Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 18, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/115/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214214737
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2214214737.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: V. E., (pôvodne podnikateľ, so
sídlom K. D., N. Q. XXXX/XX, IČO: 30 724 392), zastúpený advokátom: JUDr. Miroslav Pekár, so
sídlom Bratislava, Krížna 44, proti žalovanému: G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom K. D., L. E. XXXX/
XX, zastúpený advokátom: JUDr. Tibor Szakál, so sídlom Dunajská Streda, Hlavná 26/5, o zaplatenie

33.000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda, č.k. 7C/330/2015-150 zo dňa 13.9.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 33.000,- Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania počnúc od 17.3.2012 až do zaplatenia a
to všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku a nasledujúcim výrokom II. vyslovil, že žalovaný je
povinný nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu (100%).

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím § 558 veta prvá Občianskeho zákonníka.
Vecne argumentoval tým, že žalovaný v písomnom uznaní dlhu zo dňa 8.3.2012 vyhlásil, že má voči

veriteľovi dlh vo výške 33.000,- Eur a to titulkom škody, ktorú veriteľovi spôsobil úmyselným, zavineným
porušením jeho povinnosti vyplývajúcich z pracovnej zmluvy pri plnení jeho pracovných úloh podľa
pracovnej zmluvy a zároveň porušením zákonníka práce a trestného zákona a to tým, že si priebehu
rokov 2011 a 2012 počas pracovnej doby pri plnení jeho pracovných úloh protiprávne prisvojil tovar
vo vlastníctve veriteľa v celkovej hodnote 33.000,- Eur (rozpis protiprávneho prisvojenia tovaru je na
osobitnom dokumente) tým, že sa ho zmocnil zo skladových priestorov veriteľa a následne ho scudzoval

tretím osobám, za ktorý tovar prebral dohodu o hmotnej zodpovednosti pričom si je vedomý, že spáchal
trestný čin sprenevery voči veriteľovi teda vyhlásil a uznal, že vznik predmetnej škody je v priamej
príčinnej súvislosti s jeho vyššie špecifikovaným zavineným konaním. Uznal svoj dlh voči veriteľovi V.
E. - S. D. vo výške 33.000,- Eur a vyhlásil, že sa zaväzuje veriteľovi uhradiť dlh vo výške 33.000,-
Eur. V čl. 3 bod 5., žalovaný vyhlásil, že uznanie dlhu je prejavom jeho slobodnej a vážnej vôle, jeho
prejav vôle je dostatočne určitý a zrozumiteľný, ktorý vlastnoručne podpísal. Z uvedeného vyplýva, že

v písomnom uznaní dlhu je presne špecifikovaný právny dôvod a výška jeho uznania. V konaní nebola
sporná skutočnosť, že žalovaný okrádal svojho zamestnávateľa. V trestnom konaní sp. zn. 4T/111/2014
boli objasnené krádeže v rokoch 2011 a 2012 a napokon žalovaný bol uznaný vinným pre pokračovací
trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Súd ďalej dôvodil, že žalovaný sa v konaní
priznal ku krádežiam, avšak nie v takej výške ako uznal. Tvrdil, že k uznaniu dlhu vo výške 33 000,- Eur
došlo pod vplyvom fyzického napadnutia pre neho neznámymi osobami v kancelárii zamestnávateľa,

čo však v konaní nepreukázal.3. Súd prvej inštancie potom na základe vyhodnotenia dôkazov mal za preukázané, že žalovaný uznal
dlh dobrovoľne, tak ako to vyhlásil v článku III. v bode 5, a potvrdil svojim podpisom. Pokiaľ aj
žalovaný namietal neplatnosť dohody o hmotnej zodpovednosti zo dňa 8.7.2009 z nedostatku zákonnej

podmienky § 184 ods. 1 Zákonníka práce, s tým že pri jej podpisovaní nebola žalobcom vykonaná
riadne inventarizácia a žalobcom predložené protokoly o inventarizácii nespĺňajú všetky zákonné
náležitosti v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o inventarizácii, tak žalobca ukončil so žalovaným pracovný
pomer ešte dňa 8.3.2012, preto žalovaný nebol prizvaný k prejednaniu jej výsledkov a nemohol nijako
ovplyvniť dianie po tomto termíne (inventúry sa vykonali až 10 a 11.3.2012 resp. 17 a 18.3.2012). Z

pohľadu posúdenia prejednávanej veci sú pritom dohoda o hmotnej zodpovednosti ako aj spochybnená
inventarizácia právne bezvýznamné, nakoľko žalobca sa nedomáha o zaplatenie vzniknutého schodku
vyplývajúceho z inventúry a objektívnej zodpovednosti podľa § 182 Zákonníka práce, ale sa domáha o
zaplatenie škody, ktorá mu vznikla krádežou, teda za škodu ktorú mu zamestnanec spôsobil zavineným
porušením povinnostípriplnenípracovnýchúloh alebovpriamejsúvislostisnímpodľa§179Zákonníka
práce. V konaní bolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že žalovaný ako zamestnanec spôsobil

škodu zamestnávateľovi úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 179 ods. 2 Zákonníka práce).
Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalobca nie je v konaní aktívne legitimovaný, nakoľko ako podnikateľský
subjekt V. E., IČO: 30 724 392 dňom 31.12.2014 ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch
podnikaniach,ktoráskutočnosťvyplývazvýpisuzaživnostenskéhoregistrač:201-5101,votázkezániku
živnostenského oprávnenia vyslovil právny názor NS SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 36/2012, podľa

ktorého zánikom živnostenského oprávnenia fyzickej osoby - podnikateľa, tento nestráca spôsobilosť
byť účastníkom konania, pretože fyzická osoba tým nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti a
nezbavuje ju to ani prípadných záväzkov z dovtedajšej podnikateľskej činnosti. Zánikom živnostenského
oprávnenia nedochádza k zániku fyzickej osoby, iba k zmene jej označenia, pričom práva a povinnosti,
ktoré vznikli pred zánikom živnostenského oprávnenia zostávajú zachované. Z uvedených dôvodov sa

súd nestotožňuje s žalovaného, že žalobca vo veci nie je aktívne legitimovaný. Rovnako ani nedostatok
v účtovnej evidencií žalobcu, nemá dopad na existenciu pohľadávky, keďže existencia pohľadávky
je daná objektívnymi skutočnosťami, reálnym odcudzením tovaru. Žalovaný na svoju obranu uviedol,
že neovláda dostatočne slovenský jazyk. Z vyšetrovacieho spisu OR PZ v Dunajskej Strede č. ČVS
ORP-239/OVK DS-2012 ale vyplýva, že žalovaný pri výsluchoch po poučení uviedol, že tlmočníka

nežiada nakoľko slovenský jazyk ovláda v dostatočnej miere a bude vypovedať v slovenskom jazyku.
Zmena nastala až po tom, ako si obvinený zvolil obhajcu osobu totožnú so súčasným právnym
zástupcom a už následne pri výsluchoch žiadal tlmočníka avšak preklad písomnosti nepožadoval.
Nebolo sporné, že žalovaný vykonával prácu u svojho zamestnávateľa podľa pracovnej zmluvy zo dňa
8.7.2009 ako vodič rozvozu tovaru. Podľa tvrdení strán mal častý rozvoz tovaru v Bratislave, čo vyžaduje

znalosť slovenského jazyka. Aj pri kladení otázok na pojednávaní bolo súdu zrejmé, že žalovaný v
dostatočnej miere ovláda slovenský jazyk. Preto tvrdenie žalovaného, že neovláda slovenský jazyk a
preto nerozumel písomnému obsahu uznania dlhu súd považoval za účelové. Žalovaný namietal aj
existenciu dlhu. Spôsobená škoda bola v trestnom konaní preukázaná vo výške 3.243,- Eur. Zo spisu
vyplýva, že výška škody obsiahnutá v uznaní dlhu bola ustálená na základe telefonátov a SMS správ

zo služobného mobilu žalovaného za jeho prítomnosti a prítomnosti žalobcu ako aj svedkov a nebol
na žalovaného vyvíjaný žiaden fyzický ani psychický nátlak. Žalovaný navrhol vypracovanie uznania
dlhu a sám uznal krádež v hodnote 33.000,- Eur a navrhol zaplatiť škodu z úveru resp. v splátkach
Tieto skutočnosti ako svedok potvrdil vtedajší obchodný riaditeľ I. J.. Súd uveril svedkovi, ktorý vecne
bez zaujatosti a emócií popísal sled udalostí pred podpisom dohody. Žalovaný sa na pojednávaní k

výpovedi svedka vyjadril tak, že hovoril pravdu. Pokiaľ ide o výšku škody ustálenej v trestnom konaní
treba poznamenať, že obrana žalobcu je objektívna a možno dôvodne predpokladať obmedzenú ochotu
svedkov kupujúcich osvedčiť kúpu kradnutého tovaru. V trestnom konaní vrátený tovar bol dlhší čas
užívaný kupujúcimi a pre žalobcu nemá žiadnu hodnotu. Žalovaný v konaní neprodukoval žiaden dôkaz
o neexistencií škody alebo o nižšej škode než bola uvedená v uznaní dlhu.

4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo a súhrne, pričom
dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko žalovaný uznal dlh dobrovoľne bez
akéhokoľvek nátlaku a k výške škody dospeli strany sporu spoločne po zistení počtu a hodnoty
odcudzených vecí zistených zo služobného mobilu žalovaného. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno

na preukázanie neplatnosti právneho úkonu. Výsledky vykonaného dokazovania nasvedčujú tomu, že
procesná obrana žalovaného bola účelová s cieľom privodiť pre neho priaznivejší výsledok konania.
Žalovaný bol preto zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 33.000,- Eur s príslušenstvom.
Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením pohľadávky dňom 17.3.2012 bol v súlade s §517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania vo
výške 9 % ročne podľa § 3 nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.1.2013, keď v čase prvého
dňa omeškania dlžníka boli úroky z omeškania 9 % (8+1 % ).

5. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku a žalobcovi,
ktorý bol v konaní úspešný v plnom rozsahu priznal náhrada trov konania v pomere 100%.

6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia

odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 388 Civilného
sporového poriadku zmenil tak, že žalobu zamietne alebo podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) a c) Civilného
sporového poriadku ho zruší a podľa § 391 ods. 1 vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g)
a h) Civilného sporového poriadku. V prvej časti odvolania po citácii § 161 Civilného sporového poriadku
namietal, že súd napriek opakovaným námietkam neriešil dôsledne otázku aktívnej legitimácie žalobcu,

ktorého nedostatok nespočíval len v jeho označení, ako sa to mylne domnieva žalobca aj provoinštančný
súd, ktorý v odôvodnení rozsudku poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/36/2012, keďže predmetné rozhodnutie rieši len otázku identifikácie, označenia fyzickej
osoby, pôvodne podnikateľa, v prípade zániku jeho živnostenského oprávnenia a v danom prípade
podstata skutkového a právneho stavu spočíva nielen v tomto označení žalobcu, ale v preukázaní

existencie takejto pohľadávky a oprávnenosti ju vymáhať žalobcom. Ide o nepochopenie problematiky
existencie a vedenia dlhu podnikateľským subjektom a po jeho zániku prechodom na fyzickú osobu,
t.j. bývalého živnostníka. Vyžiadaním a predložením daňového priznania podnikateľského subjektu F.
E. - S. D., IČO: 30 724 392 za roky 2012 (uznanie dlhu je z 8.3.2012), 2013 a 2014 (t.j. k dátumu
zániku podnikateľskej činnosti tohto podnikateľského subjektu) vyšlo najavo, že v uvedených daňových

priznaniach zaniknutého podnikateľského subjektu žalobcu žiadne pohľadávky vedené neboli. Potom
zrejme nedošlo ani k uhradeniu dane žalobcom pri zániku živnosti. Ak potom v čase zániku živnosti
žalobcu v účtovníctve živnostenského podnikateľa žalobcu takýto dlh (ale ani iný dlh) - pohľadávka
dokumentovaná nebola, neexistujúca pohľadávka zánikom živnosti nemohla, neprešla na žalobcu ako
na fyzickú osoba, čiže žalobca nie je v tomto spore aktívne legitimovaný. Z uvedeného vyplýva záver,

že neboli splnené procesné podmienky na strane žalobcu. Podľa uznania dlhu zo dňa 8.3.2012 mal
uznať dlh vo výške 33.000,- Eur, ktorý mal byť žalobcovi ním spôsobený z dôvodov jednak úmyselného
porušenia svojich pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, ale ktorých pracovných
povinností, to uznanie dlhu ani súdne konanie nešpecifikovalo a jednak tým, že si v priebehu rokov
2011, 2012 počas pracovnej doby protiprávne prisvojil tovar vo vlastníctve žalobcu v celkovej hodnote

33.000,- Eur. Z uznania dlhu nevyplýva žiadne bližšie peňažné vyjadrenie, z ktorých dôvodov v akej
miere participoval na vzniku dlhu vo výške 33.000,- Eur. Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky predpokladá sa dlh v čase uznania trval. Zákonný predpoklad, že dlh
v čase uznania trval, nepreukazujú žalobcom predložené protokoly o inventarizácii, lebo jednak boli
vykonané v dňoch 10. a 11.3.2012, resp. 17. až 18.3.2012, teda už po podpísaní sporného uznania dlhu

(8.3.2012). Predložené protokoly inventarizáciách neobsahujú všetky zákonné náležitosti v zmysle zák.
č.431/2002Z.z.oinventarizácii.Pokiaľžalobcapoukazujenadohoduohmotnejzodpovednosti,namieta
jej neplatnosť, nakoľko podľa § 184 ods. 1 Zákonníka práce nebola vykonaná riadna inventarizácia,
súčasne s uzavretím dohody o hmotnej zodpovednosti a tiež okolnosť, že podľa tejto dohody o hmotnej
zodpovednosti ten istý pracovník - šofér zadelený na rozvoz tovaru reálne nemohol znášať hmotnú

zodpovednosť jednak v predajni K. a súbežne v inej obci v centrálnom sklade žalobcu v C.. Ani
ďalší dôvod uznania dlhu neobstojí, i keď mu bolo v právoplatne skončenom trestnom konaní sp. zn.
4T/111/2014 Okresný súd Dunajská Streda preukázané odcudzenie tovaru, išlo o odcudzenie tovaru do
výšky 3.243,- Eur. Na tejto právnej skutočnosti nič nemenia ani nepodložené úvahy súdu v rozsudku.
Ak dlh uvádzaný v uznaní dlhu vo výške 33.000,- Eur netrval, nie sú splnené zákonné náležitosti

podľa § 558 Občianskeho zákonníka, lebo nemohol niečo, čo neexistovalo uznať, popritom že sa
nepreukázala ani existencia dôvodov uvedených v uznaní. Ak by súd dôkladne nahliadol do trestného
spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4T/111/2014, tak by jednoduchým prepočtom zistil, že
súhrn vykázaných škôd v prejednávanom spise, podľa do spisu založených SMS správ z jeho telefónu
zďaleka nedosahuje ani sumu 3.243,- Eur určenú trestným rozsudkom ako škoda spôsobená žalobcovi

a že podľa skutkovej vety výroku právoplatného trestného rozsudku v uvedenej právnej veci bol uznaný
vinným z odcudzenia iba dvoch kusov televízorov. Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že podpis na uznaní
dlhu bol získaný nedobrovoľne, k čomu bol donútený bitkou dvoch neznámych osôb v kancelárskych
priestoroch žalobcu, o čom predložil aj lekárske potvrdenie z 9.3.2012, jeho podpis na uznaní dlhu potomje právnym úkonom, ktorý nebol urobený slobodne (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), teda ide o
právny úkon zo zákona absolútne neplatný. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že jeho tvrdenie,
že nerozumie písomnému obsahu uznania dlhu - viacstránkovému dokumentu s právnymi výrazmi,

považovalzaúčelové,podľanekorektnejkonštatáciesúdumalotobyťspôsobenézmenou“ktoránastala
až potom, ako si obvinený zvolil za obhajcu osobu totožnú so súčasným právnym zástupcom“ a tak
už súd na pojednávaniach v dňoch 21.7.2016, 13.9.2016, tlmočníčku jednoducho vôbec neprizval,
poukazuje na čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ako i na § 18 Občianskeho súdneho poriadku
platného do 30.6.2016, podľa ktorých má právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku,

ktorému rozumie. Obdobne aj § 155 ods. 1 Civilného sporového poriadku mu zaručuje právo konať
pred súdom v jazyku, ktorému rozumie, čo je v podstate prejavom právnej rovnosti účastníkov civilného
procesu. Pokiaľ i má slovenské priezvisko, je maďarskej národnosti a v takomto prostrední žije, má od
narodenia vadu reči (zajakáva sa). Návrh na ustanovenie tlmočníka v žiadnom prípade nebol nijakým
nekalým manévrom, keďže povaha a okolnosti veci si to vyžadovali. Týmto procesným postupom súd
mu znemožnil, aby si uplatnil svoje procesné práva, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím

ide súčasne aj o inú vadu, ktorá mohla mať vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd sa dôsledne
nevysporiadal ani s tou námietkou, ktorá sa vzťahovala k namietaniu existencie dlhu a jeho skutočnej
výšky, keďže v priebehu trestného konania boli žalobcovi vrátené odcudzené veci v celkovej hodnote
3.243,- Eur, keď žalobca nenamietal pri preberaní ich stav, poškodenie a pod. Bez ďalšieho ich prevzal.
Potom nie je zrejmé o akej škode žalobca hovorí, lebo nad túto sumu žiadna škoda ani v trestnom, ani

v občianskom súdnom konaní zistená nebola, čiže netrvá v čase uznania ani dlh, ku ktorému podpísal
uznanie dlhu. Domnienka existencie dlhu založená uznaním dlhu je vyvrátiteľná. Teda aj dlžník, ktorý
dlh uznal môže namietať, že dlh nevznikol. Ak sa uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka len
zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh v čase uznania trval, potom už doteraz vykonané dôkazy
v tomto konaní túto právnu domnienku vzniknutú naviac nedobrovoľným podpisom na uznaní dlhu, teda

absolútne neplatným právnym úkonom, bez ďalšieho v plnej miere vyvracajú.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho
zástupcu vyjadril v tom smere, že má za to, že súd prvej inštancie dostatočne vyhodnotil tak skutkový
a právny stav veci a súčasne sa dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal so všetkými námietkami

žalovaného, pričom nad rámec právneho odôvodnenia, nie je možné si nevšimnúť, že aj súd prvej
inštancie považoval obranu žalovaného za účelovú. Naďalej má za to, že právna otázka odvolateľom
namietanej jeho aktívnej legitimácie je v súčasnej praxi konštantne a jednotne judikovaná a je zrejmé,
že zánikom živnostenského oprávnenia, dochádza len k zmene jeho označení. Čo sa týka otázok
vedenia pohľadávky v jeho účtovníctve sú správne. Zdôraznil, že správna účtovná evidencia dlhu nie

je dôkazom jeho existencie a naopak, pokiaľ dlh ako taký nie je správne účtovne evidovaný, nejde o
dôkaz jeho neexistencie. Účtovná evidencia má už len z povahy evidenčný charakter, slúži výlučne pre
účtovné a daňové účely, pričom nie je ani nemôže byť dôkazom vo vzťahu k existencii pohľadávky. Z
hľadiska inventarizačných protokolov a námietky žalovaného, že tieto boli vpísané až po uznaní dlhu
má za to, že súd prvej inštancie opätovne správne skonštatoval, že v konaní sa domáha zaplatenia

náhrady škody spôsobenej žalovaným krádežou tovaru a uznanej v dohode o uznaní dlhu a dohody o
splátkovom kalendári, čiže zavineným a predovšetkým úmyselným konaním žalovaného, čím žalovaný
porušil nielen svoje pracovné povinnosti, ale súčasne konal v hrubom rozpore s dobrými mravmi.
Predmetom konania teda nie sú priamo nároky zo zisteného inventarizačného schodku, či hmotnej
zodpovednosti zamestnanca, ktoré doklady a zistenia sú pre súd nepochybne podporným dôkazom,

avšak nie sú titulom uplatneného nároku. Čo sa týka výšky škody preukázanej v trestnom konaní v
sume 3.243,- Eur má za to, že tento argument žalovaného sám osobe hraničí s výsmechom. Nie je
možné z hľadiska výlučne faktografického opomenúť výpoveď žalovaného v trestnom konaní, na ktorú
správne poukázal aj súd prvej inštancie, z ktorej vyplýva a to z priameho priznania sa žalovaného jeho
nákupný zoznam a to 40 ks LCD televízorov, väčšinou značky Samsung, 5 až 6 ks automatických práčok

rôznych značiek, domáce kino, cca 10 ks umývačiek riadu, sporák. Ak následne žalovaný v tomto konaní
hľadá lomítko, tvorí argumentáciu, ktorou by vyvrátil existencie dlhu z titulu krádeže, mal by logicky
začať s tým, ako presvedčí jeho a súd o tom, že nekradol, čo je však evidentne nemožné. Dôkazné
bremeno je nesporne na žalovanom, pričom žalovaný sa evidentne argumentačne vyhýba podstatnej
veci, krádeže samotnej, hľadá len nezrovnalosti, ktoré by spochybnili (nie vyvrátili) existenciu dlhu a

jeho priznanie. Čo sa týka námietky použitia fyzického násilia pred podpisom uznania dlhu má za to, že
k tejto téme sa už opakovane jednoznačne vyjadril, pričom poukázal opäť len na fakty, ktoré vyplývajú
z obsahu spisu a z ktorých je možné jednoznačne dospieť k záveru, že fyzické násilie si žalovaný
buď vymyslel alebo ho dodatočne vykonštruoval. Pokiaľ ide o námietku v súvislosti s tlmočníkom,je nesporné, že konajúci súd napriek tomu, že žalovaný ovláda slovenský jazyk a bez problémov
komunikuje v slovenskom jazyku, zabezpečil mu na žiadosť jeho právneho zástupcu tlmočníka, ktorý bol
prítomný na pojednávaniach dňa 23.2.2016, 7.4.2016 a 2.6.2016. V tomto smere je potrebné zdôrazniť,

že práve na pojednávaní dňa 23.2.2016 bol vypočutý za prítomnosti tlmočníka samotný žalovaný, ako
aj z jeho pohľadu kľúčový svedok I. J., ktorého výpoveď žalovaný potvrdil ako pravdivú. Záverom
zdôrazňuje, že k škode, ktorá bola obsiahnutá v uznaní dlhu došlo k dôsledku trestného činu žalovaného,
pričom v trestnom konaní bola riešená len časť takto spôsobenej škody, ktorá korelovala s pochopiteľne
obmedzenou ochotou svedkov kupujúcich osvedčiť kúpu kradnutého tovaru. Argumentácia žalovaného

je založená okrem spochybňovania účtovej evidencie vymysleného nátlaku, či otázok inventarizácii
fakticky len na tom, že kradol menej, avšak už pre istotu neuvádza koľko a už vôbec toto svoje tvrdenie
nepreukazuje. Dôkazné bremeno vo vzťahu kradol menej však nepochybne ťaží práve žalovaného.
Sám si je vedomý, že vzniknutý dlh bude zrejme reálne nevymožiteľný, avšak rozhodnutie súdu, ktorým
sa zavŕši proces odhalenia krádeží zo strany žalovaného bude aspoň čiastočnou, skôr morálnou ako
faktickou satisfakciou vo veci. Rozsudok súdu prvej inštancie tak v celom rozsahu považuje za správny.

8. K doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného, žalovaný prostredníctvom právneho
zástupcu uviedol, že v danom prípade spornosť aktívnej legitimácie žalobcu nespočíva v označení
žalobcu, ale v preukázaní existencie žalovanej pohľadávky vyplývajúcej z jeho dovtedajšej
podnikateľskej činnosti, keď účtovná evidencia zaniknutej živnosti žalobcu žiadnu pohľadávku

nevykazuje. “Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky“ vychádzajúc z
§ 558 Občianskeho zákonníka, z uvedeného vyplýva, že výška uznaného dlhu musí byť špecifikovaná
čo do dôvodu aj výšky, ale v uznaní dlhu z 8.3.2012 tak nie je. Jednak sa odkazuje na údajné bližšie
neuvedené úmyselné porušenie pracovných povinností, bez uvedenia prislúchajúcej výšky a jednak na
privlastňovanie tovaru, ale opäť bez uvedenia prislúchajúcej výšky, čiže ide o neplatný právny úkon. Je

veľmi nešťastná argumentácia žalobcu ohľadne dôkazného bremena, lebo je to práve žalobca, ktorý
musí preukázať, že nad rámec preukázanej sumy 3.243,- Eur odcudzil mu ešte niečo a tým mal spôsobiť
žalobcovi škodu. V tomto smere je dôkazné bremeno na žalobcovi, ktorý bol v trestnom konaní odkázaný
na civilné konanie, kde si mohol uplatniť prípadné ďalšie škody, ale v tomto smere si nič neuplatnil, lebo
existencia inej škody u žalobcu nebola preukázaná. V tejto súvislosti podotýka, že k jeho tvrdeniu, že k

bitke došlo v miestnosti na pracovisku, teda v priestoroch žalobcu, kde došlo neskôr k podpisu uznania
dlhu sa doteraz nevyjadril, takisto ako k jeho vlastnému tvrdeniu, že neznámym spôsobom sa žalobca
dostal k SMS správam, ktoré sú v jeho súkromnom telefóne a k obsahu jeho telefonických hovorov,
ide o nezákonným spôsobom zabezpečený dôkaz. Tiež pokiaľ mal žalobca výhrady k lekárskemu
potvrdeniu v tom smere, že bola použitá pečiatka nie zastupujúceho, ale zastupovaného lekára treba

povedať, že ide len o formálnu náležitosť. Právo na spravodlivý proces spočíva aj v tom, že si môže
uplatniť svoje procesné práva, teda využiť služby tlmočníka preto, lebo v nedostatočnej miere ovláda
štátny jazyk, alebo sa môže využiť právo konať vo svojej materčine. Argument, že pôvodne nežiadal o
tlmočníka, ale k zmene došlo až potom, si ako obvinený zvolil za obhajcu osobu totožnú s jeho súčasným
právnym zástupcom a následne pri výsluchu žiadal tlmočníka a preto jeho tvrdenie, že neovláda jazyk

súd považoval za účelové. Zdôrazňuje, že ak využije svoje Ústavou SR dané práva na obhajobu,
je prinajmenšom nevhodné tvrdiť, že ide o účelové konanie a v tomto smere odkazuje na podrobné
vyjadrenie zo svojho odvolania. V plnom rozsahu sa preto pridržiava svojho odvolania zo dňa 7.11.2016
a jeho záverov.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g), h) CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom beznariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo prioritné
posúdiť odvolateľom nastolenú otázku procesného práva spočívajúcu v namietaní porušenia jeho práva
na spravodlivý proces neprizvaním tlmočníka aj na posledné dve pojednávania súdu prvej inštancie (dňa
21.7.2016 a 13.9.2016).

12. Podľa čl. 47 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) každý má právo na právnu
pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom. (ods. 2) Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2
rovní. (ods. 3) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na
tlmočníka. (ods. 4)

13. Podľa čl. 37 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd všetci účastníci sú si v konaní rovní. (ods.
3) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka. (ods. 4)

14. Podľa § 18 OSP účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo

konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im
rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúcevrovnakejmieremožnostíuplatňovaťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej

obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom
vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.

16. Podľa § 155 ods. 1 CSP každý má právo konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v
jazyku, ktorému rozumie. Súd je povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv. S

prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie súd tlmočníka.

17. Jedným zo základných princípov, ktorými je ovládané súdne konanie, je princíp rovnosti, ktorý
vyjadruje skutočnosť, že strany sporu musia stáť pred súdom v rovnom postavení, bez toho aby bola
jedna alebo druhá strana akokoľvek procesne zvýhodnená. Na vykonanie tohto princípu sa preto ukladá

súdu povinnosť, aby všetkým účastníkom (tu stranám sporu) zabezpečil v priebehu konania rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv. Okrem iného je súd povinný zabezpečiť, aby mali účastníci konania
(tu strany sporu) možnosť rozumieť súdnemu konaniu. Ak sa totiž strana sporu nemôže plnohodnotne
podieľaťnakonaní,pretožemunerozumie,nemôževdanomkonaníaktívnevystupovať,anemôžepreto
ani zodpovedajúcim spôsobom uplatňovať svoje procesné práva a plniť svoje procesné povinnosti. Z

tohtodôvoduzakotvujeakočl.47ods.4ústavy,takajčl.37ods.4Listinyzákladnýchprávaslobôdprávo
účastníkovi konania (tu sporovej strane), ktorý vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie,
na tlmočníka.

18. Princíp rovnosti postavenia strán najvýraznejšie deklaroval do 30.6.2016 platný § 18 OSP, od

1.7.2016 je to citovaný čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP a § 155 ods. 1 CSP. Z týchto zákonných
ustanovení okrem iného vyplýva, že každému, ktorého materinským jazykom nie je slovenský jazyk, súd
s prihliadnutím na povahu a okolnosti veci zabezpečí pribratie tlmočníka. To sa môže stať jednak vtedy,
ak strana požiada o ustanovenie tlmočníka, a využije tak právo konať pred súdom vo svojej materčine,
alebo ak je potrebné pribrať tlmočníka k splnenie účelu konania. Súd teda nemusí pribrať do konania

tlmočníka každej osobe, ktorej materským jazykom nie je slovenský jazyk; táto povinnosť je daná až v
prípade, keď strana o tlmočníka požiada alebo kedy jeho potreba vyjde v konaní najavo inak. Pokiaľ ale
strana o tlmočníka požiada alebo jeho potreba vyjde najavo inak, musí byť tlmočník súdom do konania
pribraný a to aj v prípade, že strana je zastúpená zástupcom s procesnou plnou mocou.

19. V prejednávanej právnej veci žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu), ktorého materinským
jazykom je jazyk maďarský, požiadal súd prvej inštancie na prvom pojednávaní konanom dňa 21.1.2016
o tlmočníka z dôvodu, že dostatočne neovláda slovenský jazyk. S ohľadom na uvedené došlo touto
žiadosťou k splneniu podmienky uvedenej v tom čase platnom a účinnom § 18 OSP, lebo potrebaustanovenia tlmočníka vyšla v konaní najavo touto žiadosťou, a súd bol preto povinný žalovanému
tlmočníka ustanoviť. Pokiaľ napriek uvedenej požiadavke súd prvej inštancie uskutočnil pojednávanie,
na ktorom dokonca kládol žalovanému otázky, nepostupoval správne, pretože ako náhle strana sporu,

tu žalovaný, ktorého materinským jazykom je iný ako slovenský jazyk vyhlási, že dostatočne neovláda
jazyk, ktorým sa konanie vedie, súd nie je oprávnený posudzovať, či slovenský jazyk naozaj neovláda
na takej úrovni, aby bol schopný plnohodnotnej účasti na súdnom konaní. Z obsahu spisu ďalej
vyplýva, že súd na pojednávaniach uskutočnených dňa 23.2.2016, 7.4.2016 a dňa 2.6.2016, ktorých
sa žalovaný rovnako zúčastnil, už zabezpečil účasť prekladateľky PhDr. P. T., zapísanej v zozname

znalcov, tlmočníkov a prekladateľov MS SR, v oddiely prekladatelia, odbor slovenský - maďarský jazyk,
teda nie tlmočníčky ako to žalovaný žiadal, navyše bez toho, aby prekladateľku pribral do konania
uznesením. Na nasledujúce pojednávanie určené na deň 21.7.2016, ktorého sa žalovaný tiež zúčastnil,
a na ktorom pojednávaní si súd plnil voči stranám procesné povinnosti vyplývajúce mu z § 118 ods. 2 a
§ 182 CSP, súd prítomnosť tlmočníka nielenže nezabezpečil, ale sám vydal pokyn, ktorým prítomnosť
prekladateľky PhDr. P. T. na tomto pojednávaní odvolal, vychádzajúc z úradného záznamu zo dňa

6.7.2016 (č.l. 76 spisu), podľa ktorého „dňa 6.7.2016 telefonicky bolo tlmočníčke oznámené, že netreba,
aby prišla na pojednávanie v zmysle pokynu sudkyne“. Súd nezabezpečil účasť tlmočníka ani na
nasledujúcepojednávanieuskutočnenédňa13.9.2016,naktoromzaúčastižalovanéhovyhlásilazrejme
aj odôvodnil rozsudok vo veci samej. Zvolený procesný postup (konanie bez tlmočníka) súd žalovanému
nevysvetlil, a to ani v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie zrejme vychádzal z toho,

žeúroveňznalostislovenskéhojazykažalovanémuzabezpečilamožnosťrovnocennejúčastinasúdnom
pojednávaní, čomu nasvedčuje jeho konštatovanie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že: „Aj pri
kladení otázok na pojednávaní bolo súdu zrejmé, že žalovaný v dostatočnej miere ovláda slovenský
jazyk.“. Podmienku predpokladanú ako § 18 OSP, tak aj § 155 ods. 1 CSP, podľa ktorej sa účastníkovi,
resp. strane sporu ustanoví tlmočník, akonáhle takáto potreba vyjde najavo, nemožno merať mierou

možné intenzity vplyvu dotknutého subjektu na dané konanie, teda do akej miery má dotknutá strana
možnosť ovplyvňovať dané konanie, ale iba fakticitou tejto potreby bez akýchkoľvek ďalších limitujúcich
podmienok. Iba v takom prípade môže byť zabezpečená plnohodnotná účasť strany na súdnom konaní,
vrátane súdneho pojednávania, lebo v opačnom prípade nie je zabezpečená ústavným poriadkom aj
zákonom definovaná rovnosť účastníkov, teraz už strán súdneho konania. Na tom, že v predmetnej

veci boli splnené podmienky pre pribratie tlmočníka žalovanému, nemôže nič zmeniť ani skutočnosť,
že žalovaný pred vyšetrovateľom vo veci OR PZ v Dunajskej Strede č. ČVS ORP-239/OVK DS-2012
pri výsluchoch po poučení uviedol, že tlmočníka nežiada nakoľko slovenský jazyk ovláda v dostatočnej
miere a bude vypovedať v slovenskom jazyku, pretože neuplatnenie práva na tlmočníka v jednom konaní
nezbavuje dotknutú osobu tohto práva v inom konaní.

20. V súvislosti s uvedeným odvolací súd považuje za potrebné prvoinštančnému súdu ozrejmiť aj to, že
právokonaťpredsúdomvosvojomjazykujemožnérozdeliťna:právonatlmočníkavkonanípredsúdom
a na právo na preklad písomností v konaní pred súdom. Právne postavenie tlmočníka a prekladateľa
upravuje zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. V prípade súdneho konania

však zákon vždy nevyžaduje, aby tlmočníkom či prekladateľom bola osoba, ktorá je zapísaná v zozname
znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Súd môže za tlmočníka alebo prekladateľa ustanoviť aj takú osobu,
ktorá nie je zapísaná v tomto zozname. S týmto ustanovením však musí daná osoba súhlasiť. Ide o
situácie, kedy v príslušnom odbore alebo odvetví nie je zapísaná žiadna osoba alebo osoba zapísaná
v zozname nemôže úkon vykonať, či ak vykonanie úkonu by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami

alebo nákladmi. V prípade, ak bude táto osoba ustanovená za tlmočníka alebo prekladateľa, úkon v
súdnom konaní môže vykonať až vtedy, keď pred súdom zloží sľub podľa § 5 ods. 7 zákona č. 382/2004
Z.z.Tlmočníkaleboprekladateľjepovinnývykonávaťtlmočníckučinnosťaleboprekladateľskúčinnosť(i)
osobne, (ii) riadne a v určenej lehote, (iii) účelne a hospodárne a (iv) nestranne. Tlmočníckou činnosťou
je podľa zákona č. 382/2004 Z.z. špecializovaná odborná činnosť vykonávaná tlmočníkmi pre potreby

zadávateľa. Úkonom tlmočníckej činnosti je najmä tlmočenie. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z.z.
platí nasledovné: „Tlmočník vykonáva tlmočnícku činnosť využívaním svojho jazykového vzdelania a
ďalšieho odborného vzdelania, špecifických schopností, zručností, skúseností, jazykových prostriedkov,
technických prostriedkov a pomôcok; výsledok tejto činnosti je určený najmä na jednorazové vnímanie
konkrétnej situácie z hľadiska používania rôznych jazykov a umožňuje priamu komunikáciu medzi

osobami používajúcimi odlišné jazyky.“ Prekladateľskou činnosťou je zase špecializovaná odborná
činnosť vykonávaná prekladateľmi pre potreby zadávateľa. Úkonom prekladateľskej činnosti je najmä
preklad. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z.z. zase platí, že: „Prekladateľ vykonáva prekladateľskúčinnosť na základe využitia svojich jazykových schopností, ďalších špecifických schopností, zručností a
skúseností, jazykových prostriedkov, technických prostriedkov a pomôcok.“

21. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie mal uznesením na tlmočenie v konaní pribrať
tlmočníka, nie prekladateľa, a to bezprostredne po tom, čo bola procesnou stranou žalovaného na
pojednávaní dňa 21.1.2016 vznesená požiadavka na umožnenie žalovanému konať v materinskom
jazyku, konkrétne požiadavka na pretlmočenie výpovede žalovaného do slovenského jazyka, z čoho je
možné vyvodiť jedine to, že žalovaný žiada umožniť mu konať v jeho materinskom jazyku, ktorým bol

v zmysle ďalšieho jazyk maďarský. Právo na tlmočníka v súdnom konaní považuje Ústavný súd SR za
jeden z atribútov spravodlivého súdneho procesu.

22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

23. Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

24. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci

uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

25. Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a
iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do

ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa
jeho rešpektovania ( pozri I. ÚS 22/03).

26. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením
ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto
(„každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže

byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

27. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho

procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu
nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v
konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých

procesných práv strán sporu, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v súdnom
konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon strany súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na
ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je strana
z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčená alebo v značnej miere obmedzená pri jeho uplatnení v
dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa jej postupom súdu

odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

28. V zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

29. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona, zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
okrem iných je i existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe,ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní.
Medzi čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces patrí okrem iných aj právo na

rovnosť postavenia sporových strán pred súdom, rovnosť zbraní a právo na spravodlivé prejednanie
veci.Vdanomprípadetým,žesúdprvejinštancienedodržalzákonnýpostupadostatočnenerešpektoval
právo žalovaného konať pred súdom vo svojom materskom jazyku, došlo k vážnemu porušeniu práva
na spravodlivý proces. Takéto závažné pochybenie nemôže účinne napraviť až súd v druhej inštancii.
Takýto intenzívny zásah do práva na spravodlivý proces, vzhľadom na jeho povahu a intenzitu, nie je

možné v odvolacom konaní napraviť.

30. Odvolací súd preto už len z uvedeného dôvodu, potom už bez potreby zaoberanie sa ďalším
namietaným, rešpektujúc tak zásadu hospodárnosti konania, musel napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

31. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 CSP), bude pribrať do konania tlmočníka z oboru maďarský jazyk, čím sa zabezpečí, aby
žalovaný mal počas celého konania rovnakú možnosť na uplatnenie svojich práv, t.j. zabezpečí sa, aby
žalovaný mohol konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie, v potrebnom

rozsahu zopakovať, prípadne i doplniť dokazovanie na zistenie, či sú dané hmotnoprávne podmienky
pre priznanie uplatneného nároku, vykonané dôkazy riadne vyhodnotiť, následne s použitím príslušných
hmotnoprávnych ustanovení vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v
súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.

32. O prípadnej náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto
konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP ).

33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).