Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 27, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/67/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111226181
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8111226181.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobkyne C. V., rod. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O.. C. XX, XXX XX J., právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Milasom, advokátom,
Masarykova 13, 080 01 Prešov, proti žalovanému O. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. X. XX, XXX
XX J., právne zastúpenému JUDr. Zdeňkou Vokálovou, advokátkou, Hlavná 61, 080 01 Prešov,
o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k.
17C/221/2011-299 z 06.03.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni

sumu 6 480 eur v splátkach vo výške 180 eur mesačne splatných vždy do 25. dňa toho ktorého mesiaca
počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod následkom straty výhody splátok v prípade neuhradenia čo i len
jednej splátky riadne a včas a v súvisiacom výroku III. o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Vzáhlavítohtorozhodnutiaidentifikovanýchstránsporusúdprvejinštancie,svojímužvporadídruhým
rozsudkom rozhodol nasledovne, cit.:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 6 480 eur v splátkach vo výške 180 eur mesačne
splatnýchvždydo25.dňatohoktoréhomesiacapočnúcprávoplatnosťoutohtorozsudku,podnásledkom
straty výhody splátok v prípade neuhradenia čo i len jednej splátky riadne a včas.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a“.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1-3, § 15 Občianskeho zákonníka,
§ 193, § 232 ods. 3 CSP. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2, § 257 CSP.

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, cit.:

„Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.09.2011 domáhala voči žalovanému ochrany

osobnosti, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33 193,90 eura a určenia pozostalostnej
renty vo výške 130 eur mesačne.Okresný súd Prešov vo veci rozhodol dňa 25.01.2017 rozsudkom č. k. 17C/221/2011-224, ktorým uložil
žalovanému povinnosť dať žalobkyni primerané zadosťučinenie formou ospravedlnenia v tomto znení:
„Žalovaný, O. V., sa týmto ospravedlňuje žalobkyni pani C. V., rod. P. a jej synovi H. V. za spôsobenú

smrť jej manželovi H. V. čím sa dopustil trestného činu zabitia a zasiahol do práva C. V. a H. V. na
súkromie, a do práva na život manžela C. V. H. V..“ Toto ospravedlnenie je žalovaný povinný urobiť
písomne zaslaním listu na adresu bydliska žalobkyne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Zároveň súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu nemajetkovej ujmy sumu vo výške
15 000 eur do 60 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Súd zamietol tiež žalobu

o priznanie výživného, t.j. pozostalostnej úrazovej renty. Vyslovil, že žiadna z procesných strán nemá
právo na náhradu trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť vo výroku o povinnosti žalovaného
zaslať žalobkyni ospravedlnenie a vo výrokoch, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol dňa
07.04.2017.

Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 5Co/139/2017-263 zo dňa 26.06.2018 na odvolanie žalovaného

do výroku o povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 15 000 eur v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku,
zrušil napadnutý rozsudok v tomto výroku ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V odôvodnení odvolací súd poukázal na to, že v predmetnom spore je bezpochyby preukázané, že

v dôsledku konania žalovaného došlo ku smrti manžela žalobkyne. Odvolací súd nespochybnil, že
dôsledkom smrti manžela žalobkyne je ujma, ktorá je trvalá a neodstrániteľná, t.j. ide o ujmu závažnú. V
tejto časti s názorom súdu prvej inštancie nie je možné nesúhlasiť, ale ak súd má za to, že túto ujmu treba
reparovať náhradou v zmysle kompenzácie konkrétnou finančnou čiastkou, musí byť identifikovateľné
ako k nej súd prvej inštancie dospel. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy právny predpis

neposkytuje jasné a presné vodítka pre vyčíslenie jej výšky. Konštantnou judikatúrou však boli ustálené
kritéria, na ktoré je potrebné prihliadať tak na strane poškodeného, ako aj na strane škodcu. Okolnosti,
ktoré je potrebné skúmať na strane poškodeného sú najmä: a/ intenzita vzťahu žalobcu zo zomrelým, b/
vek zomrelého a pozostalého, c/ otázka hmotnej závislosti pozostalého od usmrtenej osoby, d/ prípadné
poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická bolesť

zo straty blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity
pozostalého, mnohokrát prerastajúca až do duševného ochorenia. Strata osoby, na ktorej je pozostalý
existenčne závislý, sa negatívne prejavuje i vo sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie
než peňažná, nemôže byť sama o sebe dostačujúca, jej poskytnutie a následne posúdenie jej významu
však môže mať vplyv na možnosť prípadného zníženia peňažného zadosťučinenia. Okolnosti, ktoré je

potrebné skúmať na strane pôvodcu zásahu sú najmä: a/ postoj žalovaného (ľútosť, ospravedlnenie,
náhrada škody...), b/ dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu zásahu, c/ majetkové pomery pôvodcu
zásahu, d/ miera zavinenia, eventuálne miera spoluzavinenia usmernenej osoby. Je celkom zrejmé,
že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalým - ústretové
správania, ospravedlnenie, prejavená ľútosť - môžu zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak -

ľahostajnosť, arogancia, vyjadrená bezcitnosť - môžu ju ešte prehĺbiť. Je nutné taktiež prihliadnuť na
majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia priznaného nároku. Odvolací súd
zrušil napadnutý výrok rozsudok z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie výsluchom strán sporu, potvrdením o podaní daňového

priznania žalovaného za rok 2017 ako aj odpoveďou na lustráciu v R. poisťovni, pričom zistil tento
skutkový stav veci:

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/51/2009 zo dňa 19.11.2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť 20.01.2011 bol obžalovaný O. V. uznaný vinným, že dňa XX.XX.XXXX v čase okolo

XX.XX hod. v J. na ulici R. XX na chodníku pred čajovňou L. po predchádzajúcich slovných potyčkách
pod vplyvom alkoholu najmenej dvakrát spredu do hlavy kopol H. V., ktorému spôsobil pomliaždeniny a
odreninytváre,zlomeniunosovýchkostíapomliaždeniekrčnejmiechy,čoviedlokopuchuanáslednému
kardiorespiračnému zlyhaniu, pričom H. V., nar. XX.XX.XXXX, zomrel XX.XX.XXXX. Teda v úmysle
spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, čím spáchal zločin zabitia podľa §

147 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona. Poškodenej C. V. bola priznaná z titulu nároku na náhradu škody suma 580,56 eura do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku a zo zvyškom nároku bola odkázaná na občianskoprávne konanie.V odôvodnení trestného rozsudku je uvedené, že obžalovaný spáchanie skutku v celom rozsahu poprel.
Uviedol, že v inkriminovaný večer išli hrať futbal, ale nakoľko nebol dostatočný počet hráčov tak išli do
čajovne, kde si dali pivo a pol deci a vtedy došiel nebohý H. V., ktorý vulgárne pýtal cigarety a zapaľovač,

čo mu poskytol, ale keď si znova následne pýtal, odmietol mu cigarety dať. Pri odchode nebohý vytiahol
zbraň, ktorú mu namieril na hlavu, vtedy priskočil H. H., ktorý nebohému dvihol ruky hore a keď sa dostal
z prvotného šoku, tiež ho chytil za ruku a zápasili. Boli tam prítomní Z., H., P. a M.. H. odkopol zbraň,
ktorú P. chytil a odhodil preč. Sám bol osobne dosť pod vplyvom alkoholu, nakoľko nafúkal X,X promile.
Poškodený bol veľmi agresívny, nemali záujem o bitku, nebolo by došlo k žiadnemu konfliktu a osobne

ho nekopol, nakoľko po celý čas sa zdržiaval pri nohách nebohého a nie je pravdou, čo tvrdil svedok V.,
že ho kopol. Po spacifikovaní H. V. vpredu držal Z., v strede ho držal M. a on osobne držal nohy a H.
sa pohyboval hore, dole a jediný úder bol zo strany M. do oblasti chrbta. V čase skutku v podniku sa
okrem nich nachádzala ešte pani M., G. V., A. V. a dvaja chlapci, s ktorými sedel nebohý a taktiež Y. V..
Skutočnosť, že poškodený nedýchal si všimli až po príchode polície, keď jeden z policajtov nebohého
prikľakol a dal mu putá a zistil, že nedýcha. V čase útoku zbraň nebohý držal bezprostredne pri jeho

hlave a okrem M., ktorý išiel na toaletu všetci sa nachádzali vonku. Policajt pri zakladaní pút nebohého
posadil, pričom padal na bok a vtedy si všimli, že nedýcha. Z odôvodnenia rozsudku tiež vyplýva, že H.
V.dňaXX.XX.XXXXvčaseokoloXX.XXhod.,čovyplývazvýpisovzhovorovobžalovaného,keďvtomto
čase volal žalovaný tiesňovú linku na polície o XX.XX hod., utrpel zranenia a to napadnutím iných osôb,
čo je preukázané najmä výsluchom znalca z odboru zdravotníctva H.. F., ktorý uviedol, že poranenia,

ktoré boli príčinou smrti poškodeného boli spôsobené tupými predmetmi o užšej a širšej kontaktnej
ploche, ktoré pôsobili na oblasť tváre spredu, sprava a zľava, strednou až veľkou silou a to s najväčšou
pravdepodobnosťou pri dvojnásobnom kopnutí nohou druhej osoby do oblasti tváre poškodeného so
vznikomporaneniakrčnejmiechyasmrtinebohéhosanedalozabrániťaniposkytnutímvčasnejlekárskej
pomoci. Pripustil, že iným spôsobom tieto poranenie mohli vzniknúť iba teoreticky a sám si takého

poraneniepoškodenýnemoholspôsobiťaaniutrpieťvprípadepotiahnutiahlavydozadudruhouosobou,
lebo súčasne by musela sa pridružiť rotácia hlavy a takéto poranenie nemohlo vzniknúť ani v prípade
mykania sa, keď bol na zemi znehybňovaný troma osobami. Na základe toho súd dospel k záveru, že
smrť nebohého bola spôsobená zavinením inej osoby, aj keď nebohý mal v čase skutku X,X promile
alkoholu v krvi. Obžalovaný spáchanie skutku poprel, uviedol, že sa nachádzal pri nohách, čo potvrdili aj

svedkovia H. P., H. Z., U. M., jednoznačne vyplynulo, že nebohého udrel do oblasti chrbta U. M. a všetci
títo svedkovia popreli, že by obžalovaný nebohého kopol do oblasti hlavy. Toto potvrdila aj svedkyňa
H.. Y. M.. Oproti týmto dôkazom hovorí výsluch svedka A. V., ktorý uviedol, že obžalovaný minimálne
dvakrát kopol nebohého do tváre a súd nemal dôvod svedkovi neveriť, jeho vierohodnosť nebola
žiadnym spôsobom spochybnená, poznal osobne obžalovaného ako aj poškodeného a nemal žiadny

dôvod úmyselne poškodiť obžalovanému. Taktiež z výsluchov ďalších svedkov H.. F. Z., príslušníčky PZ
vyplýva, že uvedené osoby vyťažovali a z úradného záznamu vyplýva, že všetci vyťažovaní sa snažili
brániť konanie obžalovaného. Príslušníci PZ Y. V. a E. F. podrobne popísali, akým spôsobom prebiehal
ich služobný zákrok, oni žiadnym spôsobom nepoužili voči nebohému hmaty a chvaty, zistili, že nebohý
nedýcha, poskytli mu prvotné úkony prvej pomoci a následne ho dali do stabilizovanej polohy. Ďalej

súd uviedol, že z listinných dôkazov oboznámených na hlavnom pojednávaní vyplýva, že príslušníci PZ,
ktorí vyťažovali osoby prítomné na mieste činu v úradnom zázname uviedli, že všetci boli pod značným
vplyvomalkoholuakonkrétneH.uviedol,žeV.spolusM.bilinebohéhoanavzájomsapotomutvrdzovali,
že oni mu nespôsobili také zranenia, ktoré by ho mohli zabiť. U. M. uviedol, že obžalovaný chcel biť
nebohého, ale nakoniec si to rozmyslel a všetci prítomní sa snažili brániť konanie O. V. a U. M.. Zo

zápisnice o rekonštrukcii je znázornený pohyb jednotlivých osôb podľa výpovedi jednotlivých svedkov
prítomných na uvedenej rekonštrukcii, ďalej sa nachádzajú lekárske správy o hospitalizácii nebohého
a taktiež úradné záznamy jednotlivých zasahujúcich policajtov na mieste činu. Súd preto dospel k
záveru, že obžalovaný O. V. napadol nebohého a to tak, že ho najmenej dvakrát kopol do oblasti tváre
spredu, čo jednoznačne dosvedčil svedok A. V. a tvrdenia vypočutých svedkov P., Z., M. sú čiastočne

spochybnené aj výpoveďou príslušníčky PZ H.. Z., ktorá uviedla, že uvedené osoby boli vyťažované a
pravdepodobnejšie sa jej javila verzia H. H. a všetci sa pri vyťažovaní snažili brániť a ospravedlňovať
konanie obžalovaného. Obžalovaný je plne trestnoprávne zodpovedný, pretože konal minimálne formou
nepriameho úmyslu. Vedel, že svojim konaním takéto porušenie, alebo ohrozenie môže spôsobiť smrť a
bol s tým uzrozumený. Minimálne s nepriamym úmyslom chcel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, nakoľko

jehoútoksmerovaldooblastihlavynebohého,kdesanachádzajúvšetkyživotnedôležitéorgányanastal
taktiež nedbanlivostný následok, t.j. smrť nebohého. Príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaného
a smrťou nebohého, ktorá nastala 30.06.2008 je zrejmá zo záverov znaleckého posudku z odboru
zdravotníctva, kde znalec uviedol, že najpravdepodobnejší mechanizmus vzniku poranení je útok nanebohého spredu, následkom čoho došlo k vyššie popísaným zraneniam a následne k smrti, ktorej sa
nedalo zabrániť ani poskytnutím včasnej lekárskej odbornej prvej pomoci. Obžalovaný porušil záujem
chránenýtýmtozákonom,t.j.záujemštátunaochraneživotaazdraviakaždejfyzickejosoby.Pokiaľideo

náhraduškodyuplatnenúpoškodenouC.V.,súdjejpriznalškoduvovýške580,56eura,čopredstavovali
náklady súvisiace s pohrebom a zo zvyškom nároku ju podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal
na občianskoprávne konanie, lebo na rozhodnutie o uplatnenej škode vo vyššom rozsahu a to najmä
nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 000,- Sk by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.

Uznesením č. k. 7To/20/2010-302 zo dňa 20.01.2011 Krajský súd v Prešove zamietol odvolanie
obžalovaného O. V.. Aj podľa názoru krajského súdu nevznikli pochybnosti o tom, že obžalovaný O. V.
skutok tak ako je uvedený vo výroku rozsudku spáchal. Vykonané dôkazy svedčia o tom, že obžalovaný
O. V. už v čase, kedy bol poškodený na zemi, keď sa nemohol už ani zmocniť zbrane, keďže táto bola
mimo jeho dosahu pri jeho nohách ako o tom vypovedali svedkovia, tohto najmenej dvakrát kopol do
oblasti tváre spredu, čo poukazujúc na závery znalcov z odboru zdravotníctva spôsobilo vznik zranení,

ktoré boli bezprostrednou príčinou smrti. Okolnosť, že k takémuto napadnutiu zo strany obžalovaného
malo dôjsť až v čase, kedy už poškodený nemal zbraň k dispozícii a prakticky sa ani nemohol účinne
brániť, vylučuje aplikáciu obhajobou uvádzaného stanovenia § 25 Trestného zákona, keďže evidentne
obžalovaný neodvracal priamo hroziaci, alebo trvajúci útok na jeho osobu. V tomto smere je potrebné
poukázať na skutočnosť konštatovanú znalcami z odboru zdravotníctva, že útok na hlavu do oblasti

tváre, spredu a zľava mal byť vedený strednou až veľkou silou a prudkosťou opakovania aj keď útočník
mal mať obutú ľahkú, letnú obuv, nemožno právne kvalifikovať takéto konanie inač ako zločin zabitia
podľa § 147 ods. 1 Trestného zákona a keďže sa skutok stal na mieste verejnosti prístupnom v súbehu
s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obžalovaného odmietol.

Žalovaný pri svojom výsluchu uviedol, že sa necíti byť vinný za skutok, za ktorý bol odsúdený. Svedok,
ktorý ho usvedčoval A. V. tvrdil, že bol pri hlave V., ale v skutočnosti bol pri nohách, mal v ruke telefón,
volal, každý to videl, ale v trestnom konaní súd vychádzal z výpovede tohto svedka, otca majiteľa

reštaurácie L., ktorý vypovedal až po troch mesiacoch od tejto udalosti. V trestnom konaní nebol ako
dôkazový materiál pripojený list na rozlúčku od H. H., v ktorom sám uviedol, že to, čo on spravil, nikto
ho z toho nedostane, pretože on bol po celú dobu pri hlave nebohého ako ležal so zbraňou v rukou,
odkopoval mu zbraň. Keď na polícii boli vyťažovaní, H. H. uvádzal, že tam boli nejaké kopance, údery a
on poškodeného odzbrojoval. Sám sa ocitol v tejto situácii, že V. na neho namieril zbraň rovno k hlave

spredu, čo v ňom vyvolalo strach o život, triašku, nemohúcnosť, čiže je vylúčené, že by v takom stave
bol do neho kopať. Naviac mal v sebe X,X promile alkoholu, takže takúto razantnosť, že by ho kopol
a udržal sa ešte na nohách nemal. V., keď na neho namieril zbraň na hlavu povedal, že všetkých tu
postrieľa. Všetci ho spacifikovali. H. H. mu dvihol ruky so zbraňou, štyria ho chytili, hodili na zem, držali
ho a kričali na H. H., aby mu odkopol zbraň, keď ju odkopol, táto vyletela z rúk V. a H. P. ju potom chytil

a odhodil do opačného rohu. Všetko sa odohralo o 23.00 hod. na mieste, kde bola veľká tma a on sám
nevidel, či niekto V. kopol. O tri dní H. H. spáchal samovraždu a list, ktorý zanechal na rozlúčku nebol
použitý ako dôkaz v jeho trestnom konaní. Až v pondelok sa dozvedel, že V. zomrel a v utorok H..

Vo vzťahu k svojim osobným, majetkovým a sociálnym pomerom žalovaný uviedol, že býva spolu

so svojou manželkou v mestskom byte, za ktorý platia 280 eur mesačne. Žalovaný pracuje ako
živnostník, vykonáva elektroinštalačné práce, kamerový systém, poplašné zariadenia. Jeho priemerný
čistý mesačný príjem je cca 500 - 600 eur mesačne, v závislosti od mesiaca. Platí odvody 200 eur
mesačne. Je vyučený elektronik s maturitou. Nezvykne maródovať, keď je mu zle, zoberie si jeden - dva
dni voľno. Popri tejto robote už nestíha pracovať pomimo, pri tesárčine sa to dalo. Nemáva obdobia bez

roboty, keby firma skončila, má aj iné ponuky. Pred odsúdením pracoval vo firme R. -D., kde zarobil 8
000 Sk, vedel si privyrobiť aj na fuškách. Pracoval aj vo väzení v lakovni 8 -9 hodín denne. Nestávalo
sa, aby musel kvôli práci maródovať. Žalovaný je bývalý športovec, má dve operácie kolena, ani na
vojne nebol. Má vyživovaciu povinnosť k dcére, ktorá má 11 rokov. Keď sa to stalo, mala 2 mesiace a
syn mal 11 rokov, tiež ho potrebovali, keď išiel do výkonu trestu. Manželka tiež mala starosti s deťmi. V

súčasnej dobe pracuje ako predavačka, nemajú žiadne úspory ani majetok väčšej hodnoty. Manželka
spláca pôžičku, lebo kúpila nejaké veci deťom a on platí zbytok. To čo sa stalo, ľutoval, aj pri prepustení,
nikdy nebol trestaný a nemal problémy so zákonom. Ospravedlňujúci list napísal, ale vrátil sa naspäť.Žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že o tom, že došlo k usmrteniu jej manžela a o všetkých
okolnostiach, sa dozvedela až z trestného vyšetrenia. V tej dobe bola s dieťaťom vo svojom byte. V
uvedený deň manžel prišiel domov, potom si bol vypiť so svojimi kamarátmi a o 18.00 hod. povedal, že sa

ide stretnúť ešte s kamarátom na jedno malé pivo. Doma nechal mobil, takže ho nemohla skontrolovať.
Jejmanželsaneliečil.Jehozdravotnýstavboldobrý.Nevieotom,žebybolnaniečochorý.Pracovalako
pomocný robotník na stavbe. Počas práce nepožíval alkohol, ale po skončení si zvykol dať pivo, ktoré
mal rád. Nedá sa povedať, že bol alkoholik. Manžel mal kamarátov ešte zo svojej mladosti a detstva
v mieste, kde býval, okolo ulici H. a O. a s týmito mužmi sa rád stretával pri pive. Do reštaurácie L.

pokiaľ ona vie, nechodieval. Mal obľúbené iné miesta. Od manžela vie, že brat V. bol jeho kamarát,
s ktorým sa poznal a možno sa aj spolu stretávali. Od vyšetrovateľa sa dozvedela, že manžel sa mal
vyhrážať zbraňou, že ho štyria muži spacifikovali a potom ho mal žalovaný kopnúť do hlavy a H., ktorý
sa tam zjavil mal volať záchranku, resp. políciu. H. H. zomrel, bol to kamarát jej manžela. V dobe, keď
sa stal tento incident bývala na ulici O.. Z rozprávania ľudí počula, že H. bol nešťastný z toho, čo sa
stalo manželovi, mal výčitky, že tomu nezabránil. Nevedela o tom, že manžel mal zbraň, kde ju mal,

taktiež nemala vedomosť. Toto jej dodnes nie je jasné. Žalovaný na trestných pojednávaniach, ktorých
sa zúčastňovala, popieral spáchanie tohto trestného činu a tvrdil, že ak by manžela kopol, musel by mať
na botaskách krv, čo však nemusí zodpovedať skutočnosti, lebo pri kopnutí môže dôjsť aj k vnútorným
zraneniam. Znalec v trestnom konaní povedal, že tento úder do krku manželovi bol taký, ako keby ho v
tomto mieste udrel karatista, v dôsledku čoho nastalo krvácanie do mozgu a na následky toho manžel

zomrel.SmanželommajúsynaH.,nar.XX.XX.XXXX.Nepoberávdovskýanisirotskýdôchodoknadieťa,
sociálna poisťovňa jej zamietla tento nárok, lebo manžel nemal splnenú podmienku odpracovaných päť
rokov, takže im nevznikol nárok na túto dávku. Po smrti manžela utrpela psychický šok a takisto aj
syn. Obaja navštevovali psychologickú poradňu. Bola vo veľmi zlom stave, nevedela sa vysporiadať so
smrťou manžela. To bol aj dôvod, prečo sa odsťahovala z bytu na ulici O., kde bývali so svokrou a išla

bývať k svojim rodičom spolu so synom. Žiadala, aby žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie nemajetkovej
ujmy 33.193,90 eura, keď touto čiastkou by mohla pomôcť hlavne synovi, ktorý už nemá otca a nebude
sa mať kto o neho do budúcna postarať. Manžel pracoval na dohodu v stavebnej firme, zamestnávateľ
ho rôzne vyplácal, niekedy zarobil aj 12 000,-Sk inokedy 1 000,-Sk. Zamestnávateľ ho vyplácal na ruku
niekedy týždenne, niekedy mesačne. Ak by manžel žil, pracoval by ešte možno 20 rokov finančne by

sa o ňu aj o syna dokázal postarať. Manželstvo uzatvorili v roku 2004. Manžel zomrel v roku 2008 vo
veku 39 rokov. Tiež mal problém sa zamestnať, preto robil na dohody, ona bola na materskej dovolenke,
takže im to finančne vychádzalo. Po smrti manžela sa jej zrútil svet. Syn jej dáva silu, pomáha jej.
Začala chodiť k psychologičke spolu s dieťaťom. Po určitej dobe si uvedomila, že musí začať sama
všetko zvládať. Syn sa jej často pýtal prečo plače, prečo chodí v čiernom oblečená. Ťažko jej bolo toto

všetko vysvetľovať synovi. Syn mal štyri roky, keď mu zomrel otec a tento žiaľ dusil v sebe. S manželom
viedli pokojný rodinný život, manžel ju mal rád, nikdy nevyvolával hádky, aj keď si vypil pivo, bol pokojný.
V manželstve nemali žiadne závažné problémy. Nevýhodou bolo, že bývali u svokry v jednej izbičke,
nemali vlastné bývanie. Svokra mala dva a pol izbový byt, kde bývala aj so svojim priateľom. Bola tiež
vdova, o svojho manžela prišla dávno. S manželom nemali žiadne úspory, náklady na pohreb, ktoré

vznikli si musela požičať a vystrojiť manželovi pohreb v rámci týchto možnosti. Smrťou jej manžela došlo
k ukončeniu rodinného života, ako aj vzťahov, ktoré mal ku nej a dieťaťu, zaniklo všetko, čo si rodina
budovala. Nevie odkiaľ manžel mal zbraň, ktorá stála niekoľko tisíc. V tej dobe nemali takéto peniaze na
nákup zbrane a zásadne bola proti tomu, aby manžel do bytu doniesol zbraň, keď sa o tom zmienil. Po
ukončení trestného konania jej polícia vydala túto zbraň aj keď ju nechcela prevziať, bolo jej doporučené,

aby ju predala, čo aj urobila a predala ju cez poľovnícke potreby.

Žalobkyňa k súčasným majetkovým pomerom uviedla, že je nezamestnaná. Doposiaľ do 31.12.2018
pracovala ako predavačka na dohodu v potravinách K. na P. ulici v J. s mesačným príjmom okolo 420 eur
mesačne. Zo R. poisťovne dostáva 110 eur mesačne. Nemôže si vybaviť ani príspevok na bývanie, býva

v podnájme, kde platí 120 eur, platí elektrinu a plyn spolu 37 eur, internet synovi, smeti, má množstvo
dlhov. Nemá žiadne úspory, od roku 2004 vychováva sama dieťa. Nemá žiadne úspory ani veci väčšej
hodnoty. Nevlastní ani byt, bola oklamaná. Rodičovský byt sa predal a súrodenci jej kúpili 1 - izbový byt
a o ten prišla, ale býva v ňom. Vlastníkom je p. O.. Pokiaľ žili jej rodičia, tak jej pomáhali, teraz zostala
sama, nemá nikoho, len syna. Svokra jej nepomáha. Peniaze si požičiava od dobrých kamarátok, od

sestry len málo, lebo už je na dôchodku, má 62 rokov. Jej syn je naučený skromnosti, nič drahé si nepýta.
S manželom si rozumeli, za jeho povahu nemôže. Bol taký aký bol, bol výbušný, to je pravda, ale jej
v živote neublížil a ani synovi. Mali dobrý vzťah. So synom sa mali veľmi radi, bol to jeho vytúžený
syn. Z prvého manželstva mal dcéru, už je dospelá, tešil sa, že má syna. Po smrti manžela sa veľavecí v jej živote zmenilo, akú - takú korunku priniesol, bol hlava rodiny, živil ich, vzájomne si rozumeli,
mala sa s kým porozprávať. Po smrti manžela vyhľadala lekársku odbornú pomoc, brala slabé lieky na
upokojenie, potom prestala, lebo každý jej hovoril, aby sa dala sama dokopy. So synom dosť dlho chodila

k psychologičke, asi do 11 rokov, bol nepokojný, stále sa pýtal na otca. Zo začiatku mu klamala, ale keď
bol väčší, povedala mu, čo sa stalo. Pani doktorka povedala, že už je v poriadku. Otca sa jej nepodarilo
synovi nahradiť. Veci, ktoré by mali riešiť otec so synom, ona to nevie, je predsa chlapec a mame sa
tak nezdôverí ako otcovi. S mužom mali dobrý vzťah, pohádali sa, ako každý. Mal výbušnú povahu, ale
neudrel ju. Manžel robil iba brigádnicky, lebo mal úraz, tieštivú zlomeninu kolena, mal operované koleno,

bol 1-2 mesiace v nemocnici, dosť na tú nohu zle dopadával a nemohol robiť už ani po lešeniach. Preto
robil obyčajného robotníka a bol rád, že ho zamestnáva švagor. Ešte aj teraz, keď ide na cintorín, je jej
ťažko a má dosť poškodené zdravie z toho všetkého trápenia, čo prežila.

Svedok E. F. vypovedal, že s p. V. sa poznali od mala, spolu vyrastali. V dobe, keď došlo k tragédii
nachádzal sa na druhom konci U.. Podľa neho manželstvo u pána V. bolo normálne, nestaral sa do

nich. Pokiaľ ide o žalovaného, s tým sa pozná 10 rokov, spolu pracovali, rodinný život žalovaný vedie
normálny ako väčšina mladých rodín, má pokojnú povahu. Pokiaľ ide o povahu H. V., keď si vypil mohol
napádať, ale voči nemu sa takto nesprával.

Svedok K. V., brat žalovaného, uviedol, že H. V. bol normálny pokiaľ si nevypil, ale keď si vypil, bolo

zlé, správal sa nepríčetne, bol agresívny, zlý, nadával každému, fyzicky útočil. Bol to jeho kamarát, ale
v takomto stave aj na neho niekoľkokrát fyzicky zaútočil. Mal problém s alkoholom, často pil spolu s
kamarátom O.. Manželský život H. V. nikdy nepreberali, ani keď si sadli na pivo, v krčme sa bavili len o
robote. Vie, že V. už raz zrazilo auto, keď bol opitý a tiež mal nejaké bitky v krčmách, ale nič konkrétnejšie
viac nevedel, lebo to sa len dopočul od iných. Tiež uviedol, že mal psychické problémy ako náhle si vypil.

Hovorila mu to nebohá švagriná žalobkyne. Aj priamo žalobkyňa pri stretnutí, hovorila, že H. musel ísť
na pol deci a potom prišiel domov a ju zbil. Nevie, či sa H. liečil psychicky, či chodil k psychiatrovi, ale
keď si vypil, bol úplne iný, jednoznačne agresívny, to vedeli aj ľudia z ulice. Napadal každého, nepoznal
kamarátaaajonodnehodva,alebotrikrátdostaltakétoranyvtejtosituácii.SH.V.sanormálnepobili.Tí,
čo ho poznali, vedeli, že keď si vypije, bude zle, tak odchádzali preč, aby nedošlo k takémuto incidentu.

Pokiaľ ide o žalovaného, je to jeho brat. Je makač, má živnosť, staral sa o rodinu, poslednýkrát pracoval
ako parták v stavebnej firme, riadil ľudí.

Svedkyňa H. F. vypovedala, že nebohý H. V. bol jej brat. Kým bývali v J., stretávala sa s bratom a
žalobkyňou. V roku 2004 sa presťahovala do Veľkého Šariša, kde si postavili dom a brat jej chodil na

stavbu pomáhať. Brat nepracoval, možno mal nejaké brigády, ale trvale zamestnanie nemal. Pokiaľ ide
o alkohol, pil príležitostne, bol druhýkrát ženatý, nepozná dôvody prečo sa rozviedol s prvou manželkou.
Pokiaľ ide o jeho zdravotný stav, po dopravnej nehode, bratovi operovali koleno. Náklady pohrebu
hradila niečo matka, niečo švagriná. Matka žije, ale je psychiatrická pacientka, prežíva depresie a
výsluch na súde by bol pre ňu traumatický. Vie, že medzi žalobkyňou, bratom a matkou boli zvady, ktoré

vyplynuli z toho, že neplatili za bývanie, resp. málo, kvôli peniazom, vareniu. Vie to z rozprávania matky
a brata. Brat sa voči matke nesprával agresívne, skôr to bola labilita matky, ktorá spôsobovala problémy.
Bola alkoholička a v akej nálade bola, podľa toho sa všetko odohrávalo. Brat nebol agresívny. Keď sa
ho pýtala, prečo si nehľadá prácu v zahraničí, brat jej odpovedal, že nemôže nechať manželku samú,
musí sa o ňu starať.

Svedok K. B. povedal, že nebohý aj žalovaný boli jeho kamaráti. Pri tragédii nebol, ale poznali sa
2dvadsať rokov a pokiaľ ide o p. V., keď si vypil, bol agresívny, inač nie. On s ním nemal žiaden konflikt.
Poznal, keď si H. vypil pivo aj alkohol, púšťal sa do bitky, vykrikoval aj na neho. Každý deň zašli po robote
na pivo, H. nebol opitý každý deň, vypil niekedy dve piva, niekedy pivo, pol deci, alebo dva pol deci.

Svedkyňa H. E. vypovedala, že bola prvou manželkou nebohého. Dôvodom rozvodu bol jeho nezáujem
o ňu a dcéru. Vyskytli sa problémy s alkoholom, lebo uprednostňoval kamarátov a krčmu pred rodinou.
Zo začiatku pracoval, potom už nie. K fyzickým útokom medzi nimi nedošlo. Spolu nežili ani jeden rok.
Rozviedli sa v roku 1999. Od tej doby sa nestretávali a bývalý manžel sa ani o ňu ani o dcéru nezaujímal.

Neplnil si ani vyživovaciu povinnosť.

Svedok H. Z. vypovedal, že bol pri incidente, za ktorý bol žalovaný odsúdený. Spolu sedeli v čajovni
vonku pred reštauráciou, rozprávali sa, keď arogantným spôsobom p. V. pýtal od žalovaného cigaretu,ktorú mu najprv ponúkol, ale o chvíľu znova prišiel pýtať cigaretu, čo mu žalovaný odmietol, lebo zistil, že
má málo cigariet. Na toto V. reagoval hrubým spôsobom, slovnými útokmi a potom keď išli zaplatiť, bola
už záverečná hodina a vyšli von, p. V. vytiahol pištoľ na žalovaného, namieril ju na čelo a povedal „teraz

vás tu všetkých postrieľam“. Žalovaný mu chytil jednu ruku spolu s H. a potom všetci, čo tam spolu boli,
pretože sa veľmi zľakli, začali s ním zápasiť, aby V. odzbrojili. Veľmi dobre si na to pamätá, lebo dostal
nesmierny strach. Mal skutočne obavu, že V. začne strieľať a tento strach mali aj ostatní muži, s ktorými
spolu sedeli. Ako sa V. ocitol na zemi to nevie, pretože ho chceli spacifikovať a všetci ho na zemi držali.
On konkrétne mu držal pravú ruku tak, že mu túto ruku svojím telom priľahol a rukami ho držal, aby sa

nemohol hýbať. Určite vie, že žalovaný bol pri nohách, volal políciu, držal ho za nohy a M. za trup. Pri
hlave mu nikto nestál, ani hlavu nedržal. Vie len, že keď ho stiahli na zem, vypadla mu pištoľ z ruky,
ktorú mal v pravej ruke, snažil sa na ňu dosiahnuť a H. mu túto zbraň odkopol. Niekto kričal, odhoďte
túto zbraň niekde ďalej, keď ju H. odkopol, bol to P.. Nikto z nich, ktorí držali V., ho nekopol, to vie určite.
Sám bol v takom šoku, že sa sústredil len na to, aby mu držal ruky, aby sa nemohol dostať k zbrani, o
čo sa snažil. Ostatní ho tiež držali tak, aby sa nemohol pohybovať. Naviac v tomto priestore sa nedalo

nejakým spôsobom manipulovať, lebo išlo o úzky priestor ohraničený malým plotíkom. Nevidel, že by
žalovaný kopol V.. V. takto držali po celú dobu až kým neprišli polícia. Naviac počul ako žalovaný volal
políciu. V. mal zavalitejšiu postavu, určite nebol nízkeho vzrastu. Celý incident sa odohral keď už bola
tma, svietili len pouličné lampy, ktoré stáli ďalej od miesta incidentu. Keď prišli policajti, sám dostal od
policajta úder do hlavy, stratil na chvíľu vedomie. Keď sa spamätal, sedel na tráve a prišiel policajt, ktorý

sa mu ospravedlňoval, že sa pomýlil. Potom pri výsluchu mu prišlo zle, na polícii mu privolali sanitku.
Správanie V., ktorý vytasil zbraň a namieril ju na žalovaného bolo také, že všetci sa cítili ohrození na
živote, keď naviac povedal, že ich tu všetkých postrieľa, nie len toho jedného. Jedinou šancou bolo
utiecť, alebo ho spacifikovať. Teda všetci, keď takto reagovali, sa cítili ohrození na vlastnom živote. Vo
chvíli, keď V. odzbrojovali, ležal na zemi, on ho z pravej strany priľahol, držal pravú ruku, za ním bol

žalovaný, kľačal pri nohách, z druhej strany ho držal M.. Je zrejmé, že keby V. kopol žalovaný do tváre,
bol by to videl, alebo aspoň počul údery, lebo údajne to mali byť silné údery. Keď takto ležali na V. a
čakali na políciu vie, že V. dýchal, vydával zvuky, ktoré vyjadrovali, že sa naťahoval za zbraňou, chcel ju
uchopiť. V tej situácii nemal na tvári žiadne údery, ani krv, nič také nevidel a pritom bol najbližšie k V. a
potom H. z druhej strany, ktorý odkopával zbraň. Ako sa správali policajti nevie, lebo dostal od nich silnú

ranu do hlavy, stratil vedomie a čo sa dialo ďalej po ich prípade neregistroval. Všetci mali obuté botasky,
je to mäkká obuv. Aj v jeho lekárskej správe bolo uvedené, že dostal silný úder do hlavy od policajta,
ale čím úder bol spôsobený dodnes nevie. Pamätá si, že v ten deň sa vracali s futbalu, chceli zájsť do
inej reštaurácie, ale V. mladší ich pozýval do L. a to bol jediný dôvod, prečo si tam sadli. Pokiaľ ide o
H., ten o tri dni spáchal samovraždu. Celá udalosť v ňom vyvoláva zvláštne pocity, trápi ho, že žalovaný

bol odsúdený, podľa jeho názoru nespravodlivo, pretože tu došlo k ohrozeniu života všetkých práve
zbraňou, ktorú vybral V. a namieril na žalovaného, ako aj jeho slovnými vyhrážkami. Pokiaľ ide o H., s
ním nebol blízky priateľ, ale práve nadväznosť, že potom on spáchal samovraždu po tomto incidente
vyvoláva tiež pochybnosti, kto bol vlastne páchateľom. Táto udalosť ho poznačila na celý život.

Svedkyňa Y. V. vypovedala, že bola v čajovni L. XX.XX.XXXX. Keď práve zamykala dvere, bolo po
záverečnej, kedy došlo k incidentu. Videla len začiatok roztržky, potom sa zľakla a schovala sa. Ďalší
priebeh nesledovala. Spolu s ňou vo vnútri bol jej otec A. V. a brat G. V.. Potom, keď zamkli, sledovali,
čo sa deje za paravánom, ktorý bol dva, tri metre od dverí, niečo počula o zbrani, videla chlapov ako
sa naťahovali, hovorili niečo o zbrani. Potom ako už ležal V., ostatní boli pri ňom, asi ho držali na zemi.

Žalovaný bol pri hlave V., keď ležal. Ostatní muži držali V.. Žalovaného videla len ako ho držal na zemi.
Na to, či ho kopal si nepamätá, ani či to bolo v situácii, keď prišla polícia. Keď prišla polícia už ani
prevádzku neotvorili, odišli preč.

Svedok A. V. vypovedal, že si už nepamätá, čo sa udialo XX.XX.XXXX. O. L. prevádzkoval jeho syn a on

sa vtedy tam nachádzal ako hosť, hral na automatoch. Poznal nebohého V. aj žalovaného. S V. nedošiel
nikdy k potýčke, nemal vedomosti o jeho zdravotnom stave a pokiaľ ide o jeho rodinný život, videl ho so
synom na ihrisku, ale nedokáže charakterizovať jeho manželské spolužitie.

Svedok U. M. vypovedal, že spolu so žalovaným P., Z. a svojou manželkou boli v reštaurácii L., keď k

ním prišiel nebohý V., zjavne v podnapitom stave, žiadal cigarety, žalovaný mu jednu dal. Potom znova
žiadal, na čo mu žalovaný nechcel dať. Pán V. bol z toho nervózny, nadával, oni si ho nevšímali, sedeli
vonku na terase, p. V. bol vo vnútri. Potom, keď sa zotmelo, chceli odísť, on odišiel na toaletu a keď sa
vracal videl, že V. leží na zemi, žalovaný pri jeho nohách, Z. pri hlave, P. v strede tela. V. mal vztýčenúruku, v ktorej držal pištoľ, ležal na boku, oni ho spacifikovali a keď prikročil zozadu, dal mu tri, alebo štyri
rany päsťou do chrbta, aby pustil zbraň, lebo V. sa vzpieral a spolu s P. sa pokúšali mu zbraň vziať. V. ju
nechcel pustiť, potom sa to podarilo, že zbraň pustil. Už nekládol taký silný odpor. Medzi tým žalovaný

volal políciu a to tým spôsobom, že jednou rukou držal nohy V. a druhou telefonoval. Následne, keď
došla polícia, policajti sa pomýlili a udreli Z., všetci vykríkli, že to nie je on. V. ležal na zemi a pustili ho,
až keď prišli policajti, ktorí spacifikovali V.. Nevšimol si, že by ho kopli. Keď ho takto priľahli, zistili, že
už sa nehýbe, nekladie odpor, otočili ho a zistili, že mu je zle, ťažko dýcha. Žalovaný chcel pomôcť, ale
policajti to nedovolili, za pár minút došla záchranka a potom policajné autá, postupne ich predvádzali k

výsluchu. Nevidel, že by žalovaný kopol V., po celú dobu žiadne údery tam neboli. V podstate, keď V.
ležal, snažili sa mu len odňať zbraň, ktorou útočil a on mu dal údery do chrbta, aby povolil ruku, keď ležal
na boku. Vtedy, keď už nemal zbraň, V. nekládol odpor, oni ho však ešte stále držali, lebo nevedeli, či
nemá ešte inú zbraň a aj preto, že to bol veľký chlap, vážil okolo XXX kg. Pri vzniku incidentu nebol, len
počul, že mal na V. zaútočiť nejaký bachár, nevie, kto to má byť. V. poznal, v minulosti s ním pracoval,
keď bol slobodný. Nebol to pracant, vždy holdoval alkoholu a pod jeho vplyvom bol výbušný. O jeho

rodinnom živote nič nevie.

Svedok Y. F. vypovedal, že H. V. pracoval pre firmy, ktoré aj jeho zamestnávali v rámci mandátnej zmluvy,
robil na dohody, nikdy nemal pracovnú zmluvu. Pracoval podľa požiadaviek firmy, raz to bol deň, raz
týždeň, alebo dva, tri týždne. V. bol jeho švagor.

Svedkyňa U. V., manželka žalovaného, vypovedala, že so žalovaným sú manželia od roku XXXX, žijú
spolu, ich spolužitie nie je problémové, je v manželstve spokojná. S manželstva majú dve deti. V deň,
keď došlo k incidentu, jej manžel telefonoval, že ho vedú na políciu, povedal, čo sa stalo. Z bytu sa
nemohla vzdialiť, lebo v tej dobe mala pri sebe niekoľkomesačné dieťa, nemohla ho opustiť. Z telefonátu

sa dozvedela, že mal manžel mať zbraň pri hlave a že ho teraz vedú k vypočutiu na políciu. Od manžela
sa neskôr dozvedela, že p. V. ich sústavne provokoval, pýtal cigarety, potom zápalky, potom znova, keď
mu už manžel nechcel dať, lebo už boli na odchode, V. na neho vybral zbraň, ktorú držal pri hlave,
a len vďaka pánovi H. sa nestala vdovou. Od manžela vie, že sa len bránil, poškodenému neublížil.
Vie od neho, že poškodeného spacifikovali na zem, manželovi je ľúto, že zomrel, ale kľudne mohol byť

obeťou aj jej manžel.

Z vyšetrovacieho spisu O.:S.-XXXX/SE-PO-XXXX, ktorý sa týkal prečinu usmrtenia v súvislosti s úmrtím
H. H. v zápisnici o ohliadke miesta činu na č.l. 68 - 70 je uvedené, že sa našiel biely papier, na ktorom
veľkým tlačeným písmom bol napísaný nápis oranžovej farby „je jeden. či radšej tak akoby som mal

prežiť peklo na zemi“, na opačnej strane je nápis „nikto by mi nepomohol, obidvaja ste už v dôchodkovom
veku“. V tomto texte mal byť rozlúčkový list nebohého H. H., na ktorý sa žalovaný odvolával.

Z odpovede na lustráciu v R. poisťovni (ktorú súd vyhotovil za účelom posúdenia dôvodov hodných
osobitného zreteľa pri rozhodovaní o trovách konania) vyplýva, že vymeriavací základ žalobkyne za

obdobie od 06/2018 do 12/2018 bol 112 eur s tým, že bola zamestnaná na dohodu v spoločnosti C. Y. -
C.. Od XX.XX.XXXX v R. poisťovni sa nenachádza zmienka o pracovnom pomere žalobkyne.

Z odpovede na lustráciu v R. poisťovni týkajúcej sa žalovaného vyplýva, že od XX.XX.XXXX žalovaný
je R. s tým, že jeho vymeriavací základ je od 10/2017 cca 450 eur. Predtým za obdobie od 04.04.2016

do 30.04.2016 pracoval na dohodu o vykonaní práce v spoločnosti M., s.r.o. a jeho vymeriavací základ
bol 50 eur a v období od 23.09.2015 do 26.11.2015 pracoval v I. s vymeriavacím základom za 9/2015
44,36 eur, 10/2015 - 129,63 eur, 11/2015 - 111,20 eur. Rovnako aj za predchádzajúce obdobie žalovaný
pracoval v I. a jeho vymeriavací základ bol cca 110 až 150 eur.

Z potvrdenia o podaní daňového priznania za rok 2017 týkajúce sa žalovaného vyplýva, že jeho príjem
za rok 2017 zo živnosti bol 11 062,70 eura a výdavky 6 637 eur, základ dane bol 4 425,08 eura.

Po rozhodnutí odvolacieho súdu zostal predmetom sporu nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 15 000 eur.

S poukazom na ustanovenie § 193 CSP súd je viazaný výrokom trestného súdu o tom, že bol spáchal
trestný čin a že ho spáchal žalovaný. Z trestného rozsudku vyplýva, že žalovaný dňa XX.XX.XXXX, pod
vplyvom alkoholu najmenej dvakrát kopol do hlavy H. V., ktorému spôsobil pomliaždeniny a odreninytváre, zlomeniny nosových kostí, pomliaždenie krčnej miechy, čo viedlo k opuchu mozgu a následnému
kardiorespiračnému zlyhaniu, pričom H. V. dňa XX.XX.XXXX zomrel, čím spôsobil z nedbanlivosti ťažkú
ujmu na zdraví, teda smrť a spáchal trestný zločin zabitia podľa § 147 ods. 1 Trestného zákona v súbehu

s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona. Tento výrok okresný súd vyslovil aj keď
žalovaný odmietol svoju vinu a to na základe zhodnotenia vykonaných dôkazov tak ako je to uvedené
v písomnom vyhotovení trestného rozsudku sp. zn. 33T/51/2009. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 20.01.2011. Preto súd bol povinný (...„súd je viazaný“...) vychádzať z uvedeného odsudzujúceho
rozsudku, keďže je viazaný rozhodnutím, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.

Súd má za to, že vzhľadom na následky, ktoré nastali v súvislosti s trestným činom, z ktorého bol
žalovaný uznaný vinným, v živote žalobkyne po úmrtí jej manžela, samotná satisfakcia vo forme
ospravedlnenia nie je dostačujúca, pretože došlo k zásahu do jej súkromia chráneného ustanovením
§ 11, ktorého súčasťou je rodinný život, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov
tohto spoločenstva neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých ostatných členov rodiny. Náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potom primeraným
prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu (rozsudok Najvyššieho ČR z 15.7.2005 sp. zn.
30Cdo/2951/2004). Preto podľa názoru súdu sú splnené predpoklady uvedené v § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo zaslanie ospravedlňujúceho
listu v danom prípade nie je postačujúce vzhľadom na trvalý a neodstrániteľný následok (smrť manžela

žalobkyne).

Hodnotením zásahu do osobnostných práv v rámci obrany v súdnom konaní sa zaoberal Najvyšší súd
SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/74/2008, v ktorom konštatoval, že pre vznik práva domáhať sa ochrany
podľa § 11 Občianskeho zákonníka musia byť splnené kumulatívne dve zákonné podmienky - zásah

musí byť neoprávnený a súčasne objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných
právach. Žalobkyňa v danom prípade požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Peňažné
zadosťučinenie má miesto v prípade, ak primerané morálne zadosťučinenie sa nejaví ako dostačujúce.
Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a zmiernenie
bežnej, čo i len celkom krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Má

satisfakčnú funkciu, ktorou sa sleduje primerané a zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie nemajetkovej
ujmy vzniknutej na osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Predpokladom pre jej prisúdenie je nedostatok
morálneho zadosťučinenia a vznik nemajetkovej ujmy. Pri určení výšky peňažného zadosťučinenia
podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka určuje zákon dve kritéria - závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Platná právna úprava neustanovuje medze zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Vychádzajúc aj z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. 5Cdo/265/2009,
2Cdo/194/2011), súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a

rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie,
ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky
neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobností podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04. 2011 pri neoprávnenom
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby vzniká osobná väzba medzi oprávnenou osobou na jednej
strane a povinnou osobou na strane druhej. Práva a povinnosti vyplývajúce z tohto právneho vzťahu sa

viažu výhradne na určitú osobu. Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 je subjektívne spätá
s tým, kto sa zásahu do týchto práv iného dopustil. Jedná sa preto o výlučne osobnú povinnosť tohto
subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu. Nositeľom hmotnoprávnej povinnosti je ten subjekt, ktorý
neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil.

Súd tak vychádzal z názoru, že bol splnený základný predpoklad procesného úspechu žalobkyne
a to samotná protiprávnosť konania žalovaného a na to nadväzujúca prítomnosť kauzálneho nexu
medzi týmto správaním a úmrtím manžela žalobkyne. V tejto súvislosti súd neprihliadal na námietku
žalovaného, ktorý sa necítil byť vinným zo skutku kladenému mu za vinu, lebo ako bolo uvedené vyššie,procesný súd bol povinný vychádzať z právoplatného odsudzujúceho rozsudku. V trestnom konaní
bolo jednoznačne preukázané, že zásah samotného žalovaného bol protiprávny, a preto z hľadiska
poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, nezavinene alebo

vedome, či nevedome. Podľa názoru súdu, pri úvahách o výške náhrady v obdobnom prípade, teda
v prípade smrti, nemôže žiadne zadosťučinenie vrátane finančného napraviť skutočne vzniknutú ujmu
(akou je smrť), zmyslom je túto ujmu zmierniť.

Pri určení výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal súd z toho, že k zásahu do práva na

ochranu osobnosti žalobkyne došlo v značnej miere, keď uvedená forma zadosťučinenia je právnym
inštitútom do istej miery výnimočného charakteru, ktorý sa uplatní za splnenia zákonom stanovených
predpokladov a s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za satisfakčný
prostriedok v tomto prípade je potrebné považovať aj rozsudok vydaný v trestnom konaní, kde sa
konštatovalo porušenie práv. Okrem toho v zmysle platnej právnej úpravy (§ 13 ods. 2, 3 Občianskeho
zákonníka) súd nie je viazaný návrhom strán sporu, výšku náhrady určuje na základe voľnej úvahy s

povinnosťou prihliadnuť na dve zákonné hľadiská, a to závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých došlo k porušeniu práva. Určenie výšky peňažnej náhrady má byť potom s ohľadom na okolnosti
konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.

Súd dospel k záveru, že v danom prípade s ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých došlo k porušeniu práva je primeraná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6 480 eur.
Výška peňažného zadosťučinenia sa určuje na základe voľnej úvahy súdu s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutejujmy,akoajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlozohľadniacprincípspravodlivosti.
Pri určení výšky náhrady súd vychádzal z preukázaných skutkových tvrdení žalobkyne, že strata jej
manžela vážne a nenapraviteľne zasiahla jej osobný život, keď úmrtím manžela prišla o blízku osobu,

s ktorou mala vytvorený pekný vzťah. Žalobkyňa pripustila, že keď si manžel vypil, mal agresívnejšiu
povahu (uvedené bolo preukázané tiež výpoveďou viacerých svedkov). Poprela však, aby ju alebo ich
maloletého syna niekedy udrel. Uviedla, že sa občas pohádali, ako aj iní manželia, ale hneď potom sa
udobrili. Žalobkyňa stratu manžela i napriek uplynutiu obdobia viac ako desiatich rokov intenzívne vníma
a prežíva. Stále je jej smutno, nemá sa s kým doma porozprávať. Po smrti oboch rodičov ostala so

synom sama. Konaním žalovaného syn žalobkyne prišiel o otca, s ktorým mal pekný vzťah, jej manžel
sa zo syna veľmi tešil. Po smrti manžela spolu so synom navštevovala psychológa, žalobkyňa tiež brala
lieky na upokojenie, potom ich prestala brať. Syn sa stále vypytoval na otca, chýba mu mužský vzor,
jej ako matke sa nezveruje. Zároveň bola žalobkyňa aj finančne závislá od manžela, ktorý síce nemal
stabilné zamestnanie, ale privyrábal si brigádnicky, niekedy zarobil 1 000 Sk, inokedy aj 12 000 Sk. Od

smrti manžela sa stará o syna a vychováva ho sama. Finančne jej vypomáhali jej rodičia, pokiaľ žili.
V súčasnej dobe je nezamestnaná a peniaze si požičiava od dobrých kamarátok a sestry. Vykonaným
dokazovaním súd teda dospel k záveru, že vzťah žalobkyne a jej manžela bol harmonický a tak je
len prirodzené, že jeho úmrtím žalobkyňa stratila možnosť viesť plnohodnotný rodinný a súkromný život
so svojím manželom, utrpela psychickú traumu, stratila živiteľa rodiny a stratila aj možnosť s manželom

viesť súkromný život, je ochudobnená o sféru prirodzených vzťahov s jedným najbližších ľudí v jej živote,
stratila lásku manžela, istotu a oporu, úmrtie manžela vzhľadom na jeho nízky vek (39 rokov) bolo pre
žalobkyňu nečakaným. Žalobkyňa sa stala vdovou pred dovŕšením 40. roku veku, len štyri roky od
uzatvorenia manželstva, kedy vzťah s partnerom býva spravidla najintenzívnejší, resp. sa ešte naďalej
rozvíja. V dôsledku konania žalovaného bola narušená celistvosť rodiny žalobkyne a jej ďalší vývin,

pričom sa jedná o trvalé a neodstrániteľné následky. Zo strany žalovaného jednoznačne došlo k zásahu
do práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti spôsobenej úmrtím jej blízkej osoby.

Na strane žalovaného súd zohľadnil postoj k skutku, pričom žalovaný už v trestnom konaní oľutoval to,
čo sa stalo manželovi žalobkyne. Popieranie viny a bránenie sa v trestnom konaní nemožno považovať

za „priťažujúcu okolnosť“ v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, lebo každý má právo na spravodlivý
proces a má právo predkladať tvrdenia a dôkazy vo svoj prospech. Súd však nemal pochybnosti, že
žalovanému je ľúto, čo sa stalo. Zároveň súd prihliadol na to, že žalovaný zaslal žalobkyni list, v ktorom
vyslovil ospravedlnenie za spôsobenie smrti jej manžela a syna žalobkyne. Pokiaľ ide o majetkové
pomery žalovaného, vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalovaný po prepustení z výkonu trestu

odňatia slobody (pred troma rokmi) pracuje ako živnostník, pričom jeho čistý mesačný príjem je cca
500-600 eur mesačne. Odvody platí 200 eur mesačne. Popri tejto práci brigádnicky nepracuje, lebo
to nestíha. V práci nezvykne maródovať, tak jeho príjem je možné považovať za stabilný. Žalovaný
býva spolu so svojou rodinou v mestskom byte, kde platí mesačne 280 eur. Jeho manželka pracuje akopredavačka, nevlastnia žiaden majetok vyššej hodnoty a ani nemajú úspory. Žalovaný má vyživovaciu
povinnosť k 11 ročnej dcére.

Súdzároveňnemoholvdanomprípadepristanovenívýškynemajetkovejujmyneprihliadaťnakonkrétne
skutkové okolnosti, za ktorých došlo k smrti manžela žalobkyne. Z trestného rozsudku okrem iného
vyplýva, že nebohý manžel žalobkyne pod vplyvom alkoholu so zbraňou v ruke útočil na žalovaného
tak, že mu túto zbraň priložil k hlave spredu, čo vyplynulo z trestného vyšetrovania a aj slovne útočil
tak, že všetkých postrieľa. Toto jeho správanie práve viedlo žalovaného a ostatné osoby, ktoré sa pri

ňom nachádzali k dôvodnej obave o život, k snahe jeho útok odvrátiť tým, že ho spacifikovali, zvalili
na zem, znehybnili tým, že ho držali za ruky, nohy a keď nechcel pustiť zbraň aj údermi päsťou do
chrbta a zápasením s ním ho chceli odzbrojiť. Správaním nebohého sa cítili ohrození všetci, ktorí boli
v bezprostrednej blízkosti. Zo strany nebohého manžela žalobkyne v tejto situácii došlo k priamemu
ohrozeniu života ostatných osôb a priamo žalovaného, keď mu priložil zbraň na hlavu. Z okolnosti
tejto tragédie vyplýva, že ak by nebohý manžel žalobkyne sa takto nesprával, nedošlo by k žiadnej

tragédii, pričom ako vyplynulo zo svedeckých výpovedi o správaní nebohého, bolo známe jeho okoliu,
že pod vplyvom alkoholu bol agresívny, útočný a takto ho poznali jeho známy a priatelia, ktorých
taktiež v alkoholickom stave napádal. O to nebezpečnejšie bolo jeho správanie, keď takto zaútočil
so zbraňou na žalovaného a ostatných, ktorí sa v blízkosti neho nachádzali. V čase incidentu mal
X,X. promile alkoholu v krvi. Je však tiež pravdou, že aj žalovaný bol pod vplyvom alkoholu spolu s

ostatnými účastníkmi tohto incidentu. Zároveň súd poukazuje na formu zavinenia, pričom žalovaný konal
minimálne formou nepriameho úmyslu tak ako to vyplýva z trestného rozsudku. S prihliadnutím na
mieru zavinenia poškodeného -manžela žalobkyne, ako aj s prihliadnutím na vyššie popísané majetkové
pomery žalovaného, súd stanovil výšku nemajetkovej ujmy 6 480 eur a v prevyšujúcej časti žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

Súd poukazuje na obdobný prípad, ktorý bol prejednávaný pred Okresným súdom Brezno pod sp. zn.
5C/209/2014, v ktorom súd priznal žalobcom - rodičom nebohého syna, ktorý zomrel po údere
a následkom páde spôsobenom žalovaným každému po 10 000 eur. Ako vyplýva z rozsudku sp.
zn. 5C/209/2014 zo dňa 17.02.2017 (potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

13Co/348/2015), nebohý bol pod vplyvom alkoholu a "zapáral" do viacerých ľudí nachádzajúcich sa
v pohostinstve. V spoluzavinení nebohého súd vidí analógiu s prejednávaným prípadom, avšak je
nutné zohľadniť aj to, že vo veci 5C/209/2014 nedošlo k priamemu ohrozeniu zdravia a života ľudí v
pohostinstve so zbraňou a vyhrážaním sa zabitím. Preto súd v tomto prípade rozhodol o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 6 480 eur, ktorá sa súdu javila primeraná závažnosti vzniknutej

ujmy, okolnostiam, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobkyne, pričom náhradu v takejto výške súd
považoval i s ohľadom na postoj žalovaného za spravodlivú.

Súd rozhodol o povinnosti žalovaného uhradiť žalobkyni prisúdenú sumu 6 480 eur v splátkach po 180
eur mesačne (180 eur x 36 mesiacov) vždy do 25. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku

pod následkom straty výhod splátok v prípade neuhradenia čo i len jednej splátky riadne a včas. Pri
povolení splátok vzal do úvahy majetkovú situáciu žalovaného, v ktorého možnosti nie je uhradiť celú
sumu naraz. Žalovaný spoločne s manželkou majú príjem cca 900 -1000 eur mesačne, žalovaný musí
uhrádzať sociálne a zdravotné odvody 200 eur mesačne, platiť za byt 280 eur mesačne, má vyživovaciu
povinnosť k 11 ročnej dcére a ďalšie náklady na živobytie. Nemá žiadny majetok vyššej hodnoty, ani

úspory. Súd prihliadol aj na to, že žalobkyňa na pojednávaní vyjadrila súhlas so splátkami vo výške 180
eur mesačne. Napokon súd pripomína, že ak sa žalovaný omešká s úhradou čo i len jednej splátky (teda
ju nezaplatí včas alebo ju neuhradí v celej sume), bude dlh splatný naraz v celom rozsahu a žalobkyňa
sa bude môcť domáhať zaplatenia celej pohľadávky“.

4. Tento rozsudok včas podaným odvolaním, čo do výroku I., napadol žalovaný, majúc za to, že súd
prvej inštancie nesprávne vyhodnotil okolnosti prípadu. V odvolaní opätovne poukázal na to, že manžel
žalobkyne bol agresívny človek, pod vplyvom alkoholu ohrozoval aj iných ľudí a v tomto konkrétnom
prípade pod vplyvom alkoholu priložil žalovanému zbraň na hlavu. Ďalej v odvolaní uviedol, že bol vo
výkone trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov a to za nedbanlivostný spôsobený následok. Svoj čin

oľutoval, následok si neželal a tento by nikdy nenastal bez prvotného impulzu zo strany nebohého.
Po výkone trestu žalovaný býva v mestskom byte spolu s rodinou, jeho manželstvo je nefunkčné,
manželka podala návrh na rozvod, nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, nemá žiadne úspory.Z uvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok v ním napadnutej časti zmenil a znížil výšku
nemajetkovej ujmy a povolil mu ju splácať mesačne po 100 eur.

5. Žalobkyňa navrhla rozsudok v žalovaným napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť majúc za
to, že súd prvej inštancie dôsledne zvážil všetky okolnosti, ktoré boli rozhodujúce pre jeho opätovné
rozhodnutie o podanej žalobe a rozhodnutie súdu je výsledkom starostlivého zváženia všetkých
vykonaných dôkazov.

6. Ďalšie podania strán dané neboli.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex
offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a

contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že
odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech keďže rozsudok v napadnutej časti je vecne správny,
čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP).

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na
vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec
správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach
naň poukazuje.

10. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolacom konaní nevzniesol žiadne
nové námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a

opätovnézdôvodnenieichneopodstatnenostiprerozhodnutievtejtoveciajodvolacímsúdombybololen
opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie
v odôvodnení napádaného rozhodnutia.

11. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. žalovaným

odvolaním napadnutom výroku ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol i o nároku na
náhradu trov konania. Aj v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne a úplné odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania.

12. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, je potrebné uviesť, že v odvolacom konaní bola úspešná

žalobkyňa, lebo odvolanie žalovaného bolo nedôvodné, preto by jej zásadne patrila náhrada trov
odvolacieho konania. Odvolací súd však pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, rovnako ako
i prvoinštančný súd zohľadňoval okolnosti tohto prípadu a rozhodol, že stranám sporu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva. Obe sporové strany spĺňajú podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP.
Žalobkyňa je nezamestnaná, predtým pracovala ako predavačka so mzdou cca 420 eur mesačne. Už

viac ako 10 rokov sa samá stará o syna, nemá žiadne úspory ani majetok, o byt prišla, žije z pôžičiek.
Žalovaný bol niekoľko rokov vo výkone trestu odňatia slobody, po prepustení z výkonu trestu pracuje
a vedie riadny život, avšak v dôsledku trestného konania prišiel o všetky úspory, nemá majetok vyššej
hodnoty, žije v mestskom byte, jeho manželka je predavačka, tiež má pôžičky, rozpadá sa mu rodina.Navyše bol v tomto spore zaviazaný uhradiť žalobkyni mesačne 180 eur až do sumy 6 480 eur. Podľa
názoru odvolacieho súdu by nebolo spravodlivé priznanie náhrady trov konania ani jednej zo sporových
strán zohľadňujúc tiež tú skutočnosť, že obe sporové strany sú zastúpené advokátom ustanoveným

Centrom právnej pomoci.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).