Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. júl 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8Er/77/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111201526
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michaela Ondrejičková
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2111201526.2

Uznesenie

OkresnýsúdTrnavavprávnejvecioprávnenéhoEOSKSISlovensko,s.r.o.,IČO:35724803,Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava,
proti povinnému N. P., H.. XX.XX.XXXX, D. S. C. L., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf
Krutý, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pre vymoženie sumy 1 257,12 EUR s príslušenstvom a trov
exekúcie takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekúciu zastavuje.
II. Súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 106579 zo dňa 26.01.2011 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu - rozsudku
Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. v Košiciach, pod sp. zn.

EP 72227/2009 zo dňa 16.11.2010.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Žiadosti a zmluvy o poskytnutí pôžičky
č. 7004610 uzatvorenej dňa 18.03.2005 (ďalej len „zmluva o úvere) medzi spoločnosťou Slovenská
požičovňa, a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok a povinným, ktorý dlh riadne a včas neplnil.

NazákladeZmluvyopostúpenípohľadávokzodňa15.12.2006uzavretejmedzispoločnosťouConsumer

Finance Holding, a.s. (právny nástupca spoločnosti Slovenská požičovňa, a.s.,) a EOS KSI Slovensko,
s.r.o. došlo k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej z vyššie uvedenej zmluvy o úvere na spoločnosť EOS
KSI Slovensko, s.r.o.

Po preštudovaní exekučného spisu má súd za to, že v tomto exekučnom konaní existuje taký dôvod pre
zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s

ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv povinného, musí
takúto exekúciu čo najskôr v celom rozsahu zastaviť. Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie
by boli s ohľadom na uvedené neúčelné a ich realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie,
ktorá je už v tomto momente neprípustná a navyše, naďalej neoprávnene poškodzuje majetkové práva
povinného.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktorévznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,
17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský
úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.06.2006 (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o

spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý

spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

V danom prípade sa jedná jednoznačne o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá
obsiahnuté v § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.07.2004 (ďalej len „Občiansky
zákonník“).

Podľa § 52 ods. 1 až 3 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení do 30.04.2005 (ďalej
len ,,Občiansky zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti

Podľa § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia alebo cenu
plnenia.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred

vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Z obsahu zmluvy o úvere, najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy, je zrejmé, že oprávnený pri
uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným

ako fyzickou osobou - nepodnikateľom, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti. Súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o
úvere ako spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými
znakmi pre fyzickú osobu - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ani neponúka
možnosťoznačeniadlžníkaidentifikačnýmiúdajmivyžadovanýmiObchodnýmzákonníkomazákonomo

živnostenskompodnikanítypickýmiprepodnikateľa,čoznamená,žetentotypzmlúvoprávnenýuzatvára
len s fyzickými osobami - nepodnikateľmi. Súd má ďalej za dostatočne preukázanú skutočnosť, že
dodávateľ má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov. Zo zmluvy tiež vyplýva, že predmetný
úver bol poskytnutý povinnému na iný účel než na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.Na základe uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané, že zmluva o úvere má jednoznačne
povahu spotrebiteľskej zmluvy a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné

ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú
súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva
v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených

predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.

V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo

vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle jednoznačných ustanovení vstupuje aj do
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je teda len rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.

Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc
exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v
rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j.
preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho
odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom
na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku.

Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal
rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj
exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného

poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a
posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom

rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones
SL).

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhuzastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytnutej

spoločnosťou (ďalej len „všeobecné obchodné podmienky“), v ktorých, článok VII. Záverečné
ustanoveniepísm.o)obsahujerozhodcovskúdoložku,vzmyslektorejakékoľveksporymedzizmluvnými
stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy budú riešené dohodou strán. Ak nedôjde
medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené prostredníctvom: rozhodcovského súdu
Slovenskej hospodárskej komory alebo všeobecným súdom. Toto rozhodnutie je pre obe strany
konečné, záväzné a vykonateľné.

V zmysle uvedenej zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok uvedená rozhodcovská
doložka, je výlučnou rozhodcovskou doložkou pre spotrebiteľa. V tomto prípade súd prihliadal na
skutočnosť, že v prípade sporu býva v praxi žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ, resp. dodávateľ
(najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd. Možnosť iniciovania

sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za teoretickú (keďže je malá
možnosť, že bude žalobcom spotrebiteľ a bude sa domáhať plnenia zo strany veriteľa, dodávateľa).
Rozhodcovská doložka preto núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

V zmysle všeobecných obchodných podmienok si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť

príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených
podmienkach, t.j. v podmienkach individuálne nedojednaných, bol už dopredu určený rozhodca
oprávnený rozhodnúť, resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby,
resp. rozhodcu mal povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i
ustanovenie § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci
pred súdom môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska.

Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do všeobecných
obchodných podmienok bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje

voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred
vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste
svojho bydliska.

Súd dospel k záveru, že v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozhodnom znení,

rozhodcovská doložka uvedená v úverovej zmluve, na základe, ktorej bol vydaný exekučný titul,
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Uvedené podporuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, č.k. 10CoE/109/2011-36 zo dňa
29.02.2012, v zmysle ktorého „značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti

podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu
(zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré
prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo

od svojho zmluvného partnera požadovať).“ Ustanovenie zmluvy v uvedenom znení je v neprospech
spotrebiteľa aj z dôvodu, že nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie
nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy pre veľký počet spotrebiteľov, čo
znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť.

V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto
kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný

súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti
arbitrážneho súdu.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie
absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Možnosť voľby príslušného súdu zo strany
povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch
vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len dodávateľ a je teda
pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu, a to aj na úkor
spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä
skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne

nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a

nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Dodávateľ
finančnej služby - oprávnený (oproti neznalému spotrebiteľovi - povinnému) s odbornou starostlivosťou
mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a má poznať
aj dôsledky ich používania. Oprávnený si mohol a mal byť vedomý, že súd nemôže poskytnúť právnu

ochranu nárokom, majúcim základ v neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve.

Súčinnosťouod01.01.2008bolimedzineprijateľnépodmienkyzavedenéajustanovenia,ktorévyžadujú
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu

aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). V zmysle eurokonformného
výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už existujúceho všeobecného
ustanovenia.

Podľačlánku6odseku1.smernice,členskéštátyzabezpečia,abynekalépodmienkypoužitévzmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 2 písm. a) smernice, na
účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3. Podľa

článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha
obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,

ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v zmluve o úvere vychádzal
súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je

poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký
štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnostieurokonformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice
a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci zmluvy o úvere v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v
jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, od 1.1.2008 v zmysle §53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom
znení, a do 31.12.2007 v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení

účinnom do 30.04.2005, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
30.04.2005 absolútne neplatná.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných

dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j.
drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie
sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno
predpokladať,žesibolspotrebiteľvedomývšetkýchdôsledkov,ktorésosebounesie„dohodnuté“znenie
rozhodcovskej doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským

súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú
kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a

nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Rozhodcovské konanie sa totiž uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a
takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského

konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská
doložka totiž nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto
rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného
titulu so zákonom, čo je aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to
možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu
vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť

počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,
ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý
v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné

vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda
nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného

titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň
z pridanej hodnoty.

Podľa § 199 Exekučného poriadku výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady
za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a náhradu hotových
výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce ,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.

Nakoľko súdny exekútor vo svojom podaní zo dňa 14.03.2014 uviedol, že si náhradu trov exekúcie
neuplatňuje, súd mu ich náhradu nepriznal.

V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti výroku I tohto uznesenia je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti výroku II tohto uznesenia nie je možné podať odvolanie.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti

ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne
rozhodne sudca.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.