Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, August 8, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/99/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912201481
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6912201481.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.

Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Obec Stará Bašta, so sídlom Stará Bašta
97, IČO: 00 649 716, právne zastúpeného JUDr. Ivetou Tóthovou, advokátkou, so sídlom Svätoplukova
2, Rimavská Sobota, proti žalovanej P. C., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým bytom X. W. XXX,
právne zastúpenej JUDr. Róbertom Lakatošom, advokátom, so sídlom Daxnerova 5, Rimavská Sobota,
o zaplatenie sumy 5.695,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota č. k. 14C/52/2012-209 z 23. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku IV. m e n í tak, že žalobca je p o v i n n ý nahradiť štátu na
účet Okresného súdu Rimavská Sobota sumu 190,85 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku a žalovaná je p o v i n n á nahradiť štátu na účet Okresného súdu Rimavská Sobota sumu
286,27 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do

3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp.
„prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 23. 11. 2017 zastavil konanie v časti
zaplatenia sumy 1.375,65 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 31. 01. 2012 do zaplatenia (prvý
výrok) a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.432,85 Eur s úrokom z omeškania 9 %
ročneod31.01.2012dozaplatenia,všetkodo3dníodprávoplatnostirozsudku(druhývýrok).Onáhrade
trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
20 % (tretí výrok). Napokon žalovanej uložil povinnosť nahradiť štátu na účet okresného súdu sumu

477,12 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (IV. výrok).

2. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby
žalobcom zastavil konanie s poukazom na ust. § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) v časti o zaplatenie sumy 1.375,65 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 31. 01. 2012 do
zaplatenia.

3. Dôvodnosť žaloby ohľadne zaplatenia sumy 3.432,85 Eur s príslušným úrokom z omeškania okresný
súd založil na tom, že žalovanej bol ako X. obce Stará Bašta v období rokov 2009 a 2010 vyplatený
funkčný plat vo vyššej sume než bol jej zákonný nárok, čo mal dokázané tabuľkovým prehľadom
spracovaným audítorkou G.. O. O., podľa ktorého si žalovaná vyplatila čistý funkčný plat nad rámeczákonného nároku v zmysle zákona č. 253/1994 Z. z. v celkovej výške 3.432,85 Eur (za rok 2009 išlo
o rozdiel v sume 2.282,- Eur a za rok 2010 o rozdiel v sume 1.150,85 Eur) s tým, že vzhľadom na
súhlasné stanovisko žalovanej považoval výpočty audítorky za nesporné. Po právnej stránke posúdil

žalovaný nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a aplikoval ust. § 451 ods. 1 a 2 a §
456 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) poukazujúc súčasne na ust. § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1,
bod 1 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov
miest. Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania vychádzal z ust. § 517 ods. 2 OZ a nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z. konštatujúc, že žalobca vyzval žalovanú na vrátenie neprávom vyplatených rozdielov

na funkčnom plate listom zo dňa 23. 01. 2012, kde jej určil lehotu na plnenie do 30. 01. 2012 a tak sa
žalovaná dostala do omeškania s úhradou dlhu odo dňa 31. 01. 2012, kedy základná úroková sadzba
ECB zvýšená o osem percentuálnych bodov predstavovala hodnotu 9 %.

4. Vo vzťahu k obrane žalovanej poukázal súd prvej inštancie na to, že nároky titulom rozdielov na
dani z príjmov (preplatkov) za rok 2009 vo výške 890,33 Eur a za rok 2010 vo výške 437,95 Eur jej

boli uhradené, pričom tzv. „opravené“ údaje vyčíslené žalovanou v prílohách ku podaniu zo dňa 10. 04.
2017 vrátane údajov o rozdieloch na dani z príjmov (preplatkoch) považoval za nesprávne a nepravdivé,
keďže žalovaná pri ich výpočtoch vychádzala z vlastných zistení rozdielov na čistom funkčnom plate,
ktoré sa však nezhodujú s údajmi nachádzajúcimi sa vo vyčíslení audítorky a ktoré sama žalovaná
na pojednávaní odsúhlasila ako správne. Dospel preto k záveru, že žalovaná nepreukázala existenciu

tvrdených nárokov voči žalobcovi titulom rozdielu na dani z príjmov za roky 2009 a 2010 vo výške
2.615,81 Eur a 536,34 Eur.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP a
úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 % uvádzajúc, že pri výpočte

miery jeho úspechu vychádzal z pôvodne žalovanej sumy 5.695,60 Eur, ktorú žalobca bez zavinenia
žalovanej postupne znižoval až na sumu 3.432,85 Eur.

6. Napokon citoval ust. § 259 CSP a uviedol, že zaviazal žalovanú na náhradu trov štátu predstavujúcich
časť odmeny znalca vo výške 477,12 Eur, keďže žalovaná sa dožadovala znaleckého dokazovania,

žalobca sa vyslovil proti tomu, znalecké závery boli v konečnom dôsledku nepoužiteľné pre rozhodnutie
a žalobca zabezpečil odborné vyjadrenie, ktoré už relevantné pre rozhodnutie bolo. Napriek pomeru
úspechu (60 % ku 40 %) zaviazal žalovanú na zaplatenie celého zostatku odmeny vo výške 477,12 Eur,
hoci aj v súčte s už zloženým preddavkom žalovanou vo výške 200,- Eur tvoria trovy štátu 77 % odmeny
znalkyne v celkovej výške 877,12 Eur.

7. V zákonnej lehote podala odvolanie proti rozsudku žalovaná ohľadne jeho výrokov II., III. a IV. žiadajúc
ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa nej súd prvej
inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
posúdil aj po právnej stránke.

8. Konkrétne namietala, že síce výpočty G.. O. akceptovala, ale ako správne odsúhlasila len jednotlivé
výpočty za ten-ktorý mesiac, ktoré však následne mali byť ešte podrobené prepočtu v rámci ročného
zúčtovania dane z príjmov a to mohlo v konečnom dôsledku výpočty podstatne ovplyvniť. Hoci za rok
2009 jej ročné zúčtovanie dane urobil zamestnávateľ a za rok 2010 si ohľadne toho podávala sama

daňové priznanie, tieto neboli správne z dôvodu, že jej zo strany žalobcu ako zamestnávateľa boli
poskytnuténesprávnepodkladytýkajúcesavyplatenéhoplatu.Žalobcajejmalvydaťopravnépotvrdenie
o výške príjmu za rok 2010, čo ale neurobil a prvoinštančný súd túto okolnosť vo vzťahu k priznanému
nároku nezohľadnil. V tomto smere poukázala na ustanovenia § 5 ods. 1, 2 a 3, § 38 ods. 1 a § 56 ods.
1 zákona č. 511/1992 Zb. a na ust. § 38 ods. 1, 2 a 7 a § 39 ods. 9 zákona č. 595/2003 Z. z. konštatujúc,

že ona bola daňovým subjektom a žalobca platiteľom dane, ktorý správcovi dane odvádza vybranú
alebo zrazenú daň od daňovníka a za jej správnosť majetkovo zodpovedá. Ak jej aj boli v minulosti
vrátené preplatky za rok 2009 v sume 890,33 Eur a za rok 2010 v sume 437,95 Eur titulom ročného
zúčtovania dane, tieto boli vypočítané z jej pôvodného nesprávne určeného funkčného platu starostky,
pričom nápravu v tomto smere mal dosiahnuť žalobca prostredníctvom daňového úradu.

9. Vo vzťahu k výroku IV. napadnutého rozsudku uviedla, že síce otázky na znalkyňu naformulovala
ona, ale znalkyňa zjavne neovládajúc problematiku vypočítala rozdiel na plate v hrubom, čo bolonepoužiteľné. Preto ju okresný súd nemal zaväzovať na náhradu trov, ale náležite krátiť odmenu
znalkyni.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť a priznať
mu náhradu trov odvolacieho konania.

11. Poukázal na to, že samotná žalovaná na pojednávaní uviedla, že rozdiely medzi vyplateným čistým
funkčným platom a jej zákonným nárokom vyčíslila audítorka správne. Ak žalovaná argumentovala

poskytnutím nesprávnych podkladov, tak ročné zúčtovanie dane za rok 2009 si žalovaná robila sama
ešte ako starostka a zároveň aj účtovníčka žalobcu a za rok 2010 už nie ako starostka. Preplatky na dani
jej boli na základe ňou vypracovaného ročného zúčtovania vyplatené s tým, že vysporiadanie nároku na
daňový preplatok sa robí voči správcovi dane (štátu) a nie voči nemu (žalobcovi). Ak žalovaná zistila,
že ročné zúčtovania dane za roky 2009 a 2010 neboli správne, mala možnosť podať dodatočné daňové
priznanie, t. j. nápravu mala urobiť sama žalovaná. Pokiaľ ide o vlastné výpočty žalovanej, podľa ktorých

jejmáuhradiťoneštesumu204,37Eur,okresnýsúdsprávneuzavrel,žežalovanánepreukázalatvrdené
nároky voči nemu titulom rozdielu na dani z príjmov za rok 2009 vo výške 2.615,81 Eur a za rok 2010
vo výške 536,34 Eur.

12. Na základe odvolania krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v rozsahu

určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a vo výroku IV. podľa § 388 CSP zmenil, pretože v tomto neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).

13. V zmysle ust. § 380 ods. 1 a 2 CSP je odvolací súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia
viazaný dôvodmi, ktoré odvolateľ vymedzil v podanom odvolaní. Výnimku predstavujú len nedostatky
týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada ex offo, teda aj bez toho, aby by boli
v odvolaní uplatnené. To znamená, že ak odvolací súd nezistí v rámci odvolacieho konania vady ohľadne
procesných podmienok, napadnuté rozhodnutie môže preskúmať len z hľadiska dôvodov vymedzených

odvolateľom.

14. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadnu vadu v rámci postupu
prvoinštančného súdu, ktorá by sa týkala procesných podmienok. Preto mohol vyhodnotiť správnosť
napadnutého rozsudku iba z hľadiska odvolacích dôvodov uvedených žalovanou v podanom odvolaní.

15. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a odvolania podaného žalovanou odvolací súd zistil, že
odvolanie je nedôvodné, pretože súd prvej inštancie správne rozhodol, keď uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3.432,85 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 31. 01. 2012 do zaplatenia
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 20 %. Rozhodnutie prvoinštančného súdu je v týchto častiach vecne správne.

16. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že v prípade napadnutého rozhodnutia prvoinštančného
súdu ide o druhé rozhodnutie vo veci. Prvé rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom (a vec vrátená
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie) uznesením č. k. 12Co/461/2013-159 zo dňa 29. 12. 2016, v

ktorom odvolací súd uložil okresnému súdu ustáliť si právny základ žalovaného nároku, lebo bez toho
nebolo možné riešiť otázku jeho opodstatnenosti z hľadiska výšky. Tiež sa mal okresný súd vysporiadať
s námietkou premlčania, ktorú vzniesla žalovaná.

17. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd postupoval podľa uvedených pokynov,

keď si ujasnil predmet sporu (jeho právny základ) a vyhodnotil v napadnutom rozhodnutí aj námietku
premlčania (touto sa odvolací súd ale nezoberal, keďže nebola predmetom odvolacích dôvodov).

18. Okresný súd potom správne zadefinoval, že predmetom sporu je nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia spočívajúci na tom skutkovom základe, že žalovanej mal byť ako X. obce

Stará Bašta vyplatený za roky 2009 a 2010 funkčný plat vo vyššej sume než bol jej zákonný nárok v
zmysle ust. § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1, bod 1 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových
pomeroch starostov obcí a primátorov miest (ďalej len „zákon č. 253/1994 Z. z.“).19. Hoci spočiatku bolo v konaní sporným, či bol žalobkyni vyplatený vyšší plat, než na ktorý mala za
jednotlivé mesiace rokov 2009 a 2010 nárok (a ktorý preplatok vznikol najmä v dôsledku toho, že jej bola
vyplatená náhrada platu za nevyčerpanú dovolenku, hoci o tom nerozhodlo obecného zastupiteľstvo

ako to vyžaduje ust. § 2 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z.), po predložení výpočtov vypracovaných
samotnou žalovanou (č. l. 178 a nasl. spisu) a tabuľkového prehľadu vypracovaného audítorkou G.. O.
(č.l.183anasl.spisu)prestalabyťspornouvýškaplatu,ktorábolažalovanejzostranyžalobcuvyplatená
nad jej zákonné nároky, keď na pojednávaní dňa 23. 11. 2017 aj sama žalovaná uznala správnosť
výpočtov za jednotlivé mesiace (s tým, že minimálne rozdiely medzi výpočtami boli spôsobené výpočtom

prostredníctvom počítačového programu, resp. „ručného počítania“).

20. V tejto otázke teda súd prvej inštancie správne uzavrel nespornosť tejto otázky, čo rovnako v
odvolaní nepriamo potvrdila aj žalovaná. Tá potom namietala, že súd prvej inštancie vzal jej súhlas ako
„bernú mincu“ aj s ostatnými výpočtami audítorky, hoci s týmito nesúhlasila vyjadrujúc názor, že mali
byť „očistené“ v rámci prepočtu ročného zúčtovania dane za jednotlivé roky 2009 a 2010, v dôsledku

čoho nie žalobca má voči nej nárok na úhradu sumy 3.432,85 Eur, ale naopak, žalobca jej má zaplatiť
sumu 204,37 Eur. Hoci je pravdivou výhrada žalovanej o tom, že odsúhlasila len preplatky na plate
za jednotlivé mesiace a že nemožno konštatovať (ako to urobil súd prvej inštancie), že v dôsledku
správnosti výpočtov audítorky sú nesprávne jej výpočty, žalovaná sa (aj v podanom odvolaní) mýli v
tom, že ňou vyčíslené nároky možno kompenzovať s nárokom žalobcu na vrátenie žalovanej sumy ako

bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávnene vyplateného platu.

21. Vysvetlenie je tu jednoduché v tom, že žalovanou vykonaný vlastný prepočet ročného zúčtovania
dane z príjmov za roky 2009 a 2010 vychádza totiž v rozpore s realitou z toho, že jej bol vyplatený
nižší plat (teda z toho akoby poberala len plat, na ktorý mala nárok v zákonnej výške) než jej bol

vyplatený v skutočnosti. Vychádza tak z teoretického (nie skutočného) stavu, ktorý ešte len nastane
po tom, ako žalovaná neoprávnene vyplatený plat za jednotlivé roky žalobcovi (ak skutočne) vráti. Až
po vrátení dlžnej (žalovanej) sumy žalovanou by mal žalobca za rok 2009 urobiť opravné zúčtovanie
dane z príjmov zohľadňujúce nárok na plat v zákonnej výške, ako to žiadala žalovaná a na podklade
opraveného potvrdenia o príjmoch za rok 2010 by si mala žalovaná podať daňové priznanie (čo je ale

otázne vzhľadom na dobu ktorá odvtedy uplynula).

22. Odhliadnuc od uvedeného, ak by aj došlo k prepočítaniu ročných príjmov žalobkyne za roky 2009 a
2010 v súlade s tým, na aký plat starostky mala skutočne zákonný nárok a tento výsledok by následne
bol „očistený“ z hľadiska ročného zúčtovania dane z príjmov, tak výsledkom toho by teoreticky mohla byť

jedinejejpohľadávkanadanivočištátu(akodlžníkovi)anievočižalobcovi.Inakpovedané,žalobkyňaby
si ani v prípade správnosti ňou prezentovaných výpočtov nemohla aktuálne kompenzovať so žalobcom
uplatneným nárokom nejaké svoje nároky voči štátu z titulu prípadného preplatku na dani z príjmov. Je
pravdou, že žalobca mal vo vzťahu k žalobkyni v danom období postavenie platiteľa dane (čo prvotne
vyplýva z ust. § 2 ods. 4 zákona č. 253/1994 Z. z.) a žalovaná bola daňovníkom (ako na to poukazovala

v odvolaní), avšak to neznamená, že žalovaná by bola na základe tohto právneho vzťahu oprávnená
započítavať si nejaké svoje nároky voči žalobcovi. Táto nemožnosť je ilustrovateľná najmä rokom 2010,
za ktorý si žalobkyňa sama podávala daňové priznanie k dani z príjmov na daňový úrad (č. l. 206 spisu)
a preto žalobca nemá žiaden dôvod vracať (resp. kompenzovať) jej nejakú ňou vyčíslenú sumu.

23. Zákonné ustanovenia uvádzané v odvolaní žalovanou sú v tomto prípade pre rozhodnutie sporu
irelevantnými, pretože upravujú (upravovali v danom čase) postupy súvisiace s realizáciou ročného
zúčtovania dane z príjmov zamestnávateľom, čo sa aj stalo v prípade žalovanej za rok 2009 (za rok
2010 si žalovaná sama podávala daňové priznanie), ale žiadnym spôsobom neupravujú situáciu aká
nastala v tejto veci, t. j. že žalovanej bol neoprávnene vyplatený vyšší plat než mala nárok (a ako túto

situáciu následne riešiť z hľadiska ročného zúčtovania dane z príjmov fyzickej osoby). V prvom rade
mala žalovaná neoprávnene vyplatený plat žalobcovi vrátiť a potom sa domáhať prípadne aj v súčinnosti
so žalobcom nejakej nápravy vo vzťahu k daňovému úradu (ako to namietala v odvolaní).

24. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne neprihliadal na teoretické nároky vyčíslované

žalovanou a dôvodne žalobe ohľadne zaplatenia sumy 3.432,85 Eur vyhovel posúdiac správne žalovaný
nárok ako nárok založený na bezdôvodnom obohatení podľa ust. § 451 ods. 1 a 2 OZ a § 456 prvej
vety OZ.25. Vzhľadom na uvedené bol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. vecne správnym (keď plne
správne bolo rozhodnuté aj uplatnenom nároku na úrok z omeškania) a preto ho odvolací súd podľa ust.
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, a to vrátane závislého výroku III. o trovách konania (správne priznávajúceho

žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 % pri zohľadnení pôvodne ním žalovanej sumy
5.695,60 Eur)

26. Podľa odvolacieho súdu ale súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o trovách štátu (výrok IV.), keď tu
tiež mal zohľadniť pomer úspechu a neúspechu oboch strán. Hoci žalobca so znaleckým dokazovaním

nesúhlasil a navrhla ho žalovaná, žalobca až v podstate v záverečnej fáze konania predložil relevantný
dôkaz,ktorýsipotomosvojilaajžalovaná.Malhopredložiťhneď,nieažpoznaleckomposudku,ktorýtak
bolrobenýzbytočne.Ahocitedaznaleckýposudokbolvkonečnomdôsledkupreustáleniepresnejvýšky
žalovaného nároku nepoužiteľným (keď v podstate operoval s platom žalovanej v „hrubom“), minimálne
však ustálil výšku mesačného zákonného platu žalobkyne za jednotlivé mesiace žalovaných rokov 2009
a 2010, vysvetlil ako je to s náhradou mzdy za dovolenku, atď. a teda sa nemožno stotožniť s dôvodmi,

ktoré uvádzal prvoinštančný súd. Preto odvolací súd podľa ust. § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok
v tejto časti a uložil žalobcovi aj žalovanej uhradiť štátu trovy podľa pomeru vzájomného (ne)úspechu
(t. j. 60:40 vychádzajúc z pôvodne žalovanej sumy 5.695,60 Eur a úspechu žalobcu v rozsahu 3.432,85
Eur), čo z neuhradenej sumy 477,12 Eur predstavuje na žalobcu pripadajúcu sumu 190,85 Eur a na
žalovanú sumu 286,27 Eur.

27. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (I. výrok) zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2, 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).