Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 12, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614204635
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5614204635.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a

členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobcov: v 1/ rade R.
C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. M., ul. T. T. X, v 2/ rade MUDr. E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. Y., W.
Dr. E. L. XXXX/XX, v 3/ rade C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. Q., U. S. XX/XX, žalobcovia v 1/ až 3/
rade právne zastúpení JUDr. Annou Járošovou, advokátkou, s miestom výkonu činnosti Štúrova 1667 -
OD PRIOR, Liptovský Mikuláš, proti žalovaným: v 1/ rade C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. Y., A. XXX/
X, právne zastúpenej JUDr. Martinom Cibuľom, advokátom, s miestom výkonu činnosti M. T. XXX/X, N.
Y., v 2/ rade Mgr. L. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, v 3/ rade Y. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX,

žalovaní v 2/ a 3/ rade právne zastúpení JUDr. Miroslavom Lehotským, advokátom, s miestom výkonu
činnosti Y. T. XXX/XX, N. Y., v 4/ rade R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. I. XXX, v 5/ rade M. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. X, v 6/ rade Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, právne zastúpenému JUDr.
Imrichom Hrončekom, advokátom, s miestom výkonu činnosti Ul. X. Y. XX, N. Y., v 7/ rade F. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F., J. X, v 9/ rade E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, M., v 10/ rade JUDr. Y. Y.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. K., I. X, v 11/ rade Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, M., v 12/ rade E.
F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, M., v 13/ rade N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. F., T. Z. XX, v 14/

rade T. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, M., adresa na doručovanie písomností F., I. X, žalovaní v 7/,
9/ až 14/ rade právne zastúpení JUDr. Jánom Martincom, advokátom, s miestom výkonu činnosti V., O.
X, o určenie, že vec patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov v 1/ až 3/ rade proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č. k. 4C/108/2014-270 zo dňa 28. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1/- 7/, 9/ - 14/ rade priznáva voči žalobcom v 1/ až 3/ rade spoločne a nerozdielne náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd I. žalobu zamietol, II. žalovaným priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súdu sa opiera o ust. § 391 ods. 2, § 137 písm. c) CSP, § 132 ods. 1, § 134 ods.
1, 3 Občianskeho zákonníka. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu bolo v ďalšom konaní potrebné
ustáliť otázku, či právny predchodca žalobcov, nebohý R. Y. V., bol ku dňu svojej smrti, spoluvlastníkom
sporných nehnuteľností a na základe akého titulu toto spoluvlastníctvo získal. Neskoršia zmena žaloby,

ktorou sa žalobcovia domáhajú, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po Y. Y., rod. L., na túto povinnosť
súdu nemá vplyv, nakoľko táto bola jedinou závetnou dedičkou po R. Y. V., a teda svoje vlastnícke
právo odvodzovala práve od vlastníckeho práva svojho nebohého manžela. Z odôvodnenia správneho
orgánu (ods. 14 odôvodnenia tohto rozsudku) vyplýva, že listinné dôkazy, ktoré by potvrdili vstup starýchrodičov žalovanej v 1/ rade do držby sporných nehnuteľností, sa nezachovali. Rovnako Okresný úrad
Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, súdu oznámil, že v dokladoch komasácie v katastrálnom území A.
sa nenachádza grafické stotožnenie pôvodného pozemno-knižného a komasačného stavu, preto nie je

možné určiť, z ktorých pozemno-knižných parciel sú vytvorené komasačné parcely č. 108 a 109, pričom
práve z pozemno-knižných vložiek by bolo možné zistiť nadobúdací vlastnícky titul R. Y. V.. K otázke
tzv. dôkaznej núdze sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. z. III. ÚS 346/09 zo
dňa 27.04.2010, ktorý možno primerane použiť aj na predmetnú vec a podľa ktorého v konaní, ktoré
sa vyznačuje obťažnosťou dokazovania spôsobenou vplyvom značného časového odstupu od priebehu

okolností slúžiacich ako skutkový základ rozhodovania, je povinnosťou štátnych orgánov posudzovať
tvrdenia žiadateľa o relevantných skutočnostiach zhovievavo, teda v situácii dôkaznej núdze brať do
úvahy aj nepriame dôkazy, rešpektujúc pritom dôsledne účel právnych predpisov a základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu. Skutočnosť, že R. Y. V. je zapísaný v komasačnom hárku č. 040,
pre katastrálne územie A., ako držiteľ sporných nehnuteľností v podiele 1/3, nikto nespochybnil. Jeho
držba k uvedeným pozemkom existovala najneskôr v čase vyhotovenia komasačného hárku, t. j. ku

dňu 14. októbra 1942 (č. l. 108 pripojeného spisu), pričom oprávnenosť jeho držby taktiež nebola
v konaní spochybnená. Medzi stranami nebolo sporné, že komasácia v katastrálnom území A. síce
bola vykonaná, ale vplyvnom udalostí v roku 1948 neboli následne pretvorené pozemno-knižné vložky.
Občania síce vstúpili do držby nehnuteľností, avšak k zápisom v pozemkovej knihe nedošlo. Aj keď
komasačné hárky samy o sebe nikdy neboli listinou preukazujúcou nadobudnutie vlastníckeho práva,

pokiaľ aj v konaní nebol tvrdený ani preukázaný zmluvný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva neb.
R. Y. ku komasačným parcelám č. 108 a č. 109, súd mal za to, že ak najneskôr dňa 14.10.1942 vstúpil
neb. R. Y. do oprávnenej držby pozemkov, tak následne najneskôr uplynutím 10-ročnej vydržacej doby
podľa§116ods.1Občianskehozákonníkač.141/1950Zb.nadobudolvlastníctvokpozemkuvydržaním.
Vydržacia doba začala plynúť v čase platnosti uhorského obyčajového práva a bola 32 rokov. V súlade

s § 566 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom do 31.03.1964, podľa
ktorého lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu
lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951, tak vydržacia
doba uplynula neb. R. Y. najneskôr dňa 01. 01. 1961. V konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by
sa právny predchodca žalobcov nesprával ako vlastník týchto nehnuteľností, resp. že by došlo k zmene

vlastníctva týchto nehnuteľností. Práve naopak, nebolo sporné, že na jednej z týchto nehnuteľností
vybudoval rodinný dom. Na základe uvedeného súd konštatuje, že nebohý R. Y. V. nadobudol vlastnícke
právo minimálne v podiele 1/3 mimo pozemkovej knihy vydržaním. Jedinou právnou nástupníčkou po
R. Y. V. bola jeho manželka Y. Y., rod. L., ako závetná dedička. Dedičstvo sa nadobúda smrťou, avšak v
otázke jej dobromyseľnosti je rozhodujúce nadobudnutie právoplatnosti dedičského rozhodnutia, ktoré

deklarovalo nadobudnutie dedičstva, okrem iného aj sporných nehnuteľností. Dedičské rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 30.03.1990, preto najneskôr od tohto dátumu Y. Y., rod. L. užívala sporné
nehnuteľnosti v dobrej viere ako svoje vlastné. Darovacou zmluvou zo dňa 09.08.2001 darovala rodinný
dom súpisné č. XX s príslušenstvom žalovanej v 1/ rade, pričom v zmluve je výslovne uvedené, že
nedošlo k darovaniu pozemkov. Žalovaná v 1/ rade v konaní 10C/72/2010 vypovedala (č. l. 59), že jej

stará mama sa mala u notárky vyjadriť, že pozemky nie sú zapísané v grundbuchu (pozemková kniha
po nemecky). Nepochybnou vôľou darkyne vyplývajúcej z predmetnej zmluvy bolo podľa názoru súdu
darovanie všetkých nehnuteľností užívaných spolu s domom, lebo by bolo nelogickým krokom darovanie
rodinného domu bez pozemku, na ktorom je postavený. S argumentáciou právneho zástupcu žalovanej
v 1/ rade spočívajúcej v tom, že darkyňa nemohla mať a ani nemala v úmysle užívať naďalej pozemok

pod domom a susediacu záhradu ako svoj vlastný, sa súd stotožnil, nakoľko je logická, presvedčivá
a len ťažko spochybniteľná. Sporné nehnuteľnosti neboli zahrnuté v darovacej zmluve z dôvodu, že
neboli zapísané na liste vlastníctva. Iný dôvod v konaní nebol tvrdený ani preukázaný. V nadväznosti
na to, že Y. Y., rod. L. užívala sporné nehnuteľnosti ako svoje vlastné od smrti svojho manžela, darovala
nehnuteľnosti uvedené v dedičskom rozhodnutí svojej vnučke, žalovanej v 1/ rade, ktorá s ňou bývala

a poskytovala jej starostlivosť v starobe, súd nevyhodnotil následný návrh žalovanej v 1/ rade na
potvrdenie nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporných nehnuteľností ako konanie v rozpore s dobrou
vierou držiteľa. Okolnosťou, ktorá nasvedčuje o existencii dobrej viery je spravidla okolnosť týkajúca sa
právneho dôvodu nadobudnutia práva a okolnosť svedčiaca o poctivosti tohto nadobudnutia. Žalovaná
v 1/ rade v čase začatia konania o obnove evidencie pozemkov v katastrálnom území A. bola výlučnou

vlastníčkou rodinného domu s príslušenstvom, užívala aj sporné nehnuteľnosti nerušene ako svoje
vlastné a preto najskôr od uzatvorenia darovacej zmluvy, t. j. od 09.08.2001 bola dobromyseľná. Dobrá
viera držiteľa sa posudzuje objektívne, čiže s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného
presvedčenia držiteľa. Žalovaná v 1/ rade v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/72/2010 vypovedala,že stará mama sa jej rozhodla darovať dom nielen z dôvodu poskytovania opatery v starobe, ale aj z
dôvodu, že žalovaná v 1/ rade do neho preinvestovala časť peňazí. Toto tvrdenie žalobcovia nevyvrátili.
O tom, že žalovaná v 1/ rade nemala pochybnosti o existencii svojho práva nakoniec svedčí aj to, že

uzatvorila kúpnu zmluvu so žalovanými v 2/ a 3/ rade, ktorou im predala aj sporné nehnuteľnosti. Na
dobromyseľnosti žalovanej v 1/ rade nič nemení ani skutočnosť, že správny orgán potvrdil nadobudnutie
vlastníckehoprávavydržanímkudňu 01.04.984,čižekobdobiu,kedyspornénehnuteľnostiužíval
nebohý R. Y. V. s manželkou, nakoľko správny orgán vychádzal z ustanovenia § 865 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého do času uvedeného v ustanovení § 135a v znení zákona č.

131/1982 Zb. sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v
držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods.
2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.
O dobrej viere žalovaných v 2/ a 3/ rade by nemali byť žiadne pochybnosti, nakoľko pri nadobúdaní
sporných nehnuteľností vychádzali z aktuálneho listu vlastníctva, na ktorom neboli vyznačené žiadne
ťarchy ani plomby. Títo si do vydržacej doby môžu započítať aj oprávnenú držbu právnych predchodcova

to žalovanej v 1/ radeako aj vzdialenejšej predchodkyne Y. Y., rod. L., čo znamená nepretržitú pokojnú
držbu najneskôr od 30.03.1990, kedy nadobudlo právoplatnosť dedičské rozhodnutie po poručiteľovi R.
Y. V.. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí. Takéto pochybnosti museli byť žalovaným v 2/ a 3/
rade známe najskôr doručením žaloby v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 10C/72/2010, t.

j. 21.07.2010. Pri započítaní vydržacej doby právnych predchodkýň tak súd konštatuje, že bez ohľadu na
uzatvorenie kúpnej zmluvy došlo k prekrytiu vlastníckeho práva nebohého R. Y. V. vlastníckym právom
žalovaných v 2/ a 3/ rade, ktorí dobromyseľne vydržali sporné nehnuteľnosti. Rozhodnutie súdu musí
spĺňať atribúty spravodlivosti a zákonnosti, nakoľko právo je umenie dobra a spravodlivosti. Na základe
vykonaného dokazovania, berúc do úvahy zistený skutkový stav, súd považuje zamietnutie žaloby za

spravodlivé a zároveň aj za rozhodnutie po práve. Vlastnícke právo zaväzuje, čo znamená, že vlastník,
resp. domnelý vlastník, je vo svojom správaní limitovaný, aj keď vlastnícke právo je právom absolútnym.
V ústavnoprávnej rovine je toto pojmové obmedzenie vlastníckeho práva vyjadrené práve formuláciou,
že vlastníctvo zaväzuje, čím sa do právneho poriadku dostala zásada, podľa ktorej sa vlastníctvo chápe
nielen ako právo, ale aj ako povinnosť. Dlhodobý nezáujem o sporné nehnuteľnosti a skutočnosť, že

žalobcovia odôvodňujú svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení tým, že sa domáhajú
finančného vyrovnania, a teda nie reálnej držby sporných nehnuteľností a ich užívania ako vlastníkov,
zvyšuje utvrdenie súdu o spravodlivom rozhodnutí o zamietnutí tejto žaloby. O trovách konania súd
rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP a žalovaným, ktorí mali plný úspech v konaní priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Pri rozhodovaní súd posudzoval aj to, či nie sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa, pre ktoré by úspešnej strane nebola priznaná náhrada trov konania, avšak s poukazom na
okolnosti prejednávanej veci ako aj s prihliadnutím na predchádzajúce konanie vedené na tunajšom
súde pod sp. zn. 10C/72/2010, súd nevzhliadol dôvod na postup podľa § 257 CSP. O výške trov bude
rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia v 1/ až 3/ rade. Majú za
to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
nesprávne právne vec posúdil, následkom čoho aj nesprávne rozhodol. Jeho rozhodnutie sa im javí
nezrozumiteľné, nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Súd nepostupoval v súlade s uznesením
KrajskéhosúduvŽilineč.k.11Co/51/2015,keďspochybnilnaliehavýprávnyzáujemžalobcovnaurčenie

veci a tiež v rozpore s týmto uznesením vyhodnotil, že žalovaná v 1/ rade bola pri vydržaní vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam dobromyseľná. Podľa ustálenej súdnej judikatúry, ak sa žalobca
domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá sa zapisuje do katastra nehnuteľností, t. j. aj
v prípade určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, existuje na požadovanom určení vždy naliehavý
právny záujem. Už v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.

10C/72/2010bolopreukázané,žežalovanáv1/radeneboladobromyseľnáprinadobudnutívlastníckeho
práva k predmetným pozemkom, nepreukázala okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu
nadobudnutia predmetných nehnuteľností, a preto nenadobudla vlastnícke právo k sporným pozemkom.
Jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. To vyplýva aj zo skutočnosti, že vydržanie vykonala bez
súhlasu neopomenuteľných dedičov a bez písomného súhlasu Y. Y.. Rozhodnutie správneho orgánu o

vydržaní vlastníckeho práva nemá konštitutívne účinky, len potvrdzuje nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním. Nepredstavuje nadobúdací dôvod vlastníckeho práva v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Osoba zapísaná ako vlastník na základe vydržania vlastníckeho práva má postavenie
oprávneného držiteľa po dobu 10 rokov, ak v uvedenej dobe úspešne neuplatní vlastnícke právo ináosoba. Také isté postavenie má aj nadobúdateľ zapísanej nehnuteľnosti. Žalovaní v 2/ a v 3/ rade vo
svojejvýpovedivobidvochsúdnychkonaniachuviedli,žemalivedomosťotom,žepredávajúcažalovaná
v 1/ rade nadobudla vlastnícke právo v rámci konania ROEP, a pokiaľ im kúpnu zmluvu vyhotovila

advokátska kancelária, museli byť oboznámení s rizikom, ktoré je s tým spojené. Aj keď nadobudli
pozemkyodkupujúcejvdobrejvierevzmyslezásady„niktonemôžepreviesťnainéhoviacpráv,akosám
má“, nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k pozemkom od nevlastníka, čo má za následok absolútnu
neplatnosť kúpnej zmluvy. Pochybnosti museli byť žalovaným 2/ a v 3/ rade známe už v čase doručenia
žaloby v konaní 10C/72/2010. Keďže C. T. bola pri vydržaní nedobromyseľná, súd chybne skonštatoval,

že vydržaciu dobu si môžu započítať do vydržacej doby právnych predchodkýň, a preto nemohlo dôjsť
k prekrytiu vlastníckeho práva neb. R. Y. V. vlastníckym právom žalovaných v 2/ a v 3/ rade, ktorí podľa
súdu dobromyseľne vydržali sporné nehnuteľnosti. Názor súdu, že s darovaním domu súp. č. 45 bolo
nepochybnou vôľou darkyne darovať aj ostatné pozemky, ktoré v tom čase neboli zapísané na liste
vlastníctva, je nesprávny, nakoľko sa táto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázala. Súd vychádzal
len z tvrdenia žalovanej v 1/ rade, ktorá bola na veci priamo zainteresovaná, a preto jej svedectvo

je účelové a nedôveryhodné. Súd odôvodnil svoje rozhodnutie aj dlhodobým nezáujmom žalobcu o
predmetné nehnuteľnosti a tiež tým, že sa domáhajú finančného vysporiadania. V súdnom konaní však
bolo preukázané, že o Y. Y., rod. L. sa chodili starať jej deti, neb. Y. C. s manželom a R. C. s manželkou.
Žalovaná v 1/ rade sa o starú matku začala starať až v čase, keď sa po rozvode nasťahovala do jej domu,
pretoženemalakdebývať.Ajnapriektomu,žesavdarovacejzmluvezaviazalastarúmatkudoopatrovať,

túto povinnosť si nesplnila, pretože ju umiestnila do domova dôchodcov. Až keď sa žalobcovia dozvedeli
o tom, že nehnuteľnosti vydržala bez ich súhlasu, sama im ponúkla vyporiadanie formou finančného
vyrovnania. Z uvedených skutočností vyplýva, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1
písm. d), f) a h) CSP. Žalobcovia v 1/ až 3/ rade navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
a ich žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň žiadajú, aby žalovaných zaviazal k úhrade trov súdneho

konania.

4. Žalovaná v 1/ rade k odvolaniu žalobcov v 1/ až 3/ rade udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s
právnym názorom prvostupňového súdu uvedeného v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku a
považuje ho za správny, zákonný a spravodlivý. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o merite veci správne

aplikovalpríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníkaaCivilnéhosporovéhoporiadku.Zodpovednosť
za správnosť podanej žaloby, t. j. za preukázanie a riadne odôvodnenie uplatneného nároku a
vymedzenie okruhu účastníkov nesú žalobcovia. Sporové konanie je ovládané dispozitívnou zásadou, a
preto bolo povinnosťou žalobcov riadne preukázať svoje tvrdenia. Po vrátení veci sa prvostupňový súd v
súlade s právnym názorom odvolacieho súdu riadne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutkovými

okolnosťami a na prejednávanú vec aplikoval správne ustanovenia príslušných právnych predpisov.
Navrhujú, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanej 1/ trovy odvolacieho
konania.

5. Žalovaní v 7/, 9/ až 14/ rade vo vyjadrení k odvolaniu uvádzajú, že výrok napadnutého

rozsudku považujú za vecne správny a navrhujú jeho potvrdenie. Popri dôvodoch na zamietnutie
žaloby uvedených v odôvodnení rozsudku zdôrazňujú samostatný dôvod pre zamietnutie žaloby voči
žalovaným v 7/, 9/ až 14/ rade, ktorým je nedostatok ich pasívnej legitimácie, zvlášť po pripustení zmeny
žaloby.

6. Žalovaní v 2/ až v 3/ rade vo vyjadrení udávajú, že rozsudok okresného súdu považujú za
vecne správny, vynesený súdom prvej inštancie na základe náležite zisteného skutkového stavu veci,
rešpektujúc pritom zásady civilného sporového konania. Poukazujú na predchádzajúce zrušujúce
uznesenie odvolacieho súdu, nakoľko žalobcovia v priebehu ďalšieho konania, teda po zrušení rozsudku
prvostupňového súdu nedokázali preukázať vznik spoluvlastníckeho práva neb. R. Y. na parcelách reg.

KNC č. 108, 109, kat. územie A. o veľkosti 1/3, a to na základe komasácie podaním zo dňa 11.10.2016
sa domáhali zmeny žalobného petitu, pričom žiadali určiť, že predmetné pozemky patria do dedičstva
po neb. Y. Y., rod. L., zomr. dňa XX.XX.XXXX, a to v celosti. Vlastnícke právo neb. Y. Y. odvodzujú od
pôvodných pozemno-knižných zápisov evidovaných v pozemkovej knihe v pk vložke č. 357 v časti A,
radové číslo 1, PK parcelné č. 343/a, v časti B, radové číslo 5a na meno R. Y. a jeho prvú manželku 5b

Y. Y., rod. R. v neurčitom podiele, a to na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 12.11.1935, teda nie
ako dovtedy na základe komasácie, a teda údajov zapísaných v komasačnom hárku 040. Prvoinštančný
súd pripustil túto zmenu žaloby. Právni predchodcovia neb. R. Y. a jeho prvej manželky však nikdy
neboli výluční vlastníci pk parcely č. 343/a, role, lúky v intraviláne, ale vlastnili len neurčitú čiastku, čoje nad všetky pochybnosti zrejmé z pozemno-knižného výpisu v pk vložke č. 357. Preto neb. R. Y. a
jeho manželka neb. Y. Y., rod. R. sa nemohli na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 12.11.1935
stať výlučnými vlastníkmi uvedenej parcely č. 343/a, preto sa ani právna predchodkyňa žalobcov neb.

Y. Y., rod. L. nemohla podľa rozhodnutia štátneho notárstva stať výlučnou vlastníčkou uvedenej pk
parcely. Zo zápisov evidovaných v pozemkovej knihe pk vložke č. 357, v časti B, radové číslo 1.1 až
1.4, 1.6 až 1.11, 1.13 až 1.20, 1.25, radové číslo 5, radové číslo 6 je nad všetky pochybnosti zrejmé, že
spoluvlastníkomsúajďalšieosoby,atopodB.1.anasl.tamzapísanýY.S.aspol.Žalobcoviavšakpočas
konania vôbec nepreukázali nadobudnutie spoluvlastníckych podielov tam pod B.1. a nasl. zapísaných

spoluvlastníkov predmetnej pk parcely. Žalobcovia teda vôbec nepreukázali, že by neb. Y. Y., rod. L.
bola výlučnou vlastníčkou uvedených pozemkov súčasnosti vedených v evidencii Okresného úradu
Liptovský Mikuláš katastrálneho odboru na liste vlastníctva č. XXX pre obec Žiar, katastrálne územie
A.. Naviac v predchádzajúcom konaní sp. zn. 10C/72/2010 Okresného súdu Liptovský Mikuláš Krajský
súd v Žiline v uznesení č. 7Co/345/2010-180 zo dňa 23.02.2011 vyslovil, že skúmanie naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení je prvotnou skutočnosťou, ktorou sa súd musí zaoberať.

Zároveň je potrebné zisťovať, či je daná vecná legitimácia označených účastníkov konania alebo či
vecná legitimácia účastníkov absentuje. Z obsahu žaloby v aktuálnom znení vyplýva, že žalobcovia
sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktorých spoluvlastníkmi sú
pozemno-knižní spoluvlastníci Y. S. a spol. Dotknutým nie je len vlastník vedený na liste vlastníctva,
teda žalovaní v 2/ a v 3/ rade, ale aj pôvodní pozemno-knižní spoluvlastníci, resp. jej dedičia. Žalobcovia

opakovane toto nerešpektovali. Z uvedených skutočností je potom zrejmé, že žalobcovia sa dôsledne
vecnou legitimáciou všetkých účastníkov v konaní opätovne nezaoberali. Nedostatok vecnej legitimácie
účastníkov je dôvodom, pre ktorý súd môže návrh žalobcov zamietnuť. Žalovaní 1/, 2/ žiadajú, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
žalobcov v 1/ až 3/ rade v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust.
§ 219 ods. 3 CSP potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

8. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil z neho správny právny záver.

9. Hoci sa odvolací súd nestotožňuje so všetkými čiastkovými závermi súdu prvej inštancie a zároveň
niektoré odvolacie námietky žalobcov v 1/ až 3/ považuje za dôvodné, rozhodnutie o zamietnutí žaloby

považuje odvolací súd za vecne správne.

10. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, čo predstavuje osobitnú procesnú
podmienku úspechu určovacej žaloby (§ 137 písm. c/ CSP), jeho nedostatok nebol dôvodom pre
zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie v odseku 31 napadnutého rozsudku síce prihliadol na

skutočnosti, ktorými žalobcovia v 1/ až 3/ rade odôvodňovali naliehavý právny záujem, ale v súvislosti
s aplikáciou zásady spravodlivosti súdneho rozhodnutia. Nemožno však konštatovať, že by nedostatok
naliehavéhoprávnehozáujmužalobcovv1/až3/radenapožadovanomurčeníboldôvodomzamietnutia
žaloby. V súdenej veci možno konštatovať, že naliehavý právny záujem žalobcov v 1/ až 3/ rade na
požadovanom určení je aj po zmene žaloby daný. Pokiaľ žalobcovia v 1/ až 3/ rade majú za to, že ich

právny predchodca bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľností, ku ktorým je v katastri nehnuteľností
ako vlastník zapísaná iná osoba, podanie určovacej žaloby je jediným prostriedkom riešenia ich právnej
neistoty.

11. Pokiaľ ide o tvrdené vlastnícke právo neb. R. Y. V. k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu,

v tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu,
na ktoré poukazuje, majúc za to, že R. Y. V. bol ku dňu svojej smrti výlučným vlastníkom nehnuteľností,
ktoré sú predmetom sporu, v súčasnosti vedené ako parcela registra KNC č. 108 - trvalé trávne porasty
o výmere 767 m2 v k. ú. A. a parcela KNC č. 109 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 677 m2 v k. ú.
A.. Bez ohľadu aj na skutočnosť, že v konaní nebola preukázaná právoplatne ukončená komasácia, je

nepochybné, že R. Y. V. v roku 1942 ako pozemno-knižný spoluvlastník nehnuteľností vstúpil do držby
predmetných nehnuteľností, a to v reálne vydelenom stave. Takto ich užíval so svojimi manželkami až
do svojej smrti, keď následne tieto nehnuteľnosti na základe dedenia, na základe rozhodnutia Štátneho
notárstva v Liptovskom Mikuláši č. k. D 333/90-18 zo dňa 30.03.1990, nadobudla jeho manželka Y. Y.,rod. L.. Od vlastníctva Y. Y., rod. L. odvíjajú svoje tituly jednak žalobcovia v 1/ až 3/ rade (žiadajú určiť,
že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. Y. Y., rod. L.), ako aj žalovaní (žalovaní v 2/ a v
3/ rade svoje vlastníctvo odvodzujú od vlastníctva predávajúcej žalovanej v 1/ rade, ktorá ho odvodzuje

od vlastníctva Y. Y., rod. L. na základe darovania).

12. Spornou skutočnosťou medzi stranami sporu je, či nehnuteľnosti po práve nadobudla do svojho
vlastníctva vydržaním žalovaná v 1/ rade (rozhodnutie Okresného úradu Liptovský Mikuláš č. k. OÚ
1104-40/2003-00787GK-3 zo dňa 02.06.2003), ktorá následne nehnuteľnosti previedla kúpnou zmluvou

V 391/2008 na žalovaných v 1/ a v 2/ rade.

13. Pokiaľ však ide o hodnotenie dobromyseľnosti žalovanej v 1/ rade vo vzťahu k vydržaniu
predmetných nehnuteľností ako základného predpokladu vydržania (oprávnená držba), odvolací súd sa
v tomto smere nestotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o jej existencii.

14. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať mal alebo mohol mať

pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti
držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré
sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci.
Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť ako vec

nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám
osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby práva.

15. Žalovaná v 1/ rade nadobudnutie predmetných nehnuteľností opierala o ústne uzatvorenú darovaciu

zmluvu, ktorou jej darkyňa neb. Y. Y., rod. L. mala predmetné nehnuteľnosti darovať. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na početnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva,
že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu zmluvy o prevode
nehnuteľnosti. Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode

nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho
zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo
49/2010). Držba nehnuteľností opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 137/2011). Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27.

januára 2015, sp. zn. 4Cdo 361/2012 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR č. 6/2015, oprávneným držiteľom nehnuteľností, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho
zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola
uzatvorená v písomnej forme.

16. Vychádzajúc potom zo skutkového stavu veci tak, ako ho správne zistil súd prvej inštancie a
ktorý nebol spochybnený, žalovaná v 1/ rade sa na základe ústne uzatvorenej darovacej zmluvy (hoc
by toto preukázala) nemohla stať vlastníčkou sporných nehnuteľností, keďže nebol splnený základný
predpoklad vydržania - oprávnená dobromyseľná držba.

17. Aj napriek uvedenému, keď odvolací súd odlišne od právneho záveru súdu prvej inštancie hodností
splnenie predpokladov vydržania na strane žalovanej v 1/ rade a v tomto smere sa stotožňuje s
odvolacími námietkami žalobcov v 1/ až 3/ rade, vecný záver súdu prvej inštancie je správny a žalobe
žalobcov v 1/ až 3/ rade nemožno vyhovieť.

18. Už v zrušujúcom uznesení vydanom pod č. k. 11Co/51/2015-188 Krajský súd v Žiline naznačil, že
je potrebné skúmať, či ku dňu vyhlásenia rozsudku (keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v časejeho vyhlásenia) nedošlo k prekrytiu vlastníctva neb. R. Y., resp. po zmene žaloby neb. Y. Y., rod. L.,
vlastníckym právom iných osôb - žalovaných v 2/ a v 3/ rade.

19. Počnúc od 01.07.2016 vstúpil do účinnosti nový procesný kódex zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (CSP). V zmysle svojho ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Civilný sporový poriadok v čl. 2 ods. 2 svojich základných princípov, upravujúc požiadavku právnej

istoty, prikazuje súdu rozhodnúť spor v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít. Takouto autoritou je nepochybne Ústavný súd Slovenskej republiky. V rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu došlo k posunu v jeho rozhodovacej činnosti, najmä pokiaľ ide o ochranu vlastníckeho
práva dobromyseľného nadobúdateľa.

21. Hoc v čase vydania predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (28. mája

2015) bolo potrebné v zmysle konštantnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu (pozri napr. uznesenie
Ústavného súdu SR z 10.02.2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010-11), vychádzať zo zásady, že ak predávajúci
ako nevlastník veci prevedie vlastnícke právo na kupujúceho, jedná sa o neplatný právny úkon v
zmysle zásady, že nemôže previesť viac práv ako sám má, nemôže sa uplatniť námietka nadobudnutia
vlastníckeho práva v dobrej viere. V tomto čase sa v zmysle konštantnej judikatúry ochrana dobrej viery

poskytovala dobromyseľnému kupujúcemu iba v určitých prípadoch, a to vtedy, ak titul nadobudnutia
vlastníckeho práva predávajúceho k nehnuteľnosti vznikol na základe platne uzavretej kúpnej zmluvy
s pôvodným vlastníkom a neskôr, po prevode vlastníctva nehnuteľnosti na kupujúceho titul zanikol
(odstúpením od zmluvy, resp. dodatočným zrušením nadobúdacieho titulu).

22. V súčasnosti však došlo k posunu v rozhodovacej praxi Ústavného súdu, ako aj Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje najmä na nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. marca 2016, z ktorého vyplýva: „Z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.

Tým sa dostavajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)
a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ
však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej

spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj
individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník
než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec
opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní.“

23. Hoci Občiansky zákonník vo všeobecnosti neochraňuje dobromyseľné nadobudnutie veci a
nevymenováva ho medzi titulmi nadobudnutia vlastníckeho práva, súdna prax v tejto súvislosti vyvodila,
že pri nadobúdaní vlastníctva treba tiež prihliadnuť najmä na zásadu ochrany dobrej viery tretích
osôb a na princíp právnej istoty (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1719/2001, ako aj

nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 77/2000, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo
3177/2005).

24. Vychádzajúc z uvedených názorov vyslovených českou a slovenskou judikatúrou, odvolací súd
konštatuje, že v súdenej veci je potrebné ochrániť dobrú vieru na liste vlastníctva zapísaných

nadobúdateľov nehnuteľností - žalovaných v 2/ a v 3/ rade. Žalovaní v 2/ a v 3/ rade nemohli pri
rešpektovanízáväznostiúdajovkatastrapredpokladať,žežalovanáv1/radenenadobudlanehnuteľnosti
po práve. Žalovaní v 2/ a v 3/ rade nadobudli predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva na základe kúpnej
zmluvyuzavretejsožalovanouv1/radedňa01.02.2008.Vlastníckeprávožalovanejv1/radepritombolo
v katastri evidované od roku 2003 na základe rozhodnutia Okresného úradu Liptovský Mikuláš č.k. OÚ

1104-40/2003-00787 GK-3 zo dňa 02.06.2003. V tomto čase ešte žila pôvodná vlastníčka nehnuteľností,
od ktorej obidve sporné strany odvodzujú vlastníctvo, a to Y. Y., rod. L., ktorá zomrela XX.XX.XXXX.
Možno teda konštatovať, že uplynulo viac ako 5-ročné obdobie, kedy právna predchodkyňa žalobcov
pôvodná vlastníčka Y. Y., rod. L. mohla namietať sporné vydržanie vlastníctva žalovanou v 1/ rade. Nieje zrejmé, či tak neurobila v nevedomosti o vydržaní alebo s postupom žalovanej v 1/ rade súhlasila.
V každom prípade však možno konštatovať, že pokiaľ tak aj neurobila z nevedomosti, možno to
považovať za nedostatok bdelosti pôvodnej vlastníčky, ktorá nemôže byť na ujmu dobromyseľnému

nadobúdateľovi, v danom prípade žalovaným v 2/ a v 3/ rade.

25. O dobrej viere žalovaných v 2/ a v 3/ rade nemá odvolací súd, rovnako ako súd okresný, žiadne
pochybnosti. Žalovaní v 2/ a v 3/ rade vychádzali pri nadobúdaní sporných nehnuteľností z aktuálneho
výpisu z listu vlastníctva, pričom od zápisu prevodkyne žalovanej v 1/ rade na list vlastníctva uplynula

dostatočne dlhá doba, aby osoby spochybňujúce jej vlastnícke právo uskutočnili príslušné právne kroky
a jej vlastnícke právo spochybnili (čo by sa v prípade začatia súdneho konania malo prejaviť zápisom
poznámky do katastra nehnuteľností, o ktorej by sa mali možnosť dozvedieť tretie osoby).

26. Je potom v súlade so zásadou všeobecnej spravodlivosti, ktorá sa opiera najmä o ústavný princíp
právnej istoty, poskytnúť ochranu dobromyseľným nadobúdateľom- žalovaným v 2/ a v 3/ rade. Z

uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol, vecne správne. Vecnú
správnosť vykazuje aj rozhodnutie okresného súdu o trovách konania, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

27. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods.

1 CSP. Žalovaní boli úspešnými účastníkmi odvolacieho konania, preto im patrí nárok na náhradu trov
konania voči žalovaným v 1/ až 3/ rade spoločne a nerozdielne, o ktorých výške rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)