Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, May 29, 2019

Súd: Okresný súd Spišská Nová Ves
Spisová značka: 7Csr/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7619200395
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Puklušová

ECLI: ECLI:SK:OSSN:2019:7619200395.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves, samosudkyňa JUDr. Darina Puklušová, v právnej veci žalobcu: G. D.,

H.. XX. X. XXXX, C. XXX XX E. XXX, právne zastúpený Mgr. Vladimírom Tomajom, advokátom so sídlom
Hlavná 22, 917 01 Trnava, proti žalovanému: BENCONT COLLECTION, a. s., IČO: 47967692, so sídlom
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava - Nové Mesto, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr.
Veronika Kubriková, PhD., s. r. o. so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - Ružinov, IČO: 50 361
368, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská
a mediačná, so sídlom rozhodcovského súdu Dunajská 15, 811 01 Bratislava, sp. zn. PM-R/0915/0147

zo dňa 9. 10. 2018.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo rozsahu 100 %, o ktorých
výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 21. 1. 2019 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku
vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská a mediačná, so sídlom
rozhodcovského súdu Dunajská 15, 811 01 Bratislava, sp. zn. PM-R/0915/0147 zo dňa 09.10.2018.

2. V odôvodnení žaloby uviedol, že dňa 10. 2. 2012 žalobca uzatvoril s právnym predchodcom
žalovaného - Poštovou bankou, a.s., so sídlom v Bratislave Zmluvu o úvere konsolidácia č.
XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorej predmetom bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru. V
zmysle uvedenej zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 5.550 EUR, ktorý bol žalovaný povinný
splácať v mesačných splátkach po 139,07 EUR, pri počte splátok - 72, pri ročnej úrokovej sadzbe - 19,00
%, RPMN- 20,73 %, priemernej hodnote RPMN - 18,29 %, celkovej výške nákladov - 3.845,59 EUR.

3. Žalobca ďalej uviedol, že rozhodcovský súd pochybil minimálne v dvoch základných bodoch:

3.1 Žalobca nemal dostatok aktívnej legitimácie v konaní - Rozhodcovský súd žiadnym spôsobom
neposudzoval postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa - Poštová banka, a.s. na nového veriteľa
- BENCONT COLLECTION, a.s. Žalobca je toho názoru, že toto postúpenie pohľadávky je absolútne
neplatné pre nedodržanie základných zákonných podmienok, ktorých splnenie vyžaduje zákon.

3.2 Predmetnáúverovázmluvajebezúročnáabezpoplatkovápodľaustanovenízákonač.129/2010Z.z.

4. K bodu 3.1 uviedol, že spotrebiteľovi nebolo umožnené vyjadriť sa k Zmluve o postúpení pohľadávky,
ku ktorej došlo medzi pôvodným veriteľom a novým veriteľom. V prípade spotrebiteľských zmlúv medzibankou a spotrebiteľom jednoznačne platí záver, že banka v postavení dodávateľa sa nemôže odchýliť
od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v neprospech spotrebiteľa, a to skrze materiálneho
korektívu ochrany práv spotrebiteľa vyjadreného v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka v spojení

s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko je zjavné, že takýmto odklonom (v neprospech
spotrebiteľa) by bol porušený Občiansky zákonník a spotrebiteľ by si objektívne zhoršil svoje zmluvné
postavenie. Nakoľko by sa jednalo o právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 39
Občianskeho zákonníka by bolo také dojednanie absolútne neplatné pre rozpor so zákonom a absolútne
neplatné by bolo aj postúpenie pohľadávky na základe takého dojednania. Samotný fakt, že v rámci

rozhodcovskéhokonanianemáspotrebiteľžiadnumožnosťakoprotestovaťprotipostúpeniupohľadávky
preukazuje to, že postúpením pohľadávky z banky (finančne stabilný subjekt) na inú spoločnosť,
dochádza k výraznému zhoršeniu postavenia spotrebiteľa. V zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka druhá veta platí, že spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu
tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie. Jedná sa o materiálny korektív ochrany práv spotrebiteľa a platí, že „Neplatné

sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa spotrebiteľ vzdával tých práv, ktoré
mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili jeho postavenie ako účastníka
zmluvy.“ Nakoľko žalobca v pôvodnom konaní (žalovaný v tomto konaní) nepreukázal v konaní vedenom
pred rozhodcovským súdom splnenie všetkých podmienok ,ktoré musel pôvodný veriteľ splniť pred
postúpenímpohľadávkynainýsubjekt,mážalobca zapreukázané,žežalobcavrozhodcovskomkonaní

nemal aktívnu vecnú legitimáciu vystupovať v konaní ako žalobca. Z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v rozhodcovskom konaní je teda potrebné rozhodcovský rozsudok zrušiť.

5. K bodu 3.2 uviedol, že rozhodcovský súd sa síce správne vyporiadal s otázkou či v danom prípade
medzi sporovými stranami došlo k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy, ale následne už neaplikoval

ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V predmetnej úverovej zmluve sú
nesprávne uvedené náležitosti, a to:
a) Nesprávne uvedená výška RPMN
b) Absencia doby trvania zmluvy
c) Nesprávne uvedená celková čiastka splatná spotrebiteľom

d) Absencia adresy veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti
e) Neplatne dohodnutá výška úroku

6. K bodu a) Žalobca s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. platného a
účinného ku dňu uzavretia zmluvy uviedol, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko je

v ňom nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, a to o 2,88 % v porovnaní so skutočnou
hodnotou RPMN. Žalovaný zámerne uviedol do zmluvy nižšiu výšku RPMN v porovnaní so skutočnou
hodnotou vypočítanou podľa výšky úveru, počtu a výšky splátok, ktorý výpočet sa dá jednoducho
preveriť doplnením rozhodujúcich údajov do zákonného vzorca na výpočet RPMN, alebo pri použití
verzie kalkulačky na výpočet RPMN, ktorá je prístupná na internete.

7. K bodu b) V zmysle § 9 ods. 2 vyššie citovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť
údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítaný na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy. Pri vynásobení počtu splátok 72 x 139,07 EUR je zrejmé, že žalobca mal zaplatiť
celkovú čiastku 10.013,04 EUR, pričom žalovaný/resp. jeho právny predchodca/ v zmluve ani celkovú

čiastku ako jednotnú sumu splatnú spotrebiteľom neuvádza. Táto suma sa dá odvodiť jedine pomocou
spôsobu výpočtu ktorý je v zmluve uvedený. Po vypočítaní táto hodnota predstavuje 9.395,59 EUR čo je
v rozpore s údajom ktorý uvádza Žalovaný. Z údajov uvedených v Zmluve však jednoznačne vyplýva, že
celková suma splatná spotrebiteľom predstavuje sumu 10.013,04 EUR a nie sumu 9.395,59 EUR (ako
je uvedené nesprávne v Zmluve, čo predstavuje navýšenie o 339,09 EUR z celkovej splatnej sumy).

Ak od celkovej sumy zaplatenej 72 mesačnými splátkami, teda sumy 10.013,04 EUR odrátame výšku
poskytnutej istiny, teda 5.550 EUR, dostaneme celkovú výšku nákladov 4.463,04 EUR. Celkovo sú teda
náklady spotrebiteľa s predmetným úverom o 617,45 EUR vyššie, ako v Zmluve uvádza žalovaný.

8. K bodu c) S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 vyššie citovaného zákona žalobca považuje úver

za bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu, že v zmluve nie je uvedená žiadna informácia, kedy
sa predmetná zmluva končí, teda v zmluve chýba údaj, a to doba trvania zmluvy podľa § 9 ods. 2
písm. f/ citovaného zákona, je tam len údaj o konečnej splatnosti, pričom uvedené zákonné ustanovenievyžaduje dve náležitosti a v zmluve je len jedna z nich, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru.

9. K bodu d) S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c/ citovaného zákona žalobca považuje úver
za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že úverová zmluva nemá ďalšiu povinnú náležitosť, a tou je
adresa veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu, alebo sťažnosť, k čomu poukázal na
rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8C/150/2014.

10. K bodu e) Výška úrokovej sadzby uvedená v Zmluve nezodpovedá (v neprospech spotrebiteľa)
výškepriemernejúrokovejmieryzúverovpeňažnýchústavovvčaseuzavretiapredmetnejzmluvy.Podľa
tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk uverejnenej na internetovej stránke
Národnej banky Slovenska bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 14,25% pre podobné typy
úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci február 2012. V zmysle Zmluvy je dohodnutá
ročná úroková sadzba úveru 19,00%. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ust. § 39 zákona č.

40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, čo znamená, že výška úrokov sa nesmie priečiť dobrým mravom,
inak je právny úkon absolútne neplatný. Keďže dohodnutá výška úrokovej sadzby značne prevyšuje
mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetných zmlúv, ide o neplatný právny úkon.
Vyššie popísaný rozpor s dobrými mravmi a neplatnosť právneho úkonu judikovali opakovane súdy
Slovenskej republiky, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 31.07.2009,

sp. zn. 1 M Cdo 1/2009.

11. V závere odôvodnenia žaloby žalobca uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že úver
poskytnutý na základe Zmluvy je potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Preto priznanie
akéhokoľvek plnenia nad rozsah poskytnutej istiny by bolo v rozpore s právnymi predpismi SR. Žalobca

má zato, že stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych
predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie malo vplyv na výsledok sporu, rozhodcovský
rozsudok zaväzuje na plnenie, ktorého povahu je objektívne nemožná, právom nedovolená alebo
odporujúca dobrým mravom a výkon takéhoto rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným
poriadkom SR.

12. Spolu so žalobou žalobca predložil dôkazné listiny, a to Zmluvu o úvere konsolidácia uzavretú
medzi Poštovou bankou, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava a medzi žalobcom o poskytnutí úveru
vo výške 5.550,- eur zo dňa 10. 2. 2012, rozhodcovský rozsudok sp. zn PM-R/0915/0147 zo dňa
09.10.2018,výpočet RPMN interaktívnou kalkulačkou z Portálu finančnej osvety a ochrany finančných

spotrebiteľov MF SR.

13. Žalovaný vo svojom rozsiahlom písomnom vyjadrení k žalobe sa vyjadril k jednotlivým bodom, pre
ktoréžalobcapovažujepredmetnúúverovúzmluvuzabezúročnúabezpoplatkovavzáverekonštatoval,
že s tvrdeniami žalobcu sa v celom rozsahu nestotožňuje a navrhuje žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

14. K tvrdeniu žalobcu, že v rozhodcovskom konaní označený žalobca - nový veriteľ BENCONT
COLLECTION, a. s. nemal dostatočnú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby pred rozhodcovským
súdom, dal do pozornosti tú skutočnosť, že pokiaľ by mal rozhodcovský súd pochybnosti týkajúce sa
postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu Poštová banka, a.s. na nového veriteľa, nie je jasné,

prečo by sa týmto nezaoberal. Poukázal na uznesenie sp. zn. PM-R10915/0147 zo dňa 17. 8. 2017,
ktorým rozhodcovský súd pripustil zmenu na strane žalobcu podľa ustanovení § 80 ods. 1 a 3 C.s.p.
Žalovanému nie je vôbec jasné, prečo sa rozhodcovský súd otázkou postúpenia pohľadávky, resp.
platnosťou zmluvy o postúpení pohľadávky nezaoberal už v tomto rozhodnutí, ktorým pripustil zmenu
strany sporu.

15.K bodu a) Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že v Zmluve o úvere je uvedený nesprávny údaj
o výške RPMN. K tomu zaslal súdu listinu o výpočte RPMN, kde je výpočet podľa vzorca uvedeného
v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalovanému, resp. jeho právnemu
predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu

RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 72. splátka úveru bola len vo výške 94,54 Eur. Osobitne
zdôraznil, že na účely výpočtu RPMN nemožno v žiadnom prípade použiť interaktívne kalkulačky na
internete a tvrdiť, že výsledok nimi vypočítaný, ktorým nevyjde hodnota RPMN uvádzaná v zmluve
znamená vykonanie dôkazu o nesprávnom RPMN v zmluve. Takýto spôsob nie je odborný, ani zákonný.Na účely výpočtu RPMN v zmluve o úvere je potrebné nutne vychádzať výlučne zo vzorca na tieto účely,
ktorý tvorí prílohu č. 2 cit. zákona.

16. Právny predchodca žalovaného (Poštová banka, a. s. ) pred poslednou celou splátkou zasiela
žalobcovi (dlžníkovi) informáciu o výške poslednej splátky, čiže ak posledná splátka je vo výške 94,54
Eur, resp. 0 Eur, tak žalovaný (banka) zašle pred jej splatnosťou žalobcovi (dlžníkovi) list, ktorým mu
oznámi túto poníženú splátku a zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Uvedené je práve
z dôvodu, že bankový systém je nastavený na dobu splácania v rokoch, pričom samotný žalobca si v

žiadosti (okrem iného) má možnosť zvoliť výšku úveru ako aj dobu splácania úveru v rokoch (časť 2
zmluvy). Na základe uvedeného je zrejmé, že hodnota RPMN bola vypočítaná správne.

17. Žalovaný dal zároveň súdu do pozornosti skutočnosť, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre
výpočet RPMN podľa platnej legislatívy, boli v zmluve o úvere obsiahnuté.

18. K bodu b) K tvrdeniu žalobcu, že v zmluve o úvere absentuje doba trvania zmluvy, žalovaný uviedol,
že zmluva o úvere obsahuje jednak výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky ako aj dátum
konečnej splatnosti, ako aj počet mesačných splátok. Z uvedeného preto nie je zrejmé tvrdenie žalobcu,
že doba trvania zmluvy nie je jednoznačne uvedená.

19. K bodu c) Pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť žalovaný uviedol, že celkovú
čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s
úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalobca oboznámený v samotnej zmluve v časti 2. Podotkol,
že údaj o výške poskytnutého úveru ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom
opačný výklad žalobcu je, podľa právneho názoru žalovaného, šikanóznym uplatňovaním práva a

prílišným formalizmom. Žalovaný k tomu poukázal na časť textu Rozsudku SÚDNEHO DVORA (tretia
komora) z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15 podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit
Slovakia, a.s., a E. C., z ktorého je zrejmé, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere,
nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým

súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, ktoré zmluva obsahuje. Zároveň bol žalobca na uvedenú skutočnosť upozornený priamo v
zmluve o úvere pod dojednanými parametrami úveru (článok 2, bod 2.1 zmluvy o úvere), čo je zároveň
v rozpore s eurokonformným výkladom zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je
svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23.

apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského
právneho poriadku (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo
146/2017).

20. K bodu d) Žalovaný uviedol, že pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že absentuje údaj o adrese

predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, žalovaný v tejto súvislosti
uviedol, že postup pri podávaní reklamácií, vyplývajúcich zo ZoÚ alebo súvisiacich so ZoÚ, upravuje
Reklamačný poriadok Banky, ktorý je prístupný na Obchodnom mieste, pričom obchodným miestom sa
rozumejú všetky pobočky banky a všetky pošty. Rovnako tak Obchodné podmienky ako aj Všeobecné
obchodné podmienky upravujú vo svojich ustanoveniach spôsob uplatnenia reklamácie.

21.Žalovanýďalejdodal, žePoštovábanka,a.s.mápocelomSlovensku52pobočiek,pričomopoštách
ani nehovoriac. V prípade ak by žalobca chcel skutočne uplatniť reklamáciu, bol by pre žalobcu najmenší
problém nájsť príslušné miesto na to vhodné. Navyše, žalovaný poukázal na článok 1. samotnej zmluvy
o úvere (nie obchodné podmienky), kde sa v prvom odseku, prvej vete uvádza celé obchodné meno a

adresa Poštovej banky, a. s. a teda, ak by sa žalobca nevedel dopátrať ani jednej z 52 pobočiek Poštovej
banky,a.s.anenašielbyanižiadnupoštu,moholsvojureklamáciuuplatniťnaadreseuvedenúvzmluve:
Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava.

22. Aj v tejto súvislosti poukázal na text rozhodnutia Súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 vo veci C42/15,

v tej časti, ktorý sa týka predmetnej problematiky a z ktorej vyplýva, že zmluva o úvere nemusí byť
nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, a poukázal na to, že predmetná Zmluva o úvere obsahuje
odkaz na Obchodné podmienky, Všeobecné obchodné podmienky ako aj na Sadzobník poplatkov a iné
dokumenty Poštovej banky, a.s.23. K bodu e) Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že výška úrokovej sadzby 19,00 % je v rozpore
s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. V tomto poukazujeme na dokument: „Priemerné úrokové sadzby

z úverov obchodných bánk (%)*“, kde pre spotrebiteľské úvery nad 5 rokov (úverová zmluva bola
uzatvorená na obdobie 72 mesiacov rokov) za rok 2012 za mesiac február predstavuje 14,25 %.
Uvedená hodnota predstavuje priemernú hodnotu, teda ide o tzv. aritmetický priemer. Z uvedeného
teda vyplýva, že do tejto hodnoty z jednej strany vstupujú ako minimálne hodnoty úrokovej sadzby,
ako aj maximálne. Výška úrokovej sadzby 19,00 % nepredstavuje ani dvojnásobok priemernej hodnoty

úrokových sadzieb za všetky spotrebiteľské úvery v danom období, preto nie je pravdivým tvrdením
žalobcu, že výška úrokovej sadzby prevyšuje priemer bánk (pozn. 100 % vyššia úroková sadzba
predstavuje 28,50 %). V tomto zároveň žalovaný poukázal na skutočnosť, že maximálna výška
dohodnutých zmluvných úrokov v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy nebola žiadnym
spôsobom limitovaná. Ďalej žalovaný poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a §
3a ods. 2, 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. platného a účinného v rozhodnom období a § 21 ods. 1,

2 zákona č. 129/2010 Z. z., s poukazom na ktoré v závere uviedol, že odplata, ktorú žalovaný požaduje
od žalobcu nijakým výrazným spôsobom neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

24. K uvedenej problematike žalovaný príkladne poukázal na niektoré rozsudky okresných, krajských

súdov SR a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 a sp. zn.: 5Sž/20/2010.

25. K tvrdeniu žalobcu v odôvodnení žaloby, že predmetný rozhodcovský rozsudok je potrebné zrušiť aj
z toho dôvodu, že žalobca si osobitne nevyjednal zmluvnú podmienku - rozhodcovskú doložku v Zmluve
o úvere, a takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka, a teda neplatná, a teda

vo veci konal a rozhodoval rozhodcovský súd, hoci na takéto konanie nemal právomoc, pretože ide o
spotrebiteľskúzmluvusobčanom,vktorejbolidohodnutépodmienky,ktorésúsvojimobsahomvrozpore
so zákonom, k tomuto tvrdeniu žalovaný v písomnom vyjadrení uviedol nasledovné:

26. Obsahom Zmluvy (nie Všeobecných obchodných podmienok), okrem iného, bol aj súhlas klienta

s návrhom banky, aby prípadné spory vzniknuté z tejto Zmluvy, boli rozhodnuté prednostne v
rozhodcovskom konaní. Predmetná Zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a Poštovou bankou, a.
s. obsahuje rozhodcovskú doložku v bode [6] čl. [3] Zmluvy o úvere a záverečných ustanovení a to,
Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných

obchodných podmienkach. V zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v
rozhodcovskom konaní.

27.ŽalovanýakoprávnynástupcaPoštovejbanky,a.s.bolpovinnýpostupovaťvsúladesustanoveniami
rozhodcovského zákona. Zdôrazňuje a dáva do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10
Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93 b) zákona
o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že
v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju

neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Poštová banka, a.s. bola zo zákona povinná
klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak nerobila, došlo by k porušeniu zákona
o bankách.

28. Žalovaný ďalej v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že v zmysle ustanovenia § 3 odsek 2 ZoRK,

Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej
zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, žalovaný, v rozhodcovskom konaní ako
žalobca, nemal inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej
rozhodcovskej doložky PB, a.s. v zmysle § 93b odsek 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

29. Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu,
ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s
ustanoveniamizákonač.483/2001Z.z.obankáchapodliehadohľaduNárodnejbankySlovenska.Nejde
teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky.30. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia, účinné v čase uzavretia Zmluvy
o úvere ako aj v zmysle ustanovení Všeobecných obchodných podmienok a Obchodných podmienok

pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, žalovaný má za to, že rozhodcovská
doložka bola účastníkmi platne dohodnutá v predmetnej zmluve. V ustanovení § 93b ods. 1 zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinnom v čase uzavretia zmluvy,
nebola zákonom uložená povinnosť bankám pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich

vzájomných sporov z obchodov. Uvedená zmena zákona o bankách, resp. uložená povinnosť bankám
„preukázateľne poučiť klienta o rozhodcovskej doložke“ vložená posledná veta do odseku 1 §-fu 93b
bola do zákona doplnená zákonnom č. 492/2009 Z.z. o platobných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, pričom táto zmena nadobudla účinnosť 01.12.2009.

31. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, nakoľko nie je preukázané, že rozhodcovská

doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, v čom zabezpečovací inštitút, ktorý explicitne
upravuje Občiansky zákonník, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán.

32. V súvislosti s tým žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že v prípade, ak by si žalobca riadne a
včas svoj záväzok voči právnemu predchodcovi žalovaného splnil, tento zabezpečovací inštitút by nebol
býval vôbec uplatnený. Čiže žalobca si sám svojím konaním, resp. nekonaním spôsobil uplatnenie
zabezpečovacieho inštitútu zo Zmluvy tým, že porušil zmluvné podmienky vyplývajúce mu zo Zmluvy,
ku ktorým sa sám, slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, zaviazal.

33. Žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca navštívil banku dobrovoľne a z vlastnej vôle s
úmyslomzískaniaúveru.Právnypredchodcažalovanéhonijakýmspôsobomnevyvíjalnažalobcužiadny
nátlak, na základe ktorého by bol žalobca nútený získať od neho úver.

34. Žalovaný ďalej k posudzovaniu rozhodcovskej zmluvy uviedol, že v konkrétnom prípade je zrejmé,
že žalobca podpísal zmluvu dňa 20.11.2007, banka ju podpísala až dňa 22.11.2007, takže s týmto
dátumom došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere. Žalovaný má zato, že žalobca mal k dispozícií
tak obchodné zmluvné podmienky ako aj všeobecné obchodné podmienky, keďže svojím podpisom na
zmluve o úvere potvrdil ich v súlade s článkom 3 v bode 2 skutočnosť, že si ich prevzal, preštudoval

a vyjadril s nimi súhlas.

35. Z uvedeného vyplýva, že Žalobca mal možnosť odmietnuť uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy,
čo však neurobil. S ohľadom na vyššie uvedené a na ustanovenia Občianskeho zákonníka možno
konštatovať, že za neprijateľnú podmienku sa považuje taká, ktorá spôsobuj značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán. K tomu by došlo vtedy, ak by bol spotrebiteľ nútený podriadiť
riešenie všetkých sporov zo spotrebiteľskej zmluvy výlučne v rozhodcovskom konaní. Žalobca však
opomenul skutočnosť, že on, ako spotrebiteľ, mal na výber či danú rozhodcovskú doložku uzavrie
alebo nie, nakoľko uzavretie rozhodcovskej doložky nepodmieňovalo uzavretie zmluvy o úvere.

36. Žalovaný ďalej poukázal na tú skutočnosť, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam
uvedeným v žalobe podanej v rozhodcovskom konaní a mal možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov
slúžiacich v jeho prospech a tým ovplyvniť rozhodnutie rozhodcovského súdu. Avšak na výzvu
rozhodcovského súdu, ktorú si prevzal, neodpovedal a ani inak v rozhodcovskom konaní nereagoval.
Nemožnokonštatovať,žerozhodcovskékonanieprebehlobezúčastižalobcu.Rozhodcovskýsúdvyzval

žalobcu, aby sa vyjadril k návrhu žalovaného a túto výzvu rozhodcu žalobca ignoroval.

37. Ďalej žalovaný poukázal na to, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu
ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s. zapísaného
v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, a je držiteľom

povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001, v súlade s § 73 odsek 5 zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.38. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhuje, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako
nedôvodnú a zaviazal žalobcu na úhradu trov konania žalovaného, alternatívne, ak by súd žalobe
vyhovel, aby postupoval v zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a

pokračoval v konaní, v ktorom zaviaže žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 4.982,85 Eur, úrok vo výške
19 % p.a. zo sumy 4.982,85 Eur od 01.08.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % p.a.
zo sumy 4.982,85 Eur od 01.08.2015 do zaplatenia, sumu vyčíslených úrokov a úrokov z omeškania vo
výške 1.460,07 Eur ku dňu 31.07.2015, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 220,89
Eur, náhradu trov právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní vo výške 168,51 Eur a zaviazal žalobcu

na úhradu trov konania žalovaného, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

39. Žalobca v replike k písomnému vyjadreniu žalovaného dal opakovane súdu do pozornosti
tú skutočnosť, že rozhodcovský súd žiadnym spôsobom neskúmal (ako to vyplýva z rozsiahleho
odôvodnenia rozhodcovského rozsudku), či pri postúpení pohľadávky z právneho predchodcu
žalovaného na žalovaného došlo k splneniu všetkých zákonných podmienok v zmysle zákona č.

483/2001 Z.z., a zároveň že Zmluva je objektívne v rozpore so Zákonom o spotrebiteľských úveroch a že
zákonná sankcia za takéto porušenie je bezúročnosť a bezpoplatkovosť Zmluvy. Právna úprava pritom
neobsahuje žiadne výnimky - teda ak nastane ktorékoľvek z porušení zákona (pre ktoré je stanovená
sankcia bezúročnosti a bez poplatkovosti), potom sa táto zákonná sankcia jednoducho musí uplatniť
- bez výnimky (v žiadnom ustanovení právnej úpravy nie je uvedená akákoľvek možnosť, že ak by

nastalo niektoré z porušení, tak by sa sankcia nemusela uplatniť). Túto skutočnosť nemôže a reálne
ani nevie relevantne spochybniť ani samotný žalovaný - v rámci písomných podaní sa preto žalovaný
snaží prostredníctvom svojich argumentov len (i) rôznymi spôsobmi zľahčiť tieto porušenia zákona alebo
(ii) vysvetliť, prečo vlastne k takému porušeniu prišlo alebo (iii) presvedčiť súd o tom, že aj napriek
rozporu Zmluvy so zákonom, je podľa jeho názoru potrebné tieto skutočnosti posudzovať inak - teda

vlastne žalovaný navrhuje, aby súd rozhodol v rozpore s výslovným znením právnej úpravy. Žalovaný sa
takto snaží, samozrejme pre žalovaného rozumne, avšak jednoznačne účelovo a neprijateľne, odviesť
pozornosť súdu od zrejmých porušení právnej úpravy a od jednoznačnej zákonnej úpravy o dôsledku
porušenia zákona - bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru. Žalovaný sa v rámci svojej argumentácie
snažípresvedčiťsúdotom,žebymalvyložiťniektoréustanoveniaZmluvya/aleboprávnejúpravypriamo

a výslovne v neprospech spotrebiteľa - teda aj v tomto prípade žalovaný navrhuje súdu postupovať v
rozporesjednouzozákladnýchzásadprávnejúpravy,ktoroujevýkladprávnejúpravyvždyvmaximálnej
možnej miere v prospech spotrebiteľa.

40. V úvodnej časti svojho vyjadrenia aj samotný žalovaný spochybňuje postup súdu pri posudzovaní

platnosti postúpenia pohľadávky a priznáva pochybenie rozhodcovského súdu pri povolení zmeny
účastníka konania zo strany právneho predchodcu žalovaného na žalovaného. Nakoľko aj samotný
žalovaný uvádza vo svojom vyjadrení zhodne ako uvádza žalobca v žalobe, že postup rozhodcovského
súdu pri povolení zmeny účastníka konania nebol v súlade so zákonom, je zrejmé, že žalovaný v tomto
konaní nemal v čase vydania rozhodcovského rozsudku pasívnu vecnú legitimáciu. Navrhujeme teda

súdu, aby v tomto konaní rozhodol rozsudkom pre uznanie.

41. Žalovaný sa snaží ďalej spochybňovať výpočet RPMN, ktorý žalobca súdu zaslal, s poukazom
na to, že v tomto prípade išlo o výpočet zo stránky fininfo.sk, ktorej správcom a prevádzkovateľom

je Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Ide teda o oficiálne výpočty, v zmysle zákona a podľa
výpočtového vzorca. Neexistuje najmenší dôvod pochybovať o správnosti tohto výpočtu. Žalovaný sa
snaží umelo znižovať náklady spotrebiteľa spôsobom, ktorý absolútne nekorešponduje s ustanoveniami
úverovej zmluvy. Uvádza, že posledná, 72. splátka, je len vo výške 94,54 €. Tento údaj však nevyplýva
zo Zmluvy, ide o zavádzajúce, ba dokonca až klamlivé tvrdenie žalovaného, ktoré nie je založené na

žiadnom podklade.

42. Žalobca ďalej zotrvával na tvrdení, že v zmluve nie je uvedená žiadna informácia, kedy sa predmetná
Zmluva končí. Žalovaný sa odvoláva na poslednú splátku úveru, preto podľa ust. § 11 odst. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch to spôsobuje, že úver vyplývajúci z takejto zmluvy sa považuje za bezúročný a

bez poplatkový. K tomuto tvrdeniu žalobca poukázal príkladne na niektoré rozhodnutia Krajských súdov
v Trnave, Košiciach zaoberajúce sa touto problematikou, z ktorých vyplýva, že nepostačuje len údaj
o konečnej splatnosti úveru, nakoľko § 9 ods. 2 písm. f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch cituje ajdruhú náležitosť, a to dobu trvania zmluvy. Pokiaľ nie sú tieto dve náležitosti uvedené, spôsobuje to
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

43. V ďalšej časti svojho vyjadrenia sa žalovaný snažil zavádzať súd obsiahlou argumentáciu ohľadom
celkovejčiastkyúveru,avšakúplne,priamnepochopiteľne,obchádzaelementárnyvýpočettejtocelkovej
čiastkovej čiastky úvery. Žalovaný síce uvádza, akým spôsobom sa má táto čiastky vyrátať, avšak
úmysel jej výpočet nepredložil. Ten je totiž nespochybniteľný a uviedli sme ho už v samotnej žalobe. V
zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, náležitosťou zmluvy musí byť údaj aj o celkovej

čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaný na základe údajov platných v čase uzatvorenia
zmluvy. Pri vynásobení počtu splátok 72 x 139,07 EUR je zrejmé, že žalobca mal zaplatiť celkovú
čiastku 10.013,04 EUR, pričom žalovaný/resp. jeho právny predchodca/ v zmluve ani celkovú čiastku
ako jednotnú sumu splatnú spotrebiteľom neuvádza. Táto suma sa dá odvodiť jedine pomocou spôsobu
výpočtu ktorý je v zmluve uvedený. Po vypočítaní táto hodnota predstavuje 9.395,59 EUR čo je v
rozpore s údajom ktorý uvádza Žalovaný. Z údajov uvedených v Zmluve však jednoznačne vyplýva, že

celková suma splatná spotrebiteľom predstavuje sumu 10.013,04 EUR a nie sumu 9.395,59 EUR (ako
je uvedené nesprávne v Zmluve, čo predstavuje navýšenie o 339,09 EUR z celkovej splatnej sumy).
Ak od celkovej sumy zaplatenej 72 mesačnými splátkami, teda sumy 10.013,04 EUR odrátame výšku
poskytnutej istiny, teda 5.550 EUR, dostaneme celkovú výšku nákladov 4.463,04 EUR. Celkovo sú teda
náklady spotrebiteľa s predmetným úverom o 617,45 EUR vyššie, ako v Zmluve uvádza žalovaný.

44. V ďalšej časti vyjadrenia sa žalovaný snažil poukázať na možnosť spotrebiteľa odmietnuť
rozhodcovskú doložku, s čím sa žalobca absolútne nestotožňuje, nakoľko z predmetnej úverovej zmluvy
takáto možnosť žalobcu nevyplýva, k čomu poukázal na znenie bodu VI. úverovej zmluvy, z ktorého
vyplýva, že žalovaný v konaní nepreukázal uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy.

45. V závere žalobca poukázal na zmätočné písomné vyjadrenie žalovaného, keď dané konanie
navrhuje posudzovať podľa zákona č. 244/2002 Z. z. a opomína tú skutočnosť, že predmetné
rozhodcovské konanie, ako aj toto konanie o jeho zrušení, musí byť posudzované v zmysle zákona č.
355/2014 Z. z.

46.Žalovanývduplike zotrvávalnasvojomstanovisku,žebolidodržanézákonnépodmienkypostúpenia
pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 48/2001 Z. z. o bankách. Ďalej zotrvával na svojom stanovisku,
že hodnota RPMN uvedená v úverovej zmluve je uvedená správne, nakoľko vzorec pre jej výpočet
sa časom menil, a preto nie je možné len jednoduchým uvedením vstupných údajov do internetovej

kalkulačky tvrdiť, že výpočet má byť o 2,88 % vyšší.

47. K otázke doby trvania doby opakovane uviedol, že táto je jednoznačne uvedená, nakoľko Zmluva
o úvere obsahuje výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky, ako aj dátum konečnej splatnosti,
ako aj počet mesačných splátok.

48. K namietaniu nesprávne uvedenej celkovej čiastky úveru, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, žalovaný
uviedol, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, žalovaný uvádza, že celkovú čiastku úveru
(celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom
o tejto skutočnosti bol žalobca oboznámený v samotnej zmluve v časti 2. Podotýkame, že údaj o

výške poskytnutého úveru ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto
výklad žalobcu je, podľa právneho názoru žalovaného, šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným
formalizmom.

49. V ostatnom texte vyjadrenia zopakoval niektoré skutočnosti uvádzané už v predošlom vyjadrení k

žalobe týkajúce sa označenia adresy predávajúceho pre účely reklamácie s odkazom na rozhodnutie
Súdneho dvora vo veci C- 42/15 zo dňa 9. 11. 2016.

50. Po písomných vyjadreniach strán sporu súd vytýčil pojednávanie na deň 15. 5. 2019, na ktorom bol
prítomný právny zástupca žalobcu Mgr. Vladimír Tomaj a substitučná právna zástupkyňa žalovaného

Mgr. Jana Sadloňová. Obaja právni zástupcovia na doterajších vyjadreniach zotrvávali.

51. Mgr. V. Tomaj opakovane zdôraznil, že hlavným dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku
je to, že rozhodcovský sudca pochybil, keď pri vyhotovovaní rozhodcovského rozsudku neskúmalzákonnosť postúpenia pohľadávky z Poštovej banky, teda z bankového subjektu na nebankový subjekt
BENCONT COLLECTION, a. s., nakoľko v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona na
ochranu spotrebiteľa postúpením z bankového subjektu na nebankový došlo k sťaženiu uplatnení práv

spotrebiteľa. Uviedol k tomu argumentáciu, že napr. nebankový subjekt nepodlieha kontrole NBS, a
že žalovaný sa dostal postúpením k informáciám, ktoré by inak nemal k dispozícií. Z uvedeného teda
vyplýva, že postavenie aktívne legitimovaného subjektu v rozhodcovskom rozsudku je nezákonné. Ďalej
uviedol, že z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, žeby sa rozhodcovský sudca zaoberal otázkou
dodržania zákonného postupu Poštovou bankou pri postúpení pohľadávky, konkrétne či vyzval v ním

určenej lehote G. D., ako dlžníka, predžalobnou výzvou na splnenie dlhu a až tak následne mohol
pristúpiť k postúpeniu pohľadávky. Túto skutočnosť je povinný preukázať v tomto konaní žalovaný.

52. Na pojednávaní súdu ďalší listinný dôkaz, a to rozhodcovské uznesenie PN-R/0915/0147 zo dňa
17. 9. 2018, ktorým rozhodcovský súd pripustil, aby z konania vystúpil žalobca Poštová banka a na
jeho miesto vstúpil žalobca BENCONT COLLECTION. Z textu tohto uznesenia vyplýva, že Poštová

banka doručila rozhodcovskému sudcovi len uvedenú Zmluvu, a to bez akýchkoľvek iných listinných
dôkazov. Z toho žalobca dedukuje, že rozhodcovský sudca sa zákonnými náležitosťami právneho úkonu
- postúpenia pohľadávky, nezaoberal.

53.Ďalšímhlavnýmdôvodomprezrušenierozhodcovskéhorozsudkupodľaprávnehozástupcužalobcu,

ktorý predniesol na pojednávaní, je ten, že rozhodcovský sudca nesprávne aplikoval ustanovenia
Zákona na ochranu spotrebiteľa pri posudzovaní úverovej zmluvy, aj keď v texte rozhodcovského
rozsudku poukazoval na ustanovenie § 53 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka, ale následne došlo k
rozporu s týmito ustanoveniami.

54. Substitučná právna zástupkyňa žalovaného k nezákonnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky uviedla,
že neexistuje zákonné ustanovenie, ktoré by predmetné postúpenie zakazovalo a k otázke, či sa
rozhodcovský sudca zaoberal tým, či Poštová banka vyzvala dlžníka k zaplateniu dlhu, navrhla, aby súd
vyžiadal rozhodcovský spis.

55. K otázke predmetného úveru, resp. jeho preskúmania rozhodcovským sudcom, uviedla, že žalovaný
má zato, že predmetný úver nie je bezúročný a bez poplatkov s odkazom na rozsiahle písomné
vyjadrenia k žalobe.

56. Súd na návrh substitučnej právnej zástupkyne žalovaného odročil pojednávanie za účelom

vyžiadania rozhodcovského spisu zo Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave. Po jeho obdržaní zistil,
že spis neobsahuje žiadne dôkazné listiny, ani zápisy, z ktorých by vyplývalo, že sa rozhodcovský sudca
zaoberal tým, či pred uzavretím Zmluvy o postúpení pohľadávky bol dodržaný zákonný postup v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

57. Na ďalšom pojednávaní dňa 29. 5. 2019 súd po záverečných prejavoch právnych zástupcov
uznesením dokazovanie vyhlásil za ukončené.

58. Súd vo veci vykonal dokazovanie, a to za použitia kópie dôkazného spisu vyžiadaného súdom
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej a mediačnej, so sídlom Dunajská 15

v Bratislave sp. zn. PM-R/0915/0147, vychádzajúc z dôkazných listín predložených žalobcom, a to
kópie Zmluvy o úvere konsolidácia uzavretej medzi Poštovou bankou, a. s. so sídlom v Bratislave a
žalobcom G. D., ako klientom - žiadateľom o úver uzavretej dňa 10. 2. 2012, kópie rozhodcovského
rozsudku sp. zn. PM-R/0915/0147, výpisu z interaktívnej kalkulačky pre výpočet RPMN, právnej analýzy
predloženej Mgr. V. Tomajom k otázke aktívnej legitimácie žalobcu v rozhodcovskom konaní, a to

neplatnosti postúpenia pohľadávky banky zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu, výsluchom právnych
zástupcov strán sporu.

59. Vykonaným dokazovaním, za použitia kópie dôkazného spisu Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri Rozhodcovskej a Mediačnej v Bratislave pod sp. zn. PMR09150147 vzal súd za

preukázané, že právny predchodca žalovaného - spoločnosť Poštová banka, a. s. Bratislava sa návrhom
doručeným rozhodcovskému súdu dňa 28. 9. 2015 dožadoval zaplatenia istiny vo výške 4.982,85 € s
príslušenstvom a náhrady trov rozhodcovského konania titulom nesplateného úveru, ktorý bol žalobcovi
poskytnutý dňa 10. 2. 2012 na základe úverovej zmluvy pod č. 0706071287 v spojení s Obchodnýmipodmienkami pre úver (OP) a Všeobecnými obchodnými podmienkami (VOP), v zmysle ktorej poskytla
banka žalovanému úver vo výške 5.500,- eur. Žalobca sa zaviazal vrátiť úver v mesačných splátkach
po 139,07 eur, pri počte splátok 72. Ďalej bola v úverovej zmluve dohodnutá ročná úroková sadzba vo

výške 19 %, RPMN 20,73 %, priemerná hodnota RPMN 18,29 % a celková výška nákladov 3.845,59
eur. Úverová zmluva bola podpísaná dňa 10. 2. 2012.

60.Rozsudkomrozhodcovskéhosúdusp.zn.PM-R/0915/0147zodňa9.10.2018bolžalobcazaviazaný
zaplatiť žalovanému, teda už právnemu nástupcovi banky - spoločnosti BENCONT COLLECTION, a.

s. so sídlom v Bratislave, istinu vo výške 4.332,85 eur s prísl. a v prevyšujúcej časti súd žalobu
zamietol. Rozhodol tak potom, čo vzal za preukázané, že žalobca (v rozhodcovskom konaní žalovaný)
nesplácal úver v zmysle dohodnutých podmienok Zmluvy o úvere riadne a včas. Podľa aktuálneho stavu
úveru ku dňu 31. 7. 2015 mal rozhodcovský súd preukázanú výšku splatenia úveru G. D. vo výške
567,15 eur, takže neuhradená časť istiny úveru bola vo výške 4.982,85 eur. Dlžník v žalobnej odpovedi
predložil ako listinný dôkaz potvrdenia o platbách spolu vo výške 650,- eur, preto rozhodcovský súd

v tejto časti, ako v prevyšujúcej časti nároku, žalobu zamietol. Súd sa dôkladne oboznámil s výrokom
a odôvodnením predmetného rozhodcovského rozsudku, z ktorého vyvodil, že rozhodcovský sudca
sa dôkladne zaoberal výškou žalovanej istiny a pokiaľ by boli splnené všetky náležitosti predmetného
rozsudku, teda pokiaľ by rozhodcovský sudca posúdil predmetný úver správne a zákonne v zmysle
Zákona na ochranu spotrebiteľa, súd by tomuto rozhodcovskému rozsudku nemohol nič vyčítať.

Predmetný rozhodcovský rozsudok však bol zrušený z nasledovných dôvodov:

61. Z dôkazného rozhodcovského spisu súd zistil, že rozhodcovským uznesením zo dňa 17. 9. 2018
súd pripustil, aby z konania vystúpil žalobca Poštová banka, a. s. a na jeho miesto vstúpil do konania
ako žalobca - BENCONT COLLECTION, a. s. so sídlom v Bratislave, teda v tomto konaní označený

už ako žalovaný. Rozhodol tak podľa § 80 ods. 1 až 3 C.s.p., a to na základe tej skutočnosti, že po
začatírozhodcovskéhokonaniadošlokprevoduprávapovinnostízpôvodnéhožalobcunanovýsubjekt,
a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 10. 2. 2017, ktorej kópiu banka predložila
rozhodcovi. Súd zistil, že okrem predmetnej zmluvy sa v spise iné dôkazné listiny, a to predovšetkým
výzva doručovaná žalobcovi podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách nenachádza, takže súd má zato, že

žalovanýnedisponujezákladnýmdôkaznýmprostriedkom,ktorýmbypreukázalzákonnosťpredmetného
rozhodcovského rozsudku.

62. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na základe rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 6.
predmetnej úverovej zmluvy, v zmysle ktorého sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré

vzniknú z predmetnej Zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované
v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v čl. 10; II. Časti Všeobecných obchodných podmienok.
Ďalej klient vzal na vedomie, že rozhodnutie rozhodcovského súdu je konečné a záväzné a jeho
zrušenia na súde sa môže domáhať len z dôvodov vymedzených v Zákone o rozhodcovskom konaní.
Keďže žalobca nesplácal úver v dohodnutých splátkach v zmysle platnej úverovej zmluvy, domáhal sa

právny predchodca žalovaného zaplatenia zostatku úveru s príslušenstvom v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovský rozsudok bol vyhlásený dňa 9. 10. 2018, a doručený bol žalobcovi dňa 14. 12. 2018,
takže súd konštatoval, že nárok žalobcu bol uplatnený v zákonnej 90-dňovej (správne 3-mesačnej)
lehote.

63. Úverovú zmluvu uzavretú medzi Poštovou bankou, a. s. a žalobcom označenú ako Zmluvu o
úvere konsolidácia zo dňa 10. 2. 2012, súd posúdil ako Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom
neoddeliteľnou súčasťou tejto spotrebiteľskej úverovej zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky,
v ktorých článku 10.II je obsiahnutá rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté z
tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred tam uvedeným

stálym rozhodcovským súdom.

64. Žalobca opieral žalobu o tvrdenie, že žalovaný nemal dostatok aktívnej legitimácie v rozhodcovskom
konaní a rozhodcovský súd žiadnym spôsobom neposudzoval postúpenie pohľadávky z pôvodného
veriteľa Poštová banka, a. s. na nového veriteľa BENCONT COLLECTION, a. s. Ako už bolo vyššie

uvedené, z obsahu dôkazného spisu súd vzal za preukázané, že toto tvrdenie žalobcu je v celom
rozsahu dôvodné. Vzal za preukázané, že Zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi vyššie
uvedenými subjektmi je neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko pred
postúpením pohľadávky nebol splnený postup podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Žalovanýnedisponuje dôkazom, ktorým by preukázal, že žalobca bol vyzvaný na uhradenie dlžnej sumy napriek
tomu, že by bol viac ako 90 dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Právny
predchodca žalovaného v postavení banky mohol postúpiť svoju splatnú pohľadávku (časť záväzku po

jehosplatnosti)lenzasplneniapodmienkypísomnejvýzvyadresovanejžalobcoviapouplynutízákonom
stanovenej doby omeškania. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle podľa § 92 ods. 8 Zákona
o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to za
predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie

pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

65. Súd zhodnotil, že postúpenie pohľadávky na žalovaného je neplatné a žalovaný preto nemôže byť
aktívne vecne legitimovanou osobou na uplatňovanie nároku voči žalobcovi z titulu tejto pohľadávky.
Súd na tomto stanovisku zotrváva aj napriek tomu, že právna zástupkyňa žalovaného argumentovala
právoplatným rozhodcovským uznesením o pripustení vstupu do konania spoločnosti BENCONT

COLLECTION, a. s., nakoľko z odôvodnenia predmetného uznesenia absolútne nevyplýva a nie je
zrejmé, žeby sa rozhodcovský sudca zaoberal dodržaním zákonného postupu podľa § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Právny zástupca žalobcu k tejto argumentácii predložil k uvedenej
problematike právnu analýzu, s ktorou sa súd v celom rozsahu stotožňuje, v závere ktorej sa okrem
iného uvádza, že v prípade nedodržania podmienok uvedených v § 92 ods. 8 Zákona o bankách je

Zmluva o postúpení neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to pre rozpor so zákonom. K
uvedenému tvrdeniu súd odkazuje na niekoľko súdnych rozhodnutí, kde súdy judikovali neplatnosť
ZmluvyopostúpenípreprípadnedodržaniapodmienokuvedenýchvZákoneobankách,akojerozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/203/2017, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/117/2017,
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/87/2016, Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. 11. 2016 sp.

zn. 2Co/493/2015 a podobne.

66. V závere súd k vyššie uvedenému konštatuje, že predmetná Zmluva o postúpení pohľadávky je
neplatná pre rozpor s § 92 ods. 8 Bankového zákona v spojitosti s § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
teda neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyvíjajúcu sa súdnu prax už neobstojí

tvrdenie o tom, že len samotné relevantné oznámenie postúpenia pohľadávky postupcom zbavuje
dlžníka možnosť namietať postúpenie ako také. Súd musí pri postúpení bankovej pohľadávky brať do
úvahy aj osobitnú úpravu v Zákone o bankách, a teda skúmať platnosť samotnej zmluvy o postúpení
pohľadávok (rozsudok NS SR 1Cdo/76/2007 z 28. 1. 2009, Ústavný súd IV.ÚS 337/2012 zo dňa 3. 7.
2012). Doručenie a preukázanie doručenia výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 bankového zákona

je jednou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, ako je konštatované vo vyššie uvedených
súdnych rozhodnutiach. Žalovaný nepreukázal, že banka pred postúpením pohľadávky v roku 2015
vyzývala žalobcu ako spotrebiteľku k zaplateniu peňažného dlhu, ak áno v akom rozsahu a či táto výzva
bola žalobcovi doručená.

67. Žalovaný nepreukázal existenciu a doručenie písomnej výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, teda ako žalobca v rozhodcovskom konaní nepreukázal splnenie všetkých podmienok,
ktoré musel pôvodný veriteľ splniť pred postúpením pohľadávky na iný subjekt, teda v závere súd vzal
za preukázané, že žalovaný v postavení žalobcu v rozhodcovskom konaní nemal dostatočnú aktívnu
vecnú legitimáciu, čo je jedným z dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku.

68. Od 1. 1. 2015 nadobudol účinnosť zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, preto súd daný vzťah účastníkov konania podľa § 73 ods. 3 až 5 citovaného zákona (prechodné
ustanovenia, nakoľko spotrebiteľský spor bol začatý po 1. 1. 2015 a právny predchodca žalovaného v
postavení žalobcu podal na arbitrážny súd žalobu dňa 28. 9. 2015), posudzoval v zmysle citovaného

zákona.

69. Podľa § 3 ods. 3 písm. e/ zákona č. 335/2014 Z. z. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva musí
obsahovať poučenie podľa vzoru uvedeného v prílohe č. 1.

70. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo
spotrebiteľa obrátiť sa na súd. Spotrebiteľ sa napriek uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve
môže domáhať svojho práva podaním žaloby na súd a dodávateľ ani jeho právny nástupca sa nemôžu
účinne dovolávať nedostatku právomoci súdu podľa osobitného predpisu, ibaže vo veci už skôr začalospotrebiteľské rozhodcovské konanie; na tento účel je spotrebiteľské rozhodcovské konanie začaté
okamihom doručenia návrhu na začatie spotrebiteľského rozhodcovského konania spotrebiteľovi.

71. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote troch mesiacov odo
dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania. Ak
účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku a
rozhodcovský rozsudok bol opravený podľa § 42, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o

oprave rozhodcovského rozsudku.

72. Podľa § 28 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, stály
rozhodcovský súd je povinný aj bez návrhu spotrebiteľa preskúmať, či vymáhaný nárok nie je založený
na neprijateľnej zmluvnej podmienke alebo na zmluvnom dojednaní, ktoré je v rozpore s ustanoveniami
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Stály rozhodcovský súd je

povinný prihliadať aj na iné dôvody neplatnosti právneho úkonu, na ktoré by súd prihliadal aj bez návrhu.

73. Podľa § 45 ods. 1 písm. i/ j/ zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému
účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak

i/ stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov
na ochranu práv spotrebiteľa a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu
j/ rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
e/ spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti

spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy,

74. Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z., o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ak súd zruší
rozhodcovský rozsudok z dôvodu neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, nemožnosti riešiť
predmet sporu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo z dôvodu, že sa rozhodol spor, ktorý

spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, pokračuje súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia
na návrh niektorého z účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

75. Podľa § 46 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní doručený

rozhodcovský rozsudok nadobudne právoplatnosť až po uplynutí lehoty na podanie žaloby podľa odseku
1, a ak je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podaná, až po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

76. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

77. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti.

78. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,

ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú
vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané.

79. Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

80. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

81. Súd zrušil rozhodcovský rozsudok aj z ďalšieho dôvodu podľa § 45 ods. 1 písm. i/ zákona č.
335/2014 Z. z. potom, čo preukázateľne zistil, že rozhodca nepostupoval v zmysle Zákona na ochranu
spotrebiteľa, lebo nedostatočne skúmal, či predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov a či táto
skutočnosť by mala vplyv na rozhodnutie o výške priznanej istiny.

82. Tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že rozhodca posudzoval predmetný úverový vzťah ako
spotrebiteľský úver a posudzoval ho podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zákonných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa a že tým nebolo porušené zákonné právo žalobcu ako spotrebiteľa,
pre posúdenie daného sporu neobstojí. Súd má zato, že všeobecné konštatovanie rozhodcu v tom

zmysle, že ochrana spotrebiteľa, ako slabšej strany, nemôže byť absolútna, a poukázanie na uznesenie
NS SR č. 1Sžr/38/2011 z 8. 11. 2011 nepostačuje na to, aby bolo preukázané, že v predmetnom
rozhodcovskom konaní bola náležite preskúmaná úverová zmluva, či táto spĺňa podstatné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. To, že rozhodca
vôbec nepostupoval v súlade so Zákonom na ochranu spotrebiteľa, svedčí tá skutočnosť, že žalobca

bol v čase vyhlásenia rozhodcovského rozsudku zaviazaný zaplatiť sumu, ktorá prevyšuje výšku
poskytnutého úveru.

83. Z vykonaného dokazovania súd zistil a vzal za preukázané, že Zmluva o úvere uzavretá medzi
Poštovou bankou, a. s. a žalobcom G. D. zo dňa 10. 2. 2012, nie je v súlade s právnou úpravou ochrany

spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného ku dňu
podpisu zmluvy a predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, čo je v rozpore s konštatovaním v
odôvodnení predmetného rozhodcovského rozsudku. Je pravdou, že rozhodcovský súd posudzoval
predmetný spotrebiteľský úver v zmysle citovaného zákona, avšak nesprávne ustálil, že Zmluva o
úvere spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti. K uvedenému len všeobecne konštatoval, že

Zmluvu o úvere vyhodnotil za platne uzavretú, že jednotlivé ustanovenia Zmluvy sú formulované jasne,
prehľadne a logicky a že plnenie požadované pôvodným žalobcom (Poštovou bankou) nie je založené
na zmluvných ustanoveniach spôsobujúcich hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán.

84. Ďalej sa v odôvodnení rozhodcovského rozsudku uvádza, že tento posudzoval správnosť výpočtu

ročnej percentuálnej miery nákladov, a to vykonaním kontrolného prepočtu vychádzajúc zo vstupných
údajovuvedenýchvZmluveoúvere,ktorýkontrolnývýpočetvšakniejesúčasťourozhodcovskéhospisu,
anipredmetnéhorozsudku.Súdutedaniejejasné,nazákladeakýchkonkrétnychzáverovrozhodcovský
sudca dospel k záveru, že výpočet RPMN je správny. Pri hodnotení uvedenej výšky RPMN v predmetnej
úverovej zmluve sa súd čiastočne stotožňuje s konštatovaním právneho zástupcu žalobcu, kde tento

uvádza, že RPMN je nesprávne uvedená, a to o 2,88 % je vyššia v porovnaní so skutočnou hodnotou
RPMN. Konštatovanie žalovaného, že výšku RPMN nie je možné správne určiť len vložením údajov do
interaktívnej kalkulačky, súd čiastočne hodnotí ako logické, avšak vzhľadom na ďalšie údaje uvedené
v úverovej zmluve, a to predovšetkým údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom, je zrejmé, že
právny predchodca žalovaného nepostupoval v zmysle ustanovení § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských

úveroch. Žalovaný svojou argumentáciou sa snaží zavádzať súd ohľadom celkovej čiastky úveru, čo
je zrejmé pri matematickom výpočte nákladov úveru. Pri vynásobení počtu splátok 72 x 139,07 eur je
zrejmé, že žalobca mal zaplatiť celkovú čiastku 10.013,04 eur, pričom v úverovej zmluve sa celková
čiastka ako jednotná suma splatná spotrebiteľom ani neuvádza. Táto suma sa dá odvodiť jedine
pomocou spôsobu uvedeného v Zmluve, pričom po vypočítaní táto hodnota predstavuje 9.395,59 eur,

čo je v rozpore s údajom, ktorý uvádza žalovaný. Celková suma splatná spotrebiteľom predstavuje sumu
10.013,04 eur a nie sumu 9.395,59 eur, ako je nesprávne v Zmluve uvedené, čo predstavuje navýšenie
o 339,09 eur z celkovej splatnej sumy. Ako správne uvádza právny zástupca žalobcu, ak od celkovej
sumy zaplatenej spotrebiteľom odrátame výšku poskytnutej istiny, teda od sumy 10.013,04 eur sumu5.550,- eur, dostaneme celkovú výšku nákladov 4.463,04 eur. Celkovo sú teda náklady žalobcu, ako
spotrebiteľa, s predmetným úverom o 617,45 eur vyššie ako v Zmluve uvádza žalovaný. Vzhľadom na
vyššie uvedené súd má zato, že žalobca, ako spotrebiteľ, bol pôvodnou bankou klamlivo informovaný

o celkovej výške nákladov úveru a už len pre túto neprijateľnú zmluvnú podmienku sa stáva predmetný
úver bezúročný a bez poplatkov. (pozrieť § ktorý sa na túto podmienku vzťahuje v § 129/2010 Z. z. )

85. V úverovej zmluve došlo k ďalšiemu porušeniu § 9 ods. 2, a to písm. f/ citovaného zákona o
spotrebiteľských úveroch, keďže v zmluve chýba presný údaj o dobe trvania zmluvy. Je tam len údaj o

konečnej splatnosti, pričom uvedené zákonné ustanovenie vyžaduje dve náležitosti a v zmluve je len
jedna z nich, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

86. Čo sa týka uvedenia adresy veriteľa a v úverovej zmluve uvedenej výške úrokovej sadzby (19
% p. a.), súd sa pri argumentácii správnosti týchto údajov stotožňuje s vyššie uvedenou právnou
argumentáciou žalovaného. Súd teda má zato, že adresa veriteľa bola dostatočne a zrozumiteľne

v zmluve uvedená a výška úrokovej sadzby nepresahuje dvojnásobok úrokovej sadzby určenej v
tabuľkách priemerných úrokových sadzieb za všetky spotrebiteľské úvery v mesiaci február 2012, ktorá
je vo výške 14,25 %.

87. S poukazom na vyššie uvedené súd v závere konštatuje, že rozhodcovský súd pochybil a nesprávne

a nezákonne preskúmal predmetnú úverovú zmluvu. Nesprávne konštatoval, že pri uzavieraní úverovej
zmluvynebolapoužitážiadnanekaláobchodnápraktika.Nesprávneposudzovalcelkovúvýškunákladov
úveruadobutrvaniazmluvy.Užlentietodveneprijateľnézmluvnépodmienkysúdôvodomnavyrieknutie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru, a preto s poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1 písm. i/, j/ Zákona č. 355/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní súd predmetný

rozhodcovský rozsudok zrušil. Z uvedeného dôvodu veriteľ, teda žalovaný, mal nárok len na zaplatenie
dlžnej istiny, čo je v rozpore s postupom rozhodcu, ktorý sa nezaoberal uvedenými neprijateľnými
zmluvnými podmienkami, resp. tieto zmluvné podmienky správne zákonne nevyhodnotil, resp. to
nevyplýva z postupu rozhodcovského sudcu.

88. V závere súd považuje za potrebné konštatovať, že po zrušení rozhodcovského rozsudku bude
následne vec po právoplatnosti rozhodnutia na návrh niektorej zo sporových strán spotrebiteľského
rozhodcovského konania prejednaná v súdnom konaní (§ 47 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z.).

89. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

90. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

91. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

92. Vzhľadom k tomu, že žalobca mal v konaní plný úspech súd mu priznal nárok na plnú náhradu trov
konania voči žalovanému.

93. Podľa § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registratrestov,akjepoplatníkodpoplatkuoslobodenýasúdjehonávrhuvyhovel,zaplatípodľavýsledku
konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

94. Žalobca je pre toto konane oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona
č. 71/1992 Z. z. a súd jeho žalobe vyhovel. Z tohto dôvodu vzniká žalovanému poplatková povinnosť
- uhradiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania podľa položky 3 písm. c/ Sadzobníka súdnych
poplatkov vo výške 331,50 Eur, ku ktorej povinnosti bude žalovaný vyzvaný samostatným uznesením.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 odseku 1 CSP , ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť
o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený

môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.