Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, August 8, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/156/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717211085
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717211085.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov
Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu E. T., narodeného XX. XX. XXXX, s
trvalým pobytom J. T. XXXX/XX, XXX XX W., zastúpeného Združením na ochranu práv občana - AVES,
so sídlom J. Poničana 9, 841 07 Bratislava, IČO: 50 252 151, proti žalovanému Home Credit Slovakia,
a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, o určenie, že žalovaný nemá právo

na zrážky zo mzdy žalobcu a o zaplatenie sumy 416,98 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 11Csp/160/2017-71 zo dňa 18. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II., IV. a V. z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a
c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný

súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom určil, že žalovaný nemá právo na zrážky zo mzdy žalobcu
vyplývajúce z dohody o zrážkach zo mzdy včlenenej do zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej
dňa 19. 12. 2012 (I. výrok), ďalej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 416,98 Eur s
úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 13. 10. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku (II. výrok), žalobu zamietol v časti žalovaných úrokov z omeškania 5 % ročne
zo sumy 416,98 Eur od 01. 06. 2017 do 12. 10. 2017 (III. výrok) a napokon žalobcovi priznal voči

žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % (IV. výrok), súčasne vysloviac, že
o výške trov konania rozhodne samostatným rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej (V. výrok).

2. V odôvodnení rozsudku okresný súd v podstate uviedol čoho sa žalobca domáhal, ako sa vyjadril
žalovaný a následne rozsiahlo na stranách 6 až 11 citoval (odseky 17. až 42. odôvodnenia rozsudku)

ust. § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 137 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP),
ust. § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. a) až q), ods. 5, ods. 6, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods.
1 a 2, § 456, § 457 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ďalej ust. § 1 ods. 2, § 9
ods. 1, § 9 ods. 2 písm. a) až y) a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
napokon § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Po citácii právnych predpisov prvoinštančný súd skonštatoval, že mal preukázané medzi sporovými
stranami uzavretie úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 19. 12. 2012, ktorá má charakter
spotrebiteľský. Išlo o spotrebiteľský úver, ktorý bol žalobcovi poskytnutý vo výške 405,60 Eur na kúpu
nábytku(váľandy).Poukázalnaformulárovýcharakterzmluvyuvádzajúc,žežalovanýposkytolžalobcovi
aj bezúčelový revolvingový úver s výškou kreditného limitu 810,- Eur, výškou mesačnej splátky 4 % z
dlhovanej sumy, ročnou úrokovou sadzbou 26,28 %, s uvedením priemernej RPMN 26,70 %.4. V nadväznosti na to uviedol, že v zmluve nie sú uvedené termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov,
čo stačí pre posúdenie úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch ako
bezúročného a bez poplatkov. Preto bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému len toľko, koľko mu

žalovaný poskytol a nevzniklo mu právo na zaplatenie úrokov a poplatkov. Suma, ktorá bola zaplatená
nad rámec takto poskytnutého úveru je bezdôvodným obohatením sa na strane žalovaného a žalobca
nebolpovinnýtútosumuplatiť.Podľažalobcutentopreplatokpredstavuje416,98Eur,alezpredložených
výpisov o transakciách na účte bolo preukázané čerpanie úveru vo výške 1.583,09 Eur a zaplatenie
sumy 2.025,56 Eur, čo je rozdiel 442,47 Eur. Keďže bol viazaný podanou žalobou, nemohol zaviazať

žalovaného na zaplatenie vyššej sumy a preto vyhovel žalobe v rozsahu žalobcom požadovanej sumy
416,98 Eur. Žalobcovi s poukazom na § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. vzniklo
aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania a pretože nepreukázal, že vyzval žalovaného na zaplatenie
žalovanej sumy, priznal mu právo na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení
žaloby žalovanému a v prevyšujúcej časti žalobu ohľadne úrokov z omeškania zamietol.

5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobca preukázal právny záujem na určení, že žalovaný
nemá právo na zrážky zo mzdy, lebo k zrážkam zo mzdy nedochádza iba na základe vydaného
neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/22/2017-17 zo dňa
29.5.2017 a ak by žalobca nebol úspešný v časti určenia, že žalovaný nemá právo na zrážky zo mzdy
vyplývajúce z Dohody o zrážkach zo mzdy, zrážky by prebiehali naďalej, aj keď v skutočnosti žalobca

žalovanému už nič nedlhuje. Prvoinštančný súd dodal, že vzhľadom na vyhovenie žalobe čo do prvého
výroku rozsudku, postačovala táto skutočnosť pre rozhodnutie a preto nepovažoval za hospodárne
zaoberať sa ďalšími skutočnosťami tvrdenými žalobcom alebo žalovaným o platnosti alebo neplatnosti
uzavretej Dohody o zrážkach zo mzdy.

6. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP konštatujúc, že priznal
žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu vo výške 100 % vychádzajúc z pomeru jeho
úspechu vo veci.

7. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný, a to voči jeho I., II. a IV. výroku. Žiadal

napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp.
napadnuté rozhodnutie zmeniť a priznať žalovanému náhradu trov konania.

8. V odvolaní po procesnej stránke vytýkal prvoinštančnému súdu nedostatočné zdôvodnenie
napadnutého rozsudku. Zdôraznil, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení vôbec nezaoberal jeho

argumentáciou a preto je rozsudok predčasný, nedostatočne a neúplne odôvodnený, nespĺňajúci kritériá
ust. § 220 ods. 2 CSP.

9. V ďalšej časti odvolania nesúhlasil s dôvodmi napadnutého rozsudku v tom smere, že poukazujúc
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 tvrdil, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o

spotrebiteľskom úvere obsahovala členenie splátok, pričom obsiahlo odkazujúc na judikatúru Súdneho
dvora EÚ zdôrazňoval povinnosť vnútroštátneho súdu interpretovať svoje národné právo v súlade so
smernicami, keď navyše už aj aktuálna slovenská právna úprava reflektuje nový vývoj rozhodovacej
praxe, lebo zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 s účinnosťou od 01. 05. 2018 v rámci novely
vykonanej zákonom č. 279/2017 Z. z. vypustil slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“

a slová „termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov“ sa nahradili slovami „frekvencia splátok“. To
znamená, že predmetná zmluva obsahuje v zmysle tohto výkladu všetky náležitosti a nie je možné
povedať, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

10. Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07, ktorý hovorí, že súd nie je

viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia absolútne, ale môže, ba dokonca sa musí od
doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel
zákona, systematická súvislosť, atď..

11. Ohľadne záveru prvoinštančného súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru polemizoval s tým,

že ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy vyžadovalo kumulatívne splnenie dvoch predpokladov: 1. absencie stanovených náležitostí a 2.
nedodržanie písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nakoľko v danom prípade písomná formazmluvy dodržaná bola, nebolo možné dôjsť k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Vyslovil
záver, že zmluva obsahuje všetky náležitosti stanovené zákonom č. 129/2010.

12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý vyjadril presvedčenie o nedôvodnosti podaného
odvolania. Žiadal rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdiť ako vecne správne.

13. K určeniu, že žalovaný nemá právo na zrážky zo mzdy uviedol, že na súd sa obrátil potom, ako
žalovaný žiadal jeho zamestnávateľa o výkon zrážok zo mzdy, a to na základe úverovej zmluvy, do ktorej

bolo miniatúrnym, až nečitateľným písmom včlenené ustanovenie o dohode o zrážkach zo mzdy, kedy
úverové podmienky nie sú súčasťou úverovej zmluvy, nestali sa jej obsahovou súčasťou. Žalovaný tak
vyzval jeho zamestnávateľa na výkon zrážok zo mzdy napriek tomu, že neexistovala žiadna písomná
zmluvná dohoda o možnosti výkonu zrážok zo mzdy, lebo nebola zachovaná písomná forma dohody o
zrážkach zo mzdy, ktorej absencia spočívala v tom, že jeho podpis ako dlžníka na danom zmluvnom
ustanovení nebol daný. Citoval ust. § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 OZ a tiež poukázal na súdom prvej inštancie

nariadené neodkladné opatrenie o povinnosti žalovaného zdržať sa výkonu práva na zrážky z jeho mzdy
a o povinnosti zamestnávateľa zdržať sa výkonu zrážok zo mzdy, ktoré uznesenie žalovaný nenapadol.
Namietal tiež, že z odvolania nevyplýva, v čom napáda nedostatočné a neúplné rozhodnutie súdu v
prvej výrokovej vete, ktorou bolo určené, že žalovaný nemá právo na zrážky zo mzdy.

14. Žalobca k druhému výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť sumu 416,98 Eur s príslušenstvom
uviedol, že hoci sa jednalo o revolvingový úver, a teda, ak aj žalovaný v čase uzavretia zmluvy nevedel
kedy a v akej výške bude úver čerpaný, mal v zmluve uviesť RPMN vypočítanú na základe údajov
platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z predpokladu, že dlžník
bude hneď pri podpise čerpať úver vo výške kreditného limitu. V zmluve nie je uvedený údaj o RPMN

úveru a tiež zmluva neobsahuje ani termín konečnej splatnosti úveru, podmienky upravujúce jeho
čerpanie, adresu predávajúceho, kde môže ako spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Zmluva
neobsahuje všetky náležitosti určené ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

15. Podpisom úverovej zmluvy mu bol poskytnutý revolvingový úver prostredníctvom kreditnej karty a

prvé čerpanie uskutočnil prostredníctvom tejto karty v deň podpisu úverovej zmluvy, kedy uskutočnil
nákup tovaru v sume 405,60 Eur, ktorý uhradil touto platobnou kartou. Z toho vyplýva, že kreditná karta
bola v čase podpisu úverovej zmluvy už aktivovaná. Ak podľa tvrdenia žalovaného nedošlo u neho
k bezdôvodnému obohateniu, lebo prijímal platby na základe uzavretej úverovej zmluvy a v súlade
s ďalej dohodnutými zmluvnými podmienkami, tak podľa neho sú zmluvné dojednania o úverovom

limite 810,- Eur s výškou mesačnej splátky 4 % z dlžnej čiastky, pri ročnej úrokovej sadzbe 26,28
% a priemernej hodnote RPMN 26,7 % na kúpu tovaru (váľandy v hodnote 405,60 Eur) neurčité
a nezrozumiteľné, v rozpore s dobrými mravmi, len v prospech veriteľa a je zneužívaná finančná
negramotnosť spotrebiteľa, ktorý nevie reálne posúdiť účinky prijatia takýchto zmluvných podmienok,
najmä do budúcna. Predmetom úverovej zmluvy bol bezúčelový revolvingový úver, hoci predajca, u

ktoréhofinancovalkúputovarumalzáujempredaťdanýtovar,t.j.váľandu,azatýmtoúčelomdojednalso
žalovaným možnosť financovania prostredníctvom účelového spotrebiteľského úveru, a teda nemohlo
ísť v žiadnom prípade o bezúčelový revolvingový úver, ale o účelový úver na kúpu nábytku. Revolvingový
úver v zmluve ako takej nie je upravený, zmluva odkazuje na úverové podmienky, tieto ale nemožno
považovaťzasúčasťuzavretejzmluvy,pretoniejemožnézistiťobsahzmluvy,ktoránespĺňapredpísanú,

zákonom vyžadovanú písomnú formu a túto nemožno zhojiť odkazom na úverové podmienky. V čase
uzavretia zmluvy vyžadoval zákon o spotrebiteľských úveroch písomnú formu zmluvy pri zmluve o
spotrebiteľskom úvere a táto nebola zo strany žalovaného dodržaná, lebo bola uzavretá zmluva o
revolvingovom úvere len odkazom na úverové podmienky zmluvnými stranami nepodpísané, čo má za
následok absolútnu neplatnosť zmluvy vyplývajúcu z ust. § 40 ods. 1 OZ.

16. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu
podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Po preskúmaní spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné
a je potrebné zrušiť napadnutý rozsudok, pretože prvoinštančný súd nedostatočne zdôvodnil
svoje rozhodnutie. Žalovaný opodstatnene namietal, že prvoinštančný súd sa nevyrovnal s jehoargumentáciou, čo spôsobilo porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pričom dôvodnou bola aj
odvolacia argumentácia žalovaného spadajúca pod odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia
veci.

18. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19.Citovanéustanoveniejeprocesnougaranciouprávanaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.46ods.1
ÚstavySlovenskejrepublikyačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Právo

na spravodlivé súdne konanie totiž v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
lebo len dodržaním tohto čiastkového oprávnenia môže byť v konečnom dôsledku naplnené právo
na spravodlivý súdny proces ako celok. Za rozhodnutie napĺňajúce toto právo možno pokladať potom
iba súdne rozhodnutie obsahovo zodpovedajúce požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku
ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

20. K otázke odôvodňovania súdnych rozhodnutí (tak vo vzťahu k predtým účinnému ustanoveniu §
157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré do 01. 07. 2016 upravovalo náležitosti odôvodnenia
rozsudku, ako aj k aktuálne účinnému ust. § 220 ods. 2 CSP) existuje rozsiahla judikatúra Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá v konečnom dôsledku

nadväzuje na východiská definované Európskym súdom pre ľudské práva v rozhodnutiach týkajúcich
sa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jej spoločným menovateľom je
v zásade jednoduchá téza: strana sporu (resp. účastník) má v rámci práva na spravodlivý súdny proces
právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom

a obranou proti takému uplatneniu (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 119/03, rozhodnutie ESĽP vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999,
prípadne Ruiz Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994, atď.).

21. Rozhodnutie súdu musí teda obsahovať dostatočné a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené.

Rozsah tejto povinnosti sa pritom môže meniť v závislosti od povahy veci, lebo je len logické, že
každá vec (spor) sa vyznačuje individuálnymi okolnosťami a tomu sa musí prispôsobiť aj odôvodnenie
rozsudku. Odvolací súd zastáva názor, že právu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
zodpovedá také rozhodnutie súdu, ktoré snáď i na menšom priestore, ale práve o to koncentrovanejšie
ponúka v odôvodnení vysvetlenie všetkých relevantných argumentov strán a úvah súdu, ktoré viedli

k určitému záveru majúcemu odraz vo výroku (výrokoch) rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu totiž
nie kvantita odôvodnenia, jeho rozsah („počet strán“) ale jeho kvalita (teda obsahová stránka) je
rozhodujúcim ukazovateľom pre posúdenie, či súdne rozhodnutie „jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“.

22. Podľa odvolacieho súdu uvedené princípy súd prvej inštancie nerešpektoval. Odôvodnenie
napadnutéhorozsudkuneobsahujedostatokdôvodov,ktoréjasneapresvedčivopredstavujúvysvetlenie
súdomprvejinštancieprijatéhozáveruotakmerplnejdôvodnostižaloby.Odôvodnenierozsudkunespĺňa
parametre vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, lebo síce obsahuje uvedenie čoho sa žalobca domáhal
a na základe akých tvrdení a dôkazov, uvádza aj stanovisko a obranu žalovaného a tiež obsahuje aj

zistenia a preukázané skutočnosti, nedáva ale žalovanému žiadnu odpoveď na jeho argumenty, ktorými
sa bránil v písomnom vyjadrení k podanej žalobe.

23. Súd prvej inštancie vôbec neuviedol ako sa vysporiadal s dvoma najzásadnejšími momentmi, ktoré
namietal žalovaný, a to, že v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09.

11. 2016 nemusí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať vo forme amortizačnej tabuľky, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny (a aká na úrok, dodáva odvolací súd). Po druhé,
žalovaný namietal, že pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa ust. § 11 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch je potrebné kumulatívne splnenie dvoch podmienok: absencia písomnej formyzmluvy o spotrebiteľskom úvere a súčasne absencia niektorej zo zákonom stanovených náležitostí v
ust. § 9 ods. 2 cit. zákona, pričom tvrdil, že v súdenej veci zmluva písomnú formu mala.

24. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, či navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako tak nie je nutné, aby na každý (aj
na pre rozhodnutie bezvýznamný) argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak
ale ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v súlade s uvedeným nepostupoval.

25. Preto už len z tohto dôvodu bolo nutné zrušiť v napadnutých výrokoch rozsudok prvoinštančného
súdu, ktorý nevenoval pozornosť zásadným skutočnostiam obrany žalovaného, ktoré tento vyjadril
v písomnom vyjadrení k žalobe, kde vyslovene okrem iného uviedol, že náležitosti úverovej zmluvy
boli dodržané, vyžadovalo sa kumulatívne splnenie dvoch podmienok pre záver o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a rozklad splátok nie je dôvodom pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru s

odkazomnarozhodnutieSúdnehodvoraEÚvoveciC-42/2015,vzmyslektoréhobolopotrebnévykladať
dotknuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch.

26. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne rozhodne v spore s tým, že svoju pozornosť zamiera
na presvedčivé zdôvodnenie nového rozhodnutia, v ktorom sa v potrebnom rozsahu vysporiada so

všetkými právne relevantnými námietkami oboch strán sporu. Okresný súd sa vyvaruje citácie množstva
ustanovení, ktoré sa len okrajovo dotýkajú prejednávaného sporu (lebo to by potom bolo potrebné
citovať aj napr. zákonné ustanovenia § 34 a nasl. OZ upravujúce právne úkony, medzi ktoré nepochybne
predmetná zmluva patrí, čo je ale zbytočné) a uvedie len kľúčové zákonné ustanovenia, ktoré na zistený
stav veci aplikoval. Jasne a stručne vysvetlí ich obsah a uvedie dôvody, prečo ich použil a prípadne

akým spôsobom, jednoducho presvedčivo zdôvodní rozhodnutie v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak,
aby predovšetkým stranám a aj odvolaciemu súdu bolo vzhľadom na všetky právne relevantné okolnosti
zrejmé, prečo rozhodol tak, ako rozhodol.

27. Vo vzťahu k ďalšiemu priebehu konania odvolací súd dodáva, že okresný súd správne poukázal (v

20. odseku odôvodnenia) na to, že existuje osobitné ustanovenie § 137 CSP, ale nijako konkrétnejšie už
svoju úvahu potom nerozviedol. Neuviedol či ide v prípade požadovaného určenia neexistencie práva
žalovaného na zrážky zo mzdy žalobcu o žalobu podľa ust. § 137 písm. c) alebo § 137 písm. d) CSP. Z
kontextu možno len vyvodiť, že konštatujúc naliehavý právny záujem žalobcu podradil žalobu pod ust.
§ 137 písm. c) CSP (čo je ináč správne) a vychádzal ďalej logicky z toho, že ak v súvislosti s uzavretou

zmluvou došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného, nie je dôvod (t. j. nemá žalovaný právo),
aby boli vykonávané zrážky zo mzdy žalobcu naďalej. Táto okresným súdom vyslovená spojitosť je
správnou, ale neobstojí v situácii, kedy okresný súd založil svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru iba na absencii štruktúry úverovej splátky v zmluve. Ako správne uvádzal žalovaný, v rozhodnutí
Súdny dvor EÚ vo veci C-42/2015 uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí obsahovať vo

forme amortizačnej tabuľky, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny, čo reflektovala
následneajvnútroštátnajudikatúra(pozrinapr.rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/146/2017
zo dňa 22. 02. 2018) a pod vplyvom toho legislatíva, kedy s účinnosťou od 01. 05. 2018 zákon
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2 písm. i) vyžaduje, aby v zmluve o
spotrebiteľskom úvere bola uvedená výška, počet a frekvencia splátok. Preto okresný súd vychádzajúc

z tvrdení žalobcu musí posúdiť iné okolnosti (vrátane uvedených v odvolaní), ktoré by mali viesť k
bezúročnostiabezpoplatkovostiúveruastýmspojenémunárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia.
V otázke tvrdeného kumulatívneho splnenia oboch zákonom stanovených podmienok v ust. § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy)
odvolací súd dáva do pozornosti žalovanému práve ním spomínané rozhodnutie Ústavného súdu SR,

podľa ktorého je pri výklade potrebné uprednostniť zmysel zákona a nie jeho doslovné znenie a teda
výklad, ktorý podáva žalovaný v tejto otázke je absolútne nesprávny a prekonaný judikatúrou najvyšších
súdnych autorít.

28. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu preto neostala iná možnosť, ako rozsudok v napadnutých

výrokoch I., II., IV. a V. podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec podľa ust. § 391 ods. 1 CSP
vrátiť súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.29. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (III. výrok) zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2, 3 CSP).

30. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

31. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda aj odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).