Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/121/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817212896
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817212896.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu I. proti žalovanému N. o zaplatenie 6.000,-
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 8.
januára 2018, č. k. 17C/16/2017-19, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Vzájomnú žalobu žalovaného n e p r i p ú š ť a .

Žalobcovi p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 8. januára 2018, č. k. 17C/16/2017 - 19 súd prvej inštancie uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi 6.000,- eur s úrokom z omeškania z tejto sumy v sadzbe 5% ročne od 29.06.2017 do
zaplatenia,atodotrochdníodprávoplatnostirozsudku. Vprevyšujúcejčastižalobuzamietol.

Platobný rozkaz Okresného súdu Prievidza z 25.10.2017, č.k. 17C/16/2017-11 zrušil.
Žalovanému uložil nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu. V odôvodnení súd prvej inštancie
uviedol, že medzi stranami nebolo sporné a vyplynulo i z vykonaného dokazovania, že dňa 29.03.2017
sa žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník dohodli, že žalobca žalovanému poskytne pôžičku 6.000
eur, a to vkladom na účet žalovaného s tým, že pôžička je splatná 28.06.2017. Žalobca 6.000 eur
vložil na dohodnutý účet žalovaného 29.03.2017. Takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil

podľa § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Žalobca prenechal žalovanému 6.000 eur s dohodou, že mu ich vráti do 28.06.2017,
čo žalovaný neurobil. Preto súd žalobe v časti uplatnenej istiny vyhovel. Nevrátením 6.000 eur
do 28.06.2017 žalovaný podľa § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka svoj dlh nesplnil, a preto
sa dostal do omeškania, čo má pri peňažnom dlhu za následok to, že podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je povinný popri zaplatení istiny zaplatiť aj úrok z omeškania od 29.06.2017, a to v sadzbe

podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov. Táto úroková sadzba predstavovala 29.06.2017 0 % ročne.
Preto je žalovaný povinný zaplatiť úrok z omeškania v sadzbe 5 % ročne, v ktorej súd žalobe vyhovel
a v prevyšujúcej časti v sadzbe úrokov z omeškania 3 % ročne súd žalobu zamietol. Voči žalobcom
uplatnenému nároku nebola dôvodná obrana žalovaného spočívajúca na tvrdeniach, podľa ktorých mu
žalobca neposkytol súčinnosť na splnenie jeho záväzku, keďže so žalobcom sa chcel dohodnúť na

predĺžení lehoty splatnosti z dôvodu, že chcel refinancovať svoj dlh v banke, no žalobca
na jeho správy a telefonáty nereagoval. Takéto konania žalobcu nemožno považovať za omeškanie
veriteľa podľa § 522 prvá veta Občianskeho zákonníka, keďže nejde o neprijatie riadne ponúknutéhoplnenia alebo neposkytnutie súčinnosti potrebnej na splnenie dlhu. Z týchto tvrdení nevyplynulo, že by
žalovaný žalobcovi ponúkal vrátenie 6000 eur alebo že by žalobca neposkytol súčinnosť na splnenie
dlhu, keďže súčinnosťou veriteľa nemožno považovať jeho povinnosť vyhovieť dlžníkovi v predĺžení

splatnosti dlhu alebo vôbec začať rokovať o predlžení splatnosti dlhu. Preto súd k týmto tvrdeniam
žalovaného ani nevykonal dokazovanie. I keby boli tieto tvrdenia preukázané, nemali by žiaden vplyv na
dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. Voči žalobcom uplatnenému nároku nebola dôvodná obrana
žalovaného spočívajúca na tvrdeniach, podľa ktorých sa mal so žalobcom ústne dohodnúť na tom, že
na seba preberie splácanie pôvodne spoločného dlhu. Obsahom ústnych dohôd žalobcu a žalovaného

boli záväzky, z ktorých mali vyplynúť povinnosti oboch zmluvných strán spočívajúce
v ich povinnosti urobiť budúce právne úkony - dohody s bankou, ktorých výsledkom malo byť to, že
jediným dlžníkom úveru bude žalovaný a žalobca mu za to zaplatí odplatu zodpovedajúcu jeho čiastke
úveru. Takto dohodnuté zmluvné povinnosti strán neboli v žiadnom vzťahu s dohodnutou povinnosťou
žalovaného vrátiť žalobcovi poskytnutú pôžičku, ktorá bolo samostatným právnym úkonom dohodnutým
v písomnej forme. Okrem toho obsahom týchto dohôd boli záväzky, ktoré treba posúdiť ako zmluvu

o uzavretí budúcej zmluvy podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže ich zrejmým obsahom
boli povinnosti strán k ich budúcim právnym úkonom. I keby boli tieto tvrdenia žalovaného preukázané,
nielenže z obsahu dohôd nemožno vyvodiť žiaden vplyv na záväzok žalovaného vrátiť poskytnutú
pôžičku, ale aj pre nedostatok písomnej formy by ich nebolo možné považovať za platné, keďže takéto
právne úkony na svoju platnosť vyžadujú písomnú formu. Preto súd k týmto tvrdeniam žalovaného ani

nevykonal dokazovanie. I keby boli tieto tvrdenia preukázané, nemali by žiaden vplyv na dôvodnosť
žalobcom uplatneného nároku. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu vyhovujúceho výroku podal žalovaný včas odvolanie z dôvodu, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazy k nesprávnym skutkovým zisteniam,

a že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ust. § 365
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Uviedol, že žalobca mu poskytol finančnú pôžičku
vo výške 6.000 eur. Splatnosť tejto sumy bola v zmysle zmluvy dohodnutá na deň 28.06.2017. Keďže
mal vedomosť o tom, že finančné prostriedky nebude schopný v stanovenom termíne vrátiť, snažil sa
so žalobcom niekoľkokrát skontaktovať za účelom predĺženia lehoty splatnosti. V banke podal žiadosť

o refinancovanie existujúceho úveru s tým, že z týchto finančných prostriedkov by realizoval aj splatenie
pôžičky poskytnutej mu zo strany žalobcu. Žalobca však nereagoval na textové správy, ani telefonáty.
Mal a aj má úprimný záujem na splatení svojho záväzku voči žalobcovi. V zmysle zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v platnom znení je veriteľ povinný poskytnúť dlžníkovi súčinnosť potrebnú
na splatenie dlhu. Žalobca v postavení veriteľa mu ako dlžníkovi neposkytol ani len minimálnu formu

súčinnosti.Taktiežnebralohľadnadohodu,nazákladektorejmalprebraťsplácaniepôvodnespoločného
dlhu v banke na svoju osobu, čím by sa stal jediným dlžníkom v tomto úverovom vzťahu, za čo mu mal
žalobca zaplatiť odplatu zodpovedajúcu jeho čiastke úveru. Na základe uvedených skutočností žiadal
odvolací súd, aby zrušil predmetný rozsudok Okresného súdu Prievidza v plnom rozsahu a zaviazal
ho vydať nový rozsudok v nasledovnom znení: „Žalobca je povinný poskytnúť žalovanému potrebnú

súčinnosť na splnenie jeho finančného záväzku a umožniť mu splniť predmetný dlh v dodatočnej lehote
splatnosti.“

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že odvolanie žalovaného považuje za účelové
a tendenčné, kde skutočnosti tam uvedené nemajú žiadny vplyv na zmenu rozhodnutia súdu prvej

inštancie. Žalovaný nič nové, ako doteraz uvádzal, v odvolaní neuviedol. Žalobca to chápe len ako
spôsob oddialiť čas, než sa pristúpi k výkonu súdneho rozhodnutia.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania žalovaného podľa
§§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v napadnutom rozsahu podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,

ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd
sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.6. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku
náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ
prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto v odpovedi na vznesené

námietky odvolateľa odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

7. K opakovanej námietke žalovaného o neposkytnutí súčinnosti veriteľa ako dôvodu zamietnutia žaloby
(prostriedok jeho procesnej obrany) odvolací súd uvádza, že žalovaný si nesprávne vykladá pojem
„súčinnosť veriteľa“, ako má na mysli § 522 Občianskeho zákonníka. Veriteľ má povinnosť poskytnúť

súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu, čo v prípade finančného záväzku znamená
povinnosť veriteľa prijať finančné plnenie ponúkané dlžníkom a vydať mu o tom potvrdenie. Žiadna
iná povinnosť veriteľa v tomto prípade nie je explicitne predpísaná zákonom ani dohodnutá stranami,
a plnenie žalovaného vrátiť pôžičku nevyžaduje iné faktické úkony veriteľa. Je to dlžník, ktorý má
povinnosť plniť. Jeho ponuka plnenia musí byť reálna a musí sledovať hospodársky účel zmluvy. V
tomto prípade žalovaný mal ponúknuť žalobcovi vrátenie 6.000,- eur dňa 28.06.2017. Ponuka dlžníka na

plnenie nespočíva v ponuke na uzavretie novej dohody o termíne splatnosti. Veriteľ v žiadnom prípade
nie je povinný súhlasiť so zmenou dohodnutého času splatnosti, a teda ani „poskytovať súčinnosť“
na uzavretie takejto dohody. V tomto zmysle nejde o súčinnosť veriteľa podľa § 522 Občianskeho
zákonníka, ale o novú dohodu podľa
§ 571 Občianskeho zákonníka (nováciu) a zmenu v záväzku. Pokiaľ veriteľ s takouto zmenou nesúhlasí,

dlžník je povinný plniť v dohodnutom termíne, inak je v omeškaní.

8. Ak ide o prijatie peňažného plnenia, veriteľ nemá žiadnu právnu povinnosť pomáhať dlžníkovi získať
finančné prostriedky, aby dlžník mohol svoj dlh v peniazoch splniť. V tomto význame nie je možné
chápať poskytnutie súčinnosti veriteľa k splneniu dlhu, ktoré by malo zabezpečiť solventnosť dlžníka.

Preto ďalšie opakované tvrdenie žalovaného, že medzi stranami malo dôjsť k dohode o budúcej odmene
žalovaného za prípadné budúce prevzatie záväzku žalovaným z iného zmluvného vzťahu, ktorú odmenu
by zrejme chcel žalovaný v budúcnosti v prípade vzniku nároku započítať, nemá v súčasnosti, ani
v prípade preukázania jeho pravdivosti, žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k existujúcej povinnosti
žalovaného vrátiť plnenie zo zmluvy o pôžičke, ktoré je predmetom tohto konania.

9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

10. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

11. Žalovaný v podanom odvolaní žiadal okrem uplatnenia jeho tvrdenia o potrebe súčinnosti žalobcu
ako prostriedku procesnej obrany proti žalobe aj jeho uplatnenie formou vzájomnej žaloby a domáhal

sa, aby odvolací súd uložil žalobcovi povinnosť poskytnúť mu súčinnosť a umožniť mu splniť predmetný
dlh v dodatočnej lehote splatnosti. Podľa § 372 C.s.p. v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči
žalobcovi vzájomnou žalobou. Z dôvodu procesnej istoty odvolací súd v zmysle citovaného
ustanovenia vzájomnú žalobu žalovaného osobitným výrokom v rozsudku nepripustil.
12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s §

255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní
úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

13. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).