Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 28, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/141/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708208993
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6708208993.6

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.
Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcov 1/ H. E., narodeného XX. XX. XXXX,
bytom R. XXXX/XX, XXX XX Q. a 2/ C. D., narodeného XX. XX. XXXX, bytom H. XXX/XX, XXX XX
O., oboch právne zastúpených JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom, so sídlom Horná 35, 974 01
BanskáBystrica,protižalovanémuSlovenskárepublika-OzbrojenésilySlovenskejrepubliky,zaktorého

koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava 3, IČO: 30
845 572, o zaplatenie 3.643,75 Eur s príslušenstvom a o zaplatenie 1.314,20 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/102/2008-476 zo 16. januára
2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolanímnapadnutýmrozsudkomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi1/sumu3.643,75Eur

s úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 08. 02. 2008 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (I. výrok) a súčasne žalobcovi 1/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 62 % (II. výrok). Uložil tiež žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 1.314,20 Eur s
úrokom z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 08. 02. 2008 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (III. výrok) a priznal žalobcovi 2/ voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
46 % (IV. výrok).

2. Prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že priznal žalobcom 1/ a 2/ nároky v takej
výške, ako ich uplatňovali po čiastočnom späťvzatí žaloby a konštatoval, že žalobcovia 1/ a 2/ sa svojou
žalobou domáhali preplatenia výkonu štátnej služby nad určený služobný čas v súlade s ust. § 89 a
§ 90 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej
republiky (ďalej len „zákon č. 346/2005 Z. z.), pričom pokiaľ už bolo v konaní medzitýmnym rozsudkom

č. k. 14C/102/2008-343 zo dňa 27. 10. 2011 (ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/19/2012-383 zo dňa 29. 02. 2012) rozhodnuté, že
základ žalovaných nárokov je daný, zaoberal sa len ich výškou. Vychádzal potom z toho, že žalovaný
nenamietal rozsah nadčasových hodín (počas žalovaného obdobia 684 hodín u žalobcu 1/ a 234 hodín
u žalobcu 2/) a nenamietal ani výpočet priemerného hodinového platu pre účely určenia výšky nárokov
ako tieto vyčíslili žalobcovia v podaní zo dňa 30. 05. 2011 v spojení s opravou zo dňa 20. 06. 2011,

žiadal jedine, aby sa okresný súd vysporiadal s jeho námietkou ohľadne prestávok žalobcov na jedenie
a odpočinok v rozsahu troch 30-minútových prestávok počas každej 24-hodinovej služby.3. Z tohto hľadiska prvoinštančný súd aplikujúc ustanovenia § 88 ods. 1 a 2, § 89 ods. 2 a 3, § 90
ods. 1, 3 a 4 a § 191 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. a tiež ust. § 91 ods. 1 prvej vety a § 91 ods.

5 Zákonníka práce dospel k záveru, že žalobcovia ako profesionálni vojaci nepretržite plnili služobné
povinnosti zamerané na zabezpečenie prevádzkyschopnosti lietadiel a inej techniky počas 24-hodinovej
službyvrámcisystémuvzdušnejobrany,keďžeišloočinnosti,ktorénebolomožnéprerušiť.Nepochybne
mali síce počas výkonu služby poskytované prestávky na jedenie a odpočinok, išlo ale o prestávky
bez prerušenia plnenia služobných povinností. Odkazujúc potom na rozhodnutie Najvyššieho súdu

ČR sp. zn. 21Cdo/42/2006 prvoinštančný súd uviedol, že ak zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi
bez prerušenia prevádzky alebo práce primeranú dobu pre oddych a jedlo, ide o pracovný čas, za
ktorý zamestnancovi patrí mzda. Zdôraznil, že je pravdou, že prestávky na odpočinok a jedenie sa
nezapočítavajú do pracovného času, čo ale neplatí, ak ide o prestávku, pri ktorej sa zabezpečuje
primeraný čas na odpočinok a jedenie bez prerušenia plnenia služobných povinností. V tomto žalovaný
neprodukoval žiadne relevantné dôkazy a opätovné výsluchy svedkov B.. W. W., B.. C. N. a B.. D. H. by

nemohli zmeniť nič na tom, že žalobcom 1/ a 2/ bol poskytovaný primeraný čas na odpočinok a jedenie
bez prerušenia plnenia služobných povinností, ktorý sa tak započítava do pracovného času a preto zaň
patrí plat.

4. Prvoinštančný súd následne skonštatoval, že ak nároky žalobcov ohľadne výšky žalovaný v inom

smere nerozporoval, vyhovel ich žalobe a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť požadované sumy aj s
úrokmi z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 (vzhľadom na prechodné ust. § 10a cit. nariadenia)
dôvodiac, že žalobcovia požiadali žalovaného o preplatenie svojich nárokov dňa 21. 01. 2008, veliteľom
bola ich žiadosť posúdená dňa 07. 02. 2008 takým spôsobom, že sa k nej nemôže záväzne vyjadriť,

preto nasledujúcim dňom 08. 02. 2008 sa žalovaný dostal do omeškania a vzhľadom na výšku úrokov
z omeškania platnú k uvedenému dňu, ktorá predstavovala dvojnásobok diskontnej sadzby určenej
Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (diskontná
sadzba bola ku dňu 08. 02. 2008 na úrovni 4,25 %), priznal žalobcom úrok z omeškania vo výške 8,5
% ročne.

5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie vychádzajúc z ust. § 255 ods. 2 CSP berúc
do úvahy pomerný úspech oboch strán sporu a vypočítal, že úspech žalobcov 1/ a 2/ bol vo vzťahu
k úspechu žalovaného prevažujúci. Preto po uvedení matematického prepočtu (vychádzal pritom zo
žalobcom 1/ pôvodne žalovanej sumy 4.543,88 Eur a zo žalobcom 2/ pôvodne žalovanej sumy 1.883,63

Eur) priznal žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62 % a žalobcovi 2/ v rozsahu
46 % dodávajúc, že o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník po
právoplatnosti rozhodnutia.

6. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak,

že žalobcovi 1/ bude priznaná suma 3.377,16 Eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 08. 02. 2008 do
zaplatenia a náhrada trov konania v rozsahu 50 % a žalobcovi 2/ bude prisúdená suma 1.252,32 Eur s
úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 08. 02. 2008 do zaplatenia a náhrada trov konania v rozsahu 40 %.

7. V odvolaní žalovaný namietal, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

8. Konkrétne poukázal na ust. § 90 ods. 4 zákona č. 346/2005 Z. z., ktorý spôsob výpočtu hodinovej
sadzby služobného platu nikdy neupravoval a ust. § 134 a § 135 Zákonníka práce upravujúce spôsob

výpočtu priemerného zárobku sa na profesionálnych vojakov v zmysle § 191 ods. 1 zákona č. 346/2005
Z. z. nemohli použiť. S odkazom na ust. § 138 ods. 1 a 2 cit. zákona tvrdil, že hoci podľa mzdových
listov pozostával služobný plat žalobcov 1/ a 2/ z hodnostného platu a z príplatku za výkon štátnej služby
v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí, žalobcovia si pri výpočte svojich nárokov do priemerného
platu započítali aj odmeny, ktoré služobný plat netvoria. Priemerný plat, ku ktorému takto dospeli potom

vydelili hodinami, na ktoré mali rozvrhnutý služobný čas, ale tento spôsob výpočtu, o ktorý oprel svoje
rozhodnutie aj okresný súd nemá zákonný podklad.9. Poukazujúc potom na služobný plat žalobcu 1/ a žalobcu 2/ za jednotlivé mesiace žalovaného obdobia
dospel výpočtami k záveru, že žalobcovi 1/ mala byť správne priznaná len suma 3.377,16 Eur, čo by
potom vo vzťahu k trovám konania predstavoval jeho nárok na náhradu v rozsahu 50 % a žalovanému

2/ mala byť prisúdená na základe týchto prepočtov len suma 1.252,32 Eur a jeho náhrada trov konania
by tak predstavovala 40 %.

10. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať im
právo na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Argumentovali tým, že žalovaný na pojednávaní dňa 16. 01. 2018 nenamietal ich výpočet
priemerného hodinového platu, namietal len to, že pri výpočtoch boli zohľadnené v rámci 24-hodinovej
služby aj tri polhodinové prestávky. Poukázali na ust. §§ 154, 182, 186 ods. 2 a 366 CSP uvádzajúc,
že rozsah nadčasových hodín, ani výpočet priemerného hodinového platu za žalované obdobie nebol
sporný a preto okresný súd vychádzal zo zhodných tvrdení a ďalšie dokazovanie nevykonával. Jedinou

spornou skutočnosťou zostalo, či je potrebné vykonať odpočet troch polhodinových prestávok z každej
odpracovanej 24-hodinovej služby. Zastávali názor, že tento čas odpočítavať nemožno, v čom im dal za
pravdu aj prvoinštančný súd, s ktorého dôvodmi sa v tejto otázke stotožňujú.

12. Ďalšie vyjadrenia v rámci odvolacieho konania podané neboli.

13. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal
v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a
2 CSP potvrdil ako vecne správny.

14. Podľa ust. § 380 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

15. V zmysle citovaného ustanovenia je odvolací súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia viazaný

dôvodmi, ktoré odvolateľ vymedzil v podanom odvolaní. Výnimku predstavujú len nedostatky týkajúce
sa procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada ex offo, teda aj bez toho, aby by boli v
odvolaní uplatnené. To znamená, že ak odvolací súd nezistí v rámci odvolacieho konania vady ohľadne
procesných podmienok, napadnuté rozhodnutie môže preskúmať len z hľadiska dôvodov vymedzených
odvolateľom.

16. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadnu vadu v rámci postupu prvoinštančného súdu, ktorá by sa
týkala procesných podmienok. Preto mohol vyhodnotiť správnosť napadnutého rozsudku iba z hľadiska
odvolacích dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní.

17. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

19. Po preskúmaní napadnutého rozsudku vychádzajúc zo žalovaným formulovaných odvolacích

dôvodovdospelodvolacísúdkzáveru,ženapadnutérozhodnutiejevecnesprávneavychádzaználežite
prevedeného dokazovania. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP)
sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, jasné a
zrozumiteľné a presvedčivo a logicky sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkami sporu a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia rozsudku uvedené v ustanovení § 220 ods.

2 CSP.

20. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jedinou odvolacou námietkou zo strany žalovaného
bola tá, že síce žalované nároky boli čo do základu dôvodnými (o čom už právoplatne rozhodolprvoinštančný súd medzitýmnym rozsudkom), ale nebola správne určená výška žalobcom 1/ a 2/
prisúdených súm, ktoré mali byť o niečo nižšie vzhľadom na to, že nimi predložené výpočty, z ktorých
prvoinštančný súd vychádzal sú nesprávne, pretože nebolo možné v zmysle § 138 ods. 1 a 2 zákona

č. 346/2005 Z. z. započítavať do služobného platu žalobcov 1/ a 2/ odmeny, ktoré im boli vyplatené, ale
bolo potrebné vychádzať len z ich hodnostného platu a z príplatku za výkon štátnej služby v sťaženom
a zdraviu škodlivom prostredí.

21. V tomto ohľade je potrebné poukázať na to, že ust. § 366 CSP limituje možnosť uvádzania nových

prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej
inštancie a tieto tzv. novoty v odvolacom konaní, možno v rámci odvolania použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

22. Aplikujúc uvedené procesné ustanovenie musí odvolací súd skonštatovať, že hoci toto konanie
začalo ešte pred účinnosťou Civilného sporového poriadku, ktorého plná aplikabilita je obmedzená z
hľadiska ust. § 470 ods. 2 v tom smere, že nemožno v takýchto konaniach uplatňovať ustanovenia

Civilného sporového poriadku o popieraní skutkových tvrdení protistrany, neznamená to, že by nebolo
možné aplikovať na takéto konania ostatné ustanovenia CSP týkajúce sa skutkových tvrdení a
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany.

23. Z obsahu spisu (ako na to správne poukázali aj žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu

žalovaného) vyplýva, že na pojednávaní dňa 16. 01. 2018 sa žalovaný cestou svojho povereného
zástupcu vyjadril takým spôsobom, že nenamieta rozsah nadčasových hodín u žalobcu 1/ ani u žalobcu
2/ (v rozsahu 684, resp. 234 hodín) a nenamieta ani výpočet priemerného hodinového platu pre účely
určenia výšky preplatenia nadčasových hodín, ako to vyčíslili žalobcovia 1/ a 2/ v podaní zo dňa 30.
05. 2011 v spojení s opravou zo dňa 20. 06. 2011 a jediná jeho námietka spočívala v požiadavke

vyriešenia otázky (ne)dôvodnosti odpočítania troch 30 minútových prestávok z každej 24-hodinovej
služby. Rovnako tak v záverečnej reči žalovaný zopakoval, že je potrebné vyjasniť len otázku prestávok v
práci,ktorémalibyťžalobcomposkytovanéatedastranynemalinijakodlišnénázorynato,žepredmetné
prepočty žalobcov 1/ a 2/ (ktoré títo realizovali podaniami ešte z roku 2011) sú správnymi.

24. Ohľadne výpočtov vzťahujúcich sa na výšku žalovaných nárokov teda boli vyjadrenia oboch strán
zhodné (nesporné) a tak bolo zo strany okresného súdu plne aplikovateľným ust. § 186 ods. 2 CSP, ktoré
hovorí, že súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti
(pričom na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada).

25. Za použitia tohto ustanovenia potom nijakým spôsobom nemožno vyčítať prvoinštančnému súdu,
že bližšie nepreskúmaval výpočet nárokov patriacich žalobcom 1/ a 2/ vo vzťahu k žalovanému, pokiaľ
žalovaný celé konanie tieto akceptoval a nijakým spôsobom ich nespochybnil, to znamená, že súd
prvej inštancie bol povinný práveže z týchto výpočtov vychádzať, ak nevznikla na jeho strane žiadna
pochybnosť o ich správnosti (pravdivosti).

26. Odvolací súd v tejto súvislosti preto opätovne zdôrazňuje znenie ust. § 366 CSP poukazujúc na to, že
tieto výpočty boli okresnému súdu doručené zo strany žalobcov 1/ a 2/ ešte dňa 02. 06. 2011 (v spojení
s opravným podaním týkajúcim sa pisárskej chyby doručeným okresnému súdu dňa 22. 06. 2011). Tieto
boli žalovanému riadne doručené dňa 17. 06. 2011, odkedy mal nepochybne dostatočný časový priestor,

aby si prepočty preštudoval podrobnejšie a aby v prípade potreby namietal, že výpočet predložený
žalobcami nie je správny. Ak za tejto situácie prvoinštančný súd akceptoval zhodné vyjadrenia oboch
strán v tejto otázke výpočtu žalovaných nárokov, tak odvolací súd konštatuje, že nie je možné prihliadať
na obranu prednesenú žalovaným až v odvolacom konaní, pretože ju mohol uplatniť oveľa skôr. Preto
odvolací súd na tento prostriedok procesnej obrany žalovaného uvedený v odvolaní nemohol prihliadať

a ani sa ním zaoberať.

27. Zhrnúc uvedené prvoinštančný súd správne rozhodol, pokiaľ prisúdil žalobcom 1/ a 2/ žalované
nároky v celom rozsahu. Jeho rozhodnutie je vecne správne a riadne odôvodnené, preto odvolací súdnapadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, a to vrátane výrokov II. a IV. týkajúcich
sa prisúdenej náhrady trov konania.

28. Prvoinštančný súd v odsekoch 46 až 48 odôvodnenia rozsudku dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil,
že vzhľadom na čiastočný úspech oboch sporových strán prihliadajúc na žalobcami 1/ a 2/ pôvodne
žalované sumy (ohľadne ktorých došlo k čiastočným späťvzatiam) aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP
o potrebe pomerného rozdelenia trov konania v prípade, keď strana dosiahne v spore len čiastočný
úspech. Odvolací súd tu odkazuje na podrobné a presvedčivé odôvodenie rozsudku prvoinštančného

súdu plne sa s ním stotožňujúc, čo znamená, že nie je potrebné opakovať správnu argumentáciu tam
obsiahnutú. V konečnom dôsledku žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia o trovách
konania len v nadväznosti na to, že mali byť žalobcom 1/ a 2/ prisúdené o niečo nižšie sumy, na čo však
z vyššie uvedených dôvodov nebol podklad.

29. Žalobcovia 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní úspešní a preto im odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s

použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).