Rozhodnutie Judgement was issued on Monday, May 18, 2015

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 7C/73/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613219491
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2015:6613219491.5

Rozhodnutie

OkresnýsúdLučenecsamosudcomMgr.PetromStrakomvprávnejvecižalobcuC.Š.,H..XX.XX.XXXX,
R. C. T. - Z., H. D. XXX/X, štátny občan SR, zastúpený A.. A. E., advokátom so sídlom vX. T., H.. K. Č..
XX/XX proti žalovanej K. Q. - O. S. K. so sídlom v Bratislave, Štúrova 2 v konaní o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 4 000,-Eur a nahradiť trovy konania pozostávajúce zo
zaplateného súdneho poplatku vo výške 20,- Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1 495,92 Eur,

ktoré je povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu.

Súd žalobu voči žalovanej v časti o zaplatenie 20 000,-Eur ako aj úroku z omeškania vo výške 8,75%
ročne od 19.03.2013 až do zaplatenia z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody pozostávajúcej z náhrady nemajetkovej ujmy vo

výške 25 000,-Eur spolu s 8,75% ročným úrokom zo sumy 25 000,-Eur od 19.03.2013 do zaplatenia
a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa UJaKP ORPZ Lučenec
zo dňa 30.11.2006 pod sp. zn. ORP-688/OVK-LC-2006 bolo podľa § 199 Tr. por. začaté trestné
stíhanie a podľa § 206 Tr. por. vznesené obvinenie voči Vladimírovi Španovi staršiemu, Vladimírovi
Španovi mladšiemu a Blažejovi Španovi za spolupáchateľstvo trestného činu porušovania domovej
slobody podľa § 9 k § 238 ods. 1, 2, 3 zák. č. 140/1961 Zb. Trestného zákona. Voči uvedenému

uzneseniu podal žalobca ako obvinený v zákonnej lehote sťažnosť s tým, že uvedené tvrdenia v
uznesení o vznesení obvinenia sa nezakladajú na pravde, ktorý bol prokurátorkou Okresnej prokuratúry
vo Zvolene uznesením zo dňa 03.01.2007 sp. zn. 1Pv 994/05-31 zamietnutá postupom podľa § 193
ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku. Dňa 08.04.2009 bola pod sp. zn. 1Pv 994/05-101 podľa § 234 ods. 1 Tr.
poriadku prokurátorkou Okresnej prokuratúry vo Zvolene podaná na Okresný súd vo Zvolene obžaloba
na obvinených Vladimíra Špana staršieho, Vladimíra Špana mladšieho a Blažeja Špana za trestné

činy, pre ktoré bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi. Dňa 28.09.2011 Okresný súd vo Zvolene pod
sp. zn. 3T 60/2009-679 vydal rozsudok, ktorým bol žalobca oslobodený pre trestný čin porušovania
domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 2, 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 v spolupáchateľstve
podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona účinného do 31.12.2005. Rozsudok vo vzťahu k osobe žalobcu sa
stal právoplatným a vykonateľným 27.01.2012. Takéto nezákonné trestné stíhanie podľa žalobcu mu
spôsobilo vznik závažnej ujmy, kde nie dostatočným zadosťučinením konštatovanie porušenia práva

a nemožno ju uspokojiť ani inak. Vo vážnej miere bolo zasiahnuté žalobcovi súkromie, poškodené
dobré meno a povesť. Proces mu priniesol množstvo problémov, stavy nervozity a neistoty, s ktorým
zápasí a vysporiadava sa dodnes. Okolie, známi či priatelia sa k nemu začali správať neprirodzene, so
zvýšenou opatrnosťou, odstupom či nedôverou. Vyšetrovanie naviac trvalo neúmerne dlhú dobu, pričom
v dôsledku nezvládnutej organizácie práce na úrade vyšetrovania vo Zvolene bola vec pridelená do
vyšetrovaniaÚraduvyšetrovaniavLučenci,sčímbolizvýšenéfinančnénákladypoškodeného.Uvedené

okolnostinarušilidôveružalobcuvspravodlivosť.Vmiestesvojhotrvaléhobydliskaježalobcahodnotený
kladne, nikdy nebol trestne ani priestupkovo postihnutý, bol aktívnym športovcom, futbalistom, hrávajúciza mestský futbalový klub Lokomotíva Zvolen v rokoch 2000 až 2011 v súťažiach tretej a štvrtej
ligy a v športe dosahoval výborné výsledky. V súvislosti s nezákonným a neopodstatneným trestným
stíhaním vznikla žalobcovi nemajetková ujma v rozsahu 25 000,-Eur. Žalobca si nemajetkovú ujmu

vzniknutú nezákonným rozhodnutím o vznesením obvinenia a nadväzujúcimi úkonmi v trestnom konaní
uplatnil u žalovanej formou písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa
31.10.2012. Žalovaná zaujala odmietavé stanovisko vyjadrené v podaní z 19.03.2013, podľa ktorej je
orgánom príslušným na prejednanie žiadosti poškodeného Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.
Tomutoorgánuvšakžiadosťnaprejednanienepostúpila.Zuvedenýchdôvodovvzhľadomnavyčerpanie

predpísaných mimosúdnych prostriedkov sa žalobca podaným návrhom domáha náhrady nemajetkovej
ujmy v súlade s § 3, § 5, § 17 zákona č. 514/2003 Z. z..

Žalovaná vo svojich vyjadreniach žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu, že v zastúpení Generálnej
prokuratúry SR mala za to, že nie je oprávnená vo veci konať za štát, lebo nie sú splnené základné
hmotnoprávne predpoklady na postup podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. Škodu

nespôsobila prokuratúra a nie je daná príslušnosť Generálnej prokuratúry. Skutočnosť, že prokurátor
zamietol sťažnosť a podal obžalobu, nespôsobila škodu, môže vylučovať len príslušnosť Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky a žiadala, aby súd pokračoval v konaní s Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskejrepubliky.Ďalejmalazato,žežalobajenedôvodná,žalobcažiadnymspôsobomnepreukázal
ním uplatnenú nemajetkovú ujmu, ktorá nemá oporu v doteraz vykonaných dôkazoch. Navyše žalobca

konal spoločensky neakceptovateľným spôsobom a napriek tomu, že súd v jeho konaní nevidel trestnú
činnosť, trestné stíhanie si svojim konaním zavinil sám a akékoľvek odškodnenie by bolo v rozpore s
dobrými mravmi. Preto z uvedených dôvodov navrhol tento návrh zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa a prečítaním potvrdenia Mestského futbalového klubu
Lokomotíva Zvolen zo dňa 25.10.2012, žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
odpoveďou Ministerstva vnútra SR zo dňa 19.03.2013, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody zo dňa 31.10.2012, obžalobou Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 08.04.2009,
rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 07.11.2011, uznesením Okresného riaditeľstva Policajného

Zboru v Lučenci zo dňa 30.11.2006, vyjadrením Ing. Mateja Turkotu zo dňa 30.04.2015, vyjadrením
Mgr. Jána Rericha zo dňa 15.05.2015, obsahom spisového materiálu Okresného súdu Zvolen sp. zn.
3T/60/2009 a výsluchom účastníka konania a svedkyne a zistil nasledované skutkové zistenia:

Voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie dňa 30.11.2006 za spolupáchateľstvo pri trestnom čine

porušovania domovej slobody podľa § 9 ods. 2 k § 238 ods. 1, 2, 3 zákona č. 140/1961 Zb. na základe
uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Lučenci zo dňa 30.11.2006 (zistené z č.l. 29). Uznesením
Okresnej prokuratúry Zvolen z 03.01.2007 zn. 1Pv 994/05-30 bola zamietnutá sťažnosť žalobcu proti
vyššie uvedenému uzneseniu o začatí trestného stíhania ako nedôvodná podľa § 193 ods. 1 písm.
c/ Tr. poriadku (zistené z č.l. 30). Dňa 22.07.2007 vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Lučenci,

úradu justičnej a kriminálnej polície PZ podal na okresnú prokuratúru návrh na podanie obžaloby
voči žalobcovi pod ČVS: ORP-698/OVK-6C-2006 (zistené z trestného spisu 3T/60/2009 Okresného
súdu Zvolen na č.l. 221) Dňa 08.04.2009 Okresná prokuratúra Zvolen podala na Okresný súd Zvolen
obžalobu pod sp. zn. 1Pv/994/05-101 voči žalobcovi pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa
§ 238 ods. 1, 2, 3 formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona účinného do 01.01.2006.

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 3T/60/2009-679 zo dňa 07.11.2011 bol žalobca podľa §
285 písm. a/ Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby pre trestný čin porušovania domovej slobody
podľa § 238 ods. 1, 2, 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2
Tr. zákona účinného do 31.12.2005. V rozsudku krajský súd uviedol ako dôvod rozhodnutia: „keďže
nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní trestne stíhaní“. Žalobca sa zúčastnil

úkonov trestného konania ako obvinený dňa 20.02.2007 a pojednávaní dňa 28.09.2009, 18.11.2009,
03.02.2010, 29.09.2010, 16.03.2011. 18.05.2011, 07.11.2011 ako obžalovaný (zistené z trestného
spisu 3T/60/2009 a priloženého vyšetrovacieho spisu). Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody zo dňa 31.10.2012 (na č.l. 15) žalobca žiadal Ministerstvo vnútra SR o náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 25 000,-Eur. Ministerstvo vnútra SR odpoveďou zo dňa 26.03.2013 (na

č.l. 11) uviedlo, že v danom prípade neboli naplnené základné predpoklady pre vznik zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci nie je možné vyhovieť. Zároveň ministerstvo uviedlo, že je názoru, že žalobca sa mádomáhať náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003, podľa ktorého orgánom konajúcim
v mene Slovenskej republiky je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

Žalobca bol v čase trestného stíhania hráčom, brankárom MFK Lokomotíva Zvolen v súťažiach tretej a
štvrtejligy(zistenézpotvrdenianač.l.10,výsluchužalobcuasvedkyneVeronikyŠpanovej,zpísomného
prehlásenia svedka Ing. Mateja Turkotu). V čase trestného stíhania mal žalobca 21 rokov a vykonával
činnosť futbalového brankára na poloprofesionálnej báze. V dôsledku začatého a prebiehajúceho
trestného stíhania dochádzalo u neho v dôsledku stresu k rôznym zdravotným komplikáciam ako boli

hnačky, zlý spánok. Počas zápasov a tréningov sa nevedel koncentrovať a v dôsledku toho začal
pri výkone povolania brankára robiť chyby, ktoré dovtedy nerobieval. V dôsledku zhoršených výkonov
prestal chytávať pravidelne vo futbalovom mužstve. Počas obdobia trestného stíhania pôsobil vo
futbalových kluboch vo Zvolene, následne v Žiari nad Hronom v 3. futbalovej lige (označovaná ako 2.
futbalová liga, keďže je označovaná v poradí Extraliga, potom nasleduje 1. liga, 2. liga), kde nechytal
pravidelne a z časti sa na tom podieľalo vedenie trestného stíhania. Všade kde pôsobil, či už v Žiari nad

Hronom alebo vo Zvolene, sa ho prezidenti klubu dotazovali ohľadom trestného stíhania a aký to má
dopad na žalobcu. V rámci svojej kariéry sa žalobca dostal do výberu Banskobystrického kraja tretej ligy
amatérov, v rámci ktorej sa zúčastnili kvalifikácie o postup na majstrovstvá Európy, v ktorej nepostúpili.
Pokiaľ ide o zásahy trestného stíhania do jeho súkromného života, súd mal preukázané, že týmto
stíhaním žila rodina žalobcu a spôsobovalo to v nej napätie. Celá situácia v rodine bola akcentovaná tým,

že rovnako bol z rovnakého skutku trestne stíhaný otec žalobcu a brat žalobcu. Žalobca sa v dôsledku
trestného stíhania vyhýbal kontaktu s ľuďmi a nemal chuť nadväzovať nové kontakty. Keďže žalobca
v dôsledku trestného stíhania nedosahoval pri povolaní futbalového brankára dostatočné výkony vo
futbale a nezvládal žiť z futbalu, rozhodol sa v čase dovolenky v Taliansku tam zostať aj pracovať a žiť.
Súd z výsluchu žalobcu zistil, že žalobcovi pracovná zmluva skončila v Žiari nad Hronom koncom roka

2010. V čase keď žalobca odchádzal do Talianska, už nemal platnú zmluvu. Žalobca dosahoval príjem
vo Zvolene okolo 12 000 až 15 000,-Sk v čistom aj s prémiami, kde hrával 4. futbalovú ligu (nazývanú
ako 3. liga). Neskôr keď sa dostal do 3. futbalovej ligy (nazývanej ako 2. liga) do Žiaru nad Hronom,
žalobca dosahoval príjem okolo 800,-Eur a s prémiami za vyhraté zápasy aj do 1 000,-Eur. V Žiari nad
Hronom však žalobca odchytal len jediný zápas v Slovenskom pohári. Zmluva a zotrvanie žalobcu v Žiari

nad Hronom sa ukončilo, v dôsledku nedostatku financií v klube, ktorý z uvedeného dôvodu rozpustil
futbalové mužstvo. Žalobca sa následne vrátil do Zvolena, kde ako striedajúci hráč odchytal pár zápasov.

Súd mal za preukázané, že žalobcovi v dôsledku trestného stíhania bolo zasiahnuté do jeho integrity,
nakoľko aj z výpovede matky žalobcu ako svedkyne vyplynulo, že svedkyňa si všimla, že trestné stíhanie

žalobcu psychicky ničilo a potvrdila, že sa nemohol sa sústrediť na chytanie a po čase sám odišiel
do zahraničia, aby mal pokoj. Táto udalosť pochovala jeho talent, nakoľko žalobca už na sústredení
reprezentácie v Žiari dosahoval dobrý výsledok tým, že bol čo sa týka kvality jeho talentu, na treťom
mieste označovaný trénermi. Túto skutočnosť potvrdili aj písomné vyhlásenie žalobcových bývalých
spoluhráčov Mgr. Jána Rericha a Ing. Mateja Turkota.

Podľa § 21 ods. 4 O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na
konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú
ustanovenia odseku 1 písm. a) a b), odsekov 2 a 3.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a

1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu
prokurátora.

Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škoduspôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý
nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Súd sa v prvom rade vysporiadal s pasívnou legitimáciou subjektu, ktorý zastupuje Slovenskú republiku.

Vzhľadom na uvedené po preskúmaní súdneho spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/60/2009 mal
za to, že bola splnená podmienka podľa § 4 ods. 1 písm. b/, nakoľko prokurátor zamietol sťažnosť a
zároveň podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Preto súd, keďže neboli splnené podmienky
podľa § 4 ods. 1 písm. b/ mal za to, že podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona je príslušnou pre
zastupovanie Slovenskej republiky Generálna prokuratúra SR, nakoľko škoda bola spôsobná v trestnom
konaní štátnym orgánom. Súd mal za to, že nemožno aplikovať § 4 ods. 1 písm. a/ cit. zákona bod 1,

nakoľko síce rozhodnutie súdu bolo zrušené a zmenené, avšak samotné trestné stíhanie bolo začaté
vyšetrovateľom policajného zboru SR, avšak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
policajného zboru SR a zároveň podal obžalobu súdu. Z uvedeného teda pre súd vyplynulo, že prvotné
nezákonné rozhodnutie, ktoré spôsobilo škodu žalobcovi, bolo uznesenie vyšetrovateľa policajného
zboru, avšak podľa § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona nezastupuje Slovenskú republiku MV SR,

nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky, ale podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona GP SR. Na
tomto závere nič nemení ani okolnosť, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
bola podaná na Ministerstve vnútra SR, pretože ministerstvo bolo povinné bezodkladne postúpiť žiadosť
žalobcu príslušnému orgánu, t. j. Generálnej prokuratúre SR podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)

nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd,
ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno
priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa

osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného
zreteľa.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 4, zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, ženeuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 18 ods. 1, 3 citovaného zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo

rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Náhrada škody zahŕňa
aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným
postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené

hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov
konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) uhrádza sa skutočná
škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 136 O. s. p. ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo aj ju nemožno
zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Súd z vykonaného dokazovania a z právneho posúdenia mal preukázané, že žalobca uplatnil voči
rozhodnutiu, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie sťažnosť ako riadny opravný prostriedok,

čím bola splnená podmienka podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca si uplatnil nárok
na náhradu škody na orgáne podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. žiadosťou zo dňa 26.10.2012
adresovanej Ministerstvu vnútra SR. Ministerstvo vnútra SR vo svojej odpovedi z 15.03.2013 žalobcovi
uviedlo, že by sa mal domáhať náhrady škody na Generálnej prokuratúre SR, avšak samotnú žiadosť
nepostúpil podľa § 15 ods. 2 citovaného zákona na iný štátny orgán. Ministerstvo vnútra SR ako dôvod

uviedlo, že neboli naplnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, preto nie je možné žiadosti vyhovieť, pričom malo zato, že vyšetrovateľ v rámci
prípravného konania postupoval a vyhodnocoval dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, pričom
taktiež rešpektoval všetky pokyny dozorujúceho prokurátora, pričom podľa § 230 ods. 1 Tr. poriadku
vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania prokurátor. Dozorujúci

prokurátor v danom prípade sťažnosť žiadateľa proti
uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol ako nedôvodnú, čím vyjadril svoj súhlas s postupom
vyšetrovateľa pri objasňovaní uvedenej trestnej činnosti. Rovnako návrh vyšetrovateľa na podanie
obžaloby bol prokurátorom akceptovaný.

Pri posudzovaní nároku súd prihliadol na skutočnosť, že v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, sú
predpokladom vzniku tejto zodpovednosti: 1) rozhodnutie o začatí trestného stíhania, ktoré bolo
ukončené zastavením trestného stíhania, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným
trestným stíhaním a vznikom škody a jedná sa o objektívnu zodpovednosť (viď Jakubáč R.: Judikatúra vo

veciach zodpovednosti štátu, IURA EDITION 2013, s. 59 a nasl.). Súd sa preto stotožňuje s názorom, že
obdobne aj ten voči komu bolo vznesené obvinenie má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia, ibaže by si vznesenie obvinenia zavinil sám. Pritom príčinnú súvislosť medzi
začatím či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného treba hľadať nie v jeho konaní, ktorým
mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý

bol stíhaný, ale v inom jeho chovaní pred začatím trestného stíhania, poprípade v jeho priebehu,
predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojím konaním či
úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté (alebo v ňom naďalej
pokračované) (bližšie viď Jakubáč R.: Judikatúra vo veciach zodpovednosti štátu, IURA EDITION 2013,s. 61 - 62, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2009, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 12. júna 2003, sp. zn. 25Cdo 1567/2002).

Súd na základe vyššie uvedených kritérií posudzoval predmetný prípad tak, že mal za preukázané, že
rozsudkom Okresného súdu Lučenec 3T/60/2009 bol žalobca oslobodený spod obvinenia v trestnom
konaní. Súd vyhodnocoval tri kritériá pre posudzovanie nároku žalobcu, ako obdobne boli sformulované
v rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky 30Cdo 2813/2011 zo dňa 27.07.2012, s ktorým
názorom sa súd stotožňuje. Podľa uvedeného judikátu kritéria, ktoré pravidelne môžu indikovať

rozsah spôsobenej nemajetkovej ujmy, sú v prípadoch začatého trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom nasledujúce: 1. povaha trestnej veci, 2. dĺžka trestného
konania, 3. následky spôsobné trestným konaní v osobnostnej sfére poškodenej osoby. Podľa názoru
Najvyššieho súdu Českej republiky v uvedenom judikáte trvanie negatívneho zásahu do osobnosti
žalobcu sa nutne ohraničuje maximálne dobou trvania konania alebo z hľadiska časového je takmer
vylúčené určiť dobu, po ktorú bude mať začatie a vedenie trestného stíhania v osobnej rovine žalobcu

negatívne následky a či po jeho skončení. Pri kritériu povaha trestnej veci sa má na mysli najmä
závažnosť trestného činu kladeného osobe poškodenej za vinu, lebo táto zvyšuje intenzitu vnímania
poškodenej osoby v rámci hrozby trestného postihu a prípadného spoločenského odsúdenia. V danom
prípade žalobca bol trestne stíhaný za trestný čin porušovania domovej slobody podľa vtedajšieho
platného zákona č. 140/1961 Zb. podľa ods. 1, 2 až 3, pričom páchateľovi podľa ods. 3 hrozil najviac

trest 1 až 5 rokov v prípade, že by tento trestný čin bol spáchaný násilím, hrozbou bezprostredného
násilia alebo spáchaný zbraňou alebo najmenej s dvoma osobami. Objektom takéhoto trestného činu je
domová sloboda, ktorá je zaručená Ústavou SR. Z hľadiska závažnosti trestného činu ide podľa súdu
o menej závažný trestný čin útočiaci na menej dôležité záujmy chránené trestným zákonom, čím má
súd na mysli, že nezasahuje do života alebo zdravia osôb, prípadného ohrozenia štátneho zriadenia.

Pokiaľ ide o ďalšie kritérium, dĺžku trestného konania, tu má súd preukázané, že trestné konanie voči
žalobcovi trvalo takmer plných 5 rokov, t. j. konanie bolo začaté 30.11.2006 a trvalo v prípade žalobcu až
do vydania oslobodzujúceho rozsudku t.j. 07.11.2011. Takáto dĺžka trestného konania môže spôsobovať
nárast ujmy prejavujúcej sa v osobnosti človeka a udržiavanie žalobcu ako osoby obvineného z trestnej
činnosti v tomto stave neistoty spôsobovanej ujmou ktorá sa dá označiť ako zásah do morálnej integrity

poškodeného a narušenie jeho súkromného i rodinného života. Z tohto pohľadu súd skúmal následky
spôsobené trestným konaním v osobnostnej sfére poškodenej osoby žalobcu. Tu mal súd preukázané,
že trestné konanie v rámci jeho aj dĺžky a nezákonnosti zasahovalo do osobnosti žalobcu a následky
sa prejavoval najmä v jeho profesijnej sfére života. Žalobca ako brankár 4.ligového MFK Zvolen a
3.ligového Žiaru nad Hronom prekonával súženie v dôsledku trestného stíhanie, čo narúšalo jeho

koncentráciu a odzrkadľovalo sa na jeho výkonoch. To mal súd preukázané z výsluchu účastníka -
žalobcu, potvrdila to aj svedkyňa matka žalobcu. Súdu boli predložené aj písomné výpovede dvoch
bývalých spoluhráčov žalobcu Mgr. Jána Rericha a Ing. Mateja Turkotu, ktorý potvrdzovali, že žalobca sa
zdôverilstrestnýmstíhanímakoskutočnosťou,ktoránegatívnezasahovaladojehopsychikyatítovšimli,
že žalobcove výkony vo futbale sa viditeľne zhoršili, nakoľko bol v dôsledku tejto skutočnosti menej

koncentrovaný, pričom sa nedokázal od tejto záťaže oslobodiť. Súd má preukázanú túto skutočnosť
z uvedených dôkazov a žalobca sám uviedol, že v dôsledku týchto chýb začal viac byť striedaný na
lavičke a jeho futbalová kariéra išla dole. Žalobca sa pritom pôvodne chcel živiť futbalom, keďže
disponoval určitou mierou talentu, ktorá ho mohla predurčovať na kariéru profesionálneho futbalistu.
Súd zároveň pri svojej úvahe o miere zásahu a výške nemajetkovej ujmy, posudzoval aj okolnosti

vydania uznesenia o zahájení trestného stíhania a prípadne okolnosti tomu predchádzajúce avšak s
poukazom na vyššie citovanú judikatúru nehodnotil samotné konanie žalobcu ktoré spôsobil samotný
skutok ktorý mal viesť k začatiu trestného stíhania, zvažoval len správanie žalobcu počas trestného
konania, pričom z trestného spisu nezistil, že by žalobca nejakým spôsobom maril trestné konanie
voči nemu vedené, a práve naopak žalobca sa zúčastňoval výsluchov a v týchto aj vypovedal. Tieto

úvahy súd pretavil do úvahy do výšky náhrady nemajetkovej ujmy keď mal preukázané z uvedeného,
že trestné stíhanie malo výrazné negatívne dopady na žalobcu v jeho profesionálnej sfére života s
prihliadnutím na dĺžku trestného stíhania ktoré trvalo takmer 5 rokov. Súd mal za to, že je nedostatočné
samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu, z hľadiska dostatočného zadosťučinenia žalobcu a
žalobca má právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2013 Z. z.,

pričom bola spôsobená žalobcovi morálna ujma ako následok trestného stíhania v jeho blízkom okolí
ktorá sa preukázateľne podľa zistení súdu prejavila v jeho profesionálnej sfére. Súd prihliadal pri výške
náhrady nemajetkovej ujmy, ako uviedol vyššie, aj k povahe trestného činu, kde bol žalobca obvinený
z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a § 238 ods. 1, 2a 3 Trestného zákona, keď obvinenie z uvedeného trestného činu nespôsobuje zásah do ochrany
osobnosti žalobcu v tom význame, že by okolie žalobcu mohlo vnímať žalobcu ako „kriminálny živel“,
ale zas nanajvýš mohlo zanechať na žalobcovi zo strany okolia stigmu páchateľa protispoločenského

konania, avšak aj samotné trestné konanie bolo neprimerane dlhé. Vzhľadom na uvedené súd za
rozhodujúce kritérium považoval dĺžku trestného konania 5 rokov, pričom pri svojej úvahe prihliadal na
žalobcomudávanépríjmy,ktoréneboližalovanoustranouspochybňovanéaakoajnaintenzitutrestného
konania, ktoré zaťažovalo žalobcu. Súd však mal preukázané, že intenzita trestného konania, ktorá sa
týkala žalobcu netrvala počas celého roka, pretože žalobca sa zúčastnil úkonov trestného konania v

roku 2007 pri výsluchu ako obvinený, a pojednávaní v roku 2009 celkovo 2 krát, v roku 2010 celkovo 2
krát a v roku 2011 celkovo 3 krát. Súd usúdil, že takto vedené trestné konanie a vykonávanie úkonov,
ktoré ale prebiehali celkovo menej intenzívne, mali vplyv na psychiku žalobcu pri jeho výsledkoch v
profesionálnom, resp. poloprofesionálnom športe avšak na jeho celkovú kariéru mohli pôsobiť aj iné
faktoryokremtrestnéhostíhania,čosúdhodnotilzovšeobecnejznalostiprofesionálnehošportu,ktorésú
všeobecne známe, t. j. iné faktory ako napr. zranenia, nedostatočná forma, rôzne iné psychické bariéry,

ktoré bránia športovcovi dosahovať výsledky atď. Súd preto priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
4.000 Eur s poukazom na skutočnosť, že si pri svojej úvahe ustanovil náhradu nemajetkovej ujmy tak,
že výška príjmu žalobcu dosahovala počas roka v časoch keď pôsobil krátkodobo vo svojej kariérne
najvyššej súťaži v 3. lige sumu 800 Eur. Z tejto sumy súd odvodil svoju úvahu ohľadom odškodnenia
jedného roku trestného stíhania, nakoľko vychádzal z úvahy, že jednotlivé úkony trestného konania

trvali vždy len časť jedného dňa a preto ich intenzita zásahu do psychiky žalobcu sa mohla prejaviť
podľa súdu u žalobcu primerane priemerne počas obdobia jedného mesiaca v každom jednotlivom
roku, čo platí aj pre 3 pojednávania počas roku 2011, resp. 2 pojednávania v roku 2010 a 2009, t. j.
priemerne stav psychickej nepohody žalobcu podľa súdu v každom jednotlivom roku mohol zotrvávať
dokopypočasjednéhomesiaca.Obdobiejednéhomesiacapsychickejnepohodysúdvyvodilzúvahy, že

jednotlivým pojednávaním alebo iným úkonom trestného konania mohlo v psychike žalobcu dochádzať k
zásahom, ktorého sa v jeho psychickej nepohode mohli prejavovať v období jedného týždňa (pri jednom
úkone trestného konania), avšak bolo následne na žalobcovi ako ambicióznemu športovcovi, aby sa
vedel vyrovnať s uvedenými okolnosťami a v zápasoch a tréningoch sa koncentrovať na svoj športový
výkon. Je podľa súdu nesporné, že na každého športovca pôsobia pri jeho výkonoch aj iné okolnosti,

ktoré môžu spôsobovať jeho dekoncentráciu, avšak miera úspešnosti športovca sa odvíja okrem jeho
talentu, tvrdého výcviku aj od schopnosti koncentrácie. Súd preto priznal s poukazom na 5 ročné trestné
stíhanie, sumu 4.000 Eur (ku ktorej dospel výpočtom 5 x 800,-Eur), ktorú žalobcovi priznal ako náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorú z vyššie uvedených dôvodov považoval za primerané finančné zadosťučinenie
žalobcu, v dôsledku spôsobeného zásahu do jeho osobnostnej integrity, pričom súd postupoval v súlade

s § 136 O. s. p. Vo zvyšku súd žalobu zamietol, nakoľko ju nepovažoval za dôvodnú. Pokiaľ ide o úrok
z omeškania podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. súd rozhodol, že žalovaná nie je povinná
zaplatiť tento úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom k tomu, že žalovaná nemohla
mať vedomosť o výške priznanej nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z. z. neobsahuje presný spôsob
výpočtu tejto sumy a ani iné právne predpisy a pri určení výšky súd vychádza z ust. § 136 O.s.p. podľa

ktorého ak možno výšku nárok zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec,
určí ju súd podľa svojej úvahy. Nie je preto dôvodné očakávať od žalovanej, aby plnila svoju zákonnú
povinnosť, poskytnúť úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď výška tejto sumy nie je žalovanej ani
približne známa.

Podľa § 142 ods. 3 O. s. p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať
plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s § 142 ods. 3 O.s.p aj keď mal účastník vo veci úspech
len čiastočný, súd mu priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko výška plnenia závisela od úvahy
súdu podľa § 136 O. s. p., preto sa aj základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočítavala z výšky
súdom priznaného plnenia. Trovy konania na strane žalobcu ako úspešného účastníka spočívajú v

zaplatenom súdnom poplatku 20 Eur a trovách jeho právneho zastúpenia v sume 1 495,92 Eur, základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby tarifnej hodnoty je 151,05 Eur v súlade s § 10
ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov pri poskytovaní právnej služby
za nasledovné úkony právnej služby: 07.06.2012 prevzatie a príprava zastúpenia, 16.10.2013 návrh nazačatie konania, 28.01.2015 pojednávanie, 08.04.2015 porada s klientom, 10.04.2014 pojednávanie,
18.05.2015 pojednávanie, pričom k uvedenému bola pripočítaná DPH v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky č.
655/2004 Zb., režijný paušál predstavuje 1 x 7,63 Eur, 1 x 7,81 Eur, 4 x 8,39 Eur, náhrada za stratu času

predstavuje 14 polhodín po 13,98 Eur, spolu 195,72 Eur, spolu s DPH 234,86 Eur, cestovné zo Zvolena
do Lučenca a späť v dňoch 28.01.2015, 10.04.2015 a 18.02.2015 jedna cesta 118 km, priemerná
spotreba pohonných hmôt, nafty 6 l/100km pri cene 1,376 Eur/l, 3 cesty po 118 km x 0,27, spolu 114,70
Eur, trovy konania celkovo predstavujú sumu 1495,92 Eur. Túto sumu je žalovaná povinná uhradiť na
bankový účet právneho zástupcu žalobcu.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnéodvolaniev lehote15dní ododňajeho doručeniacestou Okresného
súdu Lučenec, Ul. Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici a to písomne
v troch rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c)
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a), f) rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.