Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 22, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117203026
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6117203026.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov
Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu S.J., narodeného XX. XX. XXXX,.
s trvalým pobytom C. D. XX, právne zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom
Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej

ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 9C/10/2017-103 z 18. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 18. 10. 2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 3.375,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
(prvý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok). O náhrade trov konania rozhodol tak,
že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (tretí výrok).

2. Prvoinštančný súd takto rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 13.500,- Eur spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe. Konštatoval, že
na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0Tp/220/2010 zo dňa 15. 10. 2010 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23Tpo/48/2010 zo dňa 16. 11. 2010 bol žalobca
vzatýdoväzbydňom13.10.2010,zktorejbolprepustenýdňa24.02.2011anáslednebolspodobžaloby
oslobodený rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Tv/2/2012 zo dňa 08. 08. 2013 v

spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2Tov/8/2013 zo dňa 24. 06. 2014.

3. Na základe toho mal súd prvej inštancie preukázané splnenie podmienok pre vznik práva žalobcu na
náhradu škody spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe podľa ust. § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len „zákon č. 514/2003 Z.
z.“) v spojení s ust. § 17 ods. 1 až 4 cit. zákona v znení účinnom ku dňu 24. 06. 2014, kedy nadobudol

právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok. Vzhľadom na dočasné obmedzenie osobnej slobody žalobcu
nebolo dostatočným zadosťučinením konštatovanie porušenia jeho práva a tak posudzujúc jednotlivé
kritériá určujúce výšku nemajetkovej ujmy podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. dospel
prvoinštančný súd k záveru, že pokiaľ v čase výkonu väzby predstavovala náhrada minimálne sumu
24,81 Eur za deň v roku 2010 a minimálne sumu 25,63 Eur za deň v roku 2011 (v nadväznosti na
priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny

rok), ako adekvátnu vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam na strane žalobcu považoval sumu náhrady
25,- Eur za každý deň výkonu väzby, t. j. celkovo sumu 3.375,- Eur za 135 dní výkonu väzby.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd tak, že úspešnému žalobcovi priznal
náhradu trov konania v plnom rozsahu konštatujúc, že tieto mu následne budú priznané iba z prisúdenej

sumy, pretože jej výška závisela od úvahy súdu.

5. V zákonnej lehote podali proti rozsudku odvolanie obe strany, tak žalobca ako aj žalovaný.

6. Žalobca v odvolaní navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že mu bude priznaná celá žalovaná suma

13.500,- Eur. Alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

7. Namietal, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je nedostatočná, pretože pokiaľ ide o jeho osobu,
nebolo sporným, že bol bezúhonným, staral sa o rodinu, bezprostredne pred vzatím do väzby sa
mu narodila dcéra, mal zamestnanie a počas výkonu väzby mu bola pozastavená výplata mzdy.

Prisúdená výška náhrady na minimálnej úrovni by tak podľa neho bola primeraná tomu, ak by bol
nezamestnaným recidivistom bez rodinného zázemia a priateľov. V zmysle právnej úpravy ide pritom o
objektívnu zodpovednosť za škodu bez ohľadu na to, aká bola v danom čase dôkazná situácia, aké boli
okolnosti vzatia obvineného do väzby a aký bol postup súdu resp. orgánov činných v trestnom konaní
a preto prvoinštančný súd nemohol posudzovať dôkaznú situáciu v trestnom konaní. Zľahčovanie a

ospravedlňovanie konania súdu pri rozhodovaní o väzbe malo potom negatívny vplyv na určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Namietal tiež, že pokiaľ podľa prvoinštančného súdu nepreukázal intenzitu
zásahov do osobného, pracovného a spoločenského života, išlo o tvrdenia, ktoré neboli žalovaným
popreté a preto ich bolo treba považovať za nesporné podľa ust. § 151 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“).

8. Žalovaný vo svojom odvolaní žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá resp.
rozsudok zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalovaný poukázal na ust. § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. uvádzajúc, že toto ustanovenie

samo o sebe nezakladá právo každého na náhradu škody v dôsledku rozhodnutia o väzbe, toto
právo vzniká v prípade oslobodenia spod obžaloby ak vzniknutá škoda je v priamej príčinnej súvislosti
s rozhodnutím o väzbe. V zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. má pri kompenzácii
nemajetkovej ujmy prednosť konštatovanie porušenia práva pred peňažnou náhradou a preto ak podľa
prvoinštančného súdu neboli preukázané tvrdené zásahy do osobného, pracovného a spoločenského

života žalobcu okrem samotného zásahu do osobnej slobody a práva na rodinný život žalobcu počas
výkonu väzby, postačovalo konštatovanie porušenia jeho práv. V tomto smere trpí podľa žalovaného
napadnutý rozsudok vnútornou rozpornosťou a nekonzistentnosťou.

10. Ohľadne výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný namietal, že prvoinštančný súd

vychádzal z právnej úpravy účinnej v čase rozhodnutia o väzbe napriek tomu, že sám zároveň uviedol,
že sa má na vec aplikovať ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v čase
vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku. Podľa tohto znenia nemôže byť výška náhrady vyššia ako
náhrada poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu -
zákona č. 215/2006 Z. z., podľa ktorého celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť 50-násobok

minimálnej mzdy. Ak potom v roku 2010 táto hodnota predstavovala 15.385,- Eur a v roku 2011 bola v
sume 15.850,- Eur a maximálna lehota väzby je 48 mesiacov, tak aj pri tých najzávažnejších následkoch
by náhrada nemajetkovej ujmy za 135 dní nemala presiahnuť sumu 1.651,04 Eur. Prvoinštančný súd mal
vychádzať výlučne z právnej úpravy účinnej v čase vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku a na základe
priamej úmery priznať žalobcovi len túto sumu.

11. Napokon žalovaný vo vzťahu k výroku o trovách konania namietal jeho nedostatočné zdôvodnenie.
Poukázal tiež na ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP tvrdiac, že súd prvej inštancie mal náhradu trov konania
pomerne rozdeliť vzhľadom na to, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 13.500,- Eur a priznaná mu
bola len suma 3.375,- Eur. Úspešnejšou stranou bol teda on a preto žalobcovi nemala byť priznaná

náhrada trov konania. Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenie obdobné prv platnému ust. §
142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a preto základom pre výpočet trov konania má byť aj pri
nemajetkovej ujme výška žalobou uplatneného nároku.12. Vyjadrenia k odvolaniam neboli podané.

13. Na základe odvolaní žalobcu a žalovaného krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec

preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel

k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie a dospel aj ku správnym skutkovým zisteniam. Hoci po právnej stránke súd
prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval znenie ust. § 17 ods. 4 v znení účinnom
ku dňu 24. 06. 2014 (t. j. znenie účinné od 01. 01. 2013), i keď mal aplikovať toto ustanovenie v
znení účinnom k 15. 10. 2010, uvedený nedostatok nemal vplyv na správnosť napadnutého rozsudku.
Odvolanie žalobcu aj žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, pretože súd prvej inštancie

správne rozhodol, keď uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.375,- Eur, vo zvyšku žalobu
zamietol a priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie
prvoinštančného súdu je v týchto výrokoch vecne správne.

15. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca sa svojho nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy domáhal z titulu uznesenia okresného súdu zo dňa 15. 10. 2010 (právoplatného
v spojení s uznesením krajského súdu zo dňa 16. 11. 2010) o jeho vzatí do väzby a nie z titulu
(nezákonného) rozhodnutia o vznesení obvinenia. Správne sa preto prvoinštančný súd zaoberal tým,
či a aké následky boli spôsobené žalobcovi v dôsledku uvedeného rozhodnutia o väzbe, ak následne
bol žalobca spod obžaloby oslobodený rozsudkom okresného súdu zo dňa 08. 08. 2013 (právoplatným

dňa 24. 06. 2014).

16. Pri právnom posúdení je tak potrebné primárne vychádzať z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c) zákona
č. 514/2003 Z. z., pretože zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom verejnej moci
upravuje tento zákon v § 3 určujúc rozsah zodpovednosti tak, že štát, (t. j. Slovenská republika, pozn.

odvolacieho súdu) za podmienok určených týmto zákonom zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

17. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa štát svojej zodpovednosti za škodu nemôže
zbaviť, čím sa završuje právna úprava tejto zodpovednosti ako zodpovednosti objektívneho charakteru
(bez ohľadu na zavinenie) s absolútnou povahou (bez možnosti liberácie). Objektívna zodpovednosť sa

niekedy označuje aj ako zodpovednosť za výsledok a preto odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi, že
rozhodujúcim kritériom hodnotenia zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je v konečnom
dôsledku až výsledok (trestného) konania.

18. Judikatúra je ustálená v tom, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby

znamená s prihliadnutím na konkrétne okolnosti to, že obvinený čin nespáchal a trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté (pozri najmä stále aktuálne rozhodnutia R 35/1991, R 70/1994, resp.
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009 a sp. zn. 7MCdo 27/2012) a preto ani
nemal byť vzatý do väzby napriek tomu, že v čase rozhodovania o nej ju konkrétne okolnosti
opodstatňovali. Podľa odvolacieho súdu zákonodarca výslovnou a osobitnou úpravou práva na náhradu

škody spôsobenej väzbou (hoc táto mohla byť vzhľadom na poznatky v danom štádiu trestného konania
opodstatnená) dal nepochybne najavo, že takýto zásah do ústavných práv jednotlivca (na osobnú
slobodu, slobodu pohybu a pobytu, atď.) zo strany štátu si zaslúži za splnenia stanovených podmienok
príslušnú kompenzáciu a treba len zvýrazniť, že zákon v tejto súvislosti vôbec nepoužíva pojem
„nezákonné“ rozhodnutie o väzbe, lebo odškodneniu podliehajú dôsledky spôsobené „rozhodnutím o

väzbe“.19. V prípade rozhodovacej činnosti teda zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá zodpovednosť štátu za
nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa najmä osobnej slobody jednotlivca
(rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.).

20. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo

c) vec bola postúpená inému orgánu.

21. V citovanom ustanovení je uvedené, že ten, kto bol vzatý do väzby má právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe v tom prípade, ak bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie alebo ak
bol oslobodený spod obžaloby alebo ak bola vec postúpená inému orgánu. To znamená, že ten, na kom
bola väzba vykonaná na základe väzobného rozhodnutia vydaného v rámci trestného konania podľa

Trestného poriadku (aktuálne zákon č. 301/2005 Z. z.), pričom trestné konanie bolo potom ukončené
niektorým z uvedených spôsobov (t. j. bez toho, že by bola súdom právoplatne konštatovaná vina
dotknutej osoby) má zásadne právo na náhradu škody (a aj nemajetkovej ujmy), ktoré vznikli ako
dôsledok rozhodnutia o väzbe.

22. Čo sa týka spôsobu a rozsahu náhrady škody, podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platí,
že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (ak osobitný zákon neustanovuje inak).

23. Ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ďalej určuje, že ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

24. Ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. potom demonštratívne stanovuje kritériá, ktoré je potrebné
zohľadniť pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, konkrétne treba prihliadnuť na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

25. Zákonná úprava teda niektoré všeobecné hľadiská určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy
obsahuje, pokiaľ ale ide o výšku samotnú, túto už nijako nekonkretizuje. Jediným limitom je aktuálne ust.
§ 17 ods. 4 cit. zákona, ktoré s účinnosťou od 01. 01. 2013 obmedzuje výšku nemajetkovej ujmy tak, že
priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Týmto je zákon č. 215/2006 Z. z. o

odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorý v ust. § 6 určuje, že celková suma
odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

26. Uvedená právna úprava limitujúca výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je účinná od 01.
01. 2013. Dovtedy ust. § 17 ods. 4 určovalo, že výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami

uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň
pozbavenia osobnej slobody. V tomto znení bolo citované ustanovenie účinné od 01. 01. 2009 do 01.
01. 2013, pričom v súvislosti so zavedením hornej hranice nemajetkovej ujmy s účinnou od 01. 01. 2013
zákon neobsahuje osobitné prechodné ustanovenia upravujúce posudzovanie nárokov vzniknutých

predtým.

27. Podľa záverov súdnej praxe právo poškodeného na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy vzniká
okamihom vydania nezákonného rozhodnutia, či vzatia do väzby, bez ohľadu na to, že uplatniteľným
nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok, napr. oslobodením spod obžaloby (pozri uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/262/2015 alebo sp. zn. 7Cdo/145/2011).

28. Preto dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy na základe uznesenia zo dňa 15.
10. 2010 o jeho vzatí do väzby bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v zneníúčinnom ku dňu 15. 10. 2010 (t. j. v znení účinnom do 01. 01. 2013) a tak naň nebolo možné aplikovať
maximálne obmedzenie výšky nemajetkovej ujmy účinné od 01. 01. 2013 podľa ust. § 17 ods. 4 cit.
zákona, ktoré je viazané na osobitný predpis. Nedôvodnou tak bola odvolacia námietka žalovaného,

že náhradu nemajetkovej ujmy bolo možné žalobcovi priznať len v rozsahu sumy 1.651,04 Eur, lebo
bolo treba aplikovať znenie ust. § 17 ods. 4, ktoré v rozhodnom čase zakotvovalo minimálnu (a nie
maximálnu) sadzbu náhrady nemajetkovej ujmy v prípade rozhodnutia o väzbe.

29. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že samotné konštatovanie porušenia

práv žalobcu nie je možné považovať za dostatočné vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a že ujmu
žalobcu nemožno odčiniť inak ako poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výkon väzby
v trvaní vyše štyroch mesiacov aj podľa odvolacieho súdu predstavoval vo vzťahu k žalobcovi závažnú
ujmu zasahujúcu jeho ľudské práva, ktorú nebolo primerané a spravodlivé „vybaviť“ len deklaráciou o
porušení práv (či inou, nepeňažnou formou kompenzácie).

30. Prvoinštančný súd potom v odsekoch 26, 27, 28 a 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku primerane
a dostatočne vysvetlil skutkové okolnosti, ktoré ho viedli k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi v sume 3.375,- Eur. S týmito dôvodmi sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto
odkazuje dodávajúc, že žalobca si zrejme nedostatočne uvedomil, že sa domáha kompenzácie za výkon
väzby (a za dôsledky s tým spojené) a nie za trestné stíhanie ako také ako to evokujú niektoré jeho

formulácie použité v žalobe.

31. Žalobca sa nedomáhal náhrady škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia a
preto správne súd prvej inštancie neskúmal aké následky toto malo vo vzťahu k žalobcovi. Nedôvodne
tak v odvolaní namietal, že okresný súd mal vychádzať z nesporných skutkových tvrdení týkajúcich

sa následkov v jeho osobnom, pracovnom a spoločenskom živote, pretože tieto sa nevzťahovali k
následkom spôsobeným väzbou a preto neboli pre rozhodnutie podstatné (nebolo ani treba, aby ich
žalovaný popieral).

32. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na skutkové okolnosti súvisiace s väzbou, nijak tým

neposudzoval dôkaznú situáciu v trestnom konaní ako to nesprávne namietal žalovaný. Súd prvej
inštancie len plne opodstatnene skúmal a zohľadnil z hľadiska posúdenia výšky náhrady nemajetkovej
ujmy okolnosti, za ktorých ku nej došlo ako toto kritérium vyplýva z ust. § 17 ods. 3 písm. b) zákona č.
514/2003 Z. z. a pritom podľa odvolacieho súdu neprehliadol nič podstatné, čo by malo vplyv na výšku
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Ak potom dospel k záveru, že náhrada v sume 25,- Eur za jeden

deň väzby (čo za 135 dní výkonu väzby je suma 3.375,- Eur) je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
primeraná, odvolací súd nezistil prihliadajúc na skutkové okolnosti prípadu žiaden relevantný dôvod,
pre ktorý by bolo možné považovať tento názor za nesprávny. Vzhľadom na potrebu aplikácie právnej
úpravy ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 01. 01. 2013, ktorá neobsahovala
limitáciu hornej hranice náhrady nemajetkovej ujmy, bola bezpredmetnou úvaha žalovaného o potrebe

zohľadnenia akejsi „priamej úmery“.

33. Je pravdou, že ide o sumu o málo prevyšujúcu minimálnu výšku dennej náhrady nemajetkovej ujmy
(1/30 nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve za rok 2009 bola 24,82 Eur), ale táto
zohľadňuje všetky kritériá určené v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., lebo žalobca skutočne

nepreukázal zvlášť závažné dôsledky (kvôli výkonu väzby) na svoj osobný a spoločenský život. Žalobca
sa mýli v tom, že priznaná náhrada je neprimerane nízka, pretože táto nie je nárokovateľná a teda
to neznamená, že sa minimálna suma náhrady vzťahuje na každý prípad (aj na „nezamestnaného
recidivistu“ s ktorým sa žalobca v odvolaní porovnával). Len od splnenia podmienok podľa ust. § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. totiž závisí či vôbec je namieste takúto náhradu priznať alebo nie (ako to

správne uvádzal aj žalovaný v odvolaní), t. j. či je zásah tak závažný, že ho nemožno kompenzovať inak.

34. Podľa odvolacieho súdu bola nedôvodnou aj námietka žalovaného o nekonzistentnosti odôvodnenia
napadnutého rozsudku, pretože okresný súd jasne v odseku 32 odôvodnenia uviedol, že nemal
preukázané zásahy do života žalobcu okrem zásahu do jeho osobnej slobody a práva na rodinný život

počas výkonu väzby. Odvolací súd nevidí v tomto smere žiadnu vnútornú rozpornosť napadnutého
rozsudku, tento spĺňa parametre ust. § 220 ods. 2 CSP a preto k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces nedošlo.35. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodným ani vo vzťahu k výroku rozsudku okresného súdu o trovách
konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie
rozhodol aj v tejto otázke správne. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo

výške13.500,-Eur.Nebolsíceúspešnývplnomrozsahuajepravdou,žepredchádzajúcaprávnaúprava
§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nemá svoje výslovné vyjadrenie v súčasnej procesnej
úprave, ale aktuálna odborná literatúra aj dôvodová správa k ust. § 255 CSP sa zhodujú v tom, že ak
výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu, je potrebné priznať žalujúcej strane plnú náhradu
trov konania i keď nebola úspešná v plnom rozsahu. O takýto prípad išlo aj v tomto spore, v ktorom

výška plnenia (náhrady nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu a preto pri aplikácii čl. 4 ods.
1 a 2 Základných princípov CSP súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

36. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

37. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP. V tomto prípade

nebol v odvolacom konaní úspešný ani žalobca a ani žalovaný a preto odvolací súd vyslovil, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).