formulárovomtlačivežiadosťazmluvuoposkytnutípôžičkyč.zmluvy1210587,pričomvčastiIII.pôžičky

tejto formulárovej zmluvy boli vyplnené údaje: pôžička 800,- EUR, celková čiastka 1.497,- EUR, celkové
náklady spotrebiteľa 697,- EUR, sadzba poistenia 2,9 %, splátka s poistením 25,87 EUR, priemerná
hodnota RPMN 45,94 %, spôsob čerpania pôžičky v hotovosti, splátka 24,95 EUR, počet splátok
60, termín konečnej splatnosti (mesiac/rok) 12/2018, mesačná výška poistenia 0,72 EUR, RPMN(X)32 %, fixná ročná úroková sadzba 32 %. V bode 6. Zmluvných podmienok formulárovej zmluvy sú
upravené podmienky splácania tak, že klient je povinný riadne a včas splácať poskytnutú pôžičku a to v
pravidelných mesačných splátkach a v sume a termínoch určených splátkovým kalendárom, inak v sume

a termínoch uvedených v zmluve a v termíne uvedenom v bode 6.2. týchto zmluvných podmienok. V
bode 6.2. týchto zmluvných podmienok, pokiaľ nie je v splátkovom kalendári a/alebo Zmluve stanovené
inak, sú splátky splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Predžalobnou upomienkou
zo dňa 27.8.2014 bol žalovaný vyzvaný žalobcom k bezodkladnej úhrade nedoplatku na splátkach v
celkovej výške 138,63 EUR. Upomienka bola žalovanému doručená dňa 12.9.2014. Písomnosťou zo

dňa 29.10.2014 bolo žalovanému oznámené, že dlh z úverovej zmluvy sa stal splatným v celom rozsahu
naraz, pričom ku dňu 29.10.2014 dlžná suma predstavuje sumu 928,27 EUR, z toho istina úveru je vo
výške 912,33 EUR. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalovaný uhradil ku dňu podania žaloby
sumu 226,61 EUR.

10. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
„zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d)), keď
poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom
zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré
upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2).

11. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie istiny v sume 573,39 Eur vypočítanej ako
rozdiel poskytnutého úveru bez úrokov a poplatkov v sume 800,- Eur a zaplatených splátok úveru v sume
226,61 Eur a v časti o zaplatenie zákonného úroku z omeškania. Vo zvyšku žalobu zamietol dôvodiac,
že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2

písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., a preto je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez
poplatkov.

12. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.

silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

13. Uzavretú zmluvu o poskytnutí pôžičky odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú v
zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej
inštancie, a nespochybnil ani žalobca. Právny predchodca žalobcu ako právnická osoba poskytol v
rámci svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo
podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru, teda

poskytnutie peňažných prostriedkov bez dohodnutého účelu ich použitia. Ide o štandardnú formulárovú
zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom,
pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010
<. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje, poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

17. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch
odvolací súd uvádza, že zákon ukladá povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozdeliť splátku
úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za
účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i
na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak
aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ
bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru.
Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ

mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť
primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré
spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci
jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve
stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v

neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej
normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je
svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať
v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré
nemá právo. Odvolací súd má za to, že citované ustanovenie nemožno naplniť tým, že veriteľ mimo

obsahu samotnej zmluvy o úvere, ktorá má obsahovať náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch (vrátanie písm. k)) vyhotoví na požiadanie dlžníka amortizačnú
tabuľku, na ktorú samotná úverová zmluva vôbec neodkazuje, obsahujúci prehľad splátok s uvedením
istiny, úroku, či iných nákladov na každú splátku zvlášť počas celej doby splácania. Obsah ustanovenia§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho
účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v
rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k

jednotlivýmsplátkamtak,abyspotrebiteľmalmožnosťkontrolovaťstavsvojhonesplatenéhoúverupodľa
týchto položiek. Konkretizácia celkového počtu splátok so súčasným rozlíšením týchto jednotlivých častí
nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

18. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva

je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

19. K opačnému záveru nemožno dospieť ani s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej
aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) a článok 23 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“).

20. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h), článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ
vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad

práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v
žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

21. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať

tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtosmernice.Danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona
o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti

a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

22. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky smernice iná. Zákon o
spotrebiteľských úveroch uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne
požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu
tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov
potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov SR a stovkami

rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva
musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov, inak sa zmluva o
spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ustanovenie § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,

že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo
síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.
1. Tento výklad bol následne prevzatý do ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch novelou
vykonanou zákonom č. 352/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode
s vôľou zákonodarcu) ustanovenia § 11 aj pred 01.01.2013. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť

to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.

23. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že

žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

24. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských

úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

25. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom

na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V
takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice,
musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa
jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného
výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej

istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a
podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom potreby štruktúrovania

splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné
znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov
a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok; jednalo by sa o výklad
vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty.

26. Odvolací súd je preto názoru, že napriek zneniu smernice a rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci
C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9 ods. 2 zákon o
spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ, ktorý sa v

ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré
budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd pri svojom rozhodovaní
postupuje v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je (čl. 144 ods. 1
Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

27. Vzhľadom na to, že pre záver o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru bola postačujúca vyššie
uvedená argumentácia, bolo už nadbytočným zaoberať sa otázkou ďalších obsahových náležitostí
úverovej zmluvy, a teda aj otázkou konečnej splatnosti úveru.

28. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i

proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalobca žiadnym relevantným
spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z
tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

29. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II.

a vo výroku III. o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku
z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom

konaní úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nebolo
preukázané, že by mu nejaké trovy odvolacieho konania vznikli.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).