Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/111/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119205066
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3119205066.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci žalobcu C.. W. J., narodeného XX. XX.
XXXX, trvale bytom X., X. B., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, so
sídlom v Dubnici nad Váhom, Dukelská štvrť 941/10 proti žalovanému Ústavu na výkon trestu odňatia
slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava, so sídlom v Ilave, Mierové námestie 1, o návrhu žalobcu na

nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č.k.
17C/25/2019-8 zo dňa 09. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného
opatrenia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť preposielať každú korešpondenciu adresované
žalobcovi na adresu ÚVTOS, Dukelská štvrť 941/10, Dubnica nad Váhom a v prípade premiestnenia
žalobcu do každého iného zariadenia ústavu Zboru väzenskej a justičnej stráže, v ktorom sa bude
aktuálne nachádzať. Súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa § 324 ods. 1 až 3, § 325 ods. 1 a 2,
§ 326 ods. 1, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku /

ďalej len CSP/, podľa čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 4 ods. 1 a 3, § 25 ods. 1
zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len "zákon o výkone trestu odňatia slobody") a podľa § 37 ods. 2 a 4, § 38 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu
odňatia slobody. Uviedol, že pre správanie štátnych orgán platí zásada „čo nie je dovolané, je zakázané“.
Touto zásadou sa pre fyzické a právnické osoby zabezpečuje právna istota ako základná hodnota

právneho štátu, spočívajúca v ich možnosti predvídať nielen následky svojich právne relevantných
úkonov a možnosti a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych
orgánov a jeho zmysel. Súd mal za to, že nakladanie s korešpondenciou žalobcu je v súlade s platnými
právnymi predpismi a vnútornými predpismi Zboru väzenskej a justičnej stráže. V právnom poriadku nie
je explicitne uvedené, ak sa má postupovať v prípade dočasnej alebo trvalej neprítomnosti odsúdeného,
a akým spôsobom nakladať s korešpondenciou, ktorá je doručená do ústavu v čase jeho neprítomnosti a

za situácie, že sa odsúdený nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. Tvorba práva prináleží v prvom
rade demokraticky zvolenému zákonodarcovi a nie je úlohou súdu, aby riešil neexistenciu konkrétnych
právnych noriem. Zároveň súd uviedol, že obava žalobcu z toho, že mu dôležité súdne a iné písomnosti
nebudú doručované, nie je dôvodná. Súd ďalej uviedol, že pri doručovaní balíkov podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z. odsúdený zasiela osobe, od ktorej
žiada zaslať balík povolenie na prijatie balíka, v ktorom uvádza aj svoje aktuálne umiestnenie v ústave.

Rovnako je v dispozícii žalobcu, aby aj korešpondenciu s blízkymi osobami usmerňoval na miesto,
kde sa momentálne nachádza. Nie je možné legitímne očakávať, že ktorýkoľvek ústav na výkon trestuodňatia slobody má suplovať povinnosti alebo možnosti celého radu účastníkov, ktorí môžu vlastnou
aktivitou požiadať odosielateľov písomností a balíkov, ktorých doručenie vopred očakávajú na aktuálnu
adresu, a najmä nemožno ústav využívať ako poštového doručovateľa, ktorý by niesol zodpovednosť

za preposielanie korešpondencie. Na základe uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrhu
na vydanie neodkladného opatrenia žalobcu nemožno vyhovieť. ÚVTOS a ÚVV Ilava svojim postupom
neporušil svoje povinnosti, keďže postupoval v rozsahu svojich kompetencií daných mu zákonom,
nedopustil sa pri nakladaní s korešpondenciu žalobcu žiadneho excesu a ani nepostupoval spôsobom
nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd. Počas výkonu trestu je odsúdený povinný

sa podrobiť obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom
výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť, medzi takéto patrí i obmedzenie
nakladania s korešpondenciou a balíkmi adresovanými odsúdenému. Potreba dočasnej úpravy pomerov
znamená, že strane konania bez vydania neodkladného opatrenia bezprostredne hrozí nenapraviteľná
alebo v budúcnosti ťažko napraviteľná škoda. Osvedčenie splnenia tejto podmienky zaťažuje žalobcu a
to pod sankciou zamietnutia návrhu na vydanie neodkladného opatrenia pričom žalobca predloženými

dôkazmi neosvedčil dôvodnosť vydania neodkladného opatrenia.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie. Podľa neho rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Závery súdu prvej inštancie považuje za zjavne svojvoľné a nesprávne, uviedol, že rozhodnou právnou

otázkou, ktorú mal súd vyriešiť, bolo určiť, aký je obsah a rozsah zákonodarcom použitého pojmu
„výkon práva odosielať a prijímať korešpondenciu“ v rámci ustanovenia § 4 ods. 3 zákon o výkone
trestu odňatia slobody. Žalobca zastáva názor, že uvedené ustanovenie ukladá ústavom pôsobenie v
prospech zabezpečenia dostupnosti základného práva a to práva na rešpektovanie korešpondencie. Do
jehoobsahutedanevyhnutespadáposkytovanie(sprostredkovanie)poštovýchslužiebvcelomrozsahu,

teda aj vrátane zabezpečenia služby preposielania (doposielania) korešpondencie odsúdeného, ak sa
tento nachádza (dočasne či trvalo) v inom zariadení zboru. Poukázal aj na nález Ústavného súdu II. ÚS
31/04 zo dňa 17. 12. 2004, podľa ktorého výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť
v reálnom uplatnení základného práva. medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie
základného práva sťažovateľa garantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je

potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval. Súd
prvej inštancie za použitia neústavného výkladu na ťarchu žalobcu vyložil ustanovenie § 4 ods. 3 zákon
o výkone trestu odňatia slobody v pochybnostiach v prospech štátnej moci, čím porušil základný princíp
vzťahu jednotlivca a štátu. Má za to, že súd mal v danej veci poskytnúť žalobcovi ochranu, tak aby bolo
rešpektované jeho právo na súkromie a to doručovanie jeho písomností v reálnom čase, ak je „klientom“

zboru. Podľa názoru žalobcu tak žalovaný ako aj súd popierajú kontext ustanovenia § 4 ods. 3 zákon o
výkone trestu odňatia slobody pričom uvedené ustanovenie má byť vykladané extenzívne. Ďalej uviedol,
že štátne orgány nesmú obmedzovať práva osôb vo väčšej miere, než im dovoľuje zákon, zo zásady „čo
nie je dovolené, je zakázané“ nemožno odvodiť, že sa vzťahuje aj na pozitívnu činnosť, ktorou orgány
verejnej moci zabezpečujú dostupnosť základných práv a slobôd v celom priznanom spektre. Žalobca

považuje závery súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že už z podstaty ukladania trestov podľa Trestného
zákona vyplýva, že ide o ujmu na osobnej slobode, majetkových alebo iných právach odsúdeného, za
nenáležité a nevhodné. Uvádza, že nikde v právnom poriadku sa nenachádza ustanovenie, ktoré by
legitimizovalo obmedzenie práva väzňov na rešpektovanie korešpondencie v tom zmysle, že ústavy
nemusiapreposielaťpoštuodsúdenýchaževäznisútakvždypovinníinformovaťvšetkýchodosielateľov

o zmene väznice na svoje trovy. Taktiež zdôraznil, že podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva
má väzeň rovnaké práva na rešpektovanie svojej korešpondencie ako osoba na slobode. Záverom
žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil uznesenie súd prvej inštancie a nariadil neodkladné opatrenie
tak, ako ho uviedol vo svojom pôvodnom návrhu, s výnimkou preposielania balíkov.

3. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods.1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

4. Odvolací súd po preskúmaní veci vyhodnotil odvolanie žalobcu ako neopodstatnené, bez opory v

čase rozhodovania súdu prvej inštancie zistených skutočnostiach a v následnom právnom posúdení
veci. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v čase svojho rozhodovania zistené skutočnosti
vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a vyvodil z nich správny právny záver o splnení, resp.nesplnení zákonných podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia. Svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v § 220 ods. 2 CSP.

5. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a vo vzťahu k odvolacím námietkam
žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné:

6. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

7. Podľa § 325 ods. 2. písm. c), písm. d) CSP, neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby
nenakladala s určitými vecami alebo právami, niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

8. Z charakteru neodkladného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky
skutočnosti potrebné pre záver o bezodkladnej potrebe úpravy pomerov strán sporu. Neodkladné

opatrenie je procesným inštitútom, ktorého účelom je rýchla a dočasná úprava pomerov strán.
Pre rozhodnutie o nariadení neodkladného opatrenia nie je potrebné vykonávať dokazovanie. Avšak
splnenie predpokladov pre jeho nariadenie nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení žalobcu, ale
je nevyhnutné tieto tvrdenia osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť
presvedčenie o ich pravdivosti, keďže pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na

rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení.

9. V danej veci sa žalobca domáhal vydania neodkladného opatrenia, ktorým by súd uložil žalovanému
povinnosť preposielať každú korešpondenciu (t. j. listy, balíky, poukazy poštového platobného styku,
časopisy) žalobcu na adresu ÚVTOS, Dukelská štvrť 941/10, 018 41 Dubnica nad Váhom a v prípade

jeho premiestnenia do každého iného zariadenia (ústavu) Zboru väzenskej a justičnej stráže, v ktorom
sa aktuálne bude nachádzať.

10. Odvolací súd v plnej miere súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalovaný svojim postupom pri
nakladaní s korešpondenciou žalobcu neporušil svoje povinnosti, keďže postupoval v rozsahu svojich

kompetencií daných mu zákonom, nedopustil sa pri nakladaní s korešpondenciu žalobcu žiadneho
excesu a ani nepostupoval spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd.
Počas výkonu trestu je žalobca odsúdený povinný sa podrobiť obmedzeniam tých základných práv a
slobôd,ktorýchvýkonbybolvrozporesúčelomvýkonutrestualeboktorésanemôžuvzhľadomnavýkon
trestu uplatniť, medzi takéto patrí i obmedzenie nakladania s korešpondenciou a balíkmi adresovanými

odsúdenému. Povinnosť doposielať odsúdenému korešpondenciu do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody, kde sa aktuálne zdržiava, neukladá žalovanému žiadna právna norma a preto splnenie tejto
povinnosti nemohol súd žalovanému uložiť, a to ani formou neodkladného opatrenia.

11. Pokiaľ žalobca poukazuje na § 4 ods. 3 zákona o výkone trestu odňatia slobody, tak podľa tohto

zákonného ustanovenia výkon práva odosielať a prijímať korešpondenciu, balíky a poukazy poštového
platobné styku počas trestu odňatia slobody odsúdeného zabezpečuje v jeho mene ústav. Toto zákonné
ustanovenie možno vykladať len v kontexte s § 2 ods. 1 a 5 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a
justičnej stráže, v zmysle ktorého je Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky organizačne
tvorený generálnym riaditeľstvom a ústavmi na výkon väzby, ústavmi na výkon trestu odňatia slobody,

ústavom na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých a nemocnicou pre obvinených a odsúdených,
pričom ústav je rozpočtovou organizáciou zriadenou Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Každý ústav, teda aj žalovaný, je organizáciu s vlastnou právnou subjektivitou, je samostatným
subjektom práv a povinností. Z postavenia ústavu ako samostatného právneho subjektu potom vyplýva,
že výkon práva odosielať a prijímať korešpondenciu odsúdeného podľa § 4 ods. 3 zákona o výkone

trestu odňatia slobody zabezpečuje v mene odsúdeného ústav, v ktorom sa osoba vykonávajúca trest
odňatia slobody nachádza. Ak by mal zákonodarca v úmysle aby takáto povinnosť zaťažovala každý
ústav bez ohľadu na to, či sa v ňom odsúdený nachádza, potom by v zákone nepochybne uviedol, že
výkon práva odosielať a prijímať korešpondenciu zabezpečuje v mene odsúdeného Zbor väzenskej a
justičnej stráže. Takýmto spôsobom však zákonodarca nepostupoval. Zákona o výkone trestu odňatia

slobody a ani žiadny iný právny predpis nestanovuje oprávnenie a ani povinnosť jednotlivého ústavu
zabezpečovať výkon práva odosielať a prijímať korešpondenciu pre odsúdeného, ktorý nevykonáva
trest odňatia slobody v tomto ústave a následne ju preposielať ústavu, v ktorom sa odsúdený aktuálne
nachádza.12. Rovnako je nedôvodné aj poukazovanie žalobcu na ustanovenie § 107 ods. 2 CSP, podľa ktorého
doručujúcim orgánom v osobitných prípadoch je aj Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky, ak ide o doručovanie fyzickým osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe. Toto
zákonné ustanovenie nemožno vykladať oddelene, ale len s prihliadnutím na právne predpisy, ktoré
upravujú Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky /zákon č. 4/2001 Z.z./ a výkon trestu
odňatia slobody, vrátane výkonu práva odsúdeného na korešpondenciu /zákon č. 475/2005 Z.z./. V
zmysle týchto právnych predpisov je Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky ozbrojený

bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy na úseku výkonu väzby, výkonu trestu odňatia slobody, ochrany
objektovzboru,objektovdetenčnéhoústavuavichblízkostiaochranyverejnéhoporiadkuabezpečnosti
v objektoch súdu, objektoch prokuratúry a v ich blízkosti /§ 1 zákona č. 4/2001 Z.z./. Sám osebe právnu
subjektivitu, teda spôsobilosť mať práva a povinnosti nemá, tú majú len generálne riaditeľstvo a ústavy
na výkon väzby, ústavy na výkon trestu odňatia slobody, ústav na výkon trestu odňatia slobody pre
mladistvých a nemocnica pre obvinených a odsúdených /§ 2 zákona č. 4/2001 Z.z./. Ak potom súd podľa

§ 107 ods. 2 CSP doručuje odsúdenému cestou doručovacieho orgánu, ktorý CSP označuje ako Zbor
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, deje sa tak vždy len prostredníctvom konkrétneho
ústavu výkon väzby, ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ústavu na výkon trestu odňatia slobody
pre mladistvých alebo nemocnicu pre obvinených a odsúdených, ktoré majú právnu subjektivitu a ktoré
pre odsúdeného, ktorý je v nich umiestnený vykonávajú jeho právo odosielať a prijímať korešpondenciu,

balíky a poukazy poštového platobné styku /§ 4 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z./.

13. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie je
toho názoru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia,
a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu

na nariadenie neodkladného opatrenia ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne
správne.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému, ktorému by inak patril

nárok na náhradu trov odvolacieho konania túto náhradu nepriznal, pretože mu žiadne trovy odvolacieho
konania preukázane nevznikli.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).