Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. január 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 15C/255/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716209214
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Štillová
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5716209214.3

Rozhodnutie

Okresný súd Martin pred sudkyňou JUDr. Miriam Štillovou v spore žalobkyne: A. O., G.. XX.XX.XXXX,
K. A. XXX/XX, E., E.. Č.. Č. Q. XXXX/XX, E., zastúpená STEHURA & partners, v. o. s., so sídlom Fraňa
Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanej: Slovenská republika - zast. Ministerstvom
spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci vo výške 10.998,13 € s príslušenstvom takto rozhodol:

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa zamieta.

II. Žalovaný má právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu. O výške náhrady týchto
trov konania bude rozhodovať súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 08.08.2016 domáhala náhrady škody spôsobenej pri výkone

verejnej moci vo výške 10.998,13 € spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od
03.11.2015 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 17.01.2007 vydal
Okresný súd Bratislava V. Zmenkový platobný rozkaz č. k. 1Zm 597/06 zo dňa 17.01.2007, v ktorom
jej bola ako zmenečnému dlžníkovi ( spotrebiteľovi ) uložená povinnosť zaplatiť spoločnosti HVB
Slovakia, a. s. sumu 170.000 Sk spolu s príslušenstvom. Okresný súd Bratislava V. rozhodol v skrátenom
konaní aj napriek skutočností, že išlo o nárok vyplývajúci z blankozmenky a táto slúžila na zabezpečenie

pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom suma, ktorú zaisťovala, bola zmluvná pokuta v predmetnej
výške. Postupom Okresného súdu Bratislava V. bolo porušené právo Európskych spoločenstiev , najmä
smernice93/13EHS,podľaktorejbolsúdpovinnýskúmaťnekalézmluvnépodmienkyvspotrebiteľských
zmluvách a poskytnúť tak ochranu spotrebiteľovi ex offo. Dňa 03.09.2007 sa začalo na základe
uvedeného nezákonného súdneho rozhodnutia ( zmenkového platobného rozkazu ) exekučné konanie,
v ktorom bola od žalobkyne vymožená suma 10.998,13 €. Exekučné konanie bolo ukončené dňa

09.05.2013. Uvedená suma nebola ani istinou, ani iným plnením, na ktoré by mal veriteľ z predmetnej
zmluvy právny nárok.
Nesprávnym úradným postupom podľa žalobkyne boli poškodené jej základné ľudské práva a slobody,
čím jej bola spôsobená nemajetková ujma ako i na základe nesprávneho úradneho postupu a
nezákonného súdneho rozhodnutia v exekučnom konaní bola spôsobená exekúciou jej majetku škoda
vo výške 10.998,13 €. Exekučný súd, ktorý udelil poverenie na vykonanie exekúcie nezohľadnil nijako

ciele smerníc Európskej únie, nepozastavil nijakým spôsobom exekúciu a to ani na základe už
existujúceho rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C 40/08 Asturcom Telekomunicaciones
SL proti R. P. G., ktorý by mal rešpektovať. Nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava
V. vidí žalobkyňa v tom, že v skrátenom konaní pri vydávaní zmenkového platobného rozkazu
neskúmal spotrebiteľský charakter veci, neposkytol ochranu sledovanú Smernicou rady 93/13 EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko súd je to povinný priamo zo zákona

skúmať spotrebiteľský charakter veci a poskytnúť spotrebiteľovi ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami a nárokmi z týchto plynúcich. Žalobkyňa má za to, že súd vykonával svoju právomocspôsobom odporujúcim zákonu, nakoľko porušil právo Spoločenstva, obišiel právo Únie, maril právo
Únie a aplikoval právo, ktoré je v hrubom rozpore s právom Únie, pričom svojim konaním porušil článok
6. odsek 1 Smernice rady 93/13 EHS, článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 4, odsek 3

Zmluvy o Európskej únii a článok 6, odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Okresný súd Bratislava V. vydal zmenkový platobný rozkaz bez riadneho preskúmania a oboznámenia
sa so žalobným nárokom a skúmanej existencie neprijateľných zmluvných podmienok. Ak k ďalšiemu
porušeniu došlo pri udelení poverenia súdnemu exekútorovi Okresným súdom Martin, ktorý udelil
poverenie a začal nútený výkon rozhodnutia a uvedenú exekúciu v ďalšom konaní nezastavil, hoc bol

tak povinný. Smernica EHS 93/13 bola riadne implementovaná do slovenského právneho poriadku ešte
v roku 2004. V ďalšom žalobkyňa poukázala na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a mala za to, že zodpovednosť členských štátov, aj
orgánov pri aplikácii práva EÚ vychádza z prednosti práva EÚ, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola
vynútiteľná. Na základe prednosti práva únie v prípade jeho opomenutia alebo nesprávnej aplikácie zo
strany orgánov členského štátu sa môžu poškodené osoby domáhať náhrady vzniknutej škody súdneho

rozhodnutia, teda aj žalobkyňa. V tomto prípade nie je potrebné, aby nezákonný zmenkový platobný
rozkaz bol zmenený, zrušený a nakoniec aj podľa judikatúry súdneho dvora je potrebné neprihliadať na
tie ustanovenia národného práva, ktoré fakticky znemožňujú dosiahnutie náhrady. Žalobkyňa má za to,
že sú splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu a to:
- protiprávnosť konania/opomenutia, ktorá spočíva v porušení normy EÚ, ktorá priznáva práva pre

fyzické alebo právnické osoby alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie je dostatočne
závažné,
- medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým
osobám existuje priama príčinná súvislosť ( kauzálny nexus ),
- škoda naozaj vznikla, právo EÚ vyžaduje účinnú náhradu škody a nepripúšťa žiadne dodatočné

podmienky vyplývajúce z práva členského štátu, ktoré by boli v rozpore so zásadou účinnosti a napriek
dodržaniu zásady rovnocennosti by mohli nadmerne sťažovať získanie náhrady škody a úrokov alebo
iný spôsob nápravy, náhradu škody nemožno viazať na požiadavku, aby súdny dvor predtým konštatoval
porušenie úniového práva dotknutým členským štátom,
- peňažná náhrada musí byť primeraná, nahrádza sa skutočná škoda , ušlý zisk a o výške náhrady škody

rozhoduje vždy vnútroštátny súd.
Z uvedeného má za to žalobkyňa, že za škodu, ktorá jej bola spôsobená žalovaná v celom rozsahu
zodpovedá.

2. Podaním doručeným súdu 16.11.2016 zaslala žalovaná vyjadrenie k žalobe ( č. l. 62 súdneho

spisu), v ktorom uviedla, že podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
( „ ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z. “ ) je potrebné nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, spôsobenej nesprávnym úradným postupom vopred prerokovať na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11

citovaného zákona. Poukázala na § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. , v zmysle ktorého pri
uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať len úhradu v rozsahu nároku, ktorý bol
predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Žalovaná poukázala na to,
že z podania žalobkyne označeného ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 28.10.2015

doručeného ministerstvu spravodlivosti dňa 02.11.2015 bola uvedená žiadosť predbežne prerokovaná v
rozsahu žalobkyňou vymedzeného titulu, ktorým bol údajne nesprávny úradný postup Okresného súdu
Bratislava V. v konaní sp.zn. 1Zm 597/2006 spočívajúci vo vydaní Zmenkového platobného rozkazu
č. k. 1Zm 597/2006-12 zo dňa 17.01.2007. Nárok žalobkyne opierajúci sa o nesprávny úradný postup
Okresného súdu Martin v exekučnom konaní, ktoré žalobkyňa bližšie nešpecifikovala, nebol doposiaľ

prerokovaný, nakoľko žalobkyňa nezaslala Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o
predbežné prerokovanie tohto zákonného titulu. Žalovaná má za to, že v predmetnej veci má súd
postupovať podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“ ) a v časti, ktorá bola
predbežne prerokovaná, konanie zastaviť. Nakoľko ide o takú vadu konania, ktorú nemožno odstrániť,
keďže k predbežnému prerokovaniu má podľa zákona č. 514/2003 Z.z. dôjsť ešte predtým, ako sa

v predmetnej veci začne súdne konanie. Pre túto skutočnosť nemôže súd postupovať podľa § 102 a
nasl. CSP, a konanie prerušiť do doby, kedy bude neprerokovaná časť príslušným orgánom predbežne
prerokovaná, nakoľko by v takomto prípade došlo k predbežnému prerokovaniu potom, čo začalo súdne
konanie v predmetnej veci, keďže podľa § 156 CSP sa konanie začína doručením žaloby súdu.V ďalšom uviedla, že žalobkyňa sa v žalobe domáha náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť okrem
iného aj nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V. s tým, že podľa doslovnej
citácie žalobkyne: „ súd v skrátenom súdnom konaní pri vydávaní zmenkového platobného rozkazu

neskúmal spotrebiteľský charakter veci a neposkytol mi súdnu ochranu sledovanú Smernicou rady 93/13
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách“. Žalovaná má za to, že hoci žalobkyňa
namieta nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava V. , v skutočnosti si škodu uplatňuje
pre rozhodovaciu činnosť tohto súdu v konaní sp.zn. 1Zm 597/2006. Ak akýkoľvek postup súdu nájde
odraz v samotnom rozhodnutí, možno samotný titul vymedziť len ako nezákonné rozhodnutie a nie ako

nesprávny úradný postup. Žalovaná zastáva názor, že žalobkyňa namieta len také postupy Okresného
súdu Bratislava V., ktoré nachádzajú svoj odraz len vo vydaní zmenkového platobného rozkazu č.
k.1Zm 597/2006-12 zo dňa 17.01.2007, a preto je možné skúmať existenciu zákonného titulu len
podľa kritérií obsiahnutých v § 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z.z.. Pri právnej kvalifikácii uplatňovaného
nároku vychádzajúc zo zásady iura novit curia, súd nie je viazaný právnym názorom žalobkyne, ak teda
žalobkyňou uvedený právny dôvod žaloby nie je pre ďalší priebeh konania smerodajný. Žalovaná má

za to, že v prvom rade by mal súd s poukazom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania uvedenú
v článku 17 CSP posúdiť skutkové tvrdenia žalobkyne a v rámci predbežného prejednania sporu uviesť
správnu kvalifikáciu žalobkyne namietaného postupu Okresného súdu Bratislava V., aby následne mohli
strany realizovať v konaní prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany len v súvislosti
s presne určeným zákonným titulom.

Žalovaná posudzovala otázku splnenia zákonných predpokladov nevyhnutných pre vznik nezákonného
rozhodnutia a poukázala na § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.. Podľa žalovanej citované ustanovenie § 6
zákonač.514/2003Z.z.stanovujepreuplatnenienárokunanáhraduškodyviaceréformálnepodmienky,
ktoréjepotrebnésplniťkumulatívne.Ideopodmienkuprávoplatnostinapadanéhorozhodnutiaazároveň
podmienku zrušenia alebo zmeny dotknutého rozhodnutia pre nezákonnosť. Následne § 6 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z. zavádza ďalšiu podmienku, ktorou je využitie riadne opravného prostriedku
proti nezákonnému rozhodnutiu. Zvyšné odseky § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. stanovujú výnimky z
prvých dvoch zákonných odsekov. Zákon teda stanovil, že pre úspešné uplatnenie náhrady škody
musí byť právoplatné rozhodnutie príslušným orgánom z dôvodu jeho nezákonnosti zrušené alebo
zmenené. Dňa 17.01.2017 vydal Okresný súd Bratislava V. zmenkový platobný rozkaz č.k. 1Zm

597/2006-12 , ktorý je podľa názoru žalobkyne v rozpore so Smernicou rady 93/13 EHS, pretože ním
súd nezohľadnil spotrebiteľský charakter veci. Voči tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie
12.02.2007, ktoré súd vyhodnotil ako námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu. Keďže tieto
námietkyneobsahovaliodôvodnenievovecisamej,súdtietonámietkyuznesenímč.k.1Zm597/2006-15
zo dňa 12.03.2007 zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.04.2007. Podanie

žalobkyne zo dňa 12.02.2007 neobsahovalo ani jednu námietku smerujúcu ku charakteristike právnej
veci ako spotrebiteľskej. Žalobkyňa sa v predmetnom konaní nedožadovala ochrany pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami. Obsahom podania bola len žiadosť o zníženie splátky úveru aspoň na 1.500
Sk. Rovnako žalobkyňa nepodala riadny opravný prostriedok voči tomuto uzneseniu, hoci bola v
uznesení poučená o tejto možnosti. Žalobkyňou namietaný zmenkový platobný rozkaz nebol zrušený

alebo zmenený pre nezákonnosť ako to vyžaduje zákon č. 514/2003 Z.z.. Žalobkyňa teda nesplnila hneď
prvú všeobecnú podmienku, ktorou je existencia zákonného titulu v podobe nezákonného rozhodnutia.
Už pre tento nedostatok je potrebné žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Napriek tomu, že údajný nesprávny úradný postup exekučného titulu nebol doposiaľ predbežne
prerokovaný, žalovaná sa vyjadrila aj k tomuto namietanému titulu. Zo skutkových tvrdení žalobkyne nie

je možné jednoznačne ustáliť zákonný titul , keďže v žalobe výslovne uvádza, že „ k ďalšiemu porušeniu
došlopriudelenípovereniasúdnemuexekútoroviOkresnýmsúdomMartin,ktorýudelilpoverenieazačal
nútený výkon rozhodnutia , ako aj v ďalšom konaní uvedenú exekúciu nezastavil, hoc bol tak povinný .“
Žalobkyňa namieta jednak postup Okresného súdu Martin spočívajúci vo vydaní poverenia a zároveň
aj jeho postup spočívajúci v nezastavení exekúcie. Keďže zo žaloby nie je jasné, na základe akého

konkrétneho zákonného titulu v rámci exekučného konania si žalobkyňa nároku náhradu škody, nie je
možné preskúmavať ani príčinnú súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom a údajným
vznikom škody. Základom úspešného uplatnenia práva je jednoznačné vymedzenie skutkových tvrdení,
z ktorých možno bezpochyby určiť konkrétny zákonný titul. Vyššie uvedené platí o to viac v prípade, kedy
sa žalobkyňa domáha náhrady tej istej majetkovej škody z dôvodu vydaného zmenkového platobného

rozkazu, ako aj z dôvodu uskutočnenej exekúcie. Žalovanej nie je úplne jasné, ako chce žalobkyňa
preukázať príčinnú súvislosť medzi tvrdenými zákonnými titulmi a údajnou škodou, keď preukázanie
príčinnej súvislosti medzi škodou a jedným zákonným titulom automaticky vylučuje existenciu príčinnej
súvislosti s iným zákonným titulom. Skutočnosť, že sa žalobkyňa domáha náhrady škody z dôvoduvydania platobného rozkazu, vydania poverenia exekútorovi, ako aj pre nezastavenie exekúcie samo
o sebe spochybňuje existenciu príčinnej súvislosti. V ďalšom žalovaná poukázala na to, že explicitná
povinnosť súdov v rámci exekučných konaní týkajúca sa ochrany spotrebiteľa a spočívajúca v povinnosti

ex offo skúmať exekučný titul, ktorý bol vydaný v konaní, v rámci ktorého sa uplatňoval nárok zo zmenky,
bola zakotvená až v decembri 2015, preto nemožno konštatovať, že by exekučný súd v roku 2007
postupoval nesprávne. Rovnako žalovaná upozorňuje súd, že aj pri posudzovaní otázky nesprávneho
úradného postupu týkajúceho sa priebehu exekučného konania, je potrebné zohľadňovať požiadavku
aktívnehokonaniapoškodenéhopriochranejehopráv.Počasexekučnéhokonaniajepovinnýzexekúcie

oprávnený v zmysle Exekučného poriadku podať námietku voči exekúcii. Zo žaloby, rovnako ani z jej
príloh nevyplýva, že by žalobkyňa uplatnila svoje právo v zmysle námietky voči predmetnej exekúcii.
Žalovaná má za to, že v časti 5.974,91 € , ktorá predstavuje vymáhanú pohľadávku, v časti 359,69 €
predstavujúcej trovy súdneho konania, v časti 761.02 € tvoriacich trovy právneho zastúpenia, v časti
19,92 € tvoriacu zmenkovú odmenu, ako aj v časti 1.400,27 € predstavujúcich úroky z omeškania
žalobkyni nemohla vzniknúť škoda, nakoľko v týchto častiach došlo len k splneniu judikovanej povinnosti

zo strany žalobkyne len na základe súdneho rozhodnutia, ktoré bolo vykonateľným exekučným titulom
a ktoré je právoplatné dodnes. Vo zvyšnej časti takisto nie je možné hovoriť o vzniku škody, nakoľko
žalobkyňa mala možnosť, ktorá jej bola daná priamo zákonom, uhradiť riadne a včas predmetnú
výšku pohľadávky spolu s príslušenstvom. Žalobkyni by trovy exekučného konania nevznikli, pokiaľ by
dobrovoľne plnila v paričnej lehote. V tejto časti nemožno vidieť ani príčinnú súvislosť medzi žalobkyňou

namietaným nesprávnym úradným postupom v rámci exekučného konania a tvrdenou vzniknutou
škodou.
Žalovaná k porušeniu práva Európskej únie uviedla, že žalobkyňa pri svojej právnej argumentácii
opierajúcej sa o smernicu rady 93/13 EHS opomenula tú skutočnosť, že tento sekundárny právny akt
je záväzný len pre členské štáty EÚ, nezakladá priamo práva a povinnosti fyzických a právnických

osôb, a preto sa jednotlivci aplikácie smernice ani nemôžu dovolávať. Jedinou výnimkou, kedy má
smernica tzv. priamy účinok, a teda sa fyzické a právnické osoby môžu domáhať jej priamej aplikácie
v konaniach o náhradu škody voči členskému štátu, je v prípade, ak predmetná smernica nebola
riadne, včas a úplne implementovaná do právneho poriadku členského štátu, čím jednotlivcovi vznikla
škoda. Z obsahu žaloby nevyplýva, že by žalobkyňa namietala neskorú, nesprávnu alebo neúplnú

transpozíciu predmetnej smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko žalobkyňa
explicitne uvádza, že jej škoda mala vzniknúť v dôsledku protiprávneho konania/opomenutia, ktoré
spočíva v porušení normy EÚ, pričom vyplýva, že žalobkyňa myslí porušenie smernice rady 93/13
EHS, nemožno vyvodiť iný záver, ako ten, že sa domáha priameho účinku smernice, čo však pri tomto
konkrétnom sekundárnom prameni práva vzhľadom na jeho povahu nie je možné. Žalobkyňa neuviedla

ani jednu vnútroštátnu normu, ktorá by podľa nej nebola eurokonformne vykladaná. Zo smernice priamo
nevyplýva povinnosť súdov posudzovať nekalé zmluvné podmienky ex offo a rovnako takto nevyplýva
ani zo žiadneho ustanovenia slovenských právnych predpisov platných a účinných v roku 2007, kedy
bol vydaný namietaný zmenkový platobný rozkaz. Žalovaná ďalej opiera svoju právnu argumentáciu o
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Skutočnosť, že Súdny dvor od svojho začiatku uplatňuje

extenzívny výklad úniového práva ( pôvodne komunitárneho ) je všeobecne známa, extenzívny výklad
práva je uplatňovaný rozhodnutiach Súdneho dvora natoľko široký, že tvorí akési všeobecné právne
zásady, ktoré napriek tomu, že nie sú obsiahnuté v zakladajúcich zmluvách, predstavujú primárne právo
únie. Vychádzajúc z takejto charakteristiky rozhodovacej činnosti Súdneho dvora potom nepochybne
vyplýva, že vnútroštátne súdy nemôžu prezumovať rozhodovaciu činnosť tohto súdu, ktorá sa uskutoční

ešte len v budúcnosti, preto nie je možné akceptovať pre tento prípad ako podporný argument súdne
rozhodnutia, ktoré boli vydané po roku 2007, teda po tom, čo Okresný súd Bratislava V. vydal zmenkový
platobný rozkaz. Žalovaná upozorňuje, že rozsudok C - 40/08, ktorý spomína žalobkyňa v žalobe zo
dňa 06.10.2009 sa týkal rozhodcovských doložiek a nie vydávania zmenkového platobného rozkazu pri
ochrane spotrebiteľa.

K uplatňovaným úrokom z omeškania žalovaná uvádza, že si žalobkyňa podľa zákonnej úpravy môže
uplatňovať úrok z omeškania až od 03.05.2016, teda odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6- mesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie. Z tohto dôvodu je aj výška uplatňovaného úroku nesprávna, nakoľko
má predstavovať 5 percentuálnych bodov z uplatňovanej sumy.
Záverom žalovaná uvádzala, že je potrebné, aby súd v časti týkajúcej sa namietaného nesprávneho

úradného postupu zastavil a vo zvyšnej časti uviedol právnu kvalifikáciu zákonného titulu. Žalovaná
neuznávanárokžalobkyne,vdanejvecineexistujezákonnýtitul,nazákladektoréhobysamohladomôcť
úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody. Rovnako nebol preukázaný vznik škody a príčinnásúvislosť medzi vzniknutou škodou a zákonným titulom. Z uvedených dôvodov žiada žalovaná, aby súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. V rámci repliky a dupliky bola zaslaná predmetná žaloba na vyjadrenie žalobkyni. Žalobkyňa sa
vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 09.02.2017 ( č. l. 78 súdneho spisu). V predmetnom vyjadrení
žalobkyňa uviedla, že zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia práva EÚ je objektívna a
absolútna, členský štát sa jej nemôže za žiadnych okolností zbaviť , ani sa z nej nemôže exkulpovať
a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene štátu škodu spôsobil. Zákon č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa na konanie o náhradu škody spôsobenú
porušením komunitárneho práva Slovenskou republikou použije iba subsidiárne, ak predmetné otázky
náhrady škody nie sú upravené v judikatúre súdneho dvora a za podmienky dodržania zásady
rovnocennosti a účinnosti. Žalobkyňa poukazuje na to, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. splnila
všetky podmienky a nárok na náhradu škody predbežne prerokovala. Prvotným porušovateľom práva
EÚ bol Okresný súd Bratislava V., ktorý vydal zmenkový platobný rozkaz, hoci v zmysle práva EÚ bol

povinný skúmať zákonnosť uplatneného nároku v rozkaznom konaní. Okresný súd Bratislava V. túto
povinnosť jednoznačne a nespochybniteľne porušil. V poradí ďalším porušovateľom bol Okresný súd
Martin, ktorý vydal poverenie na výkon exekúcie a navyše tento súd dokonca prebiehajúcu exekúciu
nezastavil. Nemožno sa stotožniť s názorom, že žalobkyňa sa nebránila, pretože predmetné rozhodnutie
nebolo zrušené pre nezákonnosť. V tomto smere poukázala na rozsudok Metallgesselschaft ( veci C -

397/1998 a C- 410/98 bod 104, uvedené vo veci C - 524/04 , bod 124 ; C- 201/05 , bod 127 ; vec 445/06
bod 63 ), Súdny dvor uvádza, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky dostupné opravné prostriedky , lebo by to spôsobilo nadmerné
ťažkosti alebo by nebolo rozumné to od nich požadovať. V predmetnej veci ide o konanie exekučného
súdu v rozpore s judikatúrou súdneho dvora, ktorá vyžaduje v prípadoch, akým je aj predmetná vec,

po vyhodnotení skutkového a právneho stavu urobiť všetky opatrenia na to, aby spotrebiteľ nebol
viazaný neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Smernica EHS 93/13 bola riadne implementovaná
do slovenského právneho poriadku ešte v roku 2004. V prípade, že členský štát EÚ neuskutočnil
úplnú a správnu transpozíciu smernice do vnútroštátneho práva do uplynutia lehoty na implementáciu,
môže sa jednotlivec odvolávať na ustanovenia príslušnej smernice pred vnútroštátnymi súdmi. Táto

zásada sa označuje ako princíp priameho účinku ( priama aplikácia ustanovenia smernice prichádza do
úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokomfortný výklad problematického vnútroštátneho
ustanovenia nie je možný. Túto povinnosť majú nielen súdne, ale aj správne orgány členského štátu
pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb). Žalobkyňa má za
to, že uvedená smernica bola riadne transponovaná, no členský štát - Slovenská republika pre ňu z

nepochopiteľného dôvodu túto smernicu neaplikoval, resp. ju aplikoval nesprávne. Povinnosť výkladu
vnútroštátneho práva v súlade s právom EÚ, ktorá povinnosť vychádza z článku 4 ods. 3 ZEÚ ( bývalý
článok 10 ZES) umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť
práva EÚ pri rozhodovaní veci. Uvedené sa má použiť v prípade nemožnosti aplikovať priamy účinok
práva EÚ najmä pri aplikácii smerníc. Vnútroštátny súd je povinný vykladať vnútroštátne právo, čo

najviac v zmysle znenia a cieľu smernice, aby sa dosiahol smernicou dosahovaný výsledok. Preto aj
v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy EÚ znamená to, že na určitý
právny prípad sa aplikuje norma vnútroštátna a mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom
EÚ. Nepriamy účinok smerníc spočíva v povinnosti členského štátu vykladať vnútroštátne právo vo
svetle znenia a cieľa smernice tak, aby sa dosiahol výsledok v zmysle článku 249 ZEÚ. Súdny dvor túto

povinnosť rozširuje aj na všetky orgány štátu vrátane súdov. Právo na odškodnenie ujmy vzniknutej z
porušeniaprávaEÚčlenskýmštátomvyplývazozásadyprednostieurópskehoprávapredvnútroštátnym
právom a z povinnosti lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ. Na základe zásady
účinnosti(efektivity)nemôžubyťprocesnépredpisyvkonaniachkomunitárnymprvkomupravenétakým
spôsobom,ktorýmbyvýkonprávzaručenýchkomunitárnymprávnymporiadkompraktickyznemožňoval,

alebo nadmerne sťažoval. Žalobkyňa má za to, že je nepochybné, že postupom Okresného súdu
Bratislava V. a postupom súdu Okresného súdu Martin bolo porušené právo EÚ, najmä smernica 93/13
EHS, podľa ktorej je súd povinný skúmať nekalé zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a
poskytnutá ochrana spotrebiteľovi ex offo. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia práva
EÚ je objektívna a absolútna. Postihnutím majetku žalobkyne v exekúcii vznikol stav, ktorý nie je možné

navrátiť, postihnutím jej majetku ako povinnej v exekučnom konaní sa jej majetok zmenšil a ide o priamu
škodu.4. Vyjadrenie žalobkyne bolo zaslané na vyjadrenie žalovanej, ktorá zaslala do konania vyjadrenie v
podaním doručenom súdu 08.03.2017 ( č. l. 82 súdneho spisu), v ktorom zopakovala tie skutkové
tvrdenia, ktoré uvádzala v prvom vyjadrení k podanej žalobe.

5. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 29.05.2017 ( č. l. 95 súdneho spisu) zástupca žalobkyne na
otázku súdu, aby sa vyjadril, z akého zákonného titulu si uplatňuje predmetnú škodu, tento uviedol, že pri
postupe Okresného súdu Bratislava V. ide o nezákonné rozhodnutie v podobe zmenkového platobného
rozkazu, nakoľko tento nemal byť vydaný, neboli splnené podmienky práva Európskej únie a čo sa

týka Okresného súdu Martin, tak tu žalobkyňa napáda nesprávny úradný postup vo forme vydania
poverenia a nezastavenia ex offo exekúcie. V rámci tohto pojednávania doložila do konania žalobkyňa
žiadosť o predbežné prerokovanie škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V. ( č. l. 101 súdneho spisu). Žalovaná potvrdila na tomto
pojednávaní. , že predložená žiadosť s takýmto obsahom jej bola doručená. Ďalšie pojednávanie súd
vo veci vykonal 25.01.2018, na ktorom už neboli uvedené nové skutočnosti, neboli žiadne návrhy na

doplnenie dokazovania, vznesené stranami sporu a súd na predmetnom pojednávaní vo veci meritórne
rozhodol.

6. Súd vykonal dokazovanie jednak oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré v rámci procesného
útoku doložila do konania žalobkyňa, pripojil si spisy 1Zm 597/2006, 17 Er 3395/2007 a teda dospel k

týmto skutkovým zistenia a právnemu posúdeniu veci.

7. Súd z pripojeného spisu sp.zn. 1Zm 597/2006 zistil, že bol podaný na Okresný súd Bratislava V.
návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, kde navrhovateľom bola HVB Bank Slovakia, a.s. a
odporcom bola A. O. ( v tomto konaní žalobkyňa) s tým, že navrhovateľ žiadal vydať zmenkový platobný

rozkaz , v ktorom by bola odporkyňa povinná zaplatiť navrhovateľovi zmenkovú sumu 180.000 Sk, 6 %
ročné úroky od 14.09.2006 do zaplatenia, odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, čo tvorí 600 Sk a
trovy konania. Súčasťou návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu bola aj vlastná zmenka ( č.
l.2pripojenéhospisu),ďalejajpoštovýpodacíhárokpreukazujúcivýzvu,ktoroumávyzvaťodporkyňuna
úhradu ( č.l. 4 pripojeného spisu). Súčasťou spisu bol aj úradný záznam o prevzatí zmenky - jej originálu

Okresným súdom Bratislava V. ( č. l. 5 súdneho spisu), ako aj o tom ,že zmenka bola uložená do trezoru
Okresného súdu Bratislava V. ( č. l. 6 súdneho spisu). Na základe tohto návrhu súd vydal zmenkový
platobnýrozkazč.k.1Zm597/06-12.PodanímdoručenýmOkresnémusúduBratislavaV.13.02.2007(č.
l. 7 pripojeného spisu) odporkyňa A. O. súdu opísala jej finančnú a sociálnu situáciu a požiadala okresný
súd o zníženie splátky úveru aspoň na 1.500 Sk mesačne, čím by sa znížila doba splácania. Uznesneím

č. k. 1Zm 597/06 - 15 Okresný súd Bratislava V. námietky odporkyne A. O. zamietol a to z toho dôvodu,
že tieto námietky neboli odôvodnené vo veci samej. Predmetné uznesenie bolo doručované odporkyni
A. O.. Tá ho prevzala 22.03.2007, bola poučená o tom, že môže proti tomuto uzneseniu podať odvolanie,
odvolanie nepodala a preto predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11.04.2007 a v tom spojení
vydaný zmenkový platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť čo do istiny dňa 27.03.2007 a čo do trov

dňa 28.02.2007. Následne bol spis po vrátení zmenky navrhovateľovi daný do archívu.

8. Súd ďalej z pripojeného spisu 17Er 3395/2007 zistil, že požiadal súdny exekútor JUDr. Ladislav
Jakubec o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo sa týka zmenkového platobného rozkazu č.
k. 1Zm 597/06 vydaného dňa 17.01.2007 Okresným súdom Bratislava V. v spojení s uznesením č.k.

1Zm 597/06-15 zo dňa 12.03.2007 vydaného Okresným súdom Bratislava V. a návrhom oprávneného
už v tom čase UniCredit Bank Slovakia a.s. proti povinnému A. O.. Súčasťou žiadosti o vydanie
poverenia bol návrh na vydanie exekúcie ( č. l. 2 pripojeného spisu 17Er 3395/2007), zmenkový
platobný rozkaz s vyznačenou právoplatnosťou, uznesením o zamietnutí námietok, výpis z obchodného
registra. Na základe tejto žiadosti Okresný súd Martin vydal poverenie pre súdneho exekútora

JUDr.Ladislava Jakubeca dňa 25.09.2007 (č. l. 9 pripojeného spisu) a podaním doručením súdu
16.05.2013 súdny exekútor vrátil súdu poverenie na vykonanie exekúcie, nakoľko exekučné konanie sa
skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva, ako aj trov exekúcie dňa 09.05.2013( č. l. 10 súdneho
spisu) Proti tejto exekúcii námietky zo strany povinnej A. O. neboli.

9. Súd ďalej zistil z listín, ktoré do konania doložila žalobkyňa, že bola uzavretá uzavretá úverová zmluva
medzi spoločnosťou HVB Bank Slovakia, a.s. a žalobkyňou ako dlžníkom ( č. l. 3 súdneho spisu).
Zároveň sa súd oboznámil aj s vyúčtovaním exekučného konania, ktoré do konania doložila žalobkyňa
( č. l. 9 súdneho spisu).10. Predmetom konania je uplatnenie nároku na náhradu škody vo výške 10.998,13 eur s prísl. a to
titulom nezákonného rozhodnutia, konkrétne zmenkového platobného rozkazu č. k. 1Zm 597/06-12 zo

dňa 17.01.2007 vydaného v konaní Okresného súdu Bratislava V. sp.zn. 1Zm 597/06, ako aj titulom
nesprávného úradneho postupu Okresného súdu Martin v konaní sp. zn. 17 Er/3395/ spočívajúcom
v tom, že Okresný súd Martin udelil poverenie na výkon exekúcie, hoci mal skúmať, posúdiť nekalé
podmienky, dokonca začal nútený výkon rozhodnutia a v ďalšom konaní uvedenú exekúciu nezastavil,
hoc bol tak povinný. V rámci takéhoto postupu malo dôjsť k porušeniu práva Európskej únie, najmä

smernice 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej je súd povinný
skúmať nekalé zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a poskytnúť tak ochranu spotrebiteľovi
ex offo.

11. Súd uvádza, že čo sa týka smernice rady EHS 93/13 tak ide o prameň práva Európskej únie
sekundárnej povahy, ktorá je záväzná iba pre členské štáty a nie pre fyzické a právnické osoby, to

znamená, že nezakladá priamo práva a povinnosti fyzických a právnických osôb. Preto sa ani jednotlivci
aplikácie tejto smernice nemôžu dovolávať. Vnútroštátny súd musí skúmať, či môže smernici priznať
priamy účinok a ak jej priamy účinok poskytnúť nemôže, či jej môže priznať nepriamy účinok ( teda
vykladať zákon eurokonformne ) alebo či jej takýto nepriamy účinok priznať nemôže. Otázka priameho
účinku smerníc sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány

môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo a bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom
na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore
medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Priamy účinok je tak v zásade

možný v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovoláva svojho práva vyplývajúceho
zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.
To znamená, že fyzické a právnické osoby sa môžu domáhať priamej aplikácie smernice v konaniach
o náhradu škody voči členskému štátu len v prípade, ak predmetná smernica nebola riadne, včas
a úplne implementovaná do právneho poriadku členského štátu, čím jednotlivcovi vznikla škoda. Z

obsahu predmetnej žaloby ale nevyplýva, že by žalobkyňa namietala neskorú, nesprávnu alebo neúplnú
transpozíciu predmetnej smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Uvedené konštatovala
aj samotná žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k podanej žalobe, kde uviedla, že uvedená
Smernica EHS 93/13 bola riadne transportovaná, no členský štát Slovenskej republiky bez jej známeho
dôvodu túto smernicu neaplikoval, resp. aplikoval nesprávne.

Nepriamy účinok smernice v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie znamená, že vnútroštátne
súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, pričom tento výklad
nie je absolútny ( nejedná sa o priamy účinok ), ale je obmedzený rozsahom a medzami jednak vo
vnútroštátnych metódach výkladu, to znamená, že súd musí urobiť všetko, čo je v jeho právomoci
a použiť výkladové metódy, ktoré sú vnútroštátnym právom uznávané. Povinnosť eurokonformného

výkazu vzniká v dvoch situáciách, to znamená, že ak smernica nebola riadne implementovaná, pričom
vnútroštátny súd nemá problém s výkladom samotnej smernice, ale skôr musí skúmať, či vôbec je
možné vnútroštátne právo vykladať v súlade so smernicou , ide o tzv. nápravný súladný výklad a druhá
situácia, vnútroštátny predpis prebral znenie smernice doslovne, ale vnútroštátny súd si nie je istý ktorý
z možných výkladov smernice má zvoliť, pretože jazykové znenie smernice pripúšťa viacero výkladov

jedného ustanovenia ( jedná sa o tzv. určujúci súladný výklad ). V tomto prípade požiada vnútroštátny
súdSúdnydvorEÚovýkladsmerniceavnútroštátnysúdnáslednevykladávnútroštátnypredpisvsúlade
s výkladom Súdneho dvora Európskej únie
Z podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa poukazuje na to, že nepriamy účinok smerníc spočíva v
povinnosti členského štátu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a cieľa smernice tak, aby sa

dosiahol výsledok v zmysle článku 249 ZEÚ. Súdny dvor túto povinnosť rozširuje aj na všetky orgány
štátu vrátane súdov. Právo na odškodnenie ujmy vzniknutej z porušenia práva EÚ členským štátom
vyplýva zo zásady prednosti európskeho práva pred vnútroštátnym právom a z povinnosti lojálnej
spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ.

12. Súd si dovoľuje poukázať na rozsudok Súdneho dvora z 28.07.2016 vo veci C -168/15, ktorej
predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím
Okresného súdu Prešov (Slovenská republika) z 12.03.2015 a doručený Súdnemu dvoru, ktorý súvisel s
konaním M. E. proti Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, PohotovostiSlovenskej republiky za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, z ktorého súd cituje
výroky tohto rozsudku:

„ 1. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva únie
rozhodnutím vnútroštátneho súdu môže vzniknúť iba vtedy, ak toto rozhodnutie vydáva súd tohto
členského štátu, rozhodujúci v poslednom stupni, čo v prípade sporu vo veci samej prináleží overiť
vnútroštátnemu súdu. Ak ide o tento prípad, rozhodnutie tohto vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v
poslednom stupni môže založiť dostatočne závažné porušenie práva únie, umožňujúce vznik uvedenej

zodpovednosti len vtedy, ak uvedený súd zjavne porušil uplatniteľné právo, alebo ak k tomu porušeniu
došlo napriek existencie ustálenej judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti.
Nemožno sa domnievať, že vnútroštátny súd, ktorý pred rozsudkom zo 04.06.2009, Pannon GSM
( C - 243/08 ), v rámci exekučného konania o rozhodcovskom rozsudku, ktorým sa vyhovelo žalobe
o zaplatenie pohľadávok na základe zmluvnej podmienky, ktorá sa má považovať za nekalú v
zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

nepreskúmal ex offo nekalý charakter tejto podmienky, hoci disponoval právnymi a skutkovými
okolnosťami potrebnými na tento účel, zjavne nerešpektoval judikatúru súdneho dvora v tejto oblasti a
preto sa dopustil dostatočne závažného porušenia práva únie.
2. Pravidlá o náhrade škody spôsobenej porušením práva únie, ako sú pravidlá týkajúce sa ohodnotenia
tejto škody alebo vzťahu medzi žalobou o náhradu tejto škody alebo ostatnými prípadne dostupnými

prostriedkami nápravy, upravuje právny poriadok každého členského štátu pri rešpektovaní zásad
ekvivalencie a efektivity. „

Ďalej súd cituje z tohto rozsudku právny rámec:

Článok 3 smernice rady 93/13 EHS stanovuje:

„1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandartnom
zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne
dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy

naznačuje, že napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu, keď predávateľ alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať
dôkaz.

3. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za

nekalé .

4.Článok6odsek1tejtosmernicestanovuje:„Členskéštátyzabezpečia,abynekalépodmienkypoužité
v zmluvách uzavreté so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre

strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Ďalej súd cituje z tohto rozsudku body 18, 19, 22, 23, 24, 25:

„ podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

jednotlivcom porušením práva únie, ktoré je mu pripísateľné, je súčasťou systému Zmlúv, na ktorých
je Únia založená ( rozsudky z 19.11.1991 Francovich a iné, C-60/90 , C-9/90, C -46/93 , C - 48/93
a C -420/11 ). Táto zásada platí v prípade každého porušenia práva únie členským štátom a to bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil (rozsudky Súdneho dvora C - 46/93 a C -
48/93, C - 224/01, C - 173/03, C - 429/09 ) . Uvedená zásada sa tiež uplatní za určitých podmienok v

prípade, ak dotknuté porušenie vyolýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom
stupni. Vzhľadom na rozhodujúcu úlohu, ktorú má súdna moc pri ochrane práv, ktoré jednotlivcom
vyplývajú z práva Únie a na skutočnosť, že súd rozhodujúci v poslednom stupni je z hľadiska svojej
definície posledným súdnym orgánom, pred ktorým jednotlivci môžu uplatňovať práva, a ktoré im zverujútieto pravidlá. Súdny dvor dospel k záveru, že úplná účinnosť týchto pravidiel by bola spochybnená a
ochrana týchto práv by bola oslabená, ak by sa vylúčila možnosť jednotlivcov za určitých podmienok
získať náhradu škody, ktorá im bola spôsobená porušením práva únie, ktoré je pripísané rozhodnutiu

vnútroštátnehosúdurozhodujúcehovposlednomstupni.Súdnydvoropakovanevsvojichrozhodnutiach
rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t.j. že porušená
právna norma únie má za cieľ priznať jednotlivcom práva, porušenie tejto normy je dostatočne závažné
a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje riadna príčinná súvislosť ( najmä
rozsudky C - 46/93 , C - 48/93, C - 224/01, C -420/11). To platí aj pre zodpovednosť členského štátu

za škody, ktoré vznikli v dôsledku rozhodnutia súdu rozhodujúceho v poslednom stupni, ktoré porušuje
právnu normu Únie ( napríklad rozsudok z 30.09.2003 Kobler C - 224/01 ). Pokiaľ ide o druhú z
podmienok - porušenie normy je dostatočnee závažné, táto zodpovednosť môže vzniknúť iba vo
výnimočnom prípade, keď vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni porušil zjavným spôsobom
uplatniteľné právne predpisy. Pri určení, či je porušenie práva Únie dostatočne záväzné, je potrebné
zohľadniť všetky skutočnosti charakterizujúce situáciu, ktorá je vnútroštátnemu súdu predložená. Podľa

judikatúry Súdneho dvora k skutočnostiam, ktoré možno v tejto súvislosti zohľadniť, patrí najmä stupeň
jasnosti a presnosti porušeného pravidla, rozsah voľnej úvahy, ktorý porušené pravidlo prenecháva
vnútroštátnym orgánom, úmyselná alebo neúmyselná povaha nesplnenia povinnosti alebo spôsobenej
škody, ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného právneho pochybenia, skutočnosť, že
postoj zaujatý inštitúciou Únie mohol prispieť k prijatiu alebo zachovaniu opatrení alebo vnútroštátnej

praxe, ktoré sú v rozpore s právom Únie, ako aj nesplnenie povinnosti daného súdu predložiť návrh
na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 67 ods. 3 ZFEÚ. V každom prípade porušenie práva
únie je dostatočne závažné vtedy, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti
( napríklad rozsudky Kobler C-224/01, ďalej rozsudky Test Claimants in the FII Group Litigation C -
446/04 ).

13. Vychádzajúc aj z rozsudku Súdneho dvora z 28.07.2016 vo veci C -168/15 ( odsek 12. odôvodnenia
tohto rozsudku), je potrebné, aby Okresný súd Bratislava V., ktorý za predpokladu, že o rozhodnutí o
zmenkovom návrhu na vydanie platobného rozkazu č. k. 1Zm/597/2006 -12 zo dňa 17.1. 2001 konal
v poslednom stupni, ako aj Okresný súd Martin pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa

25.09.2007 a nerozhodovaní o zastavení exekúcie v priebehu exekučného konania konal v poslednom
stupni, sa dopustili dostatočného porušenia práva únie a je potrebné, aby týmto rozhodnutiami a
postupom zjavne porušili ustanovenia smernice 93/13 EHS alebo zjavne nerešpektovali judikatúru
Súdneho dvora vzťahujúcu sa na túto smernicu. Podľa judikatúry Súdneho dvora, systém ochrany
spotrebiteľov stanovenou smernicou 93/13 EHS priznáva vnútroštátnemu súdu možnosť skúmať nekalú

povahu podmienky aj bez návrhu, (rozsudky z 27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores
C -240/98 až C-244/98, body 26, 28 a 29, z 21.11.2002, Cofidis , C - 473/00, body 32 a 33, ako aj z
26.10.2006 Mostaza Claro, C - 168/05, body 27 a 28 ). Je pravdou, že Súdny dvor vo svojom rozsudku
z 26.10.2006 Mostaza Claro ( C - 168/05 ) v bode 38 uznal, že povaha a význam verejného záujmu, z
ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica 93/13 EHS zaisťuje spotrebiteľom, môže v zásade dokonca

odôvodniť to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. V tomto
rozsudku však Súdny dvor nevyvodil z tejto úvahy nijaké dôsledky, pretože rozhodoval o otázke, či
spotrebiteľ môže namietať neplatnosť rozhodcovskej zmluvy po prvý krát pred vnútroštátnym súdom
konajúcim o žalobe o neplatnosť rozhodcovského rozhodnutia. Až v rozsudku zo 04.06.2009 Pannon

GSM ( C -243/08, bod 32 ) Súdny dvor jasne uviedol, že úloha, ktorú vnútroštátnemu súdu udeľuje právo
Únie nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky,
na ktorú sa vzťahuje pôsobnosť uvedenej smernice, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo
túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na
tento účel. Od uvedeného rozsudku Súdny dvor opakovane pripomínal túto povinnosť, ktorá prináleží

vnútroštátnemu súdu ( najmä rozsudky z 14.06.2012 Banco Espaňol de Crédito C - 618/10, z 21.
02.2013 Banif Plus Bank, C - 472/11 ). Konkrétne Súdny dvor rozhodol, že hneď po tom, ako je
vnútroštátny súd rozhodujúci o návrhu na vykonanie exekúcie právoplatného rozhodcovského rozsudku
oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami, je povinný ex offo vykonať preskúmanie nekalej
povahy zmluvných podmienok, na ktorých je založená pohľadávka konštatovaná v rozhodcovskom

rozsudku z hľadiska ustanovení smernice 93/13, pokiaľ má podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
povinnosť v rámci obdobného exekučného konania preskúmať ex offo rozpor týchto podmienok s
vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku ( v tomto zmysle rozsudok zo 06.10.2009 C -
40/08 , uznesenie zo 16.11.2010 Pohotovosť C - 76/10 body 51, 53 a 54, ako aj rozsudok z 27.02.2014Pohotovosť C - 417/12, bod 42 ). V dôsledku toho sa nemožno domnievať, že vnútroštátny súd, ktorý
predrozsudkomz04.06.2009PannonGSM(C-243/08)nepreskúmalexoffonekalýcharakterzmluvnej
podmienky, na ktorú sa vzťahuje pôsobnosť smernice 93/13, hoci disponoval právnymi a skutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel, zjavne nerešpektoval judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti
a preto sa dopustil dostatočne závažného práva Únie. Čo sa týka zodpovednosti členského štátu za
škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva Únie v danej veci nie je potrebné skúmať,
či žalobkyňa podala proti zmenkovému platobnému rozkazu odôvodnené námietky, či využila všetky
právne prostriedky nápravy, a či bola absolútne nečinná. Rozhodnutia, ktoré boli napadnuté žalobkyňou

vydané Okresným súdom Bratislava V. , ako aj postup Okresného súdu Martin zo strany žalobkyne
môžu založiť dostatočne závažné porušenie práva Únie, umožňujúce vznik zodpovednosti len vtedy,
ak uvedený súd zjavne porušil uplatniteľné právo alebo ak k tomuto porušeniu došlo napriek existencie
riadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti. Je potrebné konštatovať, že nedošlo k
závažnému porušeniu práva Únie, nakoľko Okresný súd Bratislava V., ako aj Okresný súd Martin pri
vydávaní predmetných rozhodnutí a postupe konali pred rozsudkom Súdneho dvora zo dňa 04.06.2009

Pannon GSM ( C - 243/08 ), to znamená, že neboli splnené podmienky týkajúce sa vzniku zodpovednosti
štátu z dôvodu porušenia práva Európskej únie, konkrétne Smernice 93/13 EHS. Vnútroštátne súdy
nemôžu prezumovať rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, ktorá sa uskutoční ešte len v budúcnosti,
preto nie je možné akceptovať pre tento prípad ako podporný argument rozhodnutia Súdneho dvora,
ktoré boli vydané po roku 2007.

14. Z podanej žaloby je zrejmé, že si uplatňuje žalobkyňa nárok na náhradu škody aj v súlade s
ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
a preto sa súd zaoberal aj posúdením, či sú splnené podmienky týkajúce sa vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

15. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci a nezákonným rozhodnutím, najmä nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste a o ochrannom opatrení alebo o rozhodnutí o väzbe,

alebo nesprávnym úradným postupom zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote nečinnosťou orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. , právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré

je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa presne nevzťahujú predpisy o správnom
konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezaplatenie nezákonnosť príslušným
orgánom.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej
moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia
pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Za nezákonné rozhodnutie sa
nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku
86 písm.a) a b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, ochranným opatrením alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenejnesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu ,
ktorý bol predbežne prerokovaný.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy
upravené v tomto zákone osobitným predpisom ( poznámka pod položkou 12 Občiansky zákonník ).

16. Nároky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú povahou občianskoprávne nároky s

tým, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je vždy potrebné predbežne prerokovať s ústredným orgánom a to v súlade s
ustanovením § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zodpovednosť spôsobená nezákonným rozhodnutím,
nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je objektívnou zodpovednosťou štátu
bez ohľadu na vinu, ktorej sa nie je možné zbaviť, ktorá je však založená na súčasnom splnení

troch podmienok: nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu a škodou a
v prípade nesprávneho úradného postupu musia byť splnené tri podmienky: nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu a škodou.

17. Čo sa týka splnenia podmienky uvedenej v § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. a to predbežného
prerokovania nároku na príslušnom orgáne v danom prípade na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej
republiky, toto bolo preukázané žiadosťou o predbežné prerokovanie škody, ktorú podala žalobkyňa
na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ( č. l. 101 spisu). Z obsahu predmetnej žiadosti je

zrejmé, že žiada prerokovať škodu, ktorá jej bola spôsobená jednak vydaním zmenkového platobného
rozkazu v skrátenom súdnom konaní Okresným súdom Bratislava V., ako aj jednak tým, že bola začatá
exekúcia na základe nezákonného súdneho rozhodnutia - zmenkového platobného rozkazu začalo
exekučné konanie 03.09.2007 a bolo ukončené 09.05.2013. Priamo v žalobe spomína žalobkyňa,
ako žiadateľka, že má teda na mysli, aby sa prerokoval celý ten postup týkajúci sa nielen vydania

zmenkového platobného rozkazu, ale aj exekučného konania, ktoré sa viedlo na základe zmenkového
platobného rozkazu, čiže tá podmienka podania žiadosti o predbežné prerokovanie tých nárokov, ktoré
si uplatnila v žalobe, podľa názoru súdu splnená bola. Aj z pripojeného spisu sp. zn. 17 Er 3395/2007
( č. l. 14 pripojeného spiu) bolo preukázané, že Ministerstvo spravodlivosti SR požiadalo Okresný súd
Martin o súčinnosť z dôvodu podania žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie, a žiadalo oznámiť,

či došlo k podniu námietok zo strany povinnej proti exekúcii, čo došlo k zastaveniu exekúcie, kedy došlo
k ukončeniu exekúcie a z akého dôvodu a žiadalo zaslať kópie z predmetného spisu. Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky sa vyjadrilo k tejto žiadosti, čo bolo preukázané aj oznámením o
výsledku predbežného prerokovania na náhradu škody ( č. l. 7 súdneho spisu), ale vyjadrilo sa len ku
konaniu, alebo teda k nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom Okresného súdu

Bratislava V. Keďže sa nevyjadrilo v súvislosti s exekučným konaním, tak tu platí, že nárok žalobkyne
v súvislosti s nesprávnym úradným postupom v rámci exekučného konania nebol uspokojený a teda
môže sa domáhať uspokojenia tohto nároku cestou súdu ( § 16 zákona č. 514/2003 Z. z.).

18. Žalobkyňa si uplatnila nárok jednak z titulu nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V.

a to vydania zmenkového platobného rozkazu. V tejto súvislosti súd skúmal, či konkrétne podmienky
uvedené v § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. boli splnené kumulatívne, jednak ide
o podmienku právoplatnosti napadaného rozhodnutia a zároveň podmienku zrušenia alebo zmeny
dotknutého rozhodnutia pre nezákonnosť. Následne § 6 ods. 2 zavádza ďalšiu podmienku, ktorou je
využitie riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu. Zvyšné odseky 6 zákona č.

514/2003 Z.z. ustanovujú výnimky z prvých dvoch zákonných odsekov. Pre úspešné uplatnenie náhrady
škody titulom nezákonného rozhodnutia, v danom prípade zmenkového platobného rozkazu musí byť
právoplatné rozhodnutie príslušným orgánom z dôvodu jeho nezákonnosti zrušené alebo zmenené. K
dosiahnutiu takéhoto stavu bezpochyby predchádza uplatnenie opravného prostriedku na príslušnomorgáne. Je zrejmé z pripojeného spisu, že 17.01.2007 vydal Okresný súd Bratislava V. zmenkový
platobný rozkaz č.k. 1Zm 597/2006-12. Voči tomuto rozhodnutiu žalobkyňa podala podanie, ktoré súd
vyhodnotil ako námietky a keďže neobsahovali odôvodnenie, súd tieto námietky rozhodnutím číslo

konania 1Zm 597/2006-15 zo dňa 12.03.2007 zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
11.04.2007. V tejto súvislosti súd uvádza, že podanie žalobkyne z 12.02.2007 neobsahovalo žiadnu
námietku ku charakteristike právnej veci ako spotrebiteľskej. Nepožadovala v rámci tohto konania
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Obsahom podania bola len žiadosť o zníženie
splátky úveru aspoň na 1.500 Sk. Žalobkyňa nepodala riadny opravný prostriedok voči uzneseniu

Okresného súdu Bratislava V. 1Zm 597/2006-15 zo dňa 12.03.2007, hoci bola v uznesení poučená o
tejto možnosti. Je nesporné, že žalobkyňou namietaný zmenkový platobný rozkaz nebol zrušený alebo
zmenený pre nezákonnosti tak, ako to vyžaduje zákon č. 514/2003 Z.z., to znamená, že namietané
rozhodnutie nespĺňa podmienky upravené v § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobkyňa nesplnila prvú
všeobecnú podmienku, ktorou je existencia zákonného titulu v podobe nezákonného rozhodnutia. Z
tohto dôvodu je žaloba v tejto časti nedôvodná.

Čo sa týka nároku na náhradu škody, ktorý si uplatnila žalobkyňa titulom nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Martin jednak pri vydaní poverenia na exekúciu a v nečinnosti Okresného súdu Martin,
keď nezastavil predmetnú exekúciu a v dôsledku toho porušil smernicu 13/93 EHS súd uvádza, že
je zrejmé, že žalobkyňa namieta postup Okresného súdu Martin , ktorý spočíva vo vydaní poverenia,
aj jeho postup, ktorý spočíva v nezastavení exekúcie. Zároveň súd uvádza, že nesúhlasí s názorom

žalobkyne, že zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť predstavuje len formalistický prístup žalovanej
znemožňujúci prístup žalobkyne ako občana k spravodlivosti. Treba uviesť, že právo na náhradu škody
nie je absolútne. Realizácia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci je podmienená
existenciou osobitného právneho predpisu vo forme zákona, ktorý predmetné právo vykonáva. Osobitný

zákon stanovuje podmienky, za ktorých sa subjekt môže domôcť náhrady škody spôsobenej orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci a práve týmto je Zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý právo v § 6
ako podmienku pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia
stanovuje zrušenie daného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Táto podmienka zahŕňa princíp právnej
istoty, nakoľko nemožno odškodňovať osoby za nezákonné rozhodnutia, ktoré sú pre tieto osoby naďalej

záväzné a nezameniteľné. Zároveň v súvislosti s tým , že sa žalobkyňa domáhala náhrady škody, ktorá
jej mala vzniknúť vo výške 109.998,13 € nielen pochybením vo vydaní zmenkového platobného rozkazu,
čiže z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ale táto istá škoda jej mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Martin a to vydaním poverenia a nerozhodovaním o zastavení exekúcie. V
tomto smere sa súd v plnom rozsahu stotožnil s vyjadrením žalovanej a poukazuje na toto vyjadrenie,

ktoré je odôvodnené v odseku 2 odôvodnenia tohto rozsudku. Súd odkazuje na toto vyjadrenie žalovanej
v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a poukazuje na to, že súdu nie je zrejmé na základe akého
konkrétneho zákonného titulu v rámci exekučného konania si žalobkyňa nárokuje na náhradu škody a
z tohto dôvodu nie je možné ani preskúmať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a údajným vznikom škody. Zároveň je potrebné poukázať na to, že až 23.12.2015 nadobudol účinnosť

zákon č. 438/2015 Z.z. , ktorým sa okrem iného novelizoval aj zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a v zmysle tejto novely boli do exekučného poriadku zavedené
ustanovenia týkajúce sa nárokov zo zmenky a v zmysle práve týchto nových ustanovení bolo upravené,
žesúdžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcieuznesenímzamietneajvtedy,aksanavrhuje
vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, ktorým sa uplatňoval

nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou
a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia
zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi, to znamená, že explicitná povinnosť súdu v rámci exekučných
konaní týkajúca sa ochrany spotrebiteľa a spočívajúca v povinnosti ex offo skúmať exekučný titul, ktorý
bol vydaný, v rámci ktorého sa uplatňoval nárok zo zmenky, bola zakotvená až v decembri 2015, to

znamená, že nie je možné konštatovať, že by exekučný súd v roku 2007 postupoval nesprávne. Zároveň
súd poukazuje na tie skutočnosti, ktoré vyšli najavo v súvislosti s priebehom exekučného konania.
Z pripojeného exekučného spisu je zrejmé, že žalobkyňa v pozícii povinnej sa žiadnym spôsobom
nebránila proti predmetnej exekúcii, to znamená, že zo žaloby, ani z príloh nevyplýva, že by si žalobkyňa
uplatnila svoje právo a vzniesla námietky voči predmetnej exekúcii. Z toho dôvodu súd považoval aj

nárok žalobkyne na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Martin za
nedôvodný. Na základe uvedeného súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.19. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“) súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Súd pri rozhodovaní o trovách konania postupoval v súlade s ust. § 255 CSP. Žalovaná bola plne

úspešná v konaní, a preto jej súd priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsuhu. O výške tejto
náhrady súd bude rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorému smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinnosť stanovená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

( Exekučný poriadok ) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Okresný súd Martin, dňa 22.01.2018
JUDr. Miriam Štillová

sudca