Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 5, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817206191
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8817206191.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, p r o t i žalovanému: S. Q., nar.XX.XX.XXXX, bytom V.
XXX/X, T. Y., o zaplatenie 959,53 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou, č.k. 10Csp/14/2017-117 z 28.02.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a v súvisiacom výroku III. s upresnením, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 959,53 eur do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. O výške tohto nároku rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením.

2.Svojerozhodnutieprávneodôvodnilustanoveniami§708ods.1,§710,§497Obchodnéhozákonníka,
§ 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1 -3, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2, § 39, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, §
1 ods. 2, § 2 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1, § 1 ods. 4, § 10 ods. 1 zák. č. 129/2010Z.z. Výrok
o trovách konania ustanoveniami § 251, § 255 a § 262 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca a žalovaný dňa 23.05.2013 uzavreli Zmluvu o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb. Na základe zmluvy sa žalobca zaviazal zriadiť a viesť pre
žalovaného bežný účet č. SK XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Zároveň bolo vo formulárovom tlačive
zaškrtnuté políčko „Zmluva o vydaní a používaní platobnej karty“ s denným limitom 1000,- eur.

4. Samotná formulárová zmluva neupravuje konkrétne odplaty za služby ani podmienky za akých by
bol žalovaný povinný ich platiť. Zmluva len odkazuje na Sadzobník poplatkov a obchodné podmienky

(čl. IV. body 2. a 3. zmluvy). Nároky žalobcu uplatnené v konaní teda vyplývajú z obsahu VOP a
Sadzobníka,naktorézmluvapoukazuje.Vdanejsúvislostijepotrebnéuviesť,žetakformulárovázmluva
ako aj VOP a Sadzobník sú vopred predtlačené, vopred vypracované žalobcom ako dodávateľom.
Tieto žalovaný ako spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť, nemá možnosť individuálnevyjednať ich znenie, tak, aby bolo možné uzavrieť, že na ich znení sa veriteľ a klient dohodli v rámci
zmluvnej voľnosti. Nepostačuje v žalobcom pripravenej predtlači formulárovej zmluvy konštatovať, že
s obchodnými podmienkami a Sadzobníkom sa klient oboznámil a sú súčasťou zmluvy (čl. IV. bod 4.

Zmluvy).

5.Donepodpísanýchobchodnýchpodmienoknemôžebyťzahrnutétakézmluvnédojednanie,priktorom
zákon výslovne vyžaduje písomnú formu (napríklad § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch).
Podmienkou platnosti písomného právneho úkonu je totiž podpis konajúcej osoby, inak nemôže vyvolať

zamýšľané právne následky. Súdna prax (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011,
sp. zn. 2 Cdo 245/2010) v týchto prípadoch zaujíma konštantné stanovisko, podľa ktorého ak nie sú
obchodné podmienky podpísané, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté, ak im zákon povinne ukladá
písomnú formu, sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné.

6. Pokiaľ ide o samotný charakter povoleného prečerpania, z bodu 8.5.4 Všeobecných obchodných

podmienok účinných od 01.03.2015 je zrejmé, že banka môže kedykoľvek prehodnotiť výšku limitu a
bez uvedenia dôvodu limit znížiť. Jedná sa tak o povolené prečerpanie, ktoré je splatné na požiadanie.
Uvedené vyplýva aj zo Všeobecných obchodných podmienok účinných ku dňu poskytnutia povoleného
prečerpania (účinné od 01.03.2015) ako aj ku dňu uzavretia účtu, kde podľa bodu 8.9 klient musí vrátiť
banke všetky peňažné prostriedky poskytnuté formou povoleného prečerpania na požiadanie, v lehote

určenej bankou v žiadosti o splatenie povoleného prečerpania, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní.

7. Z predloženého formulárového dokumentu podpísaného žalovaným dňa 16.09.2013 je zrejmé, že
neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských
úveroch. S absenciou uvedenej náležitosti spája zákon o spotrebiteľských úveroch v súlade s § 11 ods.

1 písm. b) v spojení s § 11 ods. 1 písm. c) ten následok, že sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov.

8. Zároveň je takýto následok spojený aj s absenciou výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským
úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu

meniť podľa § 10 ods. 1 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedenú náležitosť formulárový
dokument zo dňa 23.05.2013 takisto neobsahuje.

9. Súd nemôže akceptovať uvedenie týchto náležitostí iba v rámci obchodných podmienok, sadzobníka,
prípadne vývesiek banky, nakoľko takéto dojednanie nespĺňa kritérium písomného uzavretia zmluvy,

ako bolo uvedené vyššie a nejedná sa preto o platné dojednanie uvedených náležitostí. Možnosť, že
by akákoľvek povinná náležitosť spotrebiteľskej zmluvy bola uvedená iba v obchodných podmienkach,
sadzobníku, výveskách banky ako vo vedľajších dokumentoch k zmluve a nie priamo v zmluve, zákon
nepredpokladá.

10. Na základe uvedeného súd považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.
Žalobcovi tak vznikol iba nárok na vrátenie istiny úveru bez úrokov a poplatkov. Preto súd nepriznal
žalobcovi požadovaný úrok vo výške 28 % ročne zo sumy 959,53 eur od 01.06.2017 do zaplatenia.
Z predloženého výpisu z účtu žalovaného vyplynulo, že žalovaný jednotlivými výbermi vyčerpal sumu
959,53 eur. V uvedenej časti považoval súd žalobu žalobcu za dôvodnú a žalovaného zaviazal na

povinnosť uhradiť žalobcovi predmetnú sumu.

11. Tento rozsudok včas podaným odvolaním čo do zamietavého výroku (II.) napadol žalobca majúc za
to, že konanie má vady uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože súd jednak nesprávne právne vec
posúdil a jednak nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi ako strane, aby uskutočnila

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V odvolaní
uviedol, že po zrušení poskytnutého limitu povoleného prečerpania na účte, ktorého uplatnený nárok bol
žalovaným uznaný a súdom prvej inštancie priznaný, sa debetný zostatok na účte žalovaného spravuje
príslušnými ustanoveniami ZoSÚ o prekročení, tu poukazujúc na § 2 písm. f/ cit. zákona a body 3.4, 3.8,
3.12 VOP. Ďalej v odvolaní poukazujúc na notorický známy rozsudok SD EÚ č. C-42/15 tvrdil, že zmluva

o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument a preto náležitosti zmluvy o úvere
v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ nemusia byť nevyhnutne obsiahnuté v texte zmluvy, ale časť z nich môže
byť obsiahnutá i vo VOP/OP/Sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Rovnako odvolateľ
nesúhlasil i s názorom súdu prvej inštancie, že tieto dokumenty sú formuláre, ktorých obsah žalovanýnemohol ovplyvniť, lebo žalovaný mal možnosť zmluvu v rámci zmluvnej voľnosti uzatvoriť, alebo
neuzatvoriť. Na základe uvedeného navrhol rozsudok v ním napadnutej časti zmeniť a jeho žalobnému
návrhu vyhovieť v celom rozsahu. Súčasne uplatnil i trovy odvolacieho konania.

12. Žalovaný sa ku podanému odvolaniu nevyjadril.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
je nedôvodné.

14. Z obsahu odvolanie je zrejme, že žalobca ním skutočne uplatnil iba odvolací dôvod uvedený v § 365
ods. 1 písm. h/ CSP - nesprávne právne posúdenie veci.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

17. Ak žalobca tvrdil, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
K tomu odvolací súd uvádza. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak

súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

18. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav

v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Ako už bolo
vyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.
Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s

prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

19. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé

súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej
inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž
postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

20. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti v merite
veci a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.21. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ktorou bol pre žalovaného zriadený osobný účet je
zmluvou spotrebiteľskou a správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Žalobca mohol účtovať voči
žalovanému úroky iba za predpokladu, že tieto boli zmluvnými stranami individuálne dojednané. V
preskúmavanej veci žalobca nepreukázal, že by všeobecné obchodné podmienky, sadzobník poplatkov
a úrokové sadzby, na ktoré sa vo svojej žalobe odvoláva a z ktorých odvíja svoj nárok na zaplatenie
úrokov boli k zmluve pripojené alebo že by boli žalovanému známe. Je síce pravdou, že v čl. 4

bod 4 zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových služieb a produktov žalovaný vyhlásil, že pred
podpisom zmluvy sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou zmluvy a tieto sa
zaviazal dodržiavať, žalobca však v konaní nijako nepreukázal, že by týmito obchodnými podmienkami
boli práve tie, ktoré pripojil k žalobe a z ktorých svoj nárok aj odvodzuje. Ak sa teda žalobca na tieto
dokumenty odvoláva (VOP, sadzobník poplatkov, úrokové sadzby produktov) a z nich uplatňuje žalovaný
návrh (pokiaľ ide o úrok vo výške 28%) bol povinný v konaní preukázať, že tieto dokumenty, resp. ich

obsah bol žalovanému známy. Žalobca však v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Vzhľadom
k tomu, že v konaní nebol predložený žiadny listinný dôkaz preukazujúci dojednanie výšky úrokov,
žalovanému nevznikla povinnosť platiť v prípade nepovoleného prečerpania žiadne úroky. Súd prvej
inštancie preto správne postupoval, keď žalobu žalobcu v časti uplatneného úroku zamietol.

22. K námietke žalobcu, že na danú vec bolo potrebné aplikovať rozsudok Európskeho súdneho dvora
z 09.11.2016 vo veci C-42/15, v zmysle ktorého náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia
byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj
v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, odvolací súd
uvádza, že v prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že by všeobecné obchodné podmienky, na ktoré

sa vo svojej žalobe odvoláva, boli k zmluve pripojené a že by boli žalovanému známe. Naviac je potrebné
dať do pozornosti, že i v tomto rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatuje, že smernica Rady 2008/48/
ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o
úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane,
že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Je potrebné v tomto smere

poukázať i na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v ust. § 9 presne špecifikuje
podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti musia byť i podpísané účastníkmi
zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitosti zmluvy boli obsiahnuté vo všeobecných obchodných
podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané. V tomto smere
žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

23. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny
potvrdil.

24. Pokiaľ ide i o vecne správny súvisiaci výrok o trovách konania, odvolací súd ho podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil iba s upresnením rozsahu nároku (100%), ktorý bezpochyby vyplýval z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ( body 54. -57.).

25. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému

vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP

o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).